Reklama
Reklama

Kapitán Nálepka-Repkin, vlastenec, hrdina

Počet zobrazení: 3912

2repkin.jpgNa pultoch predajní kníh sa od vlaňajška môžeme oboznámiť s knihou spomienok a dokumentov o vlastencovi a hrdinovi, ktorého by sme si mali v našej pamäti, pamäti národa uchovávať ako vzácny drahokam. Je to kniha o hrdinovi Sovietskeho zväzu a Slovenského národného povstania, brigádnom generálovi in memoriam Jánovi Nálepkovi-Repkinovi. Knihu rozsahom nie objemnú do tlače a na vydanie pripravil jeho brat Jozef, redigoval a doslov k nej napísal Anton Kret. Vydavateľ: A. Macko, Spišská Nová Ves, 2012, 235 strán.

Kniha sa snúbi s jeho okrúhlymi výročiami. S nedožitým stým výročím, ktoré uplynulo od jeho narodenia minulý rok, a sedemdesiatymi výročiami, ktoré uplynuli či uplynú v tomto roku,  jednak od  prechodu Jána Nálepku-Repkina na stranu sovietskych partizánov a jeho posledného boja o mesto Ovruč. Život je nevyspytateľný a ozaj nikto nevie „dňa ani hodiny“, kedy ho ukončí. Nevedel o tom ani Ján, keď v ten sychravý deň v polovici novembra 1943  v bojovej, víťaznej nálade po dobytí mosta v Ovruči československým partizánskym oddielom požiadal a nástojčivo trval, aby bola československému otriadu zverená aj operácia obsadenia tamojšej železničnej stanice, posledného to oporného bodu, ktorého sa zvyšok Nemcov ešte držal. Po váhaní v štábe nakoniec žiadosti Nálepku-Repkina generál A. N. Saburov vyhovel. Naposledy. Smrť si našla kapitána v podobe guľometnej dávky do pravej strany hrudníka a navyše aj úlomku z míny do čela. Ako vypovedajú jeho bojoví druhovia, ranený kapitán z posledných síl ešte vydal bojový rozkaz: „Bite vrahov! Vpred!“ Tak sa ukončil život mladého muža, rodáka zo Smižian v okrese Spišská Nová Ves.

Aký to ale bol život, odkiaľ pramenila tá neutíchajúca sila meniaca sa v hrdinstvo? Čo nám o tom všetkom prezrádza kniha jeho brata?

Zostavovateľ publikácie zhromaždil  množstvo dokumentačného materiálu, článkov, rozhovorov, spomienok a iných svedectiev, doplnených dobovými fotografiami, rozdelených do piatich kapitol, ktoré zobrazujú rozličné etapy života Jána Nálepku. Ide o materiály rôznej proveniencie, autentické, aj spomienkového osobného charakteru. O dobové fotografie dokresľujúce obdobie mladosti a dospievania, aj bojov.

Z chlapca, ako boli mnohí, učiteľ

Prvá kapitola odkrýva pomery rodiny, v ktorej Ján vyrastal. Rodiny takej podobnej iným v tom čase, ale predsa len so svojimi  osobitosťami, ktoré nemohli nenechať stopy na vnímavom chlapcovi. „V rodine panoval tuhý režim a každý člen musel poctivo pracovať. Inak to v tej dobe ani nešlo, hlad a bieda, ktoré ešte prvá svetová vojna prehĺbila, vyžadovali pomocnú ruku všetkých na aké také prežitie. Malý Janko uzrel svetlo sveta v septembri roku l912 ako tretí syn. Svet ho neprivítal vábne, po niekoľkých mesiacoch vážne ochorel a jeho život visel na vlásku. No „sudičky“ zrejme mali s ním iný zámer a z choroby, z ktorej veľkú nádej na prežitie nedávali dedinské ženičky, sa vyliečil a vyrástol v šikovného šuhaja, ktorého vábili nielen chlapčenské hry, ale aj „knihy, šport a hudba“, dokladá jeho brat.

Svoje nadanie a talent prejavil Janko už v základnej (občianskej) škole, a to nielen výsledkami na vysvedčeniach, ale aj pochvalou učiteľov. Mal dobrú pamäť a hlavne záujem poznať nové veci. Do školy začal chodiť v roku 1919, teda rok po vzniku Československa. Po období tvrdej maďarizácie, ktorá sa nevyhla ani Smižanom. A akoby cítil, že slovenský národ zo všetkého čo potrebuje najviac, je vzdelanie, rozhodol sa pre povolanie, či ešte presnejšie povedané, poslanie učiteľa. Stal sa študentom Štátneho československého koedukačného ústavu v Spišskej Novej Vsi, jedného z najlepších v tom čase. Po úspešnom absolvovaní štúdia v auguste 1931 opúšťa rodné Smižany a s novými predsavzatiami a plánmi odchádza na svoje prvé miesto učiteľa v ľudovej škole v obci Maríková. Aj keď nemal ilúzie, pomery kam vchádzal ako čerstvý učiteľ, „boli horšie, ako očakával“. „Deti sú všivavé, trpiace podvýživou s napuchnutými bruškami a otcovia sú doma bez práce. Deti do školy chodili otrhané, bosé (často aj v zime) s ošúchanými knižkami, bez sošitov, bez ceruziek.“ „Žili skutočne ťažko“ poznamenal si mladý učiteľ. Ale ešte ťažšia práca bola zmeniť pomery, ktoré by ako tak umožňovali deťom sa vzdelávať. Mladý učiteľ neľutoval čas, ani seba, aby pomohol situáciu meniť. Začal u detí a prostredníctvom nich aj u rodičov. Namiesto uznania sa mu však sprvoti dostávala len nenávisť a vyhrážky. Ale svoj „boj“ nevzdával, ani nelamentoval nad svojím postavením. Semä, ktoré zasieval, časom začalo vydávať svoje ovocie. Správanie žiakov a názory ich rodičov na mladého učiteľa sa začali meniť. Veď bolo aj prečo. Vybudovanie knižnice či volejbalového ihriska pred školou, tiež detský spevácky zbor Štefánik, ktorý vystupoval aj v okolitých mestách, hovorili o mnohom. Za povšimnutie stojí aj jeho úsilie o zlepšenie výživy detí korunované tzv. polievkovou akciou, ktorá významne prispela k zdravšiemu a najmä hodnotnejšiemu stravovaniu podvyživených detí.

V Maríkovej sa dlho neohrial. O dva roky odchádza do osady Roztoky-Biele Vody pri Spišskej Novej Vsi. Ján žiadal o preloženie bližšie k Bratislave alebo Košíc, pretože sa chcel ďalej vzdelávať, študovať právo. Školské úrady jeho prosbe „vyhoveli“ tak, že ho „odpratali“ čo najďalej, aby „nebuntošil“, pretože sa zrejme dopočuli o kritickom prejave Nálepku na konferencii mladých sliezskych učiteľov na Tešínsku v lete 1933.

Aj keď na Bielych Vodách dlho nepobudol, vytvorilo sa medzi ním a žiakmi, ich rodičmi a obyvateľmi obce silné puto. Mal čo robiť, aby ho pri odchode na nové pracovisko do Stupavy vedel rozpojiť, keď ho žiadali a prosili, aby od nich neodchádzal.

Nálepkove učiteľské galeje

Pomery v Stupave a tým aj na škole, do ktorej prichádzal, boli v mnohých ohľadoch priaznivejšie ako na predchádzajúcich „štáciách“. Už s nemalými skúsenosťami sa pustil s novou vervou do práce, ktorá ho napĺňala každým dňom. Jeho kvality oceňovali aj kolegovia, najmä disciplinovanosť, a hlavne vzťah k deťom. „Bol to človek nezvyčajný, hlboko ľudský,“ takto vyjadrila svoj názor naňho učiteľka zo Stupavy.

 Zanietenosť pre poriadok, zmysel pre novoty nie vždy nachádzali priaznivú odozvu u tých, ktorých sa to týkalo, či už žiakov, alebo rodičov. Ale ani u školskej vrchnosti! Vrchnosť „vytáčalo“, že mladý učiteľ, ktorého si akoby tajne prisvojovala jedna strana, sa naraz podvolil urobiť prednášku pre Československú sociálnodemokratickú stranu robotnícku a to k tomu ešte na tému „Socializmus a kresťanstvo“. Naraz sa stal z učiteľa neznaboh fyzicky trestajúci deti a ďalšími hriechmi. Nezostalo len pri tom. Proti učiteľovi Jánovi vystupovali hlavne predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorí so Živnostenskou stranou spolu s vládnym komisárom Vyhnálkom podali naňho na školský inšpektorát sťažnosť. Išli ešte  ďalej, keď nechali vytlačiť v novinách Slovák, č. 62 zo 16. marca 1936 článok s veľavravným nadpisom: „Svojvoľné spôsoby pána výpomocného učiteľa Nálepku v Stupave“.

Aj keď sa mladý učiteľ bránil obvineniam a dokazoval ich tendenčnosť a zaujatosť, proti vrchnosti nemal šancu. Hoci nerád, odišiel z tohto neprívetivého prostredia a v lete 1934  nastúpil vojenskú prezenčnú službu v Levoči, odkiaľ bol prevelený do Košíc, kde bol povýšený z čatára ašpiranta na podporučíka. V tejto hodnosti sa vrátil späť do školy v Stupave.

Ale ani po jeho návrate sa pomery v Stupave nevyvíjali vábne. Aj keď, ako bolo jeho zvykom, „dal sa znova a s veľkou chuťou a optimizmom do práce v škole aj mimoškolskej činnosti," jeho aktivita bola naďalej tŕňom v oku jeho neprajníkov. A tá sa znásobila len čo sa učiteľ pustil do práce v Robotníckej telovýchovnej jednote (RTJ), ktorá oficiálne patrila pod sociálnodemokratickú stranu. Zakázali mu vstup na školu v Stupave, lebo vraj „vychovával deti v protináboženskom duchu“ ...veľmi sa exponoval za sociálnodemokratickú stranu v Stupave a bol horlivým protivníkom HSĽS, takže teraz za zmenených pomerov je jeho účinkovanie v Stupave nemožné“. Toto stanovisko bolo v úplnom rozpore s tým, čo k nemu učitelia, žiaci, ktorých učil či pracujúci Stupavy cítili a ako si ho vážili. O jeho veľkosti svedčí aj to, ako túto nespravodlivosť a krivdu na ňom páchanú vnímal a neskôr zhodnotil v liste svojej kolegyni M. Ruttkayovej: „Stačí, keď spomeniem, že necítim žiadnu zášť ani zlosť voči tým, ktorí sa takto ku mne zachovali...“

Zo Stupavy do (Nemeckej) Poruby pod Vihorlatom pokračovali „učiteľské galeje“ Jána Nálepku. Bol natoľko silný, že ho nemohli zlomiť nevyberané gardistické útoky. Bol z iného cesta, vedel, aké poslanie a službu si vybral a ostal jej verný aj v Porube. Tu, ako správca školy sa „znovu pustil s nezničiteľným optimizmom do práce nielen v škole , ale aj v obci“. Jeho vzdelávacia a verejnoprospešná práca tu však netrvala dlho. Menil sa nielen duch, ale aj mapa Európy a sveta. Na scénu vystupuje v plnej nahote hitlerovský fašizmus a s ním ničivá druhá svetová vojna.

Vojakom na troch frontoch

Ako prežíval a vnímal tieto udalosti učiteľ a zároveň podporučík Ján Nálepka? Ako väčšina mladých mužov v jeho veku bol dva dni po vzniku slovenského štátu povolaný do slovenskej armády. Nestačil sa ani poriadne rozhľadieť a už musel so zbraňou v ruke odrážať prepad Maďarov na východnom Slovensku. Už ako poručík s dvoma rotami ťažkých guľometov nielen „zastavili postup iredentistov, ale ich hnali aj späť  dobrých dvadsať kilometrov“. V rozhovore o tejto epizóde z roku 1939 neskôr Ján uviedol: „Velil som dvom guľometným rotám. Za bojové zásluhy na tomto fronte som obdržal vyznamenanie Za hrdinstvo druhého a tretieho stupňa.“ Ak boj proti votrelcom z juhu ho oduševňoval, iná bola situácia, keď po napadnutí Poľska sa mal tejto „špinavej vojny“ sám zúčastniť, vraj na krytie poľských hraníc. Ján, ako presvedčený antifašista, slavjanofil, niesol ťažko úlohu vojaka a veliteľa „bojovať proti svojmu presvedčeniu“, navyše proti slovanským bratom. A ani nebojoval, naopak z napadnutia urobil „priateľskú návštevu“. Neskôr doma o tom povedal: „Len jednému som rád. Nemcov sme predbehli a zaskočili a Poliakom sme pomohli. Veľmi nám ďakovali.“ Ale mraky skutočnej, ničivej a strašnej vojny sa zaťahovali čoraz bližšie aj k Slovensku, najmä pre vtedajšiemu Nemecku poslušnému tisovskému režimu. Častejšie a nástojčivejšie sa ozývala a do sŕdc vnikala s jej prorockými slovami pieseň „Slovenské mamičky, pekných synov máte. Vychovali ste ich, ženiť nebudete..."

Určite a nie raz si túto pieseň spievali aj chlapci, vojaci z Michalovských kasární, keď ich na koni viedol na cvičisko alebo späť do kasární ich veliteľ, poručík Ján Nálepka. Vtedy ešte na  svoju „ženbu“ nemysleli... Ale blížil sa rok 1941, rok ktorým sa aj Slovensko a jeho ozbrojené sily na príkaz tisovského režimu prihlásili k vierolomnému napadnutiu Sovietskeho zväzu a vyhlásili mu vojnu po boku fašistického Nemecka. Rozhľadeného učiteľa a poručíka Jána Nálepku udalosti ani neprekvapili, ani nezaskočili. Nielenže ich predvídal, ale sa na ne aj pripravoval. Prihlásil sa dobrovoľne na východný front, no nie bojovať proti „bratom Rusom“, ako ich nazýval, ale aby prebehol k nim a s bojoval spolu s nimi. Nedlho pred svojou hrdinskou smrťou sa vyjadril o svojom čine  takto: „Po vypuknutí vojny som dobrovoľne išiel na front s tým, že pri prvej príležitosti prejdem na stranu Rusov a budem bojovať v radoch Červenej armády proti nenávideným Nemcom.“ No tento zámer, ako dosvedčujú publikované dokumenty v knihe, nebolo také jednoduché uskutočniť. Vyžadoval si dlhodobú, obozretnú a skutočne profesionálnu zručnosť, predvídavosť, ale najmä trpezlivosť pri prekonávaní problémov a ťažkostí, s ktorými bol spojený. Na jednej strane byť „verným slovenským vojakom“, ktorý bol pod neustálym dohľadom vojenskej vrchnosti a na strane druhej, za jej „chrbtom“ nadväzovať osobný kontakt s vojakmi, ktorí by mohli s ním takúto misiu realizovať. Už sám fakt, ako sa dostať čo najskôr do blízkosti frontu, alebo aspoň do priestoru, kde operovali ruskí partizáni, nebolo také jednoduché, len prihlásenie sa nestačilo, zámery veliteľstva boli často iné a neraz protichodné zámerom kapitána. Ale vraví sa, kto chce, cestu si nájde. A Ján si ju našiel: „...tri razy ma posielali domov... ale tri razy som sa z toho dostal... aby ma v marci 1942 poslali k 101.pluku", ktorý bol, dodajme, dislokovaný v oblasti Ovruče na Ukrajine. Konečne bol tam, kde chcel byť, kde sa bojovalo, v blízkosti partizánov.

Prvý československý partizánsky oddiel

Bolo by zdĺhavé a aj zbytočné vymenovávať všetky skutky, ktoré v záujme svojho plánu už povýšený na kapitána Ján Nálepka vykonal. Sú dostatočne prehľadne popísané v druhej a tretej kapitole.

Na novom pôsobisku rozvinul svoju ilegálnu činnosť dvoma smermi. Jednak to bola „osvetová“ práca medzi vojakmi, zisťovanie ich mienky a názorov na vojnu, ich účasť v nej, čo mu umožňovalo postupne ich získavať pre myšlienku prechodu na stranu „nepriateľa“, teda k  sovietskym partizánom. Bola to životu nebezpečná agitácia, zvlášť potom, čo sa dostali niektoré informácie o tejto činnosti nemeckým službám. Aby Nálepka kryl svoju rozsiahlu „podvratnú“ činnosť, vystupoval pod krycím menom Repkin, menom, ktoré mu ostalo navždy!

Obdivuhodná bola jeho práca s miestnym obyvateľstvom, ktorého dôveru si ako „nepriateľský vojak“ získaval. Ale vedel, že bez nej by sa svojho cieľa nedočkal. Cesta k bojujúcim partizánom viedla práve cez dôveru a kontakty s obyvateľstvom a najmä osobami, ktoré mali kontakt aj na partizánov. „Ján Nálepka bol častým hosťom na ilegálnych poradách v tajných bytoch Maloletneva, Čisťjakova a Švaba, ako aj v kine“, čítame zo zachovaného písomného dôkazu tejto jeho životu nebezpečnej práce. „Ťažko na cvičisku, ľahšie v boji,“ iste si neraz pripomínal túto poučku aj kapitán. A skutočne, svojimi činmi, poskytovaním informácií, ktorými ilegálnych pracovníkov a prostredníctvom nich aj partizánov zásoboval o. i nielen potravinami, liekmi, ale i zbraňami, si získaval dôveru a záujem tých, ku ktorým mieril. Osobitne dôležitá a vysoko oceňovaná bola informácia, ktorú získala skupina okolo kapitána Nálepku a týkala sa zámerov Nemecka, pokiaľ išlo o nasmerovanie ich útokov po porážke u Moskvy. Tí zistili, že sa pripravuje mohutný nástup na Stalingrad s cieľom odrezať Ural a z tylu napadnúť Moskvu. No ešte významnejšia informácia bola táto: „Kapitán Nálepka mi doručil veľmi významný dokument (prostredníctvom F. N. Sadoľského - pozn. J. P.), ktorý mal pre velenie sovietskej armády veľký strategický význam. Išlo o prípravu letnej ofenzívy a nový nemecký útok pri Kursku," spomína partizánsky veliteľ generál A. N. Saburov. Išlo o plán známy pod menom CITADELA.

Z publikovaných materiálov a kníh je širokému okruhu obyvateľov na Slovensku, aj keď, žiaľ, len tým postarším, známa fotografia ukazujúca jeho prechod na koni s brigadírkou na hlave, v plášti a prehodenou zbraňou cez plece k sovietskym partizánom. Samotný prechod sa uskutočnil po mnohých prípravách a peripetiách v noci zo 14. na 15. mája 1943. Avšak „celý pluk, ako plánoval Nálepka, sa nepodarilo previesť... gestapáci ustavične sliedili... a keďže tušili niečo, urobili poplach, a obkolesili strážami slovenské súčasti“ - dokladá zostavovateľ knihy. Neúspešný zámer prechodu celého pluku pripisoval kapitán Ján Nálepka-Repkin zrade, čo následne viedlo k rozhodnutiu, aby slovenskí vojaci prechádzali k partizánom po jednom, alebo v malých skupinkách. Odporúčanie kapitána si vzalo za svoje mnoho slovenských chlapcov a  nevynechalo šancu tak urobiť. Ako prechádzali, s akými nástrahami sa museli vyrovnávať, podávajú svedectvo sami vojaci na stránkach knihy, v podobe spomienok.

Radosť zo stretnutí, zoznamovania sa s novými bojovými druhmi a aj pomermi netrvali dlho. Ani nie za tri dni sa uskutočnilo zhromaždenie a slávnostné privítanie Slovákov v malej horskej dedine Gnojnoje. Miesto aj dátum je hodné historického zápisu, pretože práve tu, 18. mája 1943 sa vytvoril „Prvý československý partizánsky oddiel“ na území Sovietskeho zväzu. A prvým veliteľom sa nemohol stať nik iný ako neohrozený kapitán Ján Nálepka-Repkin, ktorý po vykonaní prehliadky oddielu, bez dlhých rečí, stručne a jasne zhrnul úlohy oddielu týmito slovami: „Úloha oddielu je viesť boj proti fašizmu, nepriateľovi demokracie a slobody ľudstva, bojovať proti nemeckým uchvatiteľom, ukrutným nepriateľom československého ľudu a zotročovateľom Československej republiky.“

Všetky kroky a činy v ďalších bojových dňoch, týždňoch a mesiacoch boli podriadené týmto úlohám.

Zomrel 16. novembra 1943

Záverečná V. kapitola je venovaná rozmanitej organizačnej, ale hlavne bojovej činnosti oddielu. Nálepka-Repkin si bol vedomý, že značná časť slovenských vojakov je na „druhej strane“, a preto sa usiloval, aby sa čo najviac z nich pridalo na stranu partizánov, do jeho oddielu. Jednou z účinných foriem, ako sa prihovoriť a získať vojakov, boli letáky adresované vojakom v Zaisťovacej divízii, ale aj Slovákom nasadeným zo zabraného južného Slovenska do horthyovskej armády, ktorých vyzývali, aby „prestali slúžiť maďarským porobiteľom a prešli k nám, československým partizánom“. Bojové operácie, ktoré uskutočňoval československý partizánsky oddiel, významne oslabovali aktivitu nemeckých jednotiek. Diverzná a sabotážna činnosť, ale aj priame bojové strety ochromovali zámery nepriateľa, ktorý namiesto postupu, sa musel brániť a neraz aj ustupovať. Plány zlikvidovať partizánske sily v žitomirskej a polesskej oblasti stroskotali, a Nemci museli priznať, že „boj s partizánmi je ťažký a nebezpečný“. Pochvaly, ktoré dostával oddiel za chrabrosť v boji od najvyššieho velenia, boli nielen ocenením, ale aj novou vzpruhou v bojoch. A tie neustávali, skôr sa znásobovali, prinášali nielen viac útrap a odriekania, ale aj straty priateľov, kamarátov. Čitateľ si iste so záujmom prečíta príbehy jednotlivých bojov, neraz aj kurióznych, no nemilosrdných a krutých a nevdojak si pritom predstaví slovenského učiteľa zo Smižian ako neohrozeného veliteľa, ktorý je vzorom a príkladom vlastenca. Skutočného hrdinu, na ktorého môže byť hrdé celé Slovensko, a uchovávať si ho v národnej pamäti ako vzácny skvost jednoty slov a činov. Zomrel chrabrou smrťou 16. novembra 1943 mimo svojej vlasti, ale každý jeho čin bol položený na jej oltár. Miloval Slovensko, jeho skvelý dobrý ľud, stále myslel naň, na jeho slobodu. „Zdá sa mi, že väčšie šťastie, ako uvidieť svoju vlasť slobodnú, si neviem predstaviť.“ Osud mu nedoprial to šťastie, za ktoré položil najcennejšie, svoj mladý život. On, Hrdina Sovietskeho zväzu a Slovenského národného povstania, učiteľ a veliteľ prvého Československého partizánskeho oddielu na Ukrajine a Bielorusku – kapitán Ján Nálepka-Repkin.

Kniha si nenárokuje na komplexnosť zhodnotenia práce a života učiteľa a bojovníka proti fašizmu Jána Nálepku. Nenárokuje si iste ani na konečnú pravdu a neomylnosť hodnotenia zložitého a prudko sa meniaceho sveta, v ktorom žil, pracoval a bojoval.

V súčasnosti sme svedkami kritického prehodnocovania a negácie výkladov minulosti. Kritická metóda je vlastnou historickému skúmaniu, avšak nemá za cieľ za každú cenu odmietanie minulých zistení, či dokonca ich obrátenia naruby. Hľadať pravdu, nech by bola akokoľvek trpká a nekonformná s požiadavkami, ktoré sa priečia tejto metóde, nemá miesto v skutočnej vedeckej historiografii. Slovensko je mladý a k tomu aj malý štát s krátkymi dejinami, avšak Slováci ako národ patria medzi najstaršie v Európe. O to viac si musíme vážiť a zhodnocovať všetko, čo ho robilo silným a vďaka čomu napriek nepriaznivým peripetiám osudu prežil, a zaradil sa medzi pokrokové národy sveta. A tie by sme si mali predovšetkým uchovávať v pamäti!  A bez zveličenia, medzi takéto sa radí aj zástoj slovenského učiteľa, vojaka, partizána hrdinu Jána Nálepku-Repkina, zo slovenskej obce Smižany.

Kniha, o ktorej sme v krátkosti vydali svedectvo by si mala nájsť cestu predovšetkým k našim učiteľom, ale aj širšiemu okruhu čitateľov, a predovšetkým k našej mládeži. Veríme, že sa tak aj stane!

Autor PhDr. Juraj Purgat je historik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama