Reklama
Reklama

Kariéra a ako na to

(podľa pána Parkinsona)
Počet zobrazení: 2064

Britský historik a spisovateľ Cyril Northcote Parkinson sa preslávil knihami, v ktorých sformuloval dnes už svetoznáme Parkinsonove zákony. V nich vtipnou, často až satirickou formou, poukazuje na byrokraciu v modernej spoločnosti a svoje poznatky zovšeobecňuje. Jeho zákony neplatia totiž iba v Británii, ale v celom modernom svete.

Medzi najznámejšie bonmoty pána Parkinsona patrí tvrdenie, že úradník nemá záujem o rozširovanie počtu kolegov, ale svojich podriadených. V takejto inštitúcii si úradníci potom navzájom vymýšľajú prácu, až napokon situácia dospeje k stavu, ktorý pán Parkinson opísal slovami: „Každá inštitúcia, ktorá zamestnáva viac ako sto ľudí, je sebestačná; môže fungovať sama pre seba a nepotrebuje styk s verejnosťou.“

Mňa zaujala ďalšia z Parkinsonových kníh, ktorá má názov Ako urobiť kariéru, čiže dediči a vydedenci. Svojím obsahom mi tak trochu pripomína známy vtip. Otec si zavolá dospievajúceho syna a povie mu: „Synu, existujú iba dva čestné spôsoby ako zbohatnúť. Dobre sa narodiť a dobre sa oženiť. Žiaľ, tú prvú možnosť si už prešvihol.“

Lenže medzi narodením a svadbou je dlhý časový úsek a práve ten zapĺňa pán Parkinson radami, ako si vylepšiť životopis a postavenie, čo sú dva predpoklady dobrej kariéry. Pritom radí: zásadne neklamať, hovoriť iba pravdu. A v tom je práve čaro Parkinsonových odporúčaní.

Spomenul som si na jeho rady, keď som bol v Indii. Pán Parkinson by mi odporúčal napísať: „keď som bol na tretej z mojich šiestich ciest po Indii“. Takto sformulovaná veta je pravdivá, ale zároveň vytvára dojem, že ide o človeka, ktorý počas tých šiestich ciest precestoval Indiu krížom krážom.

Ale k veci. Po príchode do hotelovej izby som našiel na stole ponuku absolvovať kurz jogy. Tá najlacnejšia, hodinová inštruktáž, stála iba tri rupie, týždenná už dve stovky. Pomyslel som si: čo by odporúčal v takejto situácii pán Parkinson? Istotne by mi radil obetovať len tie tri rupie, lebo aj táto skromná investícia by potom umožnila po návrate domov v spoločnosti akoby náhodou spomenúť: „Môj učiteľ jogy v Indii mi tvrdil, že...“

India mi poskytla ešte jednu možnosť. Rozhodol som sa kúpiť bronzovú sošku Budhu a v obchode so suvenírmi som si ponuky dlho prezeral. Nepáčili sa mi, chcel som Budhu sediaceho v niektorej jogínskej polohe. Nakoniec som predavačovi po anglicky povedal, že by som dal prednosť Budhovi v „padmasana position“. Predavač zbystril pozornosť a opýtal sa: „Vy ovládate náš jazyk?“ Samozrejme, že neovládam, ale slovo „padmasána“ pozná každý, kto prešiel hoci len tým jednohodinovým kurzom jogy za tri rupie, lebo ide o základnú pozíciu známu pod názvom poloha lotosového kvetu.

Sklamal som predavača tým, že som poprel znalosť jazyka sanskrt. Pán Parkinson by v takomto prípade radil zvoliť iný postup. Odporučil by s vrodenou skromnosťou povedať: „Moja znalosť tohto prapôvodného indického jazyka, ktorý zohrával v Indii podobnú úlohu, akú v Európe kedysi zohrala latinčina, je skromná a mnoho z toho, čo som vedel, som už zabudol.“

Na kurz jogy som si spomenul v Pekingu, keď som v rámci programu absolvoval trojdňový kurz starého bojového umenia tchaj-ťi čchuan. Trojdňový kurz je síce viac ako jednohodinová inštruktáž jogy, ale odborníci tvrdia, že ani tí, ktorí sa venujú nácviku tchaj-ťi už päť rokov, ešte nemôžu povedať, že sú odborníkmi. Preto som svoj kurz v Pekingu obohatil o fotografiu  s učiteľom, majstrom tohto bojového umenia. Obaja máme na sebe úbor, v akom sa tchaj-ťi v Číne cvičí. Je to dobrá fotografia, pôsobivejšia ako dlhoročný kurz.

tao_843.jpg
Foto: Archív autora

Pán Parkinson otvoril predo mnou závratné možnosti obohatenia životopisu. Počas novinárskeho pobytu v Británii som navštívil aj známu univerzitu v meste Cambridge. Samozrejme, ako turista. Keď už moje nohy vyslali signál, že majú toho dosť, sadol som si v kaviarni, objednal povestný britský čaj s mliekom a pohrúžil sa do čítania brožúrky o americkom politickom systéme. Nebola to nejaká obsiahla brožúra, ale na vyvolanie správneho efektu stačila. Ak by sa niekedy v budúcnosti, počas nejakej debaty, zvrtla reč aj na túto univerzitu, môžem bez pocitu klamstva povedať: „Cambridge? Tam som bol“. A na otázku, čo som tam robil, môžem s čistým svedomím povedať: „Študoval som tam americký politický systém.“

V Británii som absolvoval aj novinársku školu. Trvala síce iba tri týždne, ale naučil som sa, ako sa píšu správy podľa šablóny agentúry Reuters. Tento kurz tak mohol rozšíriť v mojom životopise kolónku „vzdelanie“, lebo môžem bez klamania tvrdiť, že okrem Univerzity Komenského v Bratislave a Karlovej univerzity v Prahe som študoval žurnalistiku aj na City University v Londýne. Ten kurz mal optimistický, ba až budovateľský názov: „V ústrety novej žurnalistike.“ Keď som neskôr čítal životopisy niektorých kolegov, tak podobné kurzy si tam naozaj zaradili.

Zistil som, že pán Parkinson vo svojom obsiahlom diele zabudol na jednu možnosť ako obohatiť svoj životopis: nechať to na fantáziu iných. Jedinou podmienkou je nehovoriť v spoločnosti veľa o svojom pôvode. A ak aj, tak len tak útržkovite,  o zvyšok sa postará klebetné okolie. Tak sa stalo, že som sa až po mnohých rokoch novinárskej kariéry (aj to len tak náhodou) dozvedel, kto vlastne som. Bol to doslova životopis s dojemným príbehom.

Narodil som sa počas vojny, čo je pravda. Lenže, po potlačení Slovenského národného povstania vraj hrozil mojim rodičom z rasových dôvodov koncentrák. Tak ma v Liptovskom Mikuláši odložili prostredníctvom nejakého známeho do evanjelického sirotinca. Rodičia sa z koncentráku nevrátili a mňa sa ujala nejaká dobrá bezdetná kresťanská rodina. Dlho som potom rozmýšľal, ako vznikla táto fáma o mojom pôvode, ale pátral som márne. Nezmienil som sa preto o nej ani mojim starším súrodencom, ani mladšej sestre. Vyvolalo by to v ich mysliach poriadny zmätok.

Pán Parkinson odporúča čitateľom dostať sa do nejakej užšej, vplyvnej spoločnosti. V Anglicku je to jednoduché, existujú tam početné kluby, v ktorých môžu členovia za ročný poplatok tráviť voľné chvíle, ale zároveň nadväzovať kontakty.

Dlhý čas som poznal takéto kluby iba z čítania. Medzi najznámejšie knihy, kde sa možno dočítať, ako taký klub funguje, patrí Cesta okolo sveta za osemdesiat dní od Julesa Verna. Čudák a starý mládenec Phileas Fogg je vzorom takéhoto gentlemana, pre ktorého je Reformný klub takmer domovom. Je reštauráciou, čajovňou, čitárňou a zároveň miestom na debaty pri kozube. Keď ostatní členovia klubu nedôverujú jeho tvrdeniu, že možno podniknúť cestu okolo sveta za osemdesiat dní a že je ochotný uzavrieť na to aj stávku, odpovie:

„Správny Angličan nikdy nežartuje, keď ide o takú vážnu vec, ako je stávka. Stavím sa o dvadsať tisíc libier proti komukoľvek, že vykonám cestu okolo sveta za osemdesiat dní alebo menej, teda za tisíc deväťsto dvadsať hodín alebo za sto pätnásť tisíc dvesto minút. Prijímate?“

Dlho som túžil aspoň navštíviť takýto klub, ktorého členstvo je vlastne vstupenkou do vysokej spoločnosti. Nakoniec sa mi to podarilo, keď som v USA navštívil chýrnu Harvardovu univerzitu. Mestečko Cambridge pri Bostone sa síce nenachádza v Británii, ale je v časti Spojených štátov nazývanej Nové Anglicko, preto som bol presvedčený, že dlhodobá existencia tejto najstaršej univerzity na území Spojených štátov je zárukou zachovávania rovnako starých tradícií dovezených spoza Atlantiku.

Nesklamal som sa. Vstúpil som do veľkej miestnosti, kde vhodnú atmosféru vytváral veľký kozub s plápolajúcim ohňom a hlboké kreslá, nad ktorými sa znášali malé obláčky fajkového dymu (fajčenie v spoločnosti bolo vtedy ešte módou). V kreslách sedeli profesori, všetko renomované kapacity vo svojom odbore, každý mal v ruke nejaké noviny alebo časopis. Vzadu za kreslami bol dlhý stôl vysoký niečo vyše kolien, celý zaplnený novinami a časopismi vhodnými pre takú inštitúciu, ako je Harvard.

Poznal som význam, aký venujú tlači členovia klubov. Samotný Phileas Fogg denne čítal popoludní tri hodiny Timesy a do večere ešte stihol prelistovať Standard. Po večeri venoval pol hodiny novinám Morning Chronicle. Preto som aj ja pristúpil k stolu s tlačou, aby som mal prehľad o tom, ktoré noviny a časopisy svetového významu formujú názory americkej vedeckej špičky. Vtedy pristúpil k stolu aj jeden profesor v tvídovom saku a s neodmysliteľným motýlikom na krku. Odložil prečítané noviny a hľadal ďalšie. V tom momente si všimol, že má rozviazanú šnúrku na topánke. Preto vyložil nohu na stôl s novinami. Keď si zaväzoval šnúrku, zrak mu padol na nejaký článok v novinách. Tak sa do neho začítal s nohou vyloženou na stole.

Nuž, Harvard je síce v Novom Anglicku, ale možno práve to je dôvod, prečo už to nie je to staré, dobré Anglicko.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama