Kde je ten život? Voda ho vzala

Jaroslava Čejku som spoznala kedysi dávno na autorskom večierku. Bolo to vo Vysokých Tatrách na Wolkrovej Polianke, vyšiel na scénu a pripomenul mi Majakovského. Výzorom i poéziou. „Oslovují mně soudruhu...“ spustil ironicky.

Zapamätala som si iba ten úvodný verš – lebo bol paradoxný v básni nabitej erotikou. Taká je aj jeho románová epopeja Most přes řeku zapomnění s podtitulom Politicko-erotický retroromán. Retrorománom je nielen preto, že autor potreboval odstup od témy, ale ešte viac preto, že pred dvadsiatimi šiestimi rokmi nenašiel na svoj opus vydavateľa. Prečo? Pretože sa v roku 1989 stal na niekoľko málo mesiacov vedúcim odboru kultúry na Ústrednom výbore KSČ, čím mal na čele vypálenú červenú hviezdu tak hlboko, že krv striekala ešte aj z jeho potomkov. Nie, nikomu neublížil, nikoho nediskriminoval, skôr naopak – ale víťazi (ktorým výdatne v onej funkcii pomáhal) rozhodli o jeho spisovateľskom nebytí. A možno nie oni, možno práve tí, čo mali čierne svedomie, lebo v časoch nepohody nedokázali byť hrdinami – tak sú nimi dodatočne. Lebo nie je pravda, že iba tá doba minulá mala svoj písaný či skôr nepísaný zoznam nežiaducich autorov. Jaroslav Čejka si to overil: už v roku 1990 chcel vydať dokument Aparát – soumrak polobohů. Kniha síce vyšla, ale autor zostal anonymný, ukrytý do zafačovanej postavy bez mena na obálke. V čase vydania by od neho „pes kůrku nevzal“ a, samozrejme, žiaden vydavateľ by ju pod jeho menom nevydal. Lebo čím bola v Čechách normalizácia nenormálnejšia, tým abnormálnejšou sa stala rýchla demokratúra. Včerajším súdružkám a súdruhom stačilo bleskovo sa zorientovať (pars pro toto M. Čalfa – ale rad je dlhý, dlhý...), rýchlo poslúžiť víťazom a aby to bolo celkom v richtigu, pôsobivo spáchať sebakritiku, nakydať na svoj život, lebo koniec koncov – to nie ja, to anonymný zločinný režim spôsoboval iným ľuďom problémy... A potom už šup, šup do nového režimu, a aby sme si ho zaslúžili, pľuť na bývalých súdruhov...

Nový román Jaroslava Čejku (vydala Novela Bohemica, 2015) je zložený zo siedmich častí, každú uvádzajú verše a texty básnikov a spisovateľov: Ondřeje Hejmu, Karla Kryla, Milana Kunderu, Jaromíra Nohavicu, Jiřího Suchého a Jiřího Šlitra, Jiřího Voskovca a Jana Wericha, čím sú akoby zarámované nielen do doby, ale aj do poetiky a vkusu autora. Osobitnú pozornosť si zaslúži záverečná kapitolka Milana Uhdeho, v čase pôsobenia Jaroslava Čejku v „aparáte“ disidenta. Nazval ju Svědectví spod kol dějin a je kontrapunktom k selankám  o víťazstve pravdy a lásky nad lžou a nenávisťou.

Melódia príbehu dvoch bratov sa rozpoznáva pozvoľna – cez mnohé vety a odbočenia, sóla pre jednotlivé nástroje – otec, mama, brat dvojča, frajerky, milé, kamaráti, spolužiaci, protivníci. Každý zahrá svoj part, v osude hlavného hrdinu dôležitý, ale nie rozhodujúci. Až po čin, ktorý v orchestri zaznie fortissimo: bratovi hrdinu ubližujú a on je rozhodnutý nedopustiť to. Spôsobom, ktorý sarkasticky a ironicky omnoho rokov (po fľaši vodky) charakterizoval: „Ako môžem vedieť, čo si myslím, keď sa nepočujem, čo hovorím?!“

Melódia príbehu zmohutnie, motívy sa spájajú. Otec emigrant, na synov sa vykašľal, opustil síce ich matku, no nie ich osud. Sprevádza ich ako tieň, lebo pôsobil ako komentátor v Slobodnej Európe. Jeden z bratov, Johann je nonkonformný hudobník, navyše po príchode piatich armád Varšavskej zmluvy sa dostane do berlínskeho väzenia. Ivan sám seba charakterizuje takto: „Snažil sa robiť čo najmenej hlúpostí, opatrne bojkotoval obzvlášť stupídne uznesenia orgánov a bránil kultúrne aktivity, ktorých obhajoba mu pripadala potrebná a možná. Politickému harakiri sa úspešne vyhýbal a na žiadneho kamikadze sa nehral. Vďaka tomu nestrácal body a jeho hviezda pomaly, ale iste stúpala hore. Žiadny raketový štart to síce nebol, ale rýchly vzostup pripomínajúci teplovzdušný balón áno.“ Zvláštnym riadením osudu sa teda románový Ivan napriek všetkému vymaní zo zlých znamení. Sprevádzajú ho bizarné lásky i príležitostné ľúbostné dobrodružstvá, manželka i deti, ktoré však v jeho živote nehrajú zásadnú úlohu, kým sa v príbehu nezjaví silná osobnosť v podobe vášnivej Maďarky Aranky a ich spoločného syna Kryštofa.       

Orchester sa naplno rozozvučí až vo chvíli, keď hlavný hrdina začne pracovať v novinách a keď v ňom nájde zaľúbenie Tajomník. Dostáva príležitosť pocítiť závrat moci a vo veľmi krátkom čase aj strmý pád.

Román je autobiografický, čo neznamená, že je to curiculum vitae Jaroslava Čejku. Autobiografia iba ručí, že všetko v románe je naozaj prežité – no napísané postavy už žijú svoj vlastný život.

Dvaja bratia, dvojvaječné dvojčatá sú si nepodobné fyzicky aj duševne, ale jedno majú spoločné: oboch rodičov. Matku, doktorku prírodných vied, ktorá po otcovej emigrácii a redaktorčení v Slobodnej Európe musí sama vychovávať synov, a preto prijať aj ponižujúce zamestnania, aj voliť si mimikry. Každý zo synov je tým poznamenaný, ale každý iným spôsobom. Kým Johann je rebel a bohém, Ivan je poznamenaný spasiteľským syndrómom. Po čase si hlbinnou sebaanalýzou priznáva, kedy to asi vzniklo: v útlom detstve, stojac na balkóne sa prevážil a v poslednej chvíli ho mama chytila ho za členky. To je metafora, ktorou sa dajú vysvetliť Ivanove neskoršie životné rozhodnutia. Križovatky ciest akoby prichádzali za ním, nijako zvlášť ich nevyhľadáva, no keď už akoby visel nad tou hĺbkou z detstva, nezaváha a rozhoduje sa nie pre strednú, ale tú najzložitejšiu cestu. Akoby celý život stál na tom balkóne hlavou dolu. Zachráni ho vždy niekto (alebo niečo), no on i tak zakaždým do tej bezodnej hĺbky mieri.

Obaja bratia prežijú svoju podstatnú časť života v normalizácii – jeden jej neskôr unikne do emigrácie, ten druhý do mocenských štruktúr. Rok 1989 zmení všetko. Iba ľudí tu nechá presne tých istých. Rovnako slepo poslušných, len voči novému pánovi. Sú slobodní, lebo sa oslobodili od včerajšieho ťažiska. To nové ich netrápi. To iba ak by opäť nastali nové vetry, a tie sa zdajú nateraz na večné veky. Toto je asi najhorkejšia pilulka z románu-dokumentu Jaroslava Čejku. Nemravnosť zabalená do staniolu. Tam dnu nie je veru čokoláda, tam dnu niečo hrozne smrdí.   

Žánrovo je román poznamenaný žurnalizmom – ten je však daný témou, a tak sa stáva svojbytným dokumentom. Nie je to román kľúčový (na to upozorňuje autor v edičnej poznámke), no zároveň kľúč na odomknutie mnohých postáv, ktorých mená sú vymyslené, a predsa skutočné, ponúka. Stačí skúsiť, do ktorého zámku kľúč zapadne a kde zaškrípe. Čitateľa to môže pobaviť, ale aj zamrazí. Napríklad v scéne, kde Tajomník – sám sa charakterizuje, že je v predsedníctve komunistickej strany jediným intelektuálom (!) – svojmu „pátečníkovi“ prezradí rozhovor so spolužiakom, v tom čase rovnako tajomníkom ÚV KSSZ:

„Povedz mi, Vadim, aké s nami máte úmysly! My predsa nie sme naivní a vieme, že skutočne samostatní sme neboli skoro nikdy a byť ani nemôžeme. Přemyslovci boli vazali rímsko-nemeckých cisárov, po Bielej hore nám  tristo rokov vládli Habsburgovia, prvú republiku sme mali len vďaka Britom a Francúzom, a keď nás v Mníchove hodili cez palubu, zabral nás pre zmenu Hitler... Po vojne sme sa Postupimskou dohodou dostali do vašej sféry vplyvu, a keď sme sa z nej v šesťdesiatom ôsmom neuvážene pokúsili vymaniť, prišli ste nám otvoriť oči s tankami... Dobre, ja to všetko beriem, pretože som realista. Ale čo s nami zamýšľate teraz? Ak nás chcete hodiť cez palubu, aby vám Západ pomohol zo svrabu, tak to povedz otvorene ako chlap a my sa podľa toho zariadime. Najskôr vezmeme tú našu slávnu svätováclavskú korunu a pôjdeme s ňou za Kohlom, pretože sú nám najbližšie a navyše sú z celej Európy najsilnejší ...“
A potom slová, ktoré už adresoval Ivanovi:
„RVHP a Varšavská zmluva ... To sú dnes už iba vyprázdnené pojmy. Gorbačov nás dávno predal, iba sa to kvôli domácej opozícii bojí povedať nahlas. A Thatcherová, tá sa bojí Nemcov a prehovára ho, aby im nedovolil zjednotiť sa. Ale ten to medzitým dávno sľúbil Bushovi, ktorý má stále ešte strach z vyhladovaného ruského medveďa a chcel by ho izolovať i za cenu, že ho bude musieť kŕmiť... Takže kto iný nám zostáva, to mi povedz! Jedine Nemci! Ich trh, ich organizačný talent, pracovitosť a zmysel pre poriadok by nám mohli vytrhnúť tŕň z päty. A keby sme si ako podmienku dali zachovanie sociálneho štátu v rozsahu porovnateľnom aspoň s takým Švédskom, nemyslíš, že by to aj pre tú tvoju kultúru a umenie bolo lepšie než nejaký živelný vývoj? Veď ten by mohol nakoniec mohol viesť až k rozpadu republiky a k plošnému vracaniu zoštátneného majetku katolíckej cirkvi, pobielohorskej šľachte a potomkom sudetských Nemcov.“

Nevieme, čo Tajomníkovi ÚV KSČ odpovedal jeho spolužiak Vadim Medvedev, tajomník ÚV KSSZ, a otázkou aj to, koho chcel vlastne Tajomník zachrániť – či tých, čo nové vetry iba predstierali, alebo tých, čo boli proti nim... Isté je, že aj bádatelia, ktorým nešlo do hlavy (a napísali o tom knihy) nájdu odpoveď, prečo sa ten režim tak ľahko zrútil.

Podobných kľúčových dierok je v románe veľa a cez ne sa odkryje, aká zložitá, protirečivá a zásadne odlišná bola tá na prvý pohľad jednoliata masa „vládnucej triedy“, ktorá sa prostredníctvom svojich volených zástupcov premotávala svojím labyrintom života. Aké nenávistné vzťahy panovali medzi tými, čo odspodu vyzerali ako monumentálny monolit. A čitateľ pochopí, prečo ten Golem moci padol skôr, ako sa do neho stihol ktosi vôbec oprieť. A možno aj nostalgici pochopia, že banovať možno za ideálom, ale určite nie za jeho ničiteľmi vo vysokých funkciách.

Autor prevedie svojich hrdinov – dvojčatá Johanna a Ivana z reálneho socializmu až do našich kapitalistických čias, a Ivana napokon necháva zahynúť: utopí sa počas povodní. Aby zanechal svoj životný príbeh. Lebo je to príbeh dlhého zoznamu ľudí, nad ktorými sa zavrela voda skôr, ako stihli vybojovať si ten svoj boj o socializmus s ľudskou tvárou. Pochovala ho voda, ale naozaj iba symbolicky.

Na fotografii Jaroslav Čejka – zdroj https://www.facebook.com/jaroslav.cejka.370?fref=ts