Keď domov prestane byť vlasťou

Počet zobrazení: 3907

V tomto roku si pripomíname 70 rokov od organizovaného príchodu Slovákov z Maďarska do Československa. „Návrat“ Slovákov z Maďarska (ale i z iných uhorských diaspór) sa viaže na dátum príchodu prvých transportov slovenských presídlencov z Maďarska v apríli 1947. V jednotlivých mestečkách a obciach najmä na juhu Slovenska sa uskutočnili viaceré spomienkové akcie.

70_rokov_navratu.jpgDetail dobového náborového plagáta národného umelca Martina Benku.

Miestny odbor Matice slovenskej v Galante združuje vo svojich radoch aj množstvo potomkov vtedajších presídlencov usadených v meste i jeho širšom okolí. Rozhodli sa pozrieť na svoj návrat do vlasti s dejinným nadhľadom a odstupom času. V sobotu 14. októbra 2017 usporiadali v Dome Matice slovenskej v Galante konferenciu s názvom „70 rokov historických návratov“. Bol to skutočne dobrý počin prevetrania a pretrvávania slovenskej pamäte. Nasvedčuje tomu samotný obsah konferencie. Širšie dejinné súvislosti odzneli v prvom príspevku: „Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. – 19. stor. a presídlenie Slovákov z Maďarska na Slovensko po 2. svetovej vojne – porovnanie dvoch významných etáp v živote dolnozemských Slovákov" od PhDr. Jána Hovorku. Názov ďalšieho vystúpenia Ľudovíta Pomichala „Ako po siedmich desaťročiach pochopiť, uchopiť a šíriť identitu a posolstvá našich prastarých otcov a materí. O sebareflexii  slovenskej dolnozemskej sebaúcty v stope času“ hovorí sám za seba. Konkretizácie skúseností jednotlivcov i komunít z procesu „výmeny“ a života v staronovej vlasti odzneli vo vystúpeniach: „Presídlenie Slovákov z Pitvaroša“ (Mgr. Michal Kožuch, PhD.), „Poznatky o príčinách a podnetoch k návratu do vlasti predkov“ (Ing. M. Hronec), „Prečo sme sa vrátili“ (Michal Garaj) a „Rozhodnutie“ (Mgr. Mária Hudáková). 

Ing. Pavol Lehotský bol nielen autorom príspevku „Môj domov a naša vlasť“, ale konferenciu pripravoval a moderoval. Dokonca je aj predsedom miestneho matičného odboru, organizátora konferencie.

sered.jpgPamätná tabuľa na železničnej stanici v Seredi na pamiatku príchodu prvého transportu Slovákov z Maďarska.
Foto: Archív Juraja Purgata

Mimo hlavného tematického prúdu zaujal pohľad približujúci návrat Slovákov do jednej z kolónií na slovenskom juhu po takmer siedmich rokoch maďarskej okupácie vo vystúpení Ing. Ľudmily Evy Kmeťovej „Náš návrat do domova“. Túžbu po poznaní svojich koreňov a jej možnú elektronickú realizáciu vysvetlila v príspevku „Hľadanie pôvodu dolnozemských Slovákov a tvorba rodopisu“ Ing. Renáta Gombárová. Opakujem, konferencia znamenala významný a kvalitný prínos do poznania našej minulosti. Už sa teším na sľúbený zborník.

Návrat Slovákov do národnej vlasti nebola jednorazová záležitosť, ale takmer štvorročný proces. Malo to dve príčiny. Bola to snaha po národnej záchrane Slovákov v Maďarsku a súčasť výmeny obyvateľstva na základe bilaterálnej dohody medzi Československom a Maďarskom. Uhorsko tvorilo politicko-správny priestor pre život Slovákov od svojho vzniku pred tisíc rokmi. Bolo vždy mnohonárodnostným štátom (bez ohľadu na súčasný definičný guľáš pojmov národ, štát). Ale len pre Maďarov a Slovákov to bol jediný štát. Tieto dva národy tu boli autochtónne. Bola to ich vlasť aj domov. Nemci, Chorváti, Srbi, Rumuni žijúci na tomto území mali v zálohe „svoje“ materské štáty. My nie. Po porážke Turkov na konci 17. storočia nastala významná vnútorná (čiastočne i zahraničná v prípade Nemcov) kolonizácia v rámci znovuosídľovania  stredných a južných stolíc Uhorska. Hospodárske i náboženské motívy viedli aj mnohých Slovákov zo severouhorských stolíc presunúť sa – žiť a pracovať – najprv do severných „destinácií“ dnešného Maďarska (južný breh Dunaja, okolie Pešti a Budína, Novohrad, Matra, južný Zemplín, Níreďháza. Druhotne osídľovali Dolnú zem: dnešné severné Chorvátsko, srbská Vojvodina, západné Rumunsko. Tam si nažívali spolu s Maďarmi, Srbmi, Nemcami, Rumunmi, Srbmi a inými až do zániku Uhorska. V roku 1918, zo dňa na deň sa ocitli v cudzích štátoch. Najhoršie obišli tí Slováci, ktorí zostali na území Maďarska. Ich slovenský národný život maďarská vládna moc úplne odbúrala. Pokračovala v  totálnej maďarizácii počatej v devätnástom storočí. Domov zostal, vlasť sa stala macochou.

Skončila sa druhá svetová vojna. Jej koniec vyvolal veľkú migráciu obyvateľstva. Násilnú i dobrovoľnú. Československo po trpkých skúsenostiach s menšinami, ktoré neprijali štát Čechov a Slovákov za svoj a razantne napomohli k Mníchovu a Viedni v roku 1938 k jeho rozbitiu, sa rozhodlo národne homogenizovať (chceli sme slovanský štát). V prípade Nemcov dostalo k tomu požehnanie víťazov, v prípade Maďarov nie. Nechali to na dvojstranné rokovania. Tie boli úporné. Napokon sa podarilo vo februári 1946 uzavrieť dvojstrannú dohodu o recipročnej výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Maďari kalkulovali s tým, že Slovákov v Maďarsku už v tom čase niet a nebude koho vymeniť. Prerátali sa! Do republiky (nielen na Slovensko) sa vrátilo viac ako 70 tisíc Slovákov z Maďarska. Dobrovoľne!

matuskovo_1a.jpgMatúškovo: Dom smútku na cintoríne s pamätnou tabuľou...
Foto: Autor

Vzhľadom na to, že návrat Slovákov bol podmienený vysťahovaním primeraného počtu Maďarov zo Slovenska, z ktorých máloktorý sa sťahoval dobrovoľne, vytvorili sa určité myšlienkové predsudky znevažujúce celý proces. Nielen na maďarskej strane. Aj na našej „vlastnej“ sa udomácnil názor, že to nebolo so svetovým kostolným poriadkom. Slováci z Maďarska prichádzali často do takmer národne matuskovo_2.jpg(ale aj len tak ľudsky susedského) nepriateľského prostredia a v našej pamäti sa fixovali skôr negatíva výmeny z jednej i druhej strany. Niekedy sú zdrojom určitej nevraživosti dodnes. Napríklad snaha uctiť si jedného z organizátorov výmeny Michala Francisciho pamätnou tabuľou v Horných Salibách narazila na zásadný odpor miestnych cirkevných predstaviteľov. Dodnes neuzrela svetlo sveta. Pritom evanjelický farár Michal Francisci, významný bojovník za národné práva Slovákov v medzivojnovom Maďarsku, bol vo februári 1945 zvolený za prvého predsedu Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku. O nedostatočnom porozumení svedčí aj pamätná tabuľa návratu Slovákov z Maďarska v obci Matúškovo pri Galante. Nikto ju nezakázal. Avšak dovolili ju umiestniť na novom (slovenskom) cintoríne na konci obce. Aj to na budove márnice, pardon, na Dome smútku.

Preto vítam spomienky na minulosť v podobe galantskej matičnej konferencie, ktoré dôstojným spôsobom a pravdivo mapujú neznáme alebo len zabudnuté zákutia našej slovenskej národnej pamäte.


SÚVISIACE:
Juraj Purgat: Dohoda o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom má 70 rokov
Juraj Purgat: Návrat na rodnú zem

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984