Keď expremiérka píše memoáre

Počet zobrazení: 3806

Vždy, keď niekde vo svete expremiér či expremiérka vydá svoje memoáre (rozhovory), je to udalosť. Ak ich vydá po definitívnom odchode  z politiky a s dostatočným odstupom od opisovaných udalostí, je  šanca, že sa dozvieme aj nejaké dosiaľ neznáme veci či udalosti. Ak  však vyjdú memoáre, resp. kniha rozhovorov  s relatívne krátkym odstupom, nemožno očakávať žiadne škandalózne odhalenia. O to viac, ak expemiérkin partner Marián Balázs takmer súbežne s vydaním knihy ohlásil vlastnú politickú iniciatívu – Občiansku platformu. To teda takmer iste znamená, že občianska (a asi aj politická) angažovanosť jej partnera a, zrejme, ani jej iste nekončí, práve naopak. Je preto jasné, že v knihe nepovie všetko, čo vie a možno ani všetko, čo by chcela. Ak má totiž niekto stále ambície ovplyvňovať verejné dianie, sotva si vyťahovaním intimít potencionálnych politických partnerov zabuchne dvere. Preto, ak niekto očakával od expremiérkinej knihy Krajina hrubých čiar niečo, čo sa dosiaľ nevedelo, bude nutne sklamaný.

Kniha trpí aj ďalšou okolnosťou. Ako sme už spomenuli, po formálnej stránke je to jedno dlhé interview, ktoré však nevedie s nejakou všeobecne uznávanou žurnalistickou osobnosťou, ale so svojou dlhoročnou kamarátkou a kolegyňou z tlačového odboru Úradu vlády Ľubou Lesnou. Potom je jasné, že očakávať od nej nejaké otázky, ktoré idú pod kožu či na telo, je naivné. Niekedy sa dokonca zdá, že nejde ani tak o knihu rozhovorov, ako o premyslené píár, kde nie je cieľom kriticky zreflektovať pôsobenie respondentky, ale vytvoriť čo najprijateľnejší, v mnohom aj nepresný či falošný obraz o interviewovanej osobe.

Poďme však k obsahu knihy. Ako sa dalo čakať, Radičová spomenie svoj študijný pobyt v Oxforde zo začiatku deväťdesiatych rokov, predovšetkým osobné stretnutie s klasikom súčasnej sociológie Ralphom Dahrendorfom. Letmo sa dotkne svojej politickej angažovanosti zo začiatku deväťdesiatych rokov, kedy pôsobila (čo si už dnes takmer nikto nepamätá) ako hovorkyňa VPN. Na čo však najviac čitateľov čaká, je obdobie jej politického pôsobenia po tom, ako druhýkrát vstúpila do politiky. A práve tu môžeme vidieť, ako veľmi sa mentálne odlišovala od svojich politických súpútnikov. Napríklad, keď na otázku, prečo neprijala výzvu a neuchádzala sa ako protikandidátka o post predsedu SDKÚ odvetila, že súboj s Dzurindom bol pre ňu „ľudsky a skúsenostne“ neprijateľný. Skrátka, nepriamo a na viacerých miestach potvrdila, že jej pôsobenie v politike bolo oveľa viac o vzťahoch, osobných väzbách a spoločnej politickej minulosti než o chladnej technológii moci a presadzovaní seba ako političky či o presadzovaní svojich politických záujmov. Inak povedané, neprijala modely správania, ktoré sú v dnešnej slovenskej politike štandardom, a preto neuspela. Svoje politické „angažmá“ prežívala oveľa viac emocionálne, verila ľuďom, ktorí ju využili a zneužili, a keď si to uvedomila, bolo už neskoro. Práve takéto mentálne nastavenie potom logicky rezultovalo do viacerých zlyhaní. Na rozdiel od Dzurindu to celkom jasne pomenovala pri Miklošovi, kde trpko konštatuje, že sa profesijne aj ľudsky rozišli. Zároveň odhalila aj svoju najslabšiu stránku. Zdá sa, že jej rozhodnutie nadobro odísť z politiky v nej nedozrelo v onú povestnú noc, keď padla vláda, ale asi mesiac pred tým, keď Smer predložil návrh na jej odvolanie. Napriek tomu, že je to v našich pomeroch relatívne bežná politická procedúra, ktorú absolvovali takmer všetci  premiéri, práve toto nočné rokovanie ju zlomilo. Pochopila, že na niečo také nemá žalúdok, čím zároveň deklarovala, že do súčasnej slovenskej politiky nepatrí.

Pri čítaní jej knihy som si zároveň uvedomil, že ako osoba aj ako politička musí trpieť schizofréniou. Mnoho jej názorov na polarizáciu príjmov, korupčné prostredie v našej spoločnosti či veľké vnútorné rozpory, ktorými trpí naša spoločnosť, vníma a pomenúva rovnako ako oponenti strany, ktorú istý čas v politike zastupovala. Takže by sme vlastne mohli konštatovať, že vždy bola v „zlej strane“ a jej politické angažovanie v SDKÚ bol tragický omyl. Neviem, či niekedy nájde odvahu to takto otvorene pomenovať, ale môj pocit z jej knihy bol taký.

Komentár vyšiel aj v SNN

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984