Keď sa z holiča stane žurnalista

Wiliam Saroyan mal iba základne vzdelanie, no jeho príbehy neprestali knižne vychádzať ani po jeho smrti. Všade vo svete má dostatok čitateľov na to, aby vydávanie jeho kníh nebolo pre nikoho podnikateľským rizikom. Nemám v úmysle zaoberať sa jeho literárnou tvorbou, no pri sledovaní televíznych správ na RTVS v uplynulých dňoch sa mi v pamäti vynorila jedna jeho poviedka – o holičovi, ktorý sa chcel stať slávnym. Bolo to ešte v časoch, keď bájkari vytesávali svoju tvorbu dlátom do kameňa. No a práve za takýmto bájkarom sa vybral aj Saroyanov holič a požiadal ho, aby o ňom vytesal do kameňa bájku. Bájkar odložil na chvíľu kladivo a dláto.
– Chcem aby sa aj o mne dozvedel celý svet, pretože som veľmi statočný človek, prehovoril holič.
– Čo ešte? spýtal sa bájkar.
– Robím ľuďom dobre a hovorím im pri práci samé múdrosti, pochválil sa holič.
– Povedz mi jednu z nich, požiadal ho bájkar.
– Neposmievam sa mrzákom, nenadávam na svojich klientov, ctím si svojho pána... stačí?
– Myslím, že nie.
– Akože nie, veď ani vám nenadávam, že ste mrzák, že ste hrbatý a máte vykrivené prsty, hlavu nakrivo...
– Bol by som radšej, keby ste mi nadávali a nežiadali ma o to, aby som o vás vytesal do kameňa bájku. Takéto cnosti má mať predsa každý človek.
To však už holiča dopálilo a vynadal mu do starých opičiakov, podvodníkov a darebákov, ktorí nerobia česť svojmu remeslu. Bájkar iba počúval a až na koniec povedal:
– Predsa len z toho bude bájka. O tom, že lepšie je byť poctivým mrzákom ako malou nafúknutou ropuchou.

Vráťme sa však k tým večerným správam na RTVS. Ako vždy, aj tentoraz som očakával  niečo dôležité z Ukrajiny. Pozerám ich hlavne preto, lebo na iných TV staniciach ma znervózňuje reklama. Teraz ma však znervóznilo čosi iné. Televíznemu štábu sa podarilo nájsť na Ukrajine otca siedmich detí, ktorý sa rozhodol dobrovoľne ísť do vojny a bojovať za celistvosť svojej krajiny. Predstavili nám ho v plnej paráde, aby sme sa dozvedeli, akého zmýšľania sú ukrajinskí vlastenci. Ani holič, ktorý nemá predstavu o žurnalistike, by nenatočil takú slabú a hlúpu reportáž, ktorú by neprijala žiadna reklamná. Hlavne by nedovolila vycestovať za takýmto príbehom celému televíznemu štábu. Škoda, že sme sa nedozvedeli niečo aj o tom, ako zareagovala na jeho rozhodnutie utiecť od rodiny,   manželka. Nedozvedeli sme sa nič ani o Turčynovi, Porošenkovi, o deťoch generálneho prokurátora, ministrov a poslancov, o tom, ako si ctí svoje vlastenecké povinnosti „zlatá mládež“, ako sa ona hrnie počas mobilizácie na východ. Ani o tom, ako matky odvedencov, bránia odchodu svojich detí na front, ako ich za to mlátia hrdinovia z Pravého sektoru, koľko a za koľko sa už vydalo „modrých knižiek“... O tom sa na tejto tv stanici nič nedozviete. Ani by som sa nečudoval, ak by spomenutý televízny štáb objavil aj ďalšieho vlastenca, ktorého pre zmenu vezie na invalidnom vozíku do boja pani Müllerová a on sa barlami vyhráža Putinovi. Nepripomínajú vám podobné zábery tak trocha holiča zo Saroyanovej poviedky? Aj on tak rád nalieval do hláv svojich zákazníkov múdrosti, rozumy a predstavy o všetkom možnom.

Nepotrvá dlho a televízie začnú po prázdninách zasa vysielať politické debaty aj o Ukrajine. Ak sa však lepšie prizriete na diskutérov, zistíte, že nám na Slovenku tiež vzniká, akýsi „pravý sektor“. Stačilo, aby premiér Fico vyhlásil, že sa mu nepáči hrmotanie so sankciami, že to poškodzuje  Slovensko a už sa na neho vrhli Dzurinda, Šebej, Kaník... žurnalisti, politológovia i komentátori zo všetkých možných strán. Akoby bolo zločinom upozorniť národ, že obchodné sankcie uvalené na Rusko, ohrozia aj slovenskú ekonomiku. Keď počúvam to nalievanie múdrostí do našich hláv z tohto „pravého sektoru“, mám z toho pocit, že sedím u holiča z dávnych čias. Celkom dobre si totiž viem predstaviť týchto pánov, ako sa zvŕtajú v bielych plášťoch okolo zákazníkov a s nožnicami a hrebeňom v ruke im nalievajú do  hláv, svoje rozumy a svoje pravdy. Nečudujem sa preto, že väčšina ľudí si už vyhľadáva informácie aj z iných zdrojov, ak chcú odpovede na svoje otázky. Vlastným médiám kvôli ich zaujatosti a neobjektivite dôverujú čoraz menej.

Starí Židia majú krásnu legendu o tom, že po svete chodí jeden ich prorok a zaznamenáva do „knihy utrpenia“, všetky krivdy, ktoré boli spáchané na ich národe. Veľká je však už aj „kniha utrpenia“ ukrajinského národa. To, čo sa tam deje, je natoľko otrasné, že svet na to nezabudne ani o sto rokov. Nedá sa zabudnúť na všetky tie zverstva, ktoré sa tam udiali. Žiadnemu „holičovi“ sa ich nepodarí zahovoriť, ak sa začne rozprávať o Ukrajine. Na spálené obete, na ľudí s useknutými hlavami a končatinami... sa jednoducho nedá zabudnúť. Ostanú v pamäti, akoby ich tam niekto kladivom a dlátom vtesal.

Text k ilustrácii: Všetko sa začalo ma Majdane... alebo niekde inde?
Foto z knihy Neonacisti a Euromajdan