Keď sneží

Chvíľka pre poéziu
Počet zobrazení: 3888

zimnou_alejou_veronika_bahnova.jpg
Foto: Veronika Bahnová


1

Keď sneží, vyzerám z okna
alebo si vyhrniem golier,
stiahnem si čiapku na uši
a krútim sa – takmer ako lokňa.
Keby som bol však netopier,
ani by som netušil
o nejakej zmene.
Spal by som tíško pod strechou
v prítmí dňa či v nočnom sene
a všetko by mi bolo ukradnuté:
oslavy, smútky, púte.
Vari aj vám.
Podaktorým.
Predpokladám, že väčšine.
Mohli by ma tĺcť hoci varechou,
spánok sú roky bez hriechov,
vtedy sám
ani očko neotvorím
a medzitým sa hádam všetko pominie.

Chvíľočku akoby som sníval,
akoby som sa niekam presťahoval,
no čoskoro je všetko inak,
počujem šepkať: Synak,
to nie je nádielka, ale príval,
počujem zavše tieto slová,
a vidím otca, ako sa kamsi díva,
na miesta, kam sám nedovidím,
tuším však, čo povie: Zima zím
k nám znova prikvitla.
A presne viem, čo to znamená:
nie je to hnev, nie svit zla,
aj táto noc bude bezsenná
a po nej druhá, tretia... šiesta.

Želal by som mu zrazu kúsok leta,
okamih z tých júlových dní,
keď v smolnom kotle varí asfalt
na výmole, výtlky, na desiatky záplat
i na to, aby bol opäť černochom,
ktorý ho spája s útrobami Zeme.
Na to však, chlapča, zabudni,
rýchlo sa rozlúč s týmto snom,
leto je teraz nemé.
Bohvie, kde práve drieme,
nad akou skrýšou, na akom sneme.

Neozve sa ti,
a nič sa od neho nedozvieme.
Treba sa teda rýchlo vrátiť:
z pražiarní po kabáty,
do prešívaných vatelínov,
ba hoci aj do chološní,
podať si ruku s touto zimou
a s dychom týchto dní.
V zime sú veci očividne iné,
leto sa chúli v sýpkach, slnko v medovine,
dokonca i na riekach
uhýba voda očiam človeka.

Aj večný spevák prestal húsť,
laň si na pôžičku kupuje zimnú srsť,
všeličo v sebe objavuje múdrosť cibule,
ktorá už od leta myslí na zadné dvierka,
pamätajúc si zimy minulé,
chráni si sukne, nešetrí na zásterkách.

To iba stromy, teda podaktoré,
trvajú na tvrdošijnom vzdore
a, odhadzujúc svoje pyžamá,
vyzliekajú sa celkom donaha,
tá výzva, iným cudzia, neznáma,
je vyzývavou výzvou pre vraha
(zúfalstvo a či odvaha?!),
ktorému sa vydávajú napospas.
A ten iba trpezlivo čaká na svoj čas.
Taký je však údel večne verných stromov,
nemôžu si riecť: Uleťme, ba ani: Poďme domov.

 

2

Ja sa však práve vtedy
môžem vrátiť, odkiaľ chcem
a nemusí to byť iba Zem –
aj z Hmloviny Andromedy -,
lebo viem,že v takých dňoch a v takých nociach
môj otec má svoj nocľah
na cestárskom pluhu,
zhlobenom z hrubých fošní,
zaťaženom tristoročným dubom,
že vetry dujú zo severu, z juhu
a ani v psom kožuchu, teplom, hrubom,
ten čas sa nepodobá skvostnej brošni
Madame de Pompadour,
že taký čas je pľuha pľúh,
živý a vzdorovitý múr
a otec stráži ten svoj pluh,
čiže noci a dni sedí na ňom,
takmer ako holub na streche,
nevšímavý k poteche,
zdraví sa s nocou, víta s ránom,
pluh uhne a on zoskočí,
zaprie sa kyjom z úbočí,
aby zas našiel stopu.

A luny, jak vždy, bezočivo slopú,
tackavo skáčuc cez priekopu,
cez potok pstruhový, rajón vtáčí,
a oblak pod nimi sa čoraz väčšmi mračí:
otcov pluh
mu nie je druh.
Aj naopak to platí rovnako,
nedočkáš sa teda zázrakov,
len doliny prejsť týmto pluhom
s verným a mlčanlivým druhom,
čo kormidluje pásakom.
A s čím sa stretneš? S pochvalou, či s nevďakom?!

Nie je to práca ani zamak básnická,
postačí o nej veta, noticka,
nezjaví metafory
ani rýmy,
len krutosť zimy,
čo cynicky dvorí,
a všeličo pritom natára
belavým cievam i kostiam cestára,
pijúc z nich jak z bezodného pohára.

 

3

Preto sa odvšade náhlim cvalom domov,
zaliať čaj o polnoci, o tretej nadránom
uškvariť praženicu rýchlo, namäkko,
aby sa ani cestár nestal pohanom,
aby nepreklínal i svoj vlastný osud,
aby sa hoc pár minút cítil človekom:
pár minút s hlavou v dlaniach je totiž ďaleko.

Vytušíš v tom čosi aj z osudu stromov:
záveje, víchrice, skrátka pľušť –
ale on musí ísť, on nesmie ujsť
pred pohromou.
Cesty sú jeho domov.

 

4

Teda osud?!
Aj sám, rozvážne a bez predsudkov, posúď:
Keď sa mrak vyzúri, víchrica ustane,
prestúpi na korbu Tatry 111,
najmä túto si pamätám,
párkrát si pošúcha premrznuté dlane,
tá kopa mu nesmie prerásť
cez hlavu,
na krvavú
riavu,
z diaľky popolavú,
a prv než príde odveta,
rozhádzať: tu škvaru, tam zas šotolinu,
na briežky, na zákruty, na brehy
a potom dúfať, že tieto nezahynú
ako tamtie predvčerom,
nerátať – opäť - s večerou
ani so štipkou nehy,
čo sa izbou vlní od pece.

A nezabudnúť ani na sviece,
ktoré vyznačujú cestu,
ani na rozmetané snehové ploty
a bezočivosť studní v priepustoch.
Z roboty do roboty,
a nikde nie si hosť!
V tej chvíli jeho tvár je ako kôra brestu:
tmavá a popukaná,
ignorant však šepne: Ajhľa, tvár pijana!

Ono sa povie: len kamení tam roztlouká,
my však vieme,
čo v predstavách mu drieme:
teplá pohovka.

A predsa ho čosi nežne zahrieva,
predsa ho čosi drží na nohách:
roľník, čo sa práve vracia od chlieva,
prví návštevníci rannej konzervárne,
veď do noci zaháňali strach
z nevinných väzňov – bielych rán –
a z pier si odčítali: Všetko márne,
všetko je zahatané. Dokorán!

A predsa dôjdu tam, kam chceli:
Aj do ZéŤeeS
alebo do Imuny,
daromne vrčí les
a fistulou zavýjajú kuny.
Ľudský príbeh nie je príbeh včely,
medvedej hibernácie,
udský príbeh v zime, v lete žije.

 

5

Opakujem: keď sneží, ponáhľam sa domov,
zapariť čaj, zamiešať praženicu
hoci po polnoci, o tretej nadránom,
popritom načúvať výpovedi stromov,
vetrom od severu, bezuzdným pijanom,
čo primŕzajú k lícu
len tak: dínom-dánom.

Vraciam sa odvšade, z akýchkoľvek končín,
dokonca aj z paralelných vesmírov.
Náhlim sa ako ten, čo spáchal ťažký zločin.
No akousi až osudovo nezvládnutou hrou –
akoby som bol s časom v ustavičnom spore,
hoci iskrím aj spod vlastných podkov,
keď som už u nás, hore,
doma, na nádvorí,
keď už k ústam dvíham náš studničný okov –,
zisťujem, že zakaždým sa trochu oneskorím:
napríklad v  januári roku dvetisíc devätnásť
o tridsaťsedem až päťdesiatštyri rokov:
striasaš ich, strasieš ich, no nevieš sa ich striasť.

Čas. Ach, ten prešibaný čas:
kiežby klamal seba – zato klame nás!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984