Reklama
Reklama

Kedy bolo lepšie

Počet zobrazení: 1052

S blížiaci sa oslavami výročia udalostí 17.novembra (istý český odborník správne napísal, že toto výročie by sme nemali oslavovať ale pripomínať a objektívne hodnotiť) som čítal i v rozhlase počúval o výsledkoch sociologických prieskumov na danú tému. Niektoré komentáre k nim sa mi zdali pomerne objektívne, iné menej. K tým prvým patril rozhovor (v rozhlasovej relácii Z prvej ruky) s dvoma predstaviteľmi (Slovákom a Češkou) sociologických inštitúcií, ktorí okrem iného celkom trefne vysvetlili isté rozdiely medzi hodnotením českej a slovenskej populácie. Predsa však isté postrehy chýbali.

Čo všetko mladí nevedia (či vedia?). Napríklad pri hodnotení väčšieho príklonu mládeže k súčasnému systéme sa popri možnosti cestovania (študovania či perspektívy pracovania) v „bohatom“a časťou médií ešte aj dnes adorovanom zahraničí diskutujúci vôbec nespomenuli, že názory mladých ľudí mohla spôsobiť aj skutočnosť, že v minulom režime nežili. A informácie o ňom čerpajú z mediálnej kampane, ktorá neustále pripomína len zločiny komunizmu (v skutočnosti tzv. reálneho socializmu) , ktoré sa udiali v 50. rokoch a povedané sociologicky ich extrapoluje na celých štyridsať rokov nadvlády komunistickej strany. Mladí zrejme nevedia, že Václav Havel sa pri preberaní moci dušoval, že u nás nebude nijaký kapitalizmus a nijaká nezamestnanosť. Nevedia, že 17. novembra na Národní třídě nezomrel nijaký študent Šmíd, o ktorého smrti boli presvedčení aj talianski turisti, ktorých som v deväťdesiatych rokoch sprevádzal po Bratislave. Takisto asi nevedia, že dnes tak kapitalistickí a pravicovo orientovaní herci patrili v minulom režime k tým bohatým, lebo hrali v divadlách, hodnotných televíznych inscenáciách, v rozhlasových hrách, vo filmoch, a pokiaľ ide o dabing, suplovali hlas Mastroianniho, Gabina či Dustina Hoffmana, a nie druhotriednych hercov z často podpriemerných seriálov. Kým nás kedysi istý sovietsky kulturológ presviedčal, že americké divácky úspešné filmy majú za cieľ odviesť občanov od triedneho boja, od čoho odvádzajú podobné (i menej kvalitné) seriály a filmy našu po práci unavenú populáciu?

novembrove_vyklady.jpg
Novembrové výklady. Foto: Ivan Dubovský

Kto z mladých dnes vie, že vtedy si mohli mladomanželia bez problémov dať deti do jasličiek –a či rozmýšľajú nad tým, že ak dnes pracujú v ďalekej cudzine, nebudú môcť zatlačiť oči svojím rodičom? Vedia len, že Fico „spolupracoval s mafiánom Vadalom a keď sa zistilo, že to nemá s vraždou Kuciaka nič spoločné, bolo treba hľadať iné dôvody na jeho vyradenie z vysokej politiky. Pritom s Vadalom ako s podnikateľom (nie ako s mafiánom) spolupracovali takmer všetci východoslovenskí farmári z jeho okolia. Čiastočne to platí aj o dnes najvychytenejšom kriminálnom prípade týchto dní. V učebnici základnej školy sa článok o lesných zvieratkách začínal v mojej mladosti vetou: Kto by nepoznal líšku? Pýtam sa, kto z našich politikov (ale ako sa ukazuje i prokurátorov, sudcov a policajtov) nepoznal Kočnera? Rozdiel je iba v tom, že podaktorí sa s ním kontaktovali pred pätnástimi rokmi a ďalší neskôr, že jeden sa s ním rozprával na Plese v opere, iný s ním popíjal pivo, ďalší s ním telefonoval a posledný sa za to ospravedlnil. Tomu stačí toto ospravedlnenie a iného treba vyradiť z politiky?

Hoci diskutujúci sa takmer vyhli otrepanému argumentu, že pri opačnom názore starších ide o sentimentalitu za mladosťou, tí neskôr narodení si neuvedomujú, že väčšina ľudí žila v minulom režime relatívne spokojne, sledovala Dietlove seriály alebo okopávala svoje záhrady a nechýbali im v obchodoch v zime jahody. Zafrflali si, lebo človek akosi vždy chce mať viac, než má, ale nemuseli sa báť o svoju prácu, cítili sa bezpečne, lebo tajná polícia vtedy nesledovala 85% populácie (ako to vyzerá podľa dnešných hodnotení v médiách či dokonca v niektorých umeleckých dielach), ale len tých, čo sa aktívne zaujímali o politiku a takých bolo žalostne málo. Väčšina sa zmierila s tým, že bez členstva v strane nedosiahne na vysoké pozície, odkráčala si prvomájový sprievod v diskusiách o futbale a žila si svojím normálnym, raz šťastným, raz menej šťastným životom. Preto je dnes mnohým starším ľuďom život v minulom režime prijateľnejší než ten dnešný, teoreticky plný nových vymožeností, no pre mnohých len plný stresu, neistoty a neprávostí .

Nuž a tá sloboda slova a pluralitná demokracia je len zdanlivou slobodou, keď človek môže hocičo povedať a nič sa mu nestane, ale jeho hlas zostane nevypočutý. Aj ja teraz prirovnám situáciu na Slovensku k situácii v Čechách. Tam zúrivá antikomunistická časť českej spoločnosti prehliada, alebo sa dožaduje takých porušení slobody, akým je prepustenie z práce fyzika za to, že prevzal vyznamenanie od prezidenta, alebo znemožnenie vedeckých bádaní mladému historikovi kvôli v prevahe pozitívne hodnotenej knižke, v ktorej nehodnotí Dr. Husáka čiernobielo. Na Slovensku zatiaľ nebúrame pomník víťazstva pred Redutou, nepoškodzujeme cintorín na Slavíne červenou farbou. a neoznačujeme vládnych predstaviteľov za Putinových agentov, keď tvrdia, že sankcie proti Rusku sú pre nás ekonomicky nevýhodné. Dúfam že moja otázka „dokedy“ po nových parlamentných voľbách nebude aktuálnou.

Porovnávanie oboch režimov (nie teoreticky, ale v ich konkrétnej podobe) je ťažká záležitosť. Aj ospevovanú Masarykovu republiku hodnotil inak povedzme bankový úradník či podnikateľ a inak robotník, ktorý v rokoch veľkej ekonomickej krízy prišiel o prácu a ktorého policajti zbili za účasť na demonštrácii za zvýšenie platov alebo zlepšenie pracovných podmienok. Preto by bolo najrozumnejšie, aby sme sa prestali babrať v histórii (aj tak sa tá dnes redukuje na roky 1948 – 1989, kým kto sme a odkiaľ prichádzame, ako sme žili po celé stáročia sa takmer programovo ignoruje) a viac analyzovali prítomnosť a rozmýšľali o budúcnosti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama