Reklama
Reklama

Kim Ki-duk: Pieta, pomsta či beznádej

Oproti predchádzajúcim dielam je tento Kim Ki-dukov film ešte krutejší (najmä v prvej časti), poetických scén je menej (no sú skvele sprevádzané hudbou) a hlavne je bezvýchodiskovejší.
Počet zobrazení: 3701
pieta_uvod.jpg

Zo štrnásteho ročníka Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave som si vybral film vychýreného juhokórejského režiséra Kim Ki-duka premietaný v sekcii Panoráma. Ide o osemnásty film tohto režiséra a podobne ako všetky predchádzajúce, ktoré sme mali možnosť vidieť (Jar, leto, jeseň, zima, Ostrov, Samaritánka, Luk, Čas, Dych), aj tento vyvoláva protichodné reakcie. V jeho poetike sa totiž snúbi najtvrdší realizmus najmä pre Európanov až brutálne poňatých scén s poetickosťou viacerých situácií či kameramanského snímania. Za všetkým tým (alebo skôr nad tým) je však snaha vypovedať o človeku a spoločnosti čosi veľmi pravdivé, i keď nepríjemné. Totižto, že človek je len slabým steblom trávy zmietaným  biologickými (sexuálnymi) pudmi na jednej a spoločenským prostredím s jeho zákonmi (ktoré, bohužiaľ, dnes chápeme už takmer ako normu), ktoré nepoznajú zľutovanie, ba ani obyčajnú ľudskosť.

Oproti predchádzajúcim dielam je tento Kim Ki-dukov film ešte krutejší (najmä v prvej časti), poetických scén je menej (no sú skvele sprevádzané hudbou) a hlavne je bezvýchodiskovejší. Zároveň však je svojou prvoplánovou témou mimoriadne aktuálny aj pre nás Európanov, aj keď tu sa nesplatenie pôžičiek nerieši zmrzačením klienta, ale len exekúciou, čiže jeho vyhnaním na ulicu. Surovosť a citová prázdnota hlavného hrdinu má síce svoje korene aj v nedostatku rodičovskej lásky, ale zároveň je prepotrebným kolieskom krutého spoločenského súkolia.

Režisér si ako katalyzátor, ktorý má viesť k premene (oneskorenej ľútosti a schopnosti milovať) hlavného hrdinu zvolil záhadnú postavu fiktívnej matky, ktorá ho po pôrode opustila, takže sa postupne na ňu silno citovo naviaže. V momente, keď dôjde k tejto zmene, sa postava ženy mení na pomstiteľku, ktorej cieľom je vo fiktívnom synovi vyvolať pocity viny a spôsobovať mu bolesť. Pri všetkom majstrovstve režiséra v tejto fáze začína scenár pôsobiť trocha schematicky, čo vyváži až prekvapujúca záverečná pointa končiaca sa sebapotrestaním hlavného hrdinu. Aj tu, podobne ako v iných Kimových filmoch, sa objavuje motív ženy ako obete.
Pochmúrny príbeh je obrazom bezvýchodiskovej spoločnosti, v ktorej sociálne slabí sú vopred odsúdení (podobne ako ich štvrť, ktorú majú vytlačiť mrakodrapy), no práve medzi nimi sa občas zaskvie prejav citu (epizóda s robotníkom, ktorý ponúka na zmrzačenie aj druhú ruku, aby mal peniaze na výchovu syna, alebo pokus jeho malého synčeka brániť svojho otca). V kontexte režisérovej tvorby bude patriť Pieta určite medzi najpesimistickejšie diela a zároveň spoločnosti najodvážnejšie nastavujúce zrkadlo. Postavy, ktoré v nás vzbudzujú súcit rovnako ako tie, ktoré vyvolávajú odpor a hnus, treba totiž vidieť nielen v ich individuálnom, ale aj spoločenskom kontexte.

Akýmsi dôvetkom k filmu bola jedna z reklám premietaných pred jeho začiatkom. V nej stavebná sporiteľňa lákajúc mladých sa im snažila vnútiť predstavu, že ich svet je zásadne iný než život „starcov“, ako označila ich rodičov a nabádala ich k životu v úplnej (predovšetkým finančnej, ale aj v zmysle životného štýlu) slobode. Už mi tam chýbal iba návod, ako by sa mládež mala príťaže tých „starcov“ zbaviť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama