Kirgizsko a Uzbekistan postupne riešia svoje postsovietske teritoriálne dedičstvo

Počet zobrazení: 3411

V roku 2017 (bez cieleného, či vedomého zadania z Biškeku, alebo Taškentu) politický geograf Nick Solly Megoran z Newcastle Univerity[1] skonštatoval, že v zásade existujú tri možnosti riešenia problémov kirgizsko-uzbeckých enkláv ako dedičstva (dôsledku) ukončenia existencie Sovietskeho zväzu (pre poriadok Juhoslávia sa rozpadla, Česko-Slovensko sa rozdelilo a ZSSR ukončil svoju existenciu).

prvom rade je možná výmena územia, potom zriadenie koridorov (od hranice k enkláve), alebo zvláštny pohraničný režim (slobodný pohyb osôb – miestnych obyvateľov, služieb a tovaru) medzi enklávou a materskou krajinou cez územie krajiny, kde sa enkláva nachádza. Sám sa (na základe príkladu existencie enkláv /spolu 24/ v Belgicku a Holandsku) prikláňal k tretiemu variantu.

Lenže – ako obyčajne – stredoázijská realita sa ukázala inou.
 

Barak sa stane súčasťou Uzbekistanu
 

Len nedávno bola - súbežne v kirgizských a uzbeckých médiách – zverejnená informácia, že Kirgizsko po dohode odovzdá Uzbekistanu svoju enklávu Barak.

barak_machala.org_.png Zdroj:machala.org

Inak doteraz, pokiaľ bol pri moci prvý prezident Uzbekistanu Islam Abduganievič Karimov (Ислам Абдуганиевич Каримов, ktorý prezidentoval od do septembra 2016- teda spolu 9.659 dní a nocí, samozrejme ,ak počítame obdobie od 24. marca 1990, keď bol zriadený post prezidenta Uzbeckej SSR, ktorý sa neskôr transformoval na prezidenta Uzbeckej republiky. To že bol od roku 1989 prvým tajomníkom ÚV KS Uzbeckej SSR, je len bonus k dĺžke neobmedzeného vládnutia v krajine), Taškent zastával veľmi tvrdý, až nekompromisný postoj voči Biškeku. A to nielen vo veci otázok štátnej hranice.

Zdá sa však, že noví prezidenti Uzbekistanu a Kirgizska Šavkat Mirzijajev (Шавкат Мирзиёев) a Sooronbaj Žeenbekov (Сооронбай Жээнбеков) prelomili ľady a proces možnej rozumnej spolupráce v rámci Strednej Ázie naberá nový dych.

Podľa spomenutej informácie ide o pokračovanie procesu delimitácie štátnej hranice medzi oboma krajinami, ktorý sa tiahne už od roku 1991, keď sa doterajšie administratívne hranice zväzových republík stali základom pre vytýčenie štátnych hraníc medzi novými subjektmi medzinárodného práva – po ukončení existencie Sovietskeho zväzu (to sa týka všetkých hraníc..., ktoré neboli doteraz v postsovietskom priestore plne delimitované a demarkované). Medzi miestnymi expertmi (ale nie medzi politikmi) sa hovorí, že Biškek a Taškent ukončí demarkáciu už (až) v roku 2019.

Podľa najnovšej dohody súčasťou Uzbekistanu sa stane doterajšie enkláva Barak (Барак), ktorá (cca 230 hektárov) bola a doteraz je doteraz súčasťou Kara-Sujského okresu Ošskej oblasti Kirgizska.

Recipročne Kirgizsko odstane od Uzbekistanu pozemky rovnakej rozlohy, ktoré sú na hraničnom styku s Ak-Tašskou miestnou správou už spomenutého Kara-Sujského okresu. Všetko by tom malo byť realizované niekedy v roku 2019!
 

Súhlas vraj existuje
 

Nóvum celého procesu je aj oznámenie Bajyša Jusupova (Б. Юсупов), splnomocnenca vlády Kirgizska v Ošskej oblasti, ktorý sa odvoláva na „... súhlas obyvateľov enklávy s takýmto rozhodnutím...“ V čom je nóvum (ak je vyjadrenie B. Jusupova korektné) situácie? No v tom, že tu je priamy odkaz na „vôľu občanov“.

Také niečo nebolo ani v Uzbekistane, ani v Kirgizsku (ak chcete, ani v Kazachstane, Tadžikistane či dokonca ani v Turkmenistane) doteraz možné, samozrejme, ak nechceli nielen miestny neoliberáli deklarovať, že v krajinách (ne)existuje všeľudová podpora US okupácie susedného a moslimského Afganistanu.

Korektné a čestné, len prečo to nešlo spraviť ix rokov? Sám si (ne)viem dať odpoveď.
 

Barak a Krym – deti Chruščova
 

Enkláva Barak súčasne susedí s Kurgantepinským okresom Andižanskej oblasti Uzbekistanu a v súčasnosti v nej oficiálne trvalo žije cca 25 – 30 rodín (zhruba 650 osôb). Fakticky sa tam však od roku 2014 pohybuje maximálne tridsať osôb, ktoré si „strážia“ majetok.

Inak, keď hovoríme o hranici medzi Kirgizskom a Uzbekistanom, tak ide o úsek 1 387 kilometrov dlhý, z ktorých je delimitovaných 85 %. Zvyšných 15 % sú práve témy spojené s enklávami, vrátane najväčšej enklávy Soch v Batkenskej oblasti na juhu Kirgizska.

Uzbekistan ešte hraničí s Kirgizskom (1 099 km), Kazachstanom (2 351 km), Tadžikistanom (1 330 km) a Afganistanom (137 km), čo je dohromady úctyhodných 4917 kilometrov zväčša v zložitých geografických podmienkach.

Šesťmiliónové Kirgizsko má hranice so spomenutým Uzbekistanom (1 099 km), Kazachstanom (1 257 km), Čínou (858 km) a s Tadžikistanom (870 km). Teda spolu 3.084 kilometrov, čo je skoro 2-krát viac, než má hranice Slovensko. Inak celková dĺžka hraníc Slovenska je podľa dostupných oficiálnych údajov 1 652,2 km.[2]

Na území Kirgizska sa nachádza niekoľko uzbeckých enkláv–- Barak je (bol) jedinou kirgizskou enklávou v Uzbekistane.

Dnešná štátna hranica medzi Kirgizskom a Uzbekistanom (ako administratívna) sa začala črtať v období rokov 1924 – 1927, keď ešte nikoho a ani najväčšieho futurológa nenapadlo, že administratívna raz bude základom štátnej a neskôr sa po dohode aj stane štátnou hranicou, čo neustále (vlastne do svojho odchodu na iný svet) spochybňoval nebohý dlhoročný prezident a predtým prvý tajomník ÚV KS Uzbeckej SSR I. Karimov.

Že všetko nie je také ružové, potvrdzuje aj fakt, že pred dvomi rokmi (22. augusta 2016) ozbrojené zložky Uzbekistanu obsadili „sporné hraničné územie“ na hranici s Kirgizskom. Kameňom sporu bola retranslačná stanica na horskom masíve Ungar-Too. Zariadenie, ešte zo sovietskej éry, je aj dnes rozhodujúcim prvkom kirgizských spojov. Uzbeckí vojaci ho obsadili, zadržali (a následne prepustili) 4 technických (nevojenských) pracovníkov .

Inak sám názov masívu má kirgizské jazykové korene, čo len podporuje tvrdenie Biškeku, že je „ich“, čo nakoniec aj konštatoval kirgizský parlament Žogorku Keneš (Жогорку Кенеш) na svojom neverejnom zasadnutí 21. septembra 2016.
 

Pekný precedens, ak bude...
 

Delimitácia kirgizsko-uzbeckej hranice je v pohybe a možno sme svedkami precedensu riešenia územno-etnických problémov v dosahu výbušnej Ferganskej doliny, ktoré sa pri postsovietských elitách na prezidentských postoch javili ako neriešiteľné.

Enklávy vo Ferganskej doline sú reliktom sovietskeho prístupu, keď sa koncom 20-tych rokov okrem hraníc dostali do portfólia problémov aj územno-etnické spory medzi Uzbekistanom, Kirgizskom a Tadžikistanom.

Celkom sa sformovalo osem enkláv, z ktorých väčšina sa nachádza na dnešnom výsostnom území Kirgizska (štyri uzbecké a dve tadžické).

Najväčšími sú uzbecké enklávy Soch a Šachimardan (Сох и Шахимардан) a tadžická enkláva Voruch (Ворух), ktorá administratívne patrí k Sochdinskej oblasti Tadžikistanu.

Enkláva Soch patrí medzi najväčšie v Strednej Ázii a vo svete: 352 km2, 19 obcí a cca 60 tisíc obyvateľov, z ktorých – a to je paradox – 99% obyvateľov enklávy sú etnickí Tadžici, 0,7% Kirgizi a len 0,3% Uzbeci.

V Kirgizsku sú ešte dve uzbecké enklávy, Čop-Gara a Džangal (Чон-Гара и Джангайл) ,a na území Uzbekistanu dve tadžické enklávy Sarvak a Kajragač (Сарвак и Кайрагач).

Spomenutá enkláva Barak vznikla v roku 1955 (teda asi v čase, keď N. Chruščov „daroval Ukrajinskej SSR ruský polostrov Krym), keď bola časť intravilánu pariaceho kolchozu pomenovaného menom Klimenta Jefremoviča Vorošilova (Климент Ефремович Ворошилов), maršala ZSSR známeho pod prezývkou „Červený maršal“, ktorý ako predseda sovietu pôsobil v marci až novembri 1917 v Lugansku (Luhansku) a odovzdaná Uzbeckej SSR, výsledkom čoho bolo, že Barak ostal odrezaný od Kirgizska. Vtedy sa to dotklo „len 1 000“ ľudí.

Na margo Krymu, si prosím pozrite dokument Výnos Najvyššieho sovietu ZSSR z 19. februára 1954 „O odovzdaní Krymskej oblasti z Ruskej federatívnej socialistickej republiky do zostavy Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky“ (Указ от 19 февраля 1954 года О передаче Kрымской области из состава РСФСР в состав УССР). Tu sa o.i.uvádza: „... berúc do úvahy spoločnú ekonomiku, teritoriálnu blízkosť a tesné hospodárske a kultúrne vzťahy...., ...potvrdiť..., spoločný návrh...na odovzdanie Krymskej oblasti z RSFR do Ukrajinskej SSR...“[3] Ak tam nájdete historické dôvody odovzdania, tak nech sa páči...

K dnešnému dňu je delimitovaných cca tri štvrtiny štátnej hranice medzi Kirgizskom a Uzbekistanom, pričom práve enklávy Barak a Soch patrili a partia medzi najproblémovejšie miesta. Nielen z pohľadu delimitácie hranice, ale aj z dôvodu občianskej nespokojnosti na enklávnych územiach.
 

Všetko so všetkým súvisí


Pohraničné problémy, potreba doriešiť delimitáciu a demarkáciu štátnej hranice medzi Kirgizskom a Uzbekistanom sú nielen „suverénnymi“ témami medzi Biškekom a Taškentom, ale majú silný presah aj na postsovietske vzťahy.

Tak napríklad: Kirgizsko (aj Tadžikistan) sú členmi Organizácie dohovoru o kolektívnej bezpečnosti (ODKB). Kirgizsko je spolu s Kazachstanom členom Eurázijskej ekonomickej únie (EEÚ) a okrem spoločného ekonomického priestoru majú aj spoločné migračné témy. No a medzi RF a Uzbekistanom je stále funkčná Dohoda medzi Ruskou federáciou a Uzbeckou republikou o spojeneckých vzťahoch zo 14. novembra 2005 (Договор о союзнических отношениях между Российской Федерацией и Республикой Узбекистан).[4]

Aj preto si téma zmien v Strednej Ázii (nielen v rámci stabilizácie štátnych hraníc) zaslúži našu sústredenú pozornosť. Tej však musí predchádzať štúdium témy (stredoázijských tém) a pochopenie toho, čo je ponorené pod hladinou. Inak tam budeme s našimi (či skôr „ich“) západnými hodnotami, ako obyčajne, v polohe „slona v porceláne“.

Vnútorná politika a miestne hodnoty totiž limitujú zahraničnú a zahraničná politika zväzuje tú vnútornú, pričom platí axióma, že tomu je tak nielen v Strednej Ázii.

No ak sa budú ďalej v Strednej Ázii (tak ako v Európe ostatného času) presadzovať nacionalisti, potom je vojna (napríklad pod pláštikom ochrany štátnej hranice alebo, či najmä, forsírovaním problému vody), vďaka vonkajším sponzorom – nevyhnutná.

Autor je vysokoškolský učiteľ



[2] Štatistické údaje o štátnych hraniciach [online]. Bratislava : Ministerstvo vnútra SR, Dostupné online.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984