Reklama
Reklama

Klub mladej inteligencie na Slovensku

Veľavravná epizóda zo šesťdesiateho ôsmeho roku
Počet zobrazení: 3885

Pred štyridsiatimi piatimi rokmi, 8. apríla 1968 v Bratislave, v bývalej (dnes už opäť) YMCE, sa konalo stretnutie mladej slovenskej inteligencie. Zreteľne išlo o pokus z generačného hľadiska sa vyjadriť k prebiehajúcemu demokratizačnému procesu v spoločnosti.

„Dovoľte, aby som vás v mene redakcie Smeny privítal na tomto zhromaždení, alebo na diskusnom klube Smeny, alebo neviem, ako to nazveme. Chceme sa vyjadriť a preto sme z iniciatívy Smeny zvolali toto stretnutie, aby sme
sa mohli vyjadriť k budúcim problémom,“ povedal dosť nesúvisle predsedajúci stretnutia na úvod. Hoci organizátori stretnutia nemali v úplnosti ujasnenú formu, ale ani zámer zhromaždenia, chceli, aby sa príslušníci mladej slovenskej inteligencie verejne vyjadrili k najaktuálnejším otázkam, ktoré v tom čase hýbali verejnosťou. Spoliehali sa na to, že všetko „demokraticky“ vyrieši pracovné predsedníctvo.

Predsedajúci navrhol, aby v ňom boli členovia pracovnej skupiny, ktorí zhromaždenie pripravovali: Viktor Pavlenda (vtedy 40-ročný vedecký pracovník, ekonóm), Pavol Števček (vtedy 36-ročný literárny kritik a publicista), Anton Hykisch (vtedy 36-ročný spisovateľ), Štefan Drug (vtedy 37-ročný literárny historik a publicista), Eduard Grečner (vtedy 37-ročný filmový režisér), Juraj Sever (vtedy 41-ročný redaktor rozhlasu, prozaik) a za redakciu Smeny Richard Blech (vtedy 38-ročný novinár, filmový publicista a kritik). Zároveň navrhol, aby ako hosť v pracovnom predsedníctve bol Dominik Tatarka (vtedy 55-ročný spisovateľ). Účastníci zhromaždenia mali navrhnúť ďalších členov pracovného predsedníctva z pléna. Za Juraja Severa hlasovali iba traja účastníci stretnutia a tak sa členom pracovného predsedníctva nestal. Za ďalších členov predsedníctva boli zvolení: Michal Gáfrik (vtedy 37-ročný literárny vedec), Stanislav Barabáš (vtedy 44-ročný filmový režisér) a Jaroslava Blažková (vtedy 35- ročná prozaička). Všetci členovia pracovného predsedníctva vysoko prevyšovali hranicu vtedajšieho zväzáckeho veku (26 rokov) a vekom patrili do strednej a nie mladej generácie.

„Zároveň prosím, aby plénum schválilo návrhovú komisiu, ktorá pripraví rezolúciu, alebo uznesenie, ktoré z dnešného zhromaždenia mladej inteligencie pošleme,“ predložil predsedajúci ďalší návrh. Kam sa má poslať rezolúcia resp. uznesenie povedané nebolo. Za členov návrhovej komisie boli schválení: Štefan Drug, Viktor Pavlenda, Milan Hamada (vtedy 35-ročný literárny vedec), Július Satinský (vtedy 27-ročný humorista), Dezider Banga (vtedy 29-ročný básnik), Anton Hykisch, Ján Beňo (vtedy 35-ročný novinár a prozaik), Ján Poliak (vtedy 39-ročný literárny vedec), Vladimír Štefko (vtedy 26-ročný novinár a teatrológ) a Kornel Földvári (vtedy 36-ročný prozaik a publicista).

Predsedajúci pokračoval: „Nakoľko sme sa nedohodli na konkrétnom programe, nemáme nijakú predstavu o tom, ako by mal tento klub a či by vôbec mal fungovať, všetko to závisí od toho, ako sa vyslovíte, čo k tomuto programovému projektu povie dnešné zhromaždenie. Otvárajúc pracovnú poradu Klubu mladých slovenských intelektuálov pri redakcii Smeny udeľujem ako prvému slovo s. Hykischovi, ktorý povie svoje stanovisko k veciam, ktoré nás iste všetkých zaujímajú.“

* * * * *

Anton Hykisch začal svoje vystúpenie sociologickými úvahami o vekovej skladbe obyvateľstva republiky. Skonštatoval, že nadpolovičnú väčšinu obyvateľstva, vyše 53 %, tvoria ľudia do 33 rokov, teda príslušníci mladej generácie. (Aj túto vekovú hranicu organizátori – členovia pracovného predsedníctva značne prevyšovali.) Z ľudí, ktorí boli dospelí pred vojnou, a reálne zažili kapitalizmus, žije už iba tretina. Tieto fakty označil za  rozhodujúce pre momentálne i budúce politické rozhodnutia. „Socializmus dnes a zajtra bude čoraz viacej určovaný úsilím a skutočnou tvárou mladej generácie. Socializmus sa bude meniť na jej obraz. Tento obraz nebude v mnohom totožný s predstavou socializmu u jeho zakladateľov, či dnešnej vládnucej generácie.“ Budúcnosť krajiny spájal so socializmom. Ani v náznakoch neuvažoval o inom variante jej ďalšieho vývoja. Vážnu úlohu pritom prisudzoval mladej generácii, od ktorej sa právom očakávalo, že prehodnotí mnohé teórie, hodnoty a pojmy, ktorými sa neustále operuje, ako aj samotnú koncepciu uplatňovania politickej moci, aby sa v budúcnosti zabránilo jej zneužívaniu.

„Mladá generácia si dáva otázku, či to, čo u nás máme, je socializmus. Usudzuje, že ide skôr o isté základy – znárodnenie, vyvlastnenie –, ktoré treba rozvinúť a doplniť všeličím iným, a až potom možno hovoriť o novom spoločenskom zriadení – a to je tu podstatné –, spravodlivejšom a humánnejšom zriadení.“ Nekompromisne odsúdil nezákonnosť, porušovanie ľudských práv a slobôd, série zinscenovaných politických procesov a zločinov proti ľudskosti. Za historickú nevyhnutnosť považoval skoncovať s takýmito praktikami „... a to bez toho, aby sme skoncovali so socializmom, ale naopak ho rozvinuli na spoločnosť naozaj všeľudovú, zväzok optimálne slobodných občanov.“

„Socializmus sa nebuduje pre komunistov, a tí ho ani sami nevybudujú a podľa Lenina ho bez ostatných ani nemôžu vybudovať.“ Pochopiť túto nevyhnutnosť znamená aj pochopiť „... komunistu Garaudyho, že nový svet sa nevybuduje proti a bez komunistov, práve tak ako proti a bez tých ostatných, či už veriacich alebo jednoducho ľudí iných svetonázorov, ako je marxistický.“ Budovanie socializmu sa má stať vecou všetkých, na jeho budovaní sa majú podieľať všetci členovia spoločnosti bez rozdielu. Zvlášť vyzdvihol, že práve od mladých ľudí sa očakáva, že zavrhnú prežité predstavy o socializme a zasadia sa za taký socializmus, ktorý dovŕši ekonomické i duchovné oslobodenie človeka.

Hovoril o tom, že rozdielne prístupy k hodnoteniu minulosti staršou vládnucou generáciou a príslušníkmi mladého pokolenia vedú aj k rozdielnemu hodnoteniu významu prebiehajúcich politických premien v spoločnosti. Kým u časti staršej generácie nezriedka možno badať stotožnenie sa s prebiehajúcou demokratizáciou ako istý spôsob ústupku, nutný pre zachovanie svojich pozícií v zmenených pomeroch, „... mladá generácia je presvedčená, že demokratický socializmus je východiskom, nevyhnutnosťou potrebnou k samotnej podstate rozvoja nového spravodlivejšieho spoločenského poriadku. ...Vyhraniť sa názorovo, skoncovať s ponižujúcim stavom nezmyselného opakovaného papagájovania a večnej obranárskej jednoty, stáva sa jednou z podmienok úspešného rozvoja socializmu na Slovensku.“ Priam ako odvážny fantasta končí svoje vystúpenie varovaním, že ak to nedokážeme urobiť, nebudeme môcť „... vstúpiť do Európy skutočne a reálne ako mladý dynamický a kultúrny národ. Národ a krajina, ktorá sa nebojí historického experimentu, ktorého jedinečnosť cudzina už uznala.“

Druhým hlavným rečníkom bol prof. Viktor Pavlenda. Zaoberal sa predovšetkým problematikou zintenzívnenia obrodného demokratizačného procesu, symetrického štátoprávneho usporiadania republiky a najmä ako ekonóm „integráciou dvoch národných ekonomík na základe obojstranných výhod a zachovania princípu rovný s rovným pri rešpektovaní zásady národohospodárskej racionality“. Polemizoval s niektorými názormi českých ekonómov, ktorí by federáciu chceli obmedziť iba na politickú sféru. Apeloval na príslušníkov mladej slovenskej inteligencie, aby v tomto procese nepripustili čo len štipkou podcenenie predchádzajúcich zásluh „našich otcov a robotníkov“ a nehľadiac na svoje osobné záujmy, aby podporili svojimi schopnosťami tento proces „národného a socialistického obrodenia“ našej spoločnosti.

A do tretice ako ďalší hlavný rečník vystúpil spisovateľ Dominik Tatarka. Hneď v úvode avizoval, že by chcel povedať „ niekoľko svojich myšlienok o štáte, o rozdelení moci svetskej a duchovnej, ideologickej, chcel by som niekoľko poznámok urobiť o kultúre, o koncepcii národnej kultúry“. Jemu príslovečnou otvorenosťou sa hneď pustil do kritiky spôsobu vládnutia v republike: „... ministerský predseda Lenárt vo svojom prejave v televízii sa priznal, že on nevládol v tejto republike. Niektoré ministerstvá, a to najdôležitejšie ministerstvá, boli vyňaté z vlády a podriadené priamo diktátorovi, najvyššiemu tajomníkovi a prezidentovi. ... Z uvedeného svedectva je zjavné každému československému občanovi, že v tomto štáte ani pre prezidenta republiky, ani pre ministerského predsedu najvyšším zákonom nebola Ústava republiky, na ktorú prisahali, ale vnútrostranícka disciplína, vnútrostranícke záväzky.“ Takýto spôsob vládnutia Dominik Tatarka označil za najotrasnejší fakt, ktorý sa navyše „oznamuje občanom republiky ako vec samozrejmá“.

Za porušovanie základných princípov demokracie označil aj spôsob prípravy posledného zjazdu spisovateľov. Povedal, že jeden zo spisovateľov bol polroka vopred, pred konaním zjazdu, poverený napísať rezolúciu, ktorú mali delegáti zjazdu prijať. Zobrať takéto absurdné poslanie na seba, hoci mohlo ísť o čestného spisovateľa, označil  za mystifikáciu dvoch procesov v myslení človeka. „Jeden zaklínajúci, mystifikujúci a druhý normálny, racionálny.“ Považoval za nezmysel zúčastniť sa na takom zjazde, na ktorom sú už jeho rozhodnutia vopred pripravené. Vyzýval účastníkov stretnutia, aby sa zasadzovali za to, aby sa dôsledne dbalo na rozdelení moci v spoločnosti, lebo „... táto koncentrácia moci duchovnej a svetskej, keď by som sa tak vyjadril tradičným historickým slovníkom, gniavila občana tak, ako si to neviem predstaviť v inom štáte.“ Vyzýval ich, aby túto prirodzenú požiadavku dokázali formulovať aj politicky. Sám nezaprel svoje vtedajšie ideologické a politické presvedčenie, z pozície ktorého sa vehementne dožadoval nápravy, obrody základných socialistických ideí. „Ja sám zostávam komunistom v nádeji, že naozaj konečne budeme môcť na základe znárodnenia, čiže spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov uskutočňovať socialistickú demokraciu... Som komunista, uznávam vedúcu úlohu strany, jej historický význam, uvedomujem si ako príslušník malého národa a malého štátu, že Československá republika potrebuje ochrancu, potrebuje garanta, čiže i socializmus a budovanie socializmu, rozvíjanie socialistickej demokracie potrebuje vojenskú moc, ktorou je sovietska veľmoc. Ale musíme si uvážiť, že Československá republika ako každý štát je národný štát, čiže jeho zmysel je obrana národných záujmov. V tom zmysle aj lokálnych a v tomto štáte, čiže v národnom štáte má jedinú moc strana, ktorá má v štíte a v cieli internacionalizmus.“ Možno sa domnievať, že Dominik Tatarka v tom čase ešte veril, že  „Pražská jar 1968“ je jedinečnou historickou príležitosťou na obrodu humánnych princípov socializmu, „socializmu s ľudskou tvárou“. Po invázii spojeneckých vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa sa však týchto nádejí navždy vzdal.

* * * * *

A potom nasledovala diskusia. Vystúpili v nej Peter Balgha (vtedy 33-ročný dramaturg Československej televízie v Bratislave), Michal Nadubinský (vtedy 33-ročný spisovateľ pre deti), Július Satinský, Eduard Grečner, Juraj Sever a Pavol Števček. Stojí za to pripomenúť si niektoré ich názory.

Peter Balgha žiadal kodifikovať záruky, že sa nebudú opakovať minulé skrivodlivosti. „Domnievam sa, že tí, ktorí vytvárali a spoluvytvárali nedemokratické koncepcie nedávnej minulosti, ktorí aktívne vykonávali cenzúru aj inú škodlivú prax, nemali by mať právo preplávať do demokratickej budúcnosti a stáť v jej čele...“ Kriticky sa vyjadril ku skutočnosti, že na Slovensku nedošlo k zmenám v kádrovom obsadení vedenia strany a štátu a pri moci zostali tí istí ľudia. V tom videl isté nebezpečenstvo pre ďalší demokratický vývoj. Čas ukázal, že mal pravdu. Nemýlil sa.

Michal Nadubinský označil úsilie za federatívne usporiadanie spolužitia Čechov a Slovákov za minimálny program a „ jediným a dôstojným programom občana tejto republiky nemôže byť nič menej ako úplná demokratizácia nášho spoločenského a politického života, teda skutočná a všestranná demokracia“. Odmietol názory, že ekonomická integrácia si vyžaduje uchovať existujúce štátoprávne usporiadanie.

Július Satinský ako humorista a satirik svojráznym spôsobom kritizoval niektoré neduhy vyskytujúce sa v spoločnosti. Navrhoval vypracovať akýsi „anatomický atlas straníkov“, aby „... deti, ktoré prídu zo školy, alebo študenti, alebo vojaci prezenčnej služby si to nalistovali v atlase, že medzi aký typ straníkov patrí ten jeho veliteľ, učiteľ, profesor atď. A vôbec, aj ja by som strašne rád vedel, medzi aký typ straníkov patria moji priatelia, ktorí sú komunisti a s ktorými si veľmi dobre rozumiem, ale chcel by som ich poznať, vedecky poznať celý tento komunistický systém“. Kritizoval nevšímavý postoj členov strany k nestraníkom, ktorých je v štáte väčšina.

Eduard Grečner  začal svoje vystúpenie citátom od Voltaira: „Nesúhlasím s vaším názorom, ale budem sa do smrti biť za vaše právo, aby ste ho mohli hovoriť.“ A myšlienku rozvíjal ďalej. Za neprirodzené správanie považoval, že sa div nezadúšame nadšením, že sa ide rušiť cenzúra, že smieme hovoriť nahlas, čo si myslíme, dokonca na verejnom zhromaždení. „Nemám dôveru k takej spoločnosti, kde človek stále ešte musí mať odvahu, aby povedal naozaj naplno, čo si myslí, nemám dôveru v republiku, z ktorej sa nemôžem kedykoľvek vzdialiť, kde sa musím podriaďovať hegemónii aparátu a kde sa musím chvieť, či nebudem volaný na zodpovednosť za to, že sa kriticky vyslovím o dvadsaťročí vlády aparátu nekvalitných a nekvalifikovaných ľudí nad kvalitnými a kvalifikovanými.“ Kritizoval pretrvávajúce pomery, v ktorých je umožnené ľuďom, ktorí donedávna boli iniciátormi či vykonávateľmi najrozličnejších represívnych opatrení, aby nám naďalej udeľovali  lekcie z demokracie. Hovoril o rizikách, ktorých sa treba vyvarovať, aby sa nepremrhala šanca na znovuzískanie stratenej dôvery. Zaoberal sa pocitmi nekomunistu v prebiehajúcom obrodnom procese. „Je teda vecou nás, ľudí socialisticky mysliacich, nekomunistov (sám bol nekomunista) i komunistov nedopustiť, aby sa táto šanca dôvery premrhala. Mali by sme o tomto svojom rozhodnutí upovedomiť náš, toho času najvyšší orgán moci, poslancov Slovenskej národnej rady. A požiadať ich, aby nepripustili znovunastolenie taktických manévrov, ktoré by mali za cieľ iba nechať vyhovoriť sa nespokojným a ďalej si robiť potichučky po svojom. Silný sa pravdy nebojí. A my predsa chceme dokázať, že socializmus je silný.“

Juraj Sever kritizoval predchádzajúce pomery a dožadoval sa nápravy. „... treba konečne verejne povedať konkrétne, kto nesie vinu na deformáciách, akým dielom, čo kto vykonal.  Prokuratúry by, ako strážcovia zachovávania zákonov, mali skúmať, kto v minulosti hrubo porušoval zákony. Nech je to hocikto, mali by volať porušovateľov zákonov na zodpovednosť. To, prosím, nie je biblické oko za oko, zub za zub. Len dôsledným odstraňovaním rúška tajomnosti zo strašnej minulosti sa vytvára predpoklad jej neopakovania.“  Hovoril tiež o tom, že napriek prijatým opatreniam, cenzúra v tlači naďalej existuje.

Zaujímavé boli úvahy i návrhy Pavla Števčeka. „Hovoria o nás i hovoríme si, že sme generáciou či generáciami ,čistých rúk‘. Nesúhlasím. Nikomu z nás nesvedčí toto pilátske gesto. Už geneticky a ľudsky patríme k pokoleniu socialisticky angažovanému... I my sme boli posadnutí démonom súhlasu... Z našich rúk zdvihnutých nad hlavami chceli mať – a mali – súhlas. Ešte pred poznaním... náš vzťah k socializmu by mala určovať skutočnosť, že nie sme jeho obete, ale tvorcovia, že socializmus je aspoň do tej miery produktom nás, ako my jeho... Legitimujeme sa teda spoluautorstvom socializmu i spoluzodpovednosťou zaň.“ Vychádzal zo skutočnosti, že dobrú polovicu obyvateľstva tvoria mladí ľudia a preto považoval za potrebné, aby v čase demokratizačného procesu bolo počuť ich hlas. Predložil dva návrhy. Prvý smeroval k tomu, aby sa mladá generácia angažovala za vytvorenie „... dvoch či viacerých strán v systéme socialistickej demokracie. S akcentom na obidve slová: aby to bol socializmus a aby to bola demokracia... Iba potom si snáď budeme môcť dovoliť luxus diskusie, dovtedy je stále reálne riziko, že demokratizačný proces z roku 1968 prejde do dejín ako nový prvok taktiky, použiteľný hlavne na prekonanie akútnych ťažkostí ekonomicko-politických.“ Druhý jeho návrh spočíval vo vytvorení a presadení slovenského národného programu, ktorý videl v uzákonení federatívneho symetrického modelu česko-slovenskej štátnosti. Končil slovami: „Možno je to trúfalosť, chcieť toľko vecí odrazu:  demokraciu, federáciu, socializmus... všetko, čo som povedal, menujem ľudským, nie politickým programom“.

* * * * *

S rozpakmi, ako  na začiatku stretnutia, pristupovalo pracovné predsedníctvo aj k jeho  ukončeniu. Z pléna okrem iných zazneli aj takéto hlasy: „Keď sa tu nebudeme nejako prezentovať, tak sme tu zbytočne sedeli.“ Ďalej sa účastníci stretnutia dožadovali, aby organizátori podujatia povedali: „... ako si to predstavujú organizačne ďalej, či navrhujú vytvoriť klub, alebo akým spôsobom to má ďalej pokračovať?“ Organizátori predpokladali, že to by malo vzísť z diskusie a konkrétnych návrhov účastníkov. Predsedajúci však skonštatoval: „Myslím si, že doterajší priebeh diskusie nijaký takýto konkrétny návrh nepriniesol.“ Touto úlohou napokon poverili návrhovú komisiu. Tá vypracovala dokument, v preambule ktorého sa konštatovalo isté znepokojenie nad „obmedzeným priebehom demokratizačného procesu na Slovensku“. Účastníci stretnutia sa preto obrátili s výzvou na mladú generáciu, ktorú predniesol Vladimír Štefko:

„1./Prenesme demokratizačný proces do slovenských miest, dedín, do všetkých vrstiev slovenskej spoločnosti. Zvolávajme v podnikoch, mestách a dedinách aktívy mladej generácie. Prerokujme na nich, akými konkrétnymi spôsobmi sa mladá generácia bude zúčastňovať na rozvoji hnutia za socialistickú demokraciu v konkrétnych podmienkach.

2./ Žiadame odchod všetkých nositeľov deformácií z minulých rokov, ktorí najmä na Slovensku v posledných mesiacoch vystupujú ako ,demokratizátori‘. Nie je nám ľahostajné, s akými ľuďmi vstúpi socialistické Slovensko do federácie a do novej etapy svojho vývinu.“

Účastníci stretnutia sa rozhodli založiť Klub mladej inteligencie na Slovensku, ktorého poslaním mala byť otvorená a trvalá výmena názorov, ktorá mala pomáhať rozvíjať demokratizačný proces na Slovensku. Vyjadrili taktiež želanie spolupracovať s podobným združením mladej českej inteligencie.

Klub síce vznikol, ale už nikdy viac svoju činnosť ďalej nerozvíjal. Hoci avíza o zvolaní stretnutia, ktoré boli uverejnené v mládežníckom denníku Smena, vyznievali tak, že sa bude konať pod jej patronátom, vedenie redakcie nemalo ujasnené otázky, do akej miery bude podporovať názory členov Klubu mladej inteligencie na Slovensku. V novinách síce bola zverejnená väčšina diskusných vystúpení, ktoré na stretnutí odzneli, ale patronát nad klubom,  s čím organizátori pôvodne počítali, redakcia napokon neprevzala. Dá sa však predpokladať, že  publikované názory už vtedy známych umeleckých osobností, ktoré odzneli na stretnutí, určitú časť mladých ľudí nielen zaujali, ale aj ovplyvnili.

* * * * *

Názory na udalosti šesťdesiateho ôsmeho roku sú dnes značne rozdielne. Až diametrálne rozdielne. Rovnako, ako je záujem veci objasniť, je záujem aj veci zamlčať. Nie každému dnes vyhovuje prihlásiť sa k vtedajším svojím aktivitám, názorom a postojom. V živote však platí, že to čo sa stalo, to sa už neodstane. Každý sa musí sám vyrovnať so svojou minulosťou. Nastaviť si vlastné zrkadlo a zamyslieť sa nad tým, akým bol vtedy a akým je dnes. Tým, ktorí nezažili šesťdesiaty ôsmy rok, snáď nezaškodí pripomenúť, že v tom čase „za socializmus s ľudskou tvárou“ bola drvivá väčšina občanov Československa. So socializmom bez deformácií do budúcnosti počítala aj vtedajšia mladá generácia. V podstate, inak tomu nebolo ani v novembri 1989. Ani vtedy väčšina občanov nebola proti socializmu. Zmena kurzu nastala až neskôr.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Milan Antal
#1
Milan Antal
11. apríl 2013, 21:31

Zaujímavý článok, dokresľuje atmosféru r. 1968. A mnohé vysvetľuje.

Ukazuje, že ani tzv. mladá inteligencia nezvládla inteligentne najmä vzťah k minulosti. Presadil sa u nej nekultivovaný, násilnícky vzťah k minulosti. Minulosť, ak sa s ňou aj chceme rozísť, nemusela byť zlá. Len vývojom vyčerpala svoje opodstatnenie a sú potrebné ďalekosiahle zmeny. Ako zlú ju však pochopila tzv. mladá inteligencia a vyvolala obavy u staršej generácie. Namiesto toho, aby mladá generácia poďakovala staršej generácii za tú obrovskú prácu, nadšenie, samozrejme, aj s mnohými chybami, problémami, tak ju chcela potrestať za minulosť. A potom sa čudovala, že bola odstavená od politiky ona:-).

Keby bola inteligencia inteligenciou, tak by si ujasnila podmienky vzniku socializmu aj na Slovensku, že jeho začiatky mohli byť len také, ako mu to dovoľovali podmienky. Inteligencia,ak sa tvári ako inteligencia, si mala preštudovať dejiny a z nich vyvodiť poučenie voči minulosti. Nie ako burani chcieť potrestať staršiu generáciu. A kecať o tom, že obrodný, demokratický proces je pomalý a treba ho urýchliť. To bolo neinteligentné, primitívne, pretože postrádalo pochopenie možností ďalšej vývojovej etapy socializmu na Slovensku, že to v tejto etape ešte nemôže byť plne demokratický a liberálny systém. Stačilo si preštudovať hoci len minulosť kapitalizmu, aj z nej sa dali vyvodiť zodpovedajúce závery.

Dominik Tatarka bol síce dobrý človek, osobne by som si s ním asi rozumel, ale mal sa držať spisovateľského priestoru a nejsť do politiky, tam jeho vystupovanie pôsobilo veľmi naivne. Vytýkal napr. sformulovanie návrhu rezolúcie na zjazde spisovateľov dopredu. Ale to je predsa normálna vec, návrh je dobré mať, pretože urýchľuje diskusiu k rezolúcii, ako začínať od nuly. Takto zmýšľajú len chronickí kritici všetkého.

Priebeh a najmä záver stretnutia totiž ukázal, že samotní diskutujúci očakávali, že predsedníctvo bude mať dopredu ujasnené zámery, ciele stretnutia a klubu, teda aj rezolúciu zo stretnutia, vytýkali predsedníctvu, že nič také nemá a spoliehalo sa na diskusiu, že závery vyplynú z nej. Neujasnenosť totiž znamenala aj ďalšiu nečinnosť klubu.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama