Reklama
Reklama

Kniha o vládnutí - Nerovná cesta do OECD (1)

Počet zobrazení: 5704

Prinášame ďalšiu ukážku z pripravovanej Knihy o vládnutí, kapitolu 9, nazvanú Dobiehanie do EÚ a OECD. Autorka ju uvádza takto: „ČSFR koncom roka 1992 bola členom skoro všetkých dôležitých finančných a  ekonomických  medzinárodných organizácií ako Medzinárodného menového fondu, skupiny inštitúcií Svetovej banky, GATT (od 1. januára 1995 Svetová obchodná organizácia), Európskej hospodárskej komisie OSN a pod. Nebola členom Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Novovzniknuté štáty ČR a SR ako nástupnícke štáty po bývalej ČSFR do organizácií, v ktorých ČSFR pred svojím rozpadom bola členom, sukcedovali. O členstvo v OECD a v EÚ sa obidva štáty museli uchádzať. Pred vstupom do obidvoch organizácií ich čakal dlhší, prípadne dlhý prístupový proces. ČR predvstupový proces do OECD ukončila v decembri 1995, SR až v júli 2000. Členstvo v EÚ obidva štáty získali v rovnakom čase v máji 2004.“

Ukážku uverejníme na štyri pokračovania, prvé dve sa budú týkať nášho vstupu do OECD, ďalšie zase tomu, čo predchádzalo nášmu prijatiu do Európskej únie.

(V decembri 2012 až v januári 2013 sme z pripravovanej knihy uverejnili kapitolu 6 Spory o dane, v ktorej autorka analyzuje zápas medzi pravicou a ľavicou počas vlády veľkej koalície v rokoch 1998 – 2002 nielen o dane ako také, ale ako zápas, v ktorom ide o charakter štátu.)

+ + +

„Dámy, páni, sme tam!“

Týmto chytľavým výrokom I. Mikloš dňa 28. júla 2000 krátko po 13. hodine otvoril mimoriadnu tlačovú konferenciu, aby informoval médiá o tom, že SR napokon dostala oficiálne pozvanie za riadneho člena OECD. Deň sa stal sviatočným dňom vlády, pozvanie pokladala za svoj „prvý výrazný úspech“ v jej integračných ambíciách ako i pri dobiehaní Česka, Poľska a Maďarska, úspech, ktorý sa, pravda, ťažšie predával voličstvu ako trhom, EÚ alebo MMF a Svetovej banke. Usudzovalo sa, že po vstupe poklesnú úroky na štátne cenné papiere kupované zahraničnými investormi a predovšetkým uľahčia sa rokovania s EÚ. Po komuniké OECD, v ktorom jej generálny tajomník sa vyjadril, že je to i šťastný deň pre OECD, sa posilnila i slovenská koruna, atď. Čo tomuto „šťastnému dňu“ predchádzalo a prečo ho za taký vláda SR pokladala?

Pre každú vládu SR otázka vstupu do OECD bola predovšetkým prestížnou otázkou dostať sa do „klubu elitných ekonomík sveta“. Čím viac sa však náš vstup do OECD odďaľoval a vzďaľoval od dátumu, kedy sa členmi tejto organizácie stali Česko, Poľsko a Maďarsko, tým viac bol vstup do OECD i politickou otázkou.

SR podala prihlášku za člena OECD rok po svojom vzniku 25. februára 1994 a o štvrť roka po tom sa Rada OECD rozhodla s ňou otvoriť rokovania.[1] V októbri 1995 sa začali previerky v jednotlivých výboroch OECD, ktoré sú súčasťou predvstupového procesu do OECD.

Vo februári 1996 generálny tajomník OECD Jean-Claude Pay uskutočnil oficiálnu návštevu SR a úsilie, aby na obdobnú návštevu prišiel i jeho nástupca Donald J. Johnston, sa stalo jednou z prioritných snáh zahraničnej politiky voči medzinárodným organizáciám Mečiarovej vlády i prvej Dzurindovej vlády.

Keď sa štátny tajomník Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR Vojtech Tkáč, ktorý zastupoval SR na zasadnutí pracovnej skupiny OECD v Paríži, vrátil zo zasadnutia, optimisticky sa vyjadril, že SR by sa mohla stať „plnohodnotným členom OECD začiatkom budúceho roku 1997“. V tom čase, v r. 1996, počet členských štátov OECD dosiahol 26, šampión ČR vstúpila do tejto organizácie koncom roka 1995, SR spolu s Maďarskou republikou a Poľskou republikou mali zatiaľ štatút pozorovateľa. Správa OECD o stave slovenskej ekonomiky v rokoch 1995 až 1996 zo septembra 1996 bola pomerne priaznivá a pozitívne očakávania vlády V. Mečiara skôr podporovala, ako vyvracala.[2] No závery predsedu spoločného zasadnutia dvoch kľúčových výborov CIME/CMIT[3] zo začiatku júla 1996 priaznivé očakávania odsúvali až do druhej previerky v týchto výboroch. Jej dátum – v závislosti od plnenia záverov prijatých vo výboroch CIME/CMIT si fakticky určovala  vláda SR sama.[4]

Mečiarova vláda predpokladala, že previerka 2. až 3. júla 1996 vo výboroch CIME/CMIT bude zároveň záverečnou previerkou a po nej sa dvere do OECD otvoria. Preto na ňu vystrojila asi trojnásobne početnejšiu delegáciu, ako tú, ktorú som v apríli 2000 na rokovanie výborov CIME/CMIT viedla ja, a vyčlenila pre ňu vládne lietadlo. Na okázalej  tlačovej konferencii s hlavou delegácie hneď po prílete na letisku v Bratislave – Sergej Kozlík dokonca oznámil, že pozvánka pre SR príde ešte do konca roka 1996.

Následne doručené závery predsedu zo spoločného zasadnutia výborov CIME/CMIT zaoberajúce sa pozíciou SR k Liberalizačným kódom OECD a k Deklarácii o medzinárodných investíciách a multinacionálnych podnikoch z 2.- 3. júla 1996, boli však nečakaným sklamaním. Na konci záverov sa totiž jednoznačne uviedlo, že „výbory súhlasili opakovane sa stretnúť pri druhej previerke v závislosti od odpovede slovenských orgánov k ich odporúčaniam“. Inými slovami predvstupový proces sa rokom 1996 nekončil a ukázalo sa, že trval ešte ďalšie štyri roky.[5]

Je zrejmé, že politické dôsledky tohto debaklu zahraničnej politiky SR[6] nemohli byť pre vládu V. Mečiara priaznivé a v snahe sa im vyhnúť, vláda závery prvej previerky z 2. - 3. júla 1996 v rozhodujúcich výboroch CIME/CMIT zatajila. Hlavné výhrady výborov sa podarilo zverejniť denníku Pravda až skoro o trištvrte roka pozdejšie.[7]

Ďalší postup vlády V. Mečiara v prístupovom procese do OECD bol plný rozporností: Ministri financií Sergej Kozlík a po ňom Miroslav Maxon predkladali správy o stave prístupového procesu do OECD, vláda schvaľovala uznesenia smerujúce k urýchleniu plnenia záverov CIME/CMIT na jednej strane. Na strane druhej mnohé jej politické rozhodnutia a ich legislatívna podoba SR od OECD vzďaľovali. Na ilustráciu možno napr. uviesť tzv. revitalizačný zákon, ktorý dôvodová správa k nemu označila za „originálne riešenie v postkomunistických krajinách“ a ktorý poprední vládni činitelia charakterizovali ako „zákon slovenskej cesty“, no ktorý bol v protiklade s princípmi ochrany vlastníckych práv, rovnakého zaobchádzania s účastníkmi konania, s princípom ochrany hospodárskej súťaže a pod. t. j. v protiklade s požiadavkami kladenými na člena OECD.[8]

Oneskorovanie vstupu do OECD na jednej strane dávalo SR väčší časový priestor adaptovať sa na požiadavky Liberalizačných kódov OECD, pokiaľ by sa tento časový priestor efektívne využil,  na strane druhej vstup do OECD (a neskôr i EÚ) sa stával tzv. „moving target“, t. j. na členstvo v nasledujúcich rokoch sa kládli tvrdšie podmienky ako v rokoch predchádzajúcich. V porovnaní s kritériami pre vstup ČR, MR a PR – OECD poučená niektorými negatívnymi skúsenosťami – kládla na SR prísnejšie kritériá. Napr. nestačil už iba záväzok pripraviť požadované legislatívne kroky, novou požiadavkou sa stalo prijatie legislatívy už pred vstupom do OECD.

Okrem toho v OECD sa začala presadzovať tendencia pribrzdiť ďalšie rozširovanie organizácie. Napriek tomu SR sa do istej miery mohla tešiť z privilegovaného postavenia medzi nečlenskými štátmi: získala pozorovateľský štatút v 20 výboroch OECD a mohlo sa to interpretovať ako pretrvávajúci záujem OECD o SR.

Ďalším nepriaznivým faktorom – okrem pokračujúcej kritiky privatizačnej politiky Mečiarovej vlády, kritiky diskriminácie zahraničných investorov, kritiky niektorých nových legislatívnych krokov vlády (revitalizačného zákona, zákona o cenách, zákona o strategických podnikoch a pod.) prístupový proces do OECD začali komplikovať dva ďalšie faktory: Prvým boli zhoršujúce sa výsledky slovenského hospodárstva a druhým väčší dôraz OECD na tzv. politické kritériá. V Dohovore o OECD z r. 1960 sa medzi cieľmi vyjadrenými v článku 1 nenachádzal cieľ podporovať demokratický rozvoj členských štátov, a preto politické kritérium nemohlo byť oficiálnym kritériom pre prijatie nového člena[9]. V ďalšom prístupovom procese však politické kritérium zohralo dvojakú nepriaznivú úlohu: Na jednej strane zhoršovalo vyjednávaciu pozíciu Mečiarovej vlády, na strane druhej po nástupe prvej Dzurindovej vlády sme boli spočiatku náchylní veriť, že odstránenie demokratického deficitu postačí na úspešné zavŕšenie prístupového procesu do OECD, a preto sme na krátku dobu  podcenili plnenie tzv. technických kritérií.[10]

Mečiarova privatizácia bánk a OECD
   V. Mečiar často používal argument, že OECD núti vládu SR privatizovať banky. Zároveň ale tvrdil, že kým sa neuskutoční privatizácia, vláda nebude môcť pristúpiť k ich oddlženiu a nevyhnutným štruktúrnym zmenám. Tento na hlavu postavený postup reštrukturalizácie finančného sektora neodrážal nič inšie ako úsilie vlastnícky ovládnuť tri najdôležitejšie slovenské banky. Poslanec za SNS V. Moric na zasadnutí Rady pre hospodársky rozvoj SR vyhlásil: „Víťaz berie všetko. Tak to je a myslím si, že tak je to normálne.“ SDĽ v úsilí zabrániť politickej  privatizácii, kedy by vládne strany ovládli 3-4 najdôležitejšie finančné inštitúcie, pripravovala návrh novely zákona o strategických podnikoch, ktorý mal odložiť  privatizáciu VÚB, a.s., IRB, a.s., SLSP, a.s. a SP, a.s. na neurčito. Nebolo totiž možné presne odhadnúť obdobie, kedy by sa uskutočnila finančná reštrukturalizácia prvých dvoch, podarilo sa vytvoriť konkurenčné prostredie na poistnom trhu, vytvoriť vhodné legislatívne a inštitucionálne predpoklady pre finančný trh SR a pod.
   J. Mašláni v denníku Práca: „Jednou z podmienok prijatia Slovenska do OECD je podľa V. Mečiara privatizácia bánk“ citoval i výrok vtedajšieho prezidenta Prezídia FNM SR za Združenie robotníkov Slovenska Štefana Gavorníka: „Čo si budeme nahovárať, privatizácia slúži na to, aby sa upevnila moc.“
   Na vyjadrenie vtedajšieho štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí Jozefa Šestáka o tom, že  iniciatívy niektorých politických subjektov vážne ohrozujú dokončenie procesu transformácie a  bránia skorému vstupu SR do OECD a že vláda nemôže za to  niesť politickú zodpovednosť, som pre Pravdu reagovala: „Nerobte si z nás dobrý deň, pán premiér, či pán štátny tajomník! Žiaden predstaviteľ OECD by takúto požiadavku nepostavil (mala som na mysli vládou pripravovaný spôsob privatizácie). Jej dôsledky by totiž slovenské hospodárstvo vzdialilo od OECD i od EÚ na hony“. 

„Návrh odpovede slovenských úradov na závery predsedu spoločného zasadania výborov CIME/CMIT a SR dňa 2. - 3. júla 1996“ pripravil do vlády M. Maxon v júni 1998 a na základe odporúčania Rady vlády pre spoluprácu s OECD vláda odobrila Deklaráciu vlády SR k podpore prílevu priamych zahraničných investícií. V nej sa okrem iného uvádzalo, že vláda SR „sa usiluje dokončiť privatizačný proces čo najrýchlejšie“, že jej politika bude v súlade s princípmi nediskriminácie voči zahraničným investorom, atď.

Pre vládu V. Mečiara bolo už však neskoro: v plnom prúde bežala volebná kampaň 1998 a po voľbách v dňoch 30. septembra a 1. októbra už V. Mečiar vládu nezostavoval.

V prehľade udalostí po voľbách 1998 až do podpisu Dohody medzi SR a OECD o pozvaní Slovenska k prístupu k Dohovoru o OECD – t. j. k formálnemu dátumu vstupu SR do OECD 28. septembra 2000, nemôže chýbať niekoľko dátumov[11]:

1. december r. 1998, deň, v ktorý predseda vlády M. Dzurinda poslal generálnemu tajomníkovi D. Johnstonovi žiadosť o urýchlenie rokovaní o vstupe SR do OECD.

17. december 1998 – rokovanie Výboru pre prehľady hospodárskeho vývoja. Rokovanie tohto výboru prelomilo prvé ľady a pri príležitosti 10. výročia prijatia SR za člena OECD mi prvý stály predstaviteľ SR pri OECD veľvyslanec Dušan Bella položil otázku: „Ani nie dva mesiace po nástupe do ministerskej funkcie ste prekvapili OECD svojím bezprecedentným rozhodnutím prísť osobne do Paríža dňa 17. decembra 1998 na obhajobu ekonomickej štúdie o SR vo Výbore OECD pre ekonomické prehľady (EDRC). ... Čo vás viedlo k tomuto smelému rozhodnutiu a ako sa dívate s odstupom času na tento podľa môjho názoru kritický moment zlomu v budovaní dôvery medzi novou slovenskou vládou a OECD?“[12]

1. december 1999, deň, v ktorý vláda SR schválila oficiálnu odpoveď na závery previerky výborov CIME/CMIT z 2. - 3. júla 1996 a o týždeň po tom ju odovzdal splnomocnenec vlády SR pre OECD predsedovi výboru CIME[13]. Rok medzi 1. decembrom 1998 a 1. decembrom 1999 sa využil na intenzívne odstraňovanie legislatívnych a inštitucionálnych prekážok vstupu, na ktoré upozorňovali závery CIME/CMIT. Umožnilo to do značnej miery zúžiť počet tzv. výhrad (reservations) voči Liberalizačným zákonníkom OECD.

4. apríl 2000 – 5. zasadanie Spoločného výboru OECD a vlády SR o ekonomických reformách vlády SR, delegáciu viedol I. Mikloš[14] a 5. apríl 2000 – deň, v ktorý sa uskutočnila záverečná previerka vo výbore pre finančné trhy (CFM). Slovenskú delegáciu viedla viceguvernérka NBS E. Kohútiková.  

28. apríl 2000 – druhá a posledná previerka v rozhodujúcich výboroch CIME/CMIT, na ktorej som slovenskú delegáciu viedla ja, J. Jursa, splnomocnenec vlády pre OECD vystupoval ako zástupca vedúcej delegácie a za NBS kľúčovou osobou bola viceguvernérka E. Kohútiková[15].  Odovzdanie oficiálnej odpovede orgánov SR na závery predsedu spoločného zasadania výborov CIME/CMIT z 2. - 3. júla 1996 a následné rokovanie v týchto výboroch bolo kľúčovým predpokladom urýchlenia prístupového procesu SR do OECD.

Na rokovanie sme sa v budove veľvyslanectva SR v Paríži, v ktorej nám vytvoril prajné prostredie – dnes, žiaľ, nebohý, vtedajší slovenský veľvyslanec vo Francúzsku V. Valach – pripravovali do druhej hodiny rannej, bez ohľadu na to, že pred nami na druhý deň bolo celodenné intenzívne rokovanie. Náročnosť rokovania sa nemohla podceniť a na druhý deň sa i potvrdila. Napriek tomu, keď sa chýlilo k jeho koncu, slovenskej delegácii bolo už zrejmé, že jeho výsledky budú priaznivé. Na jeho samom konci splnomocnenec vlády pre OECD J. Jursa otvoril otázku liberalizačnej pozície SR k audiovízii. Nepochybne by nebola neskôr ušla pozornosti dvom – v tejto otázke proti sebe stojacim štátom: USA a Francúzsku. No jej nastolenie J. Jursom som nemohla nepokladať za narušenie priaznivej atmosféry, ktorú sa nám počas rokovania podarilo nastoliť a splnomocnencovi som to preto zazlievala. Toto „jablko sváru“ medzi USA, požadujúcimi úplnú liberalizáciu v sprostredkovaní audiovizuálnej tvorby a Francúzskom, ktoré žiadalo, aby slovenská strana deklarovala, že splní svoj záväzok z prístupového procesu do EÚ, podľa ktorého viac ako 50 % času vo vysielaní audiovizuálnych diel v SR musí byť vyčlenených pre európsku a domácu tvorbu, nám prístupový proces ešte i na jeho konci skomplikovalo. Pre Francúzsko, ktoré tradične úzkostlivo chránilo svoju a európsku kultúru a snažilo sa zamedziť ich amerikanizácii, tento záväzok hral kľúčovú úlohu.

Ešte predtým, ako otázka audiovízie akcelerovala, sa vyskytli náznaky iných komplikácií zo strany USA. Americká administratíva  ̶  ako sme sa čoskoro dozvedeli  nie celkom nečakane  ̶  začala presadzovať neskorší dátum rozhodovania o pozvaní SR do OECD na koniec roka 2000 alebo na prvý polrok 2001.

Rokovanie Pracovnej skupiny SR pre OECD[16] na pôde ministerstva financií USA a ministerstva zahraničných vecí USA 18. a 19. 4. 2000 totiž ukázalo, že experti v týchto rezortoch  majú pochybnosti o hodnovernosti informácií zo slovenskej strany a podozrievajú nás zo zámerného zatajovania niektorých skutočností, napr. o fiškálnych rizikách SR a pod. Poučenie z rokovania bolo, že bezprostredná komunikácia s USA na expertnej úrovni sa nedocenila a že zlý imidž vytvorený predchádzajúcou vládou na expertnej úrovni sa nepodarilo ešte prekonať.[17]

MF USA sa naozaj nazdávalo, že „vláda ešte neurobila dosť“, že je neschopná uniesť liberalizačné záväzky z pristúpenia k Liberalizačným zákonníkom a hlavne sa obávalo, že po vstupe do OECD slovenská vláda   ̶  ako to bolo v prípade českej   ̶   spomalí tempo reforiem. Výhrady ministerstva financií USA proti skorému vstupu SR do OECD zahrnovali i obavy zo zraniteľnosti finančného sektora SR a ohrozenia finančnej stability po uvoľnení kapitálových operácií: „MF USA nechce vidieť druhé Mexiko alebo Južnú Kóreu,“[18] argumentovali.  Slovenská strana dôvodila prebiehajúcimi reformami vo finančnom sektore a dodala – azda menej diplomaticky: „Slovenský a český finančný sektor sú plne porovnateľné s tým rozdielom, že ČR je členom OECD a SR nie je“. I okrúhly ekonomický stôl, na ktorom sme obhajovali pozíciu SR I. Mikloš a ja vo Washingtone, pomohol presvedčiť, že v reformách SR dosiahla väčší pokrok, ako si to myslela americká administratíva.

Prekonať obidve nové prekážky si vyžadovalo okrem toho i rozsiahlu diplomatickú ofenzívu: Dialóg s administratívou USA; listy prezidenta R. Schustera, premiéra M. Dzurindu, ministra zahraničných vecí E. Kukana a ministerky financií B. Schmögnerovej svojim partnerom v členských štátoch OECD so žiadosťou o podporu vstupu; Aide – Memoire určený štátom OECD o pripravenosti SR na členstvo v OECD a pod. „Trojka“ EÚ (Portugalsko, Francúzsko a Európska komisia) 24. mája oficiálne podporili pozvanie SR do OECD a napokon 26. mája 2000 sa k podpore pripojili i USA. Na úrade vlády sa po ich vyjadrení okamžite zorganizovala tlačovka za účasti predsedu vlády M. Dzurindu, podpredsedu vlády I. Mikloša, ministra zahraničných vecí E. Kukana a ministerky financií B. Schmögnerovej.

No eufória vo vláde SR sa ukázala ako predčasná. Do popredia sa dostala otázka audiovízie a neoblomný postoj Francúzska, ktorý narážal na rovnako neoblomný postoj USA: SR bola uväznená medzi „dvoma mlynskými kameňmi“. Hľadanie riešenia si vyžadovalo nové kolo diplomatického úsilia: intenzívne diplomatické rokovania s Francúzskom i USA, Európskou komisiou, členskými štátmi OECD, korešpondenciu medzi M. Dzurindom a francúzskym premiérom L. Jospinom[19].

Ďalšie odloženie rozhodnutia o prizvaní SR do OECD vyvolalo množstvo dohadov. Nedoriešenie otázky audiovizuálnych služieb niektorí komentátori označili za „oficiálny dôvod“ a uvádzali mnohé „neoficiálne dôvody“: obavy zo zaostávania ekonomických reforiem (toto stanovisko, ako som  uviedla, už medzitým USA zmenili!), alebo údajnú požiadavku USA na to, aby SR pristúpila na tzv. stand-by úver MMF[20]. Táto otázka sa otvorila za iných okolností – pri pôžičke EFSAL na finančnú reštrukturalizáciu podnikového sektora a reštrukturalizáciu finančného sektora.

Citovaný dokument Kancelárie predsedu vlády SR pre ekonomiku uvádza: „Dramatické okolnosti vyvrcholili tesne pred Radou OECD, ktorá sa konala 27. júla. Bolo to totiž posledné plánované stretnutie veľvyslancov pred ich odchodom na letné dovolenky, z ktorých sa pravidelne vracajú až začiatkom septembra... Pozvánka na vstup do OECD na Slovensko neprišla ani 27. júla. Veľvyslanci sa ale dohodli, že rada bude kvôli Slovensku aj v piatok 28. júla... Nakoniec sa vo štvrtok 27. júla podarilo nájsť riešenie, ktoré bolo prijateľné pre všetky zainteresované strany. V piatok 28. júla o 12.30 hod. znovu zasadala Rada OECD, ktorá rozhodla o pozvaní Slovenska za 30. člena Organizácie.“

Dňa 28. septembra 2000 – presne dva roky po parlamentných voľbách v SR –  Dohodu o pristúpení SR k Dohovoru o OECD podpísali v Paríži za slovenskú stranu minister zahraničných vecí E. Kukan a za OECD jej generálny tajomník Donald Johnston ( boli pri tom I. Mikloš i ja). „Atmosféra podľa môjho názoru bola kompenzáciou za posledné dramatické momenty, ktoré skomplikovali záverečnú fázu prístupových rokovaní,“ komentoval ceremóniu E. Kukan. Dohodu musel ešte ratifikovať slovenský parlament a podpísať prezident republiky R. Schuster, no tu nenastali žiadne komplikácie. Dňa 14. decembra 2000 minister zahraničných vecí E. Kukan za účasti generálneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí Francúzskej republiky Loita Hennekinna uložil ratifikačnú dohodu do depozitu francúzskeho ministerstva zahraničných vecí a tým sa vstup SR do OECD zavŕšil.

Povestný výrok „Dámy a páni, sme tam“, predniesol I. Mikloš a naznačovalo by to, že SR sa stalo 30-tym štátom prestížnej organizácie, akou je OECD, jeho zásluhou. Takéto zjednodušenie by ale neodpovedalo faktom. Dosiahnutý úspech bol výsledkom intenzívneho úsilia viacerých rezortov, Úradu vlády SR, Rady vlády pre spoluprácu s OECD, splnomocnenca vlády a NBS. MF SR obhospodarovalo najdôležitejšie výbory OECD z hľadiska prístupového procesu: CIME/CMIT (Výbor pre nadnárodné investície a nadnárodné pohyby/Výbor pre kapitálové pohyby a neviditeľné operácie), EPC (Výbor pre hospodársku politiku), CMF (Výbor pre finančné trhy), CFA (Výbor pre daňové záležitosti) a IC (Výbor pre poisťovníctvo) a nepochybne jeho odborný vklad do vstupu do OECD bol najväčší. Podpredseda vlády pre ekonomiku nedisponoval takým odborným zázemím ako ja a neprekvapuje, že sa sústredil o niečo viac na organizáciu procesu a na diplomaciu s ním spojenú[21]. Takáto spontánna deľba práce sa ukázala ako efektívna[22].

Zostáva skutočnosťou, že predvstupový proces do OECD patril k najmenej konfliktným procesom vlády širokej koalície v r. 1998 – 2002.

Poznámky


[1] Rada OECD rozhodla o začatí procesu prístupu SR do OECD v júli 1994, t. j. v období, keď SR mala tzv. dočasnú vládu J. Moravčíka.
[2] Za „obzvlášť pozoruhodný“ správa pokladala úspech pri znižovaní miery inflácie na „nižšiu úroveň ako v ktorejkoľvek inej transformujúcej sa ekonomike v regióne“, malý prebytok rozpočtu štátu a bežného účtu v r. 1995 a silné oživenie ekonomického rastu v r. 1995 na 7,4 %. Pochválila i menovú politiku NBS. Na druhej strane upozornenia a miernejšie i dôraznejšie varovania zahrnovali nedostatočnú podnikovú reštrukturalizáciu, vysoké nedobytné pohľadávky, nedostatočnú konkurenciu v bankovom sektore a rast stratových úverov, „turbulentnú“ privatizačnú politiku a potrebu „zabezpečiť kontinuitu a upevnenie pozitívnych výsledkov uskutočňovanej fiškálnej a menovej politiky“. Citované podľa: OECD: Stav slovenskej ekonomiky v r. 1995-1996 (3). Tematická príloha Národnej obrody, 30.12.1996. Porovnaj aj „OECD Economic Survey. The Slovak Republic 1996. Paris, OECD 1996.
[3] Výbor pre medzinárodné investície a nadnárodné spoločnosti a Výbor pre kapitálové pohyby a neviditeľné operácie
[4] Druhá a záverečná previerka v kľúčových výboroch CIME/CMIT sa uskutočnila až 28. apríla 2000 a delegáciu na nej som viedla ja
[5] Výbory CIME/CMIT vyjadrili „vážnu starosť o zostávajúci počet a rozsah výhrad k Liberalizačným zákonníkom OECD“, o „nedostatok transparentnosti, konzistentnosti a prediktability pri uplatňovaní legislatívy pri vstupe priamych zahraničných investícií a zvlášť v privatizácii“, odporúčali zúžiť zoznam strategických podnikov na podniky označované ako „public utilities“, atď. Pozri: Chairmain‘s conclusions on the joint CIME/CMIT Meeting with the Slovak Republic held on 2-3 July 1996
[6] Získanie členstva v OECD patrilo medzi prioritné úlohy zahraničnej politiky SR
[7] Hlavné výhrady OECD. Pravda 7.3.1997
[8] Porovnaj: Slovenská republika sa vzďaľuje od OECD. Národná obroda, 19.3.1997
[9] Publikácia Úradu vlády SR, Ministerstva zahraničných vecí SR a OECD vydaná k desiatemu výročiu vstupu SR do OECD s názvom 10 rokov členstva Slovenskej republiky v OECD, Bratislava 2010 v charakteristike OECD sa neopiera o dokumenty, ktoré z právneho hľadiska zakotvujú jej pôsobenie, ale o novšiu prax organizácie: „Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) je medzivládna hospodárska organizácia, ktorej členovia uznávajú hodnoty pluralitnej demokracie a princípy trhového hospodárstva."
[10] V marci 1999 na rokovaní Rady vlády pre spoluprácu s OECD jej podpredseda, štátny tajomník MF SR V. Vaškovič, však už predložil Správu o urýchlení prístupového procesu SR do OECD, v ktorej vymenoval „základné faktory, od ktorých bude závisieť rýchlosť prístupového procesu SR do OECD“. Na prvom mieste uviedol splnenie podmienok zo záveru prvej previerky SR vo výboroch CIME/CMIT 2.-3. júla 1996, ďalej zúženie zoznamu strategických podnikov na verejnoprospešné, pripravenosť na ďalší postup liberalizácie kapitálových tokov, stabilitu finančného sektora a priaznivý vývoj makroekonomických ukazovateľov. Materiál už obsahoval harmonogram úloh, ktorých splnenie bolo nevyhnutnou podmienkou úspešného zakončenia prístupového procesu.
[11] Kancelária podpredsedu vlády SR pre ekonomiku pripravila štvorstranový leták „Naša cesta do OECD“, ktorý obsahuje chronológiu udalostí pred vstupom do OECD. Preberám z neho najdôležitejšie informácie, prípadne i odseky.
[12] Pôvodne sa mala štúdia prerokovať vo výbore EDRC ešte 7. 10., ale v tom čase nebola ešte vymenovaná nová vláda, a preto štátna tajomníčka MF SR odchádzajúcej Mečiarovej vlády T. Šilhánková požiadala výbor o odklad. Odložené rokovanie výboru EDRC bolo veľkou príležitosťou pre novú vládu zlepšiť atmosféru medzi SR a OECD potrebnú k urýchleniu prístupového procesu.  Prvým predpokladom bola dôveryhodnosť delegácie. Na upozornenie Veľvyslanectva SR vo Francúzsku sme prehodnotili zloženie delegácie a zúžili sme i počet členov na najmenší možný. Hoci účasť generálneho tajomníka D. Johnstona na takýchto rokovaniach bola výnimočná, predsa sa dodatočne ospravedlnil, že sa zasadnutia nezúčastnil, pretože Výkonná rada OECD práve schvaľovala rozpočet organizácie.
[13]  Kópiu oficiálnej odpovede  orgánov SR na Závery predsedu spoločného zasadnutia výborov CIME/CMIT  z 2. - 3. júla 1996 (originál bol určený predsedovi výboru CIME M. Baldimu) veľvyslanec SR vo Francúzsku v sprievode splnomocnenca vlády J. Jursu a veľvyslaneckého radcu D. Bellu odovzdal generálnemu tajomníkovi OECD D. Johnstonovi dňa 8. 12. 1999. Jedinou závažnou prekážkou vstupu do organizácie  – ako sa vyjadril pri tejto príležitosti R. Pecchioli, zástupca riaditeľa finančného direktoriátu ­–  bola ešte druhá examinácia vo výboroch CIME/CMIT. V. Valach na konci stretnutia odovzdal generálnemu tajomníkovi OECD zlatú medailu generála M. R. Štefánika.
[14] Zasadnutiu predsedal generálny tajomník OECD D. Johnston. I. Mikloš informoval, že SR vo februári 2000 začala rokovať s Európskou komisiou o ôsmich negociačných  kapitolách a predstavil Spoločné hodnotenie strednodobých priorít hospodárskej politiky Slovenskej republiky (Joint Assessment of medium-term Economic Policy Priorities of the Slovak Republic).
[15]V zostave delegácie  boli zastúpení za MF J. Sipko, J. Pohlová, J. Šteflíková; za NBS T. Kašiak, K. Kuželová; za MH  J. Oravec a M. Mišovičová; za MDPT M. Luknár; za FNM V. Dvořáček a za MZV V. Pročka. Veľvyslanectvo SR vo Francúzsku viedol veľvyslanec V. Valach a spolu s ním boli vedúci oddelenia pre OECD D. Bella a A. Vojtechová a S. Fáziková.
[16] Jej členov tvorili J. Jursa, splnomocnenec vlády SR; K. Mathernová, poradkyňa predsedu vlády; J. Renčko, poradca ministerky financií; J. Oravec, generálny riaditeľ MH SR a  P. Ševčovič, vrchný riaditeľ NBS.
[17] Hlavné argumenty USA rozporujúce rýchly vstup SR do OECD predniesol i chargé d´affaires USA v SR D. Hengel počas prijatia  I. Miklošom na Úrade vlády SR dňa 11. 5. 2000. Opakoval, že podľa USA slovenská ekonomika vykazuje ešte slabosti a hospodárska situácia vzbudzuje pochybnosti, ako unesie liberalizáciu kapitálových pohybov, no vyjadril i obavy, či sa vláde SR podarí ukončiť rozbehnuté reformy. Narážal pri tom na hlasovanie predsedu NR SR J. Migaša proti predsedovi vlády M. Dzurindovi v Národnej rade SR. Podrobnejšie pozri v kapitole č. 14 Lesk a bieda SDĽ.
[18] Krátko po vstupe obidvoch štátov do OECD v nich čoskoro vypukla finančná kríza a jedným z dôvodov bola rýchla liberalizácia pohybu kapitálu. Zahraničný kapitál, ktorý po liberalizácii krátkodobého kapitálu vstúpil na ich trhy, aby ťažil z vyšších úrokových sadzieb, pri náznaku prvých hospodárskych ťažkostí, masovo z nich odišiel a spôsobil krízu ich mien.
[19] Zákon o vysielaní a transmisii, ktorý vláda ako odpoveď na prebiehajúcu diskusiu medzi USA a EÚ urýchlene schválila, bol v súlade s naším prístupovým procesom do EÚ a stanovil, že najmenej 50 % audiovizuálnych diel vysielaných v SR bude domácej alebo európskej proveniencie. Slovensko zároveň potvrdilo, že nemá výhrady voči liberalizácii vysielania v súlade s pravidlami OECD. Takéto šalamúnske stanovisko – ako i v prípade ČR a MR  –  napokon prijali obidve proti sebe stojace strany.
[20] Pozri: E. Pichlerová, K. Šelestiaková: Chcete vstup do OECD? Plaťte! Národná obroda, 26. júna 2000. Apel na vládu rozhodnúť sa o prijatí programu MMF naozaj vzniesol chargé d´affaires USA v SR D. Hengel počas rozhovoru s  I. Miklošom na Úrade vlády SR dňa 11. 5. 2000.
[21] Diplomacia sa neobmedzuje iba na oficiality, I. Mikloš si údajne zahral i tenisový zápas s generálnym tajomníkom OECD D. Johnstonom a určite to nebolo na škodu veci. V tom by som ho nebola mohla zastúpiť...
[22] Nemôžem neuviesť i mimoriadnu podporu, ktorú poskytovalo počas prístupového procesu do OECD Veľvyslanectvo Slovenskej republiky vo Francúzsku – osobitne veľvyslanec Vladimír Valach a Dušan Bella, v tom čase vedúci oddelenia OECD na veľvyslanectve. Ich diplomatické úsilie, pomoc pri organizovaní rokovaní s predstaviteľmi OECD, stovky telegramov a „bleskov“, v ktorých informovali o všetkých potrebných detailoch dotýkajúcich sa rôznych fáz a aspektov prístupového procesu, bola neoceniteľná.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Ivan Špáni
#1
Ivan Špáni
22. november 2013, 17:12

Škoda, že pani exministerka obišla širokým oblúkom prinajmenšom časovú súvislosť medzi otáľaním USA  súhlasiť so vstupom Slovenska do OECD a vstupom U.S. Steelu (kde sa angažoval aj  Biely dom) do VSŽ Košice. Napokon je známym výrok Františka Mikloška, že to bola daň za vstup do OECD (momentálne nemám možnosť ho citovať presne, ale písal som už o tom aj v Slove). Bol som teda zvedavý, že sa tu dozviem, ako to bolo naozaj, no nedozvedel som sa.

 

Obrázok používateľa anton b.
#2
anton braxatoris
23. november 2013, 13:15

Kniha o vladnuti ?? podtitul by mohol byt napriklad - Ako sme rozkradli republiku...

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama