Reklama
Reklama

Kniha o vládnutí – kapitola Spory o dane 2

Počet zobrazení: 9175

B.Schmognerova1..JPGPublikovaná ukážka z pripravovanej knihy
analyzuje zápas medzi pravicou a ľavicou
počas vlády veľkej koalície v rokoch
1998 – 2002 nielen o dane ako také, ale
ako zápas, v ktorom ide o oveľa viac:
o charakter štátu.

V úvode k výberu z excelentnej Peroutkovej knihy Budování státu Jan Petránek odhaľuje „základnú silu knihy“ slovami: „ je to znamenitý nadhled nad tím, co právě (autor) líči“. Nadhľad sa nezískava iba odstupom času od udalostí, no je to nepochybne jedna  z jeho podmienok. Udržať si nadhľad nad udalosťami  je o to ťažšie pre toho, kto bol ich účastníkom a čiastočne ich aj spoluutváral.
Po viac ako jednom desaťročí sa vraciam k dôležitej fáze krátkej histórie Slovenskej republiky v snahe aspoň čiastočne ju - na základe faktov – zmapovať a zároveň pokúsiť sa o jej interpretáciu z iného zorného uhla, ako sme zvykli doteraz čítať napr. v každoročnej pomerne jednostrannej publikácii Slovensko roku... s podtitulom Súhrnná správa o stave spoločnosti. Uvedomujem si riziká spojené s vedomým vzďaľovaním sa od Peroutkovho nadhľadu, ktorým si vydobyl nadčasovosť.
„Spory o dane“ sú 6. kapitolou pripravovanej Knihy o vládnutí, v ktorej vládnutie – okrem manipulácie s mocou – je a malo by predovšetkým byť inštitucionalizovaným úsilím o riešenie nahromadených malých i väčších spoločenských kríz.
Východiskom knihy je obdobie vlády veľkej koalície v rokoch 1998 – 2002, no analýza tohto obdobia by miestami nebola pochopiteľná bez retrospektívneho pohľadu a hodnotenie udalostí dostatočne vierohodné bez poukázania na to, čo nasledovalo po roku 2002. Preto kniha častokrát presahuje uvedený časový rámec.
Kapitola Spory o dane analyzuje zápas medzi pravicou a ľavicou nielen o dane ako také, ale ako zápas, v ktorom ide o oveľa viac: o charakter štátu.


Daňový populizmus[1]

Je zrejmé, že slovenská pravica, pokiaľ hľadala inšpiráciu v zahraničí, hľadala ju v pravicových „mysliacich tankoch“. Z ich návrhov si vyberala najradikálnejšie.

V r. 1999 sa rozbehla prezidentská kampaň v USA a kandidát na prezidenta G. W. Bush predložil svoju prvú verziu daňovej reformy. Steve Forbes, vydavateľ rovnomenného časopisu pre najbohatšie a najvplyvnejšie kruhy, ju komentoval slovami: „iba opatrným sa môže páčiť“.[2]

Dopracovaný plán daňovej reformy už zvolený prezident pred nástupom do funkcie uviedol slovami, že chce „v prvom rade znížiť dane pre daňovníkov s najnižšími príjmami“ (podľa plánu 6 miliónov rodín s najnižšími príjmami nemalo odvádzať dane vôbec) a „podporiť ekonomický rast“.[3] Bushov plán skutočne navrhoval znížiť hraničné daňové sadzby vo všetkých daňových pásmach. No zároveň znižoval daňovú progresiu z piatich daňových pásiem na štyri a sadzby v jednotlivých pásmach z 15, 28, 31, 36 a 39.6 na 10, 15, 25 a 33 percent. I Financial Times namietol, že takéto zvýhodnenie osôb s vysokými príjmami bude „ťažké predať“.[4] Bushov plán navrhoval postupne znižovať daň z dedičstva a darovania až na nulu. Dopady na federálny rozpočet sa v nasledujúcich desiatich rokoch odhadovali na 1 300 mld USD.

Bush zdedil prebytkový rozpočet po predchádzajúcej vláde Billa Clintona (Demokratická strana). Šéf Federálneho rezervného systému A. Greenspan naznačil, že pred znižovaním daní by dal prednosť tomu, aby sa prebytok federálneho rozpočtu použil na zníženie dlhu USA.[5] Aspoň v tomto ohľade ukázal A. Greenspan istú dávku prezieravosti, no so svojím návrhom neuspel.

K inšpirátorom DS, KDH a SDK(Ú) môžeme nepochybne zaradiť i samého S. Forbesa, ktorý ako republikánsky kandidát v prezidentských primárkach presadzoval rovnú daň. No vo veľkej koalícii s ľavicovou SDĽ navrhnúť rovnú daň pre pravicu ešte nenastal čas.

Druhým inšpirátorom slovenskej pravice mohol byť Silvio Berlusconi, ktorého The Economist označil za miláčika vyšších hospodárskych kruhov. V máji 2001 vo svojom 85- stránkovom neoliberálnom volebnom manifeste navrhol zníženie daní v hodnote 32 mld USD, zníženie hornej hranice dane z príjmov fyzických osôb zo 46% na 33%, zrušenie dedičskej dane a dane z darovania ako i  nezdanenie kapitálových vkladov.[6]

Tie predstavy o daniach, ktoré nekorešpondovali s radikálnymi názormi DS, KDH a SDK(Ú) i z dielne partnerských európskych strán, sa prehliadali a názory zahraničných ľavicovo orientovaných strán sa dôsledne ignorovali.[7]

Spor o charakter štátu
alebo Nie som taký bohatý, aby som si mohol dovoliť neplatiť dane

Počas celého obdobia vlády širokej koalície bežala medzi radikálnou časťou vládnej pravice a SDĽ „studená“ no neraz i horúca vojna. Žiaľ niekedy na druhej strane barikády som zostávala sama...

Pre Pravdu som sa zamýšľala, o čom daňová vojna je.[8] Pravici sa podarilo „vytvoriť atmosféru, že hovoriť o daniach zodpovedne, znamená riskovať nálepku antireformátora“. Pod hlavičkou reformátorstva sa jej podarilo skryť to, o čo jej naozaj ide: Znižovať priame dane – predovšetkým pre horné príjmové skupiny a podnikateľov a zvyšovať nepriame dane: DPH a spotrebné dane. Výsledným efektom by mala byť nižšia daňová kvóta[9] a jej dôsledkom platené školstvo a zdravotníctvo, nižšie sociálne dávky no i nižšie dôchodky zo Sociálnej poisťovne a pod. Kto bude na to doplácať? Stredné a nižšie  príjmové skupiny: „Najvyššie príjmové skupiny si zvyšovanie nepriamych daní a platené verejné služby niekoľkokrát vykompenzujú zo znížených priamych daní. Toto však pravica nahlas nepovie“.[10]

V „daňovej vojne“ sa nehrá o „fazuľky“: zápasí sa o charakter štátu. Iné „argumenty“ boli a sú iba doplnkové.[11]  Pre čitateľov Nového času odmietanie daňových návrhov z dielne DS na ďalšie radikálne znižovanie daní som vysvetľovala takto: „ Musíme si povedať, čo chceme. Môžme sa dohodnúť aj na tom, že dane zrušíme a budeme si všetky služby platiť, že si každý zaplatí policajta, školstvo, zdravotníctvo. Štát nebude môcť stavať diaľnice, prispievať na dopravu a vrátime sa kdesi na začiatok vývoja.“[12] Treba si teda povedať, v akom rozsahu dokážeme individuálne platiť služby, ktoré sa dnes zabezpečujú kolektívne. „Inak sa na túto otázku pozerá človek, ktorý má príjem 10 tisíc a inak človek, ktorá má 200 tisíc korún. Ten deťom zaplatí štúdium na vysokej škole a určite nepoužíva verejnú dopravu. Človek s nižšími príjmami je odkázaný na verejnú dopravu a na bezplatné školstvo. Otázka daní je otázkou charakteru štátu. Nie všetci sme takí bohatí, aby sme si dovolili neplatiť dane.“[13]

Vzťah daní a charakteru štátu otvorene priznávali iba DS a OKS, marginálne, no marketingovo efektívne zoskupenia. Uvediem dlhší citát Petra Tatára za OKS z Klubu nezávislých poslancov: „Spor o charakter štátu nie je sporom o 3% daní z príjmu. Spor o charakter štátu je sporom o zásadné zníženie daní a odvodov a zároveň zásadné zníženie výdavkov verejného sektora a návrat súkromného zdravotníctva, školstva a súkromných dôchodkových fondov.“ Keby P. Tatár nemal odvahu povedať nahlas, čomu mnohí iní z vládnej pravice sa potajme klaňali, nebolo by ho treba citovať. Jeho „prednosťou“ bolo i to, že dogmy neoliberalizmu aplikoval v domácom prostredí a použil výrazové prostriedky, ktoré Michael Novak z American Enterprise Institute[14], na ktorého sa odvolával,  by váhal použiť.

P. Tatár navrhoval „očistiť“ ústavu SR od „podobných deklaratívnych nezmyslov“, akým je sociálne a ekologicky orientovaná trhová ekonomika. Prečo? Podľa neho „trhové hospodárstvo je z princípu sociálne aj ekologicky orientované“. „Sociálny štát je rovnako nemorálny, nespravodlivý a nefunkčný ako socializmus. Tak ako je zvrátený socialistický pohľad na človeka a spoločnosť ..., tak je zvrátený aj koncept sociálneho štátu“. O pár riadkov nižšie: „Sociálny štát, čiže rozsiahle štátne prerozdeľovanie majetku v mene ideálu rovnosti v príjmoch, je nemravnosť.“[15]

Ako všeobecnú pravdu predkladá názor, že zdaňovanie je „zodpovedné“ za pomýlenú motiváciu, za nezamestnanosť a maskuje prerozdeľovanie moci. Vypomáha si nám už známym „argumentom“ resp. „argumentmi“: Vláda berie dane od úspešných a prerozdeľuje ich neúspešným. Vládni úradníci vytvárajú nezamestnanosť, lebo keby vláda neinkasovala dane, „keby svoje peniaze investovali sami daňoví poplatníci, keby mohli slobodne kupovať alebo investovať“, vytvorilo by sa viac pracovných príležitostí. Redistribúcia má „svoju logiku: je ňou nárast moci, ktorú si štát vyrubenými daňami osvojuje. Vláda rečami o štátnej solidarite a sociálnej pomoci o štátnej solidarite a sociálnej pomoci maskuje prerozdeľovanie moci“.  Pri tomto „mocenskom argumente“ P. Tatár sa odvoláva na anglického ekonóma a filozofa Johna Stuarta Milla a nie celkom korektne na jeho učenie o slobode. Ak by chcel urobiť  záverečný krok a „ukázať“, ako prerozdeľovanie moci založené na vyrubovaní daní a sile štátu obmedzuje slobodu človeka, mohol sa dovolať F. Hayeka a jeho politického dielka: „Cesta do otroctva“[16], ktoré sa stalo v poprevratových rokoch kultovou politickou knižkou. Napokon P. Tatár svoje presvedčenie formuluje ako kategorický imperatív: „Sociálny štát vonkoncom nie je pre slovenskú spoločnosť prospešným cieľom, tak ako nebol prospešný ani pre jednu spoločnosť a to vrátane škandinávskych, ktoré za pozitívny príklad u nás často považujú“.[17]

V politickom stanovisku pre orgány SDĽ k poslaneckému návrhu o dani z príjmov z dielne DS, zahrnujúcom zníženie daňovej sadzby pre podniky na 19% a pre fyzické osoby zníženie hraničnej sadzby na 30%, sa uvádza: „Ak SDĽ nepresadí, aby sa tento zákon nestiahol z rokovania Národnej rady SR, mala by začať uvažovať o vystúpení z koalície. SDĽ by sa mala jasne postaviť proti demontáži sociálneho štátu, mala by tvrdo postupovať voči neplatičom daní a tým, ktorí navádzajú na takýto postup. SDĽ by mala v Koaličnej rade dosiahnuť dohodu, aby zásadné zmeny v daňových zákonoch predkladala vláda a zastavili sa poslanecké návrhy, ktoré rozkladajú daňovú sústavu SR.“[18]

„Nedajme sa žmýkať“

Marginálna Demokratická strana zopár dní pred 31. marcom – záverečným dňom na podávanie daňových priznaní – spustila agresívnu kampaň pod názvom „Nedajme sa žmýkať!“ Jej iniciátorom bol predseda DS Ľ. Kaník, ktorý sa pre Nový čas vyjadril, že je nepochopiteľné, ako sa môže stretnúť s odporom, keď jeho ľudia na daňových úradoch rozdávajú pohľadnice adresované ministerke financií Brigite Schmögnerovej a žiadajú ich, aby ich podpísali, okolkovali a poslali ministerke.[19] Ľ. Kaníka rozhorčilo, že ich z priestorov daňového úradu v Banskobystrickom kraji vykázali a v Košickom na nich privolali políciu.

DS kampaň konzultovala s právnikmi a zrejme ju ubezpečili, že nejde o žiadne porušenie zákona. Berúc do úvahy okolnosti: čas a miesto kampane, zvažovala som podať na  Generálnu prokuratúru žiadosť o preverenie, či nedošlo k navádzaniu na trestný čin neplatenia resp. neodvedenia daní. Môj odhad nákladov kampane prevyšoval 100 tisíc Sk. Zrejme pre DS to bola investícia, ktorá sa mala mnohonásobne zhodnotiť: ak nie okamžite, aspoň neskôr.

Keď český premiér Miloš Zeman  inštaloval do funkcie nového ministra financií Jiřího Rusnoka, povedal: „Druhý najťažší zločin po vražde je neplatenie daní.“ Nemusíme s týmto exaltovaným výrokom súhlasiť, no sotva možno pochopiť, že ani jeden politický predstaviteľ SR na spoločenskú škodlivosť kampane „Nedajme sa žmýkať“ nepoukázal a ju neodsúdil.[20] Ak je dnes (v r. 2012)  daňová disciplína v SR druhá najhoršia spomedzi štátov EÚ a po nás nasleduje už iba Grécko,[21] psychologické základy „cnosti“ neplatenia daní sa začali klásť už v období 1. Dzurindovej vlády a zodpovednosť za to nesú viacerí predstavitelia vládnej pravice.

Deň daňovej slobody

V tandeme s rétorikou daňových populistov z radov DS a OKS vystupovalo Združenie daňových poplatníkov Slovenska[22], jeho tajomník Martin Chren[23] i Nadácia F. A. Hayeka a jej riaditeľ Ivan Švejna.

Združenie daňových poplatníkov SR sa zviditeľňuje v jeden deň v roku: v tzv. Deň daňovej slobody. Je to deň, odkedy – podľa Združenia – „Slováci zarábajú už iba na seba“. Do Dňa daňovej slobody – „pracujeme na štát“. Združenie daňových poplatníkov napr. spočítalo, že v r. 2000 sme pracovali „na štát“ takto: na obranu, bezpečnosť, súdy: 8 dní, na štátnu správu: 6 dní, na štátne (?!) školstvo: 10 dní, na zdravotníctvo: 14 dní, na dôchodky: 19 dní, na sociálne dávky: 15 dní, atď.[24] Toto časové rozloženie názorne ilustruje, čo by sa stalo vtedy, keby sa Deň daňovej slobody posunul k 1. januáru: nutnosť hradiť všetko a pre každého z vlastných zdrojov – pravda, pokiaľ ich má. V r. 2004 Deň daňovej slobody pripadol na štvrtok 3. júna, v r. 2003 na 4. júna: t.j. daňová reforma 2. Dzurindovej vlády účinná k 1.1.2004 daňové zaťaženie znížila o 1 deň![25] Podľa Indexu daňového zúfalstva, ktorý každoročne zverejňuje Forbes magazine, sa však po tejto daňovej reforme SR posunula zo spodnej časti rebríčka do vrchnej tretiny[26].

Deň daňovej slobody združenie vypočítava na základe podielu výdavkov verejnej správy k HDP. Ponechajme bokom metodiku výpočtu tohto dňa, zastavme sa pri prepočte daňového a odvodového zaťaženia. Medzinárodne uznaný prepočet pomeruje dane a odvody do poistných fondov k hrubému domácemu produktu.

Podiel daní a odvodov na HDP (celková daňová kvóta v SR) od r. 1995 klesala zo 40,6% na 32,4% v r. 2000 a jej pokles v nasledujúcich rokoch 2001 a 2002 pokračoval.[27] Podľa združenia daňových poplatníkov a DS sa daňové a odvodové zaťaženie naopak zvyšovalo a v r. 2001 dosiahlo 46,2%: „najvyššia miera od vzniku samostatného Slovenska“.[28] Evidentne pri svojich výpočtoch DS i ZDS používali inú metodiku, ako bola medzinárodne uznávaná metodika OECD a vedome, či nevedome, vďaka nemalej pozornosti médií – verejnosť dezinformovali.

DS sa zameriavala predovšetkým na znižovanie daní, KDH na zvyšovanie odpočítateľných položiek zo základu dane a na znižovanie odvodov. Podpredseda KDH Vladimír Palko adresoval otvorený list I. Miklošovi s návrhom znížiť odvody z 38% na 29%. I. Mikloš nesúhlasil a argumentoval rizikom rozvratu verejných financií. „Vzácne zhodné stanovisko vyjadrila aj B. Schmögnerová“, komentovali médiá.[29]  „Návrh KDH nielenže rozvracia verejné financie a tým jednoznačne zakopáva našu cestu do EÚ z hľadiska prístupového procesu, ale je aj krajne asociálny. Pre mňa je veľkým prekvapením, že s takýmto návrhom prichádza práve KDH“. A pri predpokladaných výpadkoch 26 mld. Sk do Sociálnej poisťovne a zdravotných poisťovní „by zostala nezodpovedaná otázka, ako zabezpečiť aspoň udržanie dôchodkov a takej úrovne zdravotnej starostlivosti ako dnes.[30]

Združenie daňových poplatníkov, ako som už uviedla, Deň daňovej slobody vypočítavalo z podielu verejných výdavkov na HDP. Pri pomalom raste HDP sa Deň daňovej slobody mohol presúvať k 1. 1. iba vtedy, ak rýchlejšie klesali verejné výdavky, v ich predstavách najradšej na nulu: „keď sa Deň daňovej slobody blíži k 1. januáru, je to pre občana dobrá správa“, komentoval riaditeľ Nadácie F. A. Hayeka I. Švejna.[31] Iste je to dobrá správa pre horných 1% či 10 - 15%, no je to dobrá správa pre ostatných 85 či 90%?

S I. Švejnom možno súhlasiť v nasledovnom: „A tiež by si mali položiť otázku (ľudia), či za svoje nedobrovoľne odvedené peniaze dostávajú adekvátne protislužby.“[32] Spokojnosť či nespokojnosť s  nakladaním s daňovými príjmami nepochybne zvyšuje alebo znižuje ochotu platiť dane.

Redaktor Róbert Žitňanský v rozhovore o „Dni daňovej slobody“ s riaditeľom Nadácie F.A. Hayeka Ivanom Švejnom[33] položil sugestívnu otázku: „Na prvý pohľad je to možno buričská myšlienka, ale nie je v skutočnosti progresívne zdaňovanie jedným z najnemorálnejších prvkov daňového systému?“[34] I. Švejna odpovedal: „Áno“, ale „Otázka znie, či je Slovensko pripravené na jednu sadzbu dane... v mnohých ľuďoch prežíva závisť“. Podľa tejto „argumentácie“ v priebehu troch – štyroch rokoch do zavedenia rovnej dane (1.1.2004) by sa stal zázrak:  závisť – ako prirodzená ľudská vlastnosť – v SR úplne vymrela! Absurdnejšiu predstavu si sotva možno pripustiť. Ako už vieme, rovnú daň z príjmov v 1. Dzurindovej vlády ešte jej pravicoví predstavitelia nemali odvahu nastoliť. Neskôr o „prestížnu cenu“, kto ju navrhol ako prvý, súperili medzi sebou SDKÚ a KDH.

Colbert: „Znížte dane“!

... navrhoval minister financií Jean-Babtiste Colbert z obdobia francúzskeho merkantilizmu kráľovi Ľudovítovi XIV., keď sa ten sťažoval, že má prázdnu pokladnicu. J. B. Colbert nemal pritom príležitosť študovať Lafferovu krivku, ktorou americký ekonóm okolo roku 1980, t.j. asi o 300 rokov neskôr, ilustroval svoju teóriu, podľa ktorej zvyšovanie daní po určitú hranicu zvyšuje príjmy do štátneho rozpočtu a po prekonaní tejto hraničnej úrovne, začnú daňové príjmy do rozpočtu štátu klesať. A. Laffer (a spolu s ním ďalší predstavitelia školy ekonómie ponuky) tvrdili, že demotivačný vplyv vysokých hraničných daňových sadzieb je zodpovedný za nízke úspory, recesiu, stagnáciu produktivity a vysokú infláciu.[35] Podľa teoretickej Lafferovej krivky hraničná daňová sadzba je 50%. Autori klasickej učebnice ekonómie  Samuelson – Nordhaus uvádzajú, že ekonomické dôkazy nepotvrdili túto teóriu a publikujú reálnu krivku vyjadrujúcu vzťah medzi daňovými príjmami a daňovými sadzbami z pracovných dôchodkov C. Fullertona. Podľa štúdie tohto autora zníženie daňových sadzieb vedie k takmer proporcionálnemu zníženiu daňových príjmov.[36]

Sarkasticky by sme mohli poznamenať, že I. Mikloš a jeho donedávna spolupracovníci z DS ako i predstavitelia OKS si z klasickej učebnice ekonómie, ktorá do dnešného dňa vyšla asi v 20 vydaniach, prečítali iba stranu 360 z jej slovenského prekladu a už nečítali stranu 361, kde sa uvádzajú výsledky Fullertonovej štúdie. Je možné, že  nečítali ani stranu 360, lebo daňové sadzby v SR ani pred nástupom 1. Dzurindovej vlády zďaleka nedosahovali Lafferovu hraničnú sadzbu.

Vláda sa vo svojom Programovom vyhlásení zaviazala znižovať daňové zaťaženie. S tým súhlasili všetky vládne strany. No po utvorení vlády začala ofenzíva návrhov z DS, OKS, SDK(Ú) i KDH a preteky, kto predloží radikálnejší návrh na zníženie daní. DS, OKS a im naklonené médiá podrobovali kritike i „zodpovedného vicepremiéra Mikloša“ : „... vláda si bez začervenania privlastňuje výrazné zníženie daní pre firmy z konca roku 1999 ( ktoré opäť presadili poslanci KDH a vtedajšej DS aj proti vôli reformátora Mikloša)“.[37]

DS si prisvojovala zásluhy za zníženie daní (ako som už uviedla, vláda sa k nemu zaviazala vo svojom PV): „Iba vďaka tlaku verejnej mienky sa podarilo presadiť historicky prvé zníženie daní po reforme 1991. Znížila sa daň pre podniky na 29%, zmiernila sa progresivita daňových sadzieb pre občanov. ... Ministerka financií dokonca vyhlásila, že na ďalšie znižovanie daní nie je priestor a že by si vyžiadalo zmenu charakteru štátu“.[38]  Autori argumentujú identicky ako predstavitelia ekonómie ponuky: „So stúpajúcimi daňami klesá motivácia ľudí pracovať, investovať, vyrábať a tvoriť. Dôsledkom dnešných daní je teda vysoká nezamestnanosť, stagnujúce hospodárstvo a zaostávanie za svetom.“ A dodávajú bez akéhokoľvek odvolania sa na zdroje: „Skúsenosti zo sveta hovoria, že zníženie sadzby na úroveň okolo 15 percent prináša možné zvýšenie výnosu z dane a zároveň dekriminalizuje podnikateľské prostredie.“[39]

DS do Národnej rady  SR predložila niekoľko návrhov daňových zákonov, o.i. navrhla znížiť sadzby dane z príjmov na 19% a zrovnoprávniť sadzby dane pre podnikateľov, fyzické a právnické osoby. Na rube karty „Nedajme sa žmýkať“, to bol prvý návrh, ktorý žiadala, aby jej signatári podporili. Tento návrh sa realizoval o niekoľko rokov neskôr – v 2. Dzurindovej vláde ako rovná daň (na 19%-nej úrovni sa uzákonila i jediná sadzba DPH).

SDĽ podporovala zníženie daňového zaťaženia podnikateľov v záujme vytvárania nových pracovných miest. V priebehu dvoch rokov sa priame daňové zaťaženie v SR znížilo bezprecedentne – takmer na úrovni 2% HDP. Uskutočnilo sa v období spomalenia rastu HDP a potreby znížiť vysoký deficit štátneho rozpočtu. Na vykompenzovanie strát príjmov sa muselo preto zvýšiť nepriame daňové zaťaženie a obmedziť výdavky štátneho rozpočtu. Ivan

Mikloš v médiách napriek tomu vyhlasoval, že zníženie daňovej sadzby pre podniky (zo 40 na 29%) s účinnosťou k 1. 1. 2000 sa odrazilo na zvýšení daňových príjmov v r. 2000. Nie je mi známe, či účelovo klamal, alebo jednoducho vedel málo o výbere dane z príjmov právnických osôb.[40] Jeho bývalí spolupracovníci z DS na základe tejto nesprávnej informácie okamžite začali presadzovať ďalšie znižovanie daní.

Kým u podnikateľov v DS a KDH pri presadzovaní nízkych priamych daní bol evidentný ich ekonomický záujem (Ľ. Kaník reprezentoval záujmy spoločenskej vrstvy s vysokými resp. najvyššími príjmami), ideológovia v OKS a prípadne i v DS a KDH okrem útoku na sociálny štát zamerali svoj útok na štát ako taký. Štát vykresľovali ako hydru, ktorá požiera ťažko zarobené peniaze. Štát je „neefektívny, skorumpovaný, zlodejský. V slovenskej ústavnej orwelovčine tieto tri slová možno zameniť za eufemizmus – „sociálne trhové hospodárstvo“.[41] Identifikovali sa s neoliberálnou predstavou minimálneho štátu, i keď bolo nepochopiteľné, prečo by štát mal v ich logike vykonávať akékoľvek funkcie efektívne. „Každú korunu, ktorú štát občanom zoberie, použije menej efektívne, ako by ju použili tí, ktorým ju zobral. To je všeobecné pravidlo, ktoré sa nevzťahuje možno iba na obranu, bezpečnosť, tvorbu práva alebo súdnictva.“[42]

Zdravotníctvo, školstvo, dôchodkový systém – podľa tejto argumentácie – neupadajú preto, že na ne nie sú dostatočné zdroje, ale  že sa o ne „stará“ štát, t.j. štátni úradníci. Kritike nepodrobovali korupciu, zlé riadenie a mnohé iné hrubé nedostatky v štátnej správe a neochotu resp. neprofesionálnosť úradníkov – ale štát a en-bloc všetkých jeho zamestnancov. Toto „triedne nepriateľstvo“ – sa im žiaľ podarilo zasiať hlboko do vedomia značnej časti spoločnosti.

„Dane naše milované“ alebo Nerovný boj s daňovým populizmom

Hodnotenie ekonomických a sociálnych opatrení apríl 2000 – december 2001[43] vydané s podporou Open Society Institute a Freedom House zo 174 opatrení na 158. mieste „ratingom“ -30,6 z intervalu <-300; 300> „súhlasom“ -1,58 z intervalu <-3; 3> a „percentom dôležitosti“ 19,4% (maximum 100%) ocenilo televízny seriál „Dane naše milované“. Ocenenie mohlo dopadnúť ešte horšie, keby medzi členmi hodnotiacej komisie nebolo i zopár pravdepodobne podobne zmýšľajúcich hodnotiteľov ako I. Špáni[44].

Čo priviedlo členov hodnotiacej komisie prisúdiť tomuto seriálu takéto negatívne ocenenie? Nepochybne to nebolo jeho umelecké stvárnenie – medzi členmi komisie sotva boli odborníci pre televíznu tvorbu. Hodnotenie nepochybne odrážalo nepriateľskú atmosféru voči daniam, ktorú sa podarilo v spoločnosti dosiahnuť Demokratickej strane, Občianskej konzervatívnej strane a KDH. Vysielacie časy v STV1 a STV2 nepochybne nepatrili k najsledovanejším: všetky tri premiéry troch častí seriálu v auguste 2001 začínali v STV1 o 21.50 a reprízy v STV1 resp. STV2 okolo 12.00 hod. Neviem presne, koľko repríz 3-dielneho seriálu sa uskutočnilo, je možné, že seriál bol odvysielaný iba raz. Mohli si ho povšimnúť členovia hodnotiacej komisie projektu HESO, no jeho výchovný účinok na verejnosť za týchto okolností nemohol byť iný ako blízky nule...

5-dielny edukačný seriál s pracovným názvom „DANE“, financovaný z projektu PHARE, pripravovalo MF SR už v r. 1996. Nie je mi známe, či jeho vysielanie bolo prijaté priaznivo a aké boli jeho okamžité účinky. Isté je, že daňová gramotnosť v SR zostávala na nízkej úrovni. Dospeli sme k tomu na základe analýzy výsledkov prieskumu. Na žiadosť a v spolupráci s MF SR Ústav pre výskum verejnej mienky pri ŠÚ SR koncom apríla a začiatkom mája 1999 uskutočnil reprezentatívny prieskum názorov dospelých obyvateľov SR na rôzne otázky spojené s daňami a clami. Chceli sme sa o.i. dozvedieť i ich názory na priestor, ktorý slovenské médiá vyčleňujú informáciám o daňovej problematike. V Dotazníku 11/2001 Ústav položil respondentom ešte doplňujúce otázky o daniach. Podľa názorov viac ako 2/5 oslovených hodnotilo čas v elektronických médiách určený daňovej problematike ako nedostatočný. V STV by medializáciu daňovej problematiky uvítalo 60% respondentov, v Slovenskom rozhlase 54%. Až 50% respondentov uviedlo, že im v masmédiách chýbajú informácie, na čo všetko sa použijú dane, ktoré odvádzajú štátu a 62% respondentom v médiách chýbali informácie o výške daní a spôsobe ich výpočtu. Na otvorenú otázku o použití daní najčastejšie respondenti uvádzali zdravotníctvo, školstvo a dôchodky. Napriek sústredenej propagande DS a OKS, iba 2% vyjadrilo obavu, že sa dane nepoužívajú na potrebné účely!

Výšku dane z príjmu dokázalo bez problémov vypočítať asi 35% oslovených a – viac ako polovica respondentov považovala výšku dane zo svojho príjmu za vysokú! Iba jedna tretina uviedla, že im je zrozumiteľná výplatná páska. Znalosť jednotlivých druhov dane (poznám dôkladne) sa pohybovala od 10% (daň z darovania) a 12% (spotrebná daň) po 36% (daň z príjmu). Výsledky prieskumu bolo možné zhrnúť jedinou vetou: stupeň informovanosti: nízky, záujem o informovanosť: vysoký.

Na základe výsledkov prieskumu vznikol zámer pripraviť edukatívny film „Dane naše milované“. Za scenár, animačnú prípravu, réžiu a produkciu bol zodpovedný Vladimír Malík, hudba Václav Patejdl, výtvarné návrhy akademický maliar Jindro Prášil, atď.[45] Zámerom bolo zábavnou formou informovať o daniach a ich použití najširšiu verejnosť. Tomu odpovedal i scenár a jeho realizácia.

Pokiaľ sa médiá s nadšením zaoberali kampaňou „Nedajme sa žmýkať“, pokiaľ atmosféra v časti spoločnosti bola nastavená proti daniam v takom rozsahu, že triezvo rozmýšľajúcemu človeku dakedy pripadala až hysterickou, ale za ktorou sa skrývali ľahko identifikovateľné záujmy, sotva sme mohli čakať, že „Dane naše milované“ dokážu prelomiť ľady. Vysielacie časy a frekvencia vysielania tomu určite tiež nenapomohli.

Prieskumy ÚVVM doniesli predsa len i niektoré povzbudivé výsledky. Nečakali sme, že platiť daň bude pre respondentov osobitne radostnou udalosťou, no prieskum z mája 1999 ukázal prevažujúci nepriaznivý názor na neplatičov daní: Až 44% ich pokladalo za podvodníkov, ktorí by mali byť prísne potrestaní.[46] Iba 3% respondentov vyjadrilo súhlas s názorom, že neplatiči daní robia dobre, že sa nenechajú okrádať štátom. Na otázku, aké opatrenia by mal urobiť štát pre zvýšenie daňovej disciplíny, až 55% uviedlo, že by mal uplatňovať tvrdšie tresty.[47] Toto opatrenie podporovalo 68% voličov SDĽ a až 60% voličov SDKÚ.

Zníženie výšky daní za nástroj na zabezpečenie lepšieho platenia daní pokladalo 32% respondentov, no až 59% podnikateľov. Ani po radikálnom znížení priamych daní pre podnikateľskú sféru sa tento názor nezmenil – no ani daňová disciplína nevzrástla![48] Túto skúsenosť opakovane potvrdilo i zavedenie rovnej 19-percentnej dane. Daňový populizmus z dielne pravice sa ukázal ako väčší spojenec neplatenia daní ako málo účinní vyberači daní. O tých – o daňovej  a colnej správe a jej reforme podrobnejšie na inom mieste.



[1] Denník SME 19.1.2001 publikoval na stránke Kapitál rozsiahly príspevok podpísaný Združením daňových poplatníkov Slovenska pod názvom: Daňový populizmus ministerky Schmögnerovej. ZDP sa v ňom podobralo vyvrátiť tri mýty, ktoré údajne uviedla v tom istom denníku pred týždňom: Mýtus prvý: Po nižších daniach volajú populisti. Mýtus druhý: Slovensko razantne znižuje dane. Mýtus tretí: Vyššie dane na úkor blahobytu. ZDP uvádza, že úvahy ministerky vychádzajú z „dávno vyvrátených pseudokeynesovských teórií“ a na základe toho „Združenie daňových poplatníkov Slovenska od jednotlivých ministrov vlády očakáva, že nebudú zdôvodňovať nemožnosť zníženia daní, ako to predviedla ministerka financií...“

[2] Citované podľa: „Tough test ahead in balancing taxation plan“. Financial Times, 19.12.2000.

[3] Bush defends proposal for sweeping tax cuts. Financial Times, 19.12.2000

[4] Tough test ahead in balancing taxation plan. Financial Times, 19.12.2000

[5] Bush defends proposal for sweeping tax cuts. Financial Times, 19.12.2000

[6] Pozri:„Radikální snížení daní se stalo trhákem předvolební kampaně“. Hospodářské noviny, 11.-13. 5. 2001

[7] Predseda ČSSD a vicepremiér Vladimír Špidla napr. upozorňoval, že priame dane v ČR sú v porovnaní s rozvinutými štátmi neúmerne nízke a naopak  neobvyklú váhu majú nepriame dane, ktoré platia predovšetkým chudobnejší ľudia. V SR táto deformácia narastala s každou daňovou reformou. Porovnaj: Hospodářské noviny, 21.5.2001 („Šéf ČSSD naznačil, že by se měli zvýšit přímé dane“ a „Předseda ČSSD Špidla se vyslovil pro posílení významu přímých daní“. Tamže)

[8] O čom je daňová vojna. Pravda, 5.9.2001.

[9] Daňová kvóta I vyjadruje podiel daní k HDP, daňová kvóta I+II podiel daní a odvodov k HDP. Dnes má SR jednu z najnižších  daňových kvót spomedzi 27 štátov EÚ: 28.3% ( 2010). O niekoľko desatín nižšiu majú celkovú daňovú kvótu len Rumunsko a Bulharsko a dva pobaltské štáty: Litva a Lotyšsko. Porovnaj: Eurostat, Statistics in focus. 2/2012.

[10] O čom je daňová vojna. Pravda, 5.9.2001.

[11] Nižšie dane – vyšší hospodársky rast. Nižšie dane – vyššia zamestnanosť. Progresívna daň – trest úspešných. Nižšie dane – väčší výber daní do rozpočtu a pod.

[12] Brigita Schmögnerová: Nie sme všetci takí bohatí, aby sme neplatili dane. Nový čas, 6.4. 2001.

[13] Tamže.

[14] Neoliberálny think-tank  založený v r. 1943 chrániaci tradičné konzervatívne hodnoty, ktorého členmi sú / boli napr. J. Bolton, štátny tajomník na Ministerstve zahraničných vecí USA poverený problematikou nešírenia zbraní hromadného ničenia a veľvyslanec USA pri OSN v New Yorku krátko po  začiatku invázie USA do Iraku, P. Wolfowitz, štátny tajomník na Ministerstve obrany USA v čase irackej invázie a jeden z jej  najhorlivejších zástancov, neskôr prezident Svetovej banky, z ktorej pre odôvodnené podozrenie z klientelizmu a porušenie Etického kódexu Banky musel neslávne odísť alebo N. Gingrich, v histórii Spojených štátov prvý predseda Snemovne reprezentantov, ktorý bol disciplinárne potrestaný a z funkcie musel z etických dôvodov napokon odísť. J. Bolton, P. Wolfowitz spolu s D. Cheneym, viceprezidentom USA v r. 2001 až 2009, Condolezzou Riceovou, ministerkou zahraničných vecí USA počas 2. Bushovej administratívy  a ďalšími patria medzi hlavných  neokonzervatívnych politikov USA.

[15] Tamže.

[16] F.A. Hayek: Cesta do otroctve. Academia, Praha 1990.,

[17] Spor o charakter: Sociálny štát bráni Slovensku v jeho rozvoji.  Domino fórum. Zv.10, č. 37, 13.9.- 19.9. 2001.

[18] Návrh politického stanoviska k poslaneckému návrhu zákona č. 366/99 v znení neskorších predpisov.

[19] Pohľadnice pre ministerku vzbudili rozruch. Nový čas, 29.3.2001

[20] Ministerstvo financií žiadalo preskúmať, či nedošlo k porušeniu kódexu uplatňovaného pri reklame „Vieme, čo chcete počuť- daňový únik“. Táto atmosféra nahrávala  i tým, ktorí používali  gangsterské metódy: množili sa fyzické útoky na daňových úradníkov, ktoré neraz ťažko poškodzovali ich zdravie.

[21] Odhaduje sa, že  štát  ročne prichádza zhruba o 2,3 miliardy eur.

[22] Združenie daňových poplatníkov SR vzniklo v r. 1999 a nie je známe, záujmy koľkých daňových poplatníkov v SR predstavuje. Je členom Európskej asociácie daňových poplatníkov (TAE, t.j. The European Taxpayers Association), ktorá združuje 29 národných združení s viac ako miliónom členov. (Keby boli jednotlivé združenia rovnako početné, Združenie daňových poplatníkov SR by reprezentovalo o niečo menej ako 35 tisíc daňových poplatníkov. Je však veľmi pravdepodobné, že počet daňových poplatníkov, ktorých združenie reprezentuje, je o veľa menší.). Hnutie daňových poplatníkov podľa ich webovskej stránky vyrástlo zo želania chrániť svojich členov pred rastúcimi daňovými nárokmi štátu. „Pracuje v prospech spoločnosti s nižšími daňami a v prospech väčšej individuálnej slobody. Podporuje legislatívu, ktorá znižuje daňové zaťaženie, bráni neoprávnenému obťažovaniu vyberačmi daní a poskytuje informácie o zdaňovaní a vládnych výdavkoch.“(Podľa: www.english.taxpayers-europe.com.  Členom správnej rady TAE je i nám známy Ján Oravec.

[23] Koncom roku 2010 NKÚ zverejnil, že pri zákazkách MF SR a Národnej agentúry pre rozvoj malého a stredného podnikania, ktorej zriaďovateľom je Ministerstvo hospodárstva SR uzavretých s firmou Hayek Consulting, sa niekoľkonásobne porušili zákony. Zákazku Projekt programového rozpočtovania samospráv pre MF SR vo výške 1,5 mil. eur firma Hayek Consulting plnila podľa NKÚ pochybným spôsobom, vznikli podozrenia z predražených služieb – ale podozreniami zo zmanipulovaného tendra, resp. tendrov sa nezaoberal. Národná agentúra uzavrela s firmou Hayek Consulting počas niekoľkých rokov päť zmlúv a z prostriedkov agentúry určených na program štátnej pomoci firma Hayek Consulting získala takmer 48%. NKÚ ako „neštandardný postup“ o.i. vyhodnotil, keď termín na splnenie predmetu zmluvy bol len jeden deň od jej podpísania. (Štát porušil zákony, hayekovci dobre zarobili. SME, 20.12.2010.) Ako spolumajiteľ firmy Hayek Consulting figuroval Martin Chren a vo vedení agentúry prezident Nadácie F.A. Hayeka Ján Oravec, v 1. vláde M. Dzurindu generálny riaditeľ sekcie Ministerstva hospodárstva – obidvaja už v období 1. Dzurindovej vlády známi daňobijci a štátobijci. To im však nebránilo pochybným spôsobom čerpať (rozdávať – I. Oravec) značné prostriedky daňových poplatníkov. Martin Chren v období prepuknutia kauzy bol vo vláde I. Radičovej štátnym tajomníkom na Ministerstve hospodárstva za SAS. Dlho odolával tlaku, aby rezignoval. Napokon vo februári 2011 z pozície štátneho tajomníka musel odísť.

[24] Z každej našej zarobenej koruny si štát nechá viac ako polovicu. Nový čas, 19.6.2001.

[25] Zníženie dane z príjmov právnických osôb sa mohlo prejaviť iba v nasledujúcom roku 2005.

[27] V r. 2010 celková daňová kvóta klesla pod 30% na 28.3%.

[28] Brigita Schmögnerová: Nie sme všetci takí bohatí, aby sme neplatili dane. Nový čas, 6.4. 2001.

[29] Dohodli sa, že sa dohodnú. Práca, 5.9.2001.

[30] Dohodli sa, že sa dohodnú. Práca 5.9.2001. I. Mikloš bol s KDH a DS konsenzuálny v tom, že odvodové zaťaženie je u nás najvyššie v porovnaní s krajinami V-4, EÚ a OECD (Citované podľa uvedeného), no neuviedol, že vysoké je iba odvodové percento (sadzba), no základ z ktorého sa odvádza (mzdy), je nízky.

[31] Nič nie je zadarmo. Domino fórum, zv.10, č.24, 14.6.-20.6.2001.

[32] Tamže.

[33] I. Švejna bol popri M. Chrenovi druhým spolumajiteľom firmy Hayek Consulting, ktorá na jednej zákazke od štátu zarobila 1,4 mil. eura a naplnenie tejto zákazky bolo predmetom kontroly zo strany NKÚ. Keď kauza prepukla, I. Švejna – v tom čase štátny tajomník za Most-Híd zo svojej funkcie urýchlene rezignoval.

[34] Nič nie je zadarmo. Domino fórum, zv.10, č.24, 14.6.-20.6.2001.

[35] P. A. Samuelson, W. D. Nordhaus: Ekonómia 2, 13. vydanie. Bratislava 1992, str. 360.

[36] Tamže, str. 361.

[37] Extrémne premárnená šanca. Domino fórum,  zv.10, č.37, 13.9-19.9. 2001.

[38] Dane a charakter štátu. Domino fórum,  zv.10, č. 15, 12.4.-18.4. 2001.

[39] Tamže , str. 7

[40] Daň z príjmov právnických osôb sa vyberá preddavkovo: t.j. v roku 2000 sa „kopíroval“ odvod dane z r. 1999. Dopady zníženia dane z príjmov právnických osôb k 1.1. 2000 sa po prvýkrát mohli prejaviť až v daňových príjmoch v r. 2001.

[41] Dane a charakter štátu. Domino fórum,  zv.10, č. 15, 12.4.-18.4. 2001.

[42] Tamže.

[43] HESO 2001, INEKO, Bratislava 2002

[44] Pozri nasledujúcu časť.

[45] Jednotlivé časti: 1. časť: „Naozaj sa tých daní nezbavím?“, 2. časť: „Je platenie daní užitočné?“ a 3. časť: „Dane medzi nebom a zemou“.

[46] K tomuto názoru sa prikláňalo iba 29% podnikateľov a až 25% podnikateľov vyjadrilo názor, že neplatenie daní považujú za osobnú vec neplatičov. Informácie, ÚVVM, 11/2001.

[47] Tamže. Porovnaj aj: Skrotí neplatičov daní prísny postih? Práca, 25.7.2001.

[48] Neskorší prieskum o daňovej politike doniesol mnohé zistenia, ktoré boli v rozpore s daňovou reformou 2. Dzurindovej vlády. Napr. 81% respondentov nesúhlasilo s rýchlym znižovaním daní za cenu zníženia výdavkov na základné funkcie štátu, 89% podporovalo progresívnu daň a 81% nesúhlasilo so znížením odvodov do poisťovní za cenu zníženia dôchodkov, rozšírenia plateného zdravotníctva a zníženia podpory v nezamestnanosti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
22. december 2012, 20:54

Kniha je skôr prehľadom toho, čo všetko dokázala pravica vo vláde, kde bola aj ľavicová SDĽ

Hm, chápem, že na webe Slova treba prezentovať osobnosti ľavice, ktoré sa nejakým spôsobom podieľali na vývoji Slovenska v ponovembrovom vývoji a že je to práve pani bývalá ministerka a jej kniha.

Nie je to všetko však až tak, ako autorka píše, to je vždy prikrášlenie vlastnej činnosti ( alebo ak chceme, nemohúcnosti) v tom čase.

Zamrzela ma veta, citujem:! Žiaľ niekedy na druhej strane barikády som zostávala sama..."... lebo, o akej "druhej strane barikády" sa tu hovorí? Ľavicová SDĽ bola predsa vo vláde a dnes po roku 2010 vidíme, že politické vládne krízy sa vyvolávajú kvôli oveľa menčím zápasom než aký bol "boj o charakter štátu"!

SDĽ mohla z vlády odísť a spôsobila by tým pád Dzurindovej vlády. Ale ktože z ministrov a poslancov by za SDĽ oželel teplé korýtka s dobrými platmi, však?

Jediný raz som moderoval Klub Nového Slova, keď tam bola hosťom pani Brigita a voči nej dosť emotívne oponoval vtedy ešte menej známy Braňo  Ondruš, otázky boli kladené na telo ohľadom daní z alkoholu, ohľadom daňových úrovní a mal som vtedy čo robiť, aby som moderovanie na Klube udržal  - taká polemika sa rozpútala.

A potvrdzujem, že pani ministerka tu vôbec nebojovala na strane ľavicovej barikády, skôr naopak, obhajovala opatrenia príijímané Dzurindovou vládou a dosť rozpačito reagovala na otvorené otázky pléna, prečo sa veci vyvíjajú v neprospech občanov a prečo "je potrebné tak prudko voliť reštriktívnu politiku".  

Hm, prečo mi vždy pripadá, že každý ľavicový politik po skončení svojej aktívnej úlohy v slovenskej politike má pocit, že bol ako "kôl v plote"? Nie náhodou preto, že skutočne sa vo chvíli zasadnutia do vládneho kresla zmenil na byrokrata už nevidiaceho tie problémy "tam dolu" a dostával z toho pocit, časom prirodzene rastúci, že tí z ulice mu nerozumejú?

Opakuje sa to stále - i dnes, ak učitelia štrajkujú, i vtedy, keď vraj išlo o zásadnú orientáciu štátu.

A dúfam, že tretí diel výňatku sa bude pravdivo volať: "Ako sme vlastnou vinou prehrali boj o charakter republiky."

Obrázok používateľa anton b.
#2
anton braxatoris
22. december 2012, 23:04

je dost tazko pochopitelne ze osoba ktora ma ako ministerka financii na svedomi lacny odpredaj "oddlzenej" VUB banky a dalsie pripady privatizacnej rabovacky tu na lavicovej web stranke akoby nic nieco pise o daniach. vzhladom na Vianoce sa zdrzim dalsich blizsich komentarov - snad len tolko, ze tieto osoby by mali mat a dufam pride ten cas, kedy budu mat zamrezovany vyhlad...  

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama