Kniha o vládnutí – kapitola Spory o dane 5

Ukážka z pripravovanej knihy analyzuje
zápas medzi pravicou a ľavicou počas
vlády veľkej koalície v rokoch 1998 – 2002
nielen o dane ako také, ale ako zápas,
v ktorom ide o charakter štátu.
(Dokončenie)

Daňová súťaž (ku dnu)

Od Volkswagenu Slovakia, a.s. po zákon o investičných stimuloch

Nie je naším zámerom analyzovať, prečo sa vláda V. Mečiara rozhodla uprednostniť nemecký Volkswagen (VW AG) pred americkým General Motors (GM). S odstupom skoro pätnástich rokov môžeme toto rozhodnutie hodnotiť ako jedno z najprospešnejších rozhodnutí vtedajšej vlády. GM – zatiaľ naposledy  –  zachraňovala americká administratíva v roku 2012, no problémy tohto – kedysi popri spoločnosti Ford – najúspešnejšieho automobilového koncernu, sú dlhodobejšie. Keby bol GM zakotvil v SR, je pravdepodobné, že by sa jeho podnikateľské ťažkosti boli odrazili i v podnikaní u nás.

Nemecký VW AG dostal možnosť využiť lokalitu a skoro uprázdnené haly bývalých Bratislavských automobilových závodov (BAZ) v časti Bratislavy Devínska Nová Ves. Údajne ho na túto možnosť upozornil Jozef Uhrík[1], ktorý sa stal členom a neskôr i predsedom predstavenstva Volkswagen Slovakia, a.s., hovorcom spoločnosti a predovšetkým najdôležitejším advokátom rozširovania VW v SR a dodávateľskej siete od domácich výrobcov do VW Slovakia, a.s. ako i do iných podnikov koncernu.[2]

Rozsiahlejšie investičné zámery v SR  koncern VW AG podmieňoval daňovými výhodami. Kľúčovým vyjednávačom za VW Slovakia, a.s. a po nasledujúce roky zástancom 10-ročných daňových prázdnin pri rokovaniach vlády s Európskou komisiou, bol znovu Jozef Uhrík. Rokovania, ktoré patrili k jedným z najzložitejších v prístupovom procese, trvali viac ako štyri roky a napokon sa skončili akceptovaním prechodného obdobia na čerpanie štátnej pomoci pre VW Slovakia, a.s. do konca októbra roku 2008 v rozsahu 30% z oprávnených investičných nákladov.[3]

Vyjednávania komplikovalo niekoľko faktorov, z ktorých uvediem dva: prvým bola tvrdosť postojov Európskej komisie v zastúpení generálneho riaditeľa pre hospodársku súťaž Alexandra Schauba, ktorý nepochybne mal plnú podporu komisára Európskej komisie pre hospodársku súťaž, „železného“ M. Montiho. Mohli sme sa oprieť o komisára pre rozširovanie G. Verheugena, ktorého agendou bolo napomáhať urýchľovanie prípravy kandidátskych štátov na vstup do EÚ a rokovania s ktorým boli priateľské, lebo som ho – ako nominanta nemeckej SPD poznala z predchádzajúcej politickej praxe. Napriek tomu dosiahnutie kompromisu s Európskou komisiou v októbri 1999, kedy sa vyjednávanie začalo, bolo v nedohľadne.

Druhý dôvod spočíval v odlišnosti názorov na slovenskej strane ako postupovať vo vyjednávaní s Európskou komisiou a na čom založiť našu argumentáciu pri rokovaniach.[4]

Právne stanovisko JUDr. H. Štrbíkovej, generálnej riaditeľky sekcie legislatívnej a majetkoprávnej MF SR bolo takmer identické so stanoviskom M. Adamiša[5], generálneho riaditeľa Sekcie európskej integrácie Ministerstva zahraničných vecí a diametrálne sa odlišovalo od právnej analýzy, ktorú si dal vypracovať VW Slovakia, a.s. expertmi na európske právo. Spornou otázkou bolo, či podľa čl. č. 64 Európskej dohody o pridružení, musí SR už od začiatku uplatňovať príslušnú časť „acquis“ – t.j. tie články zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktoré upravujú podporu štátu podnikateľskej sfére – tzv. štátnu pomoc. Expertíza VW Slovakia, a.s.  podľa čl. 64 odsek 3 argumentovala, že do prijatia tzv. pravidiel implementácie SR postupuje podľa vlastných legislatívnych pravidiel, nie je povinná uplatňovať ustanovenia Zmluvy o Európskom spoločenstve upravujúce postupy poskytovania štátnej pomoci a nevzťahujú sa na ňu ani Rámcové pravidlá Európskeho spoločenstva pre štátnu pomoc automobilovému priemyslu. Na základe toho SR nie je povinná ani vyplniť formuláre týkajúce sa notifikácie investičných projektov v automobilovom priemysle, čo Európska komisia dôrazne požadovala. Stanovisko MF pre orgány Európskej komisie v prvom pláne nesúhlasilo s hodnotením Európskej komisie, podľa ktorého poskytnutie daňových prázdnin spoločnosti VW  Slovakia, a.s. sa hodnotilo ako štátna pomoc a zdôvodňovalo daňové úľavy ako opatrenie hospodárskej politiky na podporu vstupu zahraničných investícií. Právna expertíza spoločnosti VW Slovakia, a.s. vznikla iba o niečo neskôr, no jej argumenty ešte ani začiatkom roku 2002 MF do dôsledkov nepoužilo.[6]

Čo sa stalo predmetom sporu medzi SR a Európskou komisiou a DG IV pre súťaž? Bolo to Nariadenie č. 192 vlády Slovenskej republiky z 9. júna 1998 o podmienkach oslobodenia novovzniknutých daňových subjektov od dane z príjmov právnických osôb, ktorého účinnosť nastala 1. júla 1998. Podľa usmernenia Ministerstva financií SR k Nariadeniu[7] sa vzťahovalo na daňové subjekty, ktoré vznikli od 1.1.1998 do 31.12.1998. Nariadenie bolo vydané ako všeobecné nariadenie, podľa ktorého sa ktorýkoľvek daňový subjekt, ktorý splní podmienky uvedené v odseku 1 Nariadenia oslobodzuje od dane z príjmu na obdobie desiatich rokov.[8] No Európska komisia sa nazdávala, že Nariadenie vzniklo so zámerom vytvoriť legislatívny rámec pre daňové prázdniny pre spoločnosť VW Slovakia, a.s. a hodnotila ho ako štátnu pomoc, ktorá musí podliehať pravidlám pre poskytovanie štátnej pomoci podľa „acquis communautaire“. Realizácia Nariadenia pre VW Slovakia, a.s. – iniciovala rozsiahlu korešpondenciu medzi MF – Európskou komisiou, veľvyslancom SR pri EÚ Jurajom Migašom a DG IV Európskej komisie a na úrovni expertov MF a MZV na jednej strane a DG IV na strane druhej, ministerky financií s generálnym riaditeľom DG IV a s komisárom G. Verheugenom, rokovania vlády a rokovania hlavného vyjednávača pre vstup SR do EÚ. Výsledok negociácií nepotvrdil argumentáciu VW Slovakia, a.s., ktorá podľa môjho dnešného názoru bola opodstatnená, no umožnil spoločnosti VW Slovakia, a.s. čerpať 10-ročné daňové prázdniny. Daňové úľavy spoločnosť odhadla na 27% plánovaných investícií počas 10-ročného obdobia rešpektujúc prechodné obdobie pri poskytovaní štátnej pomoci, ktoré sa podarilo na základe uznesenia vlády v kapitole 6 Hospodárska súťaž presadiť.[9]

Dňa 24. augusta 1999 sa NR SR uzniesla na zákone o štátnej pomoci[10], ktorého účinnosť podľa §32 bola určená dňom 1. januára 2000. Zákon bol jedným z kľúčových pri aproximácii slovenskej legislatívy európskej legislatíve v Kapitole 6 Hospodárska súťaž. Nevyhol sa kritike zo strany DG IV a čoskoro na základe pripomienok Európskej komisie – ho bolo potrebné novelizovať. Pri vyjednávaniach s DG IV MF SR zastávalo názor, že zákon nemožno retroaktívne aplikovať na VW Slovakia, a.s., ktorému sa daňové prázdniny poskytli pred účinnosťou zákona o štátnej pomoci v r. 1998.

Počnúc rokom 2000 sa každá štátna pomoc už mohla poskytovať iba podľa tohto zákona. Na zákon o štátnej pomoci nadväzoval zákon o dani z príjmov, ktorý upravoval v §35, neskôr i v §35a podmienky úľav na dani.[11] Realizácia zámeru daňovými úľavami upravenými v zákone o dani z príjmov poskytovanými na päť až desať rokov – pokiaľ spĺňajú podmienky stanovené zákonom – motivovať zahraničných investorov investovať v SR už nemohla byť v rozpore so zákonom o štátnej pomoci. Daňová úľava predstavovala jednu formu štátnej pomoci. Štyri „citlivé“ sektory v zákone o štátnej pomoci – v ktorých EÚ formulovala pravidlá poskytovania štátnej pomoci najprísnejšie – upravovali osobitné paragrafy: §13 o štátnej pomoci pre oceliarsky priemysel, §14 o štátnej pomoci pre lodiarsky priemysel, nasledujúci paragraf pre automobilový priemysel a napokon §16 upravoval štátnu pomoc pre priemysel syntetických vlákien.

Poskytnutie daňových úľav podľa §35 zákona č. 366/1999 o dani z príjmov spoločnosti US Steel, ktorá sa rozhodla r. 2000 vstúpiť do VSŽ[12], pravidlá zákona o štátnej pomoci obmedzovali na výskum a vývoj, ochranu životného prostredia a úhradu nákladov spojených s čiastočným alebo úplným zastavením oceliarskej výroby. Štátna pomoc formou daňových úľav podľa §35 zákona č. 366/1999 o dani z príjmov s povolenými cieľmi EÚ bola nekompatibilná. DG IV listom zo začiatku roka 2001 upozornilo, že Európska komisia iniciovala detailnú evaluáciu dodržiavania pravidiel pre hospodársku súťaž každej kandidátskej krajiny, na základe ktorej sa Európska komisia rozhodne, či podmienky na uzavretie kapitoly č. 6 o Hospodárskej súťaži sú splnené. Varovala, že štátna pomoc pre US Steel, s.r.o., Košice bude vážnou prekážkou na uzavretie tejto kapitoly v negociačnom procese so SR.

Komisár Mario Monti správu o dosiahnutí pokroku kandidátskych štátov v hospodárskej súťaži nazval „varovnou strelou“.[13] M. Monti pre ČTK kritizoval české predpisy, umožňujúce podporu investora a „vedúce k významným daňovým úľavám, ktoré sú zrejme porušením pravidiel štátnej pomoci.“ A dodal: „Mojím posolstvom je toto: prestaňte s týmito praktikami, ktoré sú v rozpore s legislatívou únie. Ich zastavenie bude pre kandidatúru krajiny výhodné, pretože trvalé prispôsobovanie európskemu právu z dlhodobého hľadiska urobí krajiny pre investorov príťažlivejšími ako nejaké dočasné úľavy a daňové zvýhodnenia.“[14]

Vlády kandidátskych štátov sa s názormi Montiho rozchádzali. Tvrdá daňová súťaž o získanie zahraničných investorov začínala dňom D – pádom režimov v Československu, Maďarsku a Poľsku. Poľsko lákalo investorov pre EÚ neprijateľným režimom slobodných ekonomických zón, Maďarsko daňovými úľavami poskytovanými bez kontroly Úradu pre štátnu pomoc, atď. Od zahraničných investorov sa očakávalo, že postavia na nohy hospodárstva postihnuté transformačnou recesiou. Po rozpade ČSFR koncom roka 1992 sa SR v úrovni zahraničných investícií na hlavu medzi štátmi V4  ocitá na chvoste.[15]

V priebehu rokov 1993 – 1998 sa nedôveru zahraničných investorov  v SR nepodarilo prelomiť: SR spomedzi štátov V4 dosahovala najnižšie ratingové hodnotenie od všetkých troch kľúčových ratingových agentúr: Standard&Poor´s, Moody´s a Fitch IBCA,[16] ktoré odrážalo  niektoré nepriaznivé makroekonomické ukazovatele slovenského hospodárstva (tzv. dvojitý deficit, vysoké úrokové sadzby a pod.) Medzi dôvody nepochybne môžeme zaradiť i fakt, že SR nebola ešte v porovnaní sa ČR, PR a MR – členom OECD – a že politika slovenskej vlády v zahraničí nebola hodnotená pozitívne.[17]

V prvej polovici roka sa Mečiarova vláda rozhodla do určitej miery kopírovať daňové zvýhodnenia poskytované susednými štátmi: rozhodla o dvoch daňových opatreniach, ktoré mali smerovať k lákaniu investorov. Prvé bolo – už uvádzané Nariadenie vlády SR č. 192/1998, účelovo nastavené na získanie nemeckého Volkswagenu poskytnutím 10-ročných daňových prázdnin a druhé –  zavedenie tzv. daňového úveru do zákona o dani z príjmov, ktorý zahraničnému investorovi umožnil 75% z daňovej povinnosti počas piatich rokov neodviesť daňovému úradu, pokiaľ ich bude investovať v SR.[18]

Koncom 90-tych rokov v súťaži o zahraničný kapitál zostávala však SR ešte stále na konci. Eufóriu, ktorá vznikla v zahraničí z pádu vlády V. Mečiara, sa nová vláda rozhodla rýchlo využiť nastavením „atraktívnejších podmienok“ pre zahraničných investorov v zákone o dani z príjmov a v novom zákone o investičných stimuloch[19]. Ponúkala 10-ročné daňové prázdniny (prvých 5 rokov vo výške 100%, ďalších 5 rokov 50%-nej úľavy na dani[20]) a v zákone o investičných stimuloch okrem toho i iné formy finančnej pomoci: príspevky na rekvalifikáciu a zriaďovanie nových pracovných miest a pod.[21]

Dva paragrafy o úľavách na dani §35, §35a v zákone o daniach z príjmu ako –  v určitých odvetviach – nekompatibilné s Európskou dohodou, Európska komisia podrobovala kritike. Poskytnutie daňových úľav US Steel, s.r.o. Košice podľa zákona č. 366/1999 Z.z. o dani z príjmov paragrafu §35 pokladala Európska komisia za porušenie Európskej dohody  a nepovolenú štátnu pomoc. Napokon  – ako sme už uviedli – sa pri vyjednávaní podarilo pre US Steel, s.r.o. Košice získať druhé (a posledné) prechodné obdobie na poskytovanie štátnej pomoci do konca roku 2009 za presne vymedzených podmienok: celková pomoc nesmie prekročiť 500 mil. USD, spoločnosť musí udržať zamestnanosť a pod.[22]

Daňová súťaž ku dnu medzi štyrmi susedským štátmi nepoznala hranice: za určitých podmienok Poľsko i Maďarsko poskytovalo až 100-percentné daňové prázdniny po dobu 10 rokov, zisky zahraničných investorov v Maďarsku podliehali 3-percentnej dani, na rozdiel od bežnej sadzby zo zisku na úrovni 18%, atď. Napriek tomu, že dane podľa mnohých zahraničných analýz nepredstavovali najdôležitejší faktor pri rozhodovaní[23] zahraničných investorov kam investovať, vlády im neprestávali úľavy na daniach ponúkať. Poskytnutie daňovej úľavy bolo  nepochybne rýchlejšie ako vytváranie priaznivých  podmienok na investovanie, ako napr. budovanie infraštruktúry, účinné súdnictvo a pod. Erózia daňových príjmov mala teda  svoj začiatok  v daňovej súťaži o zahraničných investorov.

Erózia daňových príjmov pokračuje

Na požiadanie MH SR poradenská spoločnosť FIAS (Foreign Investment Advisory Service) pri IFC (International Finance Corporation) a Svetovej banke vypracovali štúdiu o vytváraní atraktívnych podmienok pre zahraničných investorov v Slovenskej republike.[24] Autori porovnávali dva spôsoby motivácie zahraničných investorov: poskytovanie daňových prázdnin zahraničným investorom verzus nízka sadzba dane zo „širokého“ základu dane[25] rovnaká pre domácich i zahraničných investorov. Autori uviedli päť dôvodov, prečo dospeli k záveru, že daňové prázdniny pre zahraničných investorov „sú neefektívne, ťažko sa spravujú a zvyčajne znamenajú veľkú stratu príjmov do rozpočtu“.[26] Navrhujú daňové úľavy v zákone o dani z príjmov zrušiť a znížiť sadzbu dane: „Daň z príjmov pre podniky – 40% - je v porovnaní so susednými štátmi vysoká. Priemerná daň z príjmov pre podniky v industrializovaných štátoch je okolo 34%“.[27] Odporúčanie FIAS bolo omnoho radikálnejšie: v priebehu nasledujúcich štyroch rokov znížiť daň z príjmov pre podniky zo 40% až niekde v intervale medzi 25% až 30%.[28]

Medzi ministerstvom hospodárstva a ministerstvom financií – pokiaľ nebudú pod jednou strechou ako ministerstvo hospodárstva a financií[29] a možno i potom – aspoň do určitej miery – vždy budú existovať rôzne stanoviská na podnikateľské dane. Ministerstvo hospodárstva dáva prednosť nízkym podnikateľským daniam, argumentujúc, že sa tým podporí hospodársky rast a koniec koncov sa daňové príjmy zvýšia. Experti z ministerstva hospodárstva možno argumentujú tzv. Lafferovou krivkou, akoby táto krivka nebola iba teoretickou konštrukciou[30], ktorá pre každú konkrétnu situáciu má iný tvar, atď. Daňoví experti ministerstva financií na základe empirických skúseností zase argumentujú, že pokles sadzby dane sa odráža „okamžite“ v poklese daňových príjmov. Pokiaľ tieto rezorty sú v rukách rôznych politických strán – názorové rozpory sa môžu zväčšovať (vzniknúť môže i opačná situácia). Pre SDĽ nebola charakteristická politika „tax&spend“, nemala v úmysle „udusiť“ podnikanie neúmerne vysokými daňami, no ani v žiadnom prípade „udusiť“ verejný sektor neúmerne nízkymi daňami. Radikálnejšia pravica vo vláde presadzovala okamžité zavedenie 18%-nej dane z príjmov pre podniky pri fakticky nezmenenom základe dane. Skok zo sadzby dane 40% na 29%[31] v jedinom roku v zákone o daniach z príjmov s účinnosťou od 1.1.2000, na ktorý SDĽ len ťažko pristala, bol však i pre menej radikálnu časť vládnej pravice iba začiatkom nástupu na znižovanie dane z príjmov pre podniky.

Už onedlho – v auguste 2001 sa pravicové SDKÚ, KDH a SMK (a pridala sa k nim i SOP!) dohodli podporiť pozmeňovací návrh I. Mikloša na zníženie daní pre podniky až na 18%. Predstavenstvo SDĽ vyhlásilo, že s takým návrhom „zásadne nesúhlasí“.

Porovnávajúc odporúčania FIAS s politikou nasledujúcich vlád po r. 2002 nielenže daň z príjmu pre podnikateľov sa nastavila hlboko pod „priemernou“ a dokonca odporúčanou daňou, no slovenská vláda dodnes poskytuje i daňové úľavy zahraničným investorom – ako to robili jej predchodkyne ostatných 15 rokov. Daňové prázdniny sa stali účinným nástrojom vydierania vlád, ktorým zahraniční investori hrozia zatvorením podniku v SR a presunom biznisu inde do – pre nich ešte výhodnejších podmienok. Nevieme, dokedy budú trvať tieto preteky ku dnu, isté však je, že ich naštartovali vlády dobrovoľne. V diskusiách o fiškálnej únii v EÚ resp. v eurozóne sa harmonizácia priamych daní, žiaľ, posúva do nedohľadna.[32]

Okrem 11-bodového zníženia sadzby dane pre podniky (pri takmer rovnakom základe dane) a zavedenia paušálnej dane pre živnostníkov sa od 1.1.2000 zmenili i sadzby dane pre fyzické osoby. SDĽ dosiahla zníženie dane pre najnižšie i stredné príjmové skupiny, SDKÚ (KDH, atď.) zníženie dane pre najvyššiu príjmovú skupinu. S účinnosťou od 1.1.2002 sa znížila najnižšia sadzba dane z 12% na 10% a zrušila sa najvyššia 42%-ná sadzba dane. O pár rokov neskôr sa (pri čiastočne upravenom základe dane) – zaviedla jediná 19%-ná sadzba dane z príjmov na rovnakej úrovni pre fyzické osoby i podniky. Táto tzv. rovná daň zavŕšila neoliberálne ťaženie za nízke priame dane, ktoré poškodilo nižšie a stredné zárobkové skupiny dvojnásobne: zvýšením nepriamych daní (DPH a spotrebných daní) a zvýšením spoplatňovania resp. znížením úrovne poskytovania služieb vo verejnom sektore – t.j. vo verejnej doprave, v zdravotníctve, v školstve a pod. Naopak – markantne zvýhodnilo najvyššiu príjmovú skupinu. Erózia daňových príjmov, ktoré mali prostredníctvom redistribúcie pomôcť zmierňovať príjmové nerovnosti generované trhom, rast príjmových nerovností no i rast chudoby akcelerovala. Daňové zmeny k 1.1.2013 nestačia na to, aby tieto tendencie dokázali zastaviť.

Škodlivá daňová súťaž alebo Prečo ma nemal rád Miloš Zeman

V máji  r. 1996 ministri členských štátov požiadali OECD pripraviť opatrenia proti škodlivej daňovej súťaži a predložiť ich na schôdzku ministrov v apríli r. 1998. Iniciatíva vychádzala z obáv týchto štátov, že daňová súťaž  môže  vážne  ohroziť daňové príjmy členských štátov OECD a motivovať  investorov k sťahovaniu z jedného štátu do druhého  iba na základe daňových zvýhodnení.

Prvým výsledkom tejto iniciatívy v r. 1998  bola pomerne rozsiahla správa o škodlivých daňových praktikách publikovaná v máji 1998[33]. K škodlivým daňovým praktikám sa zaradili praktiky daňových rajov, t.j. jurisdikcií s nulovou alebo extrémne nízkou daňovou sadzbou a preferenčné daňové režimy.  V snahe obmedziť škodlivú daňovú súťaž správa navrhovala 19 odporúčaní  na boj proti škodlivým daňovým praktikám a smernice ako zaobchádzať so škodlivými preferenčnými režimami v členských štátoch.

Na základe odporúčaní štátov  G7 správa navrhla  vytvoriť  pri Výbore pre fiškálne záležitosti   Fórum o škodlivých daňových praktikách. Jeho činnosť sa mala zamerať na identifikáciu škodlivých daňových režimov, analyzovať účinnosť tzv. obranných  opatrení a určiť, či podľa kritérií možno daňové jurisdikcie zaradiť medzi daňové raje.

Pri hlasovaní o správe dva členské štáty OECD – Luxembursko a Švajčiarsko – sa zdržali hlasovania.

Správa o škodlivých daňových praktikách z r. 1998 nepublikovala zoznam daňových rajov. Netrvalo však dlho a Fórum takýto zoznam zostavilo a zahrnulo ho do júnovej správy z r. 2000.[34] Navyše nová správa sľubovala do dvanástich mesiacov zoznam daňových rajov ďalej  spresniť.

Správa obsahovala i zoznam štátov s preferenčnými daňovými režimami, ktoré boli označené ako škodlivé a sankcie ako i „obranné“ opatrenia proti obidvom druhom škodlivej daňovej súťaže. Dokument bol určený na najbližšiu ministerskú schôdzku. 

Kritika škodlivej daňovej súťaže – ako som už uviedla – bola o. i. namierená proti sťahovaniu investorov do štátov s nízkymi daňami. Intenzívna súťaž o zahraničných investorov medzi postkomunistickými štátmi nebola ešte pod drobnohľadom OECD, hoci medzi štátmi s preferenčnými daňovými režimami označenými ako škodlivé figuroval jeden štát – Maďarsko, člen OECD od mája 1996. V pokračujúcej diskusii o škodlivej daňovej súťaže, ktorá prebehla pod hlavičkou Globálneho fóra o zdaňovaní v nasledujúcom roku 2001 v centrále OECD, som sa zmienila o daňovej súťaži medzi štátmi v strednej Európe a ako príklad som uviedla Česko, ktoré svojimi investičnými stimulmi úspešne lákalo nemálo zahraničných investorov, ale v zozname štátov s preferenčnými daňovými režimami nefigurovalo. (Slovenský zákon o investičných stimuloch sa v tom čase ešte len pripravoval.)

Zmienka možno nevyvolala mimoriadnu pozornosť medzi ostatnými účastníkmi stretnutia, no nemohol ju ignorovať zástupca Českej republiky. A prirodzene – informoval o mojom vystúpení v najkratšom možnom čase svojho predsedu vlády Miloša Zemana. Po náhodnom  stretnutí Petra Weissa s Milošom Zemanom o niekoľko rokov po tejto udalosti mi Peter Weiss  povedal: „Zeman ťa nemá rád.“ Neviem, prečo sa P. Weiss so Zemanom o mne zhováral, no je isté, že Miloš Zeman má nielen dobrú pamäť, ale že „krivdu“ spôsobenú jemu resp. povesti štátu, ktorého bol vtedy premiérom, nikdy neodpúšťa...

V diskusii o škodlivých daňových praktikách hlavné slovo mali USA. Kým Clintonova administratíva bola lídrom v boji proti škodlivým daňovým praktikám, tento proces v polovici r. 2001 zastavila 1. Bushova administratíva, ktorej minister financií Paul O´Neill ostro napadol OECD za údajnú snahu zasahovať do rozhodovania štátov o ich daňových sadzbách.[35] Vystúpenie Glenna Hubbarda, predsedu Rady ekonomických poradcov prezidenta Busha v rokoch 2001 až 2003 reprodukujúceho stanovisko O´Neilla na schôdzke pojednávajúcej o škodlivých daňových praktikách v Paríži, ktorého som bola svedkom, mi pripadalo ako studená sprcha. Dobre naštartovaná agenda boja proti daňovým praktikám sa takmer zastavila, resp. podstatne zredukovala. Fórum, ktoré sa medzi tým transformovalo do Globálneho fóra o transparentnosti a výmene informácií pre daňové účely, boj proti daňovým rajom zo svojej agendy vylúčilo. Problematika daňových rajov sa čiastočne dostala do popredia po 11. septembri 2001, keď sa z iniciatívy USA formulovali opatrenia proti financovaniu teroristických skupín[36] a po druhýkrát po vypuknutí finančnej krízy v rokoch  2008 a 2009[37], ale údernosť, ktorú mala v r. 1998 až 2000 už nenadobudla[38].

Pre MF SR Výbor OECD pre fiškálne záležitosti bol jedným z kľúčových roky predtým, ako sa SR stala plnoprávnym členom OECD. MF SR o.i. pozorne monitorovalo pokrok v diskusii o škodlivej daňovej súťaži[39] a postupne upravovalo daňovú legislatívu so zámerom eliminovať daňové úniky uskutočňované prostredníctvom spoločností zriadených v štátoch so zvýhodneným daňovým režimom v tom i daňových rajoch[40]. Do zákona o daniach z príjmov č. 366/1999 Zb. zákonov sa viac-menej inkorporovali tzv. CFC pravidlá[41] a ustanovenia rešpektujúce Smernicu OECD z r. 1995 o tzv. transferovom oceňovaní. Aby sa obmedzil presun ziskov do daňových rajov už v r. 2001 sa zaviedla 30%-ná zrážková daň.[42]

Efektívne použitie zrážkovej dane však predpokladalo, že MF SR vydá všeobecnej záväzný predpis o tom, ktoré územia sa pokladajú za daňové raje. A práve zoznam daňových rajov, ktorý by mal nadväzovať na oficiálny zoznam daňových rajov vypracovaný OECD, sa ukázal ako problematický. Správa z r. 2000 identifikovala 47 daňových jurisdikcií so škodlivými preferenčným režimami a 35 jurisdikcií, ktoré spĺňali kritériá daňových rajov. Ministerská schôdzka však rozhodla, že medzi daňovými rajmi treba rozlišovať tie, ktoré sa zaviazali, že odstránia škodlivé daňové praktiky a proti nim sa nebudú uplatňovať tzv. obranné opatrenia. Daňové raje sa teda rozdelili na tzv. kooperujúce a nekooperujúce daňové raje a iba proti nekooperujúcim bolo možné uplatňovať takéto opatrenia

Podľa pôvodného harmonogramu prác Fóra o škodlivých daňových praktikách zoznam daňových rajov mal byť publikovaný do 31. júla 2001, no nový termín sa určil na 28. februára 2002. Nakoľko obranné opatrenia mohli byť členským štátmi OECD uplatnené len proti nekooperujúcim jurisdikciám a ich nový zoznam ešte OECD nezverejnila, MF SR pri príprave všeobecne záväzného predpisu malo zviazané ruky a príslušný paragraf či paragrafy zákona boli nevykonateľné.

Legislatívny rámec na zamedzenie daňových únikov do daňových rajov  sa v nasledujúcich rokoch v SR vonkoncom neposilňoval[43] a pri nízkej funkčnosti daňovej správy neprekvapuje, že počet spoločností „vyvážajúcich“  zisky zo Slovenska do daňových rajov z roka na rok rastie.[44]

Počet jednotlivcov presúvajúcich svoje úspory do daňových rajov, resp. štátov s výhodnejším daňovým režimom, aby sa vyhli zdaneniu v SR, nie je daňovej, resp. finančnej správe známy vôbec.[45] EÚ dosiahla určitý pokrok pri rokovaniach o poskytovaní informácií o skrytých daňových účtoch nerezidentov vo Švajčiarsku, no napr. Nemecko a Veľká Británia  i niektoré iné štáty EÚ vyrokovali so Švajčiarskom bilaterálne dohody, podľa ktorých ich občania budú musieť zaplatiť daň z peňazí ukrytých na švajčiarskych účtoch. Najväčšia švajčiarska banka  UBS sa zaviazala vládam týchto štátov zaplatiť niekoľko stomiliónové kompenzácie.

Netreba dodať, že takýto postup nesvedčí o efektívnom presadzovaní spoločných záujmov v EÚ, i keď je  zrejmé, že účinnejší boj proti daňovým rajom a iným jurisdikciám so škodlivou daňovou súťažou vyžaduje spoločný postup členov OECD, resp. štátov EU.[46] No ani jednotlivé štáty nie sú úplne bezmocné. Okrem adekvátneho legislatívneho daňového rámca, zmluvnej základni a účinnejšieho vymáhania daňovej legislatívy zameranej proti škodlivej daňovej súťaži vlády môžu spoločnosti resp. prepojené spoločnosti  registrované v daňových rajoch  sankcionovať aj inak: napr. nepripustiť ich do verejnej súťaže o štátne zákazky[47] a pod. Pokiaľ zákon o verejnom obstarávaní, ktorý určuje pravidlá pre projekty platené zo štátneho rozpočtu  zakazuje vylučovať uchádzačov zo súťaže  kvôli sídlu napr. v daňovom raji a zakazuje to i príslušná smernica EÚ, je to jeden z príkladov, kde je treba urýchlene dosiahnuť zmenu.

Škodlivá daňová súťaž – ako ju definoval pôvodný projekt OECD z r. 1996, nezahrňuje daňovú súťaž, ktorá je jedným z charakteristických znakov globalizácie vo forme „pretekov ku dnu“. OECD naopak vyhlásila, že „každá jurisdikcia má právo rozhodnúť, či zavedie priame dane a ak sa tak rozhodne, rozhodnúť o výške daňovej sadzby“. OECD prekážalo iba to, ak sa praktiky daňovej súťaže zamerali na lákanie zahraničných investícií.

Nové kolo daňovej súťaže ku dnu v postkomunistických štátoch sa rozpútalo ako súčasť zavádzania tzv. rovnej dane. Slovenská republika s 19%-nou sadzbou dane z príjmov poriadne „zaostávala“ napr. za Macedónskom či Bulharskom, ktoré za premiérovania socialistu Sergeja Staniševa  zaviedlo 10%-nú rovnú daň. Nízke dane, od ktorých sa predpokladalo, že okrem podpory podnikaniu zamedzia úniku podnikateľov do daňových rajov, toto očakávanie, ako sme už uviedli vyššie, však nepotvrdili.[48]

Poznámky