Kolaps, či iba zlyhanie svetového systému...

Henri Kissinger napísal, že svetový poriadok neexistuje a nikdy neexistoval. V zmysle pevného poriadku ako v nejakej organizácii je to presne tak, no v zmysle spolunažívania národov vždy nejaký poriadok existoval. No a niekto sa vynasnažil, aby ho udržiaval v takej podobe, aby mu poslúžil.

Neporiadok sa začal vo svete šíriť po rozpade bipolárneho sveta. Sovietsky zväz, ani následnícke Rusko nedokázalo obnoviť predchádzajúci systém udržovania akéhosi mieru. Po tomto rozpade začala éra rôznych prírodných, aj hospodárskych otrasov. Rôzne epidémie decimovali stavy hovädzieho dobytka, prasiat, hydiny a potom aj ľudí. Svetom sa šírili choroby ako SARC, či ebola a dnes – ale k tomu sa dostaneme o chvíľu.


Ilustračné foto: Pixabay.com

No a ľudské „epidémie“? Finančná kríza, gigantické sťahovanie národov – pripomínam, že nešlo iba o imigrantov do Európy, ale aj miliónový pohyb utečencov do Bangladéša a masívne pohyby v centrálnej Afrike. K tomu ešte treba pridať chorobné šialenstvo vojny – revolúcie v arabskom svete, nástup ISIS, likvidácia režimov v Juhoslávii, Líbyi, Iraku a pod. Svet sa zbláznil? Tak treba doktora a liečenie.

Najnovším úderom je šírenie korony po svete.

Na sklonku druhej svetovej vojny si Roosevelt predstavoval, že spolu so Stalinom vytvoria OSN, ktorá bude bdieť nad mierovým vývojom vo svete. Popri tom vznikli aj ďalšie organizácie, ktoré deklarovali spoluprácu, priateľstvo, vzájomný rešpekt atď. Napríklad Svetová zdravotnícka organizácia, OBSE, Svetová banka či MMF.

Keď však nastali už spomenuté problémy, jednotlivé štáty si museli poradiť samotné.

Svetové organizácie sa zmohli maximálne na výzvy, ktoré znejú neúprimne, veď jednotlivé vlády niečo vymysleli a podnikli kroky proti epidémii.

Náčelníci Svetovej zdravotníckej organizácie sa vzrušili, keď im prezident USA odkázal, že im nedá peniaze. Nepresviedčali svetovú verejnosť o svojej užitočnosti. Čo doteraz konkrétne dokázali a čo robia teraz? Koľko financií spotrebúvajú? Na tieto otázky nie je ochotná WHO odpovedať.

Hystéria okolo korony je dnes katalyzátorom vývoja. Napriek tomu, že existujú rôzne organizácie, každý štát si musí pomôcť sám. Žiadna koordinácia pomoci – materiálnej či personálnej. Ani koncepčnej. Ukázalo sa, že najmä v demokraciách sa v prvom rade „kecá“, až potom koná. Tu sa ukázala akčná schopnosť menej liberálnych systémov – Čína, Južná Kórea, Singapur. Asi udržali v určitých limitoch aj kšeftárov. V európskych štátoch sa okamžite uplatnili špekulácie okolo predaja a nákupu potrebných ochranných prostriedkov a dokonca aj okolo fungovania zdravotníckych zariadení. Ukázalo sa, že v riadiacich postoch nie sú ľudia odborne a morálne vybavení. Zároveň sa nenápadne uplatňujú nedemokratické prvky v politike – špicľovanie, tvrdé nariaďovanie, izolovanie, delenie občanov a pod. Korona môže byť medzníkom vo vývoji ľudstva.

Svetový systém je v podstate založený na „hre“ veľmocí. Americká „supervízia“ zlyhala – majú o takéto postavenie vôbec Američania záujem? Zdá sa, že opäť vyhrávajú izolacionisti nad svetoobčanmi. A to ešte nikto americkej verejnosti nezrátal: koľko prostriedkov USA dali do svetového vývoja (rozvoj demokracie, slobody a pod.) a aké sú výsledky. To by mohla nastať veľká vzbura proti tamojšiemu vládnemu systému. Spojené štáty však nie sú schopné zvládnuť úlohu svetového lídra a garanta poriadku – nemajú na to ekonomicky, ani ľudsky. No a ako sa ukazuje, ani ideovo. Vojensky sa nedajú riešiť všetky problémy sveta a zastrašovanie už nepôsobí.

Rusko zase nie je všeobecnou svetovou veľmocou, ale iba v niektorých vojenských oblastiach. Čína zatiaľ sa najmä pripravuje vystúpiť spoza opony. Európska únia zase radšej hovorí, ako koná. No a to je tak asi všetko. Ešte tu máme rímsko-katolíckeho pápeža, ktorý sa rád vyjadruje k rôznym svetovým problémom, no nikto si z neho nič nerobí.

Prečo niet vo svete nejakej autority, ktorá by vedela aktivizovať rozhodovanie v prospech ľudí či prírody? Svet nemá oporu v žiadnom konkrétnom bode – inštitúcii, viere, štáte a pod. Svet sa rozpadol na jednotlivé krajiny a tak trochu aj na ich organizácie. Takže usporiadanosť sveta sa zmenila na neprehľadnú mozaiku vývojových ciest.

Naivné blúznenie o jedinej ceste vývoja, ktoré nastalo vo viacerých hlavách, vo svete už vyprchalo poznaním, že krajiny sveta (národy a štáty) nie sú v postavení guľôčok v potrubí, kde je iba jedna cesta a nedá sa zastaviť, nieto ešte vybrať si inú cestu. Mocní pomíňali na svoje blúznenie mnoho miliárd dolárov, no výsledok je žalostný – poslúchajú iba najslabšie mozgy.

Zlyhalo mocenské delenie sveta, zlyhali aj organizácie, najnovšie zdravotnícke a finančné. Zlyhala aj „naša“ Európska únia. Zlyhanie systému je vždy nebezpečným javom, pretože jeho pokračovaním môže byť celková kríza či dokonca vojna. Osobnosti, ktoré sú dnes v popredných pozíciách, nemajú adekvátnu víziu, prípadne silu presadiť ju. Ľudská masa má k dispozícii najmä volebné procesy, no potrebné sú primerané politické strany, ktoré by nahradili existujúci stranícky kabaret. Kolaps to zatiaľ nie je, ale zlyhanie sa môže v kolaps premeniť.