Komu pomáhajú protiruské sankcie?

V ostatných týždňoch sa v Európe objavuje kritika sankcií, ktoré Európska únia zaviedla proti Rusku v roku 2014. Aktívne sú najmä juhoeurópske krajiny, ale napr. aj Maďarsko. Európske sankcie totiž zasahujú nielen ruskú ekonomiku, ale zároveň vyvolávajú protiopatrenia, ktoré poškodzujú ekonomiku štátov EÚ. Na druhej strane sa však zase stupňuje kampaň za zachovanie sankcií, ktorú vytvárajú najmä tzv. mienkotvorné médiá. Existujú totiž aj vplyvné subjekty, ktorým zachovanie sankcií vyhovuje.

            Dôvod sankcií
 

Sankcie boli oficiálne zavedené ako reakcia na konanie Ruska vo vzťahu k Ukrajine a prichádzali v niekoľkých etapách: v marci 2014 pre Krym, v júli 2014 zase pre konflikt v Donbase a pre pád lietadla letu MH17. V priebehu roka 2014 boli sankcie ešte zostrené a počas nasledujúcich rokov pravidelne obnovované.

Lenže dôvody na zavedenie protiruských sankcií sú veľmi problematické. Jednostranné zmeny hraníc sa v 21. storočí stali súčasťou politiky vo svete a štáty EÚ majú na tejto politike nemalú účasť. EÚ pritom nie je bez viny ani pri protiústavnom prevrate na Majdane, hoci ešte vo februári 2014 mala možnosť predísť najhoršiemu. Ministri zahraničia Francúzska, Nemecka a Poľska garantovali dohodu o predčasných voľbách medzi V. Janukovyčom a predstaviteľmi Majdanu z 21. februára 2014. Keby sa dohoda dodržala, nemuselo k udalostiam na Kryme vôbec prísť...

Vlna protiruských sankcií pokračovala najmä po páde malajzijského lietadla v júli 2014. Predstavitelia EÚ od začiatku pripisovali zodpovednosť Rusku, hoci zásadnú zodpovednosť nesie Ukrajina, pretože ona povolila vstup civilného lietadla do oblasti bojovej zóny. Je zaujímavé, že Malajzia na rozdiel od EÚ voči Rusku sankcie vôbec nezaviedla. Naopak, medzi Malajziou a západnými štátmi prichádzalo ohľadne vyšetrovania k rozporom a v rámci summitu Rusko – ASEAN v máji 2016 dokonca Malajzia dohodla koordináciu vyšetrovania katastrofy spolu s Ruskom. 

            Podstata a výsledok sankcií
 

Pokiaľ ide o samotné sankcie EÚ, môžeme ich rozdeliť na politické a ekonomické. Ekonomické sankcie predstavujú najmä obmedzenia pre prístup ruských subjektov na európske finančné trhy, obmedzenia na vývoz niektorých technológií a na tovary použiteľné aj vo vojenskom priemysle. Rusko zareagovalo najmä zákazom dovozu vybraných poľnohospodárskych produktov z EÚ a výsledkom sú ekonomické straty na oboch stranách. Straty európskych ekonomík sú však spôsobované nielen zákazom dovozu poľnohospodárskej produkcie do Ruska či zákazom exportu európskych technológií, ale aj oslabovaním ruskej ekonomiky ako takej. 

Sankcie EÚ pomohli vyvolať ekonomické problémy v Rusku samom, no reakcia v oblasti politiky je presne opačná. Ak EÚ chcela poškodiť popularitu ruského prezidenta, tak sa cieľ nepodarilo naplniť. Naopak, pre sankcie jeho popularita stúpla a aj ruské obyvateľstvo je oveľa zomknutejšie voči politike EÚ. Akékoľvek negatívne ekonomické dopady dnes ruské obyvateľstvo znáša odhodlanejšie i preto, lebo za nimi vidí politiku Západu. Podobne ani vojenské možnosti Ruska neboli príliš oslabené, ako dokazujú najmä udalosti v Sýrii.

           Riešenie krízy na Ukrajine
 

Pri hľadaní možnosti ukončenia sankcií v Európe sa často spomína požiadavka pokroku v napĺňaní dohody Minsk II. Lenže tento pokrok nezávisí iba od Ruska. Ukrajina doteraz nesplnila viaceré body dohody, najmä ten, ktorý hovoril o potrebe dohodnúť sa na ústavných podmienkach autonómie s predstaviteľmi ľudových republík. No Kyjev upravuje ukrajinskú ústavu bez konzultácií s nimi a vôbec ich nepovažuje za partnerov. A kým nebudú rokovania na právnom statuse Donbasu s jeho predstaviteľmi, nebude vyriešený ústredný bod Minskej dohody.

Kyjevu sa dodnes nepodarilo naplniť ani požiadavku amnestie z Minských dohôd. Naopak, vytvoril sa celý systém tajných väzníc, ktoré kritizoval i vysoký komisár OSN pre ľudské práva a do ktorých neboli predstavitelia OSN vpustení.  

Napriek týmto faktom je paradoxné, že od Ukrajiny sa plnenie Minských dohôd tak ultimatívne nežiada. Nie je bez náhoda, že k mnohým eskaláciám v Donbase prichádza práve v čase rokovaní o sankciách EÚ voči Rusku. Streľba počas rokovaní o sankciách môže niektorým subjektom v Kyjeve vyhovovať.  

            Európska jednota?
 

Keďže o zmysluplnosti protiruských sankcií existujú oprávnené pochybnosti, čoraz väčšmi sa začína používať argument európskej jednoty voči Rusku. Európska jednota je však už dávno iba mýtom na presvedčovanie odporcov sankcií. Niektoré nemecké firmy sa ich pokúšajú obchádzať, napr. na Kryme.     

Aj na Slovensku veľmi často zaznieva argument, že hoci sa nám sankcie proti Rusku nepáčia, musíme zachovať európsku jednotu. Tento argument sa však v EÚ používa len voči tým, ktorí chcú sankcie zrušiť. Naopak, tí, ktorí by radi sankcie voči Rusku sprísnili, na jednotnú európsku politiku nehľadia. Platí to hlavne pre pobaltské štáty. Napr. Litva v apríli 2016 zaviedla nové sankcie voči Rusku, tzv. Savčenkovej zoznam. Išlo o jednostranné sankcie kvôli niektorým osobám, ktoré boli v Rusku odsúdené za zločiny v súvislosti s ukrajinskou krízou. Je očividné, že podobné jednostranné sankcie komplikujú spoločný európsky postup voči Rusku, ale zdá sa, že tentoraz  to neprekáža.

Žiaľ, v otázke vzťahov s Ruskom sa Brusel ocitá v zajatí pobaltského myslenia a komunikácie s Ruskom. Pre pobaltské štáty v súčasnosti predstavuje konfrontácia s Ruskom dôležitú časť ich zahraničnej politiky. Táto politika je pre Pobaltie síce dosť krátkozraká, no práve úsilie o konfrontáciu veľmi vyhovuje iným subjektom, najmä USA a NATO. Spojené štáty  ustavične žiadajú od EÚ, aby boli solidárne s Pobaltím a Pobaltie zase na rokovaniach EÚ komplikuje zlepšenie vzťahov s Ruskom.

Zrejme i v prípade protiruských sankcií bude ešte istý čas trvať, kým EÚ bude schopná posudzovať otázku vzťahu s Ruskom bez tohto vplyvu. Je však nepochybné, že sankcie vyhovujú i niektorým subjektom v EÚ či v Rusku, ktoré si neželajú zlepšenie vzájomných vzťahov a, naopak, vítajú konfrontáciu. To je však v rozpore so záujmom Slovenska.  

(Autor je pedagógom na Právnickej fakulte UK v Bratislave)
Vyšlo v Literárnom týždenníku 23 – 24/2015

Ďalšie články: BRANISLAV FÁBRY