Reklama
Reklama

Komunisti v Československu a Milan Rastislav Štefánik (1)

Počet zobrazení: 953

17_francuzsky_general_milan_rastislav_stefanik.jpgPo februári 1948 boli nielen kapitoly, ale aj odseky a vety o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi vypustené z učebníc, z kníh, z náučnej i populárnej literatúry. Stalo sa tak postupne, z hľadiska času aj témy. Problematika osobnosti, ktorej národ venoval mohylu na Bradle, sa zakomponovala a v ďalšom dlhšom období sa posudzovala ako jedna zo zložiek celkovo novej koncepcie vzniku československého štátu. Štefánik sa posudzoval už nie ako jeden zo zakladateľov štátu, spolu s Masarykom a Benešom, ale iba jedna z postáv a to ešte s negatívnym znamením, ktoré boli s touto dejinnou udalosťou spojené. Ako sa vyvíjali tieto udalosti v ideologicko-straníckej a historiografickej rovine?
 

Prvá časť
 

Prevrat v historiografii o vzniku ČSR a štefánikovská legenda
 

1.

Premeny nielen v otázke vzniku Československa, ale doslova fundamentálny prevrat v koncepcii dejín spoločnosti a štátu odštartoval aktív funkcionárov KSČ, ktorý sa konal v septembri 1948. Podujatie, rovnako ako aj nasledujúce dve konferencie v tomto príspevku spomínané, ako „nezabudnuteľný“ rečník viedol Václav Kopecký, popredný člen vedenia strany. Bolo to mesiac pred 30. výročím vzniku ČSR. Zásadné tézy z tohto inštruktážneho referátu pre funkcionárov a propagandistov sa zopakovali v marci 1950 a to pri príležitosti nedožitej storočnice T. G. Masaryka. O dva roky neskôr na ideologickej konferencii učiteľov vysokých škôl, ktorá niesla názov „Proti kozmopolitizmu ako ideológii amerického imperializmu“ sa zavŕšil celkový prevrat v tejto triednej ideologickej línii v historiografii. Tretie spomenuté podujatie postúpilo akoby o durovú tóninu vyššie. Použilo totiž nielen útočný, ale radikálne odsudzujúci slovník voči prvorepublikovému dejepisectvu a najmä proti obrazu troch zakladateľov štátu v ňom. Zacielené bolo proti vytváraniu legiend, mystifikácii a falzifikácií v meštiackej historiografii o týchto témach.

V čom spočívali tieto zásadné zmeny v koncepcii vzniku československého štátu? Novou a pritom „triednou“ a „nezvratnou historickou pravdou“ sa stala téza, že rozhodujúcim činiteľom oslobodenia českého a slovenského národa v roku 1918 bola Veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku (VOSR). Dospelo sa k poznaniu, ktoré bolo formulované ako heslo, že „bez sovietskeho Októbra 1917 by nebol ani československý Október 1918“, a nedošlo by k vzniku samostatného československého štátu. Dovtedajšie poznanie o rozhodujúcej úlohe západných mocností, menovite Francúzska a USA, pri vzniku ČSR malo byť týmto prekonané a priamo vyvrátené.

Druhou vyhlásenou triednou a nezvratnou historickou pravdou sa stalo poznanie, že o vzniku ČSR nerozhodol ani domáci odboj a ani zahraničný odboj. Oba totiž kalkulovali so zachovaním monarchie, resp. držali sa politiky „dvoch želiezok v ohni“. Po týchto premisách súdom orátora bolo, že o vzniku ČSR rozhodol československý ľud, robotníci, ktorí boli vedení revolučným vplyvom víťazného sovietskeho Októbra. 

Akoby treťou triednou a historicky nezvratnou pravdou sa stalo zistenie, že samostatný československý štát dňa 28. októbra 1918 bol proklamovaný priamo ľudom (konkrétne v Prahe) a toto vyhlásenie štátu ľudom vytvorilo (právnicky povedané) tzv. hotovú skutočnosť (fait accompli), t.j. takú situáciu, od ktorej nie je možnosť návratu v počiatočný stav. Národný výbor československý v Prahe až v neskorých podvečerných hodinách tohto dňa, po celodenných podujatiach pražského ľudu, negujúcich monarchiu a vyhlasujúcich republiku, potom už v podstate musel dať tejto hotovej skutočnosti háv (habit) zákona. Vydaním zákona o zriadení československého štátu Národný výbor už vraj nevyhlásil, nekonštituoval, ale iba potvrdil a zakotvil túto hotovú skutočnosť, vyjadril ju formou zákona. Československý štát podľa tohto úsudku nevyhlásila ani Československá národná rada v Paríži. Západné mocnosti chceli, podľa týchto zistení, z geopolitických dôvodov rovnováhy v Európe zachovať habsburskú monarchiu. Nechceli vôbec, aby bola nahradená malými národnými štátmi, a teda nechceli ani vytvorenie Československa. Až po proklamovaní československého štátu ľudom ako hotovej skutočnosti (fait accompli) a po druhé, pod rozhodujúcim vplyvom Októbrovej revolúcie v Rusku zobrali (chtiac-nechtiac) tento vznik na vedomie. Urobili tak preto, aby mohli uskutočniť svoj iný cieľ (ktorý mali akoby v zálohe), a to urobiť z ČSR súčasť západného bloku, podriadiť si ju. Závislosť československého zahraničného odboja (Národnej rady v Paríži) potom západné mocnosti využili v prospech svojich kontrarevolučných cieľov. Odboj aj mocnosti sa stali tak súčasťou tzv. svetovej kontrarevolúcie proti svetovej proletárskej, resp. socialistickej revolúcii, ktorá sa aktivovala od Októbrovej revolúcie v Rusku. V týchto súvislostiach dosiahli konkrétne to, že československé légie v Rusku boli zneužité proti sovietskej moci, proti sovietskemu štátu, a to ako súčasť spomenutej svetovej kontrarevolúcie. Činnosť, práca, dielo triumvirátu československých osobností v zahraničí, Masaryka, Štefánika a Beneša patrila do týchto súradníc. Ich odboj v zahraničí, intenzívna a významná diplomatická činnosť, zmena, resp. prekonštituovanie Národnej rady v Paríži na štátny orgán, potom medzinárodnoprávne mocnosťami uznanú dočasnú vládu československého štátu, bol znevážený, pretože podľa „historických a triednych právd“ rozhodujúcu úlohu zohral domáci odboj, štát proklamoval revolučný ľud a robotníci v Prahe ako hotovú skutočnosť, ktorá sa už nedala zvrátiť späť. Ich politické kontakty, dohody a zmluvy uzavreté s mocnosťami Dohody sa považovali za prejav ich úsilia, aby sa nový štát sa dostal do podriadenosti Francúzska a USA. Ďalším smrteľným hriechom predstaviteľov zahraničného odboja sa stalo, že zneužili československé légie v Rusku na ich zapojenie do protisovietskej intervencie. Údaje o ich činnosti v prospech vzniku ČSR sa znevážili, minimalizovali a hodnotili sa ako legenda, nepravdivá produkcia buržoáznej historiografie, a to v záujme odôvodnenosti a oprávnenosti presadenia buržoázneho politického režimu štátu, ktorý vraj československý ľud nechcel, pretože už v roku 1918, potom aj v roku 1919 a naposledy v roku 1920 žiadal, aby sa štát stal ľudovodemokratickým, resp. socialistickým. Ľudu to údajne prekazila intrigami domáca buržoázia.

Ako nepravdy a legendy prvorepublikovej oficiálnej historiografie a tendenčnej meštiackej propagandy boli v tomto diele o „prevrate histórie“, v uvedenej triednej a nezvratne pravdivej historiografii odmietnuté tvrdenia, formulácie, koncepcie, že český a slovenský národ bol oslobodený západnými mocnosťami. Ďalej boli odmietnuté aj všetky v dejepise formulované poznatky, podľa ktorých sa osobná zásluha za oslobodenie pripisovala trojici mužov, a to Masarykovi, Štefánikovi a Benešovi. Všetky hodnotiace súdy s týmto obsahom a významom sa odmietli ako nepravdy a legendy či dokonca mystifikácie.

V práci historikov v ďalších rokoch sa tieto nezvratné, triedne a historické pravdy stali dogmami. Pri použití slovníka z teológie boli vlastne „zjavenými pravdami“. Stali sa „tajomstvami viery“ tentoraz sekulárnej proveniencie. Alebo axiomatickými hodnotami v náuke liberalizmu. Nedokazovali sa, mohli sa znovu a opätovne, novými skutočnosťami, údajmi historikov iba opätovne potvrdzovať a prehlbovať. Výsledkom tejto „triednej absolutizácie“ dejín bol schematizmus, ortodoxia v politických prejavoch určených pre verejnosť aj v historiografii prezentovanej na vysokých školách a v akadémii. A s menšími modifikáciami trvala táto interpretácia československých dejín až do roku 1989. Vytvoril a prejavoval sa jav, o ktorom samotný K. Marx povedal, že ak je toto marxizmus, on nie je marxistom. A ani táto historiografia skutočne nebola marxistická. Pripustiť by sa dalo, že bola tzv. vulgárne marxistická, resp. zvulgarizovaná.

Nové pravdy triednej a straníckej historiografie, zjednodušené pri svojich konštatáciách, neboli absolútne nezmyselné, absurdné či hlúpe. Vplyv revolúcie v Rusku aj v jej štádiu proletárskom, sebaurčenie národa s právom na vlastný štát malo rezonanciu aj v priestore strednej Európy. Bolo ju treba vyjadriť v dejepise a dostať do vedomia národa. Mier v prebiehajúcej vojne sa nemal uzatvoriť ani so zakonzervovaním jestvujúcich mnohonárodných už monštruóznych mocnárstiev a ríš, ale ich rozpadom. Národy v nich si mali vytvoriť vlastné štáty. Takúto tézu si osvojili aj utláčané národy podunajskej monarchie na kongrese v Ríme v apríli 1918. Rakúsko-Uhorsko sa nepodarilo odtrhnúť od Nemeckého cisárstva do polovice toho roku.  Štáty Dohody urobili preto historické rozhodnutie; – habsburskú monarchiu vyradia z vojny tým, že podporia jej rozpad, činnosťou národno-oslobodzovacích hnutí a vytvorením národných štátov na jej území. V tomto a v ďalších momentoch sa prejavil významný vplyv ruského Októbra pre oslobodenie Čechov a Slovákov a národov v strednej Európe vôbec. V histórii však nepôsobí iba jeden činiteľ, jeden faktor. Pôsobí tu celý vektor a diapazón síl a udalostí – a v konkrétnych situáciách niektoré z  nich, v rozličnej kombinácii s inými, pôsobia v smere dosiahnutia novej historickej situácie, prelomu v dejinách. Nerešpektovanie a nezohľadnenie tejto množiny síl, ich variácií a kombinácii, vedie potom k zjednodušeniam, vulgarizácii dejinných udalostí, ich vyvolania a priebehu. V tomto zmysle s pôsobením vektoru historických síl, zahraničných západných, domáceho odboja, s  vyzdvihnutím dopadu sebaurčenia národov, ruského Októbra, hodnotil vznik ČSR aj Dr. E. Beneš, spoluzakladateľ štátu. K tomuto chápaniu nedospeli vtedy komunisti v Československu. Minulosť si chceli nielen prispôsobiť, ale do istej miery pretvoriť na svoj obraz pre svoje politické potreby a zámery. Ich zámerom bolo odvodiť vznik ČSR od VOSR, resp. tak, aby bol v príčinnej súvislosti s ňou, povýšiť ju na najvyššiu hodnotu vo svojej vlastnej axiologickej stupnici a dokonca aj z hľadiska epochy svetových dejín. Uznať a zdôrazniť sa ďalej malo, že vystúpenie československých légií v Rusku proti nej, proti sovietskemu štátu, bolo kontrarevolučným konaním, neprijateľným a neodpustiteľným. Oceňovali sa tí českí a slovenskí vojaci, ktorí vstúpili do radov červených gardistov, potom Červenej armády a založili Komunistickú stranu Československa v Rusku (od mája 1918). Potrebné bolo ďalej odmietnuť úlohu západných mocností ako osloboditeľov ČSR. Prišlo sa preto k záveru, že mocnosti Dohody chceli zachovať rakúsko-uhorskú monarchiu. Vznik Československa buď vôbec nechceli alebo ho uznali, keď už nebolo nič iné možné, resp. keď už ho proklamoval ľud a robotníci ako hotovú skutočnosť, teda keď už jestvoval. Najťažšie bolo, samozrejme, zatieniť, potom zatlačiť úlohu a zásluhy Masaryka, Štefánika a Beneša o oslobodenie národa a vznik štátu. Ich význam sa mal zredukovať paralelne so zaznávaním vplyvu Francúzska, USA, a druhým faktorom bolo hodnotenie ich vzťahu k Rusku po Októbrovej revolúcii, a to ako vzťahu nepriateľského a kontrarevolučného. Konštruovanie tejto novej historiografie v službách a v záujme socializmu, večného bratstva so Sovietskym zväzom, nebola len záležitosť dejepisectva, ale bola centrom zápasu „o dušu človeka“, o vedomie a konanie ľudu a každého človeka. Obdobne ako v niekdajšej historickej epopeji christianizácie – išlo o prijatie a vyznávanie tejto viery. V negatívnom obsahovom zmysle išlo o boj proti nekresťanskému náboženstvu, ktoré mala v dušiach ľudu zaujať pravá viera. A v prvom období tejto pôvodnej evanjelizácie, teraz prijatia komunistickej ideológie, bolo možné aj zhrubnuté vydanie tejto evanjelizácie akoby v podobe tézy hanlivo pripisovanej Ignácovi z Loyoly a jezuitom – že účel svätí prostriedky. 
 

2.

Nie všetci komunisti v Československu si osvojili túto historickú triednu koncepciu. Marxizmus bol stále aj v ČSR životaschopný a tvorivý. Nie všetci partajníci mysleli a opakovali nové pravdy v monolitnej jednote. Politický systém od roku 1948 musel mať ako všetky spoločenské útvary svoje historické odôvodnenie, poznať odkiaľ prichádza, kde sa nachádza a kam smeruje, tiež aké boli a sú križovatky pred týmto režimom. Ďalej bolo potrebné premyslieť, zvážiť, ako riešiť aj z teoreticko-historického pohľadu vzťah k minulému, prekonanému štátu, ktorého režim, metódy a filozofiu vládnutia odmietal. Ako k tomu pristúpil a aké riešenie prezentoval, možno preukázať na príklade veľkej slovenskej osobnosti, básnika, revolucionára a politika L. Novomeského. Vzťah medzi vznikom československého štátu a udalosťou, ktorá mala byť pre komunistov hlavná a základná, ktorú pokladali za začiatok novej epochy dejín ľudstva – neriešil vyhlásením boľševikov za bláznov a zločincov, ako to urobil M. R. Štefánik, ani odmietnutím ruskej revolúcie ako rozvratu a rozkladu ako T. G. Masaryk. Neriešil ho ani ako V. Kopecký preexponovaním kauzálneho vzťahu VOSR k Československu (bez Októbra 1917 nebol by ani Október 1918),ale vyvodením fakticky jestvujúcich súvislostí medzi nimi takto: Ruský Október – „čírym faktom svojej existencie pomohol na svet najvýznamnejšiemu dielu Masarykovmu: samotnému štátu československému“. Novomeský ani nevytvoril umelú, nepravdivú, údajne triednu historickú pravdu, že ľud proklamoval 28. októbra československý štát ako hotovú skutočnosť (fait accompli), ktorú museli, aj keď nechceli, uznať mocnosti Dohody. Nevytvoril ani nepravdivý konštrukt, že vznik ČSR nebol ani dielom Masaryka, Beneša a Štefánika. Napísal doslova, že triumvirát osobností musel prekonávať storaké prekážky, rozptyľovať tisícoraké „nepochopenia“ u vlád dohodových krajín. Až „neočakávaný činiteľ“, ktorý sa vynoril na konci prvej svetovej vojny – Veľká októbrová revolúcia v Rusku – vyvolal pohyb más v Ruskej ríši, mal vplyv na ľud všetkých národov a štátov, a to zreteľným vytýčením práva všetkých národov na samourčenie až do úplného odtrhnutia. Októbrovou revolúciou sa dali do pohybu sily, ktoré už nebolo možné zastaviť a ktoré ovplyvňovali aj úvahy imperialistov, resp. mocností Dohody na povojnové usporiadanie európskych pomerov. Pomohli i Masarykovi u týchto štátov presadiť priaznivé prijatie myšlienky na utvorenie nového štátu československého. Na rozdiel od vtedy prvého straníckeho historizujúceho ideológa v Československu V. Kopeckého riešil L. Novomeský vtedy ako povereník SNR pre školstvo a kultúru, vzťah západných mocností k uznaniu Československa, a to historicky, vývojovo. Zohľadnil pritom pôsobenie množstva pohybov, vektoru revolučných síl, ktoré sa prebudili a aktivovali vo vrstvách ľudu v krajinách Európy. L. Novomeský aj popísal vzťah ľudu, ktorý sa viac-menej deklaratórne považuje za tvorcu dejín, k svojim vedúcim predstaviteľom. A vo vzťahu k minulosti považoval jednoduchú negáciu atribútov z uplynulej epochy, za negáciu mechanickú, plošnú a neplodnú. Bolo treba kriticky prevziať, nadviazať a rozvinúť všetko cenné z minulosti, uplatniť metódu dialektickej kontinuity ako syntézu nového socialistického systému s plodmi a hodnotami minulosti. Teda aj kontinuitu s dielom Masaryka a Štefánika, nie ako ich antitézu, ale ako dialektickú syntézu, t.j. uskutočniť pozitívny a progresívny odkaz na ich dielo. .

L. Novomeský kritizoval T. G. Masaryka a ipso facto aj M. R. Štefánika konkrétne preto, že neuplatnili svoj vplyv, váhu osobnosti, aby zabránili intervenčnému zásahu dobrodružných veliteľov československých légií proti sovietom, hoci to Masaryk doma častejšie zdôrazňoval – bol proti zasahovaniu (intervencii) légií i zahraničných mocností do ruských vnútorných záležitostí. Intervenciu československých légií proti orgánom sovietskej moci preto považoval za ťažké previnenie proti rodiacej sa sovietskej spoločnosti. Intervencia spôsobila, ako napísal, že v pohnutých dejinách Sovietskeho zväzu po prvý raz sa vyslovovalo meno Československa, názov Čechoslovák v dlhom zozname „zarputilých“ odporcov revolúcie, pokúšajúcich sa ju udusiť v krvi. Citované vety sú z prednášky L. Novomeského uskutočnenej na pamiatku stého výročia narodenín T. G. Masaryka, ktorú usporiadala Slovenská akadémia vied a umení v aule Univerzity Komenského v marci 1950. Krátko po nej bol L. Novomeský zadržaný, uväznený, obvinený a odsúdený za údajné protištátne konania, ktoré mali vyplývať z vtedy hrozného straníckeho hriechu, z jeho slovenského buržoázneho nacionalizmus. Mlyn stalinského teroru, ktorý sa vtedy rozkrútil, mal zomlieť aj L. Novomeského. Aj týmito metódami a spôsobmi sa presadila militantná zjednodušene triedna ideologická historiografia, ktorá mala byť podľa zámeru jej tvorcov určená na obranu ľudovodemokratického a potom socialistického politického režimu v Československu. Svätil účel použité prostriedky, resp. historiografické konštrukcie? Alebo skôr znesväcoval podstatu tohto systému, dlhodobo ju diskreditoval a napokon viedol k jej deštruovaniu? Popri úsilí kriticky prepracovať a nadviazať na odkaz Masaryka a Štefánika znepokojujúcim po roku 1948 bola i skutočnosť, že myšlienky z ich diela zamerané razantne útočne protimarxisticky a protikomunisticky, si chcelo osvojiť v tom čase združenie medzinárodných i domácich odporcov nastoleného ľudovodemokratického systému.

V roku 1949 takéto združenie vytvorila skupina politikov, aj bývalých poslancov parlamentu, ktorí emigrovali – išlo o Radu slobodného Československa (RSČ). Nemal to byť iba obyčajný spolok. Ašpirovali na vytvorenie orgánu obdoby Národnej rady z rokov 1916 až 1918 (Paríž), resp. dočasnej emigračnej československej vlády (obdoby rokov 1941 – 1945 so sídlom v Londýne). Podľa svojho vyhlásenia rada usilovala o obnovu nezávislosti a slobody v Československu. Činnosť RSČ bola financovaná z amerického štátneho rozpočtu prostredníctvom ministerstva zahraničia. Od vlády USA dostala k dispozícii vlastnú budovu vo Washingtone, kde bolo jej ústredné sídlo. V Londýne a v Paríži mala zriadené oblastné zbory. Pre ľudí v ČSR informácie o RSČ vysielali rozhlasové stanice Hlas Ameriky a od roku 1950 Slobodná Európa z Mníchova. Vytváral sa tak pomerne silný protivník štátneho režimu vládnucemu v ČSR, pričom proti sebe boli v antagonistickom vzťahu. Fronty boli vytýčené a prostriedkami boja bolo slovo, myšlienky, spor o to, kto je legitímnym predstaviteľom ľudu a nositeľom jeho ideí z minulosti. Obsahom sporu a propagandistickej vojny sa stala história, historickí dejatelia uznávaní národom, verejnosťou. Vyriešiť sa malo, komu, ktorému politickému zoskupeniu vlastne patria. Rada slobodného Československa na začiatku svojho jestvovania vydala viacero vyhlásení pri príležitosti dôležitých politických udalostí. Reagovala najmä na udalosti, ktoré mali vzťah k Československu. Z jej podnetu mnohé svetové univerzity a svetová tlač si pripomenuli sté výročie narodenia T. G. Masaryka. Organizovali sa tiež intervenčné a informačné akcie u vlád, úradov a svetových organizácií, vrátane proti procesu s Miladou Horákovou (jún 1950) s trestom smrti. Členmi tohto vtedy vrcholného protikomunistického odboja boli aj slovenskí politici v zahraničí, konkrétne aj J. Lettrich, doma predseda Demokratickej strany. V Rade slobodného Československa zastával vtedy postavenie jeho podpredsedu. Hodnotenie Masaryka predstaviteľmi KSČ kontra predstaviteľmi v emigrácii a ich vzájomná kritika sa vzťahovala aj na jeho najbližšieho spolupracovníka, teda najmä M. R. Štefánika. Takto vedený boj o moc bol zápasom o presvedčenie, o vzťah národa k Masarykovi aj Štefánikovi. V zápase slov sa nasadili najzávažnejšie argumenty, vo vyostrujúcej sa konfrontačnej polemike. 
 

3.

Premena vzťahu vedenia československých komunistov k trojici vedúcich osobností československého odboja – Masaryka, Beneša a Štefánika – nastala od obdobia druhej polovice roku 1950 a v roku 1951. Prezentovala sa na ideologickej konferencii vysokoškolských vedeckých pracovníkov, ktorá sa konala na prelome februára a marca 1952. Uznávanie Masaryka, Štefánika a Beneša ako osobností – osloboditeľov národa už nebolo považované za prekonanú legendu, ale vyhlásilo sa za lžilegendu, ktorá v skutočnosti bola kolosálnym podvodom. Podľa komunistov zmyslom tejto legendy, ktorú vytvorilo predmníchovské dejepisectvo, malo byť potlačenie významu Októbrovej revolúcie vo vedomí, vo verejnej mienke, ako dejinnej sily, ktorá podnietila národno-oslobodzovacie hnutia a viedla k rozbitiu monarchie a k vytvoreniu ČSR. Robilo sa tak údajne preto, aby vo vedomí národa západné mocností dosiahli postavenie osloboditeľa s trvalou úctou ľudu k nim. Masaryk, Štefánik a Beneš ako uznaní exponenti západných mocností mali vraj rolu „osloboditeľov“ v historiografii preto, aby sa sústavne znižoval význam domáceho odboja pri vzniku štátu, jeho jadra, za ktoré sa podľa ideológov KSČ považoval československý ľud a robotníci. Pre dosiahnutie tohto cieľa sa vraj vypestovala aj lživá legenda o W. Wilsonovi, prezidentovi USA, ako darcovi československej slobody. Na vysokoškolskej ideologickej konferencii sa ďalej ocenila bádateľská práca historikov, objavenie rôznych významných dokumentov, ktoré vraj v čoraz rozsiahlejšej miere rozbíjali lži masarykovskej a benešovskej a aj štefánikovskej legendy. Údajne z nich vyplývala aj úloha Masaryka, Beneša a Štefánika, a to ich spojenie s  intervenciou proti sovietskemu štátu od roku 1918, ako aj ich podnecovanie k ďalším intervenčným akciám v roku 1919. Uvedená intervencia sa už nepovažovala iba za intervenciu proti ideovo-politickému smeru a stranícko-organizačnému útvaru, t.j. proti boľševikom, ale posunula sa vyššie a ďalej, kvalifikovala sa ako vojenská intervencia proti sovietskej moci, sovietskemu štátu, t.j. mala nadobudnúť znaky medzištátnej intervencie v rozpore s medzinárodným právom.

V priebehu štyroch rokov (1948 až 1952) sa tak kriticky spochybnila celá medzivojnová koncepcia historiografie o vzniku ČSR. Jej tézy, závery, hodnotenia sa odmietli a dokonca sa vyhlásili nielen za nepravdivé, ale za lžilegendu, za kolosálny podvod, ktorý mal účelový význam pre vytvorenie historického vedomia v spoločnosti. Legenda nielen konvenovala, ale bolo konzistentná s axiómami vzniku tohto štátu, t.j. osloboditelia, tvorcovia československého štátu boli jeho politickými a vojenskými spojencami, boli modelom pre domácu liberálnu demokraciu. Dosiahnutím uznania oslobodzovacej úlohy západných mocností podľa dejepisectva z  obdobia pred a v období roku 1918 sa potom malo dosiahnuť vo verejnosti aj uznávanie subordinácie ČSR k týmto svojim osloboditeľom. A naopak, nadviazanie spojeneckých zväzkov s východnou sovietskou veľmocou sa vďaka tomu mohlo a malo odmietnuť. Vďaka legende mali tri osobnosti, zakladatelia štátu, akoby právo byť aj vedúcimi osobnosťami štátu, určujúcimi líniu jeho politiky domácej i zahraničnej a odvracať možnosti ľavicových zmien. Nová ideologizovaná triedna historiografia konštruovala, možno paradoxne, možno zákonite, svoje tézy a zistenia na obdobne vytvorených pilieroch, ale v porovnaní s ňou, na pilieroch s iným významovým znamienkom: vznik ČSR vďaka Októbrovej revolúcii, tvorcom štátu mal byť ľud a robotníci a tieto základy mali byť trvalými a nezmeniteľnými. Nová historiografia o vzniku ČSR mala svoje vnútorne politické dôvody, ale i determinanty vyplývajúce zo stavu medzinárodných vzťahov. Menili sa zásadným spôsobom spoločenské pomery nielen na východ od Labe a Šumavy, ale v kolískach klasickej demokracie, kapitalistického systému v Európe, dokonca aj za Atlantikom, menovite v USA a dialo sa tak aj s použitím ostrých, silových metód.

Militantná ideológia komunistov v Československu útočiaca proti všetkým legendám, ktoré boli buržoáziou a jej oficiálnou historiografiou vyrábane a rozširované v predmníchovskej republike a vštepované do vedomia ľudu, mala svoj pendant, protipól v  antikomunistickej ideológii, masmediálnej propagande obdobia studenej vojny. Boj proti hypotetickej „komunistickej podvratnej činnosti“ v USA rozpútal jej prezident H. Truman v roku 1947. Zriadil v tom roku vyšetrovaciu komisiu pre skúmanie lojality úradníkov štátu. Prezidenta v antikomunizme rýchlo prekonal senátor J. McCarthy. Vo februári 1950 začal kampaň za odhalenie „komunistického sprisahania“ v štátnom departemente (ministerstve zahraničných vecí). V júni 1950 sa začala kórejská vojna, ktorá trvala do roku 1953, za účasti nielen kórejských vojsk, ale na prvom mieste síl USA, oddielov OSN, vojska „dobrovoľníkov“ už z ľudovej Číny vedenej Maom, s materiálnou pomocou Sovietskeho zväzu. Prezident Truman rozhodol o použití svojej štátnej doktríny „containmentu“(zadržiavania komunizmu) v Kórei. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN legitimovala americkú intervenciu. Kórejským konfliktom opustila studená vojna európske pole a nadobudla celoplanetárne rozmery. USA rozšírili „containment“ aj na Indočínu. Studená vojna sa tým natrvalo ujala v Ázii. Po berlínskej kríze (1948 – 1950) hrozilo, že konflikt v Kórei (1950 – 1953) prerastie do atómovej katastrofy, do jadrového inferna. V tomto období navrhoval generál McArthur, veliteľ vojsk USA, použiť jadrovú bombu nielen na odstrašenie, ale ako reálnu muníciu. A vo vnútornej politike pod zámienkou boja proti „červeným“ viedol senátor McCarthy, prostredníctvom všemocnej „Vyšetrovacej komisie pre neamerickú činnosť“, útok proti všetkým ideologickým nepriateľom. Štyri roky stupňoval strach pred komunizmom a dokázal ho demagogicky premeniť na kolektívnu hystériu. V priebehu štyroch rokov vykonával s jej pomocou skutočný morálny teror. Používal metódu zmiešavania faktov, poloprávd ako aj otvorených lží. Ako spomenul L. Novomeský v prejave k storočnici prvého prezidenta ČSR, že pre celý rad svojich náhľadov „bol by prof. Masaryk v USA súdený výborom pre neamerickú činnosť“. V určitom zmysle a do istej miery používali obdobnú metódu vo vytváraní ideologickej historiografie aj československí stranícki ideológovia a propagandisti. Vyostrili ju práve v období konfliktov hroziacich svetovou konflagráciou, a to berlínskej krízy a vojny v Kórei. Senátor McCarty tým, že priamo vyzval na udavačstvo, dokázal v USA vyvolať jav známy z obdobia prelomu stredoveku do novoveku, a to „hon na čarodejnice“. Prenasledovali sa ľudia s iným názormi, iným myslením. „Hon na čarodejnice“ zasiahol všetky vrstvy a všetky elementy podozrivé aj z liberalizmu, intelektuálov, vedcov (aj Einsteina), umelcov (aj Ch. Chaplina pri čistkách v Hollywoode). Kampaň prerástla do rozpútania hysterického ťaženia s vydávaním extrémistických zákonov. ktoré zakázali komunistom vykonávať verejné funkcie. Komunistom s cudzích štátov zakázali vstup do USA vôbec, ktorý trval do pádu železnej opony a rozpadu ZSSR. Samotný prezident USA H. Truman bol denuncovaný senátorom McCarthym ako komplic „červených“¸ po tom, ako odvolal generála MacArthura z postu veliteľa vojsk v Kórei. V tomto ovzduší kolektívnej hystérie trvajúcej štyri roky boli manželia Rosenbergovci obžalovaní, že odovzdali Sovietom tajomstvo atómovej bomby a odsúdení v apríli 1951. Napriek celosvetovej kampani za ich omilostenie boli v roku 1953 popravení. V Československu bolo konkrétne v roku 1952 v procese proti zradnému protištátnemu centru (R. Slánsky a spol.) odsúdených na trest smrti 11 osôb. V ČSR išlo priamo na rozdiel od USA o jestvovanie štátu a jeho režimu vôbec. Americké tankové jednotky z Mníchova nemali ďaleko nielen do Plzne, ale ani Prahy. A odpovedali by na ne sovietske tanky z východného Nemecka a vtedy aj ešte okupovaného Rakúska. Srdce Európy ľahko mohlo byť v kolapse. Na rozdiel od Československa v USA išlo o osoby inak mysliace, teda o základné ľudské právo, ktoré bolo ohrozené terorom mccarthizmu. Paralely v postupe proti neamerickej činnosti a proti agentom a triednym nepriateľom neboli spôsobené iba nejakou paranojou vedúcich komunistov Československu. Psychopatológia bola prítomná v globálnych medzinárodných vzťahoch tých rokov. Išlo o pomer „kto z koho“, svetový kapitalizmus kontra svetový komunizmus. Ťažko predpokladať, že by tieto pomery nevplývali aj na hodnotenie vzniku Československa a osobností, ktoré stali pri jeho založení, teda aj Masaryka a Štefánika.  

Boj o „dušu“, o vieru národa, o vieru v pravdy príslušného režimu bol vtedy všeobecný, akoby recipročný. V USA čoskoro po tomto demagogickom boji, hystérii proti inakomysliacim, po morálnom terore pre neamerickú činnosti, sa metódy zmenili – na „jemné“ cez výskumy v sociológii, politológii, cez aplikovanie psychologických metód, ovplyvňovania myslenia a správania človeka. Československo malo však inakšiu minulosť, zemepisné a geopolitické začlenenie, možnosti aj schopnosti vtedajšieho svojho politického vedenia a spojencov. A tak ideologicky militantná historiografia pokračovala ešte niekoľko rokov.

4.

Oddelené hodnotenie Milana Rastislava Štefánika, oddelené od názorov na Masaryka a Beneša, ale podľa rovnakých metód, prístupov a v rovnakej hodnotovej stupnici, možno zaznamenať od roku 1951. Pod názvom „Pravda o Štefánikovi“ publikoval v týždenníku Nové slovo, na štyri pokračovania príspevok historik Ľudovít Holotík. Pokračovania sa uverejnili od konca novembra do konca decembra 1951. Najskôr tu autor dezavoval názor, že Štefánik bol vedcom svetovej povesti.  Od roku 1910 strhla vraj Štefánika do svojich spárov politika. Poznal svojím matematickým intelektom, že „diplomatickú kariéru v kapitalistickom Francúzsku možno robiť iba v spojení „politiky“ s  obchodným podnikaním“. Za služby, ktoré preukázal francúzskej koloniálnej politike, dostal v roku 1912 francúzske štátne občianstvo. Po splnení poslania v Maroku 1914 bol menovaný za rytiera Čestnej légie so zdôvodnením, že preukázal pozoruhodné služby obchodnému loďstvu a francúzskej expanzii. A ak predbehneme vývoj, bol za služby Francúzsku na Sibíri, v sovietskom Rusku, pri velení československým légiám proti boľševikom, dekorovaný v januári 1919 Veliteľským rádom rytiera Čestnej légie. Podozrenia sa tiež vyvodzujú z jeho postupu v získavaní vojenských hodností. Neuveriteľným sa zdal jeho postup v priebehu troch rokov (1915 – 1918) z prostého vojaka do generálskej hodnosti, aj keď tieto hodnosti neboli riadnymi a definitívnymi, ale iba dočasnými, prepožičanými na účely a čas poverenia, misie. Odpoveď na tento mimoriadne rýchly postup v rebríčku vojnových hodností sa konštruovala do konšpiračnej podoby. Vraj vykonával pre Francúzsko osobitné služby s tajným poslaním, resp. agentskú a spravodajskú prácu. Do prvej svetovej vojny vstúpil, podľa Ľ. Holotíka, už nielen ako francúzsky štátny občan, ale aj ako francúzsky agent, ktorý sa pri svojich cestách v cudzine zaoberal najmä spravodajskou činnosťou. Autor príspevku „Pravda o Štefánikovi“, slovenský historik, hľadal odpoveď na otázku, ktoré okolnosti spôsobili, že sa francúzsky agent stal bojovníkom „za národnú slobodu“, „priekopníkom za českú a slovenskú nezávislosť“? Dal si tieto cieľové hodnoty do úvodzoviek, pretože podľa Ľ. Holotíka, hodnoty ako boj za národnú slobodu, za českú a slovenskú nezávislosť boli vraj pre M. R. Štefánika cudzími, ba chimérickými, nie takými, ktoré by skutočne prijal za svoje poslanie, hodnoty, za ktoré by nasadil svoje zdravie či dokonca život. Odpoveď na položenú otázku bola taká, že bol v prvom rade a prevažne oddaným francúzskym služobníkom, a až potom pracovníkom československého zahraničného odboja. Aj tento odboj bol vraj spojený so záujmami dohodových mocností. Od roku 1915, od cesty do Srbska, do Talianska, boli temer úplne všetky jeho služobné cesty, cestami úradnými, vojensky francúzskymi. Nevykonával ich z titulu československej práce, alebo z titulu jeho príslušnosti k národno-oslobodzovacej akcii. Toto napísal o týchto služobných cestách Štefánika, tajomník Národnej rady v Paríži Dr. E. Beneš. Poznamenal však, že cesty použil pre propagandu našej veci. Triedna historiografia ironizovalo zistenia a tvrdenia, že Československo vzniklo vďaka diplomatickej práci, diplomatickým kontaktom M. R. Štefánika. Neváhalo sa povedať, že to je smiešna legenda, akoby vraj ČSR bola takto „vybojovaná“. Táto činnosť bola pomenovaná ako „kľučkovanie“ u západných diplomatov, u ich dverí, so stláčaním kľučiek. V protirečení s tým sa zdôrazňovala „triedna, nezvratná pravda“, že vznik Československej republiky bol výsledkom boja ľudových más, oduševnených heslami víťaznej Októbrovej revolúcie. Nezabudlo sa ani na ďalšiu tézu, že dohodové mocnosti a česká a slovenská buržoázia boli postavené pred hotovú vec (fait accompli), ktorú už nemohli zvrátiť uvedením do pôvodného stavu. Zapojenie trojice osnovateľov štátu sa pertraktovalo tak, že Masaryk a Beneš vstúpili do francúzskych služieb. V porovnaní s nimi sa vraj Štefánik do „československého zahraničného odboja“ dostal ako platený francúzsky agent. Dával tejto činnosti potom takúto konkrétnu náplň pravda, za súhlasu Masaryka a Beneša, ktorá vyhovovalo predovšetkým záujmom Francúzska. Stupeň degradovania činnosti Masaryka, Beneša, Štefánika, primárne vo Francúzsku, potom vo Veľkej Británii, Taliansku a USA bol tak absolútne znevažujúci. Ani vrcholný exilový orgán, Československá národná rada sa nepovažovala za odbojový orgán, a práca jeho členov propagačná, politická, diplomatická, ďalej práca pri organizovaní československého vojska nebola vraj skutočnou prácou v odboji. Znehodnocovala sa tým, že menovite československé vojsko (légie) vo Francúzku a v Rusku, boli podriadené najskôr právne ako francúzske vojenské útvary, potom autonómna súčasť francúzskej armády, vyslovene a výlučne Francúzsku. Mali francúzskych dôstojníkov a ich najvyšší veliteľom bol francúzsky generál M. Janin. A tento stav platil až do uznania československých légií za spojeneckú armádu až do leta 1918. A platil potom aj po vzniku ČSR, keď československému vojsko až do roku 1926 podľa medzinárodnej zmluvy velila francúzska vojenská misia. A pre Francúzsko platilo, obdobne ako pre ďalšie dohodové štáty, že išlo o imperialistické štáty, s kolóniami a vládou finančného kapitálu v nich, teda štáty nepriateľské, hodné nenávisti.

Osobitne kriticky sa popisovala účasť Štefánika, Masaryka a Beneša pri sledovaní, konzultovaní a tvorbe materiálov týkajúcich sa Ruska po Októbrovej revolúcii, teda po nastolení sovietskej moci a vyhlásení Ruského sovietskeho federatívneho štátu (RSFS). Všetci traja sa dali vojenským orgánom Dohody a politikom týchto štátov plne k dispozícii pre informácie o ruskej problematike. Pracovali najskôr pre orgány Dohody, potom v komisii na francúzskom ministerstve, a napokon spolupracovali s nimi aj pri zriaďovaní československého vojska a disponovania s ním. Štefánik mal podstatný podiel (aj podľa dokumentov a  správ Národnej rady v Paríži) na tom, že si Francúzsko podriadilo československé vojsko. Menovite vraj Štefánik sa osobitne horlivo usiloval o rýchle nasadenie československých legionárov v Rusku do boja proti ruskému ľudu t.j. sovietskemu štátu. Ľ. Holotík ďalej tvrdil, že nie je pravdou, že sovietska revolučná vláda robila českým a slovenským legionárom prekážky v ich odchode z Ruska. Pravdou však vraj bolo, že Štefánik, Masaryk aj Beneš hneď po vypuknutí Októbrovej revolúcie „predali“ legionárov (ako tovar) francúzskej vláde. Tento údaj sa dal doložiť priamo z prejavu V. I. Lenina, predsedu sovietskej vlády z 2. augusta 1918. Povedal, že Angličania a Francúzi si „teraz kúpili za 15 miliónov, prostredníctvom generálov a dôstojníkov – Čechoslovákov, aby ich vrhli do dobrodružstva, aby vzburu Čechoslovákov premenili na bielogvardejsko-statkárske hnutie.“ (Lenin, Zobrané spisy 37, Pravda 1987, s. 58.)  Legionári tým vraj v Rusku stratili akúkoľvek samostatnosť a stali sa nástrojom svetovej reakcie na potlačovanie revolúcie. Francúzska vojenská misia rozhodovala o každom kroku československých jednotiek v Rusku. V druhej polovici mája 1918 mala dať zapredaným dôstojníkom v légiách pokyny na otvorený boj proti červeným gardám. Takto sa vo vtedajšej ideologizujúcej sa historiografii riešila podstatná otázka o legionároch a o mimoriadne exponovanej otázke o príčinách začatia, vzbury, povstania a ozbrojeného boja légií na západnej Sibíri, Urale a strednej Volge. Mimoriadne závažné sú ďalšie tvrdenia Ľ. Holotíka, že v júli došlo k otvorenej intervencii imperialistických mocností proti sovietskemu štátu. Pritom sa jedno z najdôležitejších ťažísk interventov vytvorilo na Sibíri.  Vtedy vraj došlo k úplne otvorenému zneužitiu légií, ktoré sa tu stali jednou z najsilnejších vojenských intervenčných skupín. Na Sibíri zohral vraj Štefánik najhanebnejšiu kapitolu svojej činnosti v záujme francúzskej veľkoburžoázie a v záujme svetovej kontrarevolúcie vôbec. Uvedené tvrdenia boli najzávažnejšími argumentmi proti osobe a činnosti M. R. Štefánika. Zostali nadlho v slovenskej a československej historiografii ako tvrdenia o kontrarevolučnej činnosti Štefánika proti sovietskej moci, proti ruskému ľudu a socialistickej revolúcii vôbec.

V záverečnej časti príspevku Ľ. Holotíka, „Pravda o Štefánikovi“ bola voči Štefánikovi zaradená vtedy aktuálna kritika kozmopolitizmu, ktorý bol práve v tomto čase, podľa prejavu J. V. Stalina, považovaný za akútne nebezpečenstvom a hľadal sa všade a temer u každého. Hľadanie viedlo až k neuveriteľnému záveru v podobe výroku – že „kozmopolita Štefánik bol nepriateľom slovenského ľudu“. Nasledovala ďalšia aktualizácia, ktorá neopomenula ani jeho posmrtné pôsobenie a ktorá vyznela tak „že „dnes je úplne jasné, že Štefánik kul prvé ohnivká reťaze, ktorá doviedla až k Mníchovu“. Nasledovala poznanie, že dedičmi Štefánikovho „odkazu“ sú „Lettrich, Sidor, Ďurčanský, a ostatná svorka zradných emigrantov, ktorí opustili svoju vlasť v roku 1948 a viedli proti nej všemožný boj“. Citovali sme faktické tvrdenia a formulácie. Spolu s týmito permutáciami, o ktorých možno uviesť, že boli faktografické, sa do príspevku dostali aj neuveriteľné tvrdenia o negatívnej emocionalite Štefánika. Vášnivo vraj nenávidel mladú sovietsku moc a bol hlavným sprostredkovateľom pri zneužití československých légií pri imperialistickej intervencie. Autor, slovenský historik, hodnotil koncom roku 1951 osobnosť M. R. Štefánika tak, že to vraj bol „typ imperialistického kondotiera, politického dobrodruha a agenta, ktorý zradil a predal záujmy svojho ľudu“. Typovo, znením, emocionalistou to boli výroky, ktoré zaznievali vtedy v súdnych sieňach, najmä z úst obžaloby, prokurátorov. Autorom najznámejších prejavov z nich bol Dr. Urválek, šéf Štátnej prokuratúry. Predniesol ich v monsterprocesoch konaných od roku 1949 do roku 1954. Uvedený jav, ktorý sa rozšíril aj v dejepiseckej spisbe, dostal akoby recipročne a ekvivalentne s tým – pomenovanie „prokurátorská historiografia“. Vyznačovala sa pejoratívnym slovníkom slangovej úrovne. Možno povedať, že to bola do určitej miery ozvena z „honu na čarodejnice“ vedenej šéfom pre vyšetrovanie neamerickej činnosti senátorom J. McCarthym. Presnejšie to bola obdoba, nové vydanie obžaloby svätej inkvizície, ktorá príčinu herézy, jestvovania heretikov, bosoriek, čarodejníkov videla a zdôvodňovala tým, že inkvirent (žalovaná osoba), bol posadnutý diablom, že satan, zlý duch sa zmocnil jeho tela, rozumu a ohrozoval spásu jeho nesmrteľnej duše. Inkvizičné konanie a tiež vyháňanie diabla (exorcizmus) muselo byť spojené s nemilosrdnosťou voči osobe, ktorá sa dostala do jeho moci. Príspevok s názvom „Pravda o Štefánikovi“ publikovaný v štyroch pokračovaniach, neobsahoval totiž – žiaden údaj, žiadne tvrdenie, fakt – o možnej ľudskej pozitívnej črte osobnosti, ani činnosti Štefánika, o jeho aj prínosnom diele pre slovenský aj český národ o jeho nezanedbateľnom príspevku pre ich oslobodenie a pre vznik československého štátu. Konal proti ruským boľševikom, ako minister vlády ČSR velil légiám na území Volgy, Uralu a Sibíri, teda nominálne právne na území vtedy sovietskeho štátu (RSFSR) a z tohto hľadiska – jeho konania napĺňali približne tieto ťažké delikty:

  1. bojoval proti prvej úspešnej proletárskej (socialistickej) revolúcii a chcel ju zlikvidovať;
  2. konal proti pohybu, ktorý dostal pomenovanie „svetová socialistická revolúcia“ a bol na strane jej nepriateľov, teda „svetovej kontrarevolúcie.

Podľa hodnotového sveta, axiológie, tentoraz „triednych inkvizítorov“ to bolo konanie analogické najťažšiemu zločinu proti viere, náboženstvu a to zločinu bohorúhačstvu (blasfémie), ak si pomôžeme Desatorom alebo Koránom. V marxisticko-komunistickom slovníku a jeho axiológii chránených sviatostí sa takýto delikt označoval ako zločin kontrarevolúcie. S určitým nadsadením, by bolo možné jeho konanie pomenovať ako „zločin proti majestátu“ (laesea maiestatis) tentoraz majestátu revolúcie.

Konal nepochybne – z právneho hľadiska – proti sovietskemu štátu, proti jeho režimu, suverenite, konal zo zámerom likvidovania sovietskej vlády. Konal tak ako minister vojny vlády ČSR, a na základe splnomocnenia vlády Francúzska a ďalej inštrukcie  vojenského velenia štátov Dohody, teda najvyšších orgánov a štátu (podľa vtedajšieho slovníka) svetového imperializmu.

Bolo to naplnenie trestného činu vojenskej intervencie, vojenskej okupácie, a trestného činu proti zvrchovanosti tohto štátu, s cieľom jeho likvidovania, zvrhnutia sovietskej vlády a nastolenia tu novej vlády, štátneho režimu a spoločenského zriadenia. Nebolo isté, či by súhlasil s nastolením kontrarevolučného a protisovietskeho systému monarchisticko-absolutistického s despotickým režimom (à la Kolčak) alebo by bol za režim ústavný (konštitučný) s autoritatívnym či liberalistickým režimom. V oboch prípadoch by to bol štátny útvar s kapitalistickým spoločenským systémom. A to by bolo ďalším, asi ústredným, ťažkým zločinom.

Práve toto konanie, motivácia, predmet deliktu – boli neodpustiteľnými, nepremlčateľnými zločinmi podľa ideológie obdobia ranej diktatúry proletariátu, leninizmu, resp. aj stalinizmu. Otázkou bolo, či tieto konania ako delikty, podľa medzinárodného aj sovietskeho trestného práva mali takú závažnosť, že vylučovali možnosť posúdiť činnosť Štefánika – oddelene – od jeho činnosti ako člena Československej národnej rady v Paríži a jeho príspevku pre oslobodenie českého a slovenského národa a vzniku ČSR. Slovenské aj české právne vedomie jeho konanie v Rusku, a jeho konanie pre ČSR chápalo takto oddelene. Nepovažovalo to prvé (s výnimkou nie všetkých, ale časti československých komunistov) za také, že by si M. R. Štefánik zaslúžil „večné zatratenie“. Pre národy, ľud sa stal priekopníkom a staviteľom nového sveta a hrdinom, určite slovenského národa. V tomto rozpore medzi vedomím verejnosti, národa a novou ideologizovanou historiografiou komunistov v Československa, bola obsiahnutá smutná kapitola slovenských dejín – neporozumenia, odmietania Štefánika jeho oficiálneho zatratenia, vnucovania do vedomia národa.

(Pokračovanie – Druhá časť)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama