Koncert Jar víťazstva

Koncom minulého roka vystúpili v Slovenskej filharmónii štyria mladí ruskí speváci na večere operných árií. Terajší koncert (17. 4. v historickej budove SND) bol iný. Bol predovšetkým holdom tým, ktorí za záchranu nielen svojej vlasti, ale celej európskej civilizácie položili svoje životy na bojiskách druhej svetovej vojny. Možno sa nájdu pravoverní reprezentanti „slobody a demokracie“, ktorí podujatie označia za propagandistickú akciu ruskej imperiálnej politiky a účastníkov koncertu za Putinových agentov, ale to je ich problém a ich zaslepenosť. Organizátormi koncertu boli Ministerstvo kultúry Ruskej federácie a producentská spoločnosť Neva-Art s podporou Ministerstva kultúry SR, slovenského i ruského veľvyslanectva a Ruského centra vedy a kultúry v Bratislave.

Dramaturgiu koncertu teda tvorili piesne a skladby späté s osudmi ruských ľudí v časoch vojnovej kataklizmy. Ak niekto čakal, že v dramaturgii bude jednostranne dominovať patetický tón oslavujúci víťazstvo, mýlil sa. Výber piesní tých čias bol urobený tak umne, že v programe mali miesto aj piesne plné lyriky, nostalgie a spomienok, smútku, ale aj radosti (autora Solovjova-Sedoja) a bojovú a patetickú strunu okrem populárnej Kaťuše M. Blantera, ktorú Slováci často počúvali v rádiu pred šesťdesiatimi rokmi, predstavovala Okudžavova Potrebujeme len víťazstvo, ktorú musela interpretka zopakovať. Štyria mladí speváci – sólistka Mariinského divadla z Petrohradu Irina Matajeva (soprán) a traja členovia Akadémie mladých spevákov spomínaného divadla sa dokázali obdivuhodne  „ponoriť“ do atmosféry skladieb z čias svojich prarodičov a z ich vystúpenia sršala nielen radosť, že sa môžu verejne prezentovať, ale aj úprimné city vlastenectva, ktoré u nás doma niekedy mylne označujeme ako nacionalizmus. Spevákov sprevádzal relatívne komorne znejúci Symfonický orchester Petrohradu s 31-ročným dirigentom Mariinskeho divadla Pavlom Petrenkom, o päť rokov mladším, než je jeho známejší menovec Vasilij.

Okrem piesní, pri ktorých bol dirigent mimoriadne citlivým sprievodcom vokalistov, orchester zahral tri orchestrálne čísla. Šostakovičova Slávnostná predohra by zniesla viac monumentality, ďalšie dve čísla boli od Georgija Sviridova, známeho skvelými zborovými skladbami. Tu zaujala najmä romanca zo Snehovej búrky s nežným duom klavíra a huslí.

Pri posudzovaní speváckych výkonov narážame na hlavný problematický moment koncertu. Usporiadateľov mal hádam ktosi upozorniť, že koncert nebude v obrovskej sále pre tisícky poslucháčov, ale v priestoroch (v európskych reláciách) malého operného divadla s výbornou akustikou, takže použitie mikrofónov pôsobilo absurdne. Platí to o to viac, že orchestrálny sprievod k jednotlivým piesňam bol výsostne komorný a mladí speváci disponovali peknými a dostatočne silnými a farebnými hlasovými fondmi. Najmenej spomínaný fakt vadil pri výstupoch barytonistu Grigorija Černecova, ktorému sa ušli väčšinou lyrické piesne, ktoré interpretoval nadľahčene polohlasom s prechodmi až k falzetu (vo svojom poslednom čísle ho napodobil aj tenorista) a vedel vdýchnuť piesňam pôsobivú atmosféru. Tenorista Alexander Trofimov po vyzretí bude výborným tenorom pre dramatickejší hlasový odbor, jeho tón má kov, ale aj interpretačne má, zdá sa, učňovské roky už za sebou, ako to ukázal v Zemľanke od K. Listova alebo v Slávikoch Solovjova-Sedoja. Sopranistka Irina Matajevova, ktorá príliš neoslnila na spomínanom filharmonickom koncerte, tentoraz nemusela šponovať svoj pekný lyrický soprán do extrémnych výšok, spievala suverénne a vo vyšších polohách so vzorovo vibrujúcim tónom. Z jej výstupov ma najviac oslovila Modrá šatôčka od E. Petersburského. Najviac ma zaujala mladá mezzosopranistka Jekaterina Sergejevova s príjemným, vo vyšších polohách šťavnatým a širokým tónom a variabilnou interpretáciou od hravosti po patetickosť. Zaujala hneď prvým číslom (Žeriavy), ku ktorému J. Frenkela zrejme inšpiroval Čajkovskij svojimi Padrugy milyje z Pikovej dámy a napokon nadchla spomínanou Okudžavovou piesňou. Ako drobnú výhradu voči organizátorom uvádzam chyby v bulletine (ak napíšeme Tabačnikov, tak prečo potom píšeme Molčanova ako Molchanov a pod.).

Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia sa celá Európa začala nadchýnať ruskými filmami s tematikou veľkej vlasteneckej vojny (Žeriavy tiahnu, Ivanovo detstvo a pod.). Jej hrdinom teraz ruskí umelci v SND zložili pekný hold.