Konečne nielen prázdne gesto

Už som si akosi zvykol na prázdne gestá a sľuby u našich politikov. Občan volič je poväčšine pre nich zaujímavý viac-menej len pred voľbami a potom sa už riešia iba stranícke a osobné záujmy. Samozrejme, v televíznych či rozhlasových diskusiách sa naši vyvolení vždy, žiaľ, len slovami a gestami predbiehali, komu viac záleží na Slovensku a jeho občanoch. Aj preto som s určitým napätím očakával rokovanie najvyšších predstaviteľov štátov EÚ o utečencoch, o tom, či opäť neskloníme hlavu a nepostavíme sa do pozoru pred väčšími a ekonomicky mocnejšími krajinami. Vyhlásenie nášho premiéra o tom, že Slovensko nebude podliehať žiadnym povinným kvótam o prijímaní utečencov, ma plne  uspokojilo.

Tak ako pre drvivú väčšinu tých, čo píšu do Nového slova, sú slová solidarita, sociálnosť či socializmus aj pre mňa doslova posvätné. Rovnako viem aj to, že keby tieto hodnoty fungovali vo svete, tak dnešný život na tejto zemeguli by vypadal úplne inak. Solidarita a sociálnosť však nesmie ohroziť bezpečnosť a životnú úroveň žiadnej krajiny, či už je veľká alebo malá. A som rád, že nielen Robert Fico, ale i ďalší predstavitelia štátov si to na rokovaní plne uvedomili. Aj preto neviem pochopiť stanovisko niektorých aliancií či novinárov, ktorí to, čo náš premiér dosiahol, spochybňujú, resp. sú z tohto výsledku sklamaní. Je to nielen to naše malé víťazstvo, ale predovšetkým zachovanie svojej identity, zvrchovanosti a národnej hrdosti. EÚ je pre ďalší rozvoj Slovenska nesmierne dôležitá, ale nikto by nás nemal donútiť zameniť spoluprácu za príkazy, rovnocennosť za poníženosť, svoje záujmy a hrdosť za bezbrehú poslušnosť. Viem, že v dnešnom ekonomicky a politicky odlišnom svete nie je pre krajinu, akou je Slovensko, vôbec jednoduché zachovať si svoju tvár a presadiť vlastné záujmy. O to viac treba oceniť dosiahnutý výsledok nášho premiéra a ďalších krajín z V4. Je to dobrý krok aj signál do budúcnosti nielen Slovenska, ale aj celej EÚ.

Nechcem vyvolať na môj názor o kvótach utečencov z Afriky, žiadnu diskusiu či polemiku. Skôr by ma potešilo, keby sa pripravil podporný list pre Roberta Fica, podpísaný ľavicovými osobnosťami Slovenska, ktorých nie je málo. Myslím si, že tu by sme sa mohli vysloviť veľmi jasne, dôrazne a jednotne. Tu by sme mali  vyjadriť plnú podporu tomuto úspešnému kroku. Toto je naša parketa, naša ideovosť, naše presvedčenie, naša cesta. Kto iní, ako ľavicoví intelektuáli Slovenska by to mali spraviť? Viem, že náš premiér nie je na takéto stanovisko odkázaný, ale naši občania by mali počuť aj náš názor.

Keď sme sa vedeli kriticky vyjadriť k postoju prezidenta SR k oslavám 70. výročia ukončenia najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva, malo by byť doslova našou povinnosťou, zaujať stanovisko aj ku kroku a dosiahnutému výsledku Roberta Fica a vlády SR. Či sa tak stane alebo nie to, samozrejme, neviem, ani to neovplyvním týmto mojím názorom. Čo však môžem spraviť, je vysloviť jedno veľké a úprimné poďakovanie premiérovi a vláde SR. Vladimír Mináč by bol na tento krok určite hrdý.

Ilustračné foto: Peter Krákorník