Konflikt na Ukrajine

Aby sme namiesto mieru nemali len dočasný pokoj zbraní
Počet zobrazení: 2838

Súčasná napätá atmosféra determinovaná jednostrannými mediálnymi, ekonomickými a morálnymi útokmi na Ruskú federáciu, podporovaná tisíckami ukrajinských utečencov obávajúcich sa o svoj život, nevytvára najlepšiu atmosféru pre vecné a objektívne skúmanie súčasného konfliktu na Ukrajine. Navyše, parlament sa rozhodol odovzdať moc nad ústavným právom slobody slova do rúk úradníkov NBU, a tým premenil otázku slobody slova na otázku bezpečnosti štátu, v ktorej je Slovensko podriadené politike USA a NATO. Dôsledkom tejto premeny slobody slova je to, že všetky kritické názory na politiku našich „spojencov“ sú ohrozením bezpečnosti štátu, a preto sú jednoducho zakázané. Sloboda slova sa tak premenila na neslobodu otvorenej a vecnej diskusie.

Pohľad na príčiny prebiehajúceho konfliktu by som začal upozornením, že súčasné jednostranné odsudzovanie Ruska za jeho špeciálnu vojenskú operáciu je v istom zmysle veľmi nebezpečným ideologickým trikom, pomocou ktorého sa nielenže zatemňujú príčiny konfliktu, ale súčasne sa tým fakticky znemožňuje aj následné odstránenie príčin konfliktu. Jednostranné odsudzovanie Ruska kladie celú vinu na jeho plecia a riešenie konfliktu sa vidí jedine v tom, že sa musí zmeniť samotné Rusko a všetky ostatné dôležité momenty, ktoré k vytvoreniu konfliktnej situácie priviedli, ostávajú nezmenené. Je šokujúce, že USA a NATO, ktoré sa stavajú na stranu obhajoby Ukrajiny a mieru svojou klamlivou politikou podpory, ju vohnali do konfliktu, o ktorom vedeli, že nutne nastane a v momente jeho vypuknutia ponechali celý konflikt na pleciach Ukrajiny. Ak už odsudzujeme Rusko, tak by sme spolu s ním mali odsudzovať aj politiku USA a NATO, ktorí svojou jednostrannou bezpečnostnou politikou zameranou proti Rusku vohnali Ukrajinu do daného konfliktu, hoci ona sama tu tiež nie je bez viny.

Jadrom súčasného konfliktu na Ukrajine je jednostranná bezpečnostná politika USA a NATO, budovaná celé desaťročia v Európe, a to bez ohľadu na neustále protesty, požiadavky a diplomatickú aktivitu Ruska. Bez ohľadu na to, či Západ dal alebo nedal Rusku ústnu záruku, že NATO sa nebude rozširovať na východ, tak podľa medzinárodných dokumentov jednostranné rozširovanie NATO proti vôli Ruska porušuje základný princíp budovania bezpečnosti, princíp rovnej bezpečnosti pre všetkých zúčastnených. V Charte pre Európsku bezpečnosť (Istanbul, november 1999), v časti Naše spoločné výzvy, bod 8., sa píše: „ Každý účastnícky štát má rovnaké právo na bezpečnosť. (...) Štáty nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov. V rámci OBSE nebude mať žiaden štát, skupina štátov alebo organizácia prednostnú zodpovednosť za udržiavanie mieru a stability v oblasti OBSE.“ A ešte bod 9: „Vybudujeme naše vzťahy v súlade s koncepciou spoločnej a komplexnej bezpečnosti, riadiac sa rovnocenným partnerstvom, solidaritou a transparentnosťou. Bezpečnosť každého účastníckeho štátu je neoddeliteľne zviazaná s bezpečnosťou ostatných štátov.“ Inak povedané, každý štát si slobodne volí svoju bezpečnostnú politiku, ale tak, že jeho bezpečnosť nemôže ohrozovať či znižovať bezpečnosť jeho susedov. Ak štát buduje svoju bezpečnosť bez ohľadu na bezpečnosť susedov, potom jeho bezpečnostná politika nie je slobodná, ale svojvoľná. Objektívne sa takto budovaná bezpečnosť nestáva budovaním mieru medzi národmi, ale len dočasným pokojom zbraní.

Tvrdenie predstaviteľov NATO, že uvedený spolok je obranným spolkom, nie je na pozadí  dostupných faktov pravdivým tvrdením. Ktorý štát NATO bol vojensky napadnutý Juhosláviou, Irakom, Líbyou či Sýriou, keď sa NATO rozhodlo vojensky v daných krajinách zasiahnuť a niektoré z nich sú po takomto zásahu dodnes politicky, ekonomicky a sociálne rozvrátené? Popri tom je Rusko v dokumentoch NATO chápané ak nie priamo ako nepriateľ, tak v každom prípade ako štát ohrozujúci mier v Európe. Napríklad v Bezpečnostnej stratégii Slovenska v bode 81 sa píše:  „Slovenská republika má záujem rozvíjať dobré vzájomné vzťahy s Ruskou federáciou (ďalej len „Rusko“). Rusko je dôležitým účastníkom a partnerom pri riešení medzinárodných hrozieb a výziev, zároveň však svojím konfrontačným prístupom vo vojenskej, bezpečnostnej aj politickej oblasti predstavuje hlavnú výzvu pre bezpečnosť nášho euroatlantického priestoru.“

Rozširovanie NATO vyvolávalo na strane nových členov „obranného paktu“ pocit bezpečnosti, ktorý sa na strane Ruska menil nie na pocit, ale na reálne narastajúcu bezpečnostnú hrozbu. Pocit bezpečnosti tzv. východného bloku štátov NATO, budovaný celé desaťročia, sa dnes ukazuje tým, čím je vo svojej reálnej podobe, t.j. ilúziou bezpečnosti, ktorá sa môže veľmi ľahko premeniť na realitu vojny, a to práve preto, lebo ich pocit bezpečnosti vystavuje druhú krajinu reálnemu nebezpečenstvu vojny.

Koncom roka 2021 Rusko urobilo podľa všetkého posledný pokus na zvrátenie daného stavu bezpečnosti. Predložilo USA a NATO návrh dohôd, ktoré by nevyvážený systém bezpečnosti v Európe odstránil. Oprávnené požiadavky Ruska ohľadne jeho bezpečnosti, USA ako aj NATO nielenže odmietli, ale opakovane potvrdili pokračovanie svojej politiky porušujúcej princíp rovnej bezpečnosti, politiky zameranej na oslabovanie bezpečnosti Ruska tým, že potvrdili politiku otvorených dverí NATO aj pre ostatné štáty.

Z hľadiska spätného pohľadu na rozširovanie NATO sa bezpečnostná situácia Ruska stala kritickou po štátnom prevrate na Ukrajine, priamo podporovanom politikou USA a EÚ. Stačí pohľad na mapu a každý ľahko zistí, že hranica Ukrajiny je najdlhšou hranicou Ruskej federácie na západe a súčasne je zjavné, že z územia Ukrajiny je možné raketami zasiahnuť v krátkom čase okrem životného centra Moskvy aj ďalšie dôležité centrá Ruska.

Nelegálna kyjevská vláda, ktorá vzišla s Majdanu, zahájila politiku pripojenia Ukrajiny nie len k EÚ, ale aj k NATO.  V roku 2019 bol ukrajinským parlamentom prijatý zákon o zmene ústavy, kde bolo v preambule priamo zakotvené euroatlantické smerovanie zahraničnej politiky Ukrajiny. Štátny prevrat, ako aj nové smerovanie Ukrajiny, odmietla uznať východná časť Ukrajiny. Krym odišiel zo zväzku s Ukrajinou a oblasti Donecka a Luhanska sa rozhodli vyhlásiť nezávislé republiky DNR a LNR. Nezákonná kyjevská vláda namiesto toho, aby konflikt s uvedenými republikami riešila mierovou cestou, sa rozhodla pre tzv. antiteroristickú operáciu proti uvedeným republikám, ktorých jediným „teroristickým činom“ bolo to, že sa postavili na stranu ústavy. Vytvorený konflikt na Ukrajine, vyprovokovaný nelegálnou vládou, sa pokúsili vyriešiť Minské dohody.

minske_dohody_februar_2015.jpeg

Podpis Minských dohôd vo februári 2015: zľava bieloruský porezident Alexander Lukašenko, ruský prezident Vladimír Putin, nemecká kancelárka Angela Merkelová, francúzsky prezident François Hollande a ukrajinský prezident Petro Porošenko.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Počas ôsmich rokov vyjednávania a opätovného vyjednávania v rámci Minských dohôd, Ukrajina hlavné body II. Minskej dohody o udelení zvláštneho štatútu DNR a LNR, k čomu sa zaviazal prezident Porošenko, nesplnila. Naopak, predstavitelia Ukrajiny ich často vyhlasovali za neplatné a namiesto ich plnenia a politického riešenia konfliktu obe republiky vojensky neustále atakovala. Garanti danej dohody zo strany EÚ, Francúzsko a Nemecko, nepodnikli žiadne kroky k tomu, aby si Ukrajina svoje záväzky plnila. V tomto smere sa Nemecko a Francúzsko zachovali rovnako ako v roku 2014, keď deň pred štátnym prevratom spolu s Poľskom mali garantovať realizáciu dohody medzi prezidentom Janukovičom a predstaviteľmi Majdanu. V dohode sa okrem iného požadovalo vytvorenie vlády národnej jednoty. Ak by Nemecko, Francúzsko a Poľsko trvali na vyplnení danej podmienky, vývoj Ukrajiny sa mohol uberať úplne iným smerom. Európski garanti sa však ukázali len ako papieroví, ale nie prakticko-politickí garanti uvedenej dohody.

Z hľadiska vývoja bezpečnosti Ruska je však dôležité povedať, že počas celého obdobia platnosti Minských dohôd sa USA a jeho spojenci starali viac o vyzbrojovanie a výcvik ukrajinskej armády, o spoločné vojenské cvičenia s NATO a budovanie vojenskej infraštruktúry, napomáhajúcej tesnejšej spolupráci ukrajinskej armády s jednotkami NATO. Hoci Ukrajina nebola členom NATO de iure, tak prakticky sa stále viac a viac stávala jeho súčasťou.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa dostávame ku kľúčovej, aj keď z nášho pohľadu len teoretickej otázke, ktorú však vedenie Ruska muselo riešiť prakticky – čo mala Ruská federácia ešte podniknúť pre mierové a diplomatické riešenie svojich bezpečnostných požiadaviek, keď hlavní aktéri, USA a NATO, odmietli rokovať o tom, čo bolo a je pre Rusko životne dôležité? K čomu by viedli ďalšie rokovania o rôznych vedľajších otázkach, keď rokovania realizované počas celých desaťročí viedli v praktickej rovine k neustále sa zhoršujúcej bezpečnostnej situácii Ruska. Odpoveď USA a NATO na ruské požiadavky len potvrdila ich odhodlanie pokračovať v politike rozširovania NATO bez ohľadu na bezpečnosť Ruska.   

Teraz je možné sa dohadovať o tom, či Rusko nemalo aj iné prostriedky na presadenie svojich bezpečnostných požiadaviek, ale rozhodnutie bolo spravené a ako sa hovorí, kocky boli hodené. Na pozadí masových ekonomických a iných opatrení, zavádzaných západom proti Rusku, ako aj na pozadí civilných obetí a masovej imigrácie, vyvolanej strachom obyvateľov z ruskej vojenskej operácie, dnes nie je celkom jasné, či špeciálna vojenská operácia prinesie Rusku nejaké posilnenie jeho bezpečnosti.

Pod náporom politického, mediálneho, ako aj občianskeho rozhorčeného odsudzovania vojenského kroku Ruska, odsudzovania, ktoré odhliada od zodpovednosti USA, NATO, ako aj EÚ za vzniknutú situáciu, sa občanom Európy môže veľmi ľahko stať, že v návale rozhorčenia zabudnú požadovať od svojich vlád riešenie základnej príčiny vzniknutej situácie, ktorou je jednostranná bezpečnostná architektúra Európy, opierajúca sa o USA a NATO. Architektúra, ktorá prináša jednej časti občanov Európy len pocit bezpečnosti a druhej, naopak, reálne ohrozenie bezpečnosti. Ak sa namiesto odstránenia reálnej príčiny bude naopak posilňovať NATO, tak tento pohyb povedie zákonite k narastaniu napätia medzi USA a jeho spojencami a Ruskom. Namiesto budovania mieru v Európe tu budeme mať len dočasný pokoj zbraní, ktorý bude nakoniec prerušený prekročením tzv. červenej čiary, keď sa bude  vojnou, či už útočnou alebo obrannou, snažiť jedna zo strán daný rozpor vyriešiť. Z hľadiska jej dopadov na život v Európe už bude irelevantné, kto vojnu začal. Nebude tu už ani víťaz a ani porazení.

Úvodná ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984