Koniec multikulturalizmu a dôsledky pre utečeneckú krízu

Diskusia o utečeneckej kríze v Európskej únii je stále politickou témou číslo jeden.
Zdá sa však, že po zjazdoch koaličných strán CDU, CSU a SPD sa v Nemecku bude zásadne meniť prístup k imigračnej politike EÚ.
Dnes síce ešte sú politici, ktorí chcú diskutovať o kvótach, prípadne iných aspektoch, ale to len preto, že si nevšimli, že nemecká kancelárka Merkelová prichádza s novým prístupom.
Akoby závery zjazdov koaličných strán v posledných týždňoch a dňoch zmenili situáciu.
Desaťminútový aplauz pre kancelárku navodzuje zdanie, že imigrantská „bublina“ spľasla a reálny i politický život sa vracia do starých koľají.
My, ktorí nežijeme v Nemecku a iba sprostredkovane môžeme vnímať dianie v tejto krajine, ťažko rozumieme tomu, že po ostrej kritike pani kancelárky odrazu nieto ani stopy. Jej takmer stopercentná podpora delegátov zjazdu CDU i zjazdov jej koaličných partnerov akoby ukazovala, že nie je potrebná žiadna úprava či prehodnotenie jej imigračnej politiky.
Toho, kto sledoval záver rokovania zjazdu CDU, možno prekvapil pohľad na jeho delegátov; pripomínali skôr účastníkov nejakej panychídy, a nie delegátov, ktorí dosiahli určité zmeny v politike kancelárky. Vôbec nedávali najavo, že kdesi v zákulisí vybojovali, na prvý pohľad drobné zmeny, ktoré kancelárka prijala a tak potvrdila, že sa opäť vrátila k zdravému rozumu.
Pani Merkelová pri vysvetľovaní svojej imigračnej politiky bola veľmi skúpa na nejaké kritické hodnotenie a už vôbec neprichádzalo do úvahy jej prehodnotenie.
Akoby zmyslom zjazdov nebola diskusia o reálnych problémoch Nemecka, ale ukázať jednotu CDU a koaličných strán a ubezpečiť občana, že Nemecko je v dobrých rukách. Na prvý pohľad skoro ako za čias NDR...
Za pevnou a tvrdou kancelárkou, ktorú časopis Time vyhlásil za osobnosť roka 2015, akoby odrazu stáli všetci občania Nemecka. Rovnako i podpora CDU sa v posledných prieskumoch ustálila na slušných 37 – 39 %...

+ + +

V čom je teda nóvum novej imigračnej politiky, ktorá získala takú vysokú politickú podporu v Nemecku?
Projekt permanentne otvorenej EÚ sa formálne vôbec nezmenil a dokonca Angela Merkelová opätovne odmietla prijať „horný limit“ pre stále prichádzajúcich utečencov. Rovnako ani na zjazdoch sa neobjavila žiadna kritika „otvorenej náruče“ a princíp solidarity sa stále považuje za hlavný pilier nemeckej zahraničnej politiky.
Kancelárka Merkelová si však uvedomila, že príchod viac ako jedného milióna utečencov ohrozuje nielen jej politické postavenie, ale aj zvoliteľnosť jej strany i koaličných partnerov, a preto postuluje niekoľko závažných korekcií svojej veľkej výzvy.
Uvedomila si, že heslo „My to dokážeme!“ nie je vhodné vystavovať ďalším rizikám, aby sa nezmenilo na konštatovanie „My sme to nezvládli!“.
Akoby znova prišla tá skúsená, opatrná a tvrdá politička, ktorá vie, čo chce Nemecko a čo potrebuje počuť občan EÚ.
Svoju výzvu k solidarite priradila k najväčším politickým rozhodnutiam v povojnovom vývoji Nemecka.
Nič zlého sa teda nestalo, všetko je v najlepšom poriadku a politické rozhodnutia zodpovedajú najvyšším hodnotám Nemecka...
Takýto prístup je vlastný väčšine politikov, ktorí neradi pripúšťajú politické omyly; zmeny sú preto možné iba novým výkladom v nových, spresňujúcich podmienkach ich politických projektov.
Zásadná zmena imigračnej politiky sa tak robí potichu, bez sebakritiky, iba s drobnými dodatkami. Akoby toto veľké humanitárne gesto malo naďalej pokračovať aj s heslom „Wir schaffen es!“.
Ak sa pozrieme detailnejšie na jej nové požiadavky či komentáre, vidno, že ide o zásadnú revíziu „otvorenej náruče“.
Pani kancelárka Merkelová dnes vie, že je potrebná spoločná ochrana schengenských hraníc, a že prijatí môžu byť iba migranti, ktorí sú vo svojich krajinách vystavení vojenským konfliktom. Definovanie bezpečných krajín a vylúčenie ich občanov z azylového konania predstavuje aj významnú redukciu utečencov.
Požiadavka znížiť počty prichádzajúcich imigrantov zavedením spoločnej ochrany vonkajšej hranice aj jej dnes pripadá ako triviálna a nevyhnutná.
Novou požiadavkou je zredukovať počty tých, ktorí už dosiahli svoje cieľové destinácie v EÚ, ale na základe nového kritéria.
Podľa jej vystúpenia na zjazde kritériom pre návrat utečencov už nebude ich rozdeľovanie na humanitárne prípady a na ekonomických imigrantov, ale posúdenie, ktorí z nich majú predpoklady k integrácii do majoritnej spoločnosti.
Teroristické útoky v Paríži ukázali, že ich hlavnými strojcami neboli Sýrčania či iní imigranti, ale francúzski občania, a to už druhej generácie, vyrastajúci v paralelných islamských getách či minoritných komunitách.
Táto nová a strašná skúsenosť ju priviedla k opätovnému odsúdeniu multikulturalizmu.
Multikulturalizmus ako súčasť ideologickej výbavy politickej korektnosti vychádza v prístupe k svetu z nadraďovania emócií nad racionálnym skúmaním, čo mu umožňuje zamieňať pravdu so subjektívnym hodnotením. Keďže spoločnosť delí na utlačovateľov a utláčaných, je len samozrejmé, že držiteľom pravdy sú vždy utláčaní.
Je paradoxné, že pani Merkelová z tejto pozície zdôvodňovala aj vyhlásenie „otvorenej náruče Nemecka“ pre všetkých ťažko skúšaných ľudí v Ázii a v Afrike...
Nosným prvkom jej novej imigračnej politiky sa stáva integrácia minoritnej komunity do majoritnej spoločnosti na rozdiel od doterajšej, postavenej na politickej a finančnej podpore vytvárania paralelných minoritných komunít.
Pani Merkelová odmietla multikulturalizmus, pretože namiesto integrácie vytvára súbežné spoločnosti kritické voči majoritnej spoločnosti odmietajúce prijať jej hodnotový a legislatívny poriadok.
Tento prístup zásadne mení imigračnú politiku nielen Nemecka, ale má potenciál, aby sa na tomto základe dosiahol celoeurópsky konsenzus.
Požiadavka integrácie akoby vychádzala so zamlčaného predpokladu, že všetci imigranti prichádzajú do EÚ s vedomím a pevným rozhodnutím integrovať sa do väčšinovej spoločnosti. Takže každý z imigrantov, skôr ako nastúpi cestu do EÚ, si musí sám zodpovedať otázku, či a do akej miery sa chce stať Nemcom, Švédom,...  a musí mu byť jasné, že nejde k svojim nemeckým moslimským obciam, ale k cudzím ľuďom s inou kultúrou, zvykmi..., ktorí však sú ochotní a pripravení ich prijať.
Každý z utečencov si bude musieť vyjasniť, s kým a kde chce žiť, s kým sa chce deliť o radosti a starosti každodenného života.
Život v paralelných spoločnostiach podľa kancelárky Merkelovej už nebude akceptovaný a môže mať za následok utečencov návrat do rodnej krajiny.
Je pravda, že tieto nové kritériá neboli známe nikomu z tých, ktorí absolvovali túto cestu a vychádzali z toho, že majú verejné, všeobecné a ničím nepodmienené pozvanie od kancelárky. O sile jej slov svedčilo i to, že sa zdvihli závory v celej EÚ a bez akýchkoľvek administratívnych požiadaviek sa migranti mohli vydať do Nemecka.
Môžeme sa pýtať, prečo sme im to zabudli povedať? Prečo spresňujeme podmienky pozvania, až keď ich prišlo do EÚ vyše jedného milióna? Ako sa majú vyrovnať s touto retroaktivitou tí, ktorí sa vydali na strastiplnú cestu s veľkými emóciami a očakávaniami?
Keďže vieme, že politici si neradi priznávajú chyby, asi ani nemá zmysel klásť ďalšie otázky, lebo nemá na ne kto odpovedať.
Berme to iba ako fakt a návrat k zdravému rozumu.

+++ +

Ak sa nemýlime v tom, že na zjazde CDU v Karlsruhe prišlo k významnej revízii imigračnej politiky Nemecka, že nejde iba o taktický manéver ako zmiasť svojich kritikov, tak možno položiť otázku, v čom bol projekt veľkej výzvy neakceptovateľný a v čom zlyhal.
Treba povedať, že výzva k otvorenej náruči nie je a ani nebola žiadnym projektom. Každá emocionálna či morálna výzva podobne ako aj výkrik opisuje skôr stav kričiaceho ako to, čo bolo jeho príčinou.
Projekt má oveľa zložitejšiu štruktúru a jeho dosiahnutie, resp. realizácia sa posudzuje z viacerých rovín a v rôznych časových vrstvách.
Iba tak si možno vysvetliť fakt, že pani Merkelová anulovala existujúcu legislatívu o vstupe do EÚ a jej nedodržiavanie považovala za akceptovateľné.
Rovnako absencia únijného prístupu a „pozabudnutie“ konzultovať prípravu tohto „sťahovania národov“ s partnermi z 28-ky ukázalo, že aj Nemecko má svoje limity a nie je vhodné ich prekračovať napriek jeho hospodárskej sile.
Práve preto si výzvu neosvojili všetky krajiny Európskej únie, čo vyvolalo najväčšiu krízu v jej pomerne krátkej histórii.
Keď pani kancelárka zistila, že Nemecko vyčerpalo svoje aktuálne možnosti poskytnúť štandardné podmienky pre stovky tisícov utečencov, obrátila sa na všetky krajiny EÚ, že „otvorená náruč“ je vlastne veľkou únijnou výzvou, ku ktorej by sa mali pripojiť. Nepochopila, že neochota niektorých krajín nie je absenciou emócií a morálky, ale nedostatkom peňazí.
Úsilie umlčať svojich kritikov a prinútiť tak niektoré nevďačné štáty k solidarite sa musela skončiť fiaskom.
Toto bola závažná politická chyba ohrozujúca krehkú jednotu nášho 500-miliónového kolosa.
EÚ sa bude z tejto negatívnej skúsenosti ešte dlho spamätávať.
Kvóty neriešili problém utečencov, ale skôr Nemecka, ktoré už vyčerpalo svoje možnosti pri prijímaní utečencov.
Je prirodzené, že materiálna stránka ich cesty do EÚ bola predmetom racionálnych kalkulácií a zrovnávania podmienok v Sýrii, v Libanone či v Turecku s podmienkami a podporou utečencov v Nemecku, vo Švédsku,... Preto aj ich záujem o tieto krajinám bol, samozrejme, oveľa väčší ako o chudobnejšie krajiny.
Je predsa neporovnateľné, ak mesačná podpora pre utečenca v Nemecku je 600 € na mesiac a vo Švédsku dokonca 1 200 € na mesiac. O takýchto sumách sa môže v mnohých krajinách väčšine pracujúceho obyvateľstva iba snívať... Krajinám s nízkou podporou povedali utečenci zo Sýrie či Afriky kategorické nie. Od takých krajín požadovali iba to, aby ich neobťažovali administratívnymi záležitosťami a pomohli, čo najrýchlejšie sa dostať do Nemecka.
V materiálnych rozdieloch jednotlivých krajín EÚ spočívajú aj rozdiely vo veľkosti lásky či solidarity s utečencami.
Z pohľadu utečencov možno povedať, že majú sčasti pravdu, pretože nemerali takú dlhú, ťažkú a finančne náročnú cestu do Európy, aby zostali niekde na Slovensku, v Česku alebo v Maďarsku. A to nehovoriac o propagande Bruselu i mainstreamových médií, že niektoré krajiny majú sklon k rasizmu, čím v očiach utečencov tieto krajiny diskreditovali.
Otázkou kvót pani Merkelová narazila na problém riešiteľný iba deportáciami alebo doplatením podpôr utečencom na úroveň Nemecka.
Obe riešenia sa ukázali ako šialené.
Predstavy pani Merkelovej o láske, solidarite... stroskotali, ako to spravidla býva, keď sa idey konfrontujú s peniazmi.
Potvrdzuje sa staré pravidlo, že pohľad z konca, pri poznaní výsledku lepšie umožňuje ukázať rozdiely medzi tým, čo sme chceli a čo sme reálne dosiahli.
Ako skúšku správnosti tejto úvahy by sme si mohli predstaviť, čo by to urobilo s Nemeckom, keby prevzalo slovenské podmienky a slovenskú finančnú podporu utečencov ...
Je veľmi pravdepodobné, že pri takomto „experimente“ by mohol Schengen fungovať aj so zdvihnutými závorami, a to bez Frontexu a policajných jednotiek...

+ + +

Otázka kvót sa jednoducho nedá vyriešiť výzvami k väčšej solidarite, humanizmu, pretože aj za týmito krásnymi slovami sa skrývajú peniaze a finančné kalkulácie.
Toto je i bolo pozadie kritiky kvót krajinami V4, a preto po doterajších skúsenostiach by malo Nemecko uznať, že ďalšie handrkovanie o kvótach je nielen nedôstojné, ale je aj výsmechom tých, ktorí s nimi prišli.
Treba povedať, že pani Merkelová sa nezmýlila iba vo veľkosti jej „otvorenej náruče“, ale aj v riešení jej dôsledkov.
Zaplatiť Turecku 3 miliardy eur za to, že budú robiť Sýrčanom... problémy pri migrácii do EÚ a ešte k tomu sa zaviazať, že v urýchlenom režime bude táto krajina prijatá do EÚ, je hrozba, že utečenecká kríza bude žiť ešte dlho svojím vlastným životom a to aj vtedy, keby už ani jeden utečenec do EÚ nevstúpil...
Pani kancelárku po spresnení nemeckej migračnej politiky nečaká len zahranie kvót do autu, ale čaká ju oveľa ťažšia úloha – dať svoje zámery do legislatívnej podoby.
Možno však najťažšou úlohou nebude ani parafovanie nových zákonov či vykonávacích predpisov, ako dostatok odvahy, ako sa vyrovnať s vážnymi dôsledkami definitívneho odsúdenia multikulturizmu. Táto ideológia je nebezpečná v tom, ako hovorí pani Merkelová, že umožňuje: „Žiť v klamstve.“
Likvidácia materiálneho základu tejto ideológie, ktorá ovplyvňuje život niekoľko miliónov ľudí v Nemecku, však určite nebude jednoduchou záležitosťou. Najmä preto, že podpora prisťahovalectva nemá len individuálnu podobu, ale aj kolektívnu.
V Nemecku náboženská obec, ak má 50 členov, má právo na príspevok, ktorého základ je 150 000 € ročne. Podľa úrovne svojej aktivity však môže získať ďalších 400 000 €. Ak má viac ako 1 000 členov, má právo na 2 500 000 € ročne.
Tieto peniaze rozdeľujú imám a najvyšší hodnostári komunity, takže spravidla nie sú deklarované ako príspevok nemeckého štátu, ale ako príspevok moslimskej obce...
Zámerom týchto obcí je reprodukovať kultúrne vzorce a zvyky, ktoré sú často v rozpore s hodnotami majoritnej spoločnosti, a vytvárajú trvalé záväzky jej členov voči týmto komunitám.
Kľúčovým prvkom novej imigračnej politiky sa tak stáva integrácia utečencov do majoritnej spoločnosti. Čo to všetko bude obnášať, zatiaľ nie je jasné, ale je to zdvihnutý prst pre všetkých, ktorí sa chystajú do EÚ, že skôr alebo neskôr budú postavení pred túto otázku a jej zamietnutie môže znamenať ich návrat do pôvodnej vlasti.
Samozrejme, ťažko posudzovať, do akej miery je zmena imigračnej politiky kancelárky z jej vlastnej vôle, z vlastného presvedčenia a do akej miery je to len politická kalkulácia, ako stabilizovať seba, stranu i celé Nemecko, resp. nakoľko je výsledkom tlaku jej kritikov.

+ + +

Radikálne rozhodnutia a rýchle zmeny v politickom hodnotení spravidla majú za následok, že ešte vždy možno nájsť rezíduá starej hodnotovej štruktúry.
Do určitej miery to vidíme aj na pani Merkelovej, ktorá sa na zjazde CDU pýtala: „Chceme sa vôbec zmeniť? Aký dopad na nás budú mať iné kultúry? Stále to bude Nemecko, ktoré poznáme?“
Ak predpokladá, že bude počuť odpoveď, akú ponúka aj nemecký prezident Gauck – „Ešte viac ľudí, ako doteraz, sa odpúta od obrazu národa, ktorý je homogénny, v ktorom je materinským jazykom skoro všetkých nemčina, v ktorom prevláda kresťanstvo a svetlá farba kože... Musíme novo definovať národ ako spoločenstvo rôznych“ –, tak musíme povedať, že asi ani nešlo v jej výzve o solidaritu a lásku k blížnemu, ako skôr o pozíciu sociálnej inžinierky, ktorá chce zmeniť Nemecko, urobiť niečo veľké a zapísať sa do dejín Nemecka ako veľká inovátorka.

(Konzervatívny socialista)

Fotozdroj: http://www.miltonkwonglecture.ca/uploads/lectures/Multiculturalism_Europe.jpg