Kontexty problematického spisu Ľudovíta Štúra III.

Počet zobrazení: 4350
Štúdia filozofa a spisovateľa Viktora Timuru vznikla po prvom vydaní Štúrovho spisu Slovanstvo a svet budúcnosti v slovenčine v roku 1993 – takmer po sto päťdesiatich rokoch od jeho napísania  – v rámci polemiky, ktorú vydanie vyvolalo. Autor na nej nič nepotrebuje meniť, pre Slovo však aktualizoval jej záver s ohľadom na aktuálny vývoj v EÚ. Odvolávky na strany platia pre vydanie z roku 1993.

obalka_l._stur_291v.jpgstur_slovanstvo_a_svet.291v.jpgObálka prvého slovenského vydania Štúrovho spisu z roku 1993. Vedľa obálka vydania, ktoré v roku dvestoročnice Ľudovíta Štúra vydala Nitrava s. r. o.

Použité ilustrácie sú z výstavy
Dielo, pocta a portrét – Ľudovít Štúr v slovenskom výtvarnom umení.

Kontexty problematického spisu Ľudovíta Štúra I.
Kontexty problematického spisu Ľudovíta Štúra II.

 



Možné spôsoby riešenia a ich reálnosť podľa Ľ. Štúra
 

V poslednej časti svojho spisu rozoberá tri možnosti riešenia slovanskej otázky. Prvá z možností – vytvorenie federatívnych štátov slovanských národov je podľa neho nereálna. Predpokladá, aby Rusko dobrovoľne premenilo svoje štátne zriadenie na „republikánsku formu“. Takáto forma sa podľa Ľ. Štúra nemôže v Rusku ujať a rozvíjať. A Rusko nielenže nepodporí, ale ani nedovolí, aby vzniklo niečo, čo nemá predpoklady v Rusku. Federácia bez Ruska, kde žijú dve tretiny slovanského obyvateľstva, by nebola slovanskou federáciou. Z ostatných slovanských národov v tom čase ani jeden nemal samostatnosť, musel by si ju vybojovať, čo bez pomoci Ruska považoval v tom čase za nemožné.

Štúrovo hodnotenie o nereálnosti tohto riešenia potvrdzuje aj vyjadrenie ruského cára Mikuláša I. v inej súvislosti. M. Bakunin v Spovedi cárovi Mikulášovi I. napísal, že ciele, ktoré sledoval, „mala byť ruská revolúcia a republikánska federácia všetkých slovanských krajín...“ O niekoľko strán ďalej v tejto myšlienke pri popisovaní Slovanského zjazdu v Prahe pokračuje takto: „nielen ja, všetci Slovania, Poliakov nevynímajúc,... začali otvorene hovoriť o tom, že im nezostane iné, len hľadať ochranu u ruského imperátora a prosiť ho, aby všetky poľské, rakúske a pruské provincie pripojil k Rusku. ... Napokon som ešte aj teraz presvedčený, že keby ste sa vtedy, gosudár, rozhodli vztýčiť slovanský prápor, Poliaci a s nimi všetci, kto v rakúskych a pruských krajinách hovorí slovansky, by sa bezpodmienečne, bez vyjednávania a slepo podriadili Vašej vôli a radi i so zanietením by sa pod rozpätými krídlami ruského orla vrhli nielen na nenávidených Nemcov, ale na celú západnú Európu.“ (M. Bakunin: Zpověď caru Mikuláši I., Praha l996, s. 25, 65 – 66).

Na mieste, kde sme ukončili citáciu, pri čítaní Bakuninovej Spovede cár Mikuláš I. vlastnoručne poznamenal: „Nepochybujem, pokiaľ by som sa však postavil do čela revolúcie ako slovanský Masanielo. Ďakujem!" Nádej na dobrovoľnú premenu cárskeho Ruska, ktorú predpokladal Ľ. Štúr, tu teda nebola, čo platí nielen pre tento prvý i druhý variant, ktoré Ľ. Štúr odmietol, ale aj pre tretí variant, ktorý navrhuje ako riešenie.

Ďalej Ľ. Štúr venuje pozornosť neúspechu revolučných pohybov slovanských národov pri svojom oslobodzovaní. Ukazuje na vnútorné problémy medzi slovanskými národmi s rozličnými záujmami, ktoré ich rozdeľujú. Napätie medzi nimi zvyšujú aj rozličné náboženstvá. Napríklad medzi Poliakmi a Rusínmi i Rusmi, alebo Srbmi a Chorvátmi so Slovincami, či medzi protestantmi a katolíkmi na Slovensku a v Čechách.

Upozorňuje, že úroveň duchovného života slovanských národov vplyvom cudzincov nie je všade rovnaká. Najväčšou slabinou je však nezrelosť našich kmeňov. Cudzinci nachádzajú v rozličných náboženstvách aj prostriedok, ktorým úspešne bránia zjednoteniu a národnému oslobodeniu Slovanov. „Na Slovensku“, píše Ľ. Štúr, „sa zaslepený katolícky ľud nechal sfanatizovať a nahuckať maďarskými agitátormi proti slovenskému národnému hnutiu, ktoré sa rozmohlo medzi protestantmi.“ (s. 135).

Vo vzájomných vzťahoch slovanských národov vidí ťažko prekonateľné prekážky. Každý si pestuje svoje náboženstvo, svoj jazyk a literatúru a usiluje sa o vedúce postavenie na úkor druhých. V duchu Heglovej filozofie o časti a celku vystupuje preto proti partikulárnosti, kde sa každý chce priživiť na úkor celku, ktorý mu nie je vlastný, necíti potrebu priniesť v prospech celku žiadnu obeť. „Nie jednotlivosť... pretože každý jednotlivec získava život prostredníctvom celku a vďaka nemu vstupuje do šťastnejšej, storočia tak túžobne očakávanej budúcnosti.“ (s. 138). Federácii štátov bráni aj geografické rozloženie jednotlivých slovanských národov a vonkajšie pomery. Je však presvedčený, že základným smerom svetových dejín je postupné spájanie sa národov do „väčších skupín“.

Druhú možnosť – austroslavizmus, považuje ešte za „nezmyselnejšiu a horšiu“ ako federáciu, pretože chce postaviť oslobodenie Slovanov na neprimeranom, zhnitom základe Rakúskej monarchie, ktorej poslaním bolo doteraz odnárodňovanie Slovanov. Táto cesta by mohla Slovanom navždy uzatvoriť cestu ku skutočnému oslobodeniu. Je presvedčený, že Rakúsko dohralo svoju úlohu a pred úplným krachom ho zachránilo iba Rusko. Slovania mu však ďalej nebudú pomáhať a jeho koniec je neodvratný. „Musí sa pominúť“, lebo nemá svoj národ. Drží ho pri živote len Bach a Schwarzenberg s armádou špicľov.

Pripomína, že tvorcom myšlienky vytvoriť z Rakúska oporný bod pre Slovanov je „Palacký, ktorý sa dostal pri jej tvorbe do vleku českej aristokracie závislej od Rakúska“ (s. 147), usilujúcej o hegemóniu Čechov nad slovanskými národmi v Rakúsku podľa českých predstáv. Z toho vznikli značné problémy aj na Slovanskom zjazde v Prahe. Všetky tieto nádeje však pochoval už Windischgrätz. To, čo potom nasledovalo, len potvrdzuje, že nie je nijaký dôvod opierať nádeje o Rakúsko a jeho rámec. Len úplný zánik Rakúska umožní oslobodenie Slovanov.

Tretiu možnosť – pripojenie všetkých Slovanov k Rusku, považuje za jedine reálnu a správnu v daných podmienkach. Vie o problémoch tohto riešenia, vyplývajúcich tak zo vzťahu niektorých Slovanov k Rusku, najmä Poliakov, ale aj z pomerov vo vtedajšom cárskom Rusku.

Východiskom a zároveň hlavnou myšlienkou tohto riešenia je vziať na vedomie bytostne najvýznamnejšiu skutočnosť to, že sme Slovania a nimi aj naozaj byť. Treba však „odložiť všetky separatistické tendencie, partikulárne záujmy... v prospech živého celku, ktorý očakávame a v ktorom sa bude môcť uplatniť každý jednotlivec“. Keďže Rusko má vedúce postavenie v slovanstve, „pripojme sa teda k nemu“ (s. 151) a uznajme ho za historicky nám vlastné vodcovstvo ako „kmeňového staršinu“.

13_lettrich.jpgMartin Lettrich: Pamätník Ľudovíta Štúra pri Modre (Štúrova lavička) – spolupráca Ing. arch. Dušan a Ing. arch Katarína Fischerovci, betón-bronz 1987.

Z toho, ako Štúr popisuje demokratický spôsob života v občine a jej funkcie, vonkoncom nemožno vyvodzovať, že mal na mysli dobrovoľné pripojenie k cárskemu Rusku v jeho vtedajšej podobe. Aj keď to výslovne neuvádza, možno predpokladať, že mal predstavu o rovnoprávnom a slobodnom (samosprávnom) postavení slovanských národov s Ruskom ako rodín v občine, občín v župe a žúp v štáte. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že hovorí o reformách samoderžavia, zrušení nevoľníctva, obmedzení práv šľachty a ďalších zmenách. „Aby sa však mohlo Rusko pripojením ostatných Slovanov rozšíriť, aby slovanstvo ožilo a stalo sa skutočnosťou, musí sa zreorganizovať tak, ako to vyžaduje duch slovanstva, súčasná vzdelanosť a svetová situácia. (s. 163 – podčiarkol V. T.) Po takejto zmene by vtedajšie Rusko bolo celkom iným Ruskom. Iná otázka je, či predstava o reorganizácii a zmenách cárskeho Ruska bola reálna, ako sme na to poukázali už vyššie v súvislosti s poznámkou cára Mikuláša I. k príslušnej časti Spovedi... M. Bakunina.

Od ruskej vlády Ľ. Štúr ďalej očakával, že sa vzdá spojenectiev, ktoré slúžia len na udržanie „rútiacich sa a neschopných dynastií a trónov, pretože to, čo už raz odumiera, neudrží už nijaká moc na svete...“ (s. 168), pričom mal Ľ. Štúr nepochybne na mysli ruskú pomoc Rakúskej monarchii. Tieto spojenectvá Rusku mali vynahradiť pripojení Slovania. Predpovedá blízke kolízie medzi ruskou vládou a Západom.

Značnú pozornosť venuje vzťahom slovanských národov k Rusku. Za najproblematickejšie označuje vzťahy Poliakov, čo rozoberá na historickom vývoji rusko-poľských vzťahov. Príčinu zlých vzťahov vidí v povahe a správaní Poliakov v čase, keď mali vlastný štát, v spôsobe alebo systéme vládnutia, v malom zmysle pre štátnosť, v preberaní cudzích, slovanskej podstate nezodpovedajúcich praktík a spôsobov vládnutia i života. Je presvedčený, že „ak si chce Poľsko vôbec zachrániť svoju národnosť, zostáva mu jediná cesta spásy, totiž pripojiť sa k Rusku“. (s. 152). Dostatočným poučením pre Poliakov by mali byť historické skúsenosti z predchádzajúcich období a spojenectva, vrátane s Napoleonom. Odmieta možnosť, že by Poliaci mohli stáť na čele Slovanov a viesť ich pri plnení poslania vo svetových dejinách. Národ, ktorý nechal upadnúť vlastný štát a stratil svoju štátnosť, nemôže úspešne viesť ostatných Slovanov. Boj Poliakov s Rusmi vidí ako boj o hegemóniu medzi Slovanmi.

Uhorskí Slovania (vtedy asi l6 miliónov) boli silne naklonení Rusku v presvedčení, že sa Rakúsko veľkou rýchlosťou rúti do záhuby a čoskoro zanikne. Čechom vyčíta, že sa v poslednom čase nesprávali k Rusku veľmi bratsky a nepísali o ňom dobre. Pripomína však tých, ktorí s bázňou hovorili o Rusku a obracali k nemu svoje nádeje (Jungmann, Puchmajer, Hněvkovský, Nejedlý a ďalší). Odklon nastal v čase austroslavizmu a niektorí sa dokonca začali prikláňať k spojenectvu s Nemeckom (upozornili sme už na obrat, ktorý nastal v západnej tlači pod vplyvom M. Bakunina). Je však presvedčený, že Česi sa musia pripojiť k Rusku, ináč sa neudržia.

Najviac pozornosti venuje Rusku. Pripomína územnú veľkosť i počet obyvateľov, vypočítava veľké ruské víťazstvá od Petra Veľkého po víťazstvo nad Napoleonom, vládu nad značnou časťou Ázie, mocenské postavenie v Európe, veľké hospodárske úspechy, vyšší ročný príjem ako sú výdavky, ohromné prírodné bohatstvo, úspechy v literatúre, zahraničný vplyv a obratnú diplomaciu, rozvoj školstva a vzdelania, vedeckých spoločností, začínajúci rozvoj priemyslu i naklonenosť ruskej vlády pokroku v sociálnej oblasti. Jeden z hlavných dôvodov pripojenia Slovanov k Rusku vidí „v tvorivej sile ruského národa a v schopnosti udržať všetko, čo vytvoril". (s. 159), v charaktere ruského národa, ktorý najviac uchoval duch slovanstva v občinovom systéme. Považuje to za základ silného štátu, aj záruku budúcnosti ostatných slovanských národov (s. 160).

Štúr úporne hľadal inú formu štátu, aké boli na Západe, ktorým neveril pre opakujúce sa revolúcie bez očakávaného výsledku v zlepšení pomerov. Išlo mu o takú formu, ktorá by zodpovedala charakteru a povahe Slovanov, vychádzala z ich vnútra a vyhovovala potrebám slobodného rozvoja. Neobrátil však svoju pozornosť na moderné prvky štátovedy, ale k tradičnej slovanskej občine. Tá podľa neho „národu nič nenanucuje, môže si ponechať obyčaje a nič nebráni rozvoju a užívaniu života v celej jeho plnosti. Pod samosprávou občiny chápeme to, že ochraňuje občinové vlastníctvo a spravuje všetok spoločný majetok, sama si volí staršinov, sama sa stará o svoju bezpečnosť, rieši menšie súkromnoprávne spory a má právo súdiť menšie priestupky, plní požiadavky, ktoré jej ukladá vláda... vyšetruje prípady nešťastia,... zabezpečuje potrebnú pomoc...“ (s. 164 – 165) a oznamuje narušenie poriadku splnomocnencovi vlády.

Podobnú úlohu plní župa vo svojej pôsobnosti, ktorá prenáša nariadenia vlády, rozdeľuje občinám dane a určuje kontingent brancov, vypomáha tam, kde je potrebná pomoc nad rámec občín, udržiava župné nemocnice a charitatívne organizácie. Sama si volí župných úradníkov a sudcov, zvoláva zhromaždenie občín. Vláda sa obmedzuje len na zisťovanie a odstraňovanie narušovania poriadku.

Štátu sa zveruje celá štátna moc bez obmedzení vo všetkom, čo prekračuje rámec žúp. Úlohou štátu je vytvoriť jednotu vo vnútri štátu, ktorý pozostáva z najrôznejších spolupôsobiacich síl. Zabezpečuje štát navonok a zastupuje ho v rokovaniach s inými štátmi. Takéto úlohy podľa Ľ. Štúra plní najlepšie monarchia, ktorá je v Rusku aj s uvedenými demokratickými inštitúciami (s. 167). Štúrovi veľmi záleží na tom, aby sa medzi ľud a vládu nevotrelo nič ďalšie, čo by narušilo ich jednotu, ako je to v prípade Západu, kde túto jednotu a vzájomnú dôveru narušila polícia.

Občina je teda pre Štúra forma štátu a spoločenský systém. Vie však, že na jeho vytvorenie je potrebné ešte niečo iné – myšlienka, duch, vedomie spolupatričnosti, politické štátotvorné myslenie zakotvené v zodpovedajúcej úrovni duchovnej sféry. V nej hľadá to zásadné, čo by dokázalo spojiť, zjednotiť a udržať všetkých ľudí a národy do celku (s. 130). Za takúto zjednocujúcu duchovnú silu považuje pravoslávnu cirkev, ktorá musí v štáte všetko posvätiť (s. 168). Vidí v nej morálnu silu jednotlivcov, občín i štátu, ktorá povedie naše správanie a činy. Má nahradzovať aj ústavu a zákony, lebo morálna sila je viacej ako ústava a zákony, nariadenia a predpisy štátnych byrokratov na Západe. Pravoslávna cirkev je cirkvou našich otcov, Nitry, Velehradu, Vyšehradu, Čechov, Poliakov, Chorvátov, všetkých Slovanov a slovanskému duchu odpovedajúci princíp. Nespreneverila sa svojmu poslaniu, neusiluje o svetskú moc a uchovala si jednotu a princíp obety. Národy, ktoré odvrhli tento duchovný princíp, alebo sa mu spreneverili, podľa Ľ. Štúra upadli, lebo on uchováva ľudstvo a štáty. Preto navrhuje, aby sa k nej vrátili všetci Slovania.

12_ormandik_-_trencin_ludovit_stur_hurban_hodza.jpgMilan Ormandík, Ivan Michalec, Miloslav Mojžiš: Pomník Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu v Trenčíne, mramor-bronz-tepaná meď, 1991.

S jednotnou cirkvou predpokladá aj prechod na „spoločný literárny jazyk“ (s. 173). Mnohosť literatúr nezodpovedá „veľkým požiadavkám ľudského vývoja“, lebo sú na to malé. To je myšlienka, ktorú vyslovil už J. Kollár v práci O literárnej vzájomnosti... (v § 4 sa dočítame: „duch dnešného slovanstva nám ukladá druhú, vyššiu povinnosť, a to... stvoriť vzájomnú všeslovanskú literatúru“; lebo, ako uvádza ďalej v § 10, „jednotlivé kmene nemôžu prevziať a splniť veľké poslanie, ktoré prislúcha celému národu... len veľká, nerozdelená, jednoliata národná masa zapôsobí na ľudstvo, ony sú tvorcom nových čias, učiteľom a nositeľom kultúry.“). Vytvoriť jednu slovanskú literatúru, je „ľudská, politická a historická povinnosť“ Slovanov podľa Ľ. Štúra. Názory Ľ. Štúra na potrebu slovanskej poézie sa tradovali z jeho pôsobenia na lýceu. Známe sú jeho polemiky s Vrchovským o poézii Byrona. Kým Vrchovský ho uznával ako génia so všetkým, Ľ. Štúr ho síce ako veľký básnický talent rešpektoval tiež, ale jeho poéziu nepovažoval za vhodnú pre Slovanov a predpokladal, že Slovania si vytvoria vlastnú poéziu, ktorá bude aj duchom slovanská. Byronovu poéziu za takú nepovažoval. Pravda, ak mala vzniknúť jednotná slovanská poézia aj duchom, jej jazykom podľa Ľ. Štúra nemôže byť mŕtvy staroslovanský, ale živý, bohatý a rozvinutý ruský jazyk, so staroslovanským písmom. Podobne ako J. Kollár však predpokladal, že ostatné kmene budú tvoriť literatúru aj vo vlastnom jazyku.

Je celkom pomýlené tvrdiť, že „neexistuje priama kontinuita medzi staroslovienskou slovesnosťou Veľkej Moravy..., že tejto kontinuity niet ani v našej duchovnej sfére a hodnotovej identite...“ Naopak. Nebyť tejto kontinuity, aj keď sa udržiavala zväčša len v ľudovej slovesnosti, dnes už by nebolo nijakého slovenského národa.

Cyril a Metod vytvárali kultúru a celú duchovnú sféru veľmi citlivo (vrátane kresťanstva) s vlastným jazykom – staroslovenčinou, písmom a písomníctvom, v súlade s naším národným charakterom. Urobili už vtedy (a predstihli tým dobu) to, čo ostatné národy až oveľa neskôr, až keď sa začali utvárať ako národné dejinotvorné subjekty. S touto diferenciáciou začína sa nielen rozkol východnej a západnej cirkvi, ale aj odlúčenie protestantov v Anglicku, husitstva v Čechách, protestantizmu v Nemecku, pravoslávnej cirkvi v Rusku a Bulharsku. Rovnakú úlohu mali aj viaceré náboženské hnutia vo Francúzsku (napr. febronizmu či galikanizmus). To neboli len náboženské spory o články viery, ale mali sociálno-politický základ spojený s národnou emancipáciou. Bez neho by ani neboli úspešné.

Podobne je pomýlené tvrdenie, že Štúrova koncepcia eliminovala tisícročnú väzbu so západnou kultúrou a civilizáciou a že vyhnanie Metodových žiakov bol „jasnozrivý“ Svätoplukov čin, ktorým začal cieľavedome budovať „napojenie slovenského a stredoeurópskeho priestoru na západnú latinskú kultúru a civilizáciu“ (s. 21).

Na rozdiel od autora tohto názoru považujem tento čin za omyl a jednu z vážnych príčin, ktoré viedli k zániku Veľkej Moravy a k upadnutiu nášho národa do tisícročnej traumy. Tam väzia dôvody toho, že sme prestali byť sami sebou!, že sme strácali vlastnú identitu, vlastnú duchovnú sféru, že nám bolo nanútené iné duchovno a kultúra, ktorá nevychádzala z našich tradícií, zvykov a potrieb, ani z tvorivej syntézy. Nie bezprizorní svetoobčania, ani bezpohlavní Európania, ale ani zatrpknutí a ukrivdení Všeslovania, ale sebavedomí a príčinliví Slováci v tom dobrom zmysle. Tak ako sú sami sebou Nemci, Angličania, Francúzi, Rusi, Česi a všetci ostatní, o ktorých v tomto zmysle nikto, ale najmä oni sami o sebe nepochybujú, nevidia sa v iných a nečakajú, až im niekto vysloví uznanie. O to sa však musíme pričiniť sami. Zdravým sebavedomím každého jednotlivca, múdrou politickou reprezentáciou (predovšetkým tá nás reprezentuje navonok), rozumnou spoločenskou a štátnou organizáciou. Nie rečami a želaním, ale skutkami, výsledkami, činorodým životom, humánnymi pohnútkami jednotlivca, národa i štátu.

Zánik Veľkej Moravy znamenal narušenie kontinuity dlhé stáročia vytvárané generáciami našich predkov už pred Veľkou Moravou a siaha oveľa hlbšie do minulosti, ako sme si to niekedy ochotní pripustiť. Východisko z traumy stratenej kontinuity začali nachádzať národní obrodenci práve vďaka návratu k veľkomoravským tradíciám. Zdá sa však, že tento Svätoplukov omyl sme, žiaľ, zopakovali v súčasnosti dobrovoľným vstupom do európskych štruktúr, ktorý môže byť pre nás tragický.

Franským panovníkom a biskupom predsa nešlo len o to, aby naši veľkomoravskí predkovia prijali kresťanstvo, „ale predovšetkým o to, aby prijali presne vyhranený typ rímskeho kresťanstva a spolu s ním aj bezvýhradné poddanstvo a uznanie franskej zvrchovanosti“. (J. Dekan: Veľká Morava, Tatran 1979, s. 119).

Od rozdelenia Franskej ríše Verdunskou dohodou r. 843 sa začal „aktívny zápas našich predkov za úplnú politickú samostatnosť a za vytvorenie vlastnej národnej kultúry“. (Tamže, s. 121). „Svätopluková orientácia na Západ v posledných rokoch života viedla nielen k oslabeniu súdržnosti ríše a vnútorným rozporom, ale veľmi sproblematizovala aj náš ďalší vývoj v duchovnej orientácii a kultúre, zvlášť na území centrálnej časti veľkej Moravy. Dlhodobo na Slovensku.“ (V. Timura, Zamlčané dejiny, 2015, s. 220) 

O čo ide dnešným protagonistom európskeho zjednotenia?! Jednoznačne to povedal v Európskom parlamente jeho predseda Martin Schulz v súvislosti so schvaľovaním prideľovania povinných kvót na príjem migrantov začiatkom septembra 2015, proti čomu sa bránia štáty V4. V tejto súvislosti vyhlásil, že „v prípade nutnosti to musí byť vynútené silou… aby sme dosiahli svoj cieľ“. A nejde už iba o cieľ vynútiť prijatie migrantov podľa predpísaných kvót, ale ako ďalej povedal, o ciele „globalizácie a globálnych problémov XXI. storočia“, za ktorými stojí svetová finančná oligarchia, bez ohľadu na záujmy a potreby „zatiaľ“ suverénnych štátov, zhodou okolností predovšetkým slovanských. V čom sa teda líšia ciele a úsilie dnešných predstaviteľov Európskej únie od úsilia panovníkov východofranskej ríše Ľudovíta Nemca, Karolmana či Arnulfa?    

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984