Reklama
Reklama

Koordinácia na stredoázijský spôsob

Počet zobrazení: 2099

Či sa to na Slovensku niekomu páči alebo nie, či niekto má aspoň minimálnu schopnosť koncepčného myslenia alebo nie, jednoducho Stredná Ázia bola a je veľmi dôležitým geopoliticko-strategickým regiónom a od čias Arthura Conollyho sa v zásade v téme Veľkej hry nič nezmenilo. Snáď s výnimkou toho, že dnes sa v jej rámci snažia jednotlivé krajiny regiónu (Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan) medzi sebou intenzívnejšie komunikovať a hľadať odpovede, ako do budúcnosti zladiť svoje dlhodobé národnoštátne a ekonomické záujmy.

vlajky_summitu_sa.jpg

Navyše, ak v tomto roku, si všetky – celá pätica – pripomínajú tridsať rokov svojej nezávislosti, keď za rôznych okolností a rôznym spôsobom opustili Sovietsky zväz. A na budúci rok (2022) to bude tiež tridsať rokov, čo sa stali plnohodnotnými členmi Organizácie Spojených národov. Takže možno predpokladať, ak pôjde v Strednej Ázii vývoj tak ako doteraz a nič sa nepokazí v Afganistane, že asi budeme svedkami summitu Strená Ázia – OSN.

Ale vráťme sa z budúcnosti do stredoázijskej reality dnešných dní. Dňa 6. augusta 2021 sa na brehu Kaspického mora, v turkménskom turistickom rezorte Avaza («Awazá» milli syýahatçylyk zolagy) neďaleko mesta Turkmenbaši, ktoré znalci z oblasti turistického biznisu označujú ako Riviéra Turkmenistanu, uskutočnilo tretie konzultatívne stretnutie stredoázijských prezidentov. Zúčastnili sa ho všetci piati prezidenti, čo len dokazuje, že integračno-koordinačné snahy v rámci Strednej Ázie berú vážne.

Prezidenti Kazachstanu, Kirgizska a Uzbekistanu prileteli do Turkmenbaši svojimi špeciálmi priamo. Prezident Tadžikistanu sa zastavil v Ašchabade a priletel na palube turkménskeho lietadla č.1 spolu s hostiteľom prezidentom Gurbanguly Berdymuchamedovom.

summit_sa_843.jpg
Oficiálna fotografia účastníkov summitu. Zľava: prezident Kazachstanu Kasym-Žomart Tokajev; prezident Kirgizska Sadyr Žaparov, turkménsky hostiteľ Gurbanguly Berdymuchamedov, prezident Tadžikistanu Emomali Rachmon a prezident Uzbekistanu Šavkat Mirzijojev. Ďalšie dve fotografie dokumentujú atmosféru stretnutia. Všetky foto: www.mfa.gov.tm
 

Päťkový summit
 

Prvé konzultatívne stretnutie, summit prezidentov krajín Strednej Ázie, sa konalo v roku 2018 v Astane (v marci 2019 bola premenovaná na Nur-Sultan). Druhý sa uskutočnilo v roku 2019 v hlavnom meste Uzbekistanu v Taškente a tretie stretnutie bolo naplánované na rok 2020 v Kirgizsku. Plán však prekazil COVID, takže tretí summit sa nakoniec konal v Turkménsku.

Takáto aktivizácia pravidelných stretnutí stredoázijských prezidentov jemne naznačuje, že nielen po odchode starých politických bardov (I. Karimov a N. Nazarbajev), ale najmä z dôvodu geopolitickej reality sa v Strednej Ázii zmenila politická atmosféra, ktorá je naklonená politickým kompromisom a snahe o riešenie spoločných problémov (ekonomika, pohraničné otázky, voda, doprava, turizmus, bezpečnosť, vzdelávanie, kultúra...).

Vďaka týmto smerovaniam môžeme s miernym optimizmom hovoriť o pozitívnych susedských tendenciách a o sociálno-bezpečnostnej stabilizácii regiónu. Tým sa vytvárajú podmienky na budúcnostno-možné riešenie systémových problémov, ktoré sa historicky v Strednej Ázii nahromadili, ako aj na konsolidovaný prístup k upevňovaniu regionálnej spolupráce či vypracovania špecifického programu rozvoja regiónu ako celku.

Samozrejme, že nie všetko ide ako po masle, alebo ako z učebnice. Len nedávno sme boli svedkami erupcie starých nedorozumení na hranici medzi Tadžikistanom a Kirgizskom, pričom práve z dôvodu hore uvedených faktorov sa podarilo nepripustiť horúcu fázu riešenia, ale presunúť ju do diplomaticko-politickej roviny, pričom boli funkčné mechanizmy dialógu aj na úrovni prezidentov.

neformalna_sa1.jpg

V rámci, resp. na okraj summitu v Turkménsku sa uskutočnili aj bilaterálne rokovania jednotlivých prezidentov.
 

Bez stability v Afganistane táto nebude ani v Strednej Ázii
 

Takéto videnie je konsenzuálnym postojom všetkých piatich prezidentov. Totiž bez riešenia afganského problému si nie je celkom dobre možné predstaviť budúcnosť regiónu Strednej Ázie, ktorý priamo hraničí s Afganistanom.

Receptom by mohla byť medziregionálna ekonomická integrácia Strednej Ázie s priestorom pre Afganistan so stabilizujúcim efektom.

Ako príklad môže slúžiť transportný projekt Mazar-e Šarif – Kábul – Pešávar, ktorý by umožnil prístup k zásobám olova, medi, zinku a železnej rudy v Afganistane. O pracovných miestach nehovoriac. Po tejto trase (ako subsúčasti čínskeho projektu Hodvábnej cesty) by sa mohlo voziť ročne cca 20 mil. ton nákladov, pričom doprava by bola o cca 30 % lacnejšia než využívanie doterajších trás.
 

O čo ide?
 

O čo ide prezidentom stredoázijských republík, keď sa stretávajú na ročných koordinačných stretnutiach? Odpoveď môžeme skomprimovať do akéhosi desatora.

Lenže než ho sformulujeme, treba zdôrazniť, že všetkým piatim prezidentom ide o svoje krajiny, o svoje národnoštátne a bezpečnostné záujmy a ľudí žijúcich v Kirgizsku, Kazachstane, Tadžikistane Turkménsku a Uzbekistane.

Za tridsať rokov existencie týchto subjektov medzinárodného práva nie je možné identifikovať, že by niektorí z nich na verejnosti hovoril o „tejto krajine“, alebo, že by sa v blízkosti prezidentského sídla motal dajaký veľvyslanec. Nedajbože ešte veľvyslanec USA. Nikdy sa pri rozhodnutiach prezidentov nemotal (aspoň to nemožno mediálne verifikovať) ani veľvyslanec Ruskej federácie.

Inak, ak by ktorýkoľvek z nich hovoril o „tejto krajine“ a nie o mojej krajine, o mojej vlasti, tak by šiel kade ľahšie. Spomeňme si na prvého prezidenta Tadžikistanu, alebo na množinu prezidentov Kirgizska, ktorí žijú pre istotu v exile (exprezident A. Akajev sa minulý týždeň síce vrátil po rokoch do Biškeku, ale z letiska bol odprevadený, či skôr eskortovaný nie do rezidencie).

Takže tu je spomenuté desatoro, ktorého cieľom je:

·   vypracovať systém slobodného pohybu investícií, tovarov a služieb, sformovanie rozvinutého systému dopravných komunikácií a energetickej infraštruktúry;

·  vytvoriť modernú a bezpečnú dopravno-logistickú infraštruktúru v Strednej Ázii využiteľnú, resp. kompatibilnú s globálnym projektom Hodvábnej cesty;

·     začať využívať moderné technológie do platforiem obchodu, tranzitu tovarov a prechodu hraníc medzi sebou;

·       spoločne hľadať cesty potravinovej bezpečnosti v regióne;

·       konsolidácia snáh v boji proti hrozbám stability a bezpečnosti v Strednej Ázii;

·   koordinovať iniciatívy spojené s ekológiou, zelenými politikami a riešením problému neproporciálneho nedostatku vody v Strednej Ázii;

·       využitie turistického potenciálu Strednej Ázie;

·       rozšírenie vedeckých a kultúrno-humanitárnych výmen v rámci stredoázijských krajín;

·       aktivizácia spoločných výskumných a inovačných projektov + študentské a iné výmenné pobyty;

·       vytvorenie stáleho expertného pracoviska na základe Medzinárodného inštitútu Strednej Ázie s cieľom posilnenia regionálnej spolupráce.

neformalna_sa2.jpg

Nakoniec, prezidentmi prijaté Spoločné vyhlásenie Konzultatívneho stretnutia prezidentov krajín Strednej Ázie[1] prijaté 6. augusta 2021 vo svojich 28 bodoch plne reflektuje a spresňuje toto naše pracovné desatoro.

Prezidenti okrem toho, že konštatovali „... stretnutie sa uskutočnilo v tradične priateľskej atmosfére plnej dôvery...“, poďakovali hostiteľovi, prezidentovi Turkménska za špičkové organizačné zabezpečenie podujatia. No a taktiež uložili svojim ministrom zahraničných vecí „... pripraviť návrh na termín, miesto a program štvrtého konzultatívneho stretnutia...“.

Takže tento formát prechádza, resp. sa stáva pevnou súčasťou programu regionálnej spolupráce v Strednej Ázii. A tento fenomén by sa mal vhodným spôsobom odraziť aj pri tvorbe národnej stratégie Slovenska voči Strednej Ázii, ktorú by mali naformulovať odborníci poznajúci stredoázijskú históriu a realitu. Nie, ako je na Slovensku dobrým zvykom, pozbieraní kamaráti z rôznych spolkov len za účelom vyplatenia honoráru. A potom zhasla fajka. Nič na tom nemení ani fakt, že doterajší špeciálny predstaviteľ EÚ pre Strednú Áziu, ktorým bol slovenský diplomat Peter Burian, už zarezáva nie v Bruseli, ale v Bratislave (samozrejme mimo témy Strednej Ázie).
 

Maják – Rusko
 

Aj keď sa tieto konzultatívne summity stredoázijských prezidentov, ako pozitívny trend regionalizácie konajú bez účasti Ruskej federácie, Rusko je historicky v Strednej Ázii všadeprítomné a moskovské ministerstvo pod vedením S. Lavrova na tieto zmeny s predstihom zareagovalo a podporuje ich.

Nakoniec ani samotné krajiny sa veľmi nechcú odtrhnúť od svojho historického partnera a tútora. Prečo tomu je tak?

Po prvé, je to téma bezpečnosti – bez historických a dnešných bezpečnostných garancií Ruska by jednotlivé nezávislé krajiny neboli a ani región Strednej Ázie by jednoducho nebol;

Po druhé, dochádza k výraznej aktivizácii obchodno-ekonomických vzťahov medzi Ruskom a krajinami Strednej Ázie. Od roku 2017 sa obchodný obrat zvýšil o 5 mld.$, keď v roku 2020 dosiahol úroveň 28 mld.$.;

Po tretie, export z Ruska do Strednej Ázie dosiahol (2020) úroveň 21 mld.$ (nárast o 20 % v porovnaní s rokom 2018);

Po štvrté, export zo Strednej Ázie do Ruska bol v roku 2020 na úrovni 7 mld.$ (nárast o 12 % v porovnaní s rokom 2017);

Po piate, v regióne Strednej Ázie funguje viac ako sedemnásťtisíc firiem s ruským kapitálom (len v Uzbekistane to je 2 093 spoločností, keď v roku 2018, teda ešte v ére Karimova, to bolo 312 firiem).


Integruje aj jazyk
 

Stredná Ázia, celý stredoázijský región, ktorý bol doteraz neslávne známy ako nestabilný a problémový, postupne odhadzuje neslávny imidž s tým, že sa mení na príťažlivý priestor, kde sa udomácňuje stabilita a rozvojová paradigma. Aj to, čo je teraz moderné – ide o konsolidované úsilie boja s dôsledkami COVID-šialenstva.

To sa prejavuje aj v preformátovaní rétoriky a ich úsilie je nasmerovaná na väčšiu otvorenosť a dôveru v rámci regionálnych vzťahov.

Nakoniec krajiny Strednej Ázie nie sú len krajinami, ktoré sú si kultúrno-historicky a aj jazykovo (s výnimkou Tadžikistanu) blízke, ale si aj uvedomujú, že dynamika globálnych procesov si jednoducho vyžaduje regionálnu koordináciu možno podľa vzoru troch prútov Svätopluka, akurát, že v prípade Strednej Ázie ide o päť prútov.

Netreba však opomenúť dva dôležité faktory, a to, že kľúčovým momentom stability v Strednej Ázii je okrem potravinovej bezpečnosti predovšetkým komplexné, spravodlivé a efektívne využívanie vodných zdrojov.

Tým druhým faktorom je integrujúci jazyk. Ak si pozorne pozrieme oficiálnu fotografiu, kde zľava stoja prezidenti Kazachstanu, Kirgizska, turkménsky hostiteľ, Tadžikistanu a Uzbekistanu, nad každým je rovnaký nápis, ale v jazyku konkrétnej krajiny. Rokovacím jazykom tejto integračnej platformy je však z objektívnych dôvodov ruský jazyk, v ktorom sa prijímajú aj záverečné dokumenty, resp. spomenuté spoločné vyhlásenie.

Má to svoju geopolitickú logiku, navyše ak v troch krajinách je ruský jazyk oficiálne uznaný ako druhý úradný jazyk. V ostatných dvoch (Uzbekistan a Turkménsko) tomu tak nie je, ale ruština aj tam je univerzálnym dorozumievacím médiom, jazykom kultúrnej a vedeckej elity, jazykom vedeckých poznatkov a priepustkou na medzinárodný trh práce, či už v rámci Eurázijskej ekonomickej únie alebo Spoločenstva nezávislých štátov.

 (Autor je vysokoškolský učiteľ)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama