Košúty 1931 a dnešok

Tento rok 25. mája bolo 90 rokov od krvavého stretu medzi „zemerobotníkmi“ a četníctvom (žandárstvom) prvej Československej republiky počas turíčnej demonštrácie v Košútoch v roku 1931. Podrobnejšie o tejto udalostí a jej odraze v pamäti obce a spoločnosti, ako aj ďalšie súvislosti som opísal v článku: „Turíčne obete v Košútoch 1931“ v Slove 27. mája 2016. Súčasná zdravotná situácia na Slovensku mi neumožnila obzrieť si to, čo sa za päť rokov v Košútoch zmenilo. Preto som využil „prácu z domu“ na zamyslenie a hľadanie porovnaní s dneškom.
 

Investigácia vtedy a dnes

Investigácia znamená podľa Slovníka cudzích slov: úradné vyšetrovanie, pátranie. V prípade Košút o výsledkoch vyšetrovania informoval samotný minister vnútra Dr. Juraj Slávik v senátnom expozé, ktoré sa stalo všeobecne známe pod titulkom: „Nyní je v Košutech klid a pořádek…“. Za vinníka bol aj ministrom označený Štefan Major. V tom čase už druhé volebné obdobie poslanec za KSČ, novinár a najmä organizátor štrajkov a sociálnych bojov. Bol odsúdený do väzenia a v roku 1932 mu volebný súd odobral poslanecký mandát.


Súsošie turíčnych obetí v Košútoch. Po strane sochy-monolitu sú tri kvádre s menami zastrelených.

Gramatika slovenského jazyka pozná od podstatného mena investigácia aj prídavné meno – investigatívny. Jeho význam: „odhaľujúci nezákonnú činnosť, pátrajúci, vyšetrujúci, napr. novinár“. Spojenie investigatívny novinár je v dnešnej dobe veľmi frekventované, ale aj zneužívané či zľahčované. Často je iba doplnok či potvrdenie názoru vládnej moci alebo nástroj na presadenie politického vplyvu. Pred 90 rokmi skutočnú investigatívnu činnosť predviedla „Pravda“, týždenník KSS pre Slovensko (Sekcia III. Komunistickej internacionály), číslo 7 z nedele 5. júla 1931. Podľa tiráže noviny vychádzali vo štvrtok s dátumom budúcej nedele, číslo 7 bolo k dispozícii už 1. júla 1931. Boli to noviny, ktoré dnešný denník Pravda pri oslave svojej storočnice považuje za jedného zo svojich predchodcov. Vtedajšia Pravda určite nebola „mejnstrímom“. Okrem politickej príslušnosti novín k radikálnej ľavici to potvrdzuje každodenné motto v titulku novín: „Kto nepracuje, nech neje a nevládne! Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Prvá časť hesla by mala opodstatnenie aj dnes. Nosnou témou spomínaného čísla bola správa o udalostiach v Košútoch opierajúca sa o vyjadrenia účastníkov i svedkov. Neboli to ledačiny. Získali ich tri komisie, „ktoré v menších časových intervaloch dleli v Košútoch, a v ich okolí“. V každej z týchto komisií mala Pravda svojho spravodajcu z členov redakčného kruhu DAVu. Tak Pravda získala nesprostredkované a očité informácie. V prvej – redakčnej komisii ihneď po udalosti, boli davista Dr. Ján Poničan (právnik!) a redaktor Koloman Moškovič. V druhej – parlamentnej vedenej poslancom Kopeckým boli aj Dr. Vladimír Clementis a Ladislav Novomeský (obaja davisti). Tretiu komisiu „Ligy pre ľudské práva“ tvorili právnici. Jej členom bol davista Dr. Daniel Okáli, ktorý spoločne s vedúcim delegácie pražským advokátom Reichelom bol obhajcom zavretých demonštrantov. Zaujímavosť: všetky komisie boli z Košút vykázané.

Spomínaná reportáž Pravdy bola v plnom slova zmysle investigatívnou. Stavala na overených faktoch, poznala postavenie miestneho obyvateľstva i dôvody jeho nespokojnosti. Sleduje podrobne priebeh demonštrácie krok za krokom, temer slovo za slovom. Pútavosť zvyšuje aj určitý nadhľad autorov, napríklad: „Medzi prvými radami demonštrantov a medzi četníckym kordónom mohlo byť 12 – 18 krokov. Keď četníci zaujali svoje pozície, vzkríkol četnícky nadporučík Jánošík (ej Juro, kto všetko tvoje meno nosí) na Majora – dľa úradnej správy – aby sa legitimoval.“ Koľká irónia, Jánošík drží s pánmi! Zverejniť overené fakty v tej dobe nebolo jednoduché a predstaviť ich verejnosti nebolo ľahké. Vládna moc mala v tom čase priamy prostriedok ovládania miery slobody slova – cenzúru tlače. S ňou (nielen) Pravda mala bohaté skúsenosti. Preto požiadali poslanca Františka Kubača o imunizáciu správy (to ešte nepoznali imunitné problémy tlače v dnešnej pandemickej dobe!). Ale – „ani parlamentnej cenzúre neušli niektoré miesta našej správy“, niečo vybielili. Odporúčam reportáž prečítať si aj dnes, je stále aktuálna. Ešte po deviatich decéniách je ukážkou kvalitnej novinárskej práce.
 

Spravodlivosť je často slepá. Ale až tak…?

Ako (našťastie len) pozorovateľovi súčasnej trestnoprávnej praxe sa mi zdá, že jej za príklad slúži aj proces spred 90. rokov. Republika rozhodla o vine Š. Majora vari ešte pred prvými výstrelmi v Košútoch. Poslanca Majora v deň stretu zadržali a na druhý deň vzali do väzby, napriek popretiu, že by štval dav proti četníkom. O predpojatosti svedčí aj ďalší priebeh.

– Na svoju obhajobu splnomocnil už 27. 5. 1931 Dr. V Clementisa a Dr. J. Zoltán-Weichherza. Následná sťažnosť proti vzatiu do väzby bola neúspešná.

– Advokátovho koncipienta Daniela Okáliho četníci nevpustili do Košút, kde chcel získavať ďalšie svedectvá, čím obmedzili obhajobu.

– Na pojednávaní obhajoba poukázala aj zaujatosť sudcu, ale ten nadriadeným súdom vylúčený nebol.

– Rozsudok vyhlásili 13. júla. 1931. Obžalovaný bol uznaný vinným a odsúdený na 8 mesiacov väzenia ako hlavný trest a 2 000 Kč pokuty ako trest vedľajší. Jeho sťažnosť bola zamietnutá s tým, že ide o sťažnosť na postup četníkov a táto má byť riešená mimo trestného konania.

– Štátne zastupiteľstvo i obhajoba podali odvolania. Odvolanie advokáta malo 22 strán. Osobitne žiadal prepustenie na kauciu. Žiadosti vyhovené nebolo, pretože súd „neshľadal, že by obžalovaným nabídnuta istota 5 000 Kč nečinila útek jeho nepravdepodobný a je neprimeranou“.

– Advokát neuspeje ani so sťažnosťou – vrchný súd síce určí kauciu, avšak závratnou sumou 200 000 Kč s tým, že pri určení výšky bolo prihliadnuté aj na to, že obžalovaný je poslanec a „môže sa chlubiť množstvom ideových priateľov a organizácii, ktoré svoju príchylnosť a sympatiu obžalovanému prejavili značným počtom telegraficky podaných telegramov na súd I. a II. stupňa a od ktorých možno očakávať, že by sa usilovali za neho zábezpeku zložiť.“

– Pojednávanie o odvolaní bolo 25. 9. 1931, prítomní boli Clementis i Zoltán-Weichherz. Právna kvalifikácia skutku krajským súdom je považovaná za správnu, trest je však obžalovanému zvýšený na 15 mesiacov.

– Proti tomuto rozsudku podali zmätočnú sťažnosť obhajcovia i Vrchné štátne zastupiteľstvo. O zmätočných sťažnostiach rozhodol najvyšší súd tak, že zmätočnú sťažnosť obžalovaného zamietol, avšak sťažnosti štátneho zastupiteľstva čiastočne vyhovel, keď zmenil kvalifikáciu skutku na zločin, predĺžil trest do žalára na 16 mesiacov a popri peňažnej pokute 2 000 Kč uložil i trest straty úradu na 5 rokov.

– Odsúdený Major nastúpil výkon trestu v Leopoldove. Žiadosť o podmienečné prepustenie bola zamietnutá.[1] Skutočne právne Kocúrkovo!
 

Tragédii predchádzalo víťazstvo

Zastrelenie troch neozbrojených ľudí štátnou mocou bolo veľkou tragédiou a je správne nezabúdať a stále si ju pripomínať. V tieni obetí Košút sa stráca to, čo bezprostredne predchádzalo turíčnemu stretu s vládnou mocou. Víťazstvo štrajku želiarov a roľníkov! Tretí rok svetom i Slovenskom lomcuje veľká hospodárska kríza. Kým dva roky predtým sociálny boj roľníckej bedače na Galantsku utrpel porážku najmä pre ľahostajnosť nezamestnaných, ktorí sa stávali štrajkokazmi, tak štrajk za zvýšenie miezd, ktorý prepukol na majetkoch cukrovaru v Dioseku (dnes Sládkovičovo) na dvoroch Gáň, Košúty v druhej polovici mája 1931 mal úplne iný výsledok. Aj o tom sa zmieňuje reportáž v archívnej Pravde. „V štrajku stálo asi 2 000 zemerobotníkov okresu (…) Keď zástupca okresného úradu zistil situáciu (…), dal pokyn riaditeľom a statkárom okresu, aby podmienky robotníctva prijali. Zamestnávatelia skutočne podpísali v piatok dňa 22. mája zmluvu, „dľa ktorej sa mužom bude vyplácať Kč 1,30 na hodinu, ženám a mládeži Kč 1,10 na hodinu“. Vopred ohlásené (následne zakázané) zhromaždenie v Košútoch zvolali komunisti a odbory v snahe zovšeobecniť skúsenosti pre ďalšiu politickú prácu. Z tohto pohľadu použitie brachiálneho násilia tri dni po podpise „kolektívnej zmluvy“ sa javí ako príklad malichernej odplaty s tragickými následkami.

Úspešný štrajk deputátnikov a poľnohospodárskych robotníkov slúžil za námet divadelnej hry dramatika Ľubomíra Smrčka – Dobrodinci, ktorú napísal v roku 1952. Dramatická zápletka vrcholí slovami želiara „Páni ustúpili. Dali nám všetko“, ale v pozadí počujeme telefonáty polície ... V knižnom vydaní drámy režisér Jozef Pálka zdôrazňuje: „Dobrodinci nie sú len historickou hrou. Sú predovšetkým mocnou zbraňou v rukách citlivého umelca (…) Aby sa takouto zbraňou stali, musíme ostro vykuť ich hlavnú myšlienku, že ak má robotnícka trieda žiť, musí kapitalizmus zomrieť.“ Slová možno znejú archaicky, ale pripomeňme, že kniha vyšla v roku 1953.

Foto: Jozef Schwarz

SÚVISIACE:
DAV 5 – 6/1931: Čierne Turíce košútske