Kotleba ako symptóm doby

Ak chceme pochopiť  príčiny výsledku župných volieb v Banskej Bystrici o okolí, musíme získať odstup od tradičných klišé, ktorými zväčša výsledok tejto voľby interpretujú. Predovšetkým je veľmi mylné vnímať Kotlebu len ako fašizoidného nácka, ktorého jediným cieľom je nastoliť na Slovensku režim podobný tomu v Nemecku v rokoch 1933 – 1945. Jeho vstup do politiky bol o tom. Fakľové sprievody, pochodovanie v uniformách, hrubá a agresívna rétorika, to všetko je už minulosťou. Postupne totiž pochopil, že takýmito metódami sa nikdy neodpúta od pozície pouličného bitkára a jeho šanca dostať sa z úplného okraja politického spektra do ako tak akceptovaných častí politického spektra, vedie cez zmenu politických metód a rétoriky.  

V priebehu niekoľkých rokov sme tak boli svedkami postupnej premeny Mariána Kotlebu. Kotleba pochopil, že ľudí nesmie strašiť, ale naopak, musí im začať hovoriť z duše. Okrem toho, a to  mu treba uznať, veľmi dobre zvládol politický markerting. Každá jeho politická akcia, či už protest v Šarišských Michaľanoch alebo protest pri výročí SNP či spanilá jazda do Krásnohorského Podhradia sa ocitala v epicentre pozorností celoslovenských médií. Vždy sa pri takýchto akciách dostal na prvé stránky médií, či ako „otvarák“ v hlavných správach. A aj keď až do nedávna vystupoval len ako politická atrakcia, jeho meno sa stalo politickou značkou.

Poďme však k bezprostredným príčinám jeho „nečakaného“ úspechu. To, čo dnes zažívame, elitný český politológ Pehe označil ako unavenú demokraciu. A skutočne, po dvadsiatich rokoch striedania takzvaných tradičných strán je základný pocit väčšiny ľudí frustrácia, nesplnené očakávania a nedôvera k vládnucemu establišmetu. Politici koalície či opozície sú rovnako bezfarební, nudní, akoby bez života, v zajatí tých istých myšlienkových schém a fráz. Stratili akúkoľvek príťažlivosť, ale aj dôveryhodnosť, sú vnímaní len ako nutné zlo. V takejto situácii potom na úspech politika stačí, aby odhodil falošné pravidlá politickej korektnosti. Všade na svete je hlavnou príčinou sympatie k populistom pocit, že tento človek nám hovorí pravdu, že sa našiel spomedzi politikov konečne niekto, kto je úprimný. V tom je celé tajomstvo ich úspechu. Za úspechom Kotlebu je skutočnosť, že prekročil svoj tieň. Už nie je vnímaný ako fašizoidný extrémista, ale ako politik, ktorý bez servítok poukazuje na to, čo ľudí trápi. Jeho voličom v zásade možno ani nevadí, že neponúka reálne riešenia, stačí im, že hovorí to, čo si mnohí z nich v súkromí skutočne myslia a na rozdiel od iných politikov sa nebojí, že za svoju otvorenosť to od mainstreamových médií poriadne schytá. Paradoxne, práve naopak, čím viac doňho média šijú, tým viac mu to pomáha, a tým viac sympatií vzbudí u bežných voličov.

Toľko k všeobecným príčinám jeho až nečakaného úspechu. To všetko by však celkom nevysvetľovalo konkrétny bystrický úspech Kotlebu v meraní síl s etablovaným podpredsedom Smeru Vladimírom Maňkom. A tu sa práve dostávame k špecifikám nášho volebného prekvapenia. Treba si uvedomiť, že v prvom kole získal Vladimír Maňka relatívne veľmi slušný výsledok. Od absolútneho víťazstva ho delilo sotva pol percenta hlasov.  Naopak, postup Kotlebu do druhého kola (pred štyrmi rokmi skončil na treťom mieste), bol prekvapujúci skôr v kontexte s extrémne dlhou, intenzívnou a nákladnou kampaňou Ľudovíta  Kaníka. Spôsob, ako na takúto situáciu zareagovali voliči, takmer nikto správne neodhadol. Ako sa dnes ukazuje, mediálna ostrakizácia – odmietnutie Maňku ísť s ním do televíznych duelov, resp. odmietnutie RTVS vysielať duel v priamom prenose, Kotlebovi nielenže neuškodila, ale naopak, mu pomohla. Celá kampaň pred druhým kolom sa zredukovala na heslá o tom, že treba zastaviť extrémizmus. Pritom Kotleba postavil svoj program na kritike korupcie, poukazovaním na neschopnosť vládnych elít zabezpečiť bezpečnosť majority, nezamestnanosť a podobné veci, ktoré kvária väčšinu ľudí. Prekvapenie volieb nastalo v tom, že druhé kolo volieb sa zmenilo na protestnú voľbu proti súčasnému politickému establišmetu, ktorý tu vládne vyše dvadsať rokov a ukazuje sa, že nedokáže efektívne riešiť problémy, ktoré ľudí skutočne kvária. Navyše Maňka bol ideálny terč pre takýto spôsob protestu. Mnoho ľudí jednoducho nebolo ochotných akoby z povinnosti voliť župana, ktorý je zároveň europoslancom, a tým pádom je schopný a ochotný aktívne sa venovať župe štyri dni v mesiaci. Táto skutočnosť bola v priebehu kampane široko medializovaná. Vo výsledku to znamenalo, že Maňka bol vykresľovaný ako „jediný prijateľný politik“, ktorého slušní občania môžu voliť. Ako sa ukázalo, tento model kampane bol veľmi  kontraproduktívny.

Ľudia sa postupne stávajú alergickí na to, že im niekto hovorí, čo môžu a majú robiť. Župné voľby v Banskej Bystrici možno vnímať ako symptóm unavenosti, znechutenosti a straty perspektívy, ktorý voliči ocenili takouto protestnou voľbou. Zároveň je to znak toho, že aj na Slovensku začína vznikať fenomén populistických politikov, ktorí  dokážu osloviť významnú časť slovenských voličov. Ukazuje sa, že večne odsúvanie neriešených problémov, ba dokonca neschopnosť, čo len otvorene pomenovať ich, vedie k tomu, že voliči sa v čoraz väčšej miere budú upínať k politikom, ktorí túto frustráciu vedia aspoň verbálne saturovať. Je to veľká výzva pre tradičné politické strany, aby na tieto hrozby reagovali. Ak sa naďalej budú len vzájomne obviňovať a neriešiť aj vlastné zlyhania, Kotleba sa stane len fenomén, ktorý potvrdí nový trend. A ten môže naznačiť priam tektonické zmeny v našej politike.