Krajinské voľby volieb v Hesensku
Hesenské voľby boli posledným „lakmusovým papierikom“, v ktorých sa v tomto roku reálne prejavili politické nálady v nemeckej spoločnosti. Zdá sa, že rok 2019 môže byť v Nemecku spojený s určitými, i väčšími, zmenami na politickej scéne, pričom úplne vylúčené nie sú ani predčasné parlamentné voľby, hoci zatiaľ tomu nič nenasvedčuje. Výsledky prieskumov preferencií pred voľbami v Hesensku, podobne ako v Bavorsku, naznačovali, že „takmer všetko je jasné“, ale „politická mapa“ Nemecka sa opäť trochu zmenila.
Typické gesto nemeckej kancelárky nazvané Merkelovej diamant.
Foto: Armin Linnartz / Wikipedia.org
Hladinu po ďalšom volebnom neúspechu CDU rozvírilo vyhlásenie kancelárky A. Merkelovej 29. októbra, že sa už nebude uchádzať o funkciu predsedníčky CDU a ani vo voľbách v roku 2021 už nebude kandidovať na premiérku, ale ani na kreslo poslanca. Tento krok sa sčasti očakával – rôzne kruhy k nemu kancelárku priam nútili –, ale pre nepokojnú nemeckú politickú scénu prináša ďalšie komplikácie.
Potvrdenie prognóz z prieskumov preferencií politických strán
Predpokladalo sa, že do Landtagu sa dostane 6 strán Kresťanskodemokratická únia (Christlich Demokratische Union Deutschlands – ďalej len CDU), Sociálnodemokratická strana Nemecka (Sozialdemokratische Partei Deutschlands – ďalej len SPD), Spojenectvo90/Zelení (Bündnis 90/Die Grünen – ďalej len Zelení), Alternatíva pre Nemecko (Alternative für Deutschland – ďalej len AfD), Slobodná demokratická strana (Freie Demokratische Partei – ďalej len FDP) a Ľavica (Die Linke). Tieto prognózy sa aj naplnili, pričom volebné zisky sa len málo odlišovali od nameraných preferencií.
Trendy preferencií politických strán po voľbách do Bundestagu v septembri 2017 sa zdajú byť pomerne stále. Potvrdili sa aj v ďalších krajinských voľbách, ktoré boli po nich – v Dolnom Sasku 15. októbra 2017, v Bavorsku 14. októbra 2018. Stručne uvedené, ide o pokles hlasov pre veľké strany CDU (resp. CDU/CSU) a SPD, ktorý sa ešte, zdá sa, úplne nezastavil. Rastie podpora AfD, ktorá zdá sa už kulminuje. V posledných mesiacoch je do určitej miery prekvapením rast preferencií Zelených. Ľavica akoby určitým spôsobom stagnovala. FDP dosahuje rozdielnu podporu, ale tiež už nemá takú pozíciu ako v minulosti.
Výsledky krajinských volieb v Hesensku
Doplníme, že aj v Hesensku sú voľby jednokolové a poslanci Landtagu sa volia dvojakým spôsobom. Ide o hlasovanie v 55 volebných obvodoch, kde víťazi získavajú tzv. priamy mandát. Víťazí ten kandidát, ktorý získa najviac hlasov (nie je potrebná nadpolovičná väčšina). Druhá časť poslancov sa do krajinského parlamentu dostane na základe hlasovania na stranícke listiny. Vzhľadom na tzv. prevísajúce a vyrovnávacie mandáty a niektoré ďalšie úpravy vo volebnom zákone bude až 137 poslancov (v parlamente po predchádzajúcich voľbách ich bolo 110).
Podľa predbežnej správy Hesenského štatistického úradu bola účasť na voľbách 69,7 %, čo je o 5,9 % menej ako v roku 2013. Pri hlasovaní na stranícke listiny jednotlivé strany získali (v zátvorke sú kurzívou uvedené výsledky, ktoré strana dosiahla v predchádzajúcich voľbách):
CDU – 27,0 % (38,3 %)
Zelení – 19, 8 % (11,1 %)
SPD – 19,8 % (30,7 %)
AfD – 13,1 % (4,1 %)
FDP – 7,2 % (5,0 %)
Ľavica – 6,3 % (5,2 %)
Víťazom volieb je teda formálne znovu CDU, ale zo všetkých strán v novom Landtagu mala najväčšie straty v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami (najhorší výsledok od roku 1966). Pokračoval aj odvrat voličov od SPD, no hoci to nebolo početne až také masívne ako v Bavorsku, predsa len išlo o najhorší výsledok strany vo voľbách od roku 1946.
Početne najväčší prírastok mala AfD, ktorá je po týchto voľbách zastúpená vo všetkých 16 nemeckých krajinských parlamentoch. Za neoficiálneho víťaza volieb sa v niektorých kruhoch považujú Zelení, ktorí sa necelými 100 hlasmi navyše pre stranícke listiny ocitli pred SPD. Nárast počtu hlasov pre Zelených bol len o 0,3 % menší ako v prípade AfD.
V novom Landtagu má CDU 40, Zelení a SPD po 29, AfD 19, FDP 11 a Ľavica 9 poslancov. Získať nadpolovičnú väčšinu v týchto podmienkach môže viacero koalícií. Ide o pokračovanie v doterajšej čierno-zelenej koalícii, ktorá vznikla po predchádzajúcich voľbách (so 69 poslancami). Šancu má aj „Jamajka“ (CDU, Zelení, FDP, ktorá by disponovala až 80 hlasmi). Formálne by mohla byť aj veľká koalícia CDU a SPD (69 poslancov), ako aj koalícia bez CDU, ktorá sa nazýva semaforovou (Ampelkoalition) zložená z SPD, FDP a Zelení so 69 poslancami. Nesplnili sa nádeje na vznik červeno-červeno-zelenej koalície (SPD, Ľavica a Zelení), lebo by mala len 67 poslancov.
Utváranie volebnej koalície bude iste aj pod dojmom vyhlásenia A. Merkelovej o jej odchode z čela CDU. Poznamenáme, že dva týždne po voľbách nie je ešte dohoda o volebnej koalícii ani v Bavorsku, kde však všetko nasvedčuje tomu, že bude pozostávať z Kresťansko-sociálnej únie Bavorska (CSU) a Slobodných voličov Bavorska. Slobodní voliči už oznámili svoje predstavy o koalícii, v ktorej požadujú tri kreslá. Situáciu komplikuje v Bavorsku aj to, že silnejú požiadavky, aby H. Seehofer po vyhlásení A. Merkelovej odstúpil z postu predsedu CSU.
Blíži sa koniec Merkelovej éry
Voľby predsedu CDU majú byť na zjazde v Hamburgu 6. – 8. decembra 2018. A. Merkelová svojím vyhlásením 29. októbra zodpovedala na jednu z najpočetnejších (aj najzvedavejších) aktuálnych politických otázok v Nemecku, či bude ešte kandidovať na tento post.
Politika je nevyspytateľná a zdá sa, že aj v Nemecku v nej nastáva doba paradoxov. Napriek vyhláseniu A. Merkelovej nenastal ešte čas robiť celkové hodnotenie jej politickej činnosti a na túto tému sa začne skutočná diskusia až neskôr. Formálne môže stáť na čele vlády ešte zhruba tri roky, hoci nie je vylúčený ani jej skorší odchod z tejto funkcie. A tak uvedieme len medzníky jej politickej kariéry na špičke nemeckej politiky.
Na čele CDU stojí A. Merkelová od apríla 2000. Od novembra 2005 je už takmer 13 rokov nemeckou kancelárkou (prvou v dejinách). Predtým bola v rokoch 1991 – 1994 spolkovou ministerkou pre otázky žien a mládeže a 1994 – 1998 pre životné prostredie, ochranu prírody a bezpečnosť jadrových reaktorov.
V roku 2018 bola štvrtýkrát zvolená za kancelárku, čím sa zaradila k politickým velikánom na čele NSR, ktorí sa stali kancelármi až päťkrát – teda ku K. Adenauerovi (na čele spolkovej vlády stál vyše 14 rokov) a H. Kohlovi (kancelárom bol viac ako 16 rokov). Obaja boli dlhšie aj na čele CDU (K. Adenauer v rokoch 1946 – 1966 a H. Kohl v rokoch 1973 – 1998).
Na rozdiel od nich A. Merkelová však získala aj širšie medzinárodné uznanie. Niekedy sa označuje aj za faktického lídra EÚ a v rôznych rebríčkoch sa zaraďuje medzi najvplyvnejšie politické osobnosti sveta.
Súvislosti zmeny na čele CDU
Situácia, že nemecký kancelár, ktorý priviedol stranu k volebnému víťazstvu (aj keď k „chudobnému“) sa vzdá funkcie predsedu strany, je v CDU netradičná. A. Merkelová sa dostala na post predsedu CDU v čase, keď strana bola v opozícii.
Odchod A. Merkelovej z čela CDU musí viesť aj k zmene politiky strany. Bude to znamenať zmenu zamerania politiky CDU vo viacerých oblastiach, ale aj nové heslá, ktoré majú pritiahnuť voličov.
Voči politike A. Merkelovej možno mať rôzne výhrady najmä pre jej tvrdú neoliberálnu ekonomickú orientáciu. Politika po hospodárskej kríze v roku 2008 jej pozíciu posilnila. Oslabila ju však politika v oblasti migrácie, najmä po kríze, ktorá vypukla v roku 2015. A. Merkelová sa často považuje za symbol tejto politiky nielen v NSR, ale aj v EÚ, čo vedie k jej kritike nielen v Nemecku, ale aj vo viacerých štátoch, ktoré majú výhrady voči súčasnej migračnej politike v EÚ.
CDU mala ku koncu septembra 2018 vyše 417 tisíc členov, čo je na súčasné pomery iste veľa, ale na víťazstvo vo voľbách to je len malá časť potrebných hlasov. Otázne je, či zmena na čele CDU povedie k zvýšeniu jej popularity medzi nemeckými voličmi. Nejde len o novú tvár, ale aj novú politiku, ktorá zmení postoj voličov k strane.
Ani v súčasnom Nemecku to nie je také jednoduché. Ukazuje sa to na prípade SPD, ktorá má od roku 2017 už tretieho predsedu, resp. predsedníčku, ale prepad jej preferencií sa nezastavil.
Nespokojnosť s politikou, ktorú stelesňuje A. Merkelová sa v niektorých kruhoch v Nemecku prejavuje už dlhší čas. Vystupňovala sa po výsledkoch volieb do Bundestagu, kde koalícia CDU/CSU dosiahla druhé najhoršie výsledky od roku 1949.
Po slabých volebných výsledkoch sa, samozrejme, objavila väčšia kritika A. Merkelovej najmä zo strany opozície. Stupňujúce sa komplikácie naznačil aj neúspech rokovaní o koalícii Jamajka (CDU/CSU, FDP a Zelení), čo viedlo k ďalším kritickým výhradám voči A. Merkelovej. V dejinách NSR trvalo najdlhší čas, ktorý uplynul od spolkových volieb (v septembri 2017) do vymenovania novej spolkovej vlády (v marci 2018). Vytvorenie novej veľkej koalície sa niekedy považuje aj za východisko z núdze a predídenie (ktovie ako na dlho) predčasným parlamentným voľbám, ktoré by príliš veľké zmeny v rozložení síl nepriniesli.
Avšak i v súčasnej vláde veľkej koalície sa objavuje viacero problémov. Nejde pri tom len o nemastné-neslané kroky a vyhlásenia SPD. Netradičná bola najmä situácia, ktorá viedla takmer k vládnej kríze v súvislosti s vyhláseniami spolkového ministra vnútra a predsedu CSU H. Seehofera, ktorého stranícka pozícia sa oslabuje.
Výhrady voči A. Merkelovej mali aj členovia jej vlastnej strany. Klesajúca popularita CDU sa z ich strany spájala s politikou „Mutti“ Merkelovej. Otázka, je ako v najbližšom čase (do nových parlamentných volieb) posilní CDU súťaž (boj?) o získanie postu nového predsedu. Jednoznačný kandidát totiž nie je.
Spomínajú sa viacerí možní uchádzači. Ide o predsedu Bundestagu W. Schäubleho (*1942), ktorý bol ministrom financií (2009 – 2017) a ministrom vnútra (2005 – 2009) vo vládach A. Merkelovej a ministrom vnútra (1989 – 1991) vo vláde H. Kohla. Bol už aj predsedom CDU pred A. Merkelovou (v rokoch 1998 – 2000). Ďalej to sú J. Spahn (*1980) súčasný minister zdravotníctva a A. Krampová-Karrenbauerová (*1962), sárska ministerská predsedníčka.
Doslova pár minút po vyhlásení A. Merkelovej prejavil o funkciu záujem jej veľký politický rival F. Merz (*1955). V rokoch 2000 – 2002 bol vedúcim opozície v Bundestagu a v rokoch 1998 – 2000 a 2002 – 2004 zástupcom vedúceho frakcie CDU/CSU v Bundestagu. Od roku 2009 je predsedom siete Atlantický most, organizácie, ktorá buduje ekonomické, finančné, vzdelávacie a vojensko-politické prepojenia medzi USA a Nemeckom.
Ďalšou veľmi zložitou otázkou je, čo bude znamenať koniec éry A. Merkelovej pre medzinárodnú politiku. Iste sa premietne aj do fungovania EÚ a do vzťahov Nemecka s RF ale aj USA. Vzhľadom na to, že zmena predsedu CDU je predovšetkým vnútronemecká záležitosť, tieto úvahy zatiaľ necháme bokom. Uvedieme len, že k A. Merkelovej majú úplne rozdielne vzťahy D. Trump a V. Putin. D. Trump, hoci Spojené štáty oficiálne vyhlasujú NSR za svojho pevného spojenca v Európe, ju očividne považuje za protivníka a priam ju vydiera, či už v rámci NSR (ale v postoji USA k Nemecku boli aj v minulosti rôzne paradoxy) alebo aj EÚ. V. Putin sa aj napriek pevnému začleneniu NSR do NATO a euroatlantických štruktúr snaží zachovať korektné vzťahy a stále považuje spoluprácu s Nemeckom za dôležitý prvok európskeho rozvoja a stability.
Záverom
V budúcom roku čakajú Nemecko štyri riadne krajinské voľby. Tri z nich budú v spolkových krajinách na území bývalej NDR, čo ich činí značne zaujímavými, lebo politická atmosféra v tejto časti Nemecka je iná ako v starých spolkových krajinách. Ide o voľby 1. septembra v Sasku (súčasná koalícia CDU a SPD) a Brandebursku (súčasná koalícia SPD a Ľavica) a 27. októbra v Durýnsku (súčasná koalícia Ľavica, SPD, Zelení). Okrem toho sa bude voliť 26. mája parlament v slobodnom hanzovnom meste Brémy (súčasná koalícia SPD a Zelení).
Vzhľadom na vyššie uvedené trendy v preferenciách politických strán sa v týchto spolkových krajinách, najmä na území bývalej NDR, vo všeobecnosti očakávajú pomerne veľké zmeny. Zmeny môže vyvolať však aj nový predseda CDU, ktorý sa najmä vo vnútornej politike CDU bude snažiť o inú orientáciu strany.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
