Krviprelievanie alebo kompromis na Ukrajine?

Verchovna rada, ukrajinský parlament, priečelie.
Foto: Håkan Henriksson / cc

Minulý týždeň sa možno zdalo, že Ukrajina dosiahne kompromis pri hľadaní politickej krízy, ktorá ňou zmieta už niekoľko mesiacov. Túto nádej poskytla dohoda, ktorú sprostredkovali politici z krajín EÚ medzi prezidentom V. Janukovyčom a opozíciou. Prezident podľa dohody súhlasil so zmenou ústavy a návrat do stavu z roku 2004, ako aj s predčasnými prezidentskými voľbami. Bohužiaľ, predstavitelia opozície dohodu nesplnili. Nepodarilo sa im nastoliť poriadok v uliciach, ani nedodržali dohodnuté termíny. Samozrejme, presvedčiť povstalcov na uliciach bolo veľmi ťažké, a že pri tom opoziční predstavitelia na čele s V. Kličkom zlyhajú, to sa dalo očakávať. Oveľa horší je však fakt, že dohodu neplnili ani politické strany v parlamente, ktorých predstavitelia kompromis podpísali. Je zrejmé, že predstavitelia opozície nemali v úmysle dohodu s prezidentom Janukovyčom plniť vôbec. Na uliciach Kyjeva to akiste vyvolalo nadšenie, ale vo východných regiónoch Ukrajiny podobné nadšenie nenastalo. Ukrajina dnes potrebuje zmierenie medzi oboma časťami krajiny a, bohužiaľ, politické sily, ktoré dnes dominujú na uliciach Kyjeva, k ukončeniu konfrontácie neprispievajú.

Impeachment prezidenta a ústavnosť

Už  minulú sobotu sa stala vážna vec, ktorá vzťahy medzi východom a západom Ukrajiny skomplikovala: v ukrajinskom parlamente poslanci „odvolali“ prezidenta V. Janukovyča. Žiaľ, už dnes možno povedať, že konanie poslancov bolo jednoznačným porušením nielen dohody, sprostredkovanej európskymi politikmi, ale aj porušením ukrajinskej ústavy. Ukrajinská ústava pozná síce spôsoby ako odvolať prezidenta, nemôže to však urobiť parlament samostatne, na tomto postupe sa musia zúčastniť aj ďalšie zložky moci: http://zakon4.rada.gov.ua/laws/show/254%D0%BA/96-%D0%B2%D1%80/page3. Podľa článku 111 ukrajinskej ústavy môže Verchovna rada začať konanie na odvolanie prezidenta, ktorý spáchal vlastizradu alebo iný zločin. Musí však zriadiť dočasnú vyšetrovaciu komisiu, ktorá všetky podozrenia preverí a súčasťou tej komisie bude aj špeciálny prokurátor, aj špeciálni vyšetrovatelia. Následne vyšetrovacia komisia predloží svoje závery parlamentu. Ústavnosť celého postupu potom potvrdí Ústavný súd Ukrajiny a trestnosť konania prezidenta zase Najvyšší súd Ukrajiny. Až potom môže Verchovna rada kvalifikovanou väčšinou odvolať prezidenta. Poslanci však celú procedúru obišli a prijali len akýsi dokument, na základe ktorého stráca prezident moc, takže to nie je v súlade s ústavou. Tento dokument preto v mnohých regiónoch považujú za neplatný. V. Janukovyč je dnes síce „politická mŕtvola“, ale viaceré regióny Ukrajiny súčasne odmietajú akceptovať dočasného prezidenta Turčinova, ktorého vymenovali v Kyjeve.

Je paradoxom, že držitelia moci v Kyjeve, ktorí hlásajú ideály právneho štátu a domáhajú sa jeho princípov, takýmto spôsobom porušili kľúčový princíp právneho štátu – ústavnosť. Štátne orgány, vrátane parlamentu, musia konať na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu. Poslanci nemôžu sami sebe priznávať právomoc svojvoľne rozhodovať o osude ostatných ústavných orgánov. Ukrajinská ústava do procesu odvolávania prezidenta úmyselne involvuje aj ďalšie štátne orgány, tie však zostali úplne opomenuté. Je otázne, či budú kyjevskí predstavitelia presadzovať právny štát na Ukrajine, keď hneď od začiatku ich cesty k moci stojí takéto flagrantné porušovanie ústavy a ústavnosti. Podstata právneho štátu spočíva práve v tom, že jeho princípy musím dodržovať aj vtedy, keď je to pre mňa nevýhodné. Ak niekto dodržuje ústavnosť len vtedy, keď to je pre neho výhodné, tak o budovaní právneho štátu hovoriť nemožno...

Ako hlasuje parlament v Kyjeve?

Súčasný parlament však má s otázkami legitimity aj ďalšie problémy. Mnohí z poslancov, ktorí v posledných dňoch hlasovali s prozápadnými stranami, predtým hlasovali opačne. Často to boli ľudia, ktorí sa očividne zľakli násilných povstalcov. Keďže je dnes Kyjev úplne v rukách povstalcov a policajné sily nechránia parlament, je jasné, že len sotvaktorý z prítomných poslancov si trúfne hlasovať proti vôli ulice. Povstalci totiž môžu do parlamentu kedykoľvek vtrhnúť a niet sily, ktorá by im zabránila vybaviť si účty s nepohodlným poslancom. Parlament v Kyjeve dnes zjavne prijíma rozhodnutia pod nátlakom a poslanci nie sú pri svojom rozhodovaní slobodní.

Existujú aj iné negatívne príklady z Kyjeva. Povstalci napr. neustále hovoria, ako chcú bojovať proti korupcii a za demokratické pravidlá, avšak tolerujú netransparentné praktiky, ktoré sa im zjavne dejú pod nosom. Napr. spôsob, akým získali podporu istej skupiny doteraz provládnych poslancov, mal silné znaky korupcie. Pochybujem, že tí z poslancov Strany regiónov, ktorí sa pridali k povstalcom, doteraz o nedostatkoch V. Janukovyča nič nevedeli a až protesty im otvorili oči. Skôr to bolo tak, že rýchlo prezliekli kabáty. Niet pochýb, že v Janukovyčovej Strane regiónov bola vždy veľká skupina jednotlivcov, ktorí svoje politické funkcie využívali na súkromné koristenie. Títo ziskuchtivci však už dokázali aj predtým obratne prechádzať medzi politickými stranami. Počas revolúcie na Majdane asi zistili, že by mohli získať výhody i podporou protistrany. I zo strany opozície sa určite objavili spôsoby motivácie, ktoré ich presvedčili, aby sa pridali na jej stranu. Prorevoluční oligarchovia ich zrejme presviedčali, či už ponukou politickej budúcnosti v proeurópskych silách alebo priamo finančnými výhodami. Podozrenia z kupovania poslancov sa na Ukrajine objavovali síce už mnohokrát, ale tentoraz sú o to vážnejšie, že ide o krvavú revolúciu.

Strana regiónov je dnes očividne porazeným v celej ukrajinskej kríze, avšak pre východnú a južnú časť Ukrajiny to je aj istá príležitosť na katarziu. Tým, že mnohí „prezliekači“ kabátov Stranu regiónov dnes opustili a hlasujú v Kyjeve spolu s novou mocou, stratila táto strana značnú časť svojej podpory. Avšak tí politici, ktorí opustili Kyjev a nenechali sa získať pre spoluprácu s povstaleckými politikmi, väčšinou úprimne zdieľajú názory obyvateľstva východnej a južnej Ukrajiny. Jednou z hlavných tém pre východnú a južnú Ukrajinu preto bude aj nájdenie nového lídra, keďže značná časť obyvateľov východnej a južnej Ukrajiny cíti potrebu ochrany pred nacionalistami. 

Na východe a juhu Ukrajiny neveria frázam o boji proti korupcii a oligarchom, veď J. Tymošenková vytvorila typicky oligarchickú stranu a aj Udar V. Kličku je plný ľudí, dosadených oligarchickými skupinami: http://despiteborders.com/strana-udar-vitalija-klicka-realna-alebo-systemova-opozicia/ . Paradoxné na celej situácii je aj to, že mnohí z oligarchov, ktorí podporovali V. Janukovyča, majú svojich ľudí aj na druhej strane barikády. Títo oligarchovia pozorne sledujú situáciu a svoje kontingenty dirigujú tak, aby stáli na tej strane, ktorá aktuálne získava prevahu. Na začiatok ukrajinského boja proti oligarchii a korupcii to zatiaľ nevyzerá.

Konfrontačná politika novej moci

Je jasné, že pri revolúciách často prichádza k rôznym porušeniam pravidiel ústavného systému. Avšak hlavným problémom je to, že sa nová moc v Kyjeve rozhodla pokračovať v konfrontácii aj po získaní kontroly nad ústrednými orgánmi v Kyjeve. Politici ako Kličko alebo Jaceňuk mali po dobytí Kyjeva v podstate dve možnosti: buď mohli skončiť spoluprácu s ultranacionalistami a pokúsiť sa dohodnúť s východom a juhom, alebo sa mohli oprieť o extrémne sily a tým zavrhnúť spoluprácu s východnou Ukrajinou.

Držitelia moci v Kyjeve sa rozhodli pre to druhé a pribrali do navrhovanej vlády niektoré podivné osobnosti: http://www.mediaport.ua/na-maydane-v-kieve-predstavili-novoe-pravitelstvo . Jednou z nich je D. Bulatov, predstaviteľ „Automajdana“, ktorý sa má stať ministrom mládeže a športu. Verejnosť sa o ňom dozvedela nedávno, keď tvrdil, že ho neznámi muži „s ruským prízvukom“ uniesli a chceli ho ukrižovať. Jeho tvrdenia boli veľmi pochybné, hoci určite pomohli opozícii v kampani proti prezidentovi V. Janukovyčovi. Celkovo sa zdá, že v navrhovanej vláde dominujú ľudia z okolia J. Tymošenkovej, hoci ona sama vo vláde nebude. Vo vláde nebudú ani ďalší lídri opozície, ani V. Kličko, ani O. Ťahnybok. Ich neúčasť zrejme súvisí s prípadnou snahou kandidovať v májových voľbách na prezidenta.

Na východe a juhu štátu je však navrhované zloženie vlády len sotva akceptovateľné. Ruskojazyční obyvatelia si neželajú, aby im znovu zakazovali ruský jazyk a nechcú ani vyhlásenie S. Banderu za „hrdinu Ukrajiny“. Je zrejmé, že dnešní politici budú chcieť opäť vnucovať svoje predstavy východnej Ukrajine a tak sa šanca na dohodu medzi oboma časťami štátu zníži.

Nová moc v Kyjeve už zrušila zákon o regionálnych jazykoch, ktorý je taký dôležitý pre menšinové obyvateľstvo: http://www.russkiymir.ru/russkiymir/en/news/common/news12783.html . Tento zákon pritom nespochybňoval postavenie ukrajinčiny ako jazyka štátu, ale v regiónoch, kde jazyková menšina tvorila aspoň 10 % obyvateľov, bolo možné úradne používať i jazyk menšiny. Skúšam si predstaviť, keby niekto zrušil právo maďarskej menšiny na Slovensku používať jazyk v obciach, kde má menšina 20 %.

Rozmach ukrajinského nacionalizmu v Kyjeve však neohrozuje len ruskojazyčné obyvateľstvo, je hrozbou napr. aj pre rusínsku menšinu na Ukrajine. Som zvedavý, ako ďaleko preto išiel v kritike novej moci náš minister zahraničných vecí pri svojej návšteve Kyjeva.

Nová moc v Kyjeve uskutočňuje nátlak i na členov Komunistickej strany Ukrajiny, prevažne z východnej Ukrajiny. Najprv neznámi maskovaní muži obsadili centrálu komunistickej strany v Kyjeve a potom parlament v novom zložení pripravil dokonca návrh zákona o zákaze komunistickej strany, ktorý vyvolal búrku nevôle u mnohých ľavicových politikov sveta: http://www.kpu.ua/edinyj-poryv-evropejskie-levye-vystupili-v-zashhitu-kpu/ . Iste, diskusia o zákaze komunistickej strany nie je vo východnej Európy nič nové, avšak keď sa o takýto zákaz v parlamente pokúšajú sily s podporou banderovských extrémistov, vyznieva to veľmi podivne.

Mierové riešenie ako priorita

Kyjev si akiste uvedomuje, že jeho krokmi sa šanca na kompromis medzi stranami na Ukrajine znížila. Nová moc preto pripravila normotvornú ofenzívu: najprv sa parlament uzniesol, že zruší jednotky Berkut a pripravuje aj rozpustenie zastupiteľských orgánov na Kryme. Takéto normy však bude priamo na mieste presadzovať len ťažko, lebo nemá kontrolu ani nad územím Krymu, ani nad niektorými ďalšími regiónmi.   

Regióny na východe či juhu Ukrajiny dnes nemienia kapitulovať len tak ľahko. Nová ukrajinská vláda je schopná sa na východe presadiť len do určitej miery. Je tiež zrejmé, že Kyjev bude musieť ísť cestou konfrontácie, prípadne aj ozbrojenej. Najmä na Kryme reálne hrozí krviprelievanie. Veľké riziko spočíva v tom, že na Kryme žije mnoho bipolitov, obyvateľov, ktorí majú ruský i ukrajinský pas. Ak začnú zomierať na Kryme ruskí občania, určite to vyvolá aj negatívnu reakciu z Moskvy. Na Moskvu potom môže zareagovať aj NATO, čo už bude veľmi nebezpečná situácia.

Aj preto treba, aby predstavitelia EÚ, vrátane ministra zahraničných vecí SR, odhovorili moc v Kyjeve od akýchkoľvek násilných excesov. Najvhodnejšie by bolo, keby väčšinu v súčasnom parlamente odhovorili od spolupráce s ultranacionalistami úplne. Miesto konfrontácie dnes Ukrajina potrebuje nejaký kompromisný návrh nového ústavného usporiadania. Viem, že ústupky sa robia vždy ťažko, ale mier medzi východom a západom štátu musí byť najvyššou prioritou pre všetkých, ktorí to s Ukrajinou myslia dobre.