Kto je v zrkadle?

Počet zobrazení: 1601

V živote človeka je nemalý počet rázcestí a tiež zopár kľúčových, zlomových momentov, ktoré natrvalo ovplyvnia jeho ďalší pobyt na našej matke Zem. Do svojich trinástich som bol, jemne povedané, nie práve vyhľadávaný spoločník. Aj napriek štipke talentu na mňa takmer nikdy nepadla prvá voľba pri delení tímov, keď sme išli v detstve hrať futbal alebo hokej. Chýbala mi skúsenosť dívať sa na svet z druhej strany a vidieť v ľuďoch to, od čoho sa dá odraziť, na čom sa dá stavať. Mohol za to aj istý stupeň arogancie, ktorý mi v hlave až príliš často podsúval otázku „Ako je možné, že to nevidí ako ja!?” Tak veľmi som chcel mať vždy stoj čo stoj pravdu! Potreba okamžitého uplatnenia prevahy môjho intelektu (ktorú som až časom premenoval na komplex absolútne nepotrebnej výhry), sa ma držala ako kliešť.

Dodnes si pamätám, ako som si po jednom z tých Pyrrhových  víťazstiev povedal: „Stačilo!“

Svet bol na počudovanie  razom farebnejší a o poznanie zábavnejší. Pozvoľna som dozrieval, posunom vlastnej optiky sa výrazne zmenilo i moje postavenie „na trhu.” Z večera na ráno som sa neraz dočkal i pocty byť objektom zvady kapitánov, za koho budem hrať. A pritom som určite nebol jednoznačne najlepší. Byť jednotkou, i keď nie pravidelne, nášho „dvorného draftu” bol úžasný pokrok a len ma utvrdil v rozhodnutí pokračovať daným smerom. Nepovyšoval som sa, nemal potrebu zakaždým sa vyjadriť a keď som mohol dať gól, volil som prihrávku, vyhýbal sa hádkam, predchádzal zbytočným konfliktom, vyberal som si spory a nenechal sa vtiahnuť do malicherností. Fantastické! Také triviálne a pritom efektívne! Moje oveľa širšie a prirodzenejšie akceptovanie okolím zmenila jediná otázka „Ako to, že to nevnímam tak ako oni?” Nástojčivo na mňa tlačila pozrieť si svet z druhej strany. Úsilie pochopiť ma nesmierne poľudštilo. Podľa hesla „Menej je niekedy viac“ som sa trošku stiahol a už som zúfalo nesnažil predbehnúť svoj tieň. Zdravé sebavedomie si jednoducho nepotrebovalo stále niečo alebo niekomu dokazovať, nepotrpelo si na denno-dennú prestíž. Aj naďalej som zvádzal boj za svoje miesto pod slnkom, no nie s frekvenciou predošlej doby. Dostávalo sa mi pravidelne uznania od iných, a tak môj vrodený narcizmus nemal priestor a ani potrebu robiť si vlastný marketing. 

Kredit za úspech piesne Michaela Jacksona „Man in the mirror” (Muž v zrkadle, pozn. red.) by mohol pokojne patriť do istej miere mne. Nie, ani náhodou som nebol otcom myšlienky a už vôbec si nenárokujem na  autorské práva. Len som nadčasovo a nezávisle ešte ako chlapčisko pochopil a oprášil starú pravdu: „Keď chceš meniť svet, musíš zmeniť seba.” Nikdy nie je neskoro. Byť ľudským stojí za to, aj keď sa niektorým naokolo nedarí prekročiť ich vlastný tieň a vystúpiť v rebríčku ohľaduplnosti, tolerancie a spolupatričnosti o priečku vyššie. 

Jacksonov nástojčivý apel na ukončenie všeobecného marazmu a vytvorenie lepšieho sveta pre všetkých mal začať prehodnotením vlastného postoja práve muž v zrkadle. To moje „večné chlapčisko” je po životnej lekcii nonstop v procese evolučných zmien, ja si navrávam, že k lepšiemu. Pozitívom určite je, že sa nemusí zahanbene skrývať, ale sa na mňa od mojej šťastnej tritnástky spokojne a povzbudzujúco  usmieva. Verím, že sa vo mne vidí...

Kto sa díva z toho vášho zrkadla? Dúfam, že sa na vás nemračí...

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984