Kto nejde s nami, je proti nám...

Počet zobrazení: 3813

Na začiatku druhej dekády marca 1939 sa už rýchlo schyľovalo k definitívnemu zániku Česko-Slovenska. Po neuváženom kroku pražskej vlády, ktorá v noci z 9. na 10. marca zosadila okrem ministra Pavla Teplanského slovenskú autonómnu vládu a dala pozatýkať vedúce osobnosti na Slovensku (tzv. Homolov puč), udalosti nadobudli rýchly spád. Na Slovensku nastolili vojenskú diktatúru, moc prevzali vojenskí velitelia, verejné budovy obsadila armáda a žandárstvo. Prezident Emil Hácha najprv vymenoval za nového predsedu slovenskej vlády Jozefa Siváka, ktorý však bol práve vo Vatikáne na korunovácii nového pápeža Pia XII., preto 11. marca vymenovali na čelo novej autonómnej vlády Karola Sidora a mimoriadne opatrenia sa zrušili. Situácia sa však tým neupokojila, naopak, z vysielania rozhlasu z Viedne zaznievali výzvy na vyhlásenie samostatnosti. Sidor to však odmietal aj po rokovaniach s nemeckým štátnym tajomníkom Wilhelmom Kepplerom a viedenským vodcom nacistov Arthurom Seyssom-Inquartom v Bratislave. Vzápätí Nemci v dôsledku toho prestali uznávať Sidorovu vládu a obrátili sa na Jozefa Tisa, ktorého Hitler 13. marca pozval do Berlína. Ďalší vývoj udalostí je už známy – 14. marca 1939 sa Tiso vrátil do Bratislavy a Slovenský snem krátko pred poludním vyhlásil samostatný Slovenský štát. 15. marca Nemci okupovali Čechy a Moravu a vyhlásili tam Protektorát Čechy a Moravu.

Pri vzniku slovenskej „samostatnosti“ boli len niektoré skupinky proti tomu. Komunisti sa nemohli ani verejne prejaviť, lebo strana bola zakázaná a oni boli v ilegalite. Proti vyhláseniu Slovenského štátu sa však postavili dve iné skupiny Slovákov, jedna doma a druhá za morom. Zatiaľ čo o skupine Slovákov – legionárov je to známe, menej známe je to, že proti odtrhnutiu od Čechov sa vo svojom telegrame Slovenskému snemu prekvapujúco vyslovili aj predstavitelia Slovenskej ligy v Amerike, a to aj napriek tomu, že po dlhé roky táto organizácia viedla húževnatý zápas za slovenskú autonómiu. V lete 1938 usporiadala Slovenská liga aj agitačný zájazd na Slovensko. Počas tohto dlhšie trvajúceho podujatia sa na rôznych miestach na Slovensku konali manifestácie za autonómiu, pričom najväčšie verejné zhromaždenie sa uskutočnilo pred budovou Slovenského národného divadla, kde zástupcovia Slovenskej ligy – jej predseda Peter Hletko a ďalší členovia delegácie, ukazovali manifestantom aj kaligraficky vyzdobený text Pittsburskej dohody.

Motivácia protestného memoranda legionárov, medzi ktorými boli Janko Jesenský, Jozef Gregor-Tajovský, Rudolf Viest a ďalší, je zrejmá z toho, že zostali verní ideálom, pre ktoré vstupovali do légií a ctili si aj odkaz zakladateľov Československej republiky T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a E. Beneša. Vo svojom ohlase Slovenskému snemu (nebol vtedy zverejnený a ani sa k nemu neprihliadlo) legionári vyzývali, aby sa Slováci od Čechov neodtrhávali a zostali verní myšlienkam a odkazu M. R. Štefánika. Čo však mohlo viesť predstaviteľov Slovenskej ligy, ktorí zaujali podobný postoj? Historici nevenovali tomu väčšiu pozornosť a vôbec nesúhlas vedenia Slovenskej ligy s vyhlásením Slovenského štátu je málo známy. Možno len hypoteticky predpokladať, že americkí Slováci sa zrejme obávali toho, že Slovensko sa stane satelitom hitlerovského Nemecka. V tom boli celkom iste oveľa prezieravejší ako slovenskí politici v Bratislave. Demokraticky založeným Slovákom v USA pravdepodobne prekážali aj zmeny vo vnútornej politike, ktoré na Slovensku nastali po vyhlásení autonómie 6. októbra 1938 – postupné uplatňovanie vodcovského princípu, zákaz demokratických politických strán a ich nahradenie jedinou štátostranou, a najmä okliešťovanie demokratických práv a občianskych slobôd, na ktoré boli zvyknutí v Amerike a ktoré boli dovtedy dodržiavané aj v Česko-Slovensku.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984