Reklama
Reklama

Kto porazil komunizmus?
Čaká podobný osud aj Európsku úniu?

Počet zobrazení: 2656

Blíži sa výročie pádu komunizmu, tak je možné zopakovať si podstatu pádu jedného svetového režimu, najmä, ak sa niečo podobné deje ďalšiemu, hoci v obmedzenom teritóriu – mám na mysli Európsku úniu.

Víťaz je známy – sú to Spojené štáty, no porazili komunizmus, alebo im spadlo víťazstvo do náručia?

Komunizmus padol z dvoch dôvodov a obidva boli vnútorného charakteru. Jeden je objektívny – ide o to, že komunizmus bol založený na ideáloch z polovice devätnásteho storočia. Od tých čias sa spoločenský vývoj pohol dopredu a základy komunizmu – historické poslanie robotníckej triedy už pôsobili archaicky. Nikto nevytvoril náhradu za tento fundament, ktorý sa časom stal nedotknuteľný, ale to všetci vieme. No ale aj liberalizmus je v podobnej situácii, ide o podobne starý archaizmus, ktorý je navyše hodne prekrucovaný podľa požiadaviek vládnucich kruhov.

Takže sa venujme subjektívnemu faktoru – tu mám na mysli rozmaznaný stranícky aparát vrátane funkcionárov. Po získaní moci si tak zvykli na vlastnú nedotknuteľnosť (ak patrične demonštrovali svoju oddanosť základným ideálom a straníckym náčelníkom), že si nevšimli stále formálnejšiu „oddanosť“ občanov systému a im samotným. Takýto stav bol významne podporovaný z Moskvy, kde bol podobný stav, no ešte viac zabetónovaný.

Boli aj pokusy o rekonštrukciu systému, no narazili práve na neochotu rozmaznancov čokoľvek kvalitatívne meniť – oni často ani nerozumeli systému, ktorý mali riadiť. Tak dopadol rok 1968, ale aj pokus o rekonštrukciu po nástupe Gorbačova, ktorý tiež chcel intuitívne a naivne zachraňovať topiaci sa Titanic. Pred viacerými zjazdmi boli sformulované návrhy opatrení na vylepšenie systému, no partajný systém všetky nápady odstránil a tváril sa, že ide o absolútny súhlas so stagnáciou.

Ako som už povedal, systém bol nerekonštruovateľný do formy konkurencieschopnosti vo svetovom systéme, no bolo možné doňho zapracovať prvky dynamického rozvoja spoločnosti, politiky, aj ekonomiky, aby ešte nejaký čas prežil. Možno, keby vulgárne nezasiahla Moskva... ale na možno sa nemôžeme hrať.

O komunistickom svete na západe hovorili ako o Golemovi, či obrovi stojacom na hlinených nohách – ukázalo sa, že mali pravdu.

No je tu úplná paralela k dnešku – aj administratíva Európskej únie trpí rovnakou chorobou ako stranícke aparáty v sovietskom bloku – je nadšená zo svojej neohroziteľnej moci, majetkových pomerov a úplnej podriadenosti 400 miliónov Európanov. Aj dnes sa ozývajú kritici a tiež aj vízie nápravy, aj dnes týchto ľudí nikto nepočúva a ak sú veľmi hlasní, tak sú kolektívne trestaní – to je novinka, predchádzajúci režim trestal jednotlivcov, hoci občas sa nechal uniesť aj pocitom práva na kolektívne tresty. Tentokrát však sú trestané celé národy. Zdá sa, že to tak musí byť. Trestané už bolo Slovensko, dnes je na rade Poľsko a Maďarsko, uvidíme, ako sa bude správať nová vláda v Česku. No a drzá Británia musela z kola von.

Rozdiel medzi partajnými vodcami pred novembrom a dnešnými lídrami v Bruseli je najmä v ich intelektuálnej kapacite, tá dnešná je dosť mizerná. Preto človek počúva aj nápady, ako napr. že poľský ústavný súd nesmie nadradiť štátne zákony nad rozhodnutia Bruselu, lebo sa musí zachovať zásada právneho štátu (von Leyenová)!! A nikto sa na ten drzý nezmysel neozval. Európsky parlament sa schádza v zosmiešňujúcej menšine a rozhoduje – nie je zákonodarným orgánom, no správa sa neuveriteľne povýšenecky. Úradníci rozhodujú o rozdeľovaní miliárd eur, akoby ich sami vytvorili, pritom ide o prostriedky vytvorené nami – občanmi štátov Európskej únie. No a za povšimnutie stojí, že keď sa náčelníci rôznych krajín stretnú, tak sa – bozkávajú. Spomínate si na minulosť? Teraz majú nejakú bozkávaciu prestávku, počas ktorej sa drcajú lakťami, asi skúšajú, kto ich má pevnejšie a širšie rozostavené.

Európska únia vytvorila pevnejšie vnútorné väzby ako predošlý sovietsky blok. Ten bol založený na demonštrácii sily, dnešný blok je založený na ideologickom snívaní, ktoré sa prejavuje aj nevkusným tlakom na „jednotu“ rozhodovania. Nemôžu zasiahnuť tanky, no peniaze majú väčšiu údernú silu, lebo zasiahnu mnohých (okrem oligarchov a poslušných lokajov) a sú nenápadné a dlhodobo pôsobiace. Peniaze na ulici nevidieť, no tanky áno.

Komunizmus padol preto, že jeho partajný aparát bol postihnutý ideovou slepotou a hluchotou voči občanom (česť všetkým, no nakoniec poddajným jednotlivcom).

Musí prejsť Brusel rovnakou apokalypsou? Asi áno, ale aké to bude mať pokračovanie. Pri páde komunizmu sa ponúkol živý, či živoriaci liberálny režim, no domyslime si, čo môže nasledovať po páde európskeho variantu liberalizmu. V podstate sú tri možnosti: jednou je ďalšia európska vojna, druhou je „spasiteľská“ diktatúra a treťou obnova (bolestná) národných štátov. Opäť bude platiť, že tí, ktorí spôsobia eróziu systému dostanú nejaké tie ocenenia, napr. Nobelove ceny za mier.

Stále je však aj možnosť principiálnej rekonštrukcie Európskej únie jej návratom k pôvodnej myšlienke, teda k silnej medzinárodnej organizácii suverénnych štátov. Chce to mohutným pohybom vykopnúť aparát EÚ aj s jej nepodarenými lídrami. To je ako obnoviť 68. rok v Československu. Papaláši zaniknú, no po žobraní nepôjdu. Chce to silnú množinu reformistov, ktorí strhnú masy za sebou. Jednotliví politici veľa nezmôžu, systémovú zmenu nedokážu presadiť.

V minulosti boli tiež väčšie rozdiely medzi časťami sovietskeho bloku, aj preto nedošlo ku koordinácii pokusov o rekonštrukciu systému. Dnes vidíme niečo podobné – EÚ sa už jasne rozdelila na západ (vládnuci) a východ (neposlušný). Akoby išlo o predzvesť rozpadu či dokonca kolapsu celého systému. Tak ako v minulosti mala Moskva svojich poslušných ľudí vo všetkých členských štátoch, aj dnes má Brusel svojich ľudí vo vládnucich štruktúrach členských štátov. Aj vtedy platilo povestné Brežnevovo „eto vaše delo“, no išlo o formu, a nie o obsah, takže ako sme s úškrnom vraveli: sloboda slova znamená, že možno vyjadriť súhlas ľubovoľnými slovami.

Takže čakáme na ukázanie sa nejakých suverénnych politikov, ktorých už omrzelo chodiť v predklone a čistiť topánky vrchnosti, či drgať sa lakťami. Slovensko je aj v tejto oblasti chudobné, alebo nemusí byť?

Úvodné foto: Ivan Dubovský

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama