Reklama
Reklama

Lacovi Novomeskému
k narodeninám

Počet zobrazení: 1350

novomesky_tasr_orig.jpgLaco Novomeský sa narodil 27. decembra 1904. Uplynulé dni ukázali opäť dilemu, pred ktorou stál asi celý život aj Laco Novomeský. Básnik a politik, ktorý detailne poznal slávu umelca i pominuteľnosť politických pozícií. Zažívame paradoxnú povahu konformity, ako neschopnosti „preložiť“ osobnú ťažkosť do politického jazyka. Bývali časy, kedy v politike rozhodovali programy, bola to doba dejín, podstatnejšie boli skutočne skutočné programy aj politických strán. Ľavicová orientácia a vnímanie komunistických myšlienok po prvej svetovej vojne boli mimoriadne rozšírené medzi európskou inteligenciou. Novomeský je ako dvadsaťročný profesionálnym redaktorom komunistickej tlače na Slovensku, neskôr v Čechách. V roku 1925 vstupuje do komunistickej strany. Už vtedy priniesol  do tém dve nové a príťažlivé témy: národnú a intelektuálnu. Obidve boli vnímané „fundamentalistami“ ľavice s nedôverou a neskôr sa stali aj dôvodom na prenasledovanie. V súčasnosti, a to platí asi pre celú Európu, programy prestali hrať takú vážnu úlohu, akú zohrávali v minulosti. Nástup masových médií, najmä sociálnych sietí ovplyvňuje situáciu aj v politike. Z volebných kampaní sa stali reklamné a potom sociálnymi kapitalistami by sa radi stali všetci.

Foto: ARCHÍV TASR

Ale logo básnika ako predmet reklamy? Jeho slovo potom nemá kto povedať. Ľavopravú horizontálu by chcela vystriedať vertikála. Je možné, že sa to už teraz stalo stredoeurópskou realitou. Skoro ako v cirkuse v Byzancii. Proti sebe stáli  dve družstvá: modrí a zelení, podľa farieb dostihových klubov. Aj politika sa dnes takto vyfarbuje. Neviem, kam a do čoho balansovanie medzi týmito farbami môže vyústiť. Novomeský nebalansoval medzi farbami, ale medzi dvoma prúdmi: ideológiou hnutia a dynamickým protirečivým pluralizmom prostredia, v ktorom sa celý život počas verejného pôsobenia pohyboval. Sú ale dnešné, terajšie politické súboje úprimnejšie ako tie vtedy? Dnes sa hrá o zameniteľnosť politikov na trhu, aj v Čechách je to podobné, nie som si istý ako u nás: sme nedobovo krásni oneskorenci ako nás Slovákov pomenoval Milan Rúfus?

Horúcou témou Laca Novomeského bol slovensko-český vzťah. Videl som, s akou láskou sa o jeho poézii vyjadroval čerstvý nositeľ Seifertovej ceny za rok 2009 Ludvík Kundera, ktorý jeho básne prekladal do češtiny. A zažil som, ako bez stopy zaváhania zareagoval na prosbu, aby napísal svoj názor na túto osobnosť do publikácie, ktorú pripravil Ústav politických vied SAV k tejto výnimočnej osobnosti. Jeho politickou vlastnosťou bolo pomáhať a znova pomáhať. Jeho článok Nelúčenie z marca 1939, ktorý uverejnil v časopise Elán, je aktuálny aj dnes. Vzájomné porovnávanie českého a slovenského verejného a kultúrneho prostredia je dôležité aj dnes, hádam aj viac ako v minulosti. Bojoval proti primitívnemu nacionalizmu a jeho politickému zneužívaniu, vtedy protičeskému, dnes nielen.

Po návrate do Bratislavy v roku 1939 bol redaktorom hospodárskeho časopisu Budovateľ. Jeho aktivita v publicistike v ľudáckom režime prirodzene poklesla. Odmlčal sa aj literárne, aj to bola rebélia, ale zato intervenoval v prospech väznených, spomínajú sa jeho stretnutia s A. Machom. Na jeseň1943 sa dostal do vysokej politiky ako člen piateho ústredného vedenia KSS a ilegálnej SNR. Štylizoval dokumenty a bol dôležitým „kontaktomanom“, ako povedal historik Ivan Kamenec. Veľmi precízne sformuloval svoje predstavy o budúcom štátoprávnom postavení Slovenska v ČSR. Svoje názory tlmočil ako člen delegácie SNR v Londýne E. Benešovi a členom exilovej vlády.

Po vojne sa stal povereníkom školstva a národnej osvety. V organizačnej práci ponúkol množstvo pozoruhodných výkonov. Pravda, po februári v roku 1948 aj jeho postihli dôsledky vtedajších politických pomerov, hoci ani vtedy nezabúdal pomáhať politicky postihovaným osobám. V roku 1951 sa však ani on nevyhol zatknutiu. Pri vyšetrovaní ho zlomili až tak, že v známom procese svedčil proti svojmu osobnému priateľovi V. Clementisovi. V roku 1954 bol odsúdený na desať rokov väzenia, ale na Vianoce 1955 bol podmienečne prepustený a pracoval v Pamätníku národného písomníctva v Prahe. Na Slovensko sa vrátil v roku 1963 a usiloval sa o nápravu krívd voči DAV-u, SNP, V. Clementisovi, ale publicisticky sa vyjadroval ku kultúrnym i politickým otázkam. Je opäť paradoxom doby, že tieto články i postoje vyšli až v roku 1993 ako Splátka veľkého dlhu, ktorý pripravila nadácia Vladimíra Clementisa. Bolo to už potom, ako sa s jeho menom opäť manipulovalo a zneužívalo. Bol veľkou morálnou autoritou. V pamäti zostali jeho rozporuplné vyhlásenia k roku 1968. V sedemdesiatych rokoch sa už ako ťažko chorý odmlčal a v roku 1976 podľahol ťažkej chorobe.

Novomeský sa systematicky, celý život usiloval o otváranie sa svetu. Tieto myšlienky nie sú ani dnes na zahodenie. Sme hrdí na umelecké výkony, ktoré ponúkajú inštitúcie ako Slovenská národná galéria, Slovenská filharmónia či umelecké vysoké školy, ktoré vybojoval. Objavujú sa dnes pochybnosti o tom, či máme, či žijeme v otvorenej spoločnosti. Ak to dáme do pomeru ku všetkému, čo dvadsiate storočie prinieslo, tak Slovensko bolo nepochybne úspešný príbeh, ako hovoril historik E. Hobsbawm vo svojej práci o dvadsiatom storočí. Poznamenal, že napokon to bolo storočie obyčajného človeka. Myslím, že Novomeský ním bol dvojnásobne: najmä to druhé je dôležité, bol totiž aj ich reprezentantom. To sa však skončilo a Laco Novomeský by sa nikdy nestotožnil s vládou elít. To bolo a je radikálne a demokratické zároveň. Poetická demokracia v praxi.

Ľudia sú dnes na politiku nahnevaní, klesá volebná účasť pomerovaná od roku 1990. Nedôvera voči politike je vysoká. Nádeje spájané po roku 1989 s revitalizáciou socialistických myšlienok sa doslova vyparili. Ale zamlčiava sa, že o kapitalizme sa v Československu začalo nesmelo hovoriť až v roku 1992, ako nás informoval sociológ M. Petrusek. K záujmu o politiku ľudí vracia pandemická kríza spojená s hospodárskou a finančnou. Je patrné, že namiesto k spoločnosti znalostí a vedenia smerujeme rýchlosťou Fibernetu k spoločnosti kontroly. Takmer všetko, o čom sa v poslednom čase pojednáva ako o autonómii, sa riadi imperatívom sociálnej štruktúry založenej na ovládaní prostredníctvom sebakontroly ovládaných. To je podstata ideológie politickej korektnosti, ktorá sa u nás udomácnila. Je evidentné, že ju vymysleli inteligentní ľudia, ale napokon ide proti ľuďom. Tým je povedané všetko. „Nevzdělanost je autentickým projevem společnosti vědění, už se zahnízdila v samém jejím středu a požírá jejího ducha,“ hovorí profesor Liesmann. Takto sa diskutuje v Rakúsku. Záujem o politiku aj u nás stúpne. Znova začneme hľadať súvislosti medzi svetom a Slovenskom. Zatiaľ nie sme pripravení.

Politika sa musí vzdať polarizovania spoločnosti, Český filozof Václav Bělohradský. dodal: „... rétorika polarizácie vedie vždy a všade k návratu kultúry podozrievania a strachu. Fašizuje spoločnosť. Preto nie som antikomunista.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama