Ladislav Ballek: O našom Povstaní

Na podujatí Odkaz SNP pre súčasnosť v diskusii Pavol Kanis pripomenul významné  vystúpenie poslanca za SDĽ, spisovateľa Ladislava Balleka na 6. schôdzi SNR dňa 29. 9. 1992, kedy sa rokovalo na návrh skupiny poslancov za SDĽ, aby SNP bolo štátnym sviatkom. Text uverejňujeme podľa vtedajšieho záznamu.

"Očitý svedok spomína, že tamtoho augusta roku 1944 bolo roľnícke Slovensko najmä v poli. Nástroje z lúk a polí znášali toho dňa do dedín starci, ženy a deti, lebo muži už prekotne vstupovali do iného slovenského osudu. Viem, očitým svedkom neradno veriť zakaždým, slepnú v jase ohniska, v ktorom sa ocitli spravidla inštinktívne, lebo zvažovať nieto kedy, a neskôr im zahmlieva zrak sladkavosť spomienky z nadhraničného zážitku, s ktorým sa vskutku nemôžu vyrovnať. Nemožno však nijako poprieť, že v ten deň vstúpilo do povstaleckého vojska bez váhania viac mužov, ako bolo pre nich zbraní. A prečo? Azda žiadalo sa im odrazu menej žien, koní a svojich detí než vlastnej smrti?

Boli to – povedzme si – zväčša roľníci, oráči zeme, ľudia, ktorí svet skôr sýtia, než opravujú, príslušníci preduchovneného národa, čo mal odjakživa bližšie k desatoru, ako k vojenskému slovu či kabátu. A takí ľudia nemenia radlicu za zbraň pre veci pominuteľné, ale najskôr len z dvoch príčin – pre pocit krivdy a hlbokú nespokojnosť s podobou svojho osudu. Nechceli – povedzme si – prežívať to, čo žili a prežívali dovtedy. V hlbokom presvedčení, že to tak bolo, neostýcham sa na ich adresu odcitovať tu slová zo slávnej reči o dôstojnosti človeka od Pico della Mirandollu: „Ustavične a nepretržite dotvárame svoju podobu. Tento proces neustáva. Túžba dotvárať sa dostala sa nám pri stvorení. Je to naša sloboda, možno najväčšia, akej sa nám dostalo.“

Ale prenesme sa o niekoľko rokov neskôr za túto doteraz najväčšiu slovenskú národnú scénu, ta, kde mala svoju trpkú ľudskú dohru, a to aj pre zakaždým len dobový politický účel, umelý a najmä účelovo nezmieriteľný. V mojich banskobystrických časoch som na potulných a neskôr reportérskych cestách stretával ešte veľa povstalcov. Necelých 15 rokov po bojoch a pred už vyše tridsiatimi rokmi boli to ľudia ešte mladí. Zoznámil som sa s nimi, avšak väčšiu časť ich výrokov nemôžem tu citovať. Náš človek povie v krčme všetko. A nielen preto. Náš pragmatický súčasník nie je už vonkoncom schopný pochopiť a prijať ich vtedajšiu emocionalitu určujúcu štýl ich bytia a žitia, ale aj boja o život a na smrť. Boli to muži prastarých slovenských vier, v ktorých každý ich rodný kút mal svoju povesť, legendu a boha, synovia ešte láskavých materí a ešte ťažko pracujúcich otcov, nezmieriteľných ako sama príroda, deti poprevratových čias, ktoré, nech už boli akékoľvek, v priebehu dvoch desaťročí zo zamierajúceho národa vytvorili národ schopný v Slovenskom národnom povstaní už nevšednej organizácie, organizovanosti a boja. Ten, dobre viete, nespochybňujú ani nemecké pramene.

Cítili sa byť československými občanmi, dobre vediac, že sme spoločný štát s Čechmi vytvorili z dvoch príčin – z príbuzenstva a z rozumu, keď to prvé nikdy nekončí a to druhé trvá. Pripadali mi ako novodobí slovenskí Odysseovia. V duchu naďalej mašírovali v povstaleckých kolónach, bojovali pod svojou Trójou, blúdili lesmi, nie a nie nájsť cestu k starému domovu, vábení hlasmi svojich bojovných sirén, zväčša namáhavo žili so svojimi ženami, zložito komunikovali so synmi, ktorí potom práve preto ťažko dospievali a zložito zreli. A svojim otcom porozumeli väčšmi až za iného horúceho augusta. Po ňom, ako predtým po rokoch päťdesiatych, bývalí roľníci a vojaci akoby už vonkoncom nemali miesto v slovenskom poli, sami tvrdiac, že nie v bojoch a orbách, ale v neskoršej slovenskej politike svoje osobné aj nadosobné zápasy načisto prehrali. Cítili sa zaskočení, oklamaní, bezradní bez svojich povstaleckých veliteľov, až dojemne veriac, že sa vrátia. A napokon im ostala azda už len jediná príčina k hrdosti – vedomie, že vtedy bojovali aj za mnohých iných, a že mnohí, teraz už celkom iní, bojovali ešte s nimi.

Spomínali to najmä v okamihu našej národnej a štátnej osamelosti. Slovenskí kňazi a učitelia vychovali ich na všeslovanskej a všeľudskej myšlienke bratstva. Trpko niesli nanútené pochody na sever a na východ, vynútené ústupy hraníc. Do jedného túžili podobať sa generálovi z bradlianskej mohyly, vnímajúc už nie ako roľníci, aj jeho ikarovský osud. A ešte sa mi žiada dodať, že svoje minulé aj prítomné Slovensko videli dvojmo, sklamaní v presvedčení, že iné už nebude.

Demokratický senátor za štát Arkansas James Williams Foolbright vo svojej knihe Pýcha moci súdi, že sú dve Ameriky – Amerika Abrahama Lincolna a Amerika Teddyho Roosevelta. Jedna štedrá a ľudská, druhá hlboko sebecká, jedna sebakritická, umiernená a rozvážna, druhá pompézna, spupná, autoritatívna. Áno, aj Slovenská boli pre povstalcov dve, lebo tiež v ňom zakúšali dve morálky, dva výklady vlády a moci – pred povstaním a najmä po ňom. Povstalcom prichodilo robiť medzi obidvomi Slovenskami rozdiel, aj deliacu čiaru. Na jednom lipli, kým s tým druhým, a nielen počas povstania, sa sporili, to jedno, im blízke a drahé bránili, tým druhým to prvé znepokojovali, aby mu nikdy načisto neustúpilo. Bojovali, niet pochýb, aj o budúcu podobu svojho domova.

Národné pomysly, skutky a deje sa len tak nevrstvia na seba, ani len tak voľne na seba nenadväzujú, pretože ony sa večne a neraz prudko sporia a predovšetkým sa jednostaj prelínajú. Povedzme si hoci tak, že jedny bez druhých ani nevznikajú. Slovenské národné povstanie sa zrodilo v tých pomeroch, ktoré tu vládli, a my sme tentoraz, povedzme si, nemuseli svoj zápas o slobodu pripravovať vo Viedni či v Petrohrade, v Ríme či v Paríži, ale doma. Tu si, dodám, nemôžem nijako odmyslieť fakt obmedzenej síce, ale predsa vlastnej správy zeme, aj keď tá správa bola tým druhým Slovenskom, kým povstalcom ležalo na srdci zachrániť to prvé.

„Väčšinu z toho, čo som tu prežil, som nechcel.“ Týmto zvolaním plným horkosti končí listovanie v pamäti lekárnik Eugen Filadelfy, inak jedna z mojich literárnych bytostí. A týmto zvolaním nekončí len svoj denník, ale aj svoje všetko, čo mu tu bolo súdené a prisúdené. Medzi pocitmi lekárnika z konca rokov štyridsiatych a autorovými z konca rokov sedemdesiatych, ako medzi pocitmi  generácie v zrelom veku na konci rokov tridsiatych či šesťdesiatych, aj iných, niet na Slovensku vskutku väčšieho rozdielu. Takmer všetky museli prežiť a prežívať tie dejiny, o ktoré sa zväčša nepričinili. Také sú doterajšie osudy nášho domova a naše privátne v ňom. A málokedy sme sa vedeli nám cudzím a nám nanúteným dejinám vzpriečiť. A tak čím dlhšie hľadím na svet a spoznávam naše dejiny a zakúšam rozličnosť zmien, čím väčšmi si uvedomujem, že naozaj väčšinu z toho, čo som tu zažil, som nechcel, som nechcel, že väčšinu z toho, čo som tu zažil, nechcela zakaždým väčšina občanov tejto zeme, tým väčšmi a čoraz väčšmi si vážim a ctím ľudí, ktorí v tom dávnom roku 1944 povstali proti tomu, čo nechceli, a za to, o čo už nechceli prísť.

V Slovenskom národnom povstaní spoznávam celú našu vtedajšiu krajinu, jej minulosť, tamten čas, kultúru, politiku a mentalitu ľudí. Ocitli sa v jednom ohni, ohnisku v okamihu, čo sa u nás zriedkakedy stáva, naozaj zriedkavo sa nám to stáva jedným celkom. A akú to malo silu! A dalo nám to, budúcim, hneď dve lekcie. Vojenskú a morálnu. Vojsko šlo do Slovenského národného povstania aj po svoje sebavedomie, ako aj zmyť porážky a urážky, za obsadené kraje, ústupy z hraníc, pochod na Suchú horu, na Kubáň. Zrazilo sa s nepriateľom, onedlho, žiaľ, aj to jedno Slovensko s druhým.

V lete v roku 1944 bolo Slovensko vojensky prepadnuté. Čo máme na tom skúmať? Že nás prepadol spojenec? O našich spojencoch si ilúzie robiť nemôžeme. Neprídu, keď pomoc potrebujeme, a prídu, keď nechceme. A ešte predtým nás nezabudnú vydierať. Sme buď nesamostatní alebo osamelí. Trápi nás azda na Slovenskom národnom povstaní československá vojenská doktrína? Lepšej vtedy nebolo. A dnes je? Čo sa tu, v strede európskeho kontinentu, odvíja inak ako v paradoxoch? Teda v auguste roku 1944 bolo Slovensko vojensky prepadnuté, a to „do zbrane“ nevyriekla vláda. Nie, naopak. „Do zbrane Slovensko“ povedalo najmä vojsko, jeden z tých vskutku prvých slovenských generálov, ktorí sa z vojny nevrátili a roky sme ich nesmeli ani len spomenúť.

So Slovenským národným povstaním si akosi nevedela rady ani jedna z našich povojnových vlád. Bude kus pravdy na tých dvoch Slovenskách. A čo možno vyčítať vojsku, keď vystúpilo na obranu zeme, a čo, že vystúpením povstalcov na obranu zeme vskutku vystúpili aj proti vláde? Je obrana vlastného domova menej ako vláda, ktorá vyznamenáva protivníka? A či si práve preto povstalecké vojsko nemáme vážiť?

Vláda vystúpila proti povstaniu, čím rozhodla o svojej budúcnosti. Viem, jej úloha, hra i dohra boli tragické. Jej údel historicky a ľudsky vonkoncom tu nezamýšľam zľahčovať, tým menej znevažovať. Napokon, sotva viem o nej všetko, preto si sám myslím, že je čas preveriť všetky dobové svedectvá, naše staré omyly, ktorých sme sa dopustili pri hodnotení všetkého, čo sa nám do nášho zjednodušením znehodnoteného a celkom spolitizovaného dejepisu nehodilo. Sotva však môžeme už opraviť, tým menej zmeniť skutočnosť, že sa vláda proti povstalcom postavila. A tak nám vláda s povstalcami, či už v dejepise alebo v našom vedomí, na jednom a tom istom slovenskom vŕšku neležia.

Neraz sme sa vzpriečili osudu. Raz nemohutne, inokedy mohutne, ale bez účinku. Vlastne len raz mohutne aj účinne. A neboli sme porazení. Áno, v povstaniach nehynú len ruže, v revolúciách nevytínajú len ľalie, ale aj celé rody s ľaliami. Je to trpké, bolestné, komplikuje to našu vnútornú potrebu prijať vlastné dejiny bez zvyšku a jedinej výhrady. Ale takých dejín niet. Ako niet, pokiaľ viem, jediného národa, ktorý by zapochyboval o svojom boli za slobodu, za potrebu byť, trvať a pokračovať, byť a vynútiť si do budúcnosti tú rovnosť medzi rovnými, bez ktorej akoby ho ani nebolo."