Ladislav Nižňanský, CIC a Gustáv Husák

Počet zobrazení: 6077

Čo môže mať spoločné kontroverzný veliteľ protipartizánskeho oddielu Edelweiss Ladislav Nižňanský či vojenská kontrarozviedka USA (Counterintelligence corps, CIC) s Gustávom Husákom? Ukážeme si, že viac, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Bojovník obidvoch strán
 

Nie je to ešte tak dávno, keď osoba Ladislava Nižňanského zaujímala popredné miesta v médiách u nás i v zahraničí. Objavenie starca žijúceho v Nemecku, diskusie o obvineniach z vojnových zločinov či súdny proces voči nemu právom patrili medzi hlavné témy dňa. Jeho spletitý životný osud charakterizoval dobu, v ktorej sa odohrával. Len v krátkosti si ho pripomeňme.

Rodák z Kysúc Laco Nižňanský istotne netušil, čo ho čaká, keď sa po skončení strednej školy v roku 1936 prihlásil do armády. V auguste 1944, keď vypuklo Slovenské národné povstanie, bol Nižňanský vojakom Slovenskej armády. Slúžil v Žilinskej posádke, ktorá sa prvá postavila na odpor nemeckej okupácii. Podľa spomienok spolubojovníkov bojoval statočne. Po potlačení SNP mal typický osud povstaleckého vojaka: ústup do hôr a eventuálne zatknutie nemeckými orgánmi. Až v nacistickej väzbe sa odohralo to, čím sa stal tak neslávne preslávil. Aby sa vyhol deportácii do koncentračného tábora, prihlásil sa do protipartizánskej jednotky. Onedlho sa dokonca stal jej veliteľom. Jednotka pod jeho velením zaisťovala nacistické záťahy proti partizánom a mala sa aktívne podieľať aj na masakroch civilistov v Kľaku a Ostrom Grúni.

V máji 1945 Nižňanského zatkli orgány NKVD. Kým jeho nadriadeného Thuna popravili, Nižňanského odovzdali československým bezpečnostným orgánom (OBZ). Tie ho oslobodili a „prevereného“ reinštalovali do armády. Či už bol na príčine povojnový chaos[1], alebo mal spomenutým službám čo ponúknuť[2], sloboda mu nevydržala dlho. V januári 1946 ho obžalovali a zodpovedal sa pred retribučným súdom. Súd sa znovu priklonil na jeho stranu a po polročnom vyšetrovaní bol oslobodený pre nedostatok presvedčivých dôkazov.

V armáde znovu pobudol len čosi vyše roka. V lete 1947 si ho predvolala československá vojenská rozviedka (2. oddelenie Ministerstva národnej obrany) a naverbovala ho za agenta. S klasickou legendou „utečenca pred boľševizmom“ bol vyslaný do Rakúska, aby prenikol do tamojších kruhov slovenského ľudáckeho exilu, zakladajúceho ďalší  zahraničný odboj voči obnovenej republike.

Dvojitý agent
 

O nasledujúcej etape jeho života, donedávna zahalenej rúškom tajomstva, nám viac prezrádzajú dokumenty spravodajských služieb USA. Za ich sprístupnenie vďačíme systematickému zverejňovaniu dokumentov v rámci zákona o odtajnení nacistických vojnových zločinov („Nazi War Crimes Disclosure Act“) z roku 1998. Sú medzi nimi spisy troch Slovákov (Ferdinanda Ďurčanského, jeho brata Jána a Ladislava Nižňanského), ako aj množstva nacistov, ktorí zasiahli do dejín našej krajiny.[3] Nasledujúci text popisuje Nižňanského spravodajskú kariéru z pohľadu Američanov, ako je zachytená v odtajnených dokumentoch. Odporúčam ho preto čítať s patričnou dávkou skepsy, akú si vyžaduje takýto druh prameňa.

niznansky_0004.jpg
NIZNANSKY, LADISLAV ALFRED_0004.PDF, str. 1

Nižňanský prešiel hranice v októbri 1947 v blízkosti Veľkých Levár. Pri prvej príležitosti vyhľadal príslušníka vojenskej kontrarozviedky okupačnej armády Spojených štátov (CIC) a odhalil svoje poslanie. Súhlasil, že sa stane dvojitým agentom. Jeho prostredníctvom americká kontrarozviedka zohrala s československou rozviedkou určitú spravodajskú hru, o ktorej si viac povieme neskôr.

Prirodzene, nepochválil sa svojimi aktivitami v prospech nacistov. Hoci by to možno na veci ani veľa nezmenilo. V krutej povojnovej atmosfére, kedy sa ďalšia vojna zdala byť na dohľad, totiž ani CIC netrpelo škrupulami voči využitiu ľudí s „problematickou“ minulosťou. Je známe, že dokonca pre svojich spolupracovníkov organizovalo ilegálne únikové linky (tzv. ratlines) smerujúce zvyčajne cez Vatikán do štátov Južnej Ameriky. Vďaka nim unikali stíhaniu aj vojnoví zločinci najťažšieho kalibru.[4] Nižňanský však o svojej anabáze po povstaní povedal Američanom len toľko, že bol zatknutý nacistami a poslaný do pracovnej jednotky.

Výsluchy a prvotné preverovanie sa skončili v polovici januára. Následne ho Američania poslali do rakúskeho mesta Linz, kde ho bolo jednoduchšie držať pod dohľadom. Kontrola prostredníctvom informátorov a sledovania zo strany CIC dopadla pre neho dobre – konštatovala, že sa zdá byť úprimný vo svojom prozápadnom postoji.

Po týždni v Linzi odoslal 20. januára 1948 list na kryciu adresu svojho československého riadiaceho dôstojníka. Informoval o svojej zmenenej identite, na ktorú si zaobstaral aj utečenecké doklady. Oznámil, že sa mu podarilo získať dôležité poznatky a že sa chce stretnúť s predstaviteľom čs. rozviedky. Žiadal o zaslanie miniatúrneho fotoaparátu, peňazí, poltopánok a ponožiek. Samozrejme, list bol napísaný pod kontrolou CIC. Tá tiež kontrolovala Nižňanským navrhované stretnutie, ibaže sa naň sa nikto z čs. rozviedky nedostavil. Nižňanský preto opakovane písal na viaceré kontaktné adresy, ktoré dostal práve pre takýto prípad.

Naveľa mu po takmer dvoch mesiacoch, 4. marca, prišla poštou odpoveď, kde mu jeho riadiaci dôstojník blahoželal k dovtedajším úspechom. Ešte v ten deň večer mu neznámy kuriér doniesol „darček z domova“: okrem požadovaných topánok a ponožiek obsahoval 5 kíl cukru a pol kila kávy. Pre „utečenca“ vo vojnou zdevastovanej krajine pod okupačnou správou to predstavovalo viac než len drobnú pozornosť. V jednej z ponožiek našiel ďalšie peniaze. Hoci neznámy návštevník prišiel v čase, kedy Nižňanský práve nebol sledovaný, ten stretnutie poctivo ohlásil na CIC.

Hneď na druhý deň Nižňanský napísal do Československa ďalší list. Potvrdil príjem balíka, no kritizoval neopatrný spôsob jeho doručenia cez málo zainteresovanú osobu. Tým najskôr sledoval nadviazanie kontaktu priamo s rezidentom československej rozviedky, ktorý CIC zaujímal podstatne viac než obyčajný kuriér. Pripomenul žiadosť o fotoaparát a potrebu hovoriť s predstaviteľom československej rozviedky skôr, než sa vyberie do Mníchova „preniknúť do centrály slovenských emigrantov“.

Po rôznych komplikáciách sa nakoniec Nižňanskému podarilo vynútiť si stretnutie s kompetentným predstaviteľom československej rozviedky. Navštívil ho major Július Váca(?), ktorý viedol československú repatriačnú misiu v Linzi. Dal mu inštrukcie k novému spôsobu čítania tajných depeší a nové kontaktné adresy. Informoval ho, že je sledovaný, no i napriek tomu si dohodli ďalšie stretnutie. Odohralo sa 31. marca 1948. Tu Nižňanský dostal písomný zoznam otázok o slovenskej emigrácii, ktoré má svojmu riadiacemu dôstojníkovi zodpovedať. Tento list nás ešte bude zaujímať neskôr.

Lenže v tom prišla neočakávaná udalosť. Nedávny februárový prevrat riadne otriasol aj činnosťou rozviedky a jej spolupracovníkmi. Výsledkom prevratu pravdepodobne bolo aj to, že major Július Váca, Nižňanského rakúsky kontakt, zbehol k Američanom. Tým pádom sa v Československu mohli domnievať, že aj Nižňanský je vyzradený. V máji 1948 za ním prišiel neznámy človek, upozornil ho na zbehnutie Vácu a poradil mu, aby odišiel z Rakúska.

Opätovný kontakt bol nadviazaný až o pár mesiacov. V septembri 1948 navštívila Nižňanského ďalšia spojka z československého ministerstva obrany. Na druhom stretnutí sa ju CIC rozhodla zatknúť. Dotyčná žena dobrovoľne vypovedala, že je družkou istého pracovníka ministerstva obrany, ktorý predtým tiež pracoval v československej misii v Rakúsku. Napriek tehotenstvu bola československou rozviedkou donútená robiť spojku s agentmi v zahraničí, inak jej hrozili prepustením manžela. Na základe toho ju CIC po vypočutí naverbovala a poslala domov s úlohou presvedčiť manžela, aby zbehol na Západ. Samozrejme, aj s tajnými dokumentmi ministerstva, ktorými vykúpi vrúcnejšie prijatie. Podobne ako predtým druhá strana, aj CIC si poisťovala lojalitu vyhrážkami: pohrozili jej, že ak vyzradí, čím ju poverili, oznámia československým úradom, čo všetko vypovedala. Ako zaznamenáva správa o jej prípade, keď toto dotyčná počula, len-len že neskolabovala. Následne sa podľa plánu vrátila do ČSR, avšak zadanú úlohu z neznámych príčin nesplnila. Jediným výsledkom akcie bolo, že podozrenie československej rozviedky o prevalení Nižňanského sa muselo čoraz viac blížiť k istote.

Nejaký čas potom ešte Nižňanský „korešpondoval“ so svojim riadiacim dôstojníkom. Ten síce všeobecne chválil dodané informácie, ktoré cez neho „púšťala“ CIC, no nabádal byť precíznejší, ísť viac do detailov, uvádzať zdroje a konkrétne fakty. Osobný kontakt sa neobnovil a prichádzala mu už len podstatne menšia, nedostačujúca suma. Nižňanský ešte bez úspechu skúšal svojho riadiaceho dôstojníka kamuflovať návrhom, že vstúpi do služieb CIC a bude pôsobiť ako dvojitý agent riadený z Československa. Ťažko už pre takéto kombinácie vôbec nájsť vhodné pomenovanie. Nakoniec od CIC dostal pokyn zásadne nástojiť na osobnom kontakte, od čoho sa čakávalo buď obnovenie užších kontaktov, alebo ich úplne prerušenie. Odpoveďou mu zostalo mlčanie, čo znamenalo koniec jeho pôsobenia ako agenta. V správe o jeho činnosti je hodnotený ako najspoľahlivejší a najdôveryhodnejší dvojitý agent z Československa, akého CIC dovtedy mala.

V Rádiu Slobodná Európa
 

Nižňanský aj po svojom prevalení ešte istý čas pokračoval v práci pre CIC. V jednom dotazníku z neskoršieho obdobia uvádzal svoju pozíciu ako „vyšetrovateľ“. Najpravdepodobnejšie využíval znalosť slovenčiny pri pohovoroch s utečencami z Československa. Začiatkom roku sa však do uší CIC dostalo, že istý jej známy československý agent označil Nižňanského za svojho kamaráta. Nižňanský preto musel podstúpiť test na detektore lži, s výsledkom, že nehovorí celú pravdu. Dnes je známa prinajmenšom jedna kapitola jeho minulosti, ktorú americkej kontrarozviedke zamlčal.

niznansky_0019.jpg
NIZNANSKY, LADISLAV ALFRED_0019.PDF

Asi najmä v dôsledku toho Nižňanský prešiel pracovať do Rádia Slobodná Európa (RSE), tajne prevádzkovaného partnerskou spravodajskou službou CIA. Charakter a postavenie RSE sa časom menilo, od klasickej propagandisticko-spravodajskej operácie CIA[5], postupne k relatívne autonómnejšiemu emigrantskému rádiu. Ani Nižňanského pozícia prekladateľa vo viacerých vysunutých rakúskych pracoviskách RSE nepredstavovala až takú zásadnú zmenu. Informácie, ktoré RSE zbieralo od utečencov a navrátilcov z Československa, slúžili nielen ako podklady pre vysielanie rádia, ale predstavovali aj bohatý zdroj klasických spravodajských poznatkov.[6]

V roku 1957 sa presťahoval do Mníchova, kde už vtedy sídlila centrála RSE. V jednom momente naňho dokonca padol tieň podozrenia, že naďalej spolupracuje s československou rozviedkou. Zistilo sa totiž, že dvakrát cestoval do Rakúska práve v čase, keď boli rozosielané provokačné listy, slúžiace na diskreditáciu RSE. Jeho sledovanie počas ďalších ciest odhalilo, že sa pohyboval na miestach, ktoré využívala aj československá rozviedka. Viac nám dokumenty neprezrádzajú. Pravdepodobne sa táto stopa nepotvrdila, keďže naďalej zostal pracovať v RSE a neboli výhrady ani voči jeho postupu do zodpovednejších funkcií.

Znovu sa Nižňanský dostal na pretras v roku 1962. Vtedy v Československu prebehol proces s príslušníkmi protipartizánskej jednotky Edelweiss. Nižňanský bol ako hlavný obvinený v neprítomnosti odsúdený na trest smrti. Po širokej medializácii priznal, že bol členom jednotiek Edelweiss a „potvrdil aktivity vojenského charakteru vcelku zodpovedajúce výpovediam na procese“, ale kategoricky odmietol účasť na popravách civilistov. Prejavil aj ochotu podstúpiť skúšku na detektore lži. RSE sa svojho pracovníka zastalo a obvinenia označilo za vykonštruované.

Toto obvinenie bolo pravdepodobne hlavnou príčinou, prečo Nižňanský s manželkou v roku 1964 nedostal víza do USA. V Mníchove pracoval a neskôr si užíval dôchodok, až dokým sa jeho kauza znovuotvorila. Túto históriu už poznáme, netreba ju tu opakovať.

Čo s tým má spoločné Gustáv Husák?
 

Zatiaľ sme nehovorili o tom, čo bolo predmetom spravodajskej hry, ktorú CIC prostredníctvom Nižňanského zohrala s československou rozviedkou. Zverejnené dokumenty to ani priamo nezachytávajú. Sústreďujú sa predovšetkým na popis spôsobov, ako československá rozviedka s Nižňanským komunikovala, používané legendy, heslá, krycie adresy, metódy šifrovania... teda informácie, ktoré môžu byť ďalším pracovníkom užitočné aj po skončení konkrétnej operácie. Len v jednom bode autor takejto správy v podstate náhodou doplnil do textu vysvetlivku, ktorá čosi zo spravodajskej hry CIC poodhaľuje.

Začiatkom marca 1948 odoslal Nižňanský domov prvú várku „poznatkov o exile“, samozrejme, pochádzajúcich z dielne CIC. Obsah tejto správy nie je známy. Písomná odpoveď na ňu, datovaná 25. marca 1948, mu bola doručená 31. marca. Jej obsah je v jednom zo zverejnených dokumentov v úplnosti reprodukovaný. Nás z pár tuctov zadaných úloh zaujíma jedna. Československá rozviedka tu Nižňanského inštruuje: „Sleduj stopy  dr. Husáka a plk. Staneka. Veľmi nás to zaujíma. Ak to bude možné, získaj dôkazy a pošli nám ich.“

Autor zverejneného dokumentu, v ktorom je tento list reprodukovaný, považoval za potrebné doplniť: „Poznámka: Toto odkazuje na predchádzajúcu správu odoslanú Nižňanským pod dohľadom CIC, že Husák, komunistický prezident Slovenska, a Stanek, bývalý agent slovenskej rozviedky, tajne podporujú slovenskú emigráciu. Nižňanského správa obsahovala aj ďalšie údaje, ako je možné vyčítať z niektorých informácií [EEI = essential elements of information] požadovaných československou rozviedkou.“

Čo to teda znamená? Znamená to, že príslušníci CIC rozohrávali nejakú provokáciu, ktorej obeťou mal byť Gustáv Husák (Američanmi vnímaný ako „prezident Slovenska“) a slovenský spravodajský dôstojník Ján Stanek, tiež známy zo SNP ako „železný kapitán“. Nepoznáme rozmery celej operácie, nevieme, po akých ďalších linkách sa CIC snažila podstrčiť kompromitujúce informácie voči menovaným, kto a podľa akých kritérií jej radil pri výbere obetí, na koho ďalšieho sa takto útočilo, ani nič iné. Aj to málo, čo vieme sa dozvedáme len vďaka vzácnej zhode náhod, že informácia išla cez agenta neskôr obvineného z vojnových zločinov, a že autor zverejneného dokumentu sa unúval dopísať vysvetlivku, ktorá doň vlastne ani nepatrila.

husak_stanek_0004.jpg
NIZNANSKY, LADISLAV ALFRED_0004.PDF, str. 7

Asi nemá príliš zmysel pozastavovať sa pri morálnej stránke veci, keď ide o spravodajské služby. Vnášanie nedôvery a pochybností do radov svojich súperov patrí medzi štandardné postupy v tejto sfére.

Nejde ani o mimoriadne prekvapujúce zistenie, ktoré by nám rúcalo predstavy o charaktere zápasu dvoch blokov studenej vojny. Je známe, že takýto postup sa používal, a bol obzvlášť efektívny najmä voči krajinám aplikujúcim sovietsky model. Asi najlepšie známa je nacistická provokácia, ktorá v predvečer druhej svetovej vojny stála krk talentovaného sovietskeho maršala Michaila N. Tuchačevského. V československej histórii zase najviac rezonuje prípad generálneho tajomníka KSČ Rudolfa Slánskeho, ktorého po zachytení listu vyzývajúceho k úteku na Západ nedokázal uchrániť ani samotný predseda KSČ a prezident ČSR Klement Gottwald. O podobných okolnostiach zatknutia hovoria aj ďalšie obete nezákonností päťdesiatych rokov z radov komunistov, napríklad vojenský prokurátor a krátky čas aj prednosta československej vojenskej rozviedky Anton Rašla či funkcionár tzv. malej Štátnej bezpečnosti na Slovensku Matej Bél.

Niet sa čomu čudovať, že západné tajné služby takto postupovali. Paranoidný stalinský prístup „radšej odsúdiť desať nevinných, než by sa mal prešmyknúť jeden ozajstný špión“ na to vytváral ideálne podmienky. Či už takéto extrémne nastavenie citlivosti systému pri odhaľovaní špiónov bolo zámernou voľbou, alebo jednoducho len dôsledkom nekontrolovanej odľudštenej byrokracie, dávalo nepriateľom možnosť odstraňovať vytypovaných ľudí aj z najvyšších miest. Nehovoriac o psychologickej a propagandistickej výhre, akou bolo, keď súper likvidoval svojich vlastných verných.

Zostáva otvorenou otázkou, do akej miery môže táto prax slúžiť ako akási „poľahčujúca okolnosť“ pri určovaní zodpovednosti za vykonštruované procesy s komunistami. Určite by však nebolo správne týmto ich vysvetľovať či dokonca ospravedlňovať. Západ robil len to, čo mu umožňoval systém, ktorý komunisti sami zaviedli.

Ani konkrétne v prípade Husáka nemôžeme túto provokáciu označovať za priamu príčinu jeho zatknutia. Nepoznáme pramene, ktoré by prezrádzali, akú zohrala rolu – ak vôbec nejakú. V príprave procesu, ani v procese samotnom, priamo nefigurovala. Bola to koniec koncov správa od špióna, ktorý v čase Husákovho zatknutia už bol odhalený ako dvojitý agent. Zároveň však, ako vieme, ľudia stojaci za prípravou procesov nepohrdli žiadnou, ani sebaväčšou evidentnou nepravdou. Aj takáto obskúrna informácia mohla v niektorej fáze nakloniť misku váh v Husákov neprospech, alebo aspoň prispieť k vytváraniu atmosféry nedôvery voči nemu, ktorá postupne kulminovala až do zatknutia a procesu.

V každom prípade, spoza oceánu sme dostali ďalší drobný čriepok do mozaiky životného príbehu jednej z našich najvýraznejších osobností a s ním aj ďalší historický otáznik, opradený fantastickým príbehom, aké si v neuveriteľnom 20. storočí nebolo potrebné vymýšľať.

Poznámky:


[1]SYRNÝ, Marek: Od odboja ku  kolaborácii. Náčrt problematiky spolupráce príslušníkov odboja so slovenskými a nemeckými orgánmi v rokoch 1939 - 1945 na Slovensku, Druhá svetová, č. 1/2010. http://www.druhasvetova.sk/OLD/view.php?cisloclanku=2010010008 [pristúpené 8.1.2016]
[2]MIČEV, Stanislav: Kto ste boli, Ladislav Nižňanský?, SME 20.3.2012 http://komentare.sme.sk/c/6307477/kto-ste-boli-ladislav-niznansky.html [pristúpené 8.1.2016]
[3]Všetky zverejnené spisy sú dostupné prostredníctvom internetovej stránky www.foia.cia.gov .
[4]V dokumentácii zverejnenej v rámci tej toho istého súboru ako Nižňaského spisy, sú napríklad popísané prípady Klasua Barbieho, veliteľa Gestapa vo francúzskom  meste Lyon a ustašovského katolíckeho kňaza Krunoslava Draganoviča, ktorý tieto linky spoluorganizoval vo Vatikáne. Z ďalších prameňov dostupných online pozri: Klaus Barbie and the United States Government. A Report to the Attorney General of the United States, august 1983,http://www.justice.gov/sites/default/files/criminal-hrsp/legacy/2011/02/04/08-02-83barbie-rpt.pdf
[5]Memorandum Franka Wissnera z úradu pre koordináciu utajených operácii (Office of Policy Coordination) pre zástupcu riaditeľa CIA z 22. novembra 1950 charakterizovalo RSE ako “v podstate nástroj psychologickej vojny, [ktorého] účelom je zabrániť, alebo aspoň narúšať kultúrnu, politickú a ekonomickú integráciu satelitných štátov Sovietskeho zväzu”. K jeho agende mali patriť aj “oblasť šedej alebo dokonca čiernej propagandy, keď by si to situácia vyžadovala”, “vzbudzovanie pochybností a strachu quislingovcov v satelitoch pomocou “charakterovej vraždy” [character assassination] a rozprávania o konečnej odplate”, “vytváranie atmosféry priaznivej pre rast odbojového hnutia, ktoré bude nakoniec využité vo vojne, alebo v príhodnom momente aj počas mieru”. http://digitalarchive.wilsoncenter.org/document/114350
[6]Medzi správami získavanými RSE v tomto období nachádzame napríklad aj údaje o parametroch nových stíhačiek (http://www.osaarchivum.org/greenfield/repository/osa:7c769e55-161e-44f3-9924-31a99156b146), sledovanie prepravovaných tovarov v prístavch (http://www.osaarchivum.org/greenfield/repository/osa:5dc68acc-a421-4291-bfbb-789ab7ef4616), či zhromažďovanie údajov o vojenských objektoch (http://www.osaarchivum.org/greenfield/repository/osa:0470a75e-6eb3-400f-ac0e-30fabd73bb6b).
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984