Ladislav Novomeský: Báseň a iné básne

Novoročná chvíľka poézie
Počet zobrazení: 25117

dazdovniky_2.jpg

Báseň

Čas letí
jak vtáci nedozerní.

1904 –
na rok ten zabudol som
jak na svoj dáždnik čierny
v Café Union..

Len toľko viem, že v roku tom
oblohu sotva zakryla
jasavá hviezda z Betlehema,
len jedna žena
v bolesti chlapca porodila.

Čas letí
jak vtáci nedozerní..

Snáď 19 ráz opadali kvety,
kým chlapec vravieť začal.

Úžasná sila sveta nezastená
z detského pozdravenia..

Na svete boli silní i slabí,
v New Yorku stáli mrakodrapy..

Smial sa i Paríž,
zošitý krásnymi mosty,
a černoch černošku miloval
na Brehu Slonovej Kosti
a žena v Moskve
o lepšom šťastí snila,
o väčšej skyve chleba.

Tá pieseň chlapca
podobu sveta nezmenila..

A zdá sa,
že žiť tu nebolo mu treba,
keď pranič svetu nedá.

Lež predsa:

pripíšte k jeho chvále,
že miloval tak strašne, neskonale
veci i vecičky tohto sveta.

(Nedeľa, 1927)

Neskutočný hostinec

Sme v malom hostinci, v nedeľu predpoludním,
v tom – u nás na rohu – keď ešte nik v ňom nie je,
tu pod stromami prevrátených fliaš
na obrus kvetovaný.

A pozri, hľa, aj okno rozbité
v tých prasklých vláknach jemnej pavučiny;
nohy múch lapených v nich visia čínskym písmom,
ktoré nerozumiem.

Krčmárka – jak by nie? – má plné ruky práce,
poznám ju po zástere:
biela hmla mihoce sa v ľahostajnom slnku,
drozd v čiernom fraku ma v nej obskakuje;
ach, nikdy nie sme sami
v samote s predstavami,
v pustine nájdu krčmu pre tuláka.

„Pán hlavný platiť!
Na obed som mal plný tanier slnka
a večer mliečnu dráhu.“

Nohami hore

Baletky výbuchov po svete rozvojnenom
po hlavách tancujú,
po hlavách;
ich sukne zhŕňajú sa v spŕškach strašlivých.

To je tá ruža temných lupení
na vyschlej hrudi starej Európy,
fontána, ktorá z ohňov pramení
a mrazom padá na hromadné hroby.

Je to jej tanec, vyschlej Európy,
ten tanec po hlavách,
jej hudby obrátenej, prevrátených slov,
zvrátených myslí, prekotených snov,
ten tanec po hlavách,
nohami hore.

Slovo

Dopíš svoj verš, rozlúč sa ešte s nami
a potom odíď, básnik ihravý.

Hodina odbila a čas je okovaný
a my ňou chabí, tápaví.

S tŕpkami v hrdle zdržaného vzlyku
nás zdrví tento neúprosný vek.

Všetko je stratené?
                                Mám slovo na jazyku.
Na bolesť myslel som a našiel na ňu liek.

(Svätý za dedinou, 1939)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984