Laureáti Nobelovej ceny za mier na rok 2014 polepšili jej reputáciu

Počet zobrazení: 4924


kajlas_satjarthi_315.jpgmalala_jusufzajova.jpg

Nobelovu cenu za mier tento rok dostali Kajláš Satjárthí (1954) a Malala Júsufzajová (1997). Oboch nových nositeľov spája úsilie o lepšiu budúcnosť sveta – patria k tým, ktorí venujú zvýšenú pozornosť osudu detí a mládeže vo svete, ktorý sa označuje za rozvojový. Cenu dostali za boj proti utláčaniu detí a mladistvých a za obranu práv všetkých detí získať vzdelanie.
Foto: Jeblad / Creative Commons

V posledných desaťročiach vyvolávali viaceré menovania niektorých osôb za laureátov Nobelovej ceny za mier (podobne aj v cenách za literatúru) protirečivé reakcie a videli sa v nich zákulisné politické ťahy. Závet A. Nobela pritom bol a je stále jasný.

Cena sa má udeľovať osobe, ktorá urobí väčšinu práce pre priateľstvo medzi národmi, pre zrušenie alebo redukciu stálych vojsk a pre vytváranie a podporu mierových kongresov. V podmienkach bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov po druhej svetovej vojne však došlo k tomu, že ceny sa začali udeľovať aj za environmentálne, humanitárne a iné spoločensky angažované aktivity, ktoré niekedy k mieru ani neprispievali – skôr naopak.

Nobelovu cenu za mier neudeľuje švédska Kráľovská akadémia vied, ale päťčlenný výbor určený nórskym parlamentom – Nórsky nobelovský výbor. Nositelia ceny sa často aj výrazne odlišujú od jej laureátov v oblasti fyziky, chémie a fyziológie alebo medicíny, prípadne aj literatúry. 

Cena za mier má preto aj svoju výraznú symboliku. Spočíva najmä v tom, že nejde už o ocenenie vedy či umenia, kde sa dajú kritériá stanoviť relatívne presne, ale o ocenenie riešenia starostí života ľudí v komunitách, národoch a štátoch mierovým, nenásilným spôsobom, spoluprácou. A. Nobel bol pacifista. Myslel si, ako aj niektorí ďalší vynálezcovia v jeho ére, že vynájdením silnej zbrane (nástroja), ktorá umožní nepriateľom rýchle vzájomné ničenie, prispeje k poznaniu, že vojny sa nedajú vyhrať bez ťažkých následkov a v dôsledku toho sa postupne prestanú viesť. 

V závete A. Nobela nebolo uvedené, prečo má cenu pre mier udeľovať výbor určený nórskym parlamentom – Stortingom. Švédsko a Nórsko sa od roku 1815 nachádzali v únii a ku koncu storočia začalo silnieť úsilie Nórov o zrušenie tohto spojenia, ku ktorému v roku 1905 aj došlo. Sú len dohady, že týmto chcel zmäkčiť napätie, ktoré sa vytváralo a hrozilo prerásť do krízy. Z jeho pozostalosti však toto nemožno potvrdiť a okrem toho väčšinu života v zrelom veku prežil mimo Švédska. Iné vysvetlenie je, že týmto chcel oceniť pôsobenie Stortingu vo sfére medzinárodnej politiky najmä v oblasti medziparlamentnej spolupráce.

Napriek tomu, že výbor je menovaný nórskym parlamentom, ide o inštitúciu, ktorá rozhoduje samostatne. K dispozícii má Nórsky nobelovský inštitút, ktorý bol založený v roku 1904. Riaditeľ inštitútu je zároveň tajomníkom výboru.

Predkladať návrhy na cenu môžu:

  • členovia parlamentov a vlád štátov,
  • členovia Medzinárodného súdneho dvora
  • rektori univerzít, profesori sociálnych vied, histórie, filozofie, práva a teológie, riaditelia mierových výskumných inštitútov a zahraničnopolitických inštitútov,
  • nositelia Nobelovej ceny mieru,
  • vedúci predstavitelia organizácií, ktorým bola udelená Nobelova cena za mier,
  • súčasní a bývalí členovia Nórskeho nobelovského výboru (návrhy členov výboru musia byť predložené najneskôr na prvom zasadnutí výboru po 1. februári),
  • bývalí poradcovia Nórskeho nobelovského výboru.

Návrhy sa podávajú do 1. februára roka, v ktorom sa majú udeliť. Potom nastáva ich spracovanie, ktoré spravidla prebieha v piatich kolách a vyhlasuje sa zhruba ku koncu prvej októbrovej dekády (cena za mier sa vyhlasuje ako posledná). Úlohou Nórskeho nobelovského inštitútu je sledovať vývoj medzinárodných udalostí so zvláštnym dôrazom na mierové riešenie konfliktov s cieľom poskytnúť na tomto základe pomoc výboru odporúčaniami na udelenie ceny. Ide o citlivú záležitosť, ktorá je však aj veľmi symbolická – považuje sa za jedno z najvyšších ocenení, ktoré sa môžu najmä v západnom svete dostať. Cena za mier sa musí okrem toho opierať aj o racionalitu každodenného života, široké súvislosti a mnohé dopady i možnosti rôznej interpretácie rozhodnutia. Cena sa z rôznych dôvodov neudelila celkom 19-krát, naposledy to bolo v roku 1972.

Údaje o návrhoch – nomináciách ako aj ďalšie informácie o nich sa môžu zverejniť až po 50 rokoch. Počet návrhov sa zvyšuje – ak ku koncu minulého storočia sa uvádzalo, že ich je okolo sto, v roku 2013 to bolo 256 a tento rok už 278, z toho 47 organizácií.

V roku 2012 kontroverzné reakcie na Nobelovu cenu za mier dosiahli nový vrchol. Na základe námietok nórskeho právnika a mierového aktivistu F. Heffermehla (*1938, autora knihy The Nobel Peace Prize: What Nobel Really Wanted /Nobelova cena za mier: Čo Nobel naozaj chcel/ z roku 2010 – vyšla aj v čínskom, fínskom, ruskom a švédskom preklade), ktorý zdôrazňoval, že pôvodným zmyslom ceny bolo prispieť k zníženiu používania vojenskej sily v medzinárodných vzťahoch, sa začalo vyšetrovanie oprávnenosti udelenia ceny B. Obamovi v roku 2009.

Cenu podľa vyjadrenia výboru dostal B. Obama za mimoriadne úsilie pri posilňovaní medzinárodnej diplomacie a spolupráce medzi národmi (dodáme, že do funkcie nastúpil 20. januára a už najneskôr 1. februára mal byť jeho návrh v Oslo). V nadácii, ktorá spravuje fond Nobelových cien, je možnosť zrušiť rozhodnutie o udelení ceny až tri roky dozadu, pokiaľ jej správna rada dospeje k záveru, že sa nectila vôľa A. Nobela.

Nič také sa zatiaľ nikdy nestalo a ani tento prípad výnimkou nebol. Aj napriek tomu, že F. Heffermehl položil sugestívnu otázku „Považujete Obamu za propagátora odstránenia armády ako nástroja v medzinárodných vzťahoch?“, predstavitelia výboru námietku neprijali.

Treba však dodať, že predseda výboru pre udeľovanie Nobelovej ceny mieru T. Jagland (bývalý nórsky premiér, ktorý je na čele výboru od roku 2009) sa už v októbri 2011 v médiách pýtal, či prezident Obama naozaj ihneď nezváži vrátenie ceny, čím by sa prípad „elegantne“ skončil. Poukazoval pritom najmä na bombardovanie Líbye, ale aj neuzatvorenie väzenia na Guantáname, príkaz na zabitie Usámu bin Ládina, nasadenie bezpilotných lietadiel v Jemene a plány na zotrvanie vojsk USA v Afganistane aj po roku 2014. 

K tomu, aby B. Obama vrátil cenu, bol viackrát vyzvaný niektorými politikmi, médiami a aktivistami z rôznych štátov vrátane USA. Výzvy a diskusia na túto tému pokračujú až do dneška.

Vznikli aj podpisové kampane za to, aby B. Obama cenu vrátil. Jednu z nich – Revoke  Obama's Nobel Peace Prize – od apríla 2013 do začiatku októbra tohto roku podpísalo vyše 27 000 signatárov  (http://act.rootsaction.org/p/dia/action/public/?action_KEY=7647). Cieľom organizátorov je získať 40 000 podpisov, potom petíciu zašlú výboru pre udeľovanie ceny.

Pristúpiť k vráteniu ceny však B. Obama nechce a viackrát obhajoval svoje rozhodnutia ako prínos k mieru a stabilite vo svete a na jeho podporu vystúpili aj mnohí prowashingtonskí multiplikátori vrátane slovenských.

Jediný prípad, kedy Nobelova cena za mier nebola ani prevzatá (ale teda nemusela sa vracať), bol v roku 1973, kedy ju odmietol Le Duc Tho, vietnamský generál, diplomat a politik, ktorý viedol delegáciu na mierových rozhovoroch s USA. Zdôvodnil to tým, že mier v jeho krajine ešte stále nie je.

Možno B. Obama skutočne zamýšľal urobiť to, za čo dostal Nobelovu cenu, ale výsledky sú celkom iné a čím ďalej tým žalostnejšie. Najmä po bezprecedentnom porušení medzinárodného práva, kedy po prijatí rezolúcie BR OSN o bezletovej zóne vydal v roku 2011 pokyn na bombardovanie Líbye, o jeho mierumilovnosti už nemožno vôbec hovoriť.

Priame vojenské intervencie Washingtonu v čase, keď na jeho čele je B. Obama, sa však okrem Afganistanu, Irak ua Líbye, ak počítame aj nasadenie bezpilotných prostriedkov (Jemen, Somálsko) a bombardovanie Sýrie, týkajú doteraz už šiestich krajín. Ďalším zneuctením Nobelovho odkazu sa stali aktivity USA pod vedením B. Obamu, ktoré sa uskutočňujú v tomto roku na Ukrajine a ktoré škodia nielen priateľstvu medzi národmi (ku ktorému vyzýval A. Nobel), ale aj regionálnej i globálnej bezpečnosti a stabilite. 

Smutné je, že na týchto aktivitách sa podieľa aj ďalší laureát Nobelovej ceny za mier, a to z roku 2012 – Európska únia, ktorá ju dostala za presadzovanie mieru, uzmierenia, demokracie a ľudských práv v Európe. Menovanie EÚ za laureáta ceny nebolo síce prijaté s takými kontroverznými diskusiami ako v prípade B. Obamu, ale nechýbali ironické poznámky, že to vlastne môže byť za čokoľvek a že je ďalšie nebezpečenstvo, že cenu zase dostal ktosi, koho mierumilovnosť je spochybniteľná.

Obavy sa zakrátko potvrdili – predovšetkým potom, ako EÚ začala otvorene podporovať kyjevský režim, ktorý sa dostal k moci nelegitímne a siahol k politickému a vojenskému násiliu. Únia „mierumilovne“ súhlasí aj s realizáciou antiteroristickej operácie s masívnym nasadením vojska a ťažkých zbraní, hoci v štáte k nijakým teroristickým útokom nedošlo.

EÚ akosi nevadí nielen to, že v Kyjeve došlo za podivných udalostí k zmene moci na druhý deň po tom, ako sa za prispenia ministrov zahraničných vecí z troch jej členských štátov podpísala dohoda o usporiadaní pomerov s vtedajším ukrajinským prezidentom a predstaviteľmi opozície.

Po tejto náhlej zmene sa začal nový a tragický beh udalostí, ktorý časť západných „hlavnoprúdových“ médií predpovedala už niekoľko hodín po začiatku nepokojov na „euromajdane“. Skutočne prerástol do najväčšieho konfliktu v Európe od čias občianskej vojny v Juhoslávii v 90. rokoch minulého storočia.

V kontexte Nobelovho závetu sa môžeme opýtať, ako s ním ladí rusofóbia a podpora pravicových extrémistov so sklonmi k fašizmu, ktorým EÚ podlieha pod tlakom USA a NATO namiesto toho, aby ako nositeľ ceny hľadala mierové, pokojné riešenie bezpochyby mimoriadne zložitého problému. Cesta označovania Ruska za nepriateľa, proti ktorému treba uplatniť sankcie a dodávať zbrane a ináč vojensky podporovať Ukrajinu, čo presadzuje časť  členských štátov EÚ, nositeľa Nobelovej ceny za mier veru vôbec nectí.

O to viac je potešujúce, že cenu za tento rok dostali Kajláš Satjárthí (*1954) a Malala Júsufzajová (*1997). Oboch nových nositeľov spája úsilie o lepšiu budúcnosť sveta – patria k tým, ktorí venujú zvýšenú pozornosť osudu detí a mládeže – vo svete, ktorý sa označuje za rozvojový. Cenu dostali za boj proti utláčaniu detí a mladistvých a za obranu práv všetkých detí získať vzdelanie.

Symbolické v duchu závetu A. Nobela je nielen to, že ide o Inda a Pakistanku, ale aj to, že je to hinduista a moslimka, zrelý muž a mladá žena. Podľa mienky politikov, médií i osobností z rôznych oblastí spoločenského života ide o jednu z najlepšie a najprimeranejšie udelených cien v posledných rokoch.

K. Satjárthí je indický aktivista bojujúci za práva detí. V roku 1980 založil organizáciu Bachpan Bachao Andolan (voľne preložené Hnutie za záchranu detí) a od 90. rokov minulého storočia sa považuje za jedného z najvýraznejších predstaviteľov boja za práva detí a ich ochranu aj v medzinárodnom rozmere. 

M. Júsufzajová je pakistanská bojovníčka za ľudské práva, najmä právo dievčat na vzdelanie. Stala sa najmladšou nositeľkou Nobelovej ceny v celých doterajších jej dejinách. Má za sebou aj tragédiu, keď za jej aktivity na ňu v októbri 2012 zaútočil talibanský ozbrojenec, ktorý ju ťažko zranil – postrelil do hlavy a do krku.

Udelenie ceny M. Júsufzajovej sa nepovažuje za prekvapenie, lebo sa o tom uvažovalo už vlani, v prípade K. Satjárthího to bolo neočakávané. Z úprimného srdca im zablahoželajme a poprajme veľa síl i úspechov v činnostiach, za ktoré dostali ceny ale aj v celom ich živote.

Tohto roku boli „mediálnymi favoritmi“ ceny najmä pápež František a E. Snowden. Medzi nominovanými bol aj ruský prezident V. Putin – hoci nominácie sa oficiálne výborom nezverejňujú, mnohí z tých, ktorí ich navrhujú však o tom radi hovoria aj pred médiami.

V deťoch, mládeži a možnostiach ich vzdelania je skutočne skrytý mier vo svete – ľuďom, ktorí prežili časť svojho života v Československu, sú ešte stále blízke idey veľkého humanistu J. A. Komenského. V tejto súvislosti by sme sa možno aj na Slovensku ale aj v celej EÚ mali zamyslieť predovšetkým nad tým, ako hľadať možnosti zlepšenia vzdelávania – v záujme lepšej a spravodlivejšej mierovej budúcnosti.

Ešte stále nie je úplne neskoro, aby sme nepodľahli neoliberálnemu tlaku na privatizáciu vzdelávania, na premenu škôl na prostriedok dosahovania zisku, ktorý podporuje v súčasnosti,  žiaľ, už aj časť manažmentov škôl. Omnoho lepšie urobíme ak po zamyslení o tohtoročných nositeľoch Nobelovej ceny za mier nebudeme hľadať prostriedky na to, aby sme zvýšili vojenské výdavky, ale na to, aby sme pripravili mladú generáciu na život v mieri tak, aby vedela aj ona sama bojovať proti násiliu, konfliktom a vojnám podobne, ale aj v širšej škále ako obaja tohtoroční laureáti.

Autor pôsobí na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984