Legionársky marš 2016 alebo české vlastenectvo dnes

Poslednú júlovú sobotu v roku 2016 zorganizovali nadšenci pod vedením plukovníka v zálohe Petra Majera tradičný (štvrtý ročník už dovoľuje hovoriť o tradícii) „Legionársky marš“. Koná sa v mestečku Bystřice (voľakedy nad Olší) ležiacom na známej Košicko-bohumínskej železnici asi 25 kilometrov severne od Čadce v Českej republike. Prečo práve tu?

Petr Majer, organizátor Legionárskeho maršu.

Zabŕdnime trošku do dejín. Ledva 100 rokov dozadu. Koncom októbra 1918 vzniká (v tom čase) Česko-Slovenská republika. A vznikla! Okrem kopca problémov okolo jej „pôrodu“ dochádza aj ku konfliktom určenia hraníc nového štátu. Nielen určenia, ale aj ich reálneho presadenia. V dvoch prípadoch: juh Slovenska (voči Maďarsku) a východ Česka (voči Poľsku) musia zasiahnuť aj jednotky česko-slovenských légií. Prvý český „pohraničný konflikt“ sa odohráva práve v Tešínskom Sliezsku. Na východnú časť bývalého Rakúskeho Sliezska – Tešínsko si robili nároky Poliaci. Nielen nároky, ale ho aj vojensky kontrolovali. Česko-Slovensko s tým nesúhlasilo a koncom januára 1919 v takzvanej sedemdňovej vojne obsadilo časť Tešínska, čoho výsledkom bolo stanovenie novej demarkačnej čiary, ktorá rozšírila územie Československa. Čs. vojskám velil generál Šnejdárek. Po tejto bojovej akcii sa pričinil aj o úspešné vojenské ťaženie proti maďarským vojskám na strednom Slovensku v júni 1919. Pôsobenie čs. légií a generála Šnejdárka na „tešínskom“ fronte rámcuje akciu nazývanú Legionársky marš.

Ferdinand Vrábel pozdravuje účastníkov podujatia.

Na hornom konci Bystřice, asi 2 a pol kilometra od železničnej stanice, štartuje štvrtý ročník maršu. Na základe registrácie dostanete Účastnícky list, do ktorého získavate jednotlivé kontrolné pečiatky. Môžete si zvoliť dĺžku 10, 25 a či 50 km, peši, na bicykli, dokonca aj koňmo. Štartovací kiosk ponúka viaceré tlačoviny o legionároch a ich dnešných aktivitách v Českej republike. Aj publikácie organizátorov akcie. K dispozícii sú prospekty či mapy približujúce „cestovnorušné“ pozoruhodnosti kraja. Pre deti je ponuka vedomostnej súťaže venovaná sedemstoročnici narodenia cisára a kráľa Karola. Tak, s chuťou do výšok!

Základným maršovým cieľom je vrch Polední (672 m. n. m.), kde pred časom vybudovali menší pamätník generála Šnejdárka. Nacionalistické vášne sú silné nielen u nás na slovenskom juhu, ale aj v tomto kraji. Pred pár rokmi Šnejdárkov pamätník neodolal ranám vandalov zaštiťujúcich sa poľským vlastenectvom. Cesta najprv vedie prekrásnymi lúkami (keby som nebol v Čechách tak poviem s typickým kopaničiarskym osídlením), ktoré nás emotívne nabijú silami na posledný veľmi strmý výstup k vrcholu. Zvládol som to, dokonca aj s asi dvojkilovým kameňom zo Suchého potoka, ktorým som prispel k viacročnému vŕšeniu „Mohyly českej štátnosti“ vedľa pomníka. Za čo som dostal Šnejdárkov groš. Pomaly tu rastie odpočívadlo (České lesy vybudovali drevený prístrešok a značkári vyznačili trasu červenou značkou) a pietne miesto hrdosti na českú vlasť. Okrem upraveného pamätníka pokračuje budovanie mohyly, do ktorej vkladajú prste zeme z bojísk našich legionárov. Dnes tam pribudla aj prsť z posledného legionárskeho bojiska na československom území, od nás z Bratislavy, kde legionári 14. augusta 1919 vojensky obsadili Petržalku. Priniesol ju priateľ a historik Ferdinand Vrábeľ.

Karol IV. zavítal na Polední...

Spomenul som Karola IV., ktorý prevzal patronát nad tohoročným maršom. Osobne! Zavítal k pamätníku dokonca na koni. Prehovoril niekoľko svojich múdrych slov. Na počesť svojich okrúhlych narodením zasadil lipu „Karlu“, ktorú zaliali miešanou vodou z riek Olša a Vltava s kvapkou slivovice. Mala by sa ujať. Vedľa mohyly už stoja pamätné kamene Tomáša Pavlicu, historika a propagátora legionárskych tradícií z roku 2014 a patróna minuloročného maršu Jána Husa, ktorého si pripomenuli po 600 rokoch od upálenia. Budúci rok sa má niesť v znamení Jana Amosa Komenského a „nášho slovenského“ Juraja Tranovského, od ktorého narodenia v Tešíne uplynie 425 rokov. Skutočne je viditeľná snaha organizátorov o prehlbovanie českej a slovenskej vzájomnosti. Na vrchole sme si zaspievali aj voľakedajšiu československú hymnu. Zdalo sa mi, že slovenskú časť ovládali aj mladšie ročníky prítomných, v absolútnej väčšine z Česka.

Po sympatickom pietnom i náučnom akte a občerstvení (dalo sa niečo zajesť i zapiť z ponuky dvoch stánkov) maršujeme ďalej. Po necelej hodinke dosahujeme najvyšší bod 10 kilometra trasy Loučku (835 m. n. m.). Nomen omen. Vrchol je prekrásna lúka bez stromov s nádhernými výhľadmi na všetky strany. Na západ vykúka veža na Lysej hore, na sever otvorená kotlina na Třinec a Ostravu, východ ponúka k obdivu hraničný hrebeň z Poľskom nad údolím prameňa Visly. Južný obzor je plný slovenských kopcov severných Kysúc. Cestou míňame tu a tam krajšie drevené chalúpky, tu a tam klasické štokovce nedávnej minulosti. Nasledujúce kontrolné miesto – chata Filipka – je plné života. Teplá „čočková“ polievka dobre padla. Nasleduje strmý zostup do cieľa - chata Kolibiská.

Po predložení opečiatkovaného účastníckeho listu získame Legionársky diplom zapustený do fólie. Došiel aj Karol IV., už bez koňa, vyhlásil a odmenil mladých výhercov vedomostnej súťaže. Potom nás čakal už len návrat k východisku maršu, v mojom prípade na železničnú stanicu. Cestou späť som obdivoval dva drevené kostoly. V Nýdku asi 400-ročný a Bystřici 100-ročný. Sú elegantné aj v porovnaní s našimi slovenskými. Drevo je drevo.

Nemám prehľad o počtoch maršujúcich. Ja by som ich odhadol presnou neurčitou číslovkou – neúrekom. Určite som však spozoroval, že vekové zloženie bolo pestré. Od detí po seniorov. Všetci nielen zo záujmu o pohyb na dobrom vzduchu, v krásnej prírode, v dobrej spoločnosti, ale aj so záujmom o svoju históriu. Niečo také, čomu hovoríme vlastenectvo. Vlastenectvo je pozitívna pridaná hodnota, opak vlastenectva – nacionalizmus hodnota nevhodná, čiže zavrhnutiahodná. Preto považujem také akcie, ako je legionársky marš za pozitívny trend zvyšovania každodennej kvality medziľudských vzťahov na zdravom hodnotovom základe. Najmä dnes, v čase znehodnocovania každodenného ľudského žitia znižovaním kvality jeho plnohodnotného obsahu. Jeho humanistického krytia.

Mohyla českej štátnosti rastie.

Ešte jeden postreh. Dokonca si myslím, že pietne pripomínanie, ba až uctievanie vraj vojenských tradícii takto vedie v spojení s dejino-krajovými súvislosťami k tomu, že v budúcnosti zbrane budú mlčať. Nielen na Tešínsku.

Okolo 18. hodiny som odchádzal vlakom domov, do Slovenska. Prichádza vlak, nastupujem a za mnou ... Karol IV. Už bez svätováclavskej koruny a kráľovských topánok, ale s mečom a práporom sa usadil v poschodovej elektrickej vlakovej súpravy a cestoval do rodnej viesky pri Jablunkove. Dnes už ani kráľovský majestát nie je ono…

Na záver sa prenesiem na Slovensko. V nedeľu 14. augusta 2016 máme možnosť pripomenúť si (aj v článku spomínaný) posledný boj legionárov na našom území. Vojenské obsadenie Petržalky a jej pripojenie k česko-slovenskému štátu. Zdôrazňujem k štátu, nie k Bratislave. Petržalka bola pripojená k Bratislave až v roku 1946. Slovo o tom párkrát písalo. Na budove obchodov TPD na Farského ulici si môžete prečítať dočasnú tabuľku, ktorá informuje o tejto udalosti. Vraj už nie nadlho. Po otvorení nového Starého mosta majú odhaliť dôstojnejšiu pamätnú tabuľu na Mýtnom domčeku z bratislavskej strany. Škoda. Je to predovšetkým petržalská výnimočná dejinná udalosť. Väčší či menší monument na počesť „petržalského fait accompli“ by mal stáť aj na pravej strane Dunaja.

SÚVISIACE:
Jozef Schwarz: Petržalské „fait accompli“

Ďalšie fotografie:

Lysá Hora.