Limity oligarchickej demokracie

Počet zobrazení: 3845

Po vyše dvoch storočiach, keď je aspoň v euroatlantickom kontexte demokracia prevažujúcim spoločenským zriadením, môžeme jasne vidieť, kde sú jej limity. Problém je v tom, že svoj zenit prežívala západná liberálno-demokratická spoločnosť niekedy na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia. Odvtedy sa spoločnosť výrazne posunula v zmysle extrémnej polarizácie bohatstva, prepadu a pauperizácie strednej triedy, no predovšetkým v tom, že najväčší držitelia kapitálu sa stali aj držiteľmi mediálnej i politickej moci a zásadným spôsobom kontrolujú a usmerňujú verejnú debatu. Nakoniec, u nás v strednej Európe všetko prichádza s istým časovým odstupom, aj preto sme v súčasnosti konfrontovaní s procesom masívnej koncentrácie médií v rukách oligarchov.

Technologické posuny spôsobili, že v oblasti printových médií môžu fungovať len spoločnosti s veľmi silným kapitálovým pozadím, čo vedie k tomu, že práve prežívame súmrak nezávislej tlače. V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či môže byť spoločnosť skutočne demokratická, keď sa monopol na verejnú debatu koncentruje v rukách oligarchov. Samozrejme, táto téza neplatí generálne. Vďaka novým médiám (predovšetkým internetu) možno dokonca konštatovať, že verejný priestor sa demokratizoval. Problém je, že mediálna sféra sa rozvíja veľmi extenzívne, doširoka, ale vplyv alternatívnych médií prudko zastáva za dobre financovanými profesionálnymi mienkotvornými médiami. V konečnom dôsledku to vedie napríklad k absurditám, že jedno percento najbohatších vlastní deväťdesiatdeväť percent majetku celého ľudstva, že už celé desaťročia stagnujú, alebo nebadane klesajú reálne príjmy strednej triedy, že udržanie sa v nej si vyžaduje čoraz viac úsilia, že prudko bohatnúca spoločnosť veľmi nerovnomerne redistribuuje takto vyprodukované bohatstvo. Napriek tomu sa nič neodohráva. Ako je to možné? Z jednoduchého dôvodu: nijaké mienkotvorné médiá v podstate nenastoľujú tieto otázky. Skôr účinne vsugeruvávajú svojim konzumentom, že neexistuje reálna a lepšia alternatíva a akékoľvek pokusy v tomto zmysle sú odsúdené na neúspech. Je to teda skutočne tak? Jestvujú minimálne tri alternatívy vývoja voči súčasnosti. Máme tu skupinu krajín, ktorá si môže dovoliť ignorovať súčasný prevládajúci politicko-ekonomický neoliberálny koncept, sú spoločnosti, ktoré majú výraznú komparatívnu výhodu. Ide predovšetkým o monarchie na Blízkom východe, ktoré vďaka petrodolárom vedia dlhodobo korumpovať svoje obyvateľstvo a udržiavať politický režim v štádiu absolutistickej (viac či menej osvietenej) monarchie.

Istú pozitívnu alternatívu voči blízkovýchodnému modelu predstavuje Južná Amerika. Minimálne v prípade Venezuely (ropa) a Bolívie (zemný plyn) sa podarilo vytvoriť spoločnosti, kde vznikla istá (pozitívna) nároková kultúra, ktorá vytvára tlak na vládnuci establishment v úsilí získať isté sociálne práva. Problém je, že v prípade poklesu cien komodity, ktorá je garantom financovania nákladov štátu (za poslaných 5 rokov klesla cena ropy zo 140 USD za barel na úroveň pod 50 USD za barel), sa takéto spoločnosti rýchlo prepadajú do recesie a majú tendenciu masívne sa zadlžovať.

Druhá cesta, ako zmeniť, alebo aspoň pootočiť ekonomicko-politickú paradigmu, je nárast radikálnych ľavicových riešení v rámci existujúceho systému. Ako výraz extrémnej frustrácie nad skazonosnou politikou, ktorú vyše štyridsať rokov praktizovalo Grécko –  pravidelne sa striedajúce duo „štandardných“ politických strán PASOK a Nová demokracia (s úzkym prepojením na miestne oligarchické štruktúry) –, vznikla Syriza. Ukazuje sa, že úspech Syrizy nebol akýmsi osamelým výkrikom do tmy, jej politické klony vznikli aj v Španielsku (Podemos), v Nemecku (Die Linke); aj zvolenie Corbyna na čelo britských labouristov a úspech radikálne ľavicového vermontského senátora Sandersa v demokratických primárkach v USA sú jasné symptómy, že dopyt po radikálne ľavicových riešeniach je nemalý. Háčik je v tom, že všetky inštitúcie autority a moci si dali veľmi záležať na tom, aby títo politici, ak sa už nepodarilo udržať ich na okraji politického spektra (Tsipras), v konečnom dôsledku  neuspeli. 

Existuje aj tretia cesta –  to teoretické koncepty z akademického prostredia. Medzi najznámejšie z nich patrí participatívna ekonomika (Parecon) profesora Michaela Alberta alebo ekonomická demokracia profesora Davida Schweickarta. Žiaľ, žiadne z týchto riešení sa nestalo súčasťou programu žiadneho relevantného politika, skôr ide o papierové alternatívy. Otázka znie – čo ďalej? Liberálna (oligarchická) demokracia permanentne zlyháva, no vďaka tomu, že kontroluje všetky rozhodujúce médiá, ustavične si posilňuje svoje pozície, navyše dlhodobo vytvára dojem, že funkčná alternatíva aj tak neexistuje.

Vynára sa ťažko riešiteľný rébus. Prvý, ten lepší variant môže vyzerať nasledovne: ak sa kríza prehĺbi a dostane sa na grécke dno globálnej úrovni, ľavicové riešenia budú musieť prijať aj oligarchické štruktúry ako tak prijateľné riešenia. Druhým variantom je revolúcia – pokojná, či násilná? Ukazuje sa však, že najväčším úskalím liberálnej demokracie je skutočnosť, že pri extrémne nevyváženom a selektívnom verejnom diskurze je takmer pravidlom, že nevyhrávajú najlepšie alternatívy, lež mediálne najvykričanejšie.

Tento stav nahráva oligarchom. Kým sa nevymyslí model, ako zabrániť hlúpym a škodlivým rozhodnutiam voličov, budeme v začarovanom kruhu. To je však celkom iná téma! Súvisí to napríklad aj s poslaním a kvalitou médií verejnej služby, ale tie, ako vieme, takisto kreujú politici, ktorí sú, okrem malých výnimiek, zase len vykonávateľmi zadania oligarchických štruktúr. Aj preto je najvyšší čas premýšľať o limitoch demokracie a hľadať nové riešenia.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 35  36/2015

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984