Reklama
Reklama

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (11.)

Román, ktorý si môžete prečítať ešte pred jeho vydaním
Počet zobrazení: 1458

ludovit_stur.jpgČitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.
Román Ľuboša Juríka je pokusom o komplexný pohľad na Štúrov život a dielo, pričom autor sa nevyhýba ani kritickým hodnoteniam, omylom a chybám, v snahe vykresliť plastický význam a prínos tohto velikána.


Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (6.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (7.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (8.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (9.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (10.)


Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.


 

UHORSKÝ SNEM
 

Cisár Ferdinand V.  zvolal na jeseň roku 1847 snem do Prešporku.

Už od konca 13. storočia bol uhorský snem zhromaždením privilegovaných vrstiev v Uhorsku, predovšetkým šľachty, ale aj stavov stredných vrstiev. Od 16. storočia, presne od roku 1526,  sa ujala forma monarchie a tak sa konštituoval zákonodarný orgán krajiny, ktorý sa postupne menil, no pretrval až do zániku Rakúsko-Uhorska. Snem sa stretával viac či menej nepravidelne, podľa vnútorných spoločenských potrieb, až od roku 1655 ho panovník zvolával každý tretí rok. Panovník mal rozhodujúce právo pristúpiť na rozhodnutia snemu, alebo ich bez dôvodov odmietnuť. Uhorský snem tvorili horná a dolná komora; hornú komoru obsadila vysoká šľachta a činovníci kráľovskej kancelárie, v dolnej komore boli zase  zástupcovia strednej šľachty, od roku 1441 k nim pribudli poslanci slobodných kráľovských miest. Väčšiu váhu mala horná komora: hlasy šľachticov boli dôležitejšie ako hlasy ostatných poslancov, mestskí poslanci dokonca disponovali iba jedným hlasom. Rokovacím jazykom bola dlho latinčina, až od 18. storočia sa mohlo diskutovať aj po nemecky a maďarsky. Keď sa nejaký zákon na sneme schválil, tak ho panovník zvyčajne vydal vo forme dekrétu. Od roku 1536 až do roku 1848 sa uhorský snem schádzal v Prešporku, meste korunovačnom a snemovom.

 Vyslanci slobodných kráľovských miest viackrát žiadali, aby sa zmenil systém hlasovacieho práva a aby aj oni mali osobitné hlasy. Šľachta aj liberálna šľachtická opozícia však takéto riešenie odmietala, pretože sa obávala vplyvu strednej vrstvy a oprávnene sa domnievala, že na mestá má vplyv panovník, ktorému boli podriadené a platili mu veľké dane. Ani jedna strana neustúpila od svojich požiadaviek, takže až 18. marca 1848 – už pod vplyvom narastajúcich revolučných nálad – pristúpila dolná komora na návrh, aby hlasovacie právo mali aj zástupcovia miest, žúp a cirkvi.

Štúrova pozícia na Uhorskom sneme bola teda rozporuplná: nemal hlasovacie právo, hlasy vyslancov miest nemali rozhodujúci vplyv, no na druhej strane mohol na sneme vystúpiť a tak ako jeho prejavy aj vystúpenia vyslancov miest mali svoju politickú váhu a snem ich rešpektoval. Napriek tomu bol Štúrov manévrovací priestor pomerne obmedzený, no v konkrétnej situácii – najmä na pozadí revolučných nálad – rozhodne zavážil; osobitne vzhľadom k slovenským ambíciám, nárokom a cieľom, mali Štúrove prejavy kľúčový význam. Hoci Štúrove prejavy boli adresované pro domo, v kontexte európskych revolučných pohybov a pri zrode moderného slovenského národa zohrali pokrokovú úlohu.

Ani jeden z vyslancov Uhorského snemu, ktorý mal slovenský pôvod, respektíve sa hlásil k Slovákom, nezanechal svojimi vystúpenia taký ohlas ako Ľudovít Štúr, ani jeden tak veľmi neovplyvnil ďalší vývoj a slovenský národný pohyb. Najznámejším zo slovenských poslancov v tomto období bol Juraj Palkovič, ktorý v sneme pôsobil v rokoch 1832 – 1836 Bol poslancom za mesto Krupina, miesto v sneme mu ponúkli za jeho aktívnu literárnu činnosť. Palkovič sa však na sneme nevyjadroval k témam, ktoré súviseli so záujmami Slovákov, zväčša hovoril k problémom, ktoré otvárala maďarská liberálna opozícia, ako napríklad rozšírenie právomocí miest a sudcov, tiež za zníženie daní pre poddaných a, naopak, za zvýšenie daní pre šľachtu, keď chce skupovať pozemky. Katolík Štefan Greguška bol vyslancom nitrianskej kapituly; bol vplyvným zástancom bernolákovskej slovenčiny, podporoval aj Štúra, no podobne ako vyslanec Ján Krajčík, ktorý ho v tejto funkcii vystriedal, obhajoval najmä záujmy katolíckej cirkvi. Spomenúť treba aj Štefana Moyzesa, ktorý v rokoch 1847 – 1848 na sneme zastupoval záhrebskú kapitulu. Moyzes na sneme takmer výhradne zastupoval Chorvátov, keď sa diskutovalo o maďarskom jazyku, o prieniku do škôl, cirkví, verejnej správy, tak nebránil záujmy slovenčiny, ale chorvátskeho jazyka; nemožno teda povedať, že Štefan Moyzes bol vyslancom, ktorý hájil slovenské záujmy. Ale Moyzesove stretnutia so Štúrom mali ďalekosiahly význam pre slovenské národné hnutie.

Nemožno sa však domnievať, že vyslanci snemu boli nezávislí od miest, ktoré ich na snem delegovali. Podmienky poslancovej činnosti boli striktne dané pokynmi, ktoré musel poslanec dodržiavať. Aj Štúr obdržal od mesta Zvolen pätnásť bodov, ktoré mal na sneme rešpektovať. Niektoré sa týkali problémov priamo mesta Zvolena, napríklad plánovanej kasárne v meste a zabezpečenia potrieb cisárskych vojakov, ďalej všeobecne ťažkostí slobodných kráľovských miest či riešenia chronických problémov župného súdnictva.

Štúr s takýmito podmienkami súhlasil. Ešte v septembri 1847 v liste mestu Zvolen napísal, že ako poslanec bude obhajovať záujmy mesta Zvolen, ale aj záujmy slobodných kráľovských miest všeobecne, najmä sa však bude usilovať o presadenie hlasovacieho práva pre tieto mestá. Navrhoval tiež, že sa bude zasadzovať o to, aby sa zrušila urbárska povinnosť, aby sa zmenili pomery a podmienky tzv. patrimoniálneho súdu, aby sa novelizoval trestný zákonník a aby sa zaviedla rovnosť všetkých obyvateľov pred zákonom. Ďalej sa v liste v stručnosti spomínajú požiadavky, ktoré už boli publikované v Slovenských národných novinách a ktoré sa týkajú najmä slovenských záujmov: bolo to vyučovanie slovenčiny v obecných ľudových školách, vyučovanie náboženstva v slovenčine na školách vyššieho stupňa, taktiež, aby sa po slovensky vyučovalo na tých školách, ktoré do života pripravujú farárov a budúcich učiteľov či lekárov, zememeračov a právnikov. Štúr sa chcel zasadiť o to, aby boli bohoslužby nie v maďarčine, ale v slovenčine a tiež, aby sa aj na súdoch mohlo rokovať po slovensky. Na záver ešte informoval radných mesta Zvolen, že sa bude usilovať o to, aby sa zdanili pálené destiláty, prípadne, aby sa pálenice zrušili úplne.

Ľudovít Štúr vystúpil na Uhorskom sneme v rokoch 1847 – 1848 celkovo jedenásťkrát, deväť vystúpení odznelo na oblastných zasadaniach, dva – tretie a štvrté – na celokrajinských. Prvé jeho vystúpenie odznelo 17. novembra 1847 na oblastnom zasadaní.

 „My chceme slobodu, to je náš cieľ a svätá naša túžba.“

To boli prvé historické Štúrove slová na sneme. Boli v súlade s tým, čo Štúr dlhodobo presadzoval a o čom písal v Slovenských národných novinách. Hoci jeho prvé vystúpenie bolo pomerne stručné, bolo esenciou toho, čo tvorilo podstatu jeho snaženia: a to nielen pre slovenský národ, ale aj pre každého človeka všeobecne. Ďalej už hovoril k téme, ku ktorej sa zaviazal v liste mestu Zvolen: o právach miest.

 „Keď ale slobodu chceme, dajme slobodu tomu, kto ju vždy zastával, usaďme slobodu tam, kde bolo jej miesto a prítulok, keď ju v krajine utisli a zo všetkých kútov vyhnali. Pozrimeže len do stredného veku: kde sa tam rozvíjala a kde sa zachovávala sloboda, keď nie v mestách? Ak teda jej chceme napomôcť, dajme mestám politické práva, tým viac, že ony ich mali a len o nepravde o ne prišli.“

Aj v tomto prejave sa Štúr vrátil k svojej téze, že privilégiá má len šľachta a zemianstvo, kým pre prostý ľud, vrátane meštianstva, sú práva obmedzované. „Hovorí sa, že u nás je slobody dosť, ale na to odpovedám, že áno, bolo jej dosť, a až mnoho zemianskej, ale opravdivej ľudskej veľmi málo... Keby mestá mali väčšie slobody a politické práva ubezpečené mali, nikdy by sa ani ľud nebol tak utlačil, nikdy by do takého rabského jarma nebol upadol.“

A opäť sa vyhranil voči privilegovaným vrstvám: „Zemianstvo si ale všetko privlastnilo a pritiahlo a nebolo nikoho, kto by prevahu, moc a priestupky zemianstva bol obmedzoval a v slušných hraniciach držal... I z toho ohľadu žiadam, aby sa politické práva rozšírili a tým, ktorí ich už mali, navrátili.“

Po Štúrovi vystúpil Kossuth, ktorý jeho prejav ohodnotil slovami: „V prejave vyslanca mesta, ktorý tvrdil, že ľud by sa nikdy nedostal do takej poroby, keby si mestá dokázali zachovať svoje práva, vidím čosi pravdy, no vidím aj to, že keby sa mestá nesnažili získať výsady a keby sa neizolovali od ľudu, aj ľud by bol už slobodnejší a nemeškalo by jeho pomeštiačenie.“

Najdlhší prejav v Uhorskom sneme predniesol Ľudovít Štúr 21. decembra 1847. Aj tento prejav vyšiel neskôr v Slovenských národných novinách (14. januára 1848) a Štúr v ňom zhrnul a čiastočne zopakoval argumenty a tézy, ktoré už predtým v novinách uverejňoval, najmä v článku „Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu“. Išlo o zrušenie urbárskych povinností, o zrušenie poddanstva a s tým spojenými občianskymi slobodami. Bol to prejav odvážny, zásadný.

 „Ak jesto v našej krajine vec dôležitá... tak je to predmet urbárskeho odkúpenia. Ak jesto vec, ktorá si u nás najväčšej pozornosti zákonodarcov zasluhuje, to je istotne vykúpenie úbohého ľudu poplatného.“ Štúr presne a výstižne opísal, v akom stave sa nachádza ľud, že aj zahraničná tlač hovorí o Uhorsku ako o miseram contribuentem plebem, čiže o národe úbožiakov. Rozhorčene reagoval aj na predchádzajúce Kossuthove vystúpenie, ktorý sa vyjadril v tom zmysle, že bieda pospolitého ľudu je fatálne daná, že je to osud a že proti osudu nič nemožno urobiť: taký je beh sveta a ten, ktorý v obci nižšie stojí, musí znášať ťarchu daní a kto sa v občianskom živote povznesie, ten dostane práva a privilégiá. „Ja ale v tomto vonkoncom žiaden osud nevidím a chráň boh, aby v tom aj dáky osud ležal,“ protestoval Štúr. „Takýmto činom by sa stav potláčaných v ľudskej spoločnosti ani polepšiť nedal... Na čele dejov stojí vôľa ľudská a sama história nie je nič iné ako rozvíjanie a uskutočňovanie tejto vôle.“ Stav spoločnosti bol podľa Štúra biedny, najmä pospolitého ľudu a bol najvyšší čas, aby sa postavenie týchto biednych vrstiev zmenilo; inak mohli vypuknúť sociálne nepokoje. To sú, ako to Štúr povedal na sneme, najsúrnejšie záujmy a budúcnosť vlasti. Základnou podmienku zmien je však sloboda: „Žiadame v krajine našej slobodu rozširovať, lebo bez tejto postati v zlom stave sa krajina nachádza a nemá opravdovej bezpečnosti...“

Aj vo svojich prejavoch sa Štúr opakovane vracal k témam, o ktorých už pred snemom písal do Slovenských národných novín. Kládol nástojčivé otázky: aké sú mravné následky smutného stavu spoločnosti? Môže mať taký človek, ktorý robí na druhých, ktorého odstrkujú a ponižujú, môže mať taký človek vlasť? Nie, nemá a z toho vyplývajú ďalšie dôsledky: takýto človek má len rodisko, no nie vlasť, pretože len robotuje a nemá odmenu, stáva sa podlým, stáva sa z neho nepriateľ vlasti... „Čo nemá, čo nezná, k tomu sa nemôže mať, to nemôže rád vidieť.“

Ľahké je však hovoriť o láske k vlasti tým, ktorí si užívajú, ktorí majú priestranné majetky, ktorí nič nedávkujú, len zbierajú, ktorí nič neznášajú, len berú výhody: takí naozaj môžu mať radi svoju vlasť. Úplným opakom tohto vzťahu sú tí, ktorí majú málo, takmer nič a aj z toho musia odvádzať pre pánov, sotva dokážu biedne vyžiť.

Štúr si neodpustil ani kritiku na Kossutha, ktorý sa v predošlom vystúpení zastával zemianstva: „Náramne som sa začudoval nad tým chválospevom, ktorý nedávno Kossuth pri otázke všeobecného dávkovania o zemianstve zanôtil. Povedal, že Uhorsko je a ešte stojí a že je to dielo zemianstva. Či Uhorsko len skrz zemianstvo a či kroz všetkých povstalo? Ale dokazovať, že sa za to len zemianstvu poďakovať má, že Uhorsko stojí, je smelosťou čudnou a svedčí o naozaj aristokratickej prepiatosti rečníkovej.“

Známe sú aj ďalšie Kossuthove výroky na adresu šľachty a zemianstva, ktoré svedčia o jeho „prepiatosti“: „Mojím cieľom je teda to, aby sme šľachtu v jej osobách a majetkoch zachovali.“ Kossuth chcel „zachrániť pre maďarský národ tú trvalú silu, ktorá je ukrytá v šľachte.“

A znovu, ako viackrát predtým, Štúr apeloval na vzdelávanie pospolitého ľudu. Spochybnil opatrenia, ktoré sa síce snažili rozširovať vzdelanosť, no za takých okolností, aké v Uhorsku panovali, boli tieto snahy márne: deti sedliakov sotva vyrastú, už sú zapriahnuté do urbárskych prác a nemajú „spôsob vo vyučovaní školskom účasť brať“. Keď takéto deti dorastajú a sú bez základného vzdelania, stávajú sa z nich ľudia „bez všetkého povedomia, bez všetkého citu ľudského“. Aj preto sa z chudobného ľudu iní vysmievajú, vravia, že je sprostý a hlúpy, že je nízkeho ducha, no nevidia, že príčinou tohto stavu sú ťažké životné okolnosti a nevzdelanosť. Okrem toho – týmto ľuďom žiadnym činom nepomáhajú. Horné Uhorsko nie je také úrodné, nie je tam toľko možností dorábať a žiť z pôdy ako na Dolnej zemi a tak je tam situácia oveľa horšia. Človek, ktorý stoná pod ťarchou, nemá čo jesť, vidí, ako jeho deti od hladu umierajú, taký sa radikalizuje, využije každý možný spôsob, aby sa oslobodil: vrátane násilia. „Tak často na druhých zvaľujeme viny, kde by sme len do seba vstúpiť a pravdu vyznať mali.“

Aj rozvoj priemyslu – častá téma v Štúrových úvahách – je podmienený spoločenskými podmienkami. Za takých okolností, aké panujú v Uhorsku, je takmer nemožný. Chudoba nemá pozemky, ani zemskí páni nemôžu svoje majetky považovať za slobodné, tak na nich „priemysel skvitnúť nemôže.“ A to je hlavná príčina chudoby, najmä chudoby obecného ľudu. Ľud ani nemôže mať záujem lepšie viesť svoje gazdovstvo, obrábať zem, ktorá mu nepatrí, keďže z toho nemá takmer žiadny úžitok.

Vo svojom prejave Štúr vyslovil vážne obvinenie: hladomor, ktorý v tom roku zúril v Uhorsku, spôsobili následky urbárskeho stavu. „Videli sme vybledlé, opadnuté tváre, vieme, že tisíce na hladomor sa podostávali, a toto nás dostatočne presvedčiť môže, aby sme zanechali doterajší spôsob, ak nielen blahobyt krajiny napospol, ale dobrobyt každého jednotlivca napomôcť žiadame.“

Úrady hladomor nezvládli, spôsobili smrť mnohým chudákom, hoci vláda odporúčala, aby sa založili sýpky; lenže stolice reagovali neskoro, alebo nereagovali vôbec: vyššie spoločenské vrstvy, zemianstvo a šľachta, ktoré ovládali stoličné úrady, nemali záujem pomáhať chudobe na úkor svojich ziskov.

Ako refrén sa v Štúrových článkoch a vystúpeniach na sneme opakuje požiadavka odstránenia urbárskych pomerov. Znovu a opäť tvrdí, že v krajinách, kde je odstránené poddanstvo, je aj väčšia bezpečnosť, že pospolitý ľud sa nebúri, ako to bolo v Uhorsku v čase cholery. „Najlepší liek proti vzburám je sloboda,“ povedal na sneme a „tá krajina, kde sloboda a rovnoprávnosť panuje, je aj pred cudzími nápadmi bezpečnejšia.“ Taktiež sa vracia k svojej téze o právach a povinnostiach, pretože „spravodlivosť požaduje, aby sa k povinnostiam aj práva pripojili, pretože inak žiadna obec na pevných základoch stáť nemôže“.

Zlé postavenie slovenského ľudu sa odrážalo nielen v beznádeji, ale aj v ľudových piesňach a ponosách, keď sa ľudia žalovali každému, o ktorom vedeli, že ho poľutuje a „od žiaľu a smútku v jeho piesňach sa vrchy a doliny ozývali“. Ale napriek týmto varovaniam, napriek objektívnemu posúdeniu sociálnej situácie, sa v Uhorsku nič nemenilo. „Buďmeže spravodliví,“ vyzýval Štúr poslancov snemu. „My ponosy zbierame a na sneme krajinskom prednášame, ale keby sme všetky ponosy ľudu zbierali, aké množstvo by sa ich našlo!“

Znovu zaútočil na pálenice: „Hrozné pálenice sa nastavali a krčmy rozmnožili tak, že kde v jednej dedine bolo desať komposesorov, desať krčiem sa vystavilo, do ktorej sa háveď zberby židovskej dostala, ktorá bez všetkého svedomia ľud lúpi a zdiera...“ Demoralizácia a skazenosť ľudu, alkoholizmus, je dôsledkom hladomoru, ktorý postihol Uhorsko.

Je najvyšší čas tieto pomery zmeniť. „Stojíme na hraničnej čiare dvoch svetov, jedného zapadajúceho, v ktorom sa práva len jednotlivým osobám a kastám dávali, druhého svitajúceho, v ktorom sa ony každému človeku povolia a nasúdia.“

Napokon zdôraznil, aby sa umožnilo vykúpenie z urbárskej povinnosti primeraným spôsobom, keďže biedny ľud nemá, ani nemôže mať, dostatok prostriedkov, aby sa vykúpil.

Tento prejav mal na sneme pozitívny ohlas, aj keď sa zjavne nepáčil zástupcom zemianstva a šľachty, no bol súzvučný s narastajúcou revolučnou náladou a tiež s vystúpením Lajosa Kossutha, ktorý sa dožadoval rovnakých zmien ako Štúr.

Menej priaznivo, takmer s nevôľou, však bol prijatý ďalší Štúrov prejav 15. januára 1848, ktorý sa týkal používania jazyka na území Uhorska: mŕtva latinčina sa v úradnom styku mala nahradiť maďarčinou. Štúr sa zasadzoval o to, aby sa aspoň na základných školách Horného Uhorska a pri bohoslužbách používala slovenčina. Štúrovmu prejavu predchádzala ostrá výmena názorov medzi Slovákom Štefanom Moyzesom, ktorý zastupoval Zágrebskú stolicu a Antalom Josipovićom, ktorí sa sporili o jazyku používanom v Chorvátsku. Štúr vecne skonštatoval, že keď sa namiesto latinčiny zaviedla živá reč, tak je to pochopiteľné, to každý uzná: „Nech mŕtvi pochovajú mŕtvych a živí nech žijú medzi živými.“ Sloboda, ktorá sa domáha svojho uplatnenia čoraz nástojčivejšie vo všetkých oblastiach, sa musí preniesť aj do živého jazyka, do vzdelávania v materinskej reči. Keď sú prostí ľudia oslobodení a osvietení, nestávajú sa pasívnym prostriedkom proti pokroku, no keďže „ľud náš je feudálnymi vzťahmi a ťarchami zavalený... už všetok zoslabnutý, zbledlý a len ako tôňa otrhaný sa vláči...“ a keby sa im ani vzdelanie v materinskej reči nedostalo, tak by sa „do sprostoty celkom pohrúžil a do hrozného duchovného i materiálneho zanedbania upadol“.

Skúsenosti jednoznačne dokázali, že materinská reč je najlepšia a najspôsobilejšia k vyučovaniu; ak by sa deti chudobných rodičov mali od základných škôl vyučovať v cudzom jazyku (v tomto prípade v maďarčine) tak by to bolo iba mechanické memorovanie a malo by to na ich vzdelávanie škodlivé následky. Je v záujme ľudu, aby sa mu dostalo vzdelávania v rodnej reči, rovnako tak je dôležité, aby bolo v rodnej reči aj odbavovanie služieb Božích.
„Žiadam teda,“ vyhlásil Štúr na sneme, „aby sa slová v nárade – kde sa maďarská reč z povinnosti vyučovať má – vynechali a na ich miesto sa položilo: nech rečou vyučovania ostane v obciach reč materinská.“

Na Štúrov prejav zareagovali dvaja poslanci: chorvátsky zastupca okresu Turopolie, gróf Antal Josipović, ktorý bol vychýrený maďarón a brojil aj proti Chorvátom, a ktorý sa vyjadril v tom zmysle, že Štúr predniesol svoj prejav len preto, aby ho mohol uverejniť v Slovenských národných novinách (článok v SNN vyšiel 18. januára 1848). Vyslanec Nitrianskej stolice Kázmér Tarnóczy, zase povedal, že 300 000 obyvateľov, ktorých zastupuje, sa chce zjednotiť s Maďarmi a pomaďarčiť, čo bol zjavný výmysel. „Poslanec za mesto Zvolen žiadal zmenu, nech sa teda jeho poslanie naplní, nech sa jeho prejav zapíše do diára,“ povedal Tarnóczy. „No ak sa snaží vysvetľovať prianie obyvateľov hovoriacich po slovensky a hovorí v ich mene, odpovedám mu ja, kto zastupuje oveľa viac obyvateľov než on a to, čo predniesol, si Slováci neželajú. Chcú splynúť s nami, aby sa stali dokonalými Maďarmi.“ Pritom Tarnóczyho v Nitrianskej stolici volilo do snemu asi 1 500 šľachtických hlasov.

Ani maďarským jurátom a divákom na galériách sa Štúrov prejav nepáčil; ich agresivita narastala. Prerušovali Štúra výkrikmi nesúhlasu, pískali a bučali; ich zloba sa prenášala aj mimo budovy snemu, obsadili krčmy a viechy, správali sa hlučne, vyvolávali konflikty a ani bratislavskí mešťanosťania sa neodvážili proti nim zakročiť. Keď Ľudovít Štúr vystúpil poslednýkrát na sneme, hrozil mu priamy útok od rozhnevanej maďarskej, tzv. dietálnej mládeže; pri odchode zo snemu na Štúra posmešne pokrikovali a keby sa ho neboli zastali slovenskí študenti a redaktori z jeho novín, tak by zrejme došlo k bitke a inzultácii. Fanatizmus týchto maďarských nacionalistov prerástol až do útoku na redakciu Slovenských národných novín, lenže v tom čase už bol Štúr vo Viedni na poradách rakúskych Slovanov. Na naliehanie najbližších priateľov a študentov, ktorí sa stretli 18. a 19. marca 1848 počas známej Jozefskej noci v Hlbokom na Hurbanovej fare, Ľudovít Štúr opustil Bratislavu z obavy pred vlastnou bezpečnosťou a hrozbou fyzickej likvidácie

Pod vplyvom revolučných udalostí v Paríži a vo Viedni navrhol Kossuth 3. marca 1848, aby uhorské stavy  požiadali panovníka o povolenie vzniku samostatnej uhorskej vlády. Snem túto zásadnú požiadavku maďarskej opozície schválil, ale Štúr ju nepodporil: uvedomoval si, že tým sa posilní pozícia nacionalistického krídla okolo Kossutha a pre Slovákov neprinesie nič pozitívne.

Vo vystúpení 6. marca 1848 sa Štúr opätovne vrátil k problému vykúpenia pospolitého ľudu z urbárskeho jarma. To už bola však situácia iná: revolučné nepokoje a rebélie z Paríža sa nezadržateľne šírili Európou a zasiahli aj Viedeň. V takejto atmosfére, ktorá sa premietala aj do rokovania snemu, bol viac ako pravdepodobné, že Štúrove aj Kossuthove požiadavky na sneme prijmú. Štúr pripomenul, že aj na vyslancov snemu sa pozerá prísna tvár času a tak je nevyhnutné tento stav zmeniť. Uviedol tiež, že urbárska daň činí závratnú sumu: 21 miliónov zlatiek v striebre, kým vojenská a domáca daň je len niekoľko miliónov. „Netlačí teda ľud ani domáca, ani vojenská daň, ale tlačí ho urbár!“ Poddaní nemajú dostatok peňazí, aby sa vykúpili a tak im musí pomôcť štát, musia sa vylúčiť úroky, veď „ľud poplatný tieto úroky spláca od sta a sto rokov!“

(Poddaní mali neúmerne veľa povinností: museli platiť stoličnú a vojenskú daň, zemskému pánovi vyplácali tzv. piatu čiastku z úrody, za každý dom platili jednu zlatku – bola to pláca za každý komín – z každého pozemku dostával pán dve sliepky, dvanásť vajec a jednu holbu masla. Okrem toho sa tridsať poddaných muselo spojiť, aby odovzdalo jedno teľa. Každý, kto mal záprah, konský či kravský, musel na panskom poli pracovať 52 dní, kto ho nemal, dvakrát toľko. Furmani musel odpracovať štyri dni a keď zemský pán usporiadal poľovačku, poddaní museli tri dni robiť honcov. Dokonca každý poddaný musel pánovi doniesť 12 vrabčacích a osem vraních hláv!  Kto tieto povinnosti neplnil, zemský pán ho nemilosrdne trestal...)

Posledný Štúrov prejav na Uhorskom sneme odznel 13. marca 1848 a mal priamu súvislosť s právami miest, teda s tematikou, ktorú ako poslanec mesta Zvolen mal presadzovať a obhajovať. Hoci mal Štúr hájiť a hovoriť najmä o právach miest, prejav 13. marca bol na túto tému jediným, ostatné sa týkali všeobecne práv slovenského ľudu. Predtým, ako ho mesto Zvolen delegovalo na snem, dohodol sa so zvolenskými radnými na presných pravidlách, ako bude postupovať. Keď hovoril o zrušení urbárskeho jarma, keď sa angažoval v otázke maďarského jazyka a tlačového zákona, tak sa dostal do rozporu s vlastnými záväzkami a s požiadavkami mesta, keďže tieto témy sa nijako nedotýkali mestských záujmov. Napriek tomu sa zvolenskí radní nijako neohradili, Štúra ani nenapomínali, ani ho nekritizovali; jednak nemali za neho primeranú náhradu (navyše, iného poslanca by museli platiť, kým Štúr celé svoje pôsobenie vykonával bezplatne), jednak si mestská rada uvedomovala, že Štúr vystupuje v súlade so spoločenskými požiadavkami doby a v konečnom dôsledku bolo mesto spokojné, že ho zastupuje aktívny a známy poslanec.

Posledné vystúpenie na Uhorskom sneme začal Štúr slovami, v ktorých prízvukoval, že politické zničenie monarchie si nik nepraje a len malomyseľný človek by sa tomuto nevzoprel. Preto je aj v tejto chvíli dôležité, aby sa začalo prihliadať na práva miest a aj na práva menších miest, ako je Zvolen. Na mestá sa aj v minulosti mohol štát oprieť, mohol z nich ťažiť, mestá predstavovali aj bezpečnostnú spoľahlivosť, v mestách vznikali školy a gymnáziá, tam sa sústreďoval obchod, v mestách sa rodil a prebiehal politický život. Prečo by práve mestá nemali mať také politické práva ako zemianstvo či šľachta? Naopak, politické práva miest bude nevyhnutné čoraz viac rozširovať a dávať im väčšiu váhu i vážnosť. Nižšie stavy boli dosiaľ bez zástupcov nielen na sneme, ale aj v stoličných úradoch a nemali vplyv na to, čo sa ich najviac dotýkalo. Ak by takýto stav aj ďalej pretrvával, „toto by naozaj zle v terajších okolnostiach pre vlasť našu zlé bolo“. Politické práva miest sú dôležitým atribútom slobody, ktorá sa neodbytne domáha svojho miesta v celej Európe: aj v Rakúsku, aj v Uhorsku. „Kde sa iskra slobody uchytí, tam sa ona istotne rozvíja...“ A preto Ľudovít Štúr naliehavo žiadal – a boli to posledné slová na sneme – aby sa politické práva slobodným kráľovským mestám naspäť vrátili a aby sa každému mestu dal jeden hlas.

Po vypuknutí revolúcie a najmä po veľkom zhromaždení v Pešti 15. marca 1848 sa Kossúthove požiadavky zradikalizovali a keď Maďari získali samostatné uhorské (maďarské) ministerstvo, čiže vládu, tak sa takmer všetky právomoci dostali do maďarských rúk. Chorváti aj na sneme síce protestovali, že oni majú svoj chorvátsko-slavónsky snem, majú aj národnú zástavu a znak, ktoré používajú pri korunovácii kráľov a uvádzaní bánov do funkcií, no Kossuth vtedy arogantne zareagoval: „Ja neviem, kde leží chorvátske kráľovstvo, ja poznám len chorvátske stolice, ktoré patria nám, my ich spravujeme, pod maďarskou korunou žijú.“

Štúrove pôsobenie na sneme a prejavy, ktoré tam predniesol, patrili k jedným z vrcholov jeho politických ambícií. Zohľadňovali všetky jeho názory a požiadavky, ktoré dlhodobo presadzoval na stránkach Slovenských národných novín, ale už aj predtým vo viacerých žiadostiach, v Tatríne, memorandách, polemikách, osobných a verejných postojoch. Tieto názory boli základným programom budúcnosti slovenského národa.

K niektorým závažným témam sa však Štúr nevyjadril, hoci mal na to jedinečnú príležitosť. Dlhodobo Štúr bojoval proti alkoholizmu, no na sneme sa v tomto smere – pokiaľ ide o prijatie konkrétnych zákonov – vôbec neprejavil, aj keď Ústredný spolok striezlivosti v Uhorsku poslal palatínovi viacero petícií. Štúr sa nezapojil ani do dôležitej diskusie o volebnej reforme a zaujal opatrný postoj: „My sa o spôsobe tohto zastúpenia dohadovať nejdeme, na múdrosť snemu krajinského sa spoliehajúc, že on dobrou cestou tuto uderí.“

To však nič nemení na tom, že Štúrove prejavy na sneme boli zásadným stanoviskom a precíznym súhrnom potrieb a požiadaviek slovenského národa. Napriek tomu, že Štúr stál nielen na strane slovenského národa, ale podporoval aj pokrokové požiadavky, ktoré hýbali modernou, revolučnou Európou, ktoré pomáhali premenám v Uhorsku pri nastoľovaní demokratického systému, musel sa napokon brániť proti maďarským liberálom, musel čeliť fatálnemu Kossuthovmu omylu ohľadom požiadaviek nemaďarských národov v Uhorsku a jeho fanatickému maďarskému nacionalizmu.
 

        
ROZPOMÍNANIE
 

Brieždi sa. Nemôžem spať, sedím v kresle obrátenom k oknu a hľadím na ulicu pred domom, vidím siluety predmetov, ktorých sa zmocňuje mútne svetlo. Zvláštna je to chvíľa, zvláštna hodina: už nie je noc a ešte nie je ráno, cítiť čosi mystické, až rozprávkovo strašidelné a  zároveň malebné ako v slovenských rozprávkach. Trochu nasnežilo, chodník i cesta sú posypané bielym práškom, celý obraz je len v čierno-bielych farbách, akoby to bola fotografia. Náhle sa v pravom okraji okna zjavila tmavá postava; pomalým, takmer váhavým krokom kráčala po prostriedku cesty. Priamo pred našim domom sa zastavila; bol to muž nízkej, zavalitej postavy, mal dlhý kabát, ktorý siahal takmer po zem. Na hlave mal čudný, akýsi trojrohý klobúk, ruky zložené za chrbtom. Do tváre som mu nevidel, bol otočený na druhú stranu, zdalo sa mi, že niečo hľadá, alebo možno zablúdil. Stál tam vari minútu, možno viac, úplne znehybnel, až pripomínal sochu zabudnutú uprostred mŕtveho mesta. Neviem, prečo ma tá postava tak zaujala, znepokojila, až znervóznila: v celom tom výjave bolo toľko nejasných, nepredvídaných okolností, až som cítil, ako sa mi rozbúchalo srdce a do rany sa nahrnula rozbúrená krv. Pokúšal som sa postaviť, chcel som okrivkať k oknu, aby som sa na tú čudnú postavu pozrel bližšie. Nebolo to vôbec jednoduché; najprv som sa musel oprieť o operadlá kresla a postaviť sa, potom som ťahal ranenú nohu za sebou akoby bola z dreva. Chvíľu mi trvalo, kým som sa domotkal k oknu: keď som vyzrel von, ulica bola prázdna. Nikde nikoho. Prudko som privrel oči a zase ich otvoril; videl som iba vyblednuté múry domov oproti, chodník a cestu. Zarazilo ma, že na ceste neboli žiadne stopy v snehu. Vari ich za tú chvíľočku, kým som sa teperil z kresla k oknu zavial vietor? Ale vonku nič nenasvedčovalo tomu, že by fúkal vietor, holé konáre stromov popri ceste sa ani nepohli, jemný biely poprašok na zemi sa ani len nezvíril. Pozrel som na obe strany, vľavo i vpravo, pozeral som na cestu, kde som pred chvíľou videl postavu, no nikde nebolo ani len náznaku, že po ceste niekto prešiel. Čo to malo znamenať? Prelud? Halucinácie? Únava?

Namáhavo som sa vrátil späť do kresla a s privretými očami som oddychoval. V rane pulzovala krv ako rozbúrená rieka. Svetla trošku pribudlo, ale stále bolo prítmie, veci sa báli vystúpiť z nočných tieňov. Videl som živého človeka, alebo to bol iba výplod môjho rozjatreného mozgu? Veď som predsa zreteľne videl, ako tá čudná postava prichádza od kostola a pomalým krokom mieri k bašte, ako sa zastavila a otočila, za chrbát si založila ruky. Ten čudný dlhý kabát, ten zvláštny trojrohý klobúk... Žiadne stopy v snehu!

Hlavou sa mihla myšlienka, že takto mohol vypadať Napoleon. Prešiel sa popred okno, aby sa mi pripomenul. Napoleon? Prečo ma prišiel pozdraviť? Aby sa mi poďakoval za to, že som ho považoval za pokračovateľa revolučných ideí, za to, že som si o ňom myslel, že on to bol, kto založil modernú národno-občiansku spoločnosť vo Francúzsku, aj za to, že som o ňom napísal, že s ním sa vracia všetko, náboženstvo a cirkev, vracia sa poriadok pospolitý. Ale nielen to. Nebol som to predsa len ja, kto obdivoval tohto malého Korzičana, veď aj básnik všetkých básnikov Goethe tohto muža obdivoval a statočne nosil vyznamenanie Rad čestnej légie, ktoré mu Napoleon osobne pripol na hruď. Aj Hegel, ktorý bol mojím duchovným otcom, aj on si Napoleona vážil; a čo taký Adam Mickiewicz? Veď predsa Mickiewiczov román, národný epos Pán Tadeáš je oslavou Napoleona! Mickiewicz sa musel utiahnuť do parížskeho exilu a tam v roku 1834 dokončil tento román, ktorý sa odohráva v časoch, keď sa súčasťou napoleonovskej Veľkej francúzskej armády, slávnej Grande Armée, stalo aj poľsko-litovské vojsko a bojovalo proti Rusom, keďže Napoleon mal zaručiť Poliakom štátnu nezávislosť Poľska. Mickiewicz bol po celý život ostro protiruský a najmä proticársky, aj počas nedávnej krymskej vojny medzi Rusmi a Osmanskou ríšou verboval v Carihrade poľské dobrovoľnícke batalióny. Len nedávno, 26. novembra 1855, Mickiewicz zomrel v Carihrade na morovú epidémiu...

A ja sa tu trápim, osamelý vo svojich myšlienkach...

Možno som si Napoleona idealizoval, keď som napísal, že z kráteru revolúcie vystúpil muž, žiarivý a veľký ako vulkanický stĺp a verne nasledoval impulz svojho národa. A písal som ďalej, že národné úsilie stalo sa aj jeho úsilím a so svojimi oduševnenými vojakmi sa prehnal ďalekými krajinami, jednu po druhej ich pripojil k moci a  spojil s Francúzskom... Bol to Prométeus! Ale ako Prométeus aj skončil...

Už na lýceu sme obdivovali Napoleona, ale nebolo to preto, že tiahol Európou a dobýjal územia, ale preto, že prebúdzal pocit patričnosti k národu, že bojoval proti reakcii, že bol úhlavným nepriateľom Rakúska a jeho vyslanca Metternicha! Napoleona považoval za svojho osobného nepriateľa... A knieža Metternich bol symbol absolutizmu, spiatočníckej feudálnej diktatúry, odporca myšlienok Veľkej francúzskej revolúcie... Ale naši profesori na lýceu nám Napoleona vykresľovali ako zloducha, ako despotu a diktátora, no my sme mali iný názor: pre nás bol on, kto búral feudálne spoločenské poriadky a zhnitý konzervatívny starý vek. Mladosť sa búri proti všetkému, čo je nespravodlivé a nepravdivé, akosi podvedome, intuitívne odmieta skostnatené dogmy. Aj učenie o tom, že Napoleon bol iba nenásytný malý despota. Keby aj bol... nemal na výber! Ako presadiť záujmy národa, ktorý sa práve oslobodil? Musel mať nielen veľké schopnosti, ale aj neskrotnú odvahu...

Nech už bolo ako kto chce, či už som sa mýlil alebo nie, absolutistický Metternichov režim nemal rád, keď ktosi spomenul Napoleona a veru ani trochu nebolo jednoduché vyjadrovať sa o ňom pochvalne. Polícia striehla na každú slobodnú myšlienku, trestala, zakazovala, vzoprieť sa znamenalo veľa riskovať, to vtedy vedela len mladícka odvaha, až nerozvážnosť. Napoleon bol v mojich očiach velikán, inšpiroval ma, pobádal: vtedy som o ňom napísal, že najobjektívnejšie ho môžu oceniť a posúdiť Slovania. Poľský Tygodnik literacki, ktorý vychádzal v Poznani, uverejnil krásne uvažovanie francúzskeho historika Louisa Thiersa o Napoleonovom bratovi Lucienovi, volal sa Napoleon a Lucien v Mantove. Preklad som uverejnil v prílohe Orol tatranský. Dvaja bratia, dva symboly. Podľa Thiersa sa v lombardskej Mantove stretli títo bratia, aby sa pomerili: Lucien podporoval Veľkú francúzsku revolúciu, bol jakobín, bol priateľ Maximiliana Robespiera, radikálne sa dožadoval republikánskeho zriadenia, zatkli ho však a uväznili, pred gilotínou ho zachránila iba bratova pomoc. Lucien potom vďačne pomohol bratovi pri prevrate v roku 1799 a bol pri tom, keď Napoleon uchvátil moc. Ale tam sa ich cesty rozišli; Lucien sa utiahol do súkromia, pretože nesúhlasil s bratovými názormi a metódami...

Až v Mantove Napoleon rozložil mapu – to už bol mocný vládca – a navrhol Lucienovi, aby si vybral kráľovstvo, ktoré sa mu páči a kde chce vládnuť. Nepochodil, Lucien jeho ponuku odmietol. Preto nepochodil, lebo Lucien mal iné názory, žil iným hodnotám, bol verný sám sebe, nesúhlasil s bratovým spôsobom vládnutia, s narastajúcou diktatúrou, s jeho autoritatívnym systémom: bol presvedčený zástanca republiky, slobodnej obce, nechcel sa spreneveriť myšlienkam revolúcie. Darmo ho cisár presviedčal, aby sa vzdal svojej republikánskej zatvrdnutosti, Lucien zostal neoblomný. Lucien sa nenechal zlomiť ani ďalšími sľubmi a potom vyhrážkami, naopak, pokojným tónom predpovedal bratovi koniec a zatratenie: aj keď som tvojím poddaným, darmo sa nádejaš, že ma zapriahneš do svojho železného jarma, nikdy pred tebou nepokľaknem... Lucien pripomenul bratovi prorocké slová, ktoré vyriekol po konflikte o smerovaní republiky pred niekoľkými rokmi: cisárstvo, ktoré si dosiahol mocou a len mocou ho budeš udržiavať, zničí tvoju vládu a aj ty sám budeš zničený... Aj sa tak stalo. Mne však nešlo len o spor dvoch bratov, dvoch koncepcií, dvoch etických princípov: išlo mi o to, aby som tým podobenstvom povedal čosi viac, totiž, že i ja sa, tak ako Lucien, hlásim k tým, ktorí by chceli republikánsku formu štátu. Jasnejšie som sa vyjadriť nemohol...

Orol tatranský uverejnil aj moje články, ku ktorým ma podnietil Louis A. Thiers o Napoleonovom prechode cez Alpy, o niektorých zaujímavých osobnostiach v blízkom cisárovom prostredí a napokon o posledných hodinách vyhnanca na Ostrove svätej Heleny. Až natoľko ma Napoleonova postava a jeho osud fascinovali! Odvaha Napoleona priam vyrážala dych, aj keď s odstupom času sa jeho vojenská činnosť javí ako bláznovstvo: prejsť cez Alpy! Len jeden vojvodca, blázon i génius, sa o to pred Napoleonom pokúsil: v roku 218 pred Kristom sa vodca Kartága Hannibal v druhej púnskej vojne proti Rimanom rozhodol prejsť cez Pyreneje a Alpy do severného Talianska. Jeho vojská išli triatridsať dní cez horské masívy, zahynulo pritom 33 000 bojovníkov, hynuli zvieratá, najmä slony, ktoré väčšinou neprežili také tuhé podmienky. Hannibal prešiel cez Alpy, porazil rímske vojská vojvodcu Scipia, dostal sa až na dostrel luku od Ríma, tyranizoval takmer celú vtedajšiu Rímsku ríšu, hlavne Itáliu, no napokon ho Rimania porazili. Senátor Cato povedal: Kartágo musí byť zničené! Po tretej púnskej vojne bolo Kartágo vypálené, zrovnané so zemou.... Scipio Africanus vrátil Hannibalovi všetko aj s dlhmi. A Hannibal neskôr zahynul, vypil jed, otrávil sa, len aby sa nedostal do rímskeho zajatia.

Nečakal takýto osud aj Napoleona? V roku 1800 mal 40 000 vojakov a trvalo mu dvanásť dní, kým prešiel cez Veľký svätobernardský priesmyk: aj on stratil takmer štvrtinu svojich mužov. Napoleon sa so svojimi vojakmi náhlil, aby počas druhého talianskeho ťaženia pomohol jednotkám generála Massénu v Janove. Nešetril sa: škriabal sa na Svätý Bernard na mulici, zaodetý do popolkavého kabáta, ktorý vždy nosieval. Ale kým Napoleon zišiel z hôr, vyhladovaná Massénova armáda sa vzdala... Až neskôr Napoleon porazil protivníka v južnom Tirolsku v bitke pri Merane. No nič mu to nebolo platné, po rokoch úspechov, víťazstiev a slávy prišla nešťastná bitka pri Waterloo...

Aj teraz, po viacerých rokoch, si občas kladiem otázku, prečo ma Napoleonov osud tak zaujal. Bolo to romantické vzplanutie, mladícky obdiv, presila idealizmu, čiastočne naivity či vnútorná potreba porovnať sa s takýmto idolom? Akosi som sám seba stotožňoval s Napoleonom – ak niekoho obdivujeme, celkom prirodzene sa s ním chtiac či nechtiac, vedome či podvedome stotožňujeme – a tým som si chcel utvrdiť, aj vymedziť moje poslanie, moju úlohu v národe slovenskom. Či som i ja – tak ako Napoleon – nebol povolaný, aby som sa pokúsil národ oslobodiť, urobiť z neho moderné spoločenstvo, postaviť ho na roveň ostatných národov? Ach, aké márnomyseľné, aké patetické! Ale vtedy som to tak cítil...

Preto som aj napísal ďalšiu úvahu: o dvoch blízkych Napoleonových spolupracovníkoch, nie však priateľoch, lež ľuďoch, ktorých potreboval, no ktorým nie celkom dôveroval. Fouché a Talleyrand. Minister polície a minister vonkajších záležitostí. Každý vodca sa musí obklopiť svojimi ľuďmi a to takými, na ktorých sa dá spoľahnúť, ktorí nemusia len slepo vykonávať jeho pokyny, ale ktorí majú vlastné názory, iniciatívu, schopnosti... ak sú v službách základnej myšlienky, ktorú vodca presadzuje a ktorú on vymyslel. Veľkosť vodcu je určená veľkosťou jeho blízkych spolupracovníkov. Alebo ich nízkosťou a hlúposťou.

Spomínam si na svoju úvahu o ministrovi polície: prvý konzul, zakladajúci si na svojej dôvere, nebol s ňou štedrý, ak nemal úctu k nejakým ľuďom. On potreboval Fouchého, nedôverujúc mu predsa... Napoleon mu neveril, no predsa ho potreboval: nie je v tom rozpor? Potrebujeme aj tých, ktorým nedôverujeme? Na Fouchého dohliadali Napoleonovi dôverníci, pobočník Savary a tajomník Bourrienne, no Fouché bol do istého času spoľahlivý a Napoleonovi robil cenné služby. Do istého času... Koľko premien tohto ľstivého ministra! Keď Napoleona zajali, bol to Fouché, ktorý odporúčal novému kráľovi Ľudovítovi XVIII., aby Napoleona deportoval na ostrov Elba, keď Napoleon z Elby ušiel a tiahol s vojskom na Paríž, Fouché sa opäť postavil na jeho stranu, po bitke pri Waterloo opäť na stranu kráľa...

Vari každý velikán má kdesi svojho Fouchého... Aj Talleyranda. Talleyrand však nebol taký dvojtvárny, zato o nič menej prefíkaný. Svojím spôsobom mal aj zásady. Povedal pamätnú vetu: Tak veľmi milujem Francúzsko, že mu budem slúžiť za každého režimu! Do istej miery to všeličo vysvetľuje, nemyslím však, že ospravedlňuje. Vždy som mal dojem, že národ viac potrebuje charaktery ako talenty; najlepšie je, ak je oboje v jednom. Talleyrand kríval. Vraveli mu krivkajúci muž, na pohľad bol nevzhľadný, až odpudzujúci, no intelekt mal prenikavý. Nebol zástancom vojen, ale politických riešení, na rozdiel od Napoleona, ktorý sa vojenským ťaženiam nevyhýbal. Nielen Napoleon, aj minister vojny generál Berthier radšej napínal svaly ako mozog a tak mu Napoleon dal príkaz, aby na Talleyranda dozeral, aby na neho dával pozor. Ale bol to práve ten krivkajúci chlapík, ktorý bol strojcom Bratislavského mieru v roku 1805, ktorý pomohol cisárovi pri mnohých diplomatických rokovaniach... lenže sa mu miešal do rodinných vecí, intrigoval proti jeho žene Jozefíne, bol proti záujmom cisára. Napoleon ho odvolal a raz mu v zlosti povedal, že vy ste hovno zabalené v hodvábnej pančuche! Talleyrand si povzdychol: aká škoda, že taký veľký muž je tak zle vychovaný...

Zlé a smutné boli posledné hodiny cisára. Po bitke pri Waterloo sa vrátil do Elyzejského paláca, no zostal v ňom osamotený. Bez priateľov, bez rodiny, bez opory. Samota politikov! Beznádej vodcov po prehratých bitkách, po stratených nádejach, po sklamaniach... Čosi o tom viem... Napísal som, že porážka bola mnohých od neho odplašila, predošlí priatelia, druhovia, služobníci opúšťali ho jeden po druhom. Zostal pri ňom generál Montholon a keď cisára internovali na Ostrove Svätá Helena, neváhal a odišiel tam s ním. Okrem generála išli na ostrov dobrovoľne aj ďalší generál Bertrand a komorník Marchand, ale oni boli už len svedkami pomalého Napoleonovho umierania. Zomrel 5. mája 1821. Odcitoval som jeho myšlienky, ktoré diktoval: Ja som revolúciu, ktorá bola na zahynutie, ratoval, ja som ju od jej výstupkov očistil, ja som ju slávou ovenčenú svetu ukázal, ja som vo Francúzsku a v Európe nové idey rozšíril, ktoré nikdy viac nezahynú...

Nemal som i ja podobný osud? Nechcem sa porovnávať s Napoleonom, ale i ja som pre slovenský národ urobil najviac z jeho synov. Prebudil som ho k životu, viedol do revolúcie... A skončil som osamotený, zranený, chorý, prenasledovaný... Lenže aj mňa prirovnávali k Napoleonovi, no nie pre jeho veľkosť, ale vraj pre moju despotickú povahu, Janko Francisci sa na mňa sťažoval, že ľudí považujem iba za stroje a že som neznesiteľný... Nuž ale aj s tým sa treba zmieriť, veď kto si nevyvolil znášať príkoria, osobné či od úradov, kto neznesie ústrky na obranu spravodlivosti, ten nepoznal jej svätosť.

Popred naše okná už nikto nechodí. Stopy po Napoleonových šľapajach ani vietor nezavial, ani sneh nepoprášil. Neboli tam; zostali len v mojej predstavivosti, v blúznení, ktoré ma občas, ako bludička nad močiarmi, zavedie do minulosti. Hlava je čistá, mozog pracuje, no telo je malátne; len s námahou sa postavím, aby som urobil zopár krokov, podišiel k oknu, nazrel do brieždiacej sa ulice a zase sa vyčerpaný vrátil do kresla. Musím zavrieť oči, musím si zdriemnuť. Zdriemnuť? Len tak polospím, polobdiem, neživý, nemŕtvy. Zavrel som oči a keď som ich po chvíli otvoril, zazdalo sa mi, že popod okno, priamo po ceste, opäť ktosi prechodí. Veď už je takmer ráno, vravím si, ranostaji už idú za svojimi vecami, za prácou, za povinnosťami. No tento človiečik je akýsi čudný... Ani po ňom nezostávajú v snehu stopy! Mám sa zase postaviť, nazrieť von oknom a pozrieť sa, kto sa to zastavil uprostred cesty, presne tak, ako pred chvíľou prízrak Napoleona? Len stojí, takmer sa nepohne, obrátený je z profilu a kontúry jeho tela i tváre sa odrážajú od lesknúcej beloby napadnutého snehu; nie je vysoký, no podsaditý, hlavu má akosi neprimerane veľkú k telu, no je to tým, že má mohutnú kučeravú bradu a rovnako kučeravé, husté vlasiská. Mysľou sa mi blysne dávna spomienka: takto predsa vyzeral Karl Marx, nemecký študent v Jene, ktorý tam študoval v tom čase, keď i ja v Halle; chodieval vraj do nemeckého študentského spolku, stále sa hlučne hádal, zápalisto dišputoval, vedel byť arogantný a statočne pritom popíjal pivo. Bol on židom, no ako to bývalo u mnohých zvykom, konvertoval na protestanta. Ako on, i ja sme boli veľkými obdivovateľmi Hegla a tak by sme sa iste mali o čom zhovárať. A rozhovory by to boli zaujímavé a poučné, myslím, že pre oboch. Napríklad o dialektike, o javoch, ktoré sa vzájomne podmieňujú, aj keď sú protirečivé, o neustálom konflikte ideí, o tézach a antitézach, ktoré ústia do syntézy. Marx bol a stále je pilný filozof a teoretik, mal som dosť dôvodov si ho vážiť, najmä pre jeho sociálne názory, jeho stranenie chudobným, no niektoré jeho názory mi pripadajú scestné; dostal sa mi do rúk jeho Manifest komunistickej strany, ktorý vyšiel v revolučnom roku štyridsaťosem. Mnohému rozumiem, s mnohým súhlasím: ako nesúhlasiť s jeho myšlienkou, že slobodný a otrok, patricij a plebejec, barón a nevoľník, cechový majster a tovariš, prosto utláčateľ a utláčaný, stáli proti sebe vo večnom protiklade, zvádzali neprestajný raz skrytý, raz zas otvorený boj, ktorý sa zakaždým skončil revolučným pretvorením celej spoločnosti alebo spoločným zánikom bojujúcich tried... Nie to sa stalo aj v Uhorsku? Nie to sa udialo v celej Európe? Aj uhorský snem zrušil poddanstvo, učinil človeka rovného s človekom, umožnil slobodu slova, právo spolčovať sa, zaviedol dane pre zemianstvo a šľachtu; dalo by sa povedať, myšlienky takmer totožné s Marxovými požiadavkami v Manifeste. Keď Marx napísal, že buržoázia zohrala v dejinách vrcholne revolučnú úlohu, ihneď som pomyslel na to, že som často písal o tom, že priemysel prinesie politické slobody. Pravdu mal Marx aj v tom, keď uviedol, že kde sa buržoázia dostala k moci, zničila všetky feudálne, patriarchálne, pomery a nemilosrdne popretŕhala feudálne zväzky, ktoré pútali človeka k jeho pánom.  Ale Marx už potom útočí na buržoáziu, ktorá nahradila feudálov a „premenila osobnú dôstojnosť na výmennú hodnotu a nespočetné listinami zaručené a riadne nadobudnuté slobody nahradila jedinou bezohľadnou slobodou obchodu. Slovom, nahradila vykorisťovanie zastreté náboženskými a politickými ilúziami otvoreným, nehanebným, priamym a bezcitným vykorisťovaním.“ Zbrane, ktorými buržoázia porazila feudalizmus, sa podľa Marxa obracajú proti nej. V mnohých ohľadoch som s Marxom súhlasil, aj v tom, že robotníci a biedni nemajú vlasť, že im nemožno vziať, čo nemajú. Veď aj Slováci sa usilovali mať svoju vlasť, tak ako Marx sme sa nádejali, že rovnakou mierou, ako sa bude odstraňovať vykorisťovanie človeka človekom, bude sa odstraňovať aj vykorisťovanie národa národom. A s protikladom tried vnútri národa padne aj vzájomné nepriateľstvo medzi národmi. To sú ušľachtilé myšlienky. Keď však pomyslím na moju úvahu Nový vek, ktorá vyšla v Slovenských národných novinách už 31. marca 1848 – keď som o Manifeste nič nevedel – tak moje myšlienky nie sú o nič menej revolučné a ušľachtilé, ako Marxove! Povyháňali národy starých dráčov a utlačiteľov, čo v mene vladárenia národov len seba, svoju rodinu, jej bohatstvo, jej vyvýšenosť pred očami mali, čo v mene národov lúpili a zdierali, pod zásterou ochrany slobody slobodu slova utláčali... tak som to napísal. Povyháňali národy starých hrdúsnikov, čo v mene verejného poriadku sotva byľke hnúť sa dopustili, slobodu hovorenia, písania, tlačenia utláčali, žiadne spoločnosti verejné nestrpeli, celé roty špehúňov obracali, národy vyciciavali a z mozoľov národov si len hry a zábavy robili. Na takýchto ľudí dorazila víchrica a vytrhla ich od koreňa... s týmito ľuďmi sa starý, spráchnivený poriadok rozsypal. Národy sa vyrovnali z ohľadu práva a slobody, vydobyli si národy účasť v krajinských voľbách, právo slobodne tvoriť spolky, slobodu hovorenia, písania, právo slobodnej tlače. Nič tu neosožili vojská, delá, všeobecné pohnutie národov ich tak zrazilo a rozsypalo ako víchor hromadu prachu. Veľká náuka pre vladárov, veľká náuka pre národy... Pravdaže, Marx nemohol vedieť, ani len tušiť, že o týchto požiadavkách a právach sme my písali (kdeže by on čítal naše noviny!), že sme sa dožadovali tých istých práv, o akých aj on hovorí. Takmer súbežne sme bojovali za práva národov a tým sme chtiac či nechtiac stali spojencami.

Ale tam, kde Marx žiada, aby sa vyvlastnili všetky pozemky, aby všetka moc prešla do rúk proletariátu, aby bol majetok spoločný, čiže všetkých a nikoho, keď komunisti otvorene hlásajú, že ich ciele sa dajú dosiahnuť len násilným zvrhnutím celého doterajšieho spoločenského zriadenia, tak z toho ma mrazí. Na záver Manifestu už Karl Marx jasne hovorí: „Nech sa trasú panujúce triedy pred komunistickou revolúciou! Proletári nemajú v nej čo stratiť, len svoje putá. Dobyť môžu celý svet.“ To už nie je revolučná myšlienka, to je výzva na anarchiu. Keď som písal Slovanstvo a svet budúcnosti, oponoval som Marxovi vetami: „Komunizmus robí zo všetkých ľudí zaťatých egoistov, likviduje akýkoľvek vývin a mení ľudskú spoločnosť na skleník, na dielňu, kde pracujú všetci jednotlivci mechanicky ako stroje. Nech by sa komunizmus akokoľvek namáhal a predstieral, že chce ľuďom dopomôcť k ich právam, nič nevie o ľudstve, žalostne ho ponižuje, a keďže lipne na ustanovizniach, ktoré sú nepraktické a neuskutočniteľné, patrí k najdivším výplodom, aké vôbec vzišli z ľudského mozgu...“

Úlohou štátu je chrániť právo, definovať ho v ľudských vzťahoch, vytvárať zjednotený celok, ktorý vedie k slobodnému životu; lenže o tomto nič nevie a nič nechce vedieť ani Marx, ani komunizmus, sľubujú každému dať rovnaké vlastníctvo, čím páchajú ohromnú neprávosť, ničia tým osobné snaženie a sebaurčenie, vylučujú súťaživosť a každú sebaobetavosť, menia každého a všetkých na egoistov. Tým aj brzdia a zastavujú akýkoľvek rozvoj a pokrok, menia spoločnosť na fabriku...Aká je vyššia idea komunizmu? Pokrm, každodenný chlieb! Aké je  východisko? Telo, jeho potreby, jeho pôžitky! Oslobodzuje telo a dáva voľnosť vášňam, emancipuje ženu podľa princípu rovnosti, narúša rodinu, ničí teplo domova... Tak som to aj napísal, že tým otvára priestor nemravnosti, zvrhlosti a nezdržanlivosti. „Pretrháva všetky zväzky ľudskej spoločnosti a stavia na miesto týchto posvätných zväzkov sebectvo, rozmary a zase vrhá ľudstvo do živočíšneho stavu...“

Karl Marx stojí pod oknom a zľahka sa pohupuje, pokyvuje hlavou, akoby sledoval moje myšlienky. Takto si ho pamätám z Viedne, boli sme tam v rovnakom čase počas pohnutých revolučných dní, tam sme sa pochytili kvôli jeho príkremu hodnoteniu Slovákov – a Slovanov obecne – počas revolúcie. Toľko zúrivosti, až patalogickej nenávisti! Nielen Marx, ale aj jeho mecenáš a spolupútnik Fridrich Engels sa osopili na Slovanov, že vraj sa dali do služieb reakcie a zradili revolúciu. Ako to oni môžu posúdiť? Ako môžeme chápať nenávistné Engelsove slová proti Slovanom?Veď len čítajme! „Ukazuje sa, že zločiny Nemcov a Maďarov na Slovanoch patria k najlepším a najspravodlivejším činom, akými sa náš i maďarský národ môžu v dejinách pochváliť ... Na sentimentálne frázy o bratstve, ktoré sa nám predkladajú v mene kontrarevolučných národov Európy, odpovedáme: nenávisť k Rusom bola a zostáva prvou revolučnou vášňou Nemcov, od revolúcie sa k nej pripojila nenávisť k Čechom a Chorvátom; spolu s Poliakmi a Maďarmi môžeme zabezpečiť revolúcie len najrozhodnejším terorom proti týmto slovanským národom. Teraz vieme, kde sú sústredení nepriatelia revolúcie: v Rusku a v slovanských krajinách Rakúska, a žiadne frázy, nijaké odkazovanie na neurčitú demokratickú budúcnosť týchto krajín nám nebráni, aby sme so svojimi nepriateľmi zaobchádzali tak ako s nepriateľmi.“

Čo si má o tom myslieť súdny človek? Veď je to barbarstvo, prejav najhlúpejšieho veľkonemeckého šovinizmu! Je možná diskusia s takýmito hlupákmi? On si myslel, že našiel vedecké vysvetlenie ľudského správania sa v histórii? Bakunin síce napísal, že Marx bol hlboko oddaný proletariátu, ale v tom vždy bola osobná domýšľavosť...Vždy bol posadnutý sám sebou! A Marxov vzťah k Bohu, k viere, k náboženstvu? Keď napísal básne s názvom Divoké piesne o nenávisti, o zmluve s diablom, tak ma až striaslo: „Sme spútaní reťazami, otrasení, prázdni, vystrašení! Naveky prikovaní k mramorovému kameňu bytia... Sme opice chladného Boha.“ Opice...Bakunin o ňom výstižne poznamenal, že Marx bol hlboko oddaný proletariátu, no vždy v tom bola prímes osobnej domýšľavosti.

Rovnako nenávistné boli aj Marxove výroky o Židoch. Nikdy som sa netajil odporom k židovským krčmárom, ostro som sa postavil proti zdieraniu pospolitého ľudu, proti tomu, že pálenice boli v rukách židovských úžerníkov, že podajedni šľachtici a zemania prenajímali krčmy a pálenice Židom... Preto som sa spolu s našimi osvietenými mužmi snažil bojovať proti nemiernemu pitiu, proti páleniciam, preto sme zakladali spolky miernosti, preto som burcoval proti tomu, aby sa naši chlapi opíjali pálenkou, zanedbávali rodiny, prichádzali o majetky! Ale nikdy som sa neznížil k takým nenávistným útokom proti Židom ako Marx! Veď on sa pýtal, on napísal: čo je základom židovstva? Praktická potreba, vlastný záujem. Čo je svetským kultom Židov? Zjednávanie. Čo je ich svetským božstvom: peniaze. Peniaze sú žiarivým Bohom Židov, popri ktorom žiadny iný boh nemôže existovať! Skoncujme s židovským vzťahom k peniazom a Žid, aj skazená verzia kresťanstva, ktorú vnútili svetu zmizne... Keď sa náš vek zbaví zjednávania a peňazí, teda zo skutočného a praktického židovstva, oslobodí sám seba!

Možno by sa dalo nájsť čosi rozumné v týchto slovách, no tá skrytá zúrivosť je desivá. A čo je na tom všetkom najhoršie, je Marxovo pokrytectvo. On sám bol Žid! Jeho otec Herschel Mordechaj pochádzal z rabínskej rodiny! Až v roku 1824 konvertoval na protestantizmus...

My by sme povedali, poturčenec horší od Turka..!

Marx bol v šéfredaktorom novín Neue Rheinische Zeitung a v nich uverejňoval články, Engelsove aj svoje, v ktorých vyzýval priam na genocídu Slovanov. Ako inak si vysvetliť slová, že po víťaznom povstaní proletariátu budú oslobodení rakúski Nemci a Maďari a na slovanských barbaroch vykonajú krvavú pomstu. Vojna, ktorá vypukne, rozmetá tento slovanský spolok a tieto mizerné národy zničí vrátane ich mena. A to je tiež pokrok!

Keď som čítal tieto riadky, až mi žlč vzkypela! Koľko nenávisti! Ako si Marx mohol myslieť, že Slováci sa pridajú na stranu Maďarov? Po toľkých ústrkoch, neprávostiach, ponižovaní? Napriek tomu, že v mnohých otázkach a témach sme si boli s Kossuthom – a to som viackrát opakoval – veľmi blízki, že sme sa vzájomne podporovali, ako napríklad na desiatom celoštátnom zasadaní snemu k urbárskej otázke, kde som podporil ten samý spôsob vykúpenia, čo navrhol Kossuth. Aj na piatom oblastnom vystúpení v januári som podporil Kossuthov návrh, aby sa hlasovacie právo pre mestá a reforma mestskej správy prerokúvali spolu a nedrobili sa. Takých spoločných bodov bolo viacero, v mnohom sme si rozumeli, ale to podstatné nás rozdeľovalo: Kossuth neuznával slovenský národ a upieral mu právo na svojbytnosť a politické práva. Ako s ním potom spolupracovať? Veď neskôr, keď už sa revolúcia dala do pohybu, tak si moji študenti Samo Ormis, Ján Kozelnický a Vilko Šulek náhodou vypočuli rozhovor poslancov Tarnóczyho a Pulzkého s Kossuthom, bolo to 16. marca na druhom brehu Dunaja, Tarnóczy – či bol to Pulszky? – sa vraj pýtal: Čo urobíme so Slovákmi? A Kossuth, ako to mal vo zvyku, povýšenecky odvetil: Treba ulapiť Hodžu, Štúra a Hurbana a bude po Slovákoch...

Ďalšie články Marxove a Engelsove sú nielen nenávistné, ale aj historicky nepresné, až nezmyselné. Vraj Česi, ku ktorým počítame Moravanov a Slovákov, hoci sa líšia rečou a osudmi, nemali nikdy dejiny. Od čias Karola Veľkého sú Čechy pripútané k Nemecku. Na okamih český národ vytvoril Veľkomoravskú ríšu, aby bol ihneď podmanený a ďalších päťsto rokov si s ním pohadzovali Nemci, Maďari a Poliaci. Potom boli Čechy a Morava definitívne pripojené k Nemecku a slovenské okolie zostalo v Maďarsku. Pravdaže, je to úplný nezmysel: Čechy ako samostatné kráľovstvo spravovala dynastia Přemyslovcov od konca 9. storočia do roku 1306 a položili základy samostatného českého kráľovstva až do bitky na Bielej hore roku 1620. A tento v dejinách vôbec neexistujúci národ, pýta sa nafúkaný Marx, si robí nárok na nezávislosť?

Márna by bola akákoľvek diskusia s Marxom, keď jedovitý článok s ironickým názvom Demokratický panslavizmus končí výzvou: Nemilosrdný boj na život a smrť so Slovanstvom, ktoré zradilo revolúciu, zničujúci boj a bezohľadný terorizmus – nielen v záujme Nemecka, ale tiež v záujme revolúcie!

Pýtam sa ťa, Karl Marx: v menej akej revolúcie? Revolúcie pre víťazný veľkonemecký šovinizmus a maďarskú hegemóniu v strednej Európe? Pre tvoju zvrátenú ideológiu?

Nemožno veriť tomu, že komunizmus sa predstavuje ako ochranca ľudských práv, veď on sám vôbec nepozná ľudstvo a žalostne ho ponižuje!Napriek tomu si komunizmus získal prívržencov medzi robotníkmi, aj medzi viacerými vzdelancami, áno, aj napriek tomu, že toto učenie je zlé, nesplniteľné a ľudstvo ponižujúce. Sila komunizmu je ešte nedostatočná, ukázalo sa to aj v revolučných nepokojoch, zapájal sa len do podnecovania povstaní, držal sa v úzadí, vyčkával a nechal, aby sa zaň bili iné živly!

Odvolávaš sa na Hegla, no tvrdil si, že v Heglových spisoch je dialektika postavená na hlavu a ty ju musíš prevrátiť, objaviť jej racionálne jadro, ktoré je vraj skryté pod šupkou mystifikácie... Nebol si milosrdný ani k náboženstvu, hoci ja som tiež mal výhrady, no ťažko pochopiť tvoje vyjadrenie, že náboženstvo je len iluzórne slnko, okolo ktorého sa človek otáča až dotiaľ, kým sa nezačne otáčať sám okolo seba... Ako tomu rozumieť?

Marxovi sa táto debata nepáči. Zľahka vrtí hlavou a potom zdvihne ruku, kýva prstom, akoby ma varoval, karhal, či sa mi vyhrážal; akoby mi chcel naznačiť, že sa mýlim a história sa postaví na jeho stranu. Možno je jeho gesto len znamením, že sa lúči a že sa uvidíme v iných časoch. Naozaj, pomaly sa pohol a odchádza, až sa stratil v záhybe cesty pred kostolom. Už ho niet.

Po Marxovi nezostali žiadne stopy.

 

REVOLUČNÉ ROKY MERUÔSME

 

Veľké historické zlomy vždy prinášajú zásadné zmeny v dejinách národov a spoločenstiev. Menia osudy ľudí, posúvajú dejinné procesy, zasahujú do životov jednotlivcov. Francúzska revolúcia zo začiatku roka 1848 bola takáto zásadná zmena v moderných dejinách ľudstva a mala kľúčový význam aj pri formovaní moderného slovenského národa. Prvé nepokoje v Európe vypukli už koncom roku 1847 v Bádensku, Bavorsku a Sasku, neskôr sa rozšírili aj do Berlína; príčinou boli boje za občianske a národné práva, ktoré donútili pruského kráľa odstúpiť. Keď bola po nepokojoch roku 1830 vo Francúzsku zakázaná politická činnosť, tak kráľ Ľudovít Filip povolil na politické aktivity len tzv. bankety, čo bola len karikatúra občianskych aktivít a musela ich odsúhlasiť polícia. Ale 22. februára 1848 zorganizovala opozícia nepovolený banket, polícia ho prirodzene rozohnala; to však vyvolalo všeobecnú nespokojnosť, občianske vzbury a nepokoje. V Paríži sa začali stavať barikády, vzbúrenci žiadali zrušenie monarchie, chceli republiku, slobodu tlače a zhromažďovania, všeobecné volebné právo. Kráľ Ľudovít Filip abdikoval a ušiel do exilu. Skorumpovaná vláda bola donútená odstúpiť. Opozičné sily – republikáni, liberáli, socialisti, demokrati prevzali vládu.

Nepokoje sa rozšírili do Švajčiarska a do Talianska, povstanie prepuklo v Benátkach v Miláne, ale aj v Toskánsku; rebelov podporovali jednotky Sardínskeho kráľovstva. Príčiny nepokojov boli rovnaké: boj za občianske práva a národnú slobodu. Rakúska armáda na čele s maršalom Radeczkým síce porazila sardínske jednotky, no už nezabránila vzniku republiky v Toskánsku a v Benátkach. Vo februári 1848 ako priamy dôsledok revolučných nepokojov v Európe vznikol v Londýne Manifest komunistickej strany.

Požiar sa rozšíril ďalej do Poľska, na Balkán, nemohol sa vyhnúť ani vtedajšej európskej veľmoci – rakúskej monarchii. Už 13. marca 1848 sa revolučné nepokoje v plnej miere prejavili aj vo Viedni, veľmi rýchlo sa zrútil metternichovský absolutizmus a tým sa otvorila cesta ku konštitučnej monarchii. O dva dni neskôr, 15. marca, zvolali maďarské politické elity veľké ľudové zhromaždenie do Pešti.

Deje sa dali do závratného pohybu. Vo Viedni v čase vypuknutia vzbury študoval Slovák Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský. Vzápätí už 19. marca 1848 vyšli jeho autentické postrehy v prílohe Slovenských národných novín, v Orle tatranskom. „Prežili sme dni, ktoré každému, najhlavnejšie však Viedenčanom večite pamätné budú, ale ich katastrofy tak, ako sa diali je veľmi ťažko – ba nemožno opísať,“ začína svoju politickú reportáž Zechenter. Každé predmestie, každá ulica sa dostala do revolučného virvaru, aké neskúsila od čias tureckej vojny. Pred viedenským Krajinským domom sa v ten čas zišli zástupy ľudu, prevažovali študenti, ktorí vynechali prednášky a podporovaní svojim pedagógom doktorom Fischhofom burcovali dav. Adolf Fischhof bol známy tým, že presadzoval myšlienku zmeny ústavy a najmä medzi študentmi bol mimoriadne obľúbený, až tak veľmi, že ho nosili na rukách. Študenti si vyvolili dvanásť zástupcov, ktorí stavom predniesli požiadavky, niektorí z nich vystupovali aj pred domom obávaného Metternicha, útočili na jeho vilu na Landstrasse s tým, čo mali po ruke, hádzali do nej dlažobné kocky. Ale vládna moc sa urputne bránila: od druhej popoludní sa vojsko zo všetkých strán hrnulo na námestie Glacis, kde bol zhromaždený protestujúci dav, na hradbách rozmiestňovalo delá. Pred Krajinským domom medzitým pribúdalo ľudí, arciknieža Albrecht, poľný maršal a generálny inšpektor cisárskeho vojska, sa tam s vojakmi pokúsil zasiahnuť a arogantne „ľud obrýknuv, na čo mu rozsrdený ľud odpovedal, hádzajúc drúky a dosky... a tu bol začiatok streľby.“

Vojaci na Albrechtov pokyn začali útočiť na dav, strieľali, vrhali sa s nasadenými bodákmi na neozbrojených ľudí, začali sa množiť zranení, aj mŕtvi. „Na všetkých stranách vnútorného mesta trma-vrma, strieľanie a hluk. Keď som išiel von, už brány boli všade obsadené vojskom, nikoho dnu, len von púšťajúcim,“ napísal Gustáv Zechenter. Ľud bol „rozpajedený“ a cisárske vojsko ho ďalej „hubilo“, tak navečer prišiel rozkaz, aby viedenské meštianstvo držalo stráž a aby sa študenti ozbrojili.

Na druhý deň, 14. marca 1848, sa študenti a mnoho viedenských mešťanov zhromaždili pred mestskou zbrojnicou, prevzali zbrane a rozostavili sa v menších jednotkách ako stráže. Zechenter sa dostal do skupiny profesora botaniky Štefana Endlichera, bratislavského rodáka a jednej z hlavných postáv revolučných marcových aktivít. Presunuli sa na Mariahilfe a tam zaujali pozície. Zechenter napísal, že im „hostinskí a gazdovia v kupách nosili chlieb a víno, aby sme sa občerstvili... lebo oni dobre vedia, že sme sa za ich slobodu obetovali a teraz aj ich statky chceme chrániť.“ Taká bola vo Viedni nálada, pričom národná garda zložená zo študentov a mešťanov sa rozrastala, no cisárske vojsko sa tiež rozrástlo o ďalšie dva pluky. Ľudia podpisovali petíciu, v ktorej žiadali občianske slobody a koniec metternichovského absolutizmu. Napätie sa stupňovalo. Na petíciu rozvášnené davy nedostávali žiadnu odpoveď, národná garda bola čoraz podráždenejšia a odvážnejšia. Úrady napokon podľahli tlaku ulice a museli prijať požiadavky obsiahnuté v petícii, najmä však požiadavku slobody tlače a zastúpenie ľudu pri rozhodovaniach na sneme.

Revolučné požiadavky boli dovŕšené; na miestach, kde stálo cisárske vojsko, boli teraz ozbrojení mešťania a študenti. „Ľud pred gardou snímal klobúky, pred vojskom nie.“

Gustáv Zechenter doplnil obraz viedenskej revolty z dňa 15. marca 1848: „Večer sme stáli na Univerzitnom rínku. Pri osvietení celého mesta prišlo najprv viedenské meštianstvo pod zbrojou a s ľúčami ďakovať žiactvu za jeho junáctvo... My sme pod zbrojou stáli v radoch. Pri tých tisíc a tisíc horiacich fakliach, v tom huku a virvare a vivat kričaní, pri tom ligotaní sa zbroje a vďačných slovách, každému oči svietili a nejednému do brady slza padla. Taký večer sotva dožijem. Kossuth držal reč...“

Na nepokojoch sa podieľalo zhruba päťdesiat tisíc rebelov, medzi nimi aj Slavianska légia pod zástavou Slaviani a Sláva.

 „Škody sa dosť narobilo,“ končí svoju reportáž Zechenter. „Cisárskokráľovské stavania utrpeli najväčšiu škodu... Teraz je zase vo všetkom poriadok a nadobudli sme národnú gardu, slobodu tlače a zástupníctvo ľudu.“

V Pešti sa 15. marca 1848 zhromaždilo veľké množstvo ľudu, ktoré viedol básnik Sándor Petöfi a v ktoré tvorili najmä roľníci a mládež. Dav vtrhol do jednej z peštianskych tlačiarní a na letáky tam vytlačili dvanásť bodov Uhorského snemu. Petöfi na námestí recitoval svoju revolučnú báseň Pieseň národa a dav po ňom opakoval refrén: „Na maďarského boha prisaháme, že ďalej otroci byť nechceme!“ Slovenské národné noviny o niekoľko dní po týchto udalostiach v Pešti opisovali, ako dvadsaťtisícový dav vnikol do Budínskeho zámku, oslobodil politického väzňa, spisovateľa Miháyla Tánscicsa a s jasotom ho doviezlo do mesta.

Revolučný oheň preskočil aj do Prešporku.  Kým vo Viedni bol priebeh rebélie poznačený násilnosťami, krvipreliatim, ranenými a mŕtvymi, tak v uhorských mestách, v Bratislave a Pešti, bolo nadšenie sprevádzané vrelým prijatím zástupcov uhorského snemu, ktorí prišli z Viedne. Na nábreží Dunaja v Bratislave sa zhromaždili davy ľudí, čakali na parolode, ktoré mali z Viedne priviesť delegáciu s Lajosom Kossuthom a novým predsedom uhorskej vlády Lajosom Batthyánym, prešporským rodákom. Kossuth sa stal ministrom financií, v tejto funkcii dal neskôr tlačiť peniaze nazývane ľudovo košutovky. Aj tu horeli fakle, pretože lode sa oneskorili a vracali sa až v neskorých večerných hodinách. Pri prístave sa utvoril špalier uniformovaných prešporských mešťanov a prevažne maďarských študentov. Keď sa dve parolode konečne objavili a prirazili k nábrežiu, ozvalo sa mohutné eljén, eljén! Z hradu sa ozvala slávnostná streľba. Kossuth sa vracal ako víťaz: prešiel cez špalier, cez jasajúci dav a spolu s divákmi zamieril do hostinca U zeleného stromu, kde prehovoril z balkóna. Plameným, burácajúcim hlasom oznámil výsledky rokovaní s cisárom: samostatné uhorské ministerstvo – uhorskú vládu - so sídlom v Pešti (bude podliehať iba cisárovi), preloženie Uhorského snemu do Pešti, potvrdenie marcových zákonov prijatých na nedávnom Uhorskom sneme – zrušili šľachtické výsady, zrušila sa poddanská závislosť urbárskych roľníkov, zaviedlo sa volebné právo (aj keď len pre bohatých a gramotných), začalo platiť všeobecné zdanenie obyvateľstva, povolila sa sloboda tlače a zhromažďovania. Kossuth všetky tieto výdobytky prezentoval tak, akoby to bola jeho zásluha, nezmienil sa o činnosti celej liberálnej opozície: „Páni! My, zvestovatelia slobody, pozdravujeme vás na slobodnej zemi! Nech o našom posolstve hovoria naše skutky! Keď sme prišli do Viedne, tam práve storočný absolutizmus padol... Nateraz toľko oznamujem, že to, za čím sme dosiaľ najhorlivejšie túžili, aby sa Uhorsko spravovalo z Budína, už nie je viac túžbou, ale skutkom... Teraz ale nastáva čas ťažkej práce, aby sme výdobytky slobody tlače,  vznik národnej gardy, zastupiteľstva a rovnakých daní, do zákonov preniesli.“ Kossuthov prejav si vypočul aj Ľudovít Štúr a rozhodol sa, že revolučné obdobie treba využiť na formulovanie národných práv Slovákov.

Cisár Ferdinand V. sa však neponáhľal s podpísaním zákonov, ktoré navrhol a schválil Uhorský snem; jeho vláda urobila iba jeden ústupok, schválila osobitné ministerstvo pre Uhorsko. Po ďalších nepokojoch vo Viedni cisár aj s dvorom a niektorými ministrami doslova ušiel do exilu v Innsbrucku a zákony podpísal až o niekoľko mesiacov. Napriek tomu ľudia považovali navrhnuté zákony za platné.

Ošiaľ slobody sa niesol celým krajom. Ani Slováci nemohli stáť bokom od tohto vrenia a virvaru, bolo však potrebné zvoliť správny postup. Štúr bol síce spokojný so zrušením výsad pre šľachtu a zemianstvo, taktiež so slobodou prejavu, spolčovania sa, spravodlivým výberom daní, no pokiaľ ide o národnostnú emancipáciu, tu sa nedosiahlo takmer nič. Navrhol, aby sa slovenskí národovci stretli už 18. marca 1848 na Hodžovej evanjelickej fare v Liptovskom Mikuláši a prerokovali ďalší postup. Štúr sa radil s Hurbanom najprv v Bratislave, ako koordinovať a organizovať ľudové zhromaždenia v jednotlivých stoliciach a ako agitovať medzi ľuďmi. Keď Štúr dočasne emigroval, štúrovci sa mali stretnúť na Hurbanovej fare v Hlbokom (18. a 19. marca 1848), aby sa dohodli na ďalšom postupe. V pôvodnom termíne sa stretnutie nemohlo uskutočniť, napokon sa posunulo na 27. marca 1848 do Liptovského Mikuláša. Štúr sa na ňom nezúčastnil, neprišiel ani J.M. Hurban, ktorý zostal v Hlbokom a pripravoval sa na cestu do Viedne za Štúrom. Prítomní boli M. M. Hodža, J. Francisci, Š. M. Daxner, S. D. Štefanovič, S.B. Hroboň, J. Kučera, M. Kellner, Ľ. Klein a ďalší. Hneď na druhý deň sa v Liptovskom Mikuláši zišiel asi trojtisícový dav, ktorý s nadšením prijal správu a zrušení urbárskych povinností, o jednotnom zdaňovaní a iniciátori zhromaždenia zároveň ohlásili návrh petície, ktorá žiadala, aby sa v slovenskej časti Uhorska používala na školách, na súdoch a v stoličnej administratíve slovenčina, aby mohol byť ľud zastúpený na stoličných zasadaniach, na sneme – no najmä, aby boli rešpektované práva Slovákov v politickom živote.

Bývalo zaužívaným administratívnym zvykom, že petície boli zapísané v stoličnej zápisnici a úrad mal potvrdiť oprávnenosť žiadostí, predložiť ju ďalej Uhorskému snemu, ďalším stoliciam, ale tiež palatínovi a ministerskému predsedovi. Liptovské žiadosti boli v porovnaní s nárokmi a požiadavkami iných národov žijúcich v Uhorsku veľmi mierne, no napriek tomu podráždili Kossutha: keď sa o tomto podujatí dozvedel, tak priamo na sneme navrhol, aby vláda mala právo rozpustiť a vymeniť zastupiteľstvo, ktoré dovolilo usporiadať podobné zhromaždenia.

Na revolučný pohyb v Uhorsku spomedzi Slovákov nereagovali len štúrovci, akokoľvek boli to práve oni, ktorí určovali hlavné ciele a cesty k nim. Ján Kollár, ktorý bol jedným z najtvrdších Štúrových kritikov a odporcov, pokiaľ ide o spisovnú slovenčinu, sa už 22. marca 1848 rozhodol zareagovať a podporiť slovenské požiadavky. Ján Kollár pôsobil ako evanjelický farár v Pešti, bol priamo pri dôležitých informáciách a rýchlo, spoľahlivo sa zorientoval. Po vypuknutí nepokojov napísal list evanjelickému superintendentovi banského okolia Jánovi Seberinimu, ktorý sídlil v Banskej Štiavnici a podobne ako štúrovci, aj on navrhoval spísať petíciu určenú uhorským vládnym orgánom. Petícia mala obsahovať požiadavku, aby v novej uhorskej vláde sedel aj Slovák, ktorý by zastupoval slovenské záujmy. Navrhoval aj ďalšie opatrenia, ktoré sa však nezrealizovali, no neskôr sa postupne objavovali aj v ďalších dokumentoch tvoriacich slovenské požiadavky.

Spolu to bolo sedem bodov: aby medzi ministrami bol aj slovenský reprezentant, aby na univerzite v Pešti, ale aj na všetkých vyšších katolíckych a evanjelických školách sa vyučovala slovenčina a prednášalo sa v slovenskom jazyku, aby evanjelickí superintedenti mali na sneme hlas, aby sa cenzorom, posudzujúcim slovenské knihy, noviny a časopisy stal človek s dôverou a tým by sa slovenské knihy nedostávali pred maďarské súdy, ďalej aby sa výchove a vzdelávaniu slovenského národa venovala väčšia starostlivosť, aby slovenská reč mala práva, vážnosť i česť, akú majú aj iné reči v krajine a tým by násilné prenasledovanie na veky prestalo a napokon, aby zostal slobodný prístup k cisárovi vo veciach, ktoré sa týkajú slovenského národa.

Radikálnejší pohľad na revolučné vrenie a spôsob, ako presadzovať slovenské požiadavky, mali Janko Kráľ a jeho bývalý spolužiak, učiteľ z Dolných Príbeliec Ján Rotarides. Rozhodli sa, že revolučnú náladu z Viedni, Pešti a Bratislavy pôjdu šíriť aj do Hontianskej stolice. Janko Kráľ, ktorý bol vtedy koncipientom A. B. Vrchovského a ešte pred niekoľkými dňami počúval v Pešti Petöfiho revolučné verše, sa s Rotaridesom vybrali burcovať ľud.

Sándor Petöfi vtedy po žiadostiach maďarského národa predniesol plamennú báseň:

     Hor sa Maďar! Vlasť ťa volá,
     tu je už čas, staň do kola!
     Voľte teraz: či slobodu,
     a či rabstvo nášmu rodu?!
     Na našeho Boha Maďarov prisaháme,
      prisaháme, že sa mučiť viac nedáme!

Jankovi Kráľovi sa revolučné básne Petöfiho páčili, nadchýnal sa nimi a do svojej tvorby prenášal ich ducha.     

Kráľ poznal Rotaridesa zo školy, boli priatelia, páčila sa mu Rotaridesova sestra Klára. Janko Kráľ mal medzi štúrovcami povesť samotára, občas mal nevyspytateľné správanie, preto ho aj nazývali divný Janko. Bol však nielen jeden z najlepších štúrovských básnikov, ale aj muž činu: pre revolučné myšlienky nadchol aj Rotaridesa a v okolí burcovali sedliakov. „Nad našou krajinou započalo svitať, bračekovci, poďme slobodu si pýtať!“

Janko Kráľ s Rotaridesom vysvetľovali sedliakom, že už nemusia chodiť na panské roboty, že im patria urbárne lesy a pasienky, že na školách sa bude vyučovať po slovensky. Rebeli nasledovali Kráľa a Rotaridesa, pálili urbárske listiny, obsadili a vyplienili krčmu. Na druhý deň už cválali na koňoch do ďalších hontianskych obcí, boli vyzbrojení, niesli zástavu s umrlčou hlavou a strieľali do panských dvorov. Obaja sa nádejali, že povstanie sa rozšíri, že sa k nim pripoja ďalší sedliaci a nespokojenci, verili, že ľud sa zmocní panských majetkov a bude ich sám spravovať. Ale situácia ešte nebola zrelá na veľké povstanie: podžupan Hontianskej stolice už 25. marca 1848 poslal proti vzbúrencom cisárskych dragúnov a o päť dní neskôr oboch rebelov chytili na hornom salaši v Príbelciach. Dragúni ich zatvorili do murovanej zvonice, zbili ich a chceli ich namieste obesiť; zľakli sa však nahnevaného davu a tak oboch väzňov v okovách previezli do väznice v Šahách. Tam oboch väzňov opäť bili a týrali, neskôr ich oboch odtransportovali do Viedne. Janko Kráľ zostal vo väzení až do januára 1849 a dostal sa z nej až po zásahu bána Jelačića. Horšie dopadol Ján Rotarides: aj jeho deportovali do väzenia v Pešti ale prepustili ho až po zhasnutí revolučného ohňa v októbri 1849. Kruté podmienky vo väzení sa prejavili na jeho duševnom zdraví a dlho trpel psychickými poruchami.

Janko Kráľ opísal svoje pocity z väzenia v emotívnej básni Šahy:  

     „Ak ste o hontianskom počuli väzení –
     Nejeden už šuhaj tam bol zatvorený.
     Tí hontianski páni, tvrdší ako skala,
     nejedna dievčina Šahy oplakala,
     čo cicajú krásu, zdravie šuhajovi,
     aj toho prekliala, čo zmyslel okovy.
     Nie každý vydrží tie moriace muky,
     keď sa raz dostane do stoličnej ruky.
     Väčšina obledne, na posmech vycivie
     a keď vyjde vonká, na vetre zahynie...“
  

Menej dramatické boli ďalšie pokusy presadzovať revolučné myšlienky na území Horného Uhorska: v Ľubietovej a Brezne vyzývali miestni učitelia, aby sa do škôl zaviedla slovenčina, podobné vystúpenia boli aj v Banskej Bystrici, na zhromaždení v Zlatých Moravciach, Jozef M. Hurban zorganizoval veľké zhromaždenie na Brezovej, ďalšie Ján Francisci, Michal Miloslav Bakulíny zase v Malohonte, Štefan Marko Daxner v Malohonte a Gemeri, petičná akcia prebehla v Gäceli na Orave. Úspešné bolo najmä vystúpenie Hurbana v Brezovej, tam spísali aj Žiadosti slovenského národa v Nitrianskej stolici: okrem národných a jazykových požiadaviek žiadali v petícii aj úplnú rovnosť medzi národmi v Uhorsku, ale petícia obsahovala aj sociálne požiadavky ľudí, ktorí žili na kopaniciach a na ktorých sa nevzťahovalo zrušenie poddanstva. Žiadali aj prepustiť uväznených Kráľa a Rotaridesa.

Dôležitú úlohu pri presadzovaní slovenských požiadaviek a záujmov zohrala výzva, ktorú sformuloval Jozef M. Hurban a ktorá vyšla vo Viedni začiatkom apríla 1848 pod názvom Bratia Slováci! Okrem úvodníkov v Slovenských národných novinách, ktoré systematicky uverejňoval Ľudovít Štúr a nastoľoval v nich politické ciele slovenského národa, Hurban musel reagovať na novú situáciu, s ktorou dovtedy nikto nepočítal. Chcel ňou získať masovú podporu väčšiny národa a v zmenených podmienkach aj načrtnúť spôsoby, akými tieto ciele presadzovať. Leták sa začal rozširovať po Slovensku v druhej polovici apríla.

 „Už aj nám čas nastal, lebo nastali časy slobody!“ Týmito slovami začína výzva J. M. Hurbana. „Tieto časy slobody nikto nedal z milosti svojej, ani páni nie – nikto teda nesmie zabrániť človeku, ani národu, aby ich neuvítal svojím spôsobom.“ Národy sa zapaľujú láskou k slobode, odnechcelo sa im slúžiť a byť otrokmi a tak boria všetko, čo utláčalo ich pravdu. Všetky národy majú právo na slobodu: všetko sa to stalo razom a takmer bez vyliatia krvi, „ani vojská, ani múdrosti svetské nemohli prekaziť slobodu“.

Hurban sa sugestívne a s veľkou dávkou emócií obrátil na slovenský ľud: majú Slováci vo svojich dolinách a domcoch čušať, keď sa európske národy vymaňujú z otrockých pút a vítajú slobodu? Či sú Slováci na svete len k tomu, aby boli sluhovia druhých? A či len statoční Slováci majú počúvať piesne slobody, ktoré spievajú iné národy? „Hej bratia, nie, nie a nie! Aj nám, aj nám Slovákom statočným uderil zvon slobody...“

Bolo by trestuhodné, keby Slováci zaspali, keby sa teraz nedvíhali, keď sa dvíhajú všetky ostatné národy – tak by ich všetci statoční ľudia opľuvali a aj Boh by ich zavrhol. Nanovo by prišli páni s palicami a korbáčmi, lámali by biedny ľud a ťali ich telá až do omdletia.

„Akože sa teda máme dvíhať? Máme podvihnúť hlas spravodlivý a právny o našu slobodu národnú... teda nielen jednej dediny a mesta, ale úplná sloboda pre ľudí jazyka národného.“

J. M Hurban vo výzve najprv spomenul žiadosti, ktoré 28. marca 1848 odzneli na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši a potom stručne sformuloval základné návrhy: aby sa v každom meste, mestečku, dedine zhromaždili ľudia prostredníctvom svojich zástupcov spísali svoje požiadavky a podpísali ich svojimi menami; aby ľudia vyvolili zo svojho stredu výbor, z každej obce najmenej dvoch statočných, ktorí sa budú požiadavkami zaoberať; aby takto vzniknutý výbor začal rokovať s predstaviteľmi druhej strany, to znamená s krajinskou vrchnosťou; aby sa vzniknuté výbory  zišli v jednom meste a zozbierané žiadosti predložili na patričné miesta. Výbory si majú zvoliť vodcu, „náčelníka“, ktorý bude ich činnosť riadiť. Je to zákonná cesta, aj Slováci majú právo, ale aj povinnosť ísť touto cestou, pretože im to ukladá svätá povinnosť.

„Slováci! Zvon slobody uderil aj za Vás, aj Vy sa už spoločne schádzať a o svojom šťastí rokovať a radiť smiete,“ burcoval Jozef M. Hurban. „A to robiť musíte, lebo ktože Vám lepšie porozumie ako Vy sami?“

Hurbanova výzva bola zverejnená najprv vo Viedni a ešte aktuálnejšie zaznela v podvečer prechodu slovenských dobrovoľníkov na Slovensko v septembri 1848. Významným revolučným príspevkom bolo aj prevolanie Michala M. Hodžu Hlas k národu slovenskému, ktoré vyšlo v Prahe, Ján Botto napísal bojovú báseň Pieseň, Štúr sa zase obrátil na obyvateľov Bratislavy v príhovore An die bewohner Pressburgs. Oslovil Prešporákov, najmä nemeckých obyvateľov Bratislavy (článok vyšiel 9. septembra 1848), aby tak ako dosiaľ, poskytli útulok slovenským národným snaženiam a v nepokojných časoch si zachovali priaznivé postoje a zmýšľanie. Aj nemeckí obyvatelia museli vnímať sociálny a národnostný útlak Slovákov. Marcové zákony, ktoré boli prijaté na Uhorskom sneme a slávnostne vyhlásené 11. apríla 1848 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave, sa nerealizovali a sklamali nielen Slovákov, ale aj prešporských Nemcov. Marcové zákony akoby platili len pre Maďarov, oni sa zmocnili vydobytej slobody a ostatným národom ju upierali. Po prevzatí moci Maďari nielenže nedodržiavali prijaté zákony, ale ešte viac upevňovali staré poriadky a zotročovali iné, nemaďarské národy. Maďarské úrady prenasledovali a uväznili každého, kto sa im zdal čo len podozrivým zo sympatií k slovenskému národu! Takto to ďalej nemôže pokračovať: otroctvo nie je možné viac trpieť, preto Slováci, hoci sú pokojný národ, siahli po zbrani a slovenský odboj je pokračovaním boja národov za slobodu, ktorý sa začal vo Viedni. Štúr napísal podobnú výzvu adresovanú aj rumunským vojakom, ktorí sa pre svoj národ snažili získať práva v Uhorsku: cisár síce udelil práva a slobodu všetkým národom monarchie, no maďarská vláda túto slobodu prisvojila iba Maďarom, ostatným ju bez rozdielu upiera, trestá, nemilosrdne prenasleduje každého, kto sa usiluje slobodu získať. Je to spravodlivé? Nie, je to dôvod na povstanie. Ale povstanie nie je namierené proti vlasti! Ani proti vlasti, ani proti cisárovi, ale proti maďarským aristokratom, ktorí odmietajú slobodu ostatným národom.

Hodža sa vo svojom spise „Hlas k národu slovenskému“ opätovne prejavil ako predvídavý a múdry mysliteľ, ako jeden z ideových vodcov slovenského národa a Slovenského povstania. Aj Hodža sa opieral o závery Uhorského snemu, ktorý síce zrušil poddanstvo, otvoril dvere k slobode, no zároveň ustanovil za rokovaciu reč maďarčinu aj pre nemaďarské národy, takže ich tým obral o národné a občianske práva, „odsúdil ich na večnú občiansku nemotu“. Hodža sa domnieval, že kým nebude slobodný národ, nebudú slobodní ani jedinci. Maďari si vydobyli od cisára vlastné uhorské ministerstvo, aj vicekráľa, a tým si upevnili svoje panstvo, využili možnosti, ktoré im priniesli marcové zákony a podriadili si slovanské národy v Uhorsku, hoci tie sú dvakrát početnejšie ako Maďari. Keď sa začali nepokoje aj v Uhorsku, tak maďarské ministerstvo vyhlásilo stanné právo, začali sa stavať šibenice a maďarské úrady prenasledovali Slovákov. Cisár povolil možnosť, aby každý človek či národ mohol slobodne predkladať požiadavky pred vrchnosť, pred snem aj priamo panovníkovi, no maďarské úrady aj toto nariadenie zrušili: znemožnili možnosť podpisovať žiadosti, národovcov pozatvárali, alebo ich donútili utiecť za hranice. Ešte aj Ríšsky snem, ktorý neskôr zasadal vo Viedni, odsúdil takéto maďarské činy, búrili sa Srbi, Chorváti, aj Rumuni, len „Slováci sa ešte nehýbu“. Hodža sa obrátil na slovenský národ: „Lepšia smrť ako biedny otrocký život,“ volal a vyzýval na ozbrojený odpor: „za slobodu občiansku i národnú!“ Nemala to byť krvavá pomsta, ale boj Slovákov bol podľa Hodžu bojom za svätú vec. Keď si Slováci vybojujú svoje práva, tak sa tým napravia aj všetky predošlé krivdy, ktoré na nich Maďari popáchali. Ale aj keď už slovenskí dobrovoľníci prekročili hranice Moravy a tiahli na Slovensko, tak sa nádejal, že výprava je len akousi politickou demonštráciou, že sa nebude bojovať, keďže Maďari boli ako v kliešťach zovretí zhora i zdola, zo severu i z juhu, nebudú mať inú možnosť, ako splniť slovenské požiadavky. Neskôr však zmenil názor: „Niet nádeje pokonať sa ľudsky a po dobrom s maďarskými pánmi, nastáva vojna, hrozná, ale spravodlivá. Kto chce žiť ako národ, musí bojovať. Ale nechceme zločiny a vraždy, nechceme krvavú pomstu. Všetky krivdy sa musia napraviť, ale najskôr musíme si vydobyť právo národnosti.“

Až v septembri 1848, tesne pred útokom slovenských dobrovoľníkov na Myjavu, dokončil Hodža brožúru napísanú v nemčine „Der Slowak“, ktorá má 78 strán; preto nemčina, aby sa Hodža mohol obrátiť aj na európske národy. Bolo veľmi dôležité, aby sa európska verejnosť dozvedela, aké boli pohnútky Slovákov a aké sú ciele ich revolty. Vo viacerých častiach zopakoval argumenty, ktoré použil v spise „Hlas k národu slovenskému“: oboznámil čitateľa s koncepciou maďarizácie nemaďarských národov v Uhorsku, s ideológiu vládnucich tried, podrobne vyvrátil dôvody maďarizácie a kritizoval jej amorálnosť a nehumánnosť. Hodža stručne pripomenul aj viaceré pokusy Slovákov o získanie národných práv, ktoré sa však skončili odmietnutím maďarských úradov; okrem toho jasne a stručne sformuloval aj právne požiadavky Slovákov, ktoré sú v súlade s revolučnými požiadavkami európskych národov.

Vo všetkých mestách monarchie, v Prahe, vo Viedni, v Pešti, v Prešporku, sa dvíhal hlas rebélie, vyhlasovala sa rovnosť, sloboda a bratstvo. Čo je jednému slobodno, musí byť dovolené aj druhému. „Slováci, ustanovte a zriaďte si takéto spoločné národné sviatky slobody a veďte ich k úplnej úcte k vrchnostiam krajinským...“

Revolúcia sa ešte celkom nerozhorela – určite nie na Slovensku – a úrady už boli v pozore. Po petícii, ktorú v Liptovskom Mikuláši pripravili národovci v réžii Michala M. Hodžu a dali ju priamo na mieste na podpísať viac ako trom tisícom zhromaždených ľudí, ihneď zareagoval liptovský podžupan Mihály Rédy, ktorý sa varovným listom obrátil na nového ministerského predsedu Lajosa Batthyányho. Podžupan sa sťažoval, že po skončení zhromaždenia sa do miestnosti župného úradu počas stoličného zasadania nahrnuli obyvatelia niektorých obcí, medzi nimi aj hybiansky notár Ľudovít Klein a bez toho, aby to podžupan Rédy či slúžny tušili, Klein  po slovensky prečítal žiadosť, v ktorej poukázal na storočia zanedbávané položenie slovenského národa. Klein v súlade s liptovskou petíciou požadoval, aby sa odteraz na župných zasadaniach používala slovenčina, a nie maďarčina a aby sa táto žiadosť predložila uhorskému ministerstvu a právomocným orgánom v Uhorsku. Mihály Rédy mu odpovedal, že takéto žiadosti sú predčasné a že rozhodovanie nenáleží župe, ale snemu a vláde, no slovenskí zástupcovia s tým nesúhlasili: ďalší traja vystúpili s rozsiahlymi prejavmi, opäť v slovenčine. „Namiesto eljén bolo počuť sláva,“ sťažoval sa v liste podžupan Rédy, „a podľa mňa sa začínajú dvíhať dráždivé nálady. Župní hodnostári kvôli udržaniu verejného poriadku boli nútení nariadiť, aby do maďarčiny preložená petícia sa predostrela uhorskému ministerstvu a zaznamenala sa do zápisnice stoličného zhromaždenia... Pre prípad, že by však demonštrácie mali nebodaj náznaky panslavistického hnutia, považoval som za svoju dôležitú povinnosť stručne, ale rýchle poinformovať Vašu Osvietenosť.“

Liptovský podžupan si uvedomoval, aké riziko pre maďarizačné snahy tvorí petícia slovenského národa. A nielen on. Neskôr po liptovských žiadostiach vznikli aj Nitrianske žiadosti, ktoré zopakovali niekoľko bodov zo zhromaždenia v Mikuláši, navyše však žiadali kompletné poslovenčenie školstva, výučby slovenčiny aj na maďarských školách, dožadovali sa uznania slovenskej zástavy a zrušenie urbárskeho poddanstva aj na pôdu kopaničiarov. Aj Nitrianske žiadosti koncipoval Jozef M. Hurban, ktorý podnietil hnutie v Podjavorinskom kraji. Zvolení zástupcovia na tomto zhromaždení, Ľudovít Šulek a Daniel Bórik, mali žiadosť odovzdať župnému úradu v Nitre, no pri tom boli zatknutí a uväznení, Šulek dokonca vo väzení zomrel.

Štúrov úvodník v Slovenských národných novinách s názvom „Nový vek“, ktorý vyšiel 31. marca 1848, už komentuje zásadné spoločenské zmeny, ktoré sa udiali v posledných dňoch. Schválenie marcových zákonov znamenalo rozhodujúci obrat v postavení urbárskych nádenníkov, poddaných a čiastočne ovplyvnilo aj sociálnu a národnostnú otázku. „Čo sa len v hodnej diaľke času čakalo, o čom sa myslelo, že príde len o 20, 30, 40 rokov, to je už tu, to prišlo ako cez noc – človek sotva uverí očiam svojim, keď sa obzrie po svete, stojí zarazený a ohromený nad tým, čo vidí! Mnohý tomu ani neuverí, že sa stalo, čo sa stalo, ale buď Bohu chvála, už je raz tak!“

Národy povyháňali starých dráčov a utláčateľov, ktorí zakazovali slobodu slova, hovorenia i písania, ktorí kontrolovali spolčovanie sa, ktorí delili spoločnosť na privilegované vrstvy a chudobný ľud, ktorí žili z mozoľov národov. „Na takýchto ľudí dorazila víchrica a vytrhla ich od koreňa! Nič tu neosožili vojská a delá, všeobecné pohnutie národov ich tak zrazilo a rozsypalo ako víchor hromadu prachu...“

Štúr s nadšením uvítal zmeny, ktoré sa udiali aj v slovenskej spoločnosti; nevoľnícky ľud nebude už viacej chodiť na panské roboty, nebudú za chrbtami poddaných stáť hajdúsi a drábi, naháňať ich palicami do ťažkej roboty, nebudú sa rôzni pánski sluhovia, išpáni, pisárci voziť po biednom ľude, ustavične nadávať, hrešiť a zaobchádzať s ľuďmi ako s otrokmi, nebude ľud viac mozoliť, aby sa druhí pásli a kŕmili, pili a výskali, tancovali a hodovali, kým biedny človek o hlade a smäde sotva že dýchal. „Všetko toto je už zrušené a do večnej priepasti zahodené – ľud náš je už slobodný, už bude raz obyvateľ krajiny a človek!“ Popritom zemianstvo a šľachta budú platiť dane ako všetci ostatní, nebudú mať privilégiá pred súdmi, do mestských, župných i krajinských zastupiteľstiev bude možné voliť vyslancov spomedzi pospolitého ľudu.

Napriek spokojnosti so stavom vecí zaznela však v tomto úvodníku Štúrova nespokojnosť a obavy z možného budúceho vývoja. Trápilo ho, že tieto prevratné zmeny zastihli Slovákov nepripravených, že „naša váhavosť a ťahavosť, tá naša chabosť a slabosť, tá naša stará zaťatá nevôľa nám teraz nesmierne uškodila.“ Štúra mrzelo, že Slováci nedopracovali celonárodnú žiadosť so sociálnymi a národnými požiadavkami, na ktorej sa už pred časom uzniesli v Tatríne; keďže ani Daxner, ani Ján Francisci – ktorí mali podklady už takmer nachystané – túto žiadosť nedokončili a tak nemohla byť predložená snemu. „Medzitým nie je naša vec stratená,“ utešoval Štúr čitateľov, „a my ju, keď len vôle pridáme nahradiť môžeme,“ aby sa žiadosť mohla predložiť nastávajúcemu snemu, ktorý sa chystal v Pešti. Ďalej napísal, aby aj páni v Pešti videli, „že len pravdu hľadáme, že nič zlého, nebezpečného nechceme, že chceme osvetu a vzdelanosť pre náš zanedbaný národ, že chceme to, po čom túžia všetci v tomto veku slobody.“ Obracal sa na národovcov, aby organizovali podpisové akcie, zbierali podpisy na  hárky, ktoré majú poslať Hodžovi do Liptovského Mikuláša a ktoré sa odovzdajú na sneme, vyzýval Slovákov, aby si spomedzi seba vyhľadali a vyberali vyslancov na snem. „Kto žiada, berie, kto klope, tomu sa otvorí... Tak i my robiť musíme a hanba by nám bola, posmech pred Bohom i svetom, keby sme ani len so žiadosťami našimi mužsky vystúpiť nevedeli.“

Jozef M. Hurban v tom čase napísal pamätnú báseň, ktorá sa stala poetickým manifestom Slovákov:

     „Bije zvon slobody, čujte ho národy,
     kto ho nepočuje, obanuje.
     I my čujme bratia, zvon zlatej slobody,
     kým nezabezpečia nám ho zas národy:
     Nech sa po Tatrách reč naša ozýva,
     V súdoch, diétach nech aj ona býva!
     Krv, pot a mozole zná naša krajina,
     lež čo sme v nej boli – zná rodina,
     boli sme v nej, boli ako v klietke vtáci,
     ale teraz sa na nohy Slováci!“

Priemer: 4.6 (22 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama