Reklama
Reklama

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (12.)

Román, ktorý si môžete prečítať ešte pred jeho vydaním
Počet zobrazení: 1772

ludovit_stur.jpgČitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.
Román Ľuboša Juríka je pokusom o komplexný pohľad na Štúrov život a dielo, pričom autor sa nevyhýba ani kritickým hodnoteniam, omylom a chybám, v snahe vykresliť plastický význam a prínos tohto velikána.

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (6.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (7.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (8.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (9.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (10.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (11.)

Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.


Koncom marca 1848 Jozef M. Hurban spolu s Petrom Kellnerom-Hostinským odcestovali za Štúrom do Viedne, ktorý tam emigroval už v polovici marca. Tak ako iné, najmä slovanské národy – Česi, Chorváti, Slavóni, Srbi, Poliaci, ktorí posielali do Viedne žiadosti a delegácie – aj Slováci si chceli pod vplyvom revolučných udalostí vydobyť ústupky, najmä po tom, keď viedenský dvor ustúpil vo viacerých ohľadoch Maďarom.

Štúr si uvedomoval aj možné riziká pri rokovaniach s českými partnermi, zdržanlivosť až neochotu niektorých predstaviteľov českého spoločenského života. Sťažoval sa Josefovi V. Fričovi (v liste 29. marca 1848): „Ta Vaše Praha teď nám zadává veliké starosti. Bojíme se, aby tam nekteří něco nestropili k Vaší i naší veliké škodě...“ Mal na mysli najmä názory, podľa ktorých by sa Slováci mali podriadiť Maďarom. „Takové křiky jako abychom se smířili s Maďary, takové demonstrace jako provolávaní na slávu Košutovi, pálení Jelačićova obrazu – nedají nic dobrého předzvídat...“ Na jednej strane Štúrovi a Hurbanovi vyčítali, že sa ako členovia slovenskej delegácie vo Viedni chovali servilne: „Bože odpusť jim! Počítají nám jakoby za hřích, že nás u dvora dobře prijali... A že sa zase prý otázky stranu řeči a říkají, že my sme Slovensko od Čechu odtrhli.“ Na druhej strane ich Maďari označili za demagógov a priamo na dvore proti nimi intrigovali. „Tí tak a tí jinak, ne podle věci, ale každý podle své potřeby.“

Už 31. marca 1848 sa vo Viedni uskutočnilo rokovanie prítomných slovanských delegácií, na ktorej si účastníci prisľúbili vzájomnú pomoc. Vzápätí bolo 2. apríla 1848 v Leopoldstadte vo dvorane kaviarne u Šperla ďalšie stretnutie: na ňom sa zúčastnilo dvetisíc ľudí, medzi známejšími osobnosťami boli napr. Vuk Karadžić, Ľudovít Gaj, Jerzy Lubomirski, Dragutin Kušljan. Josef Václav Frič sa potešil opätovnému stretnutiu so svojím slovenským priateľom: „Tam bolo mi tiež prvý raz po rokoch zas možné uvítať a na srdce privinúť túžobne hľadaného Ľudovíta...“

Štúr na úvod svojho vystúpenia najprv pozdravil prítomných čistou poľštinou, potom v srbsko-chorvátskom jazyku a svoj plamenný prejav sa neobával predniesť po slovensky. Pustil sa do kritiky viedenskej vlády, ktorá štvala proti sebe slovanské národy v monarchii a vytvárala medzi nimi umelú revnivosť. „Už dlho sme slúžili za hračku diabolskej politiky, ktorá nás plánovite od seba oddeľovala, ustavične rozoštvávala, aby sme tak vlastnou vinou upadali. Dozreli sme, poznali sme svoje práva a chceme ich mužne hájiť. To však dosiahneme iba spojenou silou. Preto sme sa prišli dohovoriť o tom, aby nabudúce Česi konali za Slovákov a Chorvátov, Chorváti za Čechov a Slovákov a Slováci za oboch. Keď sa takto spojíme a upevníme, nik nám neodolá a našich protivníkov pochytí hrôza a strach.“

Josef Václav Frič tiež vystúpil s plamenným improvizovaným príhovorom a zaručil sa za českú mládež, v ktorej žilách „dosiaľ koluje husitská krv“. Českí študenti niekoľkokrát počas zhromaždenia zaspievali zborové piesne Hej Slované! a Husitská.

Aktívne vystupoval aj Jozef M. Hurban, ktorý o sedem dní neskôr po Štúrovom príhovore radikálne formuloval svoje názory: Slováci sú v monarchii jediným národom, ktorému zákony aj úrady odopreli právo na vlastný jazyk a Maďari im odmietajú účasť na boji za slobodu. Ak to nie je možné inak, Slováci si musia vybojovať slobodu so zbraňou v ruke! Bola to prvá otvorená výzva na povstanie, za predpokladu, že Slovákom by pomohli aj ďalšie slovanské národy. Lenže táto Hurbanova výzva nemala reálny základ: na povstanie neboli vytvorené podmienky. Na schôdzi slovenských, chorvátskych a poľských zástupcov 17. apríla 1848, na ktorej sa zúčastnil aj Štúr s Gajom, zhodne konštatovali, že nateraz nemajú dosť síl, aby bojovali proti Maďarom či rakúskemu dvoru a tým si vynútili slobodu a nezávislosť. Porady a schôdzky zástupcov slovanských národov vo Viedni trvali až do 28. apríla, ale nepriniesli želané výsledky; tak sa politici slovanských národov dohodli aspoň na tom, že budú v rokovaniach pokračovať a za miesto ďalšieho stretnutia si zvolili Prahu. Štúr na rokovaniach vo Viedni nezostal až do konca, pretože už 20. apríla 1848 odcestoval do Prahy. Mal sa tam spolupodieľať na organizovaní Slovanského zjazdu.

Kým odišla česká delegácia z Viedne do Prahy, českí delegáti napísali manifest Slovo k Moravanom, v ktorom sa obracali na svojich moravských susedov, aby sa s Čechmi zjednotili v zápase za slobodu; manifest podpísali nielen členovia českej delegácie, ale aj Šafárik, Rieger, Štúr a Hurban.

Napriek značným pokrokom a ústupkom a kompromisom zo strany viedenského dvora však česká delegácia neodchádzala z Viedne spokojná. Nezískala ani zďaleka toľko ako delegácia maďarská. Česi dostali od viedenskej vlády vo forme kabinetného listu (8.apríla 1848) prísľub, že české krajiny sa môžu osamostatniť, budú mať vlastný ústavodarný snem a tiež vlastné vysoké úrady. No tento list mal neurčité termíny, bolo to vyčkávanie vlády, kým sa nepokoje utíšia a vláda bude pokračovať v predošlej politike. Namiesto ústretových krokov poslala viedenská vláda do Čiech vojenské jednotky generála Windischgrätza. A rakúsky cisár Ferdinand už nemienil s nikým rokovať: vydal sa aj so svojím dvorom loďou do Prešporku, aby tam ukončil snem a na ňom napokon prijal maďarské požiadavky.

Josef Václav Frič sa nemohol Štúra dočkať; cez veľkonočné sviatky odišiel na vidiek, aby bol so svojou milou, no aj odtiaľ písal netrpezlivo svojej matke, aby mu čím prv dala vedieť, či už Štúr prišiel do Prahy. Do Prahy sa Frič vrátil až na Zelený štvrtok 20. apríla a narýchlo zorganizoval študentský spolok Slávia, aby na stanici privítali Štúra. Hneď zo stanice išli navečer s celou družinou do hostinca U Štěpána, kde Štúr ohnivo, vrúcne a presvedčivo rečnil; ako poznamenal Frič „ideálny vodca prebudeného Slovenska“. Študenti dokonca držali pred Štúrovým dočasným bytom v Prahe čestnú stráž.

Niekoľkodňový pobyt v Prahe bol pre Štúra vítanou príležitosťou nadviazať na dávnejšie vzťahy s českými vlastencami, ktoré boli po jazykovej roztržke čiastočne narušené. Dobré vzťahy však počas celého zápasu o spisovnú slovenčinu udržiaval s Josefom V. Staněkom, najmä s Josefom V. Fričom, ktorí mali najväčšie pochopenie pre emancipačné snahy Slovákov. Štúr bol rád, že sa môže opäť stretnúť s Fričom a využil jeho kontakty aj na pôde Meštianskej besedy. Frič mu tiež pomohol presviedčať české osobnosti z múzejného zboru, ktorý bol voči Štúrovi zdržanlivý, najmä pre jazykový spor a domnelý separatizmus. Ale nie všetky osobnosti verejného života v Prahe boli Štúrovým príchodom nadšení. Štefan Launer, kedysi člen štúrovskej lýcejnej skupiny, sa stal horlivým zástancom Jána Kollára (Kollár o ňom povedal, že je „znamenité indivíduum“), ktorý bol odporcom spisovnej slovenčiny a postupne sa z neho stal maďarón; ten Launer, ktorý mal vydávať prokošútovské noviny namierené najmä proti Štúrovi – v čom ho finančne podporoval aj gróf Karol Zay – sa v liste Václavovi Hankovi z 18. apríla vyjadril veľmi nelichotivo: „Spoliehajú sa štúrovčania, že vraj Česi brannou mocou budú pomáhať, aby akési osobitné severozápadné kráľovstvo uhorskí Slováci vypôsobili! Čo si ten nešťastný a tupý mozog Štúrov ešte nenamyslí! Teraz počúvam, že je v Prahe a že tam agitovať chce. Takže, dajte zatknúť toho chlapíka, ktorý Čechov invalidmi a vyžilcami nazýval a teraz chce od nich pomoc.“ Štefan Launer dokonca zaútočil aj na Daniela Gabriela Licharda, keď chcel začať vydávať Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život: „Nemáte-li již svinstva až do sitosti již v těchto novinách? (SNN) Cože ale potom pakli v literárním životě našem dvě takové bařiny se tvoří, cože pravím potom za obraz bude míti Slovensko? Nebude-li to obličej, do něhož celá Europa, jako do pliváře bude choditi chrákati?... I opřime se tomuto novému novináři a nepředplácejte na noviny jeho prv, nežby přislíbil, že je v československé řeči vydávati bude, ať takové neforemné a kostřubaté dílo raději hned u vzniku zahyne, nežli by mělo tak zhodně a svinsky v národu pelešiti“.

To však Štúra nemohlo odradiť a v Prahe vystupoval veľmi sebavedome a úspešne.

Aj v Prahe bolo už cítiť revolučnú náladu, odpor proti viedenskému cisárskemu dvoru bol intenzívnejší ako v Bratislave. Štúr sa svojou charizmatickou postavou a vystupovaním ihneď stal miláčikom časti pražskej mládeže – až do takej miery, že na druhý deň po jeho príchode do Prahy radikálni študenti ostentatívne spálili Kollárom zostavený spis „Hlasové o potřebe jednoty“: Frič napichol túto publikáciu na kord a tá zhorela ako v inkvizičnom ohni. Bol to prejav nesúhlasu s postojmi staršej českej generácie k spisovnej slovenčine a znak obdivu k Štúrovi. Nebol to skutok, ktorý Štúra potešil; mal obavy, že sa signatári spisu urazia, najmä Palacký, ktorý sa v tom čase aktívne zapájal do obrany českých a všeobecne slovanských práv. Týždeň pred Štúrovým príchodom do Prahy si českí študenti zorganizovali vlastenecký spolok Slávia a za prvého starostu zvolili práve študenta lekárskeho učenia Viléma Dušana Lambla, ktorý bol zároveň aj redaktorom Národních novín. Bol veľkým Štúrovým prívržencom a obdivovateľom, vzápätí verejne vystúpil a vzdal hold spisovateľom, čím chcel zahladiť možné obavy z negatívnej reakcie. Napísal aj výzvu do Národních novín, v ktorej navrhoval, aby všetky slovanské národy v Rakúsku utvorili zväzok: „Ani na chvíľu by sa už nemalo váhať s posolstvom do Haliče, na Slovensko a k Juhoslovanom. A Boh je s nami, kto proti nám, toho Parom zmetie!“

Situácia bola v tom čase v Prahe napätá a búrlivá: pražská verejnosť, najmä študenti, slávili 7. apríla 1848 päťsté výročie založenia Univerzity Karlovej. Pre české vlastenecké cítenie a národný pohyb to bol mocný podnet; v uliciach sa ozývali vlastenecké spevy, študenti nosili kokardy, na ktoré k tradičným červeným a bielym farbám pribudla aj farba modrá: slovanská trikolóra. Česi boli nespokojní aj kvôli tomu, že viedenská vláda neuspokojila ich požiadavky; vo forme tzv. kabinetného listu z 8.apríla 1848 síce prisľúbila, že české krajiny sa osamostatnia a budú mať vlastný ústavodarný snem aj vysoké úrady, no v skutočnosti len vyčkávala a pokračovala v predošlej národnostnej politike. V Čechách sa čoraz naliehavejšie prejavovali dozvuky revolúcie, ktorá zachvátila aj Nemecko; tam sa nemecká buržoázia dožadovala, aby ríšske zhromaždenie nemeckých štátov vo Frankfurte nad Mohanom vytvorilo veľké Nemecko, súčasťou ktorého by bolo aj Rakúsko a Čechy. Bolo to vážne a oprávnené nebezpečenstvo, že Česi by boli v takomto zväzku rovnako diskriminovaní ako Slováci v Uhorsku. Vtedy významný činiteľ František Palacký napísal do Frankfurtu list, v ktorom takéto úvahy spochybnil: „Kdo žádá, aby Rakousy (a spolu s nimi i Čechy) připojily se národně k říši německé, požaduje od nich samovraždu, což nemá nižádného morálního ani politického smyslu; naopak ale že žádost, aby se Německo připojilo k říši Rakouské, totiž aby k státu Rakouskému pod výše dotčenými výnimkami přistoupilo, má mnohem důvodnější smysl. Pakli však ani toto není po národním pocitu a smýšlení německém, nezbývá nic, než aby obě mocnosti, říše Rakouská i Německá, vedle sebe rovnoprávně se ustrojily, svůj dosavadní svazek aby proměnily ve věčný spolek k obraně i ke vzdoře, a bude-li v tom jich obapolný zemský prospěch, aby třeba také zřídily mezi sebou jednotu celní. Ke všem prostředkům, kteřé samostatnosti, celosti i vyvinování se moci říše Rakouské, zvláště k východu, nejsou nebezpečni, chci každého času rád podati pomocné ruky své.“ Palacký sa postavil nielen proti Veľkonemeckej ríši, ale aj proti panrusizmu.

Pražský pobyt využil Štúr aj na stretnutia s ďalšími českými vlastencami, taktiež s českými radikálnymi predstaviteľmi tajného spolku Repeal; hnutie bolo nazvané podľa vzoru írskych rebelov a národného oslobodzovacieho hnutia Daniela O´Connella. Českí repealisti sa najprv schádzali v pivovare svätého Tomáša v Prahe, no nebol to spolok vyhranene nacionalistický, pretože medzi nimi bolo aj veľa Nemcov; bol to skôr protiklad k liberálnemu hnutiu F. Palackého a K. Havlíčka-Borovského. Časom sa ich pôsobnosť rozšírila takmer na celé Čechy – najmä v období narastajúcich revolučných nálad. Jednou z hlavných osobností repealistov bol Štúrov známy Vilém Gauč, medzi nimi bolo aj viacero známych aktivistov: Emanuel Arnold, Karel Sabina, František Havlíček, Vincent Haštalský, Ludvík Ruppert, Jan Slavibor Knendlhans-Liblinský a ďalší. Už v polovičke februára 1848 členovia skupiny rozširovali po celej Prahe letáky, v ktorých vyzývali pražský ľud na odpor proti absolutizmu a 11. marca iniciovali veľké zhromaždenie v Svätováclavských kúpeľoch; tam spísali svoje požiadavky a poslali panovníkovi: tým sa začal revolučný pohyb v Čechách. Vtedy tam vznikol aj Svätováclavský výbor, ktorý sa neskôr premenoval na Národný výbor a mal až sto členov.

Ľudovít Štúr našiel medzi repealistami podporu na zvolanie Slovanského zjazdu do Prahy. Podporu našiel tiež v konzervatívnej časti pražskej spoločnosti, vďaka pomoci Pavla J. Šafárika  aj medzi členmi Meštianskej besedy, ktorá od roku 1845 združovala významných českých vlastencov a ktorú založili František Ladislav Rieger a Alois Pravoslav Trojan.

Koncom mesiaca sa Štúr zúčastnil na založení spolku Slovanská lipa, ktoré sa opäť konalo v Svätováclavských kúpeľoch 30. apríla 1848 a ktoré malo podporovať priateľské vzťahy medzi slovanskými národmi. Nenechal si ujsť príležitosť, aby vystúpil pred zhromaždením; bol tam hlavným rečníkom. „Vy, bratia českí, boli ste v stredoveku svojou vedou, svojou univerzitou, severnou žiarou nad Európou, buďte teraz úmyslami a skutkami slovanskými polárnou žiarou nad Slovanstvom.“

Slovanská lipa mala mať svoje pobočky všade tam, kde v monarchii žili Slovania, bola však najmä orientovaná na české kraje: mala dozerať na rovnoprávne používanie češtiny s nemčinou na úradoch, v školách, súdoch, vo verejnej správe, ale aj podporovať a upevňovať slovanskú vzájomnosť. Postupne sa mala orientovať aj na rozvoj priemyslu a obchodu medzi slovanskými národmi.

Rokovania pokračovali. V nedeľu 30.apríla 1848 sa o desiatej hodine zišli v byte redaktora známeho časopisu Musejník Jana Erazima Vocela českí národovci, zväčša spisovatelia, ako aj Ľudovít Štúr: bolo ich dvadsať a hovorili o prípravách na Slovanský zjazd. Štúr priniesol návrh prevolania k bratom Slovanom a zápalisto presadzoval myšlienku zjazdu, navrhol aj termín – zjazd mal byť 21. mája 1848 v Prahe. Návrh prijali, hoci neskôr sa termín zjazdu posunul.

Proklamáciu prijali hneď na druhý deň, 1. mája 1848 s drobnými úpravami: do textu sa vložila veta o tom duchu, aký je pre Slovanov, ale aj pre Rakúsku ríšu nebezpečný nemecký parlament vo Frankfurte. Zmenu presadil František Palacký, hoci on na tomto stretnutí nebol prítomný. Ale ani po tejto zmene sa proklamácia nevytlačila,  pretože sa čakalo na podpis Pavla J. Šafárika, ktorý bol opatrný a po konzultáciách vo Viedni navrhoval, aby autori škrtli poslednú vetu o účasti zahraničných Slovanov na zjazde. Ani Štúr, ani radikálnejší Poliaci s takouto zmenou nesúhlasili a tak vznikol kompromis: Slovania, ktorí nežijú v rakúskom cisárstve, budú pozvaní len ako hostia. Určil sa aj nový termín zjazdu: 31. mája 1848. Zjazd sa napokon začal až 2. júna 1848.

Ešte v nedeľu popoludní 30. apríla 1848 sa v Meštianskej besede na pražskej Malej Strane stretol dvanásťčlenný výbor (v Meštianskej besede mal chystaný zjazd svoju kanceláriu a tam prijímal korešpondenciu, vydával organizačné pokyny). Štúra nezvolili do prípravného výboru, takže sa na stretnutí nezúčastnil; už sa chystal na cestu na Slovensko a okrem toho sa v ten istý deň zúčastnil na otvorení Slovanskej lipy.

Pôvodne sa mal spolok nazývať Slovanská orlica a v tomto duchu pozýval aj leták slovanských vlastencov, aby prišli na jeho založenie do Svätováclavských kúpeľov; až po Štúrovom návrhu sa spolok nazval Slovanská lipa. Na výzvu tohto letáku prišlo na založenie spolku množstvo ľudí, nálada bola bujará; po schválení stanov a účelu spolku zvolili účastníci výbor, v ktorom boli okrem iných aj Hanka, Tyl a ďalší českí vlastenci. Navrhovali aj Karla Havlíčka-Borovského, ten však účasť vo výbore odmietol, pretože sa chystal na cestu do Poľska a Chorvátska, aby tam agitoval za Slovanský zjazd. Účastníci stretnutia spontánne vyzvali Štúra, aby vystúpil: prehovoril po slovensky, čo umocnilo emocionálny význam jeho reči. Pripomenul Čechom ich slávnu históriu a dôležitú úlohu v slovanskom hnutí. Aj tu mal veľký úspech: prítomní ho odmeňovali volaním „sláva, sláva!“

Už 2. mája 1848 vyšiel v Národních novinách – ktoré založil a viedol Štúrov kritik a oponent Karel Havlíček Borovský a ktoré vydával liberálne a národne orientovaný gróf Vojtech Deym – Štúrov úvodník, ktorý v širších súvislostiach propaguje Slovanskú lipu a približuje jej úlohy a činnosť. Nešlo však len o Slovanskú lipu: Štúr využil príležitosť, ktorú mu poskytlo založenie Slovanskej lipy a priestor v Národních novinách, aby sa zaoberal situáciou Chorvátov: hoci boli Chorváti v Uhorsku chránení konštitúciou s Uhorskom pred nemeckými aj maďarskými tlakmi, mali mestské práva a určité privilégiá, nepodarilo sa im dosiahnuť ani to, aby sa ich jazyk stal úradnou rečou. Viedenská vláda pokrytecky využívala spory medzi Maďarmi a Chorvátmi, aby oba národy držala na uzde; Maďari sa rázne stavali proti chorvátskym požiadavkám, keďže tak rozhodol Uhorský snem a to stačilo viedenskej vláde, aby sa na toto rozhodnutie odvolávala. Na jednej strane vláda nič nenamietala proti tomu, aby sa Chorváti domáhali svojich práv, no keďže tým nič nemohli dosiahnuť, aspoň ukazovali prstom na Maďarov. Ako napísal Štúr, cisárskej vláde bol vítaný tento stav ani života ani smrti, keďže tým vydierala obe strany. Chorváti však predsa len boli o čosi v lepšej situácii ako Slováci: „Nanajvýš po dlhom prosení a žobraní sme mohli dostať povolenie na vydávanie časopisu, na usporiadanie spoločenského tanca alebo slovanského bálu, ale nesmel byť pomenovaný ako slovanský.“

Štúr jasne pomenoval dvojtvárnosť a pokrytectvo cisárskej vlády, pokiaľ išlo o národné záujmy v monarchii. Keď sa Slováci na niečo sťažovali a ponosovali, tak ako odpoveď znela otázka, „že čo chceme, veď milostivá vláda všetky národy spravodlivo ochraňuje a rovnakou láskou objíma, že sa robí viac, než by sa smelo žiadať. Ale systém padol a Slovania by mali dostať vládu do rúk nad samými sebou; bude teraz od nás závisieť zriadenie nášho života...“

Rakúski Slovania by sa podľa Štúra mali stretávať častejšie a na stretnutiach by si mali dohodnúť spoločný postup, na svojich krajinských snemoch by sa mali zaujímať aj o iné slovanské národy, mali by zakladať slovanské spolky, chcel, aby sa Slovania spoznávali cestovaním, taktiež, aby si noviny vychovali dopisovateľov vo všetkých slovanských kmeňoch. Na čelo týchto iniciatív navrhoval Čechov.

Počas pobytu v Prahe sa Štúrovi a jeho českým priateľom podarilo dohodnúť termín Slovanského zjazdu, ktorý sa mal konať koncom mája. Už 1. mája 1848 Štúr napísal výzvu „Slovania, bratia!“, v ktorej oslovil a pozýval Slovanov na zhromaždenie, ktoré sa má konať „v staroslávnej slovanskej Prahe na deň 31. mája, kde by sme sa spoločne poradili o všetkom, čo prospech národa nášho vyžaduje a čo v týchto dôležitých časoch robiť máme.“

Výzva je plamenná, patetická, burcuje a usmerňuje, najmä však pozýva na zjazd všetkých Slovanov. „Kto z nás nepozrie so žiaľom na minulosť našu? A kto nevie, že to, čo sme pretrpeli, stalo sa v našom neuvedomení a rozdrobenosti, deliacej bratov od bratov? Ale po dlhých vekoch, v ktorých sme zabudli jedni na druhých, v ktorých toľkoraké nešťastie na hlavy naše zosypalo sa, došli sme k tomuto poznaniu, že sme jedno – že sme bratia.“

Pred odchodom z Viedne aj chorvátski delegát Ivan Kukuljević napísal do záhrebského časopisu podobnú výzvu, akú zoštylizovali Slováci: vyzýval Chorvátov, aby sa zúčastnili na Slovanskom zjazde v Prahe.

Pomery v Európe sa radikálne zmenili, prileteli časy, ktoré oslobodili národy a sňali z nich bremená, pod ktorým toľké roky stenali: teraz je tu chvíľa, aby aj Slovania mohli vysloviť a žiadať to, čo je im na osoh a slobodne o tom rozhodnúť. „Na nás je, aby sme to, čo je nám najsvätejšie, zmužilo bránili: veď prišiel čas, aby sme i my Slovania dorozumeli sa a zjednotili úmysly svoje.“

Štúr na záver vyzval všetkých mužov, ktorí majú dôveru slovanských národov a ktorým záleží na ich prospechu, aby prišli na zjazd do Prahy.

Praha sa so Štúrom lúčila večer 7. mája 1848, po tom, keď dostal správu od Hurbana, že v Liptovskom Mikuláši je už pripravené zhromaždenie slovenských národovcov. Na pražskú stanicu sa prišli so Štúrom rozlúčiť jeho priaznivci, najmä študenti a mládež. Aj na stanici sa s nimi lúčil plamenným prejavom a na rozlúčku zvolal: „Praha nesmie byť viac nemeckou!“

Vlak sa už pohýnal a mladí ľudia skandovali: „Nebude, nikdy nebude!“ Po ich volaní ešte zaznela hymnická pieseň Hej, Slované...

 

 x   x   x
 

Ľudovít Štúr bol spokojný s výsledkami, ktoré v Prahe dosiahol. Znepokojil ho však článok v Národních novinách, v ktorom sa podľa viedenských zdrojov písalo, že na neho za prípravy Slovanského zjazdu vydali zatykač a za jeho dolapenie vypísali v Uhorsku odmenu dvesto dukátov. Niektoré nemecké noviny sa pomerne podrobne zaoberali Štúrovými výrokmi, ktoré vyslovil v hostinci U Šperla: „Slováci chcú radšej zomrieť, ako by dali nad sebou panovať Maďarmi. On že je síce ten, ktorý viedol proti českej reči a národnosti, no bol to len taký zdanlivý boj, ktorému nadŕžal len preto, aby posilnil svoj národ. Teraz sa však rozhodne vyhlasuje za pripojenie k Čechom a to v mene svojho národa. V nevyhnutnosti by sa pripojili k Poľsku radšej ako k Uhorsku.“ Na tieto tvrdenia zareagoval Peter Kellner-Hostinský v článku v Slovenských národných novinách (18. apríla 1848), ktorý sa tiež zúčastnil na schôdzkach vo viedenskom hostinci U Šperla a tvrdil, že nič také tam neodznelo. Štúr nehovoril o odtrhnutí sa od Maďarov, ale podstatná téma sa týkala zmierenia sa s Čechmi po trojročných polemikách. Článok v Havlíčkových Národních novinách obsahoval teda mylné informácie, no napriek tomu cestoval Štúr pre istotu do Liptovského Mikuláša, kde sa malo konať celonárodné zhromaždenie, cez Krakov, rakúsku Halič, hranice Uhorska prekročil na Orave, odkiaľ sa nasmeroval na susedný Liptov. Do Liptovského Mikuláša prišiel na poslednú chvíľu, noc pred stretnutím.

Situácia v Uhorsku, a nielen tam, bola v tom čase značne napätá. Revolučné ozvuky sa prejavovali čoraz intenzívnejšie, prepukli nepokoje, spoločnosť sa radikalizovala. V apríli sa v niektorých mestách a obciach Uhorska začali pogromy na Židov a tak uhorská vláda musela zareagovať: do severných žúp poslala vládnych splnomocnencov, nedala im predbežne žiadne kompetencie. Aj to bol však dôkaz, že atmosféra sa zhoršovala. Okrem toho vládu zaujímali aj iné revolučné aktivity slovenských národovcov, hnutie banských robotníkov, najmä v Banskej Štiavnici a tak vládni vyslanci mali zisťovať – a informovať – kto poburuje ľud a nabáda ho k revolte. Pozornosti maďarských úradov preto nemohol uniknúť ani Ľudovít Štúr a ďalší predstavitelia národného hnutia, najmä J. M. Hurban a M. M. Hodža. Vláda Štúrovi nedôverovala; nielen pre jeho vystúpenia na sneme, ale aj pre zjavný odpor kvôli maďarizačným tlakom na nemaďarské národy v Uhorsku. Štúr už 15. marca prijal finančnú pomoc (proti spoločnému maďarskému nepriateľovi) od srbského patriarchu Josifa Rajačića-Brinskeho, ktorý bol už v tom čase významným cirkevným hodnostárom v srbskej Vojvodine a neskôr aj v Dalmácii. Lajos Beniczky (rodák z Banskej Bystrici) ktorý bol vládnym komisárom stredoslovenských banských miest, aktívne sa zapájal do reformného hnutia uhorskej šľachty a neskôr sa stal organizátorom vojenských ťažení proti slovenským dobrovoľníkom, napísal do hlásenia, že „vodcom slovanského hnutia na severe Uhorska je nepochybne Lajos Stur, bývalý poslanec za mesto Zvolen, ktorý sa v súčasnosti zdržiava v Prahe, prostredníctvom svojich tajných poverovateľov bez prestania poburuje hornouhorských Slovanov.“

Už prvé zasadanie novej uhorskej vlády, ktoré viedol gróf Lajos Batthyány 12. apríla 1848 v Prešporku, sa okrem iného zaoberalo aj problematikou slovenských území Uhorska a národným pohybom Slovákov. Do programu sa dostal aj list mešťanostu Jánosa Czobora z Banskej Štiavnice, ktorý bol snaživým odporcom panslavistického hnutia; Czobor v ňom upozorňoval vládu, že niektorí „horliví slovenskojazyční občania“, ktorí boli zväčša vyznania evanjelického a boli to najmä študenti, chystajú vzburu proti Maďarom. Czobor tiež navrhoval, aby vládni úradníci kontrolovali, prípadne zhabali listy, ktoré sí podozriví panslávi posielajú. Hoci tento list vládu mimoriadne neznepokojil, predsa len poverila mestského sudcu Józsefa Bajczyho v Prešporku – bol zároveň inšpektorom evanjelických škôl –, aby obsah listu diskrétne preveril. Jánosa Czobora zase poverila, aby naďalej sledoval slovenské hnutie, ale zabaviť a kontrolovať súkromné listy odmietla.

Na druhom zasadaní už vláda vymenovala troch komisárov, ktorých poverila sledovaním situácie v severných uhorských župách: na Orave, v Turci a Liptove, ale aj v Trenčíne a Nitre. Ďalšie zasadanie vlády sa však nieslo v znamení zostrených opatrení: maďarské vojenské jednotky, ktoré boli v tom čase rozmiestnené na hraniciach Haliči, sa mali presunúť do slovenských žúp a nahradiť tam oddiely, kde bola prevaha slovenských vojakov – jeden jazdecký a jeden peší pluk. Boli to preventívne kroky, ktoré mali eliminovať slovenské národné snaženia.

Ale zatykač na Hurbana, Hodžu úrady nevydali, iba na Štúra. Minister vnútra Bertalan Szemere udelil hornouhorským župám, taktiež mestským samosprávam, tzv. štatariálne právomoci, čo však neznamenalo, že sa vydali zatykače na konkrétne osoby. V nariadení sa dosť neurčito uvádzalo, že do kompetencií štatária patria buriči, rebeli a štváči, ktorí sa dopustili rôznych deliktov voči osobám a majetku, no nikde nebolo špecifikované, koho treba považovať za buriča, rebela a štváča. Takže úrady si mohli vysvetliť tieto nariadenia aj tak, že ich môžu použiť proti predstaviteľom slovenského národného hnutia. Štatárium sa teda zvrtlo aj na útoky proti Štúrovi, Hurbanovi, Hodžovi, ale aj na ďalších aktívnych národovcov; stále to však nebol zatykač na Hurbana a Hodžu, iba na Štúra. 

Lajos Beniczky vydal zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu až po septembri 1848 – zatykač na Hurbana vydaný 22. júna 1848 bol platný iba v Nitrianskej župe – po vojenskom útoku slovenských dobrovoľníkov a po prekročení hranice v okolí Myjavy, no stále sa na nich vzťahovalo len štatárium. Lajos Kossuth osobne podpísal zatykač a pokyn na pátranie po trojici slovenských národovcov až 17. októbra 1848 a komentoval ho zlostnými slovami: „Takýchto vtákov, ktorí chcú úbohú maďarskú vlasť zatopiť krvou, treba zabiť ako besných psov. Nech sú všetci bdelí. Chyťte buričov a dajte ich do rúk štatária!“

Liptovský Mikuláš, evanjelická fara Michala M. Hodžu, sa 10. mája 1848 stali miestom celonárodného zhromaždenia, na ktorom sa okrem Štúra, Hodžu, Hurbana a Daxnera (zhromaždenie viedli), zúčastnili aj mnohí ďalší národovci: J. Francisci (bol zapisovateľom), A. H. Škultéty, C. Zoch, P. Bohúň, Ondrej Hodža a Juraj Hodža, P. Kellner-Hostinský, J. Horváth, S. Šlichta. Ľ. Hroboň, A. H. Krčméry, M. Š. Ferjenčík, M. S. Jurecký, J. Lehotský, Ľ. Klein, A. Červenák, J. Straka, S. D. Štefanovič, B. L. Abaffy, S. Kramarčík... a iní. Bolo ich viac ako dvadsať.

Marcové zákony z roku 1848, ktoré odsúhlasil Uhorský snem, boli impulzom pre všetky národy Uhorska, vrátane Slovákov. Najdôležitejšie bolo zrušenie poddanstva a cirkevnej dežmy, ďalej zákon o zrušení otcovizne (tzv. aviticity), nescudziteľnosti pôdy, pretože ten dovolil vlastníkom voľne disponovať pôdou, bol to tiež zákon o všeobecnom zdanení, najmä však zákon o volebnom práve. Napriek pozitívnym zákonom, neboli výstupy tohto snemu dôsledné a úplne prijateľné; volebný zákon sa obmedzoval iba na voličov, ktorí mali majetok a príslušné vzdelanie, čo uprednostňovalo príslušníkov privilegovaných vrstiev, taktiež bol pre nemaďarské národy neprijateľný zákon, podľa ktorého sa na ďalšom sneme bude môcť vystupovať iba v maďarčine. Aj preto sa začali aktivizovať viaceré opozičné prúdy, vrátane maďarskej ľavice, no najmä slovenského národného hnutia. Výsledky snemu nezodpovedali v plnej miere potrebám slovenského národa, preto sa v Žiadostiach slovenského národa kládol dôraz na plošnú a dôslednú demokratizáciu, na volebné právo, ktoré by bolo pre všetkých, tiež na dôslednú slobodu slova a spolčovania sa. To podstatné však spočívalo v tom, že v týchto Žiadostiach chceli Slováci federalizáciu Uhorska, žiadali svojbytný národný útvar v podobe národného snemu, chceli demokratické riešenie národnostnej otázky v celom Uhorsku. Tiež Slováci rázne odmietli nadradenosť jedného národa nad druhým, vyžadovali pre všetky národy plnú rovnoprávnosť na základe vzájomnej úcty a bratstva.

Žiadosti slovenského národa sa začínajú oslovením tých, ktorým sú určené: „Pred Jeho c.k. Jasnosť, pred krajinský uhorský snem, pred Jeho Výsosť uhorského palatína, kráľovského námestníka, pred Ministerstvo uhorské a pre všetkých priateľov človečenstva a národnosti.“

Úvod Žiadostí je emotívny: „Slovenský národ v uhorskej vlasti precitá po deväťstoročnom sne ako pranárod krajiny tejto, uvedomujúc si, že svätá zem táto a matka krajina, síce pôvodisko a kolíska povestí a starodávnej slávy jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia za uhorskú korunu krv vylievali, bola donedávna len macochou jeho...“

Po celé stáročia uhorská koruna so Slovákmi zaobchádzala nemilosrdne, ich reč držala na reťaziach potupy a zahanbenia. Ale keď sa slovenský národ prebudil, „chce zabudnúť na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe aj svojim ujarmovateľom a nič inšie nehýbe jeho rozradostneným srdcom ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej...“

Slovenský národ nechce utláčať iné národy, ale nedovolí, aby ho zapriahli do starého jarma, uhorským vlastencom nemôže byť taký, ktorý neprisúdi práva inej národnosti. Preto žiadame: „Aby sa zriadil na základe rovnosti uhorských národov jeden všeobecný snem bratských národov pod korunou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený...“ Každý zástupca by mal mať právo na sneme vystupovať rečou svojho národa.

Žiadosti slovenského národa majú celkovo štrnásť bodov a každý jeden bod je presne sformulovaným politickým programom slovenskej národnej elity. V treťom bode Slováci žiadajú, aby sa každý národ „ku svojmu národnému striedku mocne sa priťahovať mohol“ a aby nebola podriadená maďarská menšina väčšine slovenskej a zase menšina slovenská slúžiť a poddávať sa väčšine maďarskej.

V bode piatom sa zdôrazňuje požiadavka, aby sa na  stoličných a výborových rokovaniach nehovorilo výlučne maďarsky, ale aby sa do obecného pojednávania zaviedla pre všetky národy materinská reč. Rovnakú požiadavku, teda používanie materinského jazyka, obsahoval aj šiesty bod Žiadostí: do základných (elementárnych) škôl, do škôl reálnych aj meštianskych, do dievčenských ústavov, do ústavov, ktoré vychovávajú učiteľov a kňazov, ďalej do vyšších ústavov – gymnázií, lýceí, akadémií, univerzity aj polytechnického ústavu, všade tam majú byť „založené na základe slobodného vyučovania, reč vyučovania pre synov a dcéry národa slovenského nemá byť inšia ako slovenská.“

Autori Žiadostí v siedmom bode navrhovali, aby sa aj v maďarských stoliciach, na nižších i vyšších stupňoch škôl vyučovala slovenčina, aby sa zakladali katedry reči slovenskej pre Maďarov a zase v slovenských stoliciach mali vzniknúť katedry maďarskej reči pre Slovákov, aby „Slováci Maďarov na sneme hovoriacich po maďarsky a Maďari Slovákov hovoriacich na sneme po slovensky rozumieť mohli.“

Dôležitú požiadavku obsahoval ôsmy bod: „Rovnosti národnej duchom vedení žiadame, aby sa všetko panovanie jednych národov a národností nad druhými národnosťami uhorskými z koreňa vyvrátilo...“  Žiaden národ žijúci v Uhorsku by tak nemal ustupovať inému, ani sa mu podriaďovať. V tomto bode Slováci tiež žiadali, „aby slovenský národ svoju národnosť svojimi farbami a zástavami označovať smel bez prekážky... A tak chceme aj vodcov gardy národnej slovenskej len Slovákov a komando pre ňu slovenské.“ Na tento bod nadväzuje aj ďalšia požiadavka, ktorá sa týka možnosti všeobecných volieb: právo voliť by nemalo byť obmedzované spoločenským postavením občana, jeho stavom a rádom, „ale duchom a právom rovnosti.“ V Žiadostiach sa navrhovalo, aby každý uhorský občan, ktorý je „rodu svojmu verný, zločinstvom a výstupkami nezašpinený,“ mohol voliť už vo svojich dvadsiatich rokoch a mohol byť zvolený, keď dosiahne dvadsaťštyri rokov.

Ľudovít Štúr a jeho blízki spolupracovníci dlhodobo zápasili s obmedzovaním slobody tlače, s cenzúrou, s byrokraciou spojenou s vydávaním slovenských novín. Preto je desiaty bod celkom prirodzene venovaný slobode tlače, slobode vydávania novín a časopisov bez kaucií, zakladaniu tlačiarní tiež bez kaucií, rovnako tak sa v tomto bode Žiadostí píše o úplnej slobode schádzania sa a spolčovania. Žiadosti sa zmieňujú aj o osobnej bezpečnosti pri cestovaní po krajine, pretože „s bolesťou v srdci sa žalovať musíme, že nadobudnutá teraz ústavná sloboda skrze rozširujúci sa po krajoch slovenský terorizmus a neprestajné strašenie, vyhrážanie, natoľko sa potlačuje, že i pod holým nebom verejné rečnenie sa za buričstvo pokladá.“

Jedenásty bod Žiadostí, sa zaoberal majetkovými pomermi a prijatím zákonov, ktoré by zaručovali spravodlivosť po zrušení urbárskych povinností a po zrušení poddanstva. Veľa ľudí sa dožadovalo svojich pozemkov, ktoré prišli počas urbárskych zákonov, obrali ich a oklamali o pasienky, role, hory. „Žiadame teda, aby sa pre uspokojenie týchto ukrivdených občanov také poriadky porobili, že by oni ku svojim predošlým nepohnutým majetkom prísť mohli a podľa práva vládnuť mohli.“ Rozšírenie a doplnenie zákona o zrušení poddanstva by nemalo byť polovičaté, ale musí sa vzťahovať na oslobodenie všetkých roľníkov; tým by sa otvoril priestor pre postupný prienik malých i stredne veľkých podnikateľov.

Okrem týchto bodov sa v Žiadostiach písalo aj o prepustení Janka Kráľa a Jána Rotaridesa z väzenia v Šahách, tiež o tom, aby haličskí Poliaci dostali od vlády záruky na splnenie svojich požiadaviek.

Na stretnutí sa však diskutovalo aj o iných témach; Štúr si musel vypočuť kritiku na spôsob, akým viedol Slovenské národné noviny. Kritici mu vyčítali, že je opatrný až bojazlivý a noviny nemajú politické ostrie. Štúr svoju líniu obhajoval a bránil sa najmä tým, že je chudobný a že nemá z čoho platiť pokuty, ktorými mu úrady podľa  stále platného tlačového zákona neustále hrozia za uverejnené články. Po tejto obhajobe ho niektorí z prítomných uistili, že ak by musel platiť pokuty, tak mu finančne pomôžu.

Po sformulovaní Žiadostí sa účastníci rozhodovali, ako s nimi oboznámiť verejnosť. Hurban pôvodne navrhoval, aby Žiadosti prečítali na stoličnom námestí, pričom by boli prítomní obyvatelia mesta, národná garda, aj ľudia z okolitých obcí. Návrh podporoval aj Štúr, ale Hodža sa rázne postavil proti, mal obavy z reakcie mestských úradov. Po skončení porady na fare sa účastníci vybrali do hostinca, ktorý bol hneď vedľa župného domu. Kráčali hlavnou ulicou, Hurban mal pripnutú šabľu, na prsiach slovenskú kokardu, aj ostatní národovci mali bielo-červené stuhy. Sprievod viedol Hodža a postupne sa k nemu pridávala mládež a národná garda.

Žiadosti slovenského národa prečítal 11. mája 1848 v Ondrášovských kúpeľoch pri Liptovskom Mikuláši Ján Francisci, zhromaždenie viedol Hodža a Hurban ešte vysvetľoval niektoré body Žiadosti; prítomní boli nielen kúpeľní hostia, ale aj národní gardisti, slovenskí národovci a občania mesta i okolitých dedín. Zhromaždenie trvalo viac ako tri hodiny. Bolo búrlivé. Na obranu Žiadostí dokonca musel s rečou vystúpiť charizmatický štúrovec a básnik Samo Bohdan Hroboň, aby vzrušenú situáciu upokojil svojím zjavom i slovami. Po jeho skončení sa ľudia pokojne rozišli, po meste sa na druhý deň ešte občas prechádzali ozbrojení národní gardisti.

Vicišpán Turčianskej župy Edmund Szentiványi chcel Štúra, Hurbana s Hodžu zatknúť, chcel využiť štatariálne právomoci, ale nemal dostatočné zázemie, nebol si istý národnou gardou, ktorá by rozkazy neplnila, tiež sa bál, že pobúri ľud. Keď sa účastníci zhromaždenia rozišli a keď sa Štúr rozhodol, že zostane pár dní na Hodžovej fare a spolu s ním poputujú na Slovanský zjazd, tak ho vicišpán – aj na podnet mikulášskeho a vrbického richtára, ktorí sa báli, že môže prísť k nepokojom – vykázal z mesta. Szentiványi ešte 11. mája 1848 napísal list ministrovi vnútra, v ktorom nielen žiadal vojenskú pomoc proti panslávistickým agitátorom, ale tiež ho informoval, že Hodža svojimi kázňami poburuje veriacich, štve ich z kancľa nielen proti Maďarom, ale aj liptovskému zemianstvu, pričom mu pomáhajú jeho dvaja bratia Juraj a Ondrej.

Novú uhorskú vládu Žiadosti podráždili. Ako odpoveď na Žiadosti uvalila stanné právo v slovenských župách. Na horné Uhorsko sa presúvali vojenské jednotky, ktoré mali byť k dispozícii vládnym komisárom, aby zabránili a potlačili náznaky rebélie. Vláda razantne odmietla Žiadosti, pobúrila ju tiež požiadavka, aby sa pôda vrátila slovenskému ľudu. Zazneli dokonca názory, že autori Žiadostí si zaslúžia šibenicu. Do Liptovského Mikuláša pricestoval kráľovský komisár a priniesol príkaz, aby boli všetci účastníci zhromaždenia pozatýkaní. Ale tí už boli rozídení do svojich domovov. Vojaci však obsadili Hurbanovu faru v Hlbokom a zadržiavali tam jeho manželku; posla, ktorý mal Hurbana varovať, chytili. Na Štúra sa hotoval veliteľ národnej gardy v Predmieri Móric Maršovský, ktorý v okolí Žiliny rozostavil svojich ľudí, aby Štúra zadržali.

Ľudovít Štúr 24. mája 1848 urýchlene odišiel spolu s Jurajom Hodžom dolu Považím smerom do Prešporku a odtiaľ sa spolu chystali na Slovanský zjazd do Prahy. Ale do Prešporku Štúr neprišiel, správy boli zlé, preto odbočil z Modry na Záhorie. Ilegálne Štúra skrývali a cez rieku Moravu pri Záhorskej Vsi ho previedli zásluhou horára Jána Veštíka a katolíckeho farára Jána Galbavého z Jabloového za hranice Uhorska. Čakalo naňho dramatické a strastiplné putovanie cez Viedeň na Slovanský zjazd do Prahy.

 

ROZPOMÍNANIE


Námatkou som z poličky na knihy vybral kalendár Domová pokladnica, ktorý do roku 1851 vydával Daniel Lichard, s ktorým som mal veľmi zložité vzťahy. Bol staroslovák, stúpenec Kollára, od roku 1849 redaktor Viedenských novín, dokonca nás obvinil z predčasnej smrti Kollára... Zdá sa mi to tak dávno! Kým ma nepremôže spánok, únava a slabosť, sedím v kresle pri okne a snažím sa čítať. Svetlo je skúpe, mútne, ako dni, ktoré neprinášajú žiadnu útechu. Chvíľu hľadím na stránky, chvíľu na klenutý strop, zrak mi zablúdi ku kachľovej peci s matným obkladom, potom sa opäť začítam. Len čo som prelistoval prvé stránky, ihneď som si spomenul na marec roku 1849, keď sa Daniel Lichard pridal k slovenskej delegácii vo Viedni a veľmi činorodo, múdre a odvážne vystupoval pri rokovaniach s cisárovými vysokými činovníkmi, aj s panovníkom Františkom Jozefom, veľmi dobre hovoril – okrem nemčiny a maďarčiny – aj francúzsky a taliansky. Vždy som s veľkým záujmom a uspokojením čítal  časopisy, ktoré vydával, či už Plody, alebo Domovú pokladnicu a Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, pre nespočetné rady drobným roľníkom, chovateľom, pestovateľom, ovocinárom, ba aj včelárom, remeselníkom a začínajúcim obchodníkom. Priam som žasol, aký má rozhľad, koľko má skúseností, odkiaľ berie tie znalosti z rozmanitých odborov... a ešte sa venuje národnému životu, pomáha nielen na políčkach a v záhradkách, ale aj vo sférach duchovných, národných. Občas som sa zamýšľal nad tým, či Lichardove časopisy, jeho drobná a poctivá práca, nie sú pre národ hodnotnejšie ako niektoré naše nekonečné a neplodné dišputy o filozofii, osvietenectve, o hlbokých a ponurých záležitostiach, nie sú užitočnejšie pre národ a neprinášajú mu viac úžitku. Veď koho z tých jednoduchých a ubiedených sedliakov trápia naše literárne dobrodružstvá, koho z nich zaujíma, čo sa bude vyučovať na lýceu, alebo aké dane platia, či neplatia zemania? Iný majú oni život, iné starosti: ako zazimovať včely, ako vyšľachtiť novú odrodu jabĺk, ako zveľaďovať svoje políčka a uživiť svoje rodiny. Lichard síce vyštudoval teológiu, aj ako kňaz chvíľu pôsobil v Tisovci a v Ochtinej, no potom učil na lýceu, medzi jeho skvelých žiakov patril Andrej Sládkovič, Daniel Márothy a Alexander Petrovič, teda Šándor Petöfi... Aj to nechal a venoval sa novinám, časopisom, kalendárom, ktoré mali veľký ohlas. Ale zarazím sa, takto uvažovať nemôžem, bolo by chybou stavať proti sebe snaženie politické, duchovné či filozofické, proti činom praktickým, takpovediac chlebovým, veď jedno z druhým súvisí, prepletá sa a podmieňuje. Čím by bol národ bez básnikov, mysliteľov, kňazov, pedagógov, inteligencie? Čím by bol bez zručných remeselníkov, roľníkov, obchodníkov, hospodárov? Sme jedno, národ v rozmanitosti, protikladoch, v zlobe, nenávisti, aj dobrote a láskavosti, no stále ten istý národ. Lichard sa neskôr odklonil od spisovnej slovenčiny, pridal sa ku konzervatívnym názorom Jána Kollára, až keď padol absolutizmus, našiel si k nám cestu späť. To všetko je pominuteľné... Stále robí pre pozdvihnutie národa, aj v týchto neľahkých časoch, neustále presviedča, propaguje, tvorí...

Odložil som Domovú pokladnicu, nebudem ďalej v nej listovať, aj keď ona podnietila moje myšlienky. Myslím na takých ľudí, ako je Daniel Lichard, hoci som s ním mal aj spory, aj hlboké rozdiely, najmä v rokoch 1849 – 1854, keď bol Lichard vo vládnej Viedni a my pod policajným dohľadom Viedne, no boli to spory, ktoré nás v istom ohľade očisťovali, myslím na tú skvelú generáciu, ktorá sa v tomto čase zhromaždila v mojej prítomnosti. Akí sú to ľudia! Boli sme spolu silní, verili sme jednému snu, snu o lepšom Slovensku... Kam sa všetci vytratili? Rozpŕchli sme sa ako kŕdeľ havranov. Ani neviem, kam sa všetci podeli, len občas dostávam listy, kusé správy a odkazy. Nie vždy sme si rozumeli, často sme sa sporili, ale spor je hľadaním pravdy. Občas mi vyčítali, že som autoritatívny, povyšujem sa nad iných, ale v tom bola len moja prchkosť, netrpezlivosť, keď som si myslel, že priatelia myslia pomalšie. Už sa nedožijem toho, keď budú títo muži ozdobou národa... Samo Chalupka, Ján Kalinčiak, Jozef M. Hurban, Michal M. Hodža, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Janko Francisci, Ctiboh Zoch, Samo B. Hroboň, Augustín H. Škultéty, Daniel Márothy, Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, Peter Kellner-Hostinský... na všetkých si už ani nespomeniem, no čo meno, to cveng, to literárny poklad, na ktorí budú raz Slováci hrdí. Nikto nám nemôže vyčítať, že sme sa nezastali nášho národa, že sme sa ho nesnažili pozdvihnúť z biedy a nevedomosti. Nie vždy sa nám to darilo, no nech Boh dá, aby sa takáto generácia ešte zrodila slovenským matkám a ďalej by bojovala za práva národa... Ach, premýšľam sentimentálne, akoby som sa chystal napísať testament, akýsi odkaz budúcim generáciám.

Odložil som Domovú pokladnicu, už sa mi nechce čítať prečítané, no musím opäť zažívať prežívané. Nič s tým nezmôžem; spomienky sa naliehavo tískajú do hlavy, v unavenom mozgu sa tvoria obrazy, ktoré sa nedajú vymazať. Myslím na to, ako som sa zložito predieral kadejakými vojenskými hliadkami, úradnými poskokmi, keď som sa pohol z Mikuláša dolu Považím na juh. Už na moste v Budatíne nás s Hodžovým bratom Jurkom zadržali hliadky veliteľa národnej gardy Mórica Maršovského, spoznali nás a v tej chvíli nám nebolo všetko jedno; myslel som na to, aký pohon na nás rozpútala uhorská vláda a ako sa priveľmi horliví úradníci a dôstojníci usilujú, aby polapili veľkú korisť a čo s nami urobia. Ale chlapi v hliadke nás ihneď pustili, vraj zo samej slovenskej dobroty. Nepočúvli svojho veliteľa, už len za to im mohol hroziť trest.

Keď na to teraz myslím, už s odstupom rokov, po opadnutí vášní a strate nádejí, tak sa mi zdá, že naše spory s maďarskými úradmi a vodcami sa zmenili na etnický konflikt, nie na konflikt myšlienok. Boli sme zajedno v mnohých otázkach, no nikdy sme sa nemohli zhodnúť na tom, ako si Maďari chceli podrobiť Slovákov a nielen Slovákov, ale všetky nemaďarské národy v Uhorsku. Ani naše Slovenské povstanie nepatrilo počas oných rokov revolučných k tým najbojovnejším, tým najmocnejším; maďarská vláda mala oveľa viac starostí s odbojom Chorvátov, srbské povstanie na juhu krajiny ich priveľmi vyčerpalo, boľavé a skľučujúce boli krvavé zrážky medzi sedmohradskými Maďarmi a Rumunmi, v porovnaní s tým, boli Slováci pre uhorskú vládu tou menšou záťažou.

Ale vtedy sme to tak nevnímali. Išlo nám o život. Išlo o našu slobodu. Išlo nám o všetko.

Keď nás pustili cez budatínsky most, ožila moja nádej, že sa predsa len dostanem do Prahy na Slovanský zjazd. Náhlili sme sa  na katolícku faru vo Veľkom Divine, kde bol kňazom môj vrúcny priateľ Štefan Závodník. Neprekvapilo ho, keď sme sa zjavili, akoby tušil, čo sa deje a čo sa bude diať; u neho sme prenocovali. Ale už zavčasu ráno sme sa museli rozlúčiť, pretože z Nitry prišiel Závodníkov kaplan a v krytom vozíku nás viezol ďalej. Neskôr som sa dozvedel, že len hodinu po našom odchode nás v Divine hľadal nejaký komisár Szeghy. No my sme už mierili k Váhu, do Zárečia, tam sme však zostali prekvapení a zaskočení stáť: Váh bol rozvodnený, rozbúrený a nebezpečný, prievozník sa bál prejsť kompou po vysokej hladine rieky do Hričova. Museli sme čakať vari zo tri hodiny, kým sa hladina upokojí a klesne, nebolo nám všetko jedno, v pätách sme mali prenasledovateľov. Ako sa ukázalo, Váh nám pomohol, búrna rieka nás včas varovala a nepustila nás do Predmiera, pretože ak by sme prešli na druhý breh o hodinu skôr, už nás tam čakal Maršovský so svojimi pátračmi a boli by nás zatkli, sliedili po domoch, po krčmách, nikoho však nenašli a tak trielili ďalej. Maršovský si zaiste myslel, že pôjdeme cez Marček, Zárečie, Oblazov a Kotešovú až do Bytče, kde bol katolíckym farárom Eugen Gerometta. Stáli sme na brehu Váhu a po druhej strane rieky sme videli cválať jazdcov; domysleli sme si, že sú to naši prenasledovatelia, no pobrali sa zlým smerom. My sme sa previezli kompou na druhú stranu Váhu a bez ďalších ťažkostí sme doputoval do Trenčína. Odtiaľ nebolo ďaleko do Zemianskeho Podhradia, k Ostrolúckovcom, a tak sme sa po polnoci pohli cez Štvrtok, Haluzice a Bošácu do Podhradia. Gustáv Ostrolúcky už o mojom príchode vedel, prijal ma a prichýlil veľmi pokojne, takmer bezstarostne. Dúfal som, že sa stretnem aj s Adelou, ale tá bola v tom čase aj s otcom Mikulášom a rodinou vo Viedni. Aj keď mi Adelin strýko, Gustáv Ostrolúcky pomohol, predsa len som vycítil, že už nie je  nadchnutý za slovenské záležitosti; vyjadroval sa dosť opatrne, neschvaľoval radikálne, revolučné kroky, obával sa, aby sa to nezvrtlo na násilie a anarchiu. Prikláňal sa ku krokom viedenskej vlády, nevedel si predstaviť, že sa Slováci či iné slovanské národy vzpriečia cisárovi, pritom však rovnako ostro odsudzoval represálie uhorskej vlády a nariadenia Pešti. Nabádal ma, aby sme boli zdržanliví a vyvarovali sa neuvážených činov a vyhlásení, ktoré nebude možné vziať späť. Čiastočne som ho chápal, čiastočne som s ním nesúhlasil; predsa len, patril k vyšším spoločenským vrstvám, aj jeho sa dotkli marcové zákony, aj on sa musel podriadiť zrušeniu urbárskych zákonov a všetkého, čo s nimi súviselo. Zaiste nebol nadšený z revolučného kvasu, vnímal ho ako ohrozenie  privilégií. Ale jeho mierny odpor k maďarskej dominancii sa nezmenil, preto mi ochotne pomohol, skrýval ma, keď sme dostali správu, že by ma mohli aj tu hľadať hliadky, schoval som sa do kostolnej veže. Ale nič sa nestalo, žiadni gardisti sa neukázali a tak sme sa mohli pobrať ďalej. Keď sa utíšil revolučný virvar, to už bolo o pár rokov neskôr, v roku 1852, Mikuláš Ostrolúcky sa natrvalo usadil vo Viedni a dal sa do služieb cisárskeho dvora. Tam aj Adela zomrela 18. marca 1853 na týfus. Mala len dvadsaťosem rokov...

Pôvodne som chcel ísť až do Bratislavy, tam sa zastaviť aspoň na chvíľu v mojej izbe, vziať si potrebné veci a odtiaľ sa náhliť do Prahy, no rozmyslel som si to, radšej som namieril do Modry za bratom Karolom. Putovali sme poväčšinou v noci, stále sme boli v strehu, ale po biede sa nám podarilo doraziť do Modry. Do toho istého domu, kde teraz sedím, hľadím do minulosti a v duchu preberám, čo sa udialo... Trochu sme si odpočinuli, obriadili sa, čosi sme zajedli a ja som poprosil Jurka Hodžu, aby išiel do Bratislavy, doniesol mi čisté šaty, nejakú bielizeň a aj peniaze. Juraj odišiel, ale odvtedy som sa s ním už nestretol; akosi sa roznieslo, že som v Modre a úrady sa rozhodli ma zatknúť, pomohli si s bratislavskými gardistami, zväčša maďarskými právnikmi a vyslali ich po mňa. Na faru dobehla drobná ženička a na poslednú chvíľu ma varovala, vraj gardisti sa pohli od dolnej brány a čo nevidieť dorazia na faru. Ani som sa nestihol poriadne rozlúčiť, pod kabát som vopchal pištoľ, na hlavu nasadil čiapku a cez záhradu som vybehol do viníc. Ušiel som im len tak-tak; gardisti obkolesili faru, vnikli dovnútra, prehľadali izby, povalu i pivnicu, no ja som už prchal proti noci smerom k horárni, kde bol horárom Ján Veštík, otec môjho bývalého žiaka Martina Veštíka z lýcea. Do horárne som dorazil v noci, horár však nespal; zostal prekvapený, keď som sa mu predstavil a poprosil ho, či by som nemohol u neho prespať a potom sa ráno vydať do Jablonového za farárom Jánom Galbavým, ktorý by ma mohol previezť za hranice. Bolo to až dojemné... Horár ma pritúlil, sľúbil, že čoskoro vyrazíme, no najskôr sa posilníme chlebom, syrom a pravdaže vínom. na brieždení sme sa pobrali  po lesných cestičkách, cez Pernek, ďalej do Jablonového; horár les dobre poznal, kráčal naisto a tak sme ešte zavčasu zabúchali na dvere katolíckej fary v Jablonovom, nikde nebolo človiečika. Farár bol rozospatý, chvíľu akoby sa spamätúval z nečakanej návštevy, vyhŕkol: Preboha človeče, kde sa tu beriete? Ako mi potom povedal, najprv si pomyslel, že ho prišli zavolať k umierajúcemu, no keď si uvedomil, kto som a čo sa deje, tak mu ihneď bleslo hlavou, že na mňa úrady vypísali odmenu, že vrchnosť nakázala richtárom, aby podozrivých ľudí, najmä tých v čiernych odevoch, chytali a legitimovali. Dával som pozor, aby som sa pred farárovou čeľadou neprezradil neopatrným slovkom, tak som mu odpovedal latinsky, že som na úteku: In fuga constitutus...

Už v pokojnejšej atmosfére sme sa usadili v izbe na katolíckej fare a tam som farárovi vyrozprával moje putovanie z Liptovského Mikuláša až do Jablonového, požiadal som ho, aby mi odporučil nejakého spoľahlivého sprievodcu, ktorý by ma previedol cez hranice, do bezpečia. Galbavý pozorne a s porozumením načúval, odmietol však, že ma zverí cudzej osobe, aby ma previedla za hranice: to vraj radšej pôjde som mnou on sám. Potešil ma, cítil som však napätie a zodpovednosť nielen za seba, ale aj za pána farára. Ani jemu nebolo všetko jedno, cestou mi povedal, že aj počas rannej omše sa modlil za to, aby sme úspešne prešli cez hranice. Farár nemal žiadny koč, ani povoz, takže naplánoval cestu pešo, na hranice to bolo z Jablonového asi tri hodiny. Ale nemohol pred cirkevníkmi dať najavo, že chce so mnou len tak odísť, nuž vymyslel plán: tak sa so mnou pred všetkými rozlúčil, poprial mi šťastnú cestu, no vzápätí ma schoval do letohrádku, ktorý bol vo farskej záhrade. Okrem toho mal na druhý deň ohlásenú súdnu komisiu, s ktorou mal čosi prejednávať. Ešte v ten deň, bolo to už podvečer, prišiel z Modry Jurko Hodža od brata Karola, priniesol šaty a čistú bielizeň, ba aj zopár grošov. Poslal som ho do Prešporku aj s návodom pre námestníkov redakcie, aby poslali peniaze náležité redaktorom. Veľmi ma  potešilo, keď priniesol šaty, rovnako aj správy, ktoré mne aj farárovi vyrozprával: gardisti vraj prekutali faru, ale ako nazlostení vtrhli, tak aj nazlostení odtiahli. Ale priniesol aj smutné zvesti: peniaze za predplatné boli zhabané, na pošte mu ich odmietli vydať, pretože som mu nedal písomné splnomocnenie. Zabudol som na to... Juraj Hodža už ďalej so mnou nešiel; zostal spať na fare a ráno sme sa rozlúčili. Poslal som po ňom odkaz bratovi do Modry, že zatiaľ som v poriadku, som v bezpečí a keď sa do soboty večer neohlásim, tak už budem za hranicami.

Pravda, nebolo to také jednoduché.

Na druhý deň naozaj prišli okolo poludnia na faru hlavný slúžny z Malaciek, prišiel fiškál, komisár a panský úradník, zostali aj na obed a ako mi po ich odchode Galbavý rozprával, tŕpol, s akými novinami prišli a čo čakajú; uľavilo sa mu, až keď sa slúžny preriekol a ako dôvernú správu uviedol, že Štúra chytili kdesi v Štiavnici a hneď aj ako buriča podľa štatária obesili. A tak sme sa až na tretí deň mohli vypraviť k hraniciam. Pán farár si pozval na výpomoc kaplána, aby ho zastupoval, kým bude v nejakej záležitosti mimo fary. Podarilo sa mu zohnať aj povoz a tak sa z fary o polnoci pohli s furmanom; ja som medzičasom odišiel z fary za dedinu a tam som ich pri lese čakal, vydával som sa za pezinského rechtora, za náhodného pútnika. Nasadol som do voza, prechádzali sme dlhým lesom, ale počas cesty sme mlčali, nechcel som sa prezradiť, nechcel som, aby furman vedel, že sa s farárom poznáme, aj hrkotanie voza ma uspávalo, veď už bola hlboká noc. Až na svitaní sme došli do Uhorskej Vsi, furman zatiahol do hostinca zajesť si a nakŕmiť kone a tam nás oboch vysadil. Rozlúčil som sa s ním a vtisol som mu do dlane mincu; prekvapene na mňa pozrel a zamrmlal: Pozrime sa na rechtoriska, veď je to strieborný dvadsiatnik!

Pán farár zostal oblečený v reverende a ja som vďačne prijal úlohu jeho rechtora. Už o štvrťhodinku sme prišli k veľkému drevenému mostu nad Moravou, po pravej strane bola búdka uhorského mýtnika, zdalo sa, že je opustená, všade bolo ticho a nehybne. Opatrne sme sa pustili po moste, keď sme prešli niekoľko metrov, zastavil nás ostrý hlas: Počkajte páni, kto ste? Ján Galbavý sa pokojne obrátil a dôstojne odpovedal: Ja som farár z Jablonového... Colník úctivo prikývol, ach tak, pán farár... služobník ponížený, šťastnú cestu!

Čakala nás ešte rakúska strana, mýtna búdka a ostražitá stráž; lenže táto ostražitá vôbec nebola. Na konci mosta bola strážnica a pred ňou, takto zavčas rána, vešala bielizeň švárna dievčina a nijako sa netajila svojimi ladnými pohybmi: vedela, že sa na ňu pozerá ozbrojený mladík v uniforme a vôbec ho nezaujímalo, ktoré prechádza po moste. Určite ani nepomyslel na zatykač, ktorý bol už od včerajška aj na tejto pohraničnej strážnici. Farár mi potom povedal, že pohraničná stráž ešte nie je natoľko spolitizovaná, aby prijímala rozkazy maďarských úradov. Zaplatili sme dva grajciare mýta a prešli sme do Rakúska. Museli sme sa poponáhľať na stanicu v Angern, aby som stihol vlak do Viedne a odtiaľ do Prahy. Ponáhľali sme sa však zbytočne, pretože železničná stanica bola ešte zatvorená. Prešli sme kúsok do blízkej kaviarne a tam si objednali kávu. Po napínavej a únavnej ceste mi dobre padla. Dobre mi padlo, aj keď do kaviarne vošli traja muži a jeden z nich so širokým úsmevom pristúpil k nášmu stolu; vraj ma spoznal a potešil ma, že ma vidí celého a zdravého. Dokonca mi ponúkol svoj pas... Našťastie, nepotreboval som ho.

Vďačne a s dojatím som pri rozlúčke hľadel na Jána Galbavého, bol mi oporou v týchto ťažkých časoch. Už keď som nastupoval do vlaku, tak sa ma spýtal: bratku a kam to vlastne idete? Do Prahy, povedal som. Dnes sa tam má začať Slovanský zjazd...

 

SLOVANSKÝ ZJAZD A EXIL V ZÁHREBE
 

Atmosféra v Prahe bola pred Slovanským zjazdom mimoriadne priaznivá. Jozef Václav Frič označil Slovanský zjazd za svetodejinný okamih, za dedičstvo, ktoré neslobodno premárniť, za príklad slobodného bratstva a za základný kameň budúcnosti. Zo slovenských delegátov prišiel do Prahy medzi prvými Jozef M. Hurban a spolu s Václavom Hankom a Janom Helceletom boli Štúra privítať na stanici. J. M. Hurban sa ešte pred niekoľkými dňami vyslovil o Štúrovi s vážnymi obavami, priznal sa, že Štúra v Prahe už oplakali, pretože opakovane čítal v maďarských novinách, že Štúra zatkli: „Na Štúrovu hlavu vyložili veľkú sumu peňazí, to jest zaplatiť chcú judášskymi grošmi tomu vražedníkovi, ktorý by zabil tohto šľachetného muža slovenského. A prečo? Snáď on pripravil dediny slovenské o hony, lúky a pasienky? Snáď Štúr zamýšľal zradu nad slovenským národom?“ Hurban však pripojil aj radikálnu výzvu: „Skujte rýle a motyky na piky a šable, berte vidly a kosy k obhájeniu národnosti, slobody a slávy svojej!“

Zvítanie na stanici bolo o to srdečnejšie. Zástup na stanici pôvodne čakal vladyku z Čiernej Hory, Petara II. Petrovića Njegoša, ktorý bol okrem iného aj básnik, Štúrovi venoval jednu ódu, ale z vlaku medzi inými vystúpil aj Štúr; vítali ho výkriky sláva!, sláva Slovákom a sláva Slovanom!, zaznela aj pieseň Hej, Slované. Odtiaľ viacerí členovia Slávie a Svornosti odprevadili Štúra až do hostinca U modré hvězdy, kde boli ubytovaní aj niektorí poľskí delegáti. Pred hostincom potom stála čestná stráž. Do Prahy pricestovali aj ďalší delegáti a tak bolo slovenské zastúpenie pomerne početné. Okrem Štúra a Hurbana boli v delegácii aj Michal M. Hodža, P. J. Šafárik, B. Nosák-Nezabudov, J. B. Klemens, S. Jurenka, S. Beláni, J. Volko, M. M. Valášek, A. Kubányi, L. B. Abaffy, J. Holub, A. Lukáč, D. Sloboda, M. Čulen, P. Senický, P. Bozinský, G. Dianiška, O. Bednarovič a A. Kellner.

Pre všetkých účastníkov zjazdu už bol vytlačený program a krátka výzva, ktorá vzápätí vyšla aj v pražských novinách. Vo výzve sa píše o bezvládí, rozpade Rakúskej ríše a očakávaní občianskej vojny. Autori výzvy navrhli, aby slovanské národy v ríši uzavreli národný spolok „na vzájomnú ochranu a zosilnenie“. Pritom však zároveň žiadali, aby „Rakúska ríša zase ako spolkový štát zosilnieť mohla.“ Kvôli obmedzeniam a neúčasti Slovanov, ktorí žili mimo ríše, sa im vyslovil iba „vrelý súcit“ a želanie, aby svetlo slobody zažiarilo aj Rusom a Poliakom, taktiež oslobodenie a nezávislosť Srbov, ktorých by potom prijali do „bratského zväzku slovanského štátu.“ Autorom výzvy bol František A. Zach, spoluautorom bol pravdepodobne Jozef M. Hurban, keďže do textu sa dostali aj problémy týkajúce sa Slovenska. Program zjazdu mal celkovo päť bodov.

Okrem politického programu obsahovala výzva aj návrh kultúrnej spolupráce slovanských národov po vzore nemeckých spolkov. „Nech sa slovanskí učenci, podľa príkladu vlašských a nemeckých, každoročne na porady a na vzájomnú výmenu myšlienok zhromažďujú. Nech si ústavy pre vedy a umenie v slovanských krajinách zušľachtenie slovanských vlôh za úlohu kladú a na tejto ceste slobodnú konkurenciu všetkých Slovanov dovolia, neberúc do ohľadu náboženstvo...“ Rokovací poriadok zjazdu zase na podnet Pavla J. Šafárika vypracoval Pavel J. Jordan a obsahoval 22 článkov. Vznikli aj tri výbory: česko-slovenský, ktorému predsedal P. J. Šafárik, juhoslovanský (predsedal Pavel Stamarović) a poľsko-ruská (predsedal poľský profesor z Poznane Karel Libelt). Vznikol však aj tzv. veľký výbor, v ktorom bolo po šestnásť zástupcov z každej sekcie. Celkovo prišlo do Prahy na zjazd 341 delegátov. 

Deň pred zahájením zjazdu sa na Streleckom ostrove konala veľkolepá slávnosť, ktorej dali pražskí hostitelia názov Holdovanie Slovanstvu a Svornosti. Nálada bola vynikajúca, kapela hrala slovanské piesne, študenti zo Slávie a Svornosti spievali aj piesne hostí zo Srbska, z Poľska, Chorvátska či Ruska. Okolo ostrova sa po Vltave plavili lode so zapálenými fakľami ako prejav solidarity.

Počasie sa však náhle zhoršilo a keď sa hostia najlepšie zabávali, spustil sa prudký dážď. Narýchlo sa všetci premiestnili na neďaleký ostrov Žofín, kde už boli miestnosti pripravené na zajtrajší zjazd. Už pred príchodom zmoknutých delegátov sa vo vestibule v Žofíne stretli viacerí Pražania so známym ruským revolucionárom a neskorším otcom anarchizmu Michailom Bakuninom a so záujmom načúvali jeho názorom.

(Bakunin žil dlhší čas v Berlíne a Drážďanoch, kde pod pseudonymom Jules Elysard publikoval viacero úvah, pričom pozornosť vzbudil najmä článkom „Reakcia v Nemecku“. Neskôr – v rokoch 1845-1847- žil v Paríži, kde sa zoznámil aj s Karlom Marxom či Pierre-Josephom Proudhonom. Podporoval poľské oslobodzovacie hnutie, ale žiadal slobodu nielen pre Poľsko, ale aj pre Rusko; bol veľkým kritikom cárskeho samoderžavia. Po vypuknutí revolúcie v roku 1848 odišiel najprv do Berlína, do Lipska a odtiaľ do Wroclavi, kde sa dozvedel o Slovanskom zjazde v Prahe a na pozvanie profesora slavistiky na wroclavskej univerzite Františka L. Čelakovského sa do Prahy aj vybral. Pre slovanských, najmä českých a poľských národovcov bol M. Bakunin známou a rešpektovanou osobnosťou, menej ho poznali v Uhorsku či Srbsku, no veľmi rýchlo nadviazal dobré vzťahy aj so slovenskými či chorvátskymi národovcami, osobne aj so Štúrom. Bakunin rýchlo zistil, že medzi Čechmi a Nemcami tu vládne napätie a u Slovanov prevláda nenávisť k Nemcom. Neúctivý výraz prekliaty Nemec, ktorý znie takmer vo všetkých slovanských jazykoch rovnako, pôsobí na každého Slovana ako mávnutie kúzelným prútom.. Kedykoľvek sa zišli dvaja Slovania, boli ich prvé slová vždy nasmerované proti Nemcom, ako keby chceli jeden druhého uistiť o svojom ozajstnom a roduvernom slovanstve..“

Bakunin mal pôvodne štatút hosťa, no českí organizátori mu neskôr prisúdili právo riadneho zjazdového delegáta. Keď poľsko-ruský výbor zahájil svoje rokovanie, Bakunin vystúpil hneď na úvod; Rusko si podrobilo časť Poľska a zvyšok nechalo Nemecku a tým Rusi zradili ideu Slovanstva. Poľsko musí byť oslobodené: tým aj vysvetlil, prečo sa zaradil do poľsko-ruského výboru.

Veľmi aktívne vystupoval M. Bakunin proti koncepcii austroslavizmu, ktorú na zjazde presadzoval najmä František Palacký, tiež Pavol Jozef Šafárik a viacerí českí delegáti: oni nechceli rozbiť Rakúsku ríšu, ale chceli zmeniť Rakúsko na modernú a liberálnu konštitučnú monarchiu, v ktorej by slovanské národy mali dôstojné národnostné práva a mohli sa slobodne rozvíjať. Bakunin naopak presadzoval ideu panslavizmu, podľa ktorej by sa mali všetky slovanské národy zjednotiť a snažil sa o rozbitie rakúskej ríše; v tom ho podporovali nielen radikálne naladení poľskí delegáti, ale aj Ľudovít Štúr a väčšia časť prítomných Slovákov. Táto koncepcia bola zameraná nielen proti Rakúsku, ale aj cárskemu Rusku. Bakuninove vystúpenia na zjazde tvorili základ v jeho súhrnnej publikácii s názvom „Základy novej slovanskej politiky“: tieto základy sformuloval už v novoutvorenom výbore pre slovanské vzťahy. Presadzoval jednotu Slovanov, slovanského jazyka a akéhosi slovanského súštátia; reprezentantom tejto slovanskej federácie mala byť Rada slovanská. Národy si však mali zachovať samostatnosť na základe slobody a rovnosti.

Priebeh zjazdu sa však Bakuninovi spočiatku nepozdával, sťažoval sa, že delegáti sa uzatvárajú do svojich parciálnych problémov a o slovanskej otázke sa takmer nehovorí. Napísal, že „dni plynuli a zjazd sa nehýbal z miesta. Na mňa z toho všetkého opäť spadol smútok a začal som sa v Prahe cítiť rovnako osamelý, ako predtým v Paríži a v Nemecku.“ Bakunin sa zaktivizoval až po predložení návrhu poznanského profesora Karola Libelta, aby sa program zjazdu zredukoval z piatich bodov na tri a aby sa hovorilo o vzájomných slovanských vzťahoch. Opakovane kritizoval koncepciu austroslavizmu. Delegátom, najmä českým, hovoril, že „rakúska vláda na vaše služby nielen zabudne, ale dokonca sa vám pomstí za svoju niekdajšiu slabosť, ktorá ju primäla ponížiť sa pred vami a pritakávať vašim rebelantským požiadavkám.“ Zároveň však varoval pred naivnými názormi, že ruský cár Mikuláš I. bude stáť na strane požiadaviek slovanských národov.

Bakunin sa viackrát stretol s Ľudovítom Štúrom, spájali ich podobné názory. Obaja si ihneď porozumeli v otázke odmietnutia austroslavizmu. Štúr dokonca súhlasil s tým, že sa stane členom tajného spolku Slovanskí priatelia (neskôr ho premenovali na Bratstvo budúcnosti slovanskej), ktorý Bakunin založil priamo počas zjazdu; nebol totiž spokojný s výsledkami zjazdu, ani s tým, že pre mnohé svoje názory nenašiel pochopenie. Spolok však nevykazoval žiadnu činnosť, po skončení zjazdu ihneď zanikol. Štúr aj naďalej s Bakuninom spolupracoval, presviedčal ho, aby pomohol Slovákom pri organizovaní Slovenského povstania proti Maďarom. Bakunin ponúkol pomoc, no časom si to rozmyslel: nad svoje Slovanstvo povýšil demokratické, revolučné presvedčenie a bol to on, kto Štúra presviedčal, aby s Maďarmi radšej spolupracoval.

Bratstvo nemalo na priebeh zjazdu priamy vplyv, predsa len nepriamo povzbudzovalo a tým aj z ideového hľadiska na delegátov zapôsobilo. Michail Bakunin bol v tomto ohľade spokojnejší, poznamenal, že „ku koncu sa Slovanský zjazd začal pomaly pohybovať viac v duchu všeslovanskom, liberálnom, aj keď nie demokratickom“.

Keď v Prahe vypuklo 12. júna 1848 povstanie a zjazd bol tým násilne prerušený, aj Bakunin sa zapojil do bojov proti jednotkám vojenského veliteľa, generála Alfreda Windischgrätza. Ale Bakuninova úloha v povstaní bola takmer zanedbateľná, aj on sám to priznal: „Vydržal som v Prahe ako dobrovoľník až do kapitulácie. Chodil som po barikádach s puškou, niekoľkokrát som aj vystrelil, avšak pôsobil som tam skôr pohostinsky a nič veľkého som si od toho všetkého nesľuboval. Potom som predsa len študentom a ich priateľom odporučil, aby zvrhli magistrát, ktorý tajne vyjednával s Windischgrätzom, a dosadili na jeho miesto povstalecký výbor s diktátorskou mocou. Chceli ma počúvnuť, ale bolo už neskoro. Praha kapitulovala a ja som na druhý deň ráno odišiel do Wroclavi..“

Michail Bakunin nepoznal dobre podstatu národného hnutia v Čechách, ani na Slovensku, preto boli niektoré jeho názory nielen neakceptovateľné, ale ani nepochopiteľné; nepochopil ani ciele a zmysel zjazdu, napriek tomu sa stal významnou osobnosťou rokovaní a zanechal v Prahe hlbokú stopu. Zo svojho pohľadu zjazd zhodnotil slovami: „Význam Slovanského zjazdu bol podľa mňa v tom, že sa na ňom Slovania po prvýkrát stretli, po prvý krát oznámili, po prvý krát sa pokúsili jeden druhého pochopiť a nájsť spoločnú reč. Sám o sebe však tento zjazd žiadne plody nevydal a vyznel naprázdno rovnako ako všetky kongresy a politické konferencie tej doby.“

Keď sa delegáti zo Streleckého ostrova nahrnuli do hlavnej sály v Žofíne, niektorí z nich využili už pripravenú tribúnu na krátke vystúpenia. Prehovoril aj Hurban, no prítomných zaujal najmä Štúr, ktorý v improvizovanom, temperamentnom prejave odsudzoval výroky o „nemeckom hlavnom meste Praha“ a svoje vystúpenie zvýraznil búchaním päsťou do stola. Nadšené obecenstvo, najmä mládež, búrlivo skandovali „slovanská Praha!“ a rinčali tasenými šabľami; po skončení Štúrovho príhovoru ho stiahli z tribúny a na pleciach nosili po Žofíne.

 

 x     x     x
 

Zjazd sa začal 2. júna 1848. Podľa kroník bol veľmi pekný a slnečný deň. Už od ôsmej hodiny ráno sa veľké skupiny Pražanov zhromažďovali na Kolowratskej triede pri múzeu a sledovali, ako na nádvorie postupne prichádzajú členovia Svornosti a zbor Slávie s vytasenými šabľami, študenti s kohortami, ale aj delegáti, ktorí sa presunuli do jednotlivých sekcií. Postupne prišli zástupcovia z Poľska, Srbska a Chorvátska, tiež Rusíni, za nimi členovia českého a slovenského výboru. Ľudia mávali zástavami, spievali, mnohí mali oblečené slávnostné kroje. Po chvíli sa študenti aj delegáti sformovali do sprievodu a pobrali sa na Staromestské námestie, do Týnskeho chrámu na bohoslužbu. Štúr bol dojatý, na tieto chvíle spomína, že to bol výjav, ktorý spôsobil na každého Slovan nezničiteľný dojem: „Šli totiž naši, vpredu všetky slovanské koruhvy, za spevu starých českých hrdinských piesní. Zdalo sa, že oživujú staré pražské múry a šepkajú nám našu históriu...“

Keď sa skončili bohoslužby, delegáti so sprievodom sa pobrali na Žofín, kde už bolo všetko slávnostne pripravené. Most ponad Vltavu na Žofín strážili mládenci zo spolku Svornosť, zo Slávie, aj pražskí študenti, urobili špalier až do sály, slávnostne vítali delegátov. Obecenstvo si muselo zakúpiť vstupenky, ale tribúna a predsednícke miesta boli určené pre delegátov; galéria aj tribúna boli vyzdobené červeno-bielymi zástavami, ale aj symbolmi slovanských národov. Nechýbala ani čierno-žltá zástava rakúskeho mocnárstva: organizátori sa tým hlásili k Rakúskej ríši. Na zjazd prišlo vyše tristo slovanských zástupcov, čo bola v dejinách slovanských národov jedinečná, dovtedy a ani potom neopakovateľná udalosť.

Hostia sa usadili: na pravú stranu zasadli Srbi a Chorváti, na ľavú stranu Poliaci, Rusi a Rusíni, uprostred – po celej dĺžke sály – českí a slovenskí delegáti, ktorých tu bolo najviac. Za starostu zjazdu jednohlasne zvolili Františka Palackého.

Ale ani autorita F. Palackého nemohla zabrániť menším či väčším sporom, ktoré sa medzi delegátmi vyskytli už počas prvých dní. Práve Palacký, ktorý dlhodobo presadzoval koncepciu austroslavizmu, predložil návrh, aby zjazd prijal zachovanie rakúskej monarchie; no keď začal čítať svoj návrh, viacerí delegáti hlasno protestovali, bučali, vykrikovali, chceli ho zahriaknuť: Palacký sa urazil a nahnevaný i rozladený opustil rokovanie. Na Palackého stranu sa však nečakane postavil aj Frič, ktorý vyslovil takmer rovnaký názor: hlavným cieľom všetkých prítomných by malo byť zachovanie Rakúska.

Hneď po prejave F. Palackého sa na tribúnu postavil Ľudovít Štúr, ktorému sa, tak ako väčšine delegátov, nepáčil Palackého návrh. Jeho vystúpenie malo zásadný význam. „Cieľ náš by mal byť zachovať Rakúsku ríšu? Náš cieľ je zachovať nás. Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Dokiaľ Rakúsko stálo, my sme hnili. Čo by nám povedal svet, keby sme o nič viac nestáli než o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadáme my.“

Štúr podotkol, žev tomto ohľade sú pred zjazdom veľké ťažkosti, keďže rakúska vláda je podľa jeho mienky na nemeckej pôde, ale úlohou zjazdu a úlohou Slovanov by malo byť, aby sa vláda presťahovala na slovanskú zem. Hornouhorské obyvateľstvo, teda Slováci, sú na tom v ríši najhoršie, pretože podliehajú uhorskému snemu a uhorskej vláde; kým Česi, Moravania, Poliaci, majú akú-takú samostatnosť, tak Slováci žiadnu. Čo môžu Slováci od takejto situácie očakávať?  „Najprv sa musia zlomiť uhorské pomery, aby sa prevaha maďarstva zničila, to je hlavná úloha naša. Maďari sa chcú stať všemožne centrálnou mocou rakúskou... Nemci majú strach pred Maďarmi, ten strach má aj vláda, preto im nič odoprieť nemôže. Preto musíme i my energicky vystúpiť. Chráňme sa toho, aby sa vláda vrhla do náručia Maďarov!“

Ďalej sa Štúr vyslovil v tom zmysle, že chce, aby sa samostatné slovanské obce zjednotili pod Rakúskou ríšou, ale nechcel utvoriť akúsi rakúsko-slovanskú ríšu: to by Slovanov obralo o všetky sympatie európskych národov. Najmä mu však záležalo na tom, aby sme „silu Maďarov zdrúzgali. Dokiaľ Maďari sú v prevahe, ak sú Česi paralyzovaní, darmo sa budú pokúšať, aby rakúsky kabinet k slovanskej politike priviedli.“ Štúr navrhoval, aby sa utvorili samostatné slovanské obce v Rakúsku a aby sa hneď prikročilo k tomu, „aby vláda rakúska zdrúzgala prevahu maďarskú“.

Aj keď Štúrov prejav prijali delegáti súhlasne, ich odozva bola vlažná. Zjazd síce rokoval o námetoch, ktoré navrhol Štúr, no dopoludnia sa nič nevyriešilo a blížil sa koniec neverejného zasadania; popoludní už malo byť rokovanie verejné a pred verejnosťou sa budú delegáti vyjadrovať opatrnejšie. Štúr opakovane vyzval delegátov, aby povedali svoj názor na prvý bod programu, ale podporil ho iba Hurban, ktorý, ako Štúr, žiadal utvoriť spolok na ochranu Slovanov, ktorí žijú v rakúskej monarchii.

Rokovanie viedol Pavol J. Šafárik a on presadil návrh, v ktorom zhromaždení poslanci slovanských národov rakúskej a uhorskej koruny žiadajú slobodu a obranu svojej národnosti. „Na tento cieľ chcú použiť všetky prostriedky, ktoré v spoločnosti s právnym zriadením na obranu prirodzených práv proti utlačovateľom sú možné a platné.“

Šafárik bol vo svojich vyjadreniach opatrný, nezdieľal Štúrov rázny prístup k problému; nechcel urobiť len veľké gesto, ktoré by zostalo na papieri a nemalo by nádej na realizáciu. Snažil sa byť realistický, upozorňoval na to, že dosiahnuť progresívne ciele znamená mať aj  vojsko, lenže žiadnym vojskom Slovania nedisponujú; odporúčal ráznejší postup, až keď budú priaznivé okolnosti.

Opatrný bol aj Michal M. Hodža, ktorý sa obával, že sa celkom môžu zabuchnúť dvere na vyjednávanie s maďarskými vládnymi kruhmi a navrhoval, aby sa delegáti obrátili na maďarské ministerstvo so žiadosťou o rovnoprávnosť pre Slovákov, ako aj pre Srbov. Mierny Hodžov postoj sa však neveľmi páčil Štúrovi, ani Hurbanovi, zdalo sa im, že na zjazde zastáva voči Maďarom priveľmi ústretové stanovisko. Hurban to komentoval slovami, že „keď nám Maďari dajú, čo nám patrí, nemôžeme proti nim meč tasiť. Ale keď nedajú, potom ovšem boj!“

Štúra a Hurbana podporil aj Karel Havlíček-Borovský, ktorý razantne volal po vojenskom zákroku proti Maďarom, ak by došlo k vojne. Poznamenal, že v tejto situácii je dôležitejšia reálnosť, ako legálnosť. Havlíček bol známy svojím odporom k cárskemu Rusku a preto súhlasil s takou jednotou, ktorá by pomohla Poliakom v boji proti cárovi. „Keby Poliaci proti cárovi povstali, museli by sme s nimi tiahnuť!“ Ale ak by bolo nevyhnutné, zakročiť by sa malo zakročiť aj proti Maďarom na Slovensku, pretože tým by sa pomohlo nielen Slovákom, ale aj Chorvátom. Pritakal mu Pavol J. Šafárik: „Najskôr hľaďme Slovákom pomôcť, tí sú nám najbližší!“

Do diskusie sa zapojil aj moravský národovec František Vlastmili Prúdek (neskôr sa stal elitným agentom rakúskej tajnej polície), ktorý sa chcel podľa Štúrovho návrhu zaoberať myšlienkou samostatných slovanských národov; Pavol J. Šafárik však namietal: „Nechceme si osobovať zriaďovanie štátov...“

Ľudovít Štúr patril k najaktívnejším delegátom a diskutérom; opäť sa ujal slova a teraz nielen protirečil Hodžovi, ale emotívne sa obrátil k Čechom, takmer s provokatívnou výzvou: „Vy Česi, nemáte od toho času, čo vám Viedeň panuje, históriu, máte len kroniku, kedy sa ten alebo iný kráľ korunoval...“ Boli to slová, ktoré českým delegátom ťali do živého a jatrili ich národné sebavedomie. Nie každý s ním súhlasil, ale delegáti počúvali Štúra so záujmom a rešpektom. Frič neskôr spomínal, že Václavovi Michalovi Pešinovi z Čechobrodu, kanonikovi z Chrámu svätého Víta, ktorý sedel vedľa neho, pri počúvaní Štúrovho prejavu tiekli po lícach slzy...

Štúr však predniesol zásadné požiadavky. Presne definoval aktuálnu situáciu a povedal, že ani od krajinských snemov, ani od vlády nemožno nič očakávať. „Žiadate, aby sme vyslovili cisárovi, alebo ministerstvu svoje žiadosti,“ narážal na Hodžove slová, „ale nie je to potrebné. Najprv si to zriaďme sami, vláda nám nič nepomôže, vláda je teraz bez vlády! Keby sa výroky frankfurtského snemu vyplnili, bolo by Rakúsko zničené. Vláda už nič nemôže, je to vyžitá formula, ba som aj proti tomu menu Rakúsko, leží na ňom krvavá kliatba!“

Štúr išiel vo svojich víziách a vyhláseniach ešte ďalej: nepovažoval rovnoprávnosť Čechov a Nemcov, rovnako ako Slovákov a Maďarov za možnú, chcel totiž ďaleko viac a síce prevahu Čechov a Slovákov nad Nemcami a Maďarmi. Neskôr síce zo svojich vízií zľavil, no stále považoval dedičstvo Rakúskej ríše za zlo pre oba národy. Rakúsko pre Štúra znamenalo servilnosť a špehovanie, ktoré sa zmocnili časti českého národa. „Čo z vás, Česi, urobilo Rakúsko? Čo z vás urobilo, z vás, o ktorých dejepis svedčí, že nebolo šľachetnejšieho a hrdinskejšieho národa a teraz ste sa stali hanebnými nástrojmi servilizmu... Nič si nezakrývajme! To je najväčší posmech, že práve my chceme Rakúsku ríšu zachovať. Keby sme to chceli, museli by sme tiahnuť proti Vlachom, proti Poliakom a snáď aj proti sebe...“

Vzápätí Štúr podporil návrh svojho rivala Karla Havlíčka-Borovského, aby sa bez odkladu začali formovať vojenské dobrovoľnícke jednotky.

Delegáti boli Štúrovým prejavom nadšení: tak dlho mu tlieskali, až musel predsedajúci Šafárik zasiahnuť a požiadať ich, aby už toľko netlieskali a venovali sa návrhom, ktoré Štúr predniesol. Tak sa ešte chvíľu diskutovalo o tom, že utvoriť branný spolok by nebolo reálne, ale môžu vzniknúť dobrovoľnícke zbory.

Dopoludnia toho dňa sa však už žiadne návrhy či uznesenia neprijali, aj keď Štúr opakovane žiadal, aby sa v rámci rakúskej ríše utvorili samostatné slovanské obce a aby národnosti neboli utlačované, aby nebola utlačovaná sloboda.

 

x   x   x
 

Štúr sa  nemienil vzdať svojej myšlienky o spojených a samostatných slovanských obciach v Rakúskej ríši. Keď v ten istý deň, o tretej popoludní, rokovanie pokračovalo, Štúr opäť nastolil túto požiadavku, dokonca ju podporil argumentom, že „tým samým musíme s Maďarmi do boja vstúpiť, vojna je vypovedaná... Nechceme odpadnúť od dynastie, ale chceme samostatnosť domácu.“ Koncepcia Štúrova je v tejto chvíli jasná: utvoriť samostatnú západnú obec Čechov, Moravanov a Slovákov a tým aj rovnosť politických práv so všetkými národmi v Rakúsku. Mal predstavu aj o tom, ako tento cieľ dosiahnuť: naverbovať dobrovoľníkov a vyhlásiť vojnu Maďarom.

V tomto ohľade však Štúra nepodporili ani najbližší spolupracovníci; okrem Hodžu sa k takýmto postojom vyjadrili kriticky aj Hurban. Nepozdávalo sa mu spojenie Slovákov s Čechmi, pretože Česi nemali v rukách nič, nemali národnú vládu, ďalej, že „snem je za humnami a môže sa stať, že sa na ňom zmôže reakcia. Okrem toho Česi nemajú ešte dosť politického taktu, lebo nemali doteraz príležitosť v diplomatike sa vycvičiť. Faktickú pomoc nemôžu nám teda Česi podať, lebo stav ich neistý je.“

Na stranu Hurbana sa pridal aj Šafárik. Spolu vypracovali svoje stanovisko k tejto téme, ktoré je opatrnejšie, menej radikálne. Štúr neustúpil: chcel mať vládu nad vecami vo svojich, v slovanských rukách. Naliehal, aby sa začal ozajstný politický život a v takom prípade „nesmieme prestať na obvyklých plačlivých prosbách. Tým nedáme ostatným Slovanom žiadny impulz. Pristúpme k činom. Ktovie, kedy sa zase zídeme. Boj v Uhorsku nastáva. Teda stojíme na tom, aby sa zriadili obce slovanské...“

Rozprúdila sa diskusia. Na Štúrovu stranu sa postavil Karel Sabina, ktorý už v tom čase pôsobil v hnutí repealistov, redigoval tiež časopis Slovanskej lipy, mal revolučné, až radikálne názory. Neskôr (1859 – 1865) sa stal agentom rakúskej tajnej polície s krycím menom Milan a ako verejne odhalený zradca českého národa žil v ilegalite. Šafárik ho miernil: „Vec je na pováženie, aby sme neurobili príliš veľký skok na papieri, no skutok by ušiel. Keby sme mali vojsko, konali by sme inak. Morálna porážka by nám viac škodila ako porážka na bojišti, bola by nenahraditeľná.“ Odporúčal, aby zjazd hneď nesiahal k radikálnym riešeniam, aby si nechal cestu otvorenú: „Na prekonanie celého Rakúska nemáme prostriedky v rukách.“ Zároveň Šafárik poznamenal, že by zjazd nemal zbytočne budiť pozornosť v zahraničí a aby sa neprenáhlil; tým by mohol predčasne pokaziť spoločné úsilie. Aj moravský delegát doktor Jan Evangelista Helcelet, prírodovedec a novinár, ktorý bol poslancom Ríšskej rady a Moravského zemského snemu, upozornil, že moravský snem by nemusel prijať uznesenie o zriadení slovanských obcí, ktoré by vzniklo na inej pôde, ako v sneme, keďže Moravania Čechom vtedy ešte veľmi nedôverovali.

Štúr sa nevzdával, stále sa zapájal do diskusie, jeho energia bola nevyčerpateľná. Význam armády bol podľa jeho názoru v takomto čase nepodstatný. „Hovoríte, že by sme sa museli opierať o veľké armády, vidíte však, že veľké armády veľa nezmôžu...“ Pripomenul, že ani poslanci frankfurtského zjazdu nedisponujú armádou a predsa nastoľujú radikálne ultimáta.

Pavol J. Šafárik sa snažil mierniť priveľmi revolučné postoje a pripomenul Štúrovi, že by bolo nepolitické „vytasiť sa hneď spočiatku s posledným cieľom. Príde čas, keď to bez obalu vyslovíme.“ Šafárika v tomto zmysle podporil aj Josef V. Frič, ktorý sa domnieval, že frankfurtskému zjazdu najviac uškodilo to, že sa uznášal na príliš veľkých a nereálnych návrhoch. Podobne premýšľal aj lekár František Cyril Kampelík, ktorý rovnako nabádal k opatrnosti, „aby rana bola tým istejšia.“

Šafárikov miernejší návrh potom schválili delegáti zjazdu jednohlasne.

Na program sa dostalo aj stanovisko juhoslovanskej sekcie, ktoré dostalo predsedníctvo už toho dňa dopoludnia.

 

x   x   x
 

Šafárik informoval účastníkov zjazdu o obsahu listu, ktorý sformulovali Srbi a v ktorom žiadajú svoje práva, domáhali sa zjednotenia srbsky a chorvátsky hovoriacich území, chceli, aby ich viedol nimi zvolený vojvoda a patriarcha. Oznamovali, že s týmito požiadavkami chcú oboznámiť aj cisára a posielajú k nemu deputáciu: tá má okrem iného žiadať aj o zrušenie opatrení proti bánovi Jelačićovi, ktoré presadili Maďari a naopak, potvrdiť Jelačićove návrhy. Obrátili sa na delegátov zjazdu, aby tieto návrhy podporila aj poľská a československá sekcia.

Ľudovít Štúr sa v problematike Slovanov na Balkáne vždy dobre orientoval, vyznal sa v nej, mal tam veľa osobných kontaktov, ba aj priateľov. Preto mal k tejto téme čo povedať; hneď po Šafárikovej informácii sa prihlásil o slovo. Priam sršal energiou. Čiastočne sa stotožnil s obsahom listu, najmä však s tou časťou, že je potrebné žiadať vládu, aby potvrdili žiadosť pozície vojvodu a patriarchu na Balkáne; na druhej strane však odporoval obsahu tej časti žiadosti, v ktorej zjazd požiadal vládu o schválenie bánových činov, ktoré urobil v mene revolučnej nálady.

Aký by to malo zmysel? pýtal sa Štúr. Veď verejným potvrdením vlády by sa Jelačićove kroky spochybnili. „On videl a vidí, že je na revolučnej ceste. Načo potvrdenie a plášť vlády na revolúciu?“ Navrhol, aby sa deputácia k cisárovi vôbec nezmieňovala o bánovi, ale jemu samému, Jelačićovi, pošlú delegáti zjazdu list, v ktorom podporia jeho doterajšie aktivity.

Pavol J. Šafárik bol opatrnejší. Vysvetľoval, že v tomto ohľade zjazd nič nezmôže, pretože Maďari uznávajú len maďarské ministerstvo a tak ani cisár nemal inú možnosť, ako podpísať opatrenia proti bánovi Jelačićovi.

Do rokovania zasiahol delegát juhoslovanskej sekcie barón Dragutin Kušljan, ktorý žiadal delegátov, aby svoje rokovanie urýchlili, pretože samotní Juhoslovania už prerokovali prvé dva body svojich požiadaviek. „Boj s Maďarmi sa už začal!“

Šafárik musel ustúpiť: podporil prijatie návrhu, ktorý žiadala juhoslovanská sekcia a ktorý sa týkal postaveniu Slovanov voči ostatným národom monarchie.

Ďalšie rokovania vôbec neboli jednoduché, bezproblémové, hoci zjazd bol iba na začiatku. Počas prestávky sa Štúr stretol s členmi juhoslovanskej sekcie a presvedčil ich, aby sa v deputácii cisárovi nezmieňovali o bánovi Jelačićovi; napokon s tým Chorváti – keďže Jelačić bol Chorvát – súhlasili. Sekcia Poliakov a Rusínov sa rovnako ako juhoslovanská sekcia rozhodla, že pošle deputátov aj k cisárovi, aj Maďarom, aby pridelili rovnaké práva všetkým národom. Lenže Poliaci podmienili vyslanie deputácie na maďarskú stranu tým, aby sa najprv vyriešili základné otázky zjazdu, argumentovali okrem iného, že Maďari idú proti Viedni, že nesú revolučné zástavy. Všeobecne sa vedelo, že Poliaci sympatizujú s Maďarmi, že majú približne rovnaký politický program. Hodžu tieto podmienky rozčúlili a obvinil Poliakov zo zrady na Slovanoch...

 

x   x   x

 

Ďalší deň bola nedeľa, delegáti zjazdu prerušili rokovanie, no neprerušili sa formálne aj neformálne stretnutia a rokovania v zákulisí. Bolo pekné počasie a tak pod stromami v dlhých alejach sa prechádzali delegáti zjazdu. V ten deň sa Štúr zhováral aj s Bakuninom a dohodli sa na utvorení už spomenutého tajného spolku Bratstva budúcnosti slovanskej. Popoludní sa Štúr v Stromovke prechádzal s Josefom V. Fričom a tam mu ponúkol členstvo v tajnom spolku, prijal ho do užšieho kruhu a podaním ruky ho zaviazal, aby zásady spolku vzal za svoje; Frič prisľúbil, že „berúc zásady mne vyložené za svoje, všemožne za ich uskutočnenie do smrti pracovať budem“.

Priateľské vzťahy ešte viac upevnil s Poliakmi Libeltom a kniežaťom Lubomirským, aj keď sa ich názory niekedy rozchádzali.

Práve doktor Karol Frederyk Libelt predložil v pondelok zjazdu návrh deklarácie, ktorý nazval Manifest k európskym národom. Manifest by mal jednoznačne preukázať, či sú Slovania za slobodu, alebo ustupujú despotizmu, ďalej chcel cisárovi zreteľne vyjadriť, čo chcú všetky slovanské národy v Rakúsku a tiež navrhoval získať prostriedky, ktoré by udržiavali zväzok Slovanov. Boli to tri úlohy, ktoré mali podliehať trom komisárom.

Ani tento Libeltov text sa však nestretol s jednoznačnou podporou a vyvolal polemiku. Najprv sa proti návrhu ohradil František A. Zach, ktorý sa neskôr stal srbským generálom, a povedal, že to nie je praktický postup. „Manifesty nám nepomôžu. Musíme vstúpiť do zväzku, musíme sa dohovoriť, za akých podmienok máme do neho vstúpiť.“

Štúr s ním vzápätí polemizoval: „O akých podmienkach môžeme hovoriť, keď nemáme slobodu? Preto by bolo záslužné, aby sme sa verejne osvedčili, že chceme všetkým dosiaľ v neslobode žijúcim bratom dopomôcť na slobodu. Hovorme o spojení Slovanov, nie o Rakúsku!“

Zach však nemienil ustúpiť, uvažoval ako stratég a vojak: do nejakého zväzku by teraz mohli vstúpiť len Poliaci, Česi a Chorváti, ostatné národy nech sa pripoja neskôr, keď budú v lepšej situácii, to znamená finančne, aj vojensky. Lenže Lubomirski mu pripomenul, že ani Poliaci nie sú slobodní, nemajú vlastný snem, ako ho majú Česi a Chorváti. Preto by sa zjazd mal dohodnúť na praktickom spolku, nie na umelo utvorenej jednote.

Štúr opäť diskutoval a oponoval, že Slovania nemôžu utvoriť nejaký spolok v právnom zmysle, pretože by im to mohli Nemci a Maďari prekaziť; je tu len možnosť, aby sa Slovania spojili v nejakom obrannom spolku, pretože tam je zjazd na legálnej pôde. Súhlasil s ním aj Šafárik, ktorý prízvukoval, že delegáti nerobia nič tajne, môžu utvárať spolky, keď právo na spolčovanie je potvrdené ústavou, no „my ho dosiaľ nepoužívame.“

Diskusia naberala na dynamike. Juhoslovanský delegát, Chorvát Max Prica-Plešivečki sa pridal na Štúrovu stranu: ani Chorváti a Srbi nie sú slobodní, darmo majú Chorváti svoj snem. Povedal, že zjazd má právo len čosi žiadať, no nemá však „právo organizácie.“ Ale veľmi jasne a priamo sa postavil za Libeltov návrh, pretože Manifest je správou aj pre slobodné európske národy a Slovanom predsa musí záležať na tom, čo si európske národy o Slovanoch myslia a ako ich posudzujú. Musí byť jasné, že skladáme účty z našich zámerov, no najmä však, že smerujeme k slobode národov a tú chceme postaviť na humanitnej platforme.

Po tejto plamennej reči sa k Libeltovmu návrhu ihneď pridali aj Šafárik, Palacký a Štúr. Keď dal Šafárik o Manifeste hlasovať, delegáti ho takmer jednohlasne prijali.

Do priebehu zjazdu zasiahol aj Jozef M. Hurban, ktorý predniesol dokument Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských, tieto požiadavky boli bez ťažkostí prijaté.

Václav Svatopluk Štulc, český katolícky kňaz, spisovateľ, prekladateľ a vlastenec (neskôr sa  významnou mierou zaslúžil o vzkriesenie slávy Vyšehradu v Prahe) dokonca navrhol, aby sa obnovila ríša Veľkomoravská, „třebas se myšlenka pro tuto dobu nepraktickou býti zdála, ne sice tá samá, ale podobná, aby tyto země jeden celek pod vládou jednou činily. Tato idea jest stále živá i v živote našem zakotvena...“

Michal M. Hodža nepriamo Štulcov návrh podporil, aj keď v upravenej podobe; žiadal utvorenie slovanskej konfederácie, ale v rakúskom štátnom spolku. Každý slovanský národ by mal mať svoj snem a všetky národy by boli spojené a zastúpené v jednom ríšskom sneme. Hodža vôbec mal obavy z akéhokoľvek krviprelievania a dlho veril tomu, že ústupky od cisára, ale aj od predstaviteľov maďarskej liberálnej strany možno získať diplomaciou a trpezlivým rokovaním.

Na Manifeste k európskym národom sa podieľal aj Ľudovít Štúr. Tento dokument bol napokon jediným, ktorý zjazd prijal a schválil bez výhrad.

 „My Slovania zavrhujeme a bridí sa nám každé panstvo púhej sily, stavajúcej sa po bok zákonu: zavrhujeme všetky privilégiá a nadpráva ako i všetky politické rozdiely stavov; žiadame bez výnimky rovnosť pred zákonom a rovnakú mieru práv a povinností pre každého; kdekoľvek medzi miliónmi sa narodí čo i len jeden rab, tam ešte slobodu nepoznajú.“

Manifest ďalej vyzýval štáty, aby riešili spory mierovou cestou, obsahuje viacero pokrokových myšlienok, ktoré svojou univerzálnosťou a humánnym posolstvom v mnohých ohľadoch predstihli Marxov a Engelsov Manifest komunistickej strany.

Napriek tomu boli niektorí delegáti s prijatým dokumentu nespokojní, pretože z neho vypadli demokratické návrhy, ktoré sformulovala Libeltova skupina. J.V. Frič vyjadril svoje sklamanie zvláštnou formuláciou: „Napriek všetkej takej horlivej, ako aj pokojnej práci vzácnych a najskúsenejších slovanských predákov zachvacovalo naše mysle akési všeobecné, nič dobré neveštiace rozčúlenie...“

Na schôdzke širšieho výboru, ktorý zasadal 7. júna 1848, juhoslovanskí delegáti hovorili otvorene o odtrhnutí slovenského územia od Uhorska. (Delegáciu viedol arcikňaz Pavle Stamatović, členmi boli srbský patriarcha Nikanor Gruijić, Djordje Stojković, Jovan Subotić, Vuk Karadžić a Duro Daničić). Jovan Subotić, právnik, spisovateľ, člen Srbskej kráľovskej akadémie predniesol uznesenie juhoslovanskej delegácie, v ktorom navrhovali prijať zásadu, aby sa každý národ „organizoval sám pre seba a aby sa k iným príbuzným národom pripojil. Národy by sa rozdelili tak, aby každý mal svoju správu a svoje teritórium.“ Návrh síce vzbudil veľkú pozornosť a rozruch, ale samotní slovenskí delegáti boli oveľa opatrnejší. Potvrdilo sa, že Poliaci stále verili, že je možné sa s Maďarmi dohodnúť a tak slovenskí delegáti nechceli s nimi riskovať konflikt. Okrem toho sa im takýto krok zdal riskantný, pretože v tomto ohľade považovali slovenskú spoločnosť za nevyspelú, obávali sa prenasledovania slovenských národovcov.

Ľudovít Štúr sa takéhoto kroku tiež obával, pretože tým by protivník dostal do rúk argument o panslavizme a nasledovala by pomsta: „Šibenice čakali by v každej obci! Slováci nemajú ešte národ v zbrani ako Chorváti a Srbi...“ Zároveň však delegátov uistil, že keď začnú Srbi a Chorváti bojovať, tak sa k nim Slováci pridajú, ale povstanie považoval za posledné riešenie. Nikdy sa však tejto myšlienky nevzdal; hneď po začatí zjazdu sa obrátil listom na bána Jelačića a prostredníctvom juhoslovanskej sekcie mu ho odoslal. Vyzýval v ňom Jelačića, aby začal boj proti Maďarom, čo by Slovákom uľahčilo situáciu.

Juhoslovanskí delegáti zvolili kompromisné riešenie a ustúpili: „Netreba Slovákom hovoriť, že sa chcú odtrhnúť. Len nech uhorské ministerstvo neuznajú.“ Do diskusie sa prihlásil Hurban, ktorý podotkol, že juhoslovanskí delegáti boli riadne zvolení, ale Slováci neprišli do Prahy ako volení delegáti, takže nemajú ani reálne právomoci. Hodža ešte hovoril o svojej koncepcii spoločného ríšskeho snemu, s čím však Štúr nesúhlasil: „Uznanie toho by bolo vypovedanie vojny. Nemôžeme to vysloviť bez privolenia Slovákov. Vina by padla na nás, že sme to privolili.“

Mimo program zjazdu sa 6. júna 1848 v Prahe uskutočnilo zaujímavé podujatie, ktoré však nepriamo so zjazdom súviselo: na Mariánskych hradbách bola vysviacka zástav kohorty filozofov a gymnazistov, na ktorej sa zúčastnili aj členovia študentských légií. Pri takýchto príležitostiach si študenti volili kmotra svojich zástav a teraz do tejto funkcii zvolili delegáta zjazdu knieža Lubomirského. Noviny Pražský večerní list oznámili, že „je to prvý raz, čo sa poľský veľmož stáva kmotrom zástavy českej národnej obrany...“ Jerzy Lubomirski, ktorý bol podpredsedom Slovanského zjazdu, bol medzi pražskými študentmi veľmi obľúbený: chodil v národnom kroji, mal impozantnú postavu a bol pekného fyzického vzhľadu. Druhým kmotrom mal byť František Palacký, no študenti si nečakane zvolili Ľudovíta Štúra! Rovnako obľúbeného, impozantného a pekného vzhľadu...

Študentské légie sa 7. júna 1848 v sprievode pobrali od Klementína, prešli po Karlovom moste až na Mariánske hradby a tam defilovali pred veliteľom národnej obrany kniežaťom Maximiliánom Lobkowitzom; aj keď sa to veliteľovi nepáčilo, rozkazy študentských légií zaznievali výlučne po česky.

Večer sa študenti zhromaždili pred penziónom Modrá hvězda, kde boli ubytovaní viacerí delegáti zjazdu: chceli sa poďakovať za kmotrovstvo. Lubomirski so Štúrom jeden vedľa druhého prijímali spoločný hold. Štúr sa z balkóna Modré hvězdy prihovoril študentom, ktorí jeho plamenný prejav odmenili búrlivým jasotom.

František Palacký nemal rovnaké predstavy o rokovaní zjazdu a Manifeste k európskym národom, bol oveľa opatrnejší, stále sa pridŕžal svojej koncepcie o austroslavizme. Osobitný diplomatický výbor, na čele ktorého bol práve Palacký a ktorý mal pôvodne robiť korektúry prednesených prejavov a prenášať ich do protokolu zjazdu, sa snažil použiť výbor na úpravy, na zmiernenie niektorých vyhlásení. Dokonca pozval členov výboru k sebe na večeru, chcel ich presvedčiť, aby boli radikálnejší v odmietavom postoji. Časť z nich sa dočasne podujala na túto úlohu, objavili sa aj medzi ozbrojenou mládežou, ale prijatiu Manifestu už nezabránili.

Zjazd pokračoval ďalej, ale situácia v Prahe sa začínala dramatizovať. Zjazd mal vyslať deputáciu k cisárovi, ktorá by mu priniesla požiadavky delegátov a mala obsahovať nároky Slovanov: rovnoprávnosť národov vo všetkých ohľadoch: aby sa prihliadalo na ich veľkosť a ich politické postavenie. V týchto požiadavkách boli zahrnuté aj nároky Slovákov, ktoré boli takmer identické so žiadosťami schválenými v Liptovskom Mikuláši.

Už vo štvrtok 9. júna 1848 rokoval Štúr s Bernardom Janečkom, ktorého dávnejšie poznal z Bratislavy; témou ich tajného rozhovoru bola príprava povstania na Slovensku. Janeček organizoval polovojenský výcvik mladých Čechov a Moravanov, ktorí sa chceli zapojiť do povstania na Slovensku.

Hoci rokovanie zjazdu riešilo vážne témy, ktoré súviseli s budúcnosťou Slovanov, hoci bola atmosféra napätá a revolučný kvas v celej Európe naberal na intenzite, delegáti zjazdu usporiadali v sobotu 10. júna 1848 na Žofíne ples. Bola v tom noblesa typická pre tie časy; na ples prišli nielen delegáti, ale aj mešťanostia, politické osobnosti, dokonca prišiel aj generál Windischgrätz. Zdržal sa len necelú polhodinu, neunúval sa zhovárať so žiadnym delegátom. Priebeh plesu bol aj bez Windischgrätza veselý, spontánny, mal vysokú spoločenskú úroveň a bol skvelou príležitosťou na utváranie nových vzťahov a prehĺbenie tých predošlých.

V nedeľu 11. júna 1848 boli svätodušné sviatky, bolo krásne počasie, delegáti dospávali únavu z plesového opojenia. Preto boli v múzeu len krátke porady sekcií, ale aulu zaplnili študenti, ktorých tam prilákala nová proklamácia a oznam, že vystúpi Jozef M. Hurban. Ale už popoludní sa hostia radšej vybrali na prechádzky, alebo oddychovali. Štúr sa so skupinou priateľov, medzi ktorými bol aj Kušljan a Bakunin, vybrali na výlet do okolia Prahy a prišli až k zrúcaninám Kunratického hradu. Tam sa stretli s Fričom, bol tam na výlete s priateľmi so Slávie, ale aj so svojou priateľkou Aničkou, ktorej sa na plese veľmi nevenoval a teraz sa si ju snažil udobriť. „Predstavil som ju aj Štúrovi a Kušljanovi, dvom zvlášť mojim príchylným a milým priateľom, svoju už celkom zmierenú Aničku aj s rodinou... Bol s nami v Krči aj Michail Bakunin, ktorému sa naša mladá veselosť páčila a ako spevu milovaný učil sa naše národné piesne, aj sám niektoré ruské zvučným hlasom zanôtil.“

Ale návrat z rozmarného výletu bol nepríjemný, priam znepokojujúci: na rozkaz veliteľa krajinskej obrany Lobkowitza čakali v štyroch hostincoch, kde bývali delegáti zjazdu, vojaci, ktorí prikázali hosťom ihneď opustiť Prahu: Poliakov okamžite deportovali. Delegátov zjazdu to pobúrilo. Na druhý deň, zavčasu ráno 12. júna 1848, sa zišli v múzeu a v napätej atmosfére sa radili, ako pokračovať; juhoslovanskí delegáti boli rozhorčení aj po zvesti, že Maďari si vymohli, aby viedenská vláda zosadila bána Jelačića. Aj napriek napätej situácii sa zjazd snažil pokračovať v rokovaniach; delegáti sa stretávali v sekciách a na záver sa zišli vo veľkom výbore. Na viac sa už nezmohli, no napriek tomu predseda zjazdu František Palacký podpísal Manifest k európskym národom. Bol to vrcholný akt Slovanského zjazdu.

 „Vystupujúc ako najmladší, hoci nie najslabší, opäť na politické javisko Európy, predkladáme návrh na zvolanie všeobecného zjazdu národov na prerokovanie všetkých medzinárodných otázok. Sme istotne presvedčení, že slobodné národy ľahšie sa uznesú ako platení diplomati. Kiež by si tento návrh povšimli skôr, ako spiatočnícka politika jednotlivých dvorov nás zase privedie k tomu, aby sa národy podnietené zášťou a nenávisťou sami medzi sebou hubili. V mene slobody, rovnosti a bratstva všetkých národov.“

Pred dvanástou hodinou sa veľký výbor začal rozchádzať a po slávnostnej omši odchádzali delegáti aj zástup Pražanov z Konského trhu. Pod Prašnou bránou a ďalej na Celetnej ulici, sa zástup – ktorý spieval Hej, Slované! – stretol s vojskom, ktoré bránilo palác hlavného veliteľstva. Granátnici tlačili pred sebou vydesených ľudí, potom uzavreli Kolowratovu triedu a okolie pri Modré hvězde. Napätie sa stupňovalo. Do múzea, už po odchode delegátov,  vtrhli vojaci, hľadali tam písomnosti zo zjazdu, ale pritom sa zmocnili aj starožitných zbraní a roztrhali slovanské zástavy.

Razie sa robili aj v ostatných pražských hoteloch a penziónoch, kde bývali delegáti zjazdu, do Modré hvězdy už začali prinášať zranených. Povstanie sa prakticky začalo.

Lenže v tom čase sa už aj v Srbsku bojovalo. Napätie stúpalo aj vo Viedni a ďalej narastalo v Prahe, keďže rakúska vláda vypovedala z Prahy všetkých nerakúskych Slovanov, nielen Poliakov. Impulzom pre zásah rakúskej vlády a vojenských jednotiek generála Alfreda Windischgrätza proti Pražanom, boli aj slovanské liturgické obrady na Svätováclavskom námestí 12. júna 1848 (predtým sa nazývalo Konský trh, počas revolúcie v roku 1848 ho na návrh Karla Havlíčka Borovského premenovali na Svätováclavské námestie): arcikňaz Pavle Stamatović a patriarcha Nikoran vyzvali Slovanov na odpor proti Rakúsku. Zásluhou Františka Cyrila Kampelíka prišli na liturgické obrady aj tisícky Pražanov, robotníkov, mešťanov a študentov. Verejnosť už vedela, že revolúcia je na postupe v mnohých európskych mestách a preto ju pobúril vstup Windischgrätza do Prahy. Zástup sa po obrade pohol po Celetnej ulici k budove, kde mal súkromné sídlo generál Windischgrätz, pričom spievali pieseň Hej, Slované.

Windischgrätz bol známy svojím razantným odporom proti všetkému pokrokovému: potlačil vzburu vo Viedni; aj v Prahe vystupoval rázne a nekompromisne, posilnil posádky a na strategických miestach rozmiestnil kanóny. Nechcel dopustiť, aby sa v Prahe opakovali nepokoje ako vo Viedni.

Vojaci zastavili pochod demonštrujúcich Pražanov, pričom používali bajonety a streľbu. No stalo sa, že jedna zablúdená guľka – ktorú vystrelili generálovi vojaci – zabila manželku Windischrätza, ktorá v tom čase náhodou stála v okne ich bytu. Bola to tragédia, za ktorú ona nemohla. Windischgrätza to však ešte viac rozzúrilo a jeho postup proti vzbúrencom bol o to razantnejší. Zrážky v Celetnej ulici však pobúrili aj Pražanov a ľudia začali stavať barikády; obávali sa, že prídu o svoje konštitučné výsady. Boli to najmä študenti, tiež členovia Slovanskej lipy, no aj robotníci, drobní remeselníci a veľa pražských mešťanov. Začali stavať barikády a Josef V. Frič sa ich snažil ako-tak koordinovať: bolo ich vyše štyristo!

Pri Klementíne, kde bolo jedno z kľúčových stredísk povstania, sa  účastnili aj Bakunin, Štúr, Bloudek a Zach, Hurban zase vo Vodičkovej ulici staval barikádu pred bytom Josefa Friča (u neho býval) a spolu s tovarišmi, ktorí zase bývali v okolitých uliciach, odrazili dva útoky vládnych vojakov. Vynikajúce vojenské schopnosti prejavil aj Bernard Janeček, ktorý si vyslúžil obdiv Štúra, Friča, Hurbana aj Zacha. Ale pražské povstanie nemalo šance na úspech; povstalci sa spoliehali na pomoc vidieka, no generál dal obsadiť všetky prístupové cesty do Prahy a tým odrezal posily pochodujúce na pomoc vzbúrencom.

Karel Havlíček Borovský, ktorý sa tiež zúčastnil v povstaní a bojoval na barikádach, opísal situáciu po rozhodnutí mešťanov kapitulovať: „Zrada, stavajte barikády! Granátnici tiahnu! Oheň zúrivo sa rozmáhal, staromestská vodáreň ako pochodeň stála v plameňoch a oheň zachvacoval okolité domy. Na hasiaci ľud strieľalo vojsko. Opisovať túto noc, ktorú celá Praha zakúsila v plnej horkosti, to nik odo mňa nežiadaj...“

Windischrätzove delostrelectvo začalo Prahu ostreľovať a to bol dôvod, prečo sa pražskí radní páni rozhodli kapitulovať. Povstalci opustili barikády, skrývali sa, mnohí museli z Prahy zutekať. Vojsko ovládlo Prahu. Slovanský zjazd bol predčasne ukončený.

Aj Štúr s Hurbanom museli z Prahy ujsť. V liste J. V. Fričovi (17. júna 1848) označil aj Štúr rozhodnutie pražských mešťanov za zradu, ktorá pochovala povstanie. „Vidiac, že sa na Prahe stala zrada a pretože sa meštianstvo poddalo, nemajúc tu ďalej viac bezpečia, odhodlali sme sa odísť aj s Hurbanom, keď vám v takomto stave nič viac pomôcť nemôžeme.“ Ale myšlienka na povstanie však pretrvávala: Štúr sa stretol dôstojníkom cisársko-kráľovskej armády Bedřichom Bloudkom, ktorý bol moravským vlastencom a presviedčal ho, aby pomáhal pri organizovaní dobrovoľníkov, ktorým by potom velil. Hovoril opäť aj s Bernardom Janečkom, ktorý sa taktiež mal ujať náboru dobrovoľníkov vo Viedni.

Prahu opustili spoločne so Štúrom a Hurbanom aj Bakunin, Zach, Libelt a Kušljan, v Kolíne pri Prahe sa 19. júna 1848 stretli s Fričom a niektorými ďalšími účastníkmi zjazdu a uvažovali, že by mohli v rokovaní pokračovať v rokovaní na bezpečnejšom mieste, najlepšie na slovanskom juhu.

Útek z Prahy bol dramatický. Vlak odchádzajúci z Prahy bol preplnený nielen študentmi, ale aj utekajúcimi gardistami, Pražanmi, boli v ňom aj delegáti zjazdu. Hneď na prvej zastávke za Prahou, v Běchoviciach, vlak prehliadali vojaci, ktorí boli nakazení Windischgrätzovou zúrivosťou; odoberali cestujúcim zbrane a pri najmenšej prejave odporu strieľali do vagónov, zranili a zabili veľa ľudí. Až v Kolíne mohli z vlaku vyniesť mŕtvych a ošetriť ranených. V jednom vagóne sedeli aj Štúr, Bakunin, Hurban, Kušljan, Zach a ďalší delegáti zjazdu, no vyviazli bez zranení.

Frič ešte stále pomýšľal na odpor v Prahe, ale Bakunin jeho odhodlanie schladil; bol skúsenejší a vedel, že proti vojsku generála Windischgrätza by zle vyzbrojení povstalci dlho neodolávali. Štúr mal pre Friča iný návrh: chcel, aby s ním cestoval do Záhrebu a potom sa spolu vrátili na Slovensko, pretože tam sa čoskoro začne povstanie. Tiež od neho chcel, aby naverboval bojovníkov, ktorí pod jeho vedením statočne bojovali na barikádach.

Aj vo Viedni sa Štúr, kde pobudol tri dni, stretol s Bloudkom a Janečkom, zaoberali sa organizáciou vojenského povstania na Slovensku. Za ten čas Štúrovi vystavili falošný pas, aby mohol pod cudzím menom odcestovať do Záhrebu.

Do Záhrebu pricestoval Štúr s Hurbanom a barónom Kušljanom 23. júna 1848. Štúr sa chcel v Záhrebe stretnúť s Jelačićom, Gajom, Mažuranićom, Moyzesom a s ďalšími chorvátskymi národovcami, aby s nimi koordinoval ozbrojený odpor proti Maďarom. Mesto bolo vo vare. Vyzváňali zvony, do ulíc vychádzali ozbrojení ľudia. Chorváti boli bojovne naladení proti Viedni, pobúrenie vyvolal aj postoj cisára Ferdinanda, „švábskeho kráľa“,  k bánovi Jelačićovi: 10. júna 1848 bána na nátlak maďarských politikov pozbavil všetkých hodností. V takejto atmésfére boli Kušljan a obaja Slováci privítaní s nadšením.

O dva dni neskôr pricestoval do Záhrebu aj Frič s Bohuslavom Nosákom. Len čo sa v Záhrebe ubytovali a sadli si k poháru bieleho vína a porcii s kuriatkom na paprike, prišiel Ľudovít Štúr, ktorý vedel o ich príchode od Nosáka. „Bolo to radostné, nádejeplné stretnutie,“ napísal Josef V. Frič. „Otváral sa nám celý raj spoločnej, bohatej, bohdá opravdivej a spásonosnej činnosti.“

Delegáti zo Slovanského zjazdu mali na druhý deň možnosť zúčastniť sa na rokovaní chorvátskeho snemu. Odvolaný chorvátsko-slavónsky bán  Josip Jelačić tiež vystúpil a vysvetľoval vriacemu zhromaždeniu, že prichádza priamo od panovníka s odkazom, že podľahol maďarským tlakom, odvolanie bolo vynútené a sprostredkovateľom medzi Maďarmi a Chorvátmi bude arciknieža Ján Habsburg. Snemu sa takýto Jelačićov prístup k vyjednávaniu nepáčil, barón Kušljan sa dokonca postavil na čelo opozície proti bánovi. Jozef M. Hurban, ktorý mal právo na chorvátskom sneme vystúpiť, apeloval na Chorvátov, aby brali do úvahy aj podmienky Slovákov, Srbi, ktorí už boli s Maďarmi vo vojne, zase naliehali, aby sa plnili dohodnuté požiadavky. Kušljan vyhlásil, že ak Maďari do ôsmich dní neprijmú chorvátske podmienky, tak sa začne útok. Jelačić stále váhal; tlačil ho cisársky dvor a maďarskí politici trvali na tom, aby dal zatknúť Štúra a Hurbana. Mladí Srbi, ktorí žili v Záhrebe, zorganizovali dobrovoľnícky zbor a chystali sa vyraziť na pomoc srbskému generálovi Djordjemu Stratimirovićovi; miesto vodcu ponúkli Josefovi V. Fričovi, ktorý nad touto ponukou aj uvažoval, no nakoniec dal prednosť Štúrovi: „Môj priateľ Štúr, majúc so mnou iný zámer, totiž, aby som ho sprevádzal do boja za slovenskú slobodu, bližšiu jeho aj môjmu srdcu, vedel ma od tohto kroku svojou dojemnou výrečnosťou odvrátiť. Nemal som čo ľutovať a ľnul som k nemu s takou oddanou vrúcnosťou, že som bol schopný preň aj najskvelejšie postavenie v obeť priniesť...“

Pre Štúra, Hurbana, Nosáka, ale aj Friča bol pobyt v Záhrebe dlhým a neplodným čakaním. Boli netrpezliví, rovnako ako barón Kušljan, ktorý sa hneval na Chorvátov, že sa otáľajú s pomocou bojujúcim Srbom, no Kušljan zároveň varoval Poliakov proti presile cisárskeho vojska. Aj keď sa situácia v Prahe postupne zlepšovala, vláda zrušila obliehanie mesta; zmeny sa udiali aj vo Viedni: predseda vlády Franz von Pillersdorf (pochádzal z Moravy) musel odstúpiť, rovnako tak odstúpil aj Leopold Thun Hohenstien, guberniálny prezident Českého kráľovstva (pochádzal z Čiech), predsa len čas čakania bol pridlhý. Exulanti v Záhrebe sledovali vývoj vo Viedni, v Prahe, ale aj v Budíne, Pešti a Prešporku: v českých okresoch prebehli voľby, v ktorých  s náskokom zvíťazili národovci, činnosť obnovila Slovanská lipa a spolok Svornosť. Boli to čiastočne povzbudzujúce správy, ale barón Kušljan varoval pred vzmáhajúcou sa európskou reakciou.

Vilém Dušan Lambl opísal situáciu v Záhrebe: „Trápna neistota, clivé očakávanie budúcich vecí, akési mŕtve ticho ako pred búrkou.“

Josef V. Frič sa opäť chcel stretnúť so Štúrom, vo chvíľach „náhlej úzkosti“ poslal za ním posla, no Štúrova odpoveď ho sklamala: ospravedlnil sa, že má veľké bolesti hlavy a aj on „bôľne“ čaká na rozhodnutie bána Jelačića. Už s Jelačićom hovoril o prípadnom vyslaní dobrovoľníkov na Slovensko, dohovorili sa, že sa zriadi pluk; lenže aj bán váha...

Štúr však odkázal Fričovi, že Nosák priniesol z Prahy obsiahly list od Fričovej matky, v ktorom sa sťažovala, že syn málo píše a míňa veľa peňazí...

Ale Štúr mal aj iné starosti; zapodieval sa situáciou v Európe a pre záhrebské noviny Slavenski jug napísal obsiahly článok, v ktorom tak ako ich redaktor Kušljan varoval pred rastúcim vplyvom európskej reakcie, ktorá sa snažila udusiť nepokoje a zaviesť staré poriadky. Odsúdil akcie generála Windischgrätza, aj Leopolda Thuna, rovnako ako Kušljan aj on bol nespokojný s opatrnou politikou Chorvátov, ktorí sa neponáhľali pomôcť bojujúcim Srbom. „Nezdá sa však, že by Chorváti pochopili toto svoje historické poslanie. Srbi ich predbehli, oni povstali prví medzi Slovanmi proti našim starým nepriateľom...“ Varoval aj proti omylom a chybám, ktorých by sa Slovania mohli dopustiť v presadzovaní svojich záujmov: „Nech len nás Slovanov opatruje dobrý duch sveta a histórie, aby sme spásu svoju nehľadali takým prostriedkom, ktorý používa reakcia...“

Pohľad na slovanský svet, „ku ktorému ľnie srdce naše,“ bol rozporný: na jednej strane tvrdil, že príchod novej doby pozdravili Slovania s radosťou, no na strane druhej upozorňoval, že slovanské kmene, ujarmené, rozptýlené, málo sebavedomé a navzájom málo prepojené, nedokázali dosiaľ využiť jej dobrodenia. Iba niektoré „vyvinutejšie vetvy“ sa vzchopili, najmä Česi a vydobyli si vo Viedni niektoré politické práva, hoci predbežne sú to len sľuby a žiadne istoty. Ostatné žiadosti – Chorvátov, Poliakov, Slovincov i Slovákov – zostali nepovšimnuté. Pruský kráľ Fridrich Viliam IV., pod tlakom revolúcie v Berlíne sľúbil Poliakom provinciu, no namiesto toho poslal proti nim vojsko. Ako podotkol Štúr, Poliaci sa presvedčili, že nemecké sympatie k nim trvajú len dovtedy, kým ich používali ako zbraň proti Rusku. Štúr spomenul aj hviezdne chvíle Slovanského zjazdu, na ktorom zástupcovia Slovanov chceli predostrieť svoje názory Európe a svoje želania predložiť rakúskej vláde, „no starý náš nepriateľ Nemec hľadel zlostným okom na tento čin...“ S pruským kráľom sa spojili spiatočníci ako Windischgrätz a Thun, zjazd rozohnali. Keď všetky európske národy volajú po slobode, aj Slovania zatúžili striasť dávne maďarské jarmo; lež Maďari chcú i naďalej vládnuť nad ostatnými národmi v Uhorsku a stoja v ceste slovanskému úsiliu. „Teraz je najvhodnejší čas zvrhnúť maďarské jarmo a súčasný stav ukladá v tomto boji prvý krok vetve chorvátskej.“

Štúr sa zamýšľal aj nad tým, ako sa v tejto situácii zachovajú Rusi. Celá Európa bola na ich postoj zvedavá. „Zaiste čakajú na príhodný čas,“ napísal Štúr. „Všetci Slovania stratili samostatnosť, len Rusi si ju slávne zachovali pri Poltave a Borodine. Patrí im úcta celého Slovanstva...“ Štúr si myslel, že keď sa slovanský duch v Rusku ešte väčšmi rozšíri, ak sa aj tam zjaví pokrok slobody, tak „vykoná táto zem diela veľké a dôležité pre Slovanstvo, vážne a rozhodné pre svet.“

Dôležitou Štúrovou úlohou bolo získať príspevky na financovanie dobrovoľníkov pre boje na Slovensku. Štúr sa síce snažil, ale výsledky neboli uspokojujúce. Spoločne s Bloudkom sa obrátili na bána Jelačiča, ale ten im nemohol dať žiadne peniaze, aj keď ich vojenské ciele podporil; odkázal ich na srbské knieža Michala Obrenoviča, ktorý bol kedysi Štúrovým žiakom v Prešporku, tam sa podúčal politickým a diplomatickým vedám.

Situácia bola veľmi zložitá: dobrovoľníci vo Viedni nemali žiadne zdroje, strácali nádej i trpezlivosť, márne čakali peniaze na obživu; ich počet klesol zo sto na štyridsať. Preto sa Janeček, Štefanović a Beláni rozhodli vycestovať priamo za Štúrom do Záhrebu a tam sa s ním otvorene pozhovárať, ako vzniknutý problém riešiť. Michal Obrenović bol v tom čase v pohraničnom kúpeľnom mestečku Rohatci v Štajersku; tam sa za ním vybrala štvorica slovenských vyslancov a žiadala od neho finančnú podporu. Obrenović prijal Štúra a jeho „slovenských povereníkov“ s predstieraným nadšením, nasľuboval im veľkú pomoc, ale výsledok nebol žiadny. Slovenskí povereníci sa vracali zo Záhrebu s prázdnymi rukami. Lenže ťažkosti dobrovoľníkov vo Viedni narastali, tak sa Štefanovič s Janečkom opäť vypravili do Záhrebu a naliehali na Štúra, aby sa ráznejšie zasadil u Obrenovića a dostal od neho zdroje na výzbroj. Výsledok bol však rovnaký: veľa sľubov, žiadny výsledok.

Tretí raz zašiel Štefanovič s Janečkom za Obrenovićom už bez Štúra a dali sa uviesť priamo ku kniežaťu; od neho sa dozvedeli, že Štúr už dostal poukaz na nákup deväťsto vojenských pušiek a knieža venuje na podporu Slovenského povstania štyridsaťtisíc zlatých! Slováci napokon dostali iba desaťtisíc zlatých a poukaz na nákup pušiek kvôli Štúrovmu zaneprázdneniu a jeho oneskorenej reakcii prepadol... Napokon ich kúpili Maďari a toto zlyhanie Štefanovič Štúrovi nikdy neodpustil.

Frič však vysvetľoval tento problém inakšie: pušky boli síce rezervované, ale keďže „sme ich nemohli včas vyplatiť, pravdaže, prepadli. Len čo sme však s hotovými peniazmi prišli do Viedne, dostali sme iné, vyše tisíc kusov...“

Takýto Štúrov postup vyvolal ráznu kritiku; najmä Štefanovič, s ktorým mal Štúr aj predtým konflikty, sa rázne ohradil proti tomu, aby bol Štúr na čele ozbrojeného povstania, keďže nemá vojenské organizačné schopnosti.

Medzitým sa Jozef M. Hurban vybral na cestu k Srbom, aby tam hľadal podporu na prípravu slovenského povstania proti Maďarom. Štefanovič s Janečkom sa rozhodli počkať na Hurbanov návrat a priamo mu navrhnúť, aby sa on ujal velenia.

Hurban patril spolu s Hodžom k najbližším Štúrovým spolupracovníkom, no predsa len medzi nimi bola zjavná i skrytá rivalita. Štefanovič svoje výhrady voči Štúrovi povedal aj Hurbanovi a dôrazne ho žiadal, aby Štúrovi oznámil, že sa má vzdať vodcovstva, pokiaľ ide o ozbrojené povstanie. Hurban bol ctižiadostivý, aj impulzívny, neraz sa dostal so Štúrom do konfliktu, no nikdy nemal dosť síl sa proti nemu priamo postaviť. Aj Josef V. Frič napísal, že Hurban neprestával žiarliť na Štúrov vplyv na študentov, Frič bol svedkom Hurbanových  pokusov zorganizovať vzburu, no Hurban ju nikdy nedotiahol do konca. Štúr sa takýmto pokusom len zhovievavo usmieval, pretože si bol istý víťazstvom. Takéto Hurbanove vzbury sa vždy končili Hurbanovou kapituláciou a dojemnými scénami zmierenia.

Aj tentoraz nespokojenci nakriatli Hurbana, aby sa postavil proti Štúrovi a oznámil mu, že by ma odovzdať vojenské velenie jemu; lenže, na veľké sklamanie Štefanoviča, Janečka a Bloudka, Hurban nemal dosť vnútornej odvahy, aby to Štúrovi povedal.

Pobyt v Záhrebe už nemal ďalšie opodstatnenie a tak sa v nedeľu 27. augusta 1848, po spoločnom obede, vydal Štúr a jeho spolupracovníci poštovými vozmi cez Štajerský Hradec a Semmering do Viedne; viezli so sebou aj vojenskú pokladnicu. Všetci boli presvedčení, že bán Jelačić so svojimi jednotkami o niekoľko dní prekročí Drávu. V ten istý deň, no už zavčasu ráno, sa smerom na Viedeň pobrali aj netrpezliví dobrovoľníci, ktorým sa skončil dlhý čas čakania. V niekoľkých povozoch ich sprevádzali aj blízki priatelia na čele s barónom Kušljanom, no na najbližšej poštovej stanici sa rozlúčili. Cesta k hraniciam bola bujará, všetci mali víťazoslávnu náladu, no časom sa atmosféra zmenila k horšiemu; ďalšie putovanie už nebolo také veselé, pretože v pribúdajúcom súmraku pribúdal strach o pokladnicu, ktorú prevážali. Spozorovali výstražné ohne, počuli streľbu, zvonenie zvonov, neznámy hluk. Potom sa dostali až k hraniciam, no tam ich zastavili spustené colné závory. Vystrašene si pomysleli, že je to pasca, že ich zaskočili a ich cesta sa skončila; bolo to však len nedorozumenie. Po chvíli sa objavil colník, bol vystrašený a varoval ich pred Maďarmi, ktorí mali sledovať cestu. Jachali ďalej, museli podplatiť kočišov, aby sa vyhýbali hlavnej ceste a prechádzali prázdnymi dedinami. Pred polnocou sa zastavili na dvore krčmy, tá však bola zatvorená a tak museli prespať v kočoch; pohli sa až pred svitaním, prechádzali cez takmer spiace dediny, no napriek tomu sa k nim pridalo ešte niekoľko dobrovoľníkov.

Podarilo sa im prejsť aj cez colnú kontrolu a dorazili na železničnú stanicu; až tam sa Štúr dozvedel, že predvoj spôsobil svojím výstredným chovaním zmätky a poplach v okolí. Bujarí dobrovoľníci si neuvedomovali nebezpečenstvo, ktoré mohli vyvolať a aj ho vyvolali; vodcovia ich síce pokarhali, ale všetko sa obišlo bez vážnejších následkov. Nasadli do vlaku a vydali sa smerom na Graz, odtiaľ na Semmering a potom Viedeň.

(Pokračovanie)

Priemer: 4.8 (18 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama