Reklama
Reklama

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (16.)

Román, ktorý si môžete prečítať ešte pred jeho vydaním
Počet zobrazení: 986

ludovit_stur.jpgČitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa.

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (6.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (7.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (8.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (9.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (10.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (11.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (12.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (13.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (14.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (15.)

Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872. 
 


NÁDEJ NIKDY NEUMIERA
 

Napriek tomu, že podobných udalostí ako odhalenie pomníka Jána Hollého bolo veľmi málo, Štúr sa snažil neustále pracovať. Nepodliehal depresiám, ani pocitom márnosti, akokoľvek mal na to dostatok dôvodov. Pokračoval v práci o slovanských piesňach, „baviac sa na poli tom kvetistom a ako dakedy v detstve na lúkach šíreho poľa, v zabudnutí na celý svet...“ Bol v kontakte s Pavlom J. Šafárikom a Václavom Hankom, básnikom a slavistom, knihovníkom Národného múzea v Prahe. Václav Hanka poslal Štúrovi niekoľko spracovaných slovanských piesní, ktoré potom Štúr použil v spise „O národných piesňach a povestiach slovanských“. Bol vďačný Hankovi, že mu poslal piesne, ďakoval mu, že bdeje v Prahe nad slovenskými záležitosťami, chcel ešte ďalšie texty, no obrátil sa na Hanku aj so žiadosťou: „Či by nechcela vaša Matica moje dielo na svoje útraty vydať a mňa zaň odmeniť? Mám na to dobré príčiny. Viete, že nemám žiadny úrad a okrem toho je mojou svätou povinnosťou podporovať drobné siroty nebohého brata. Dielo by som vám zaslal v češtine a len tú prosbu by som mal na slávnu vašu Maticu, aby mi po svojom vydaní nebránila vydať ho slovensky... Žiadam spolu, aby sa mi dala slušný honorár, t.j. taký, aký Matica za pôvodné spisy platí. Honorár sa bezpochyby posiela až po vytlačení spisu; vec milú mi urobíte, keď mi ho čím skôr k rukám odošlete.“

Štúr takisto zvažoval, že napíše dejiny Slovanstva a bude potrebovať od Hanku náležitú literatúru, chcel kontakt na profesora Sreznevského, s ktorým si Hanka dopisoval. „Po skončení prítomného spisu pustím sa do spracovania všeobecnej histórie Slovanstva, o čom som už mnoho premýšľal a aj niečo v tom pracoval...“ V liste tiež informoval o zasadaní dištriktuálneho konventu; ten mal založiť gymnázium v Bratislave alebo Modre, ktoré malo byť slovenské. V komisii pre posudzovanie zriadenia bol aj Štúr a jej predsedom Michal M. Hodža. Štúr sa vo Viedni kvôli gymnáziu stretol aj s Karolom Kuzmánym, o ktorom napísal, že „bude nám na dobrej pomoci a on dobre stojí u ministrov“. Navštevoval aj rodinu Ostrolúckovcov, pokračoval v rozhovoroch s Adelou o slovanskej literatúre a učil ju slovenskému jazyku.

Po návrate do Modry sa Štúr obrátil na predsedu komisie M. M. Hodžu, aby čo najskôr zvolal schôdzu výboru, nech sa už začne riešiť, kedy a kde bude gymnázium, pretože vláda proti tomu nenamieta. Podľa Štúra bude vhodným miestom práve Modra, jeho vtedajší domov. Janko Kalinčiak sa tiež obrátil na Hodžu a naliehal, aby „v mene nás všetkých“ urýchlil rozhodovanie.

Václav Hanka súhlasil s vydaním a tak Štúr v spolupráci s Jankom Kalinčiakom preložili spis do češtiny („O národních písních a pověstech plemen slovanských“). Štúr si predstavoval, že spis vyjde vo všetkých slovanských jazykoch – v tom duchu aj listom informoval Václava Hanka – no vyšiel iba po česky, slovensky, srbsky (v Novom Sade v preklade Jovana Boškovića), úryvky vyšli v slovinčine, v ruštine a tiež v nemeckom časopise.

Knihu venoval Štúr kniežaťu Michalovi Obrenovićovi. Hankovi napísal: „Knihu som venoval kniežaťu Michalovi Obrenovićovi, aktívnemu priateľovi Slovanstva. Čo sa týka obsahu, som toho presvedčenia, že sa ani ja za dielo pred Maticou a ani ona pred verejnosťou nebude musieť hanbiť. Ale jej posúdeniu, rozumie sa, že sa ochotne podvoľujem.“ Potešilo by ho, keby dostal tridsať výtlačkov zdarma, ako to bývalo zvykom. Bol však aj znepokojený, keď sa dozvedel, že v múzejnom zbore pre českú a slovenskú literatúru prišlo ku zmenám: obával sa, či nový výbor bude súhlasiť s vydaním jeho diela. V tom čase z výboru nečakane vylúčili na verejnej schôdzi Františka Palackého, hoci sa ho zastal Pavel J. Šafárik. Dôvodom bol nátlak ministra Thuna, ktorého pobúrený Palacký nazval ako „nového nášho Koniáša“.

Menej optimistický bol list Hankovi z júla 1852: „Ticho všade, hlucho všade... aj u nás je to tak!“ Snažil sa na gymnáziu v Modre získať miesto pre syna P. J. Šafárika, ale „vec ešte potrebuje mnoho do uskutočnenia“.

Štúr sa tiež obrátil na Hanku so zvláštnou prosbou: jedna vážená slovenská rodina zbiera rukopisy významných osobností a tak by „rada mala aj Váš, aj pána Palackého i pána Šafárika. Napíšte teda čokoľvek na nejaký lístok s podpisom Vášho slávneho mena.“ V ďalšom liste svoju prosbu zopakoval:

Žiadal o lístky do pamätníka pre „váženú rodinu, ktorej predkovia spomínajú sa u Belu ako poprední podporovatelia slovenskej literatúry v Uhorsku“...

Spomínaná „vážená rodina“ bola rodina Ostrolúckovcov a lístky do pamätníka boli pre Adelu.

Spis „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ poslal Ľudovít Štúr do Prahy 24. novembra 1852.

Rukopis sa dostal na posúdenie básnikovi Karlovi Jaromírovi Erbenovi, ktorý ho ohodnotil v superlatívoch: vyjadril sa, že je to najlepšia práca, ktorá bola o tejto téme napísaná, osobitne vyzdvihol rozbor slovanských piesní. Dielo pozitívne ohodnotil aj prvý profesor českej archeológie Jan Erazim Vocel. Na program rokovania Múzejného zboru sa Štúrov spis dostal až 5. februára 1853, výbor Matice súhlasil s vydaním diela, mal však pripomienky, ktoré mal Štúrovi oznámiť tajomník Václav Bolemír Nebeský.

Štúr medzitým netrpezlivo čakal, kým dielo vyjde. Keď sa mu tajomník dva mesiace neozýval, napísal list Hankovi: vyjde kniha začiatkom júla? Tak dlho čakať nemôže, potreboval by dielo – ale aj honorár – skôr. Posudzovatelia navrhli opraviť niektoré germanizmy a slovakizmy, ale aj Štúrove tvrdenia, že slovanské piesne sa zakladajú na panteizme. Štúr s úpravami súhlasil a tak tajomník Matice českej už 2. júla 1853 priniesol na schôdzku vytlačené dielo: kniha vyšla v náklade 4 000 exemplárov, Štúr dostal odmenu 200 zlatých a dvadsať výtlačkov.

Keď kniha vyšla, Štúr aj s niekoľkými výtlačkami odcestoval do Viedne, odtiaľ poslal jeden kus Sreznevskému a ďalší exemplár zaniesol Obrenovićovi. Po návrate do Modry začal posielať knihu známym a priateľom, vybavoval korešpondenciu. Napísal aj dávnemu priateľovi Josefovi Františkovi Fričovi, vynikajúcemu právnikovi a českému vlastencovi (bol v tom čase pokladníkom Matice českej a práve on mal na starosti vyplácanie honoráru). Josef František Frič bol otcom Josefa Václava Friča, ktorého odsúdili v roku 1849 v Prahe za prípravu májového povstania za velezradu na osemnásť rokov a trest si odpykával najprv vo vyšetrovacej väzbe na Hradčanoch a potom vo väznici v Komárne, no v roku 1854 ho omilostili a prepustili. Pred šibenicou ho zachránil iba jeho vek: nemal ešte dvadsať rokov). Josef Frič, podobne ako Štúr, prežíval v poslednom období ťažké časy: zomrela mu manželka, syn bol vo väzení, po smrti priateľa Čelakovského a jeho manželky Bohuslavy sa staral o štyri siroty. „Odpusť, predrahý,“ napísal Fričovi, „a ver, že Ty s celým domovom svojím tak žiješ v mojej duši a mysli ako za niekdajších dní a že nikdy neprestanem zachovávať Tebe i Tvojej drahej rodine pamiatku, ktorá je jedna z tých, čo srdce moje najviac oživujú a v trudných hodinách rozbierajú... Vaši mŕtvi a polomŕtvi nepretržite hýbajú dušou a srdcom...“

Osud nebol v týchto mesiacoch k Štúrovi milosrdný; jeho matka chorľavela. Štúr zostal koncom leta a začiatkom jesene v Trenčíne, aby bol pri nej. Napísal bratovi Jankovi: „Janko náš! Písal som Ti, že Ti oznámim, ak by boli mamuška horšie... Ona iste je veľký duch. Buď aj Ty teda na spôsob našej matky, buď jej hodným synom...“

Anna Štúrová zomrela na žlčníkovú zimnicu 25. augusta 1853. Na pohreb prišlo veľa ľudí, omšu a pohrebné obrady slúžili aj dvaja Štúrovi priatelia: Pavel Čendekovič a Štúrov žiak Karol Ľudomil Černo. Štúr sa zriekol dedičstva po matke a odstúpil ho sestre Karolíne.

Len báseň mohla vyjadriť jeho najhlbší žiaľ:

     Do smutných dní žitia môjho
     padneš ešte slnka blesk?
     Či na veky ma odsadnul
     už ten smútok, žravý stesk?

Zbierku básní „Spevy a piesne“, ktorá sa už v tom čase tlačila v Bratislave, venoval Ľudovít Štúr zosnulému bratovi Karolovi: „Vrstovníkovi, samoprvému rovesníkovi citov a úmyslov, piesne milovníkovi a tvorcovi, bratovi najdrahšiemu Karolovi za hrobom...“

Zbierka má dve časti: Spevy bohatierske, historizujúce epické skladby, ako Svätoboj a Matúš z Trenčína, druhá časť sú lyricko-reflexívne básne prevažne osobných, príležitostných spomienok, básne vlastenecké, básne o prírode – ale aj básne ľúbostnej lyriky. Báseň venovanú bratovi Karolovi nazval Darmo dokola tokáte, pamiatke otca venoval báseň Duchy otcov, preč letíte, matke zase Na matkinej mohyle. Smutne znejú verše:

     „Osamote, v otupenosti
     berieme sa cez ten svet,
     zahľadení k minulosti,
     tu útechy pre nás niet.“

Epické skladby z histórie Slovákov, tieto bohatierske poémy, boli vznešené témy z dejín Uhorska a slúžili najmä na pozdvihnutie národného sebavedomia, práve v čase, keď sa posilňoval a stupňoval bachovský absolutizmus. Najmä osobnosť Matúša Čáka Štúra zaujímala a inšpirovala až do tej miery, že ho vo svojom romantickom ponímaní považoval za pokračovateľa odkazu Veľkej Moravy. Majestátny Trenčiansky hrad, ktorý Štúr často vídaval, ho podnecoval k úvahám o veľkosti tohto feudálneho veľmoža; stotožňoval jeho úsilie o podmanenie veľkej časti Slovenska s ušľachtilým povznesením slovenského ľudu.

Štúrovi znepríjemňovali život samotní Modrania; richtár Modry bol zarytý maďarón, posluhovač viedenskej vlády a ten zneužíval čoraz silnejúci policajný dozor. Keď prišli žandári do Modry na pravidelnú kontrolu, aby podali o Štúrovi správu do Viedne, tak ho richtár udal. Žandári vypočúvali Štúra oveľa dôslednejšie ako predtým: zisťovali, čo robí v Modre, či má povolenie k pobytu, z čoho žije a či má oprávnenie vychovávať bratove deti. Bolo to zámerne šikanovanie: žandári boli zvedaví ešte aj na to, kde bol v lete, či má pas a s kým sa po večeroch stretáva. Vedeli aj o tom, že ho pred nedávnom navštívil Hurban. O modranskom burgermajstrovi a jeho suite písal Hurbanovi ako o slávnej maďarónskej modranskej rade, ale vzápätí po vyšetrovaní sa Štúr išiel žalovať do Prešporku dištriktuálnemu komandantovi, ktorý bol „veľmi pohnutý nad týmto vyšetrovaním a už aj cítime následky toho. My teraz máme úplný pokoj.“

Ale tlak na Štúra sa napriek tomu badateľne stupňoval. Bál sa stretávať s Hurbanom a tak si s ním dohováral tajné schôdzky: „Ak bys ešte bol nestratil vôľu a mohol bys, hádam reku vybehneš, však vieš, kade pôjdem a kde zastanem. Urob ako znáš za najlepšie... Kebys reku, tak do Trnavy pribehnul, či by sa nám bolo dobre spolu previezť až ta k Strážam, k tej ceste do Vrbového. Alebo už jako vieš...“

Čoraz častejšie sa Štúr stretával s Jankom Kalinčiakom, s ktorým nielen spolupracoval pri písaní niektorých textov, najmä básnickej zbierky, ale zhovárali sa o mnohých vážnych témach. Politické a spoločenské pomery boli neutešené, pocit sklamania a nenaplnených ambícií bol frustrujúci. Už v tom čase začali vznikať prvé kapitoly štúdie „Slovanstvo a svet budúcnosti“.

Pribudla ďalšia zlá správa: 2. júna 1852 zomrel v Trnave v mladom veku talentovaný básnik, historik, dramatik, prekladateľ, redaktor Slovenských pohľadov Mikuláš Dohnány. Mal iba dvadsaťosem rokov.

(Mikuláš Dohnány bol spoľahlivým Štúrovým i Hurbanovým spolupracovníkom. Napísal, že pri peci sedieť nemôžeme, keď sme sa raz vo svete, „so svetom sa treba oboznámiť a ísť s ním za pasy. Či už zvíťazíme, či padneme. To je jedno. Čože nám z toho pod pecou sedenia...“

Bol pracovitý, no psychicky labilný. Beznádejne sa zamiloval do sestry Aničky Jurkovičovej, do Emílie. Aj to bol dôvod, prečo často chodieval za Hurbanom, prečo sa tak často zdržiaval na jeho fare a chodieval k Jurkovičovcom. Ale Emília jeho lásku neopätovala. Keď jej Dohnány po dlhom váhaní vyznal lásku, tak mu odpovedala: „Sestrou vám zostanem...“

Užialil sa ohrdnutou láskou.

Keď odišiel žiť do Trnavy a pomáhal Hurbanovi s redigovaním Slovenských pohľadov, jeho stav sa postupne zhoršoval, nemal chuť pracovať. Nemal chuť žiť. „Mŕtvy a pustý je život tento, keď v ňom niet duše, ktorá by ho obživovala a osladzovala; ľudia ako tône sa prechodia, ako strašidlá sa stávajú duši o láske snívajúcej...“)

Dobrou správou bolo, že po udelenej amnestii prepustili Josefa Václava Friča. Len čo sa Frič vrátil z väzenia, rozhodol sa vydávať ilustrovaný časopis Praha, ktorý sa mal venovať literatúre a literárnej kritike. Lenže podobne ako Hurban, ani on nemal dostatok finančných prostriedkov, tak sa podujal na vydávanie almanachu Lada-Nióla. Štúr ho v týchto zámeroch podporoval, ale keď v roku 1855 vyšlo prvé číslo almanachu, bol sklamaný. Pritom Lada-Nióla bolo obsahovo i graficky zaujímavé a podnetné dielo: almanach bol venovaný Božene Němcovej a básnikovi Hynkovi Veselému, boli v ňom poviedky M. Brodského, Josefa V. Friča, Anny Sázavskej (neskoršej manželky J.V Friča), preklady veršov Heineho a Puškina, básne mladých básnikov, ktorí nadväzovali na odkaz Karla Hynka Máchu, úvaha J. Čelakovského a i. Názov Lada-Nióla predstavuje mená dvoch bohýň: českej Lady a litevskej Nióly, ktorá bola symbolom už vyhynutých mýtov. Nióla sľúbila, že raz pošle na svet svoju dcéru, božskú Ladu, ako znovu vzkriesený mýtus. Frič kládol dôraz na Ladu, ako symbol rozmachu českej poézie.  

Keď Josefa V. Friča prepustili z väzenia, Štúr ho radostne privítal: „Vítam Jozefa drahého v lone rodine Vašej a pritláčam si ho na srdce rozčúlené. Pozdravujem Ťa po prestátom utrpení, môj drahý a buď istý, že v tej samej dôvere a láske ako predtým trvám k Vám všetkým a v hodinách trudných zabieha k Vám duša moja...“ Štúr sa tešil na nový Fričov časopis a propagoval ho medzi priateľmi a známymi, ktorí mu sľúbili, že si ho predplatia. „Či všetci slovo dodržia, neviem, ale myslím, že na Slovensku bude predsa viac odberateľov a snáď aj niekoľko spolupracovníkov.“ Aj Janko Kalinčiak prisľúbil, že bude Fričovi posielať príspevky, keďže „má niečo pod perom , keď to dokončí, má Ti to v úmysle poslať“. Ďalej Štúr Fričovi oznamoval, že on sám mu prispievať nebude, pretože sa pohrúžil do slovanských dejín, ale chce byť Fričovým pomocníkom. „Ak máš pohromade všetko, čo má byť, neváhaj, lebo pripozdieva sa, tak myslím, ako u vás, tak aj u nás. Slovensko sa mohlo zdať predtým mládencom, teraz však inak vyzerá... Ostatne myslím, nelíšime sa. U mňa sa od tých čias mnoho minulo. Kráčal som z hrobu na hrob a žijem teraz ako pustovník.“

Hoci očakávaný almanach signalizoval nástup novej českej poézie, Štúrovi sa nepáčil. Napísal Fričovi prísnu kritiku, ku ktorej sa pripojil aj Janko Kalinčiak: „Odvráť sa od tých výparov západných a obráť oči i uši i srdce ku svetu slovanskému, poznaj bedlivo svet náš a ako Ti radím, zalez i do sveta starožitného, ktorý sa nad ničotnosťou tých dní strmí v celej vznešenosti svojej...“ Štúr bol presvedčený, že česká spoločnosť sa odklonila od spoločnej viery a túžob slovanskej rodiny. Ešte aj grófovi Karolovi Zayovi staršiemu – keď sa na neho obrátil so žiadosťou, aby pomohol jeho bratovi Jankovi, napísal, že „Frič veru daromný almanach Ladu Niólu vydal!“

Nepáčilo sa mu, že Frič – do ktorého vnášal toľko nádejí a na ktorom si „slovenský kmeň toľko zakladal“ – vydal dielo, ktoré sa nevenuje záležitostiam Slovanstva. Pokarhal Friča: „Dielo je v našom živote vážna vec a preto dobre sa, a všetko, na váhu vziať musí, čo má byť na verejnosť pustené.“

Štúr sa odvracal od romantizmu, ktorý nezobrazuje reálny svet, ale iba pikantnosti, po ktorých západná spoločnosť baží, „ako neviazanosť v kruhu rodinnom, v obci nevera, vyvýšenie pôžitku každodenného a rozkoše za modlu zvrchovatú. Idey takého Eugena Sua a George Sandovej propaguje...“ 

Romantizmus už bol vo svetovej literatúre na ústupe, čoraz väčšmi sa najmä v próze zobrazovala realistická skutočnosť; autorom takýchto diel bol aj Janko Kalinčiak, s ktorým sa Štúr často stretával. Kalinčiak bol spočiatku autor romantických príbehov, postupne však začal zobrazovať vtedajší súčasný život slovenskej – najmä zemianskej – spoločnosti. O romantizme v poézii Štúr napísal, že to „je duch nad prirodzenosťou horujúci, viac ale idúci na to, aby moc a výsosť svoju preukázal, ako pravde napospol víťazstvo pripravil, pretože tiež viac si zakladajúci na výmysloch, ako na pravdách podstatných. V slovanskom básnictve ale duch, idey mravné ľudské v obsiahlosti svojej zjavujú sa v živote z nutkania prirodzenej náklonnosti, čím sa stáva slovanské básnictvo dovŕšením všetkých predchádzajúcich.“

Josef V. Frič mal však celkom iný názor, Štúrova kritika ho nemilo prekvapila a jeho odmietavý postoj nečakal. Almanach bol prijatý rozporuplne: v Čechách mnoho čitateľov ocenilo Fričovu odvahu, s akou prinášal idey západných revolučných mysliteľov a spisovateľov do dusnej a ponurej atmosféry bachovského absolutizmu, lenže kritici mu – a nebol to iba Štúr – vyčítali povrchnosť, umelecký nevkus, ktorý nevyvážili ani texty Karla Jaromíra Erbena a Boženy Němcovej.

Friča nahneval Štúrov postoj, reagoval rozhorčene a bránil svoj almanach. Štúr sa s odpoveďou neponáhľal, odpovedal, až keď vášne trochu opadli. Ale ani potom svoj názor nezmenil: „My sme Ti písali úprimne a bez obalu, jednak ako priateľovi, s ktorým dobre myslíme, tak sme to zvyklí robiť.“ Almanach kritizovali aj viedenské časopisy a keď si Štúr prečítal tieto recenzie, chcel sa Friča zastať. No po prečítaní almanachu „pero na obranu Tvoju naostrené sme boli prinútení odložiť“...

A Štúr opakovane napomínal svojho priateľa, aby „neupadal do moderného západného kalu“, aby sa odvrátil od „vyziablin romantických“, od „hnijúceho západného sveta“, pretože česká inteligencia a spoločnosť vo všeobecnosti vyrastala na dielach Jungmanna, Palackého, Šafárika a jeho názory odmietne.

Bol to zjavný Štúrov odklon od západných ideových hodnôt. Mal pocit, že Česi sa izolujú od Slovanov a čoraz viac sa obracajú na Západ. Márne sa však snažia vytvoriť niečo veľké, pretože okrem diel Palackého a Máchu sa z ich tvorby vytráca tvorivý duch, bol to pre neho súmrak českej kultúry. Ak sa chcú Česi obrodiť, tak len skrze Slovanstvo.

Napriek kritickému tónu sa Štúr v liste zaoberal aj prozaickým rodinným problémom; obrátil sa na Friča s otázkou, či nevie o nejakom mieste pre jeho brata Janka, ktorého mali preložiť a dokonca sa pýtal, či by Frič nenašiel Jankovi v Prahe nevestu: „Nevedel by si tam v Prahe poradiť môjmu najmladšiemu bratovi nejakú osobu?“ Ľudovít vychválil svojho brata Janka ako rázneho mládenca, ktorý bol úradníkom a poberal 800 zlatých v striebre: „osoba“ by mala byť bohabojná a „aj niečo majetná, lebo on je v takých okolnostiach, že to nevyhnutne potrebuje“.

Štúr vedel, že jeho mladý priateľ sa ide ženiť a tak mu prial, aby manželka bola taká, ako jeho matka: „To je pravda, riedky zjav taká osoba, ale zbožnému srdcu je možné dosiahnuť aj túto výsosť.“

Štúr takisto žiadal Friča, aby mu nezabudol poslať podklady k českým dejinám pre svoje chystané dielo „Slovanstvo a svet budúcnosti“.

Úspech knihy o povestiach slovanských podnietil Štúra k tomu, aby pripravil rozšírené a doplnené vydanie. Nazbieral nové podklady, chcel svoje dielo takmer zdvojnásobniť. Aj pri tomto vydaní sa musel porozhliadnuť po vydavateľovi v Čechách: obrátil sa listom na Františka Palackého, s ktorým spolupracoval a ktorý mu požičiaval knihy. Chcel od neho, aby zistil možnosti, či by kniha mohla vyjsť v Matici českej alebo v inom vydavateľstve. Pomoc hľadal aj u Františka Ladislava Riegra, ktorý mal v českej politike vplyvné postavenie. Palacký mu však neodpovedal, tak sa netrpezlivo obrátil na Martina Hattalu, aby Palackého posúril: ak to ten neurobí, nech Hattala jedná sám. Sťažoval sa, že „tí páni sú hádam na to pripohodlní, alebo počuli o mojich slovensky vydaných Spevoch a piesňach, nuž, toť hľa, bočia od Slováka!“

V tom istom liste Hattalovi napísal, že stále literárne pracuje, v Modre sa má s kým pozhovárať, ale inak je na Slovensku smutno, málokto čo robí. „Je tu pusto a mŕtvo...“ Ale na záver optimisticky dodal: „Nič to zato, že je blato, príde vietor, ofúka to...“

    

X X X
   

 „Nieto spevnejšieho národa na svete od Slovanov...“ Týmito slovami začína Ľudovít Štúr svoje dielo o piesňach a povestiach slovanských národov.

Aj iné národy majú svoje ľudové piesne, ale nikde ich nie je také množstvo „ani sú nie takej krásy ako u nás“. Slovania svoje zvyky, žiale, radosti, vznešené i všedné udalosti dokážu v poetickej podobe preniesť do ľudovej piesne a tým vyjadruje svoje city a obrazotvornosť. Podľa Štúra sú indoeurópske národy najbližšie Slovanom, je to ich „brat najmilší“, ale ony sa prejavujú inými cestami a spôsobmi. Uviedol príklady: Indovia budujú chrámy, Peržania tvoria sväté knihy, Egypťania pyramídy, Gréci prekrásne sochy, Rimania sa prezentujú čarovnou maľbou, Nemci dojímavou hudbou. Slovania však „vyliali dušu a myseľ svoju v povestiach, piesňach a spevoch pohnutých“.

Slovanská duša je jemná, má citlivý vzťah k Bohu a k prírode, je ovplyvnená mnohými legendami a mýtmi. Tak mýtus o vzniku slovanských národov sa opieral o starú poľskú legendu, ktorá opisovala troch bratov: Lecha, Čecha a Mecha – pričom Mech bol považovaný za Rusa – ktorí boli praotcovia poľskej, česko-južno-slovanskej a ruskej vetvy kmeňa Slovanov. Podľa tejto legendy to bol zlatý vek Slovanov, keď boli jednotní a nezávislí. Veľkopoľská kronika tvrdila, že títo bratia boli deťmi Pana, ktorý vládol Panónii.

Štúrovo dielo malo však vyššie ambície, ako opisovať legendy a mýty, hoci táto línia prevláda; išlo mu aj o politický a historický kontext. Obe tieto línie sa prekrývali a zlievali, ich úlohou bolo upevniť a zvýšiť sebavedomie Slovanov, či skôr Slovákov a utvrdiť ich v názore, že sú rovnocenným národom v Európe.

Slovania síce nevytesali indické ani egyptské stavby, ani grécke sochy, netvorili rímske maľby, ale v piesni sa odrazil ich život, pocity a nálady. Goethe povedal, že sochy sú „skamenené tóny“, tak u Slovanov sa „sochy, budovy a maľby predchádzajúceho sveta rozpustili v tóny, hlasy, alebo spevy“. Skrze ľudové piesne sa Slovania vyznávajú zo svojich radostí aj žiaľov, otvárajú myseľ aj dušu, slová sú výrazom toho najkrajšieho a najvábnejšieho, slovo a pieseň sa pre Slovanov stalo národným umením. Ľudové piesne sú plné poézie, povesti obsahujú dejiny slovanských národov, ich mýty a legendy, nesú v sebe zjavnú aj skrytú symboliku.

Slovanské národy síce nevytvorili také mohutné a ucelené slovesné diela ako indický Ramayana a Mahabharata, perzskú Zendavestu, grécku Iliadu či židovské sväté knihy, ale to neznižuje vysokú „cenu spevom slovanským“. Štúr dôvodil tým, že Slovanstvo bolo „od prastarých čias rozťahané a rozdrobené, nemohlo sa zmôcť na dej jeden, ktorý by bol mysľou celého veľaobsiahleho národa zatriasol a spev jeden ním oslávený splodil,“ napriek tomu aj slovanská spisba má svoje pozoruhodné diela: Česi svoj „nevyrovnaný“ Rukopis královédvorský, vznešený spev Slavoja a Záboja, Rusi Igora Svätoslaviča (Slovo o pluku Igorovom), Srbi „celý rad prostonárodných, opravdivým speváckym duchom dýchajúcich bohatierskych spevov, má kozáctvo preutešené dumy, ktoré všetky výtvory speveckou cenou ďaleko prevyšujú napr. nemecké Nibelungy.“

Štúr pripomenul, že „spevu jedného, všenárodného u Slovanov niet“, ale keď také veľkolepé deje nastanú, vzniknú aj umelecké diela, nielen ľudové piesne a povesti: „To bude, bohdá, náhrada za nedostatok náš!“

Štúr sa pustil do všeobecnej úvahy o umení: umenie je jedna z najušľachtilejších stránok ľudstva a tam, kde sa ujalo „javí sa lepšia čiastka človeka i národa“. Umenie postavil na úroveň dialógu človeka s Bohom: umením sa znázorňuje a spredmetňuje túžba jednotlivca i národov po niečom božskom v človečenstve a preto „umenie slúžilo hlavne Bohu, jeho vyznávaniu a pocte, náboženstvu a ďalej rozličným duchovným záujmom napospol“.

Umenie je duchovným výtvorom človeka, ktorý ho „upomína“ na jeho pôvod, na vznešenejšiu stránku od svetskej hmoty, na pravdu „z ktorej by nikdy nemalo spúšťať oči“. Pretože národy, ktoré umenie nemajú „vidíme drepenieť v surovosti a prostopašiť v svete neľudsky, ba ohavne, napr. všetky národy mongolské...“ Ako protiklad Štúr uviedol, že v národoch, kde sa umenie rozvíjalo a zdokonaľovalo, „vidíme jak život ľudskejší, tak ustavičné a nepretržité namáhania po jeho zdokonaľovaní a zvelebení“.

Štúr sa vo svojich úvahách vracal k idealistickej koncepcii Heglovej filozofie, na ktorej bol postavený jeho hodnotový systém. Štúrova analýza „realizovania sa ducha“, sa odvíjala na pozadí historického vývoja ľudstva, osobitne slovanských národov. Úvahy k tejto téme, o poézii a básnení, sa dostávajú až do mystickej roviny: „Jestliže predmetnosť, príroda nad ideou úplnú prevahu má a idea, duch, ešte len temno tušený v prírode vidí a synom zemským znázorňuje, postáva na tom istom stupni básnictvo symbolické, preto tak nazvané, že príroda je tu samojediným a nepretržitým symbolom tohto temno tušeného ducha alebo božstva.“

Keď sa idea a hmota (predmetnosť) dostanú do súladu, do rovnováhy, keď jedna dopĺňa druhú a tým tvorí dialektickú jednotu, tak vtedy je tu nový stupeň poézie, o ktorej Štúr hovorí ako o klasickom básnictve.

Nie vo všetkom však s Heglom súhlasil; Hegel považoval antické, najmä grécke umenie, za vrchol klasiky, ale Štúr videl vývoj aj v novodobom európskom klasicizme. A taktiež aj v klasicizme slovenskom, resp. slovanskom.

Osobitnú úvahu venoval Štúr vzťahu architektúry a ideám, „budovníctvu“ a umeniu. Tvrdil, že v „skalnatých ale balvanoch alebo i skladbách kamenných duch nijak sa znázorniť nedá a preto i budovníctvo ideu umenia nepostihuje... Čudnosťou a pošmúrnosťou stavby chce budovníctvo poraziť ducha jednotlivého a nútiť ho k pokore pred duchom zvrchovaným... Ideu, ktoré budovníctvo znázorniť nemôže, znázorňuje už dokonalejšie od neho umenie.“

V tejto časti svojho diela sa už Ľudovít Štúr nevenoval piesňam a povestiam slovanským, ale obrátil svoju pozornosť k úvahám o zmysle a poslaní umenia všeobecne. Opäť sa opieral o Heglove myšlienky „v znázornení ducha v predmete“. Štúr napísal, že v básni musí byť spojenie ducha s bytím, s hmotou, (s predmetnosťou) úplné, prevedené tak, že „idea v básni horujúca predmetnosť preniká a ju takrečno pohybuje“. Slovo, reč, báseň, svojou bohatosťou sú spôsobilejší obsiahnuť hĺbku a plnosť ducha, keďže básnictvo je dokonalejšie od každého iného umenia. Ale keď v básni nie je prepojenie idey a predmetnosti, tak báseň „chabne a nie je výtvorom podareným!. Aj keď básnik opisuje „čistú predmetnosť“ bez idey a bez hlbšieho významu, to ešte neznamená, že vznikne dobrá báseň.

Úvahy o poézii a o povestiach plemien slovanských sa zvoľna menia aj na úvahy vzťahu človeka a prírody. Čím je človek bližšie k prírode, tým viac ho zaujímajú prírodné tajomstvá, tým je obraznosť človeka väčšia a tak sa aj jeho reč stáva – takrečeno – „kvetistejšou“. Ale keď sa človek vzďaľuje od prírody, tak aj umelec má ťažkosť „vmyslieť sa do prvotných názorov, tým viac aj idea rúcho stratí...“

Človek sa môže pozdvihnúť len svojím duchom, akokoľvek je „zúbožený a pred životom prírody porazený“. Príroda a božstvo sú jedno a to isté, a hoci sa v prírode všetko mení, stále to zostáva rovnaké, len v rozličných podobách. Symbolizmus je, podľa Ľudovíta Štúra, prítomný aj v židovskom básnictve a menovite v žalmoch. Židia nezbožňujú prírodu, pretože v ich ponímaní je Boh od prírody oddelený a „nad ňu nekonečne povýšený“. A keď sa chce Boh ukázať vo svojej vznešenosti, tak sa oblieka do prírody a tak zvestuje „mohutnosť a silu svoju“.

Štúr sa opäť vracia k úvahe o slovanských povestiach; podľa neho sa symbolizmus nachádza z veľkej čiastky v najstaršom slovanskom básnictve a to najmä v prostonárodných povestiach. Keď sa však idea a hmota (predmetnosť) dostali do rovnováhy, keď jedna dopĺňa druhú a tvoria nerozdielnu jednotu, tak vtedy „povstáva básnictvo klasické“.

Príroda sa hýbe a trvá nie sama sebou, ale „dačím vyšším“, teda božským princípom, čo bolo známe aj Grékom, ktorí tajnému životu prírody „zvedochtivo“ načúvali. Preto sa v gréckych mýtoch a povestiach bohovia predstavujú v ľudských podobách, či skôr v podobách „bohoľudských,“ zaodiati len v prirodzenom rúchu. Keďže bohovia berú na seba ľudskú podobu, stávajú sa bližším človeku, no aj človek sa tým stáva bližším k bohom. Na týchto princípoch je postavené klasické básnictvo, ktoré oslobodzuje človeka.

Od týchto myšlienok sa Štúr posunul k úvahám, že klasické básnictvo sa „točí okolo tých vzťahov, v ktorých vidieť život vznešenejší“ – ako je rodinná láska, hrdinstvo, priateľstvo, láska k vlasti. Ale na Východe to tak nie je: „v rodine panuje hrubosť viac ako mrav jemný“, ale tiež surovosť, podrobenosť, prispôsobivosť. Ani osobného hrdinstva na Východe nenájdeme; nikto tam nejde do boja z vlastnej vôle ako udatní grécki bojovníci, ktorí len hŕstkou statočných porazili „Peržanov kopy nespočetné“.

Štúr dával v tejto štúdii Grékov ako príklad a vzor nielen Východu, ale aj Západu, nielen západnej civilizácii, ale aj pomerom v slovanských národoch. Napísal, že grécka oddanosť vlasti nie je láskou svetoobčianskou, ale láska k príbuzným a blízkym: „Grék vlasť svoju musel mať takrečeno každý deň pred očima“. Darmo by sme sa po týchto vlastnostiach ohliadali po „svete za vekom klasickým nastupujúcom“.

Na rozdiel od klasickej poézie sa romantické básnictvo rozvíjalo pod vplyvom kresťanskej náuky. Ňou je totiž človek povýšený, pretože Syn Boží prijal na seba ľudskú podobu, tak ako v gréckych mýtoch bohovia mali ľudskú podobu, ale Kristus priblížil človeka k Bohu – na rozdiel od gréckych bohov, ktorí mali priveľa ľudských slabostí. Človek „akoby sa koľko len duchom namáhal, predsa vždy len zostane duchom a telom,“ nemôže sa oslobodiť od svojej ľudskej podstaty.

Ako príklad uviedol Štúr Doktora Fausta, toto „najrozmyseľnejšie básnické dielo Goetheho“. Fausta trápila neodolateľná túžba, chcel vyskúmať tajomstvá sveta a pochopiť vesmír; Faust sa pustil do „učenia všetkých vied“ a myslel si, že tak nájde kľúč od vesmírnych tajomstiev. Sklamal sa a tak sa „pustí do rozkoší a v prúde tomto urobí s čertom zväzok“. Čert – ktorý bol verný svojmu poslaniu – vláči Fausta z „rozkoše do rozkoše“, čo sa Faustovi páči, čo mu chutí, ale Faustovi to dlho nevydrží. Požiadal teda čerta, aby ho „vyviedol z tejto túlačky“ a vrátil ho do sveta krásy a ideálov. Aj v tom mu čert vyhovie, ale Faust sa stretne s vytúženou Helenou, nemôže odolať svojej žiadostivosti a „ide v nechuti ďalej, sám už so sebou v boji, strhaný, bez pokoja“. Faust sa ďalej potáca v žití, nenachádza pokoj, až sa na konci svojej strastiplnej púti dáva na pokánie; obrátil sa k Bohu a v „v tomto skonáva a dosahuje u Boha, plného milosti, odpustenia“.

Faust je však pre Štúra, napriek jeho pokániu, aj obraz úpadku západných hodnôt a deštrukcie civilizačnej hierarchie. Umenie je odrazom tejto skazenosti, najmä „básnictvo stojí v tomto ohľade na prvom mieste“. Ako príklad uviedol Štúr poéziu lorda Byrona, ktorému v poézii nešlo o mravné idey, o ľudské zámery, lež o jednanie a víťazstvo ducha za každých okolností. „Hrdosť je to a Byronovo básnictvo opravdivá apoteóza svojhlavstva, dobrá pre strhancov, ľudí čudných a zúfalcov, nie ale pre tých, ktorým svietia hviezdy jasnejšie.“

Bola to príkra kritika životného štýlu, umenia i politiky západného sveta: „Ľudia biedni a slepí! Nedáva chorý sily životnej, inšie potrebuje svet náš, ako čo mu daktorí prinášate z terajšieho Západu!“

Štúr sa odvrátil s „mrzutosťou“ od prejavov Západu a obrátil sa na „svet náš“ s nádejou, že ho tam potešia radostnejšie výjavy. Vrátil sa k téme, ktorá bola podstatnou a ktorá bola aj v názve jeho spisu: „Široký a veliký svet tento šumí piesňami... a kolujú po ňom povesti prastaré: čože hlásia a oslavujú tie spevy a o čom vypravujú povesti tie starožitné?“

Postavenie a opodstatnenosť človeka v prírode oslavuje slovanská pieseň. V klasickej poézii je „prirodzenosť a duch v úplnom súmere“, čiže v rovnováhe. V romantickej poézii je však duch „nad prirodzenosťou horujúci“, často si zakladá na výmysloch, no slovanská poézia a povesti, sú dovŕšením všetkých predchádzajúcich úsilí poetických. Štúr sa odvolával na ruského slavistu Osipa Maksimoviča Boďanského, ktorý vydal spis „O narodnoj poezii slavianskych plemen“: príroda je jednou z ústredných tém slovanských poetov a národných povestí „stojí s duchom vo zväzku a v družstve“, zo všetkých strán sa mu prihovára, vystríha, ale aj človeku prikyvuje a prisviedča.

Povesti sú najstaršími slovesnými útvarmi slovanského ducha a hoci národ slovenský prežíval iba svoj „detinský vek“, tak obrazotvornosť povestí ďaleko prevyšovali jeho „domýšľavosť a známosť.“ Tak ako u starých Helénov je aj v slovanských povestiach súzvuk ducha a prírody. Piesne aj povesti slovanské sú dôkazom, že myslenie týchto národov je panteistické. Pretože „národ náš, o čom medzi znateľmi viac žiadnej, ani najmenšej pochybnosti niet, siaha pôvodom svojim do Indie, kolísky a pestovateľky panteizmu.“

Ako napísal Štúr, slovanský duch nevytvoril žiadne iné umenie iba „piesnictvo“, ale do neho vdýchli Slovania celú svoju silu, keďže ono najlepšie vyhovovalo ich túžbam. Piesne, básne, povesti môžu vznikať len v takých národoch, ktoré sa držia ľudských princípov, ktoré sú krásne a vznešené, musia mať vo svojom srdci „najviacej toho zápalu vznešeného.“ Nielen umenie, ale aj sám život Slovanov podáva svedectvo, že Slovania boli pohostinní k sebe i k cudzím, o čom poskytli dostatok dôkazov a svedectviev aj inostranní spisovatelia. „Každý cudzinec, cestujúci končinami našimi, stál pod ochranou všetkých... užíval všade úplnej bezpečnosti a zaopatrenia vo všetkom potrebnom.“ Aj cudzinci, ktorí sa rozhodli usadiť na slovanskom území, boli prijímaní s porozumením a láskou. Ak toto zvážime, tak potom „smelo istíme, že takých ľudských ťahov nikde u žiadneho národa k nájdeniu niet. Slovan totiž považoval každého človeka za svojho blížneho a priznával mu rovnaké práva ako komukoľvek inému. Slovania zostávali verní starým zvykom a mravom, rýchlo ale prijali kresťanstvo a tak sa od nikoho „v šetrnosti a láske k blížnemu prevýšiť nedajú.“

Štúr uviedol príklady: ťaženie Poliakov na čele s kráľom Jánom Sobieskim (Janom III. Sobieskim), ktorý porazil v septembri 1683 Turkov pri Viedni, ktoré bolo „dobrovoľné, z čistej náklonnosti ku kresťanstvu a bez všetkých nárokov“, alebo vtrhnutie ruského cára Alexandra na čele spojeneckých vojsk do Paríža v marci roku 1814, po ktorom nasledovala Napoleonova abdikácia. Rusi sa nechceli pomstiť francúzskemu národu za Napoleonovo ťaženie proti Rusom, za obsadenie (a následne vypálenie) Moskvy. Hoci povaha Slovanov je taká, že v „krajnostiach sa popustí, zas ale lepšia stránka jeho ducha víťazí.“

Na záver tohto spisu sa Štúr zapodieval úvahou, čo viedlo slovanské národy k vypestovania prostonárodného básnictva, aké mal pohnútky a motívy. Podľa neho tomu „dopomáhala aj zem, na ktorej Slovania sú rozložení“. Krajiny popri Dunaji sú zväčša rovinaté, len kde-tu sú „obsiate pahorkovými horami“, aj v Bulharsku a dvíhajú vrchy do výšky, podobne tak v slovenských Tatrách, ale to nie sú príkre alpské končiare, ktoré sú večne zasnežené a nedostupné. Väčšina slovanských území je úrodná, nie je tam pieskovitá pôda, ale žírnu slovanskú zem pretínajú bystré rieky „vážne sa valiace“, a tieto okolnosti vplývajú na obrazotvornosť, na citlivé slovanské duše „vo vábivom i bujnom rozživotnení... zapaľujú mocnú obrazotvornosť, vlievajú do duše túžbu a otvárajú pole k dejstvám odvážnym a bohatým.“

Smerom na sever, kde žijú slovanské národy, najmä v zemiach poľských, lužických ale aj ruských, sa už prejavuje „pošmúrnosť severná,“ krajina je menej farbistá, počasie chladnejšie. Na vplyv kultúry v týchto zemiach mal vplyv aj spôsob života predkov. V mnohých oblastiach žili Slovania osamotene, „nebývali hromadne na jednom mieste, ale roztrúsene a osobitne“. To sa odráža aj v ich prístupe k životu, osobitne vo vzťahu k prírode, ktorá podstatne ovplyvnila zvyky, tradície, kultúru. „V poli stojí dom osamotený, v ňom prežíva rodina časy svoje, ale v tejto osamotenosti je človek otočený samou prírodou...“

Okrem prírody sa títo ľudia nemajú možnosť stretávať s inými ľuďmi, „obcovať“ so spoločnosťou a tak sa o to srdečnejšie primkýnajú k rodine a k prírode. Bydlisko rodiny, príroda, sú preto v básnictve slovanskom ustavičné, je to „neuhasná túžba po dome a rodine“. Je to láska v slovanských piesňach v „tak častom spomínanom a ospevovanom čírom poli“.

 

ROZPOMÍNANIE


Sedíme oproti sebe, nie som si celkom istý, či sme v nejakom lepšom hoteli či vo vinárni, alebo len v hostinci, či je to v Prešporku, Pešti alebo vo Viedni, či kdesi v nejakom salóne zjavne vznešenej rodiny. Na okrúhlom stolíku máme šálky s kávou, ale aj malé poháriky s akousi pálenkou a hneď vedľa džbánik s vínom. Každému podľa chuti. Ale kde to sedíme? Neviem si veru spomenúť... Napokon, na tom nezáleží. Keď privriem viečka a trochu zaostrím zrak, zdá sa mi, že hľadím do zrkadla, že pozorujem sám seba: tá istá podlhovastá tvár, tie isté uhrančivé a prenikavo hľadiace oči, ten istý nos a ostrá brada s bohatými fúzami; len vlasy nad vysokým čelom a na hlave sú o čosi redšie. Oblečený je s vyberanou eleganciou, vidno, že si tak ako ja dáva na svojom vzhľade záležať. Aj postavou, aj gestami sme si takmer podobní; a predsa koľko je medzi nami fatálnych rozdielností!

Nielenže neviem, v akom sme priestore, ale ani v akom čase: je to niekedy pred uhorským snemom v Prešporku či počas neho? Vtedy sme si vcelku porozumeli... Alebo až po povstaní a jeho úteku z Uhorska? Sedíme tu, aby sme si vysvetlili nevysvetliteľné: dlho mlčíme a keď hovoríme, tak sme si vedomí vážnosti každého slova.

 „Škoda, pán Kossuth, že ste nepochopili naše požiadavky a potreby. Škoda, že ste povedali čosi v tom zmysle, že slovenský národ vlastne nejestvuje. A pritom vy ste pôvodom Slovák.“

„Škoda, pán Štúr, že vy ste nepochopili základnú myšlienku našej revolúcie. Oslobodiť Uhorsko od rakúskeho útlaku! Škoda, že ste sa postavili na stranu reakčných Habsburgov. Nie som pôvodom Slovák. Narodil som sa v Uhorsku..!“

Hľadíme prísne na seba, ale v našich pohľadoch nie je nenávisť; len pocit hlbokého a priam tragického nedorozumenia. 

 „A vy ste zase nepochopili základnú myšlienku nášho národného snaženia. Asi by sme si mali kadečo vysvetliť,“ nadhodil som opatrne. „Slovensko je súčasťou Uhorska. Keď sa niekto narodí v Turčianskej stolici a od detstva hovorí po slovensky, tak má zaiste slovenské korene.“

 „To nič neznamená,“ odsekol Kossuth. „A záleží na tom? Moja matka bola prešovská Nemka, takže mám aj nemecké korene. A vyrastal som na Zemplíne, kde sa hovorilo maďarsky...Ale ako vravím, to nič neznamená. Pre mňa nie je dôležité, či ste Maďar, Nemec, Poliak, Rus alebo Slovák. My sme tu všetci pomiešaní a pospájaní spoločnými  koreňmi.“

 „A čo je teda pre vás dôležité?“ spýtal som sa.

Nadýchol sa.„Aké má človek názory! To je pre mňa dôležité..! Či je pokrokový, liberálny, konzervatívny alebo priam reakcionársky...“

 „Chcete vari naznačiť, že by som mohol byť čosi ako reakcionár? Alebo sa chovať ako konzervatívec? Tak ste potom zabudli na moje vystúpenia na uhorskom sneme! Veď tam sme sa v názoroch zhodli...“

Kossuth chvíľu mlčal. „Áno, tam sme sa zhodli,“ pripustil neochotne. „Aj na tom známom plese počas onoho pamätného snemu sme si vymenili priateľské slová. Vtedy sme boli na spoločnom brehu rieky. Tam sme mali takmer rovnaké postoje. Chceli sme viac slobody, zrušenie poddanských zákonov... A to sa nám aj podarilo.“

 „Nevyhnutnosť z nás urobila spojencov,“ odvetil som pokojne. „Uspeli sme v tomto úsilí. Presadili sme zrušenie urbárskych zákonov. Lenže... to už nám na chrbát dýchala revolúcia. A potom sa naše cesty rozišli.“

 „Kvôli revolúcii? Vy ste chceli inú revolúciu ako my, Maďari?“

 „Samozrejme, že inú!“ zvolal som zvýšeným hlasom. „Veď vy ste revolúciu chceli iba pre seba! Nemaďarské národy v Uhorsku boli pre vás ničím..! Ako ste si mohli myslieť, že sa postavíme na vašu stranu? Po toľkých rokoch ponižovania a ústrkov! Mám vám predložiť zoznam všetkých krívd, ktoré Maďari spáchali na slovenskom ľude? To by sme sa nedočkali rána..!“

Kossuth otrčil dlaň, akoby sa chcel brániť. „Počkajte! Hovoríme predsa o revolúcii, o jej myšlienkach, princípoch, cieľoch... a nie o nejakých národných záujmoch! Keď sme sa vzopreli proti rakúskej ríši, tak sme chceli slobodu a demokraciu!“

Prerušil som ho. „Čo máte na mysli, keď hovoríte o nejakých národných záujmoch? Máte na mysli, že národné záujmy slovenského národa vás nezaujímajú, že sú vám cudzie, že nimi opovrhujete? Že hájiť záujmy iných národov, ako národa maďarského, sú revolúcii cudzie? Ak je to tak, nuž potom je vaša revolúcia inou, ako tá naša...“

 „Mali ste sa postaviť na našu stranu,“ povedal Kossuth, „a staré krivdy by sa napravili. Mali sme spoločne zničiť reakčnú rakúsku vládu... Potom by sa aj naše vzťahy zlepšili!“

Zavrtel som hlavou. „Nie. Neverím vám, pán Kossuth, neverím vám, aj keď možno hovoríte pravdu. Sám sebe protirečíte. Zabudli ste, že ste povedali, že treba zlapať Štúra, Hurbana Hodžu a že slovenský národ prestane jestvovať? Alebo keď ste povedali čosi o tom, že neviete, čo je to slovenský národ? Ako sme mohli veriť, že nám tá vaša revolúcia prospeje?“

Zvýšil som hlas. „Práve preto sme sa postavili na stranu Viedne, že sme vám neverili! A že sme chceli docieliť, aby sme mali národné práva, školy, vlastný jazyk, cirkev, úrady, súdy...“

 „Aj tak vám to nepomohlo,“ zašomral Kossuth. „Cisársky dvor vás využil, použil a potom odkopol! Čo ste získali? Nič...Len čo ste si utŕžili hanbu!“

 „Dnes už sme múdri aj my! Máte, bohužiaľ, pravdu. Podviedli nás. Tak ako vás podviedla stará a konzervatívna maďarská šľachta.“

Kossuth neochotne prikývol. „Áno, aj mňa sa zbavili, keď išlo o ich privilégiá. Ale na podstate to nič nemení. Vy ste sa postavili proti revolúcii. Chcete povedať, že to tak nie je?“

 „Neboli sme proti revolúcii,“ namietal som. „My sme boli proti maďarskému útlaku a ponižovaniu. My sme mali našu revolúciu!“

 „Revolúcia proti revolúcii?“ Kossuth sa uškrnul. „To nedáva zmysel...“

 „Tvárite sa ako revolucionár, no vaše názory neboli ktovieako revolučné,“ odsekol som. „Opakujem: ako môžete chcieť slobodu pre Maďarov na úkor ostatných národov v Uhorsku?

Čo je na tom revolučné? Sloboda je nedeliteľná... A okrem toho... veľmi dobre si pamätám, že na sneme ste hovorili o tom, že bieda ľudu je osudová, že taký je nemeniteľný beh sveta. Takto rozmýšľa revolucionár, za akého sa vydávate? Revolucionár chce beh sveta zmeniť, a nie sa vyhovárať na osud? Vy ste nielen nacionalista, ale aj spiatočník...“

Kossuth sa vzpriamil, zvraštil obočie. „To sa teda mýlite! Pre maďarský národ som bol symbolom revolúcie! Ako Sándor Petöfi...Narodil som sa ako Maďar, bol som vychovaný ako Maďar!“

„Dvaja Slováci na čele maďarskej revolúcie...“ zahundral som sám pre seba; neviem, či ma Kossuth počul, pretože neprítomne hľadel ponad moje plece. Chcel mu ešte pripomenúť, že slovo košút je odvodené od slovenského slova koza či cap, a aj rodinný erb tejto rodiny zobrazuje capa. No zdržal som sa. „Striasť zo seba kliatbu osudu,“ povedal som hlasnejšie. „To je revolučné. A odstrániť poddanstvo. Ani tu sme si celkom neporozumeli. Áno, aj vy ste chceli poddanstvo odstrániť, ale nie vykúpenia, nie bez náhrady...!“

„Bez vykúpenia a bez náhrady by to bolo nemysliteľné,“ povedal pokojne Kossuth. „Veď majitelia pôdy by tým stratili značné sumy...“

„Takže vám išlo o majiteľov pôdy a nie o poddaných,“ odvetil som rovnako pokojne. „A z čoho by to mali poddaní zaplatiť? Už len tým, že na tej pôde pracovali ako otroci, už tým to mnohokrát preplatili! Musíte dobre vedieť, že bol nezmysel od nich žiadať nejakú náhradu a vykúpenie. Ako vidno, vaša revolúcia sa končí pri bránach vznešených uhorských rodín!“ 

Kossuth mierne zvýšil hlas. „To už máme za sebou. Snem sa rozhodol, poddanstvo je zrušené. Prečo sa k tomu vracať?“

Hneď som neodpovedal; zhľadúval som vhodné slová, aby som neprekročil hranicu, za ktorou by sme si už nikdy neporozumeli. „Prečo sa k tomu vracať?“ spýtal som sa opatrne. „Možno preto, aby bol nám, aj budúcim jasné, ako si kto počínal. Aby sa o mne nehovorilo, že som bol reakcionár a vy že ste boli vodca revolúcie. Ale aj preto, aby sa nezabudlo, ako ste sa opovržlivo vyjadrovali o slovenskom národe. Aby sa nezabudlo, aký bol maďarský útlak. Aj kvôli tomu sme sa spojili s Viedňou, a nie s vami!“

Na Kossuthovi bolo vidno, že sa musí ovládať. „Musíte predsa vedieť, že som svoje názory čiastočne zmenil. Pripúšťam, že nemaďarské národy v Uhorsku majú mať rovnaké práva ako Maďari. Verejne som to priznal! Tak ma z toho neobviňujte!“

„Neskoro,“ zašomral som. „Mali ste na to myslieť, keď ste písali tie vaše ohováračské pamflety do Pesti Hírlap... Keď ste ako predseda vlády útočili na slovenských dobrovoľníkov! Keď vaši vojaci vešali Slovákov! Keď ste nám odopierali základné práva! Koho mám z toho obviňovať?“ Rázne som zavrtel hlavou. „Nie, pán Kossuth, pravda nie je na vašej strane. A pritom je dosť možné, že vás budú ospevovať ako hrdinu revolúcie, vy budete niesť zástavu pravdy a o mne sa bude pochybovať... Už teraz sa nechal počuť Marx, že Slovania sú zradcovia revolúcie, už teraz, aj predtým, sa na vašu stranu prikláňali Poliaci, aj Bakunin nám radil, aby sme sa spojili s Maďarmi proti Viedni... O tom všetkom sa bude hovoriť! Ale nech sa hovorí aj o tom, čo nás k tomu donútilo! A vy viete čo to bolo! Vaša spupnosť, namyslenosť, falošná predstava akejsi maďarskej nadradenosti..!“

Kossuth otrčil dlaň, akoby chcel zastaviť prúd mojich slov, ktorý bol čoraz podráždenejší. „Nuž dobre, dobre...Niekedy si treba priznať, že sa človek mýli. Ale povedzte vy teraz mne, pán Štúr, keď už sa toľko dožadujete historickej pravdy, prečo ste boli taký servilný k cisárovi a jeho vláde? Veď na Slovanskom sneme v Prahe ste burácali priam ako jakobín a otvorene ste žiadali koniec monarchie! A zrazu aká premena..! Mám vám pripomenúť vaše slová?“

„Nič mi nemusíte pripomínať,“ prerušil som rázne Kossutha. „Veľmi dobre viem, čo som povedal. A myslel som to tak, ako som to povedal! Na sneme bola revolučná eufória, verili sme, že monarchia padne... Žiaľ, nestalo sa. Museli sme sa prispôsobiť situácii. A ku komu sme sa mali pripojiť? K vám? Veď vy ste išli proti nášmu bytostnému jestvovaniu...“

„Ako vravím... to nič nemení na skutočnosti, že ste stáli na nesprávnej strane! Na strane reakcionárov!“ Kossuth sa snažil upokojiť. „Stretli sme sa a zase rozišli,“ povedal zmierlivo. „Vy máte časť pravdy, ja mám časť pravdy. Aj keď, ako ste vy povedali, že sloboda je nedeliteľná, tak aj pravda je nedeliteľná. Nemôže to byť ako v biblii: áno, áno – nie, nie. Musíte si vybrať!“

„Nie celkom s vami súhlasím... Nielen v biblii, ale aj v politike platí áno, áno – nie, nie. A pýtate sa, či sme stáli na strane reakcionárov? Hľadali sme spojenca, ktorý by podporil naše nároky a naše záujmy. Na vašej strane by sme márne hľadali ochotu vyhovieť..! Ak hľadáte chybu, tak ju hľadajte u vás!“

 „Chyby sme urobili na oboch stranách,“ prikývol Kossuth zmierlivo. „Nebudeme si ich teraz vyčítať. Lenže vy ste sa spojili aj s ruskými kozákmi, aby ste nás porazili... ale ani to vám nepomohlo. Viedeň nesplnila ani jednu vašu požiadavku!“

 „Ruské vojsko pozval rakúsky cisár,“ namietal som. „Dohodli sa s cárom Mikulášom. Nemôžete predsa tvrdiť, že to bola akási naša chyba...Pravda je však, že ruskí vojaci pomohli poraziť maďarské povstanie...“

 „Aj s pomocou vašich dobrovoľníkov. Postavili ste sa bok po boku najreakčnejšiemu režimu na svete...“

„Rusi sú naši prirodzení spojenci. Je to najväčší slovanský národ! Kto nám pomôže, ak nie oni? Okrem toho, mal by som vám pripomenúť, že nikdy som sa pochvalne nevyjadroval o cárskom režime. Samoderžavie nám nemôže byť vzorom. V Rusku sa musí systém zmeniť.“

Kossuth zavrtel hlavou. „To sa ešte načakáte! V takej veľkej krajine je možné vládnuť len despoticky. Necitovali ste cára Mikuláša, že vládnuť môžu len štáty despotické? Hádam si len nemyslíte, že by v Rusku mohla byť niekedy demokracia...Pripadáte mi ako politický romantik a pomýlený idealista. Nebolo by pre vás lepším riešením postaviť sa proti rakúskej vláde a proti cisárovi? Nemali ste hľadať cesty k ozajstnej revolúcii? K nám?“

„Vy ste tú cestu zarúbali, pán Kossuth!“ zvolal som hnevlivo. „Točíme sa v kruhu ako pes za svojím chvostom...Ako sme sa mohli pridať na vašu stranu a biť sa za vaše idey, keď nám išlo práve o to, aby sme sa spod týchto ideí oslobodili! Veď to nedáva zmysel!“

„Možno by sme predsa len našli spoločnú reč,“ nadhodil Kossuth. „Ak by sme na cisára a jeho vládu pritlačili, ak by sme vydržali a v revolúcii uspeli... tak by sme našli riešenie, ktoré by mohlo vyhovovať aj nemaďarským národom v Uhorsku. Teda aj Slovákom!“

 „Tomu ani vy sám neveríte! A Slováci vám už neveria ani slovo...Správali by ste sa rovnako ako viedenská vláda! Ba možno ešte horšie... Vy o mne hovoríte, že som vystupoval ako jakobín? Ale ako ste konali vy? Prekrúcali ste skutočnosť! Vraj, keď hovoríte o maďarskom národe, tak nemyslíte len na maďarskú národnosť, ale myslíte tým všetkých verných synov našej vlasti bez ohľadu na národnosť, jazyk či vieru, ktorí si udržujú lásku k vlasti v tej štátnosti, v tom štátnom zriadení, v podobe ktorého má Uhorsko už tisíc rokov svoje miesto v európskej národnej rodine, ktorí si želajú, aby Uhorsko bolo aj v budúcnosti Uhorsko, jednotné, pevné a celistvé. Pán Kossuth... Dobre som vás citoval? Ako môžete čosi také vysloviť? Uhorsko jednotné, pevné a celistvé? Lenže...bez práv národov, ktoré v ňom žijú? Tvrdili ste aj to, že národný jazyk nestačí na to, aby sa z národnosti stal národ! A mám vás opäť citovať, pán Kossuth? Kto tvrdil, že ... ja nikdy, ale nikdy, pod svätou korunou uhorskou neuznám inú národnosť ani iný národ ako maďarský. Viem, že žijú ľudia a národné rody, ktoré hovoria iným jazykom, ale ani jeden ďalší národ tu neexistuje. Alebo ako mi chcete vysvetliť, že počas prešporského snemu ma vaši fanatickí juráti a stúpenci chceli zbiť? Veď som pred nimi musel ujsť do Viedne..! A kto neskôr na mňa vydal zatykač?“

Kossuth odul pery, akoby chcel zo seba vyfúknuť zlosť. „Už som vám predsa pred chvíľou povedal, že som svoje názory zmenil! Revidoval som tézy o národnostiach, viete o tom? V emigrácii, v Turecku, v meste  Kütahya, už v roku 1851, som pripravil plán ústavy, ktorý mal usporiadať vzťahy Maďarov a iných národov v Uhorsku na princípe rovnoprávnosti. Mala vzniknúť akási podunajská konfederácia. Na to by sa tiež nemalo zabúdať! Chcel som premeniť feudálnu spoločnosť na občiansku... a kvôli tomu som chcel etnicky jednotné Uhorsko! No odmietam tvrdenia, že Maďari chceli zakázať materinský jazyk v osobnom styku medzi ľuďmi... Išlo mi o štátny jazyk, tak to malo byť v občianskej a cirkevnej administratíve, vo vláde, súdnictve, polícii, pri výbere daní... Lenže...nebola to dobrá cesta!“

„Veď to sú podstatné národné orgány a inštitúcie! Chceli ste priznať národné práva Rumunom, Chorvátom, Srbom... ale so Slovákmi ste ani potom nerátali! Nuž... ešteže ste si aspoň čiastočne priznali svoju chybu,“ zašomral som.

Kossuth neochotne prikývol. „Aj vy by ste si ju mali priznať..!“

„Keby sme mali s maďarskými úradmi a útlakom iné skúsenosti, tak by som bol za to, aby sme sa postavili proti Habsburgovcom spolu s vami. Ale už pochopte, že to nebolo možné, ani len predstaviteľné! Dohoda s vami naozaj nebola možná..!“

„Nabádal vás k tomu Bakunin. Aj podaktorí významní Slováci boli toho názoru, že Viedeň nikdy nebude na strane revolúcie... Záborský vás na to upozorňoval! Ani Kalinčiak nebol na vašej strane... Počas revolúcie chodil s maďarskou kokardou pripnutou na kabáte! A dobre viete, že aj veľa prostých ľudí na hornom Uhorsku sa nebálo maďarských revolucionárov, ale slovenských dobrovoľníkov... Tí rabovali a kradli!“ „A Maďari zase zatvárali... a vešali! Chcete to vari ospravedlniť?“

„Boli sme vo vojne,“ povedal Kossuth previnilo. „Nechcem to ospravedlňovať. Ja som si odsedel  tri roky vo väzení a nikto sa neospravedlnil. Ale mohol by som sa vás spýtať, či ste súhlasili s vyčíňaním vašich dobrovoľníkov v Starej Turej? O čo boli lepší ako naši vojaci?“ „Bol som z toho zhrozený,“ zašomral som. „Ale súhlasím s vami... boli sme vo vojne!“

Odmlčali sme sa, akoby nám došli slová. 
„Uhorské dejiny by mohli byť iné, keby sme v revolúcii nešli proti sebe,“ povedal po chvíli Kossuth.

„Po revolúcii už nebudú jedny uhorské dejiny,“ odvetil som. „Budú dejiny maďarské a dejiny slovenské...Vás za vašu politiku kritizoval aj István Szechényi, vyčítal vám vašu netrpezlivosť a víziu pomaďarčovania Uhorska za každú cenu. Nie je tak? Aj Szechényi si prial maďarské Uhorsko, ale bol aspoň natoľko rozumný, že chcel, aby bola maďarská kultúra príťažlivá aj pre nemaďarské národy v Uhorsku... a potom by sa nemaďarské národy pomaďarčili samy, nech by to trvalo aj sto rokov...“

 „To bola naivná predstava!“ odsekol Kossuth. „Nie je to otázka kultúry, ale politiky!“

 „Politiky, ktorá chcela Slovákov pomaďarčiť... ktorá chcela slovenský národ úplne zničiť, vymazať spomedzi európskych národov! Taký bol váš cieľ, darmo ste ho prikrývali plášťom nejakej hospodárskej prosperity, celistvosti Uhorska, občianskej solidarity... Nie. Čosi také sa nemôže nikdy podariť. Národ nemožno zahrabať pod zem ako zdochnutú ovcu... Vy ste sa o to pokúšali a nech už vás budú akokoľvek velebiť a stavať vám pomníky, to sa s vami ponesie dejinami... Nesnažte sa ma presvedčiť!“

Kossuth sa mračil. „Vidím, že sa nezhodneme. Každý si odnesie svoju pravdu. Ale aspoň sme sa dostali na určitý prah... na prah zmúdrenia. A možno aj porozumenia. Možno sa stretneme v lepších časoch.“

Pokrčil som plecami. „Možno. A možno nie.“

Kossuth sa postavil a ponad stolík mi podával ruku; aj ja som sa postavil a keď som mu chcel ruku stisnúť, videl som iba prázdne kreslo.

Kossuth sa stratil ako zlý duch.

 

VÍZIA O SLOVANSKOM SVETE
 

Keď sa Karel Havlíček Borovský vrátil zo svojho osemnásťmesačného pôsobenia v cárskom Rusku, kde bol od januára 1843 do júla 1844, napísal sériu článkov „Obrazy z Rus“, ktoré vychádzali v pražských novinách Květy, Česká včela, Časopis Českého muzea. Ľudovít Štúr tieto úvahy čítal a nepochybne si aj na základe Havlíčkových postrehov utváral obraz o vtedajšom Rusku.

Havlíčkove „obrazy“ o Rusku, o ruskej realite o spoločnosti, o kultúre, náboženstve, o cárskom samoderžaviu, boli rozporuplné, no prevažne kritické. Havlíček pôsobil ako vychovávateľ u ruského profesora literatúry Stepana Petroviča Ševyrjova, kde vyučoval jeho syna a synovca. Ševyrjov prednášal aj modernú, súčasnú literatúru slovanských národov. V časopise Moskvitjanin sa priaznivo a s obdivom zmieňoval o českom myslení. Dokonca gróf Stroganov, ktorý bol popredný predstaviteľ najvyšších moskovských škôl – Havlíčkovi ho predstavil Boďanskij –, ho uviedol do funkcie, pričom, ako Havlíček neskôr napísal: „Na stole ležel Slovanský zeměvid p. Šafaříkův, Rukop. králodvor., Erbenovy Nár, písně, Čelakovského Ohlas pís. čes. a rus., Jablonského básně, Hankovy písně, Rubeš. dekl., České besedy, Čelak. Slov. nár. pís. a mnoha jiných českých knih.“

Havlíček si uvedomoval, aké je dôležité naučiť sa slovanské reči, osobitne ruštinu a krátko po svojom príchode do Moskvy napísal: „Mnoho klausul a mravních naučení dalo by se z této udalosti načerpati, mně nejvíce jedno leží na srdci a na jazyku. Když se vy, páni na Vltavě a na Labi, na Moravě a Hronu, nechcete učiti jazyku svému mateřskému, budou se za vás učiti v Paříži, v Berlíně, v Moskvě a snad i brzo v Pekinku, a odtud budou za 100 let k Bohemcům chodit učit je českému pravopisu. Mějte se zatím dobře!“

Karel Havlíček bol prijatý vľúdne, s úctou, sám napísal, že „kromě francouzské země není cizinec nikdé tak vlídně a zdvořile přijat jako v Rusích (totiž od lidu, nebot o úřadech zde nemluvím) ; aniž se kde jinde u lidu větší šetrnosti a snášelivosti k cizím obyčejům a k cizímu smýšlení najíti může: I o náboženství, v kterém lidé nejméně snášeliví bývají, totéž se říci musí, a vedle pravoslavných chrámů najdeme v Moskvě tři katolické, protestantské každého vyznání, ba i mečetu mohamedánskou, které prostý Rus, ač do nich nevstupuje, přece v uctivosti má.“

Nadovšetko je však pre ruský ľud pravoslávie: „Pravoslavná víra však přece tak velmi v duši každého Rusa vkořeněna jest, že se mu ani možnou věcí nezdá, aby mohl jinou vyznávati, zdá se mu jako jazyk jiţ přirozena, jako by se s ní každý Rus jiţ na svět rodil.“ Havlíček podrobne opísal svoju návštevu pravoslávneho chrámu, kde mal možnosť ako vzácny hosť sedieť vedľa metropolitu Filaréta. Emotívne znejú jeho slová o pravosláví, keď zaznamenal slová arcidiakona: „Kdo se protiví světlu pravdy Boží, a temnotu duše své rozšiřuje v národu! – a pomlčev trochu, hlasem jako bouře: Proklat budiž! Tu se všichni starcové povznesli z křesel svých a mírným, třesoucím se hlasem opakovali třikrát: Proklat budiž! Proklat budiž! Proklat budiž! A opět diakon: „Kdo životy a duše bratří svých svěřeny maje nepracuje k jejich blaženosti, nýbrž k záhubě! – Proklat budiž! a všichni otcové opětovali třikrát: Proklat budiž! V celém shromážděném lidu nebylo ani hnutí, a já sám stál jsem překvapením jako omámen.“

Pravoslávnu cirkev považoval Havlíček za oporu celej ruskej spoločnosti: napísal, že „na Ruskou zem hledí skoro všechni národy evropejské s jakýmsi ousměškem“, a mnoho západných národov sa pýta, čo môže byť odtiaľ dobré? Ale múdry človek sa učí aj od nepohyblivého kameňa, aj od mravčeka, tak by aj starodávna Európa mala nájsť poučenie od Ruska.

Ľudovít Štúr nikdy v Rusku nebol; tieto silné Havlíčkove zážitky však na neho mohli mocne zapôsobiť.

Karel Havlíček v tom čase preložil vynikajúce dielo Gogoľove Mŕtve duše. Je to prísna kritika ruskej spoločnosti tých čias; Havlíček si uvedomoval rozporuplnosť doby, v ktorej Rusi žili.

Hoci mnoho postrehov Havlíčka bolo obdivných, vyjadroval sa čoraz častejšie aj kriticky: videl príkre rozdiely medzi šľachtou a jednoduchým ľudom. „Co je pán, šlechta ? Voní pižmem; co je mužík, nevoľník, kaftanová čeleď, zas juchtovinou…, která také časem svým, jak se snadně předvídati může, úplně zvítězí nad pižmem.“ Medzi ruskou šľachtou a ostatnými ľuďmi je podstatný rozdiel.

Havlíček nemilosrdne odsudzoval aj kupecký stav. Kritizoval kupcov, ktorí boli vznikajúcou strednou triedou. Boli to mešťania, ich spôsoby – obchodné, spoločenské, osobné – boli hrubé, neraz až primitívne. „Kliď se po svých, my nečtem žádné knihy!“ křikne kupec z provincie na roznášeče knih, který mu zboží své schvaluje, a dobře má, neboť sám za něho stojím, že jest moudřejší než spisovatelé oněch knih, které se mu ku koupi nabízejí, co by se tedy z takových knih naučiti mohl pro sebe potřebného a užitečného.“ Havlíček takisto kritizoval kupcov, že klamú, „jakousi podivnou důsledností považuje se ošizenu býti co pouhý a přirozený následek nezkušenosti, a kdo ošiditi dovedl, vzal slušnou náhradu za převahu ducha a chytrost svou.“

Typickou havlíčkovskou iróniou opísal úsilie kupcov dostať sa do „vyšších kruhov“, medzi šľachtu a generálov: „I staří kupcové za velikou čest si kladou se šlechtou a obzvláště generálského činu obcovati. Zvláště při svých hostinách dávají si vždycky mnoho práce, aby aspoň jednoho generála mezi sebou měli, jelikož tím celá hostina panštějšího rázu nabývá, snědla-li se pod presidentstvím některého prevoschoditělstva (titul generála). Tato pošetilost již tak zvšeobecněla, že v řeči své rozdělují traktace dle velikosti a nádhernosti na dvě třídy: první se jmenuje oběd s generálem a druhá bez generála: rozumí se, že také s generálem větší rozmanitost jídel a vín nastává.“

Havlíček sa veľmi podrobne venoval aj takým problémom, ako je postavenie cudzincov v Rusku, ako ich Rusi vnímajú v kontexte vlastných historických skúseností. Cudzinci boli v Rusku čosi nevítané, ozaj cudzorodé a nebezpečné: „Jak bolestný, nešťastný a hanebný vplyv vzalo jho tatarské na další osud ruského národu, o tom by se daly mnohé truchlivé věci vypravovat: od té doby usídliío se úplné chlapství a poroba v Ruské říši. Nikdy přec potomci jednoho národu neutiskují se vespolek tak nelidsky, jako je hněte cizinec, u kterého se s zištností také spojuje národní zášť a opovržení, jaké skoro všichni sousední národové proti sobě mívají. Že největší část úvazků chlapských (leibeigen), v jakých selský lid ruský až dosaváde stojí, z této doby pochází, na to již svědčí pouhé jméno sedláka; slove totiž v Rusích ještě podnes křesťanem.“  

Svojský je Havlíčkov postreh o cárovne Kataríne II., ktorá bola Nemka, no dušu mala ruskú: „I při cářici Kateřině toho máme podivný příklad. Tato z německé krve pošlá princezka do takové nenávisti si vzala všechno německé, že se mu všude protivila; Rogersonovi, anglickému lékaři svému, řekla prý, když jí pouštěl žilou: „Pusťte, pusťte mi hodně, ať mi nezůstane ani kapky té německé krve v žilách.“

Havlíček podrobne opísal, ako sa Rusi dokážu zabávať, ako pritom zabúdajú na svoje ťažkosti, akí sú otvorení a dobrosrdeční; napriek tomu je aj v tejto spoločnosti veľký rozdiel medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami, medzi mužíkmi, strednou kupeckou vrstvou, vládnymi úradníkmi a šľachtou. Napriek tomu, že nešetril sympatiami, predsa len varoval českého, teda aj slovenského čitateľa: „přátelsky radíme, aby se všeho varoval, cokoliv z Rus přichází, třeba to jen byl dost nepatrný krůček; i ten může celou domácnost zasmraditi.“

Havlíček kritizoval aj spôsob, akým ruskí vzdelanci vychovávajú svoje deti: hoci bohatšie ruské dietka prichádzajú do Moskvy z rôznych oblastí, sú ustrojené v národných krojoch, ktoré nie sú žiadnými lacnými odevmi, ale len čo sa dostanú do škôl a k vzdelávaniu, ihneď „od národního jazyka a obyčejův skrze cizozemské své vychovatele odlučováni bývají a tak národnost jen povrchně na sobě nosí, vnitřku ale v duši i v srdci zahnízdí se chladná cizozemština. Mládež arci nenosí národnost ani v sobě ani na sobě.“

Havlíček vo svojom texte podotkol, že lepšia situácia nie je v tomto ohľade ani v Čechách.

Postrehy K. H. Borovského z Ruska sú zmesou článkov, esejí, úvah, pozitívnych aj negatívnych hodnotení o ruskej realite. Niekedy prevládajú vyslovené priaznivé názory, inokedy však veľmi prísne a odsudzujúce. Keď opisoval početné zábavy a veselice v Moskve, napísal, že konečne len „tma a zima rozeženou podnapilý lid na všechny strany domů, kočáry již dávno před tím se byly rozejely a jenom v cikánských boudách a v okolních hospodách panuje ještě zpěv, pití a veselost.“

Havlíček si všimol aj rozporuplný vzťah Rusov k cudzincom; na jednej strane sú k nim nedôverčiví, opatrní, až nepriateľskí, no jedným dychom sa im chcú podobať, chcú hovoriť po francúzsky či po nemecky, obdivujú – aj opovrhujú – západniarskymi maniermi, tradíciami, zvykmi, ba aj náboženstvom. Vedia byť súčasne veľmi priateľskí, oddaní, keď si získajú dôveru, tak obnažia svoju širokú slovanskú dušu. Ale vplyv západnej kultúry sa prejavoval iba vo vyšších kruhoch, kým prostý ľud je ľahostajný, nevedomý, drží sa svojich zvykov a tradícií. Prísny bol jeho pohľad na ruskú šľachtu, ale aj na zahraničných vychovávateľov: „Málokterý ze všech těchto pedagogů zná aspoň poněkud poměry ruské, a proto se od nich také mládež pro život budoucí, pro život ruský vzdělati nemůže; nejvíce vnitřně nenávidí národ ruský a všemu ruskému se jen posmívají, jenom své neruské za něco ceníce, a odtud se pak béře odvrácenost šlechty ruské od všeho domácího a nemoudrá touha po všem zahraničném, třebas to opravdu mnohem horší by1o.“

Veľmi podrobne potom Havlíček opisuje, aký vplyv majú na ruskú spoločnosť zahraniční umelci, hudobníci, herci, architekti, aké majetky ovládajú zahraniční obchodníci. „Opera ruská bývá, jen někdy jako naše nedělní české divadlo; takto ale je v Petrohradě italská, v Moskvě německá opera. Německá opera! Za 100 let již na to bude muset historik umění ruského důkladné vésti důkazy, aby jen tomu Rusové uvěřili, že u nich nebyla ruská, nýbrž německá opera!“

Havlíček sa vysmieval aj z prístupu ruských úradníkov k cudzincom, pokiaľ ide – napríklad – k vybavovaniu povolenia pobytu v Rusku a predĺženia platnosti pasov: „Proti každému jedu vyrostl kazijed, a každé zlé na světě má blízko sebe něco dobrého. Jeden jed, jedno zlé na světě jsou činovníci (úředníci) ruští, zvláště ti, kteří nad pasy bdíti mají: tito pánové ve flegmě a váhavosti co do práce a zas v bystrosti a neunavenosti co do braní peněz sotva kde jinde rovných sobě mají. Na každou otázku: „je-li již pas můj podepsán“, odpovídají vždycky všichni činovníci od Černého až k Ledovému moři, od Krakova aţ do Ameriky jediným slovem „zavtra“ (zejtra)“.

Havlíčkova kritika ruských pomerov je prísna, ale trefná a presná. Láskavá i neúprosná. Netajil sa obdivom k tomu, čo bolo v Rusku pozitívne, ale bol aj nemilosrdný, ironický, až hnevlivý k tomu, čo špatilo ruskú spoločnosť.

Ľudovít Štúr nemal takú skúsenosť ako Karel Havlíček. Nezažil ruskú realitu, veľa javov a skutočností z ruskej spoločnosti si idealizoval.

Veta zo Štúrovho pojednania „Slovanstvo a svet budúcnosti“ je príznačným úvodom a konštatovaním: „Len blázon by mohol veriť, že by sa v Rusku mohla uchytiť republikánska forma vlády a že by sa tu mohla rozvíjať.“

Prvá časť má podtitul: „Všeobecný pohľad na historickú minulosť Slovanstva. Jeho charakteristika a jeho negatívne stránky.“

Štúrov pohľad na Rusko a na Slovanstvo sa menil. Bolo to opodstatnené. Štúr nadviazal na Kollárovu koncepciu „jednoty v mnohom“, predstavoval si politickú spoluprácu slovanských národov, rozmanitosť a rôznorodosť bola – v súlade s Herderom – prejavom kultúrnej vyspelosti. Štúrova predstava o slovenskom národe bola predstava o Slovákoch, ktorí sú dlhodobo zakotvení ako súčasť Uhorska, respektíve Rakúskej monarchie. Rusko vždy chápal ako významný prvok ochrany Európy pred nájazdmi aziatskych národov. Zmeny prišli až po neúspechoch v revolučnom období, po vierolomnom postoji cisárskeho dvora a tvrdom nástupe Bachovho absolutizmu.

Ani Viedeň, ani Pešť, ani nie evanjelická, ani nie katolícka cirkev: to nebola ozajstná záruka slobody a rozvoja slovanských národov, teda ani Slovákov. Podľa Štúra to bola Moskva a cirkev pravoslávna.

Štúr pôvodne považoval kresťanstvo za podstatu slovanskej spolupráce a jestvovanie Slovákov v hodnotách západnej civilizácie. Aj emancipácia Slovákov bola v jeho ponímaní možná v Rakúskej monarchii. Základom tohto uvažovania boli myšlienky Herderove, ktorý tvrdil, že Slovania predstavujú civilizačnú silu, ktorá bude hrať určujúcu úlohu v dejinách. Ján Kollár podobne formuloval svoju tézu „jednoty v odlišnosti“, ktorá je vo filozofii dejín procesom diferenciácie.

Štúr sa však nikdy nestotožnil s Kollárovým definovaním štyroch slovanských kmeňov, príkro napísal, že „neskutočné, neživotné, životu odporné je obmedzenie na štyri kmene...“

Západná civilizácia bola vždy stotožňovaná s kresťanstvom; kde bola hranica medzi západnou a východnou civilizáciou, medzi kresťanstvom a pravoslávím? Pre Štúra to bola v spise „Slovanstvo a svet budúcnosti“ zásadná otázka.

V úvode spisu „Slovanstvo a svet budúcnosti“ sa Ľudovít Štúr podrobne zaoberá postavením Slovanov vo vtedajšej Európe. Detailne opísal, aký je populačný stav, koľko Slovanov žije v rozľahlých častiach strednej či západnej Európy, aké majú kde práva, ako sú utláčaní a zbavení svojich ľudských a národnostných práv. „Úroveň duchovného života nie je u všetkých týchto kmeňov rovnaká a poniektoré nie sú schopné rozvíjať sa za takejto politickej konštelácie a nezostáva im nič iné, než živoriť...“

Ale myšlienku, aby sa Slovania politicky zjednotili v samostatnom štáte v područí Ruska, teda na základe panslavizmu, ešte pred revolúciou Štúr odmietal. Kresťanstvo bolo pre Štúra sférou slobody.

Štúr v spise opäť pripomenul svoju tézu, že slovanské národy zaostali najmä preto, že žili na okraji Západu, že boli akýmsi nárazníkovým pásmom pred útokmi ázijských národov do Európy; kým západné národy stavali katedrály a rozvíjali svoje umenie, Slovania s vypätím síl bránili nielen svoje územie, ale aj inváziu na Západ. „Inakší bol osud národa slovanského. Na východe a na severe – polnoci Európy – rozložení ďaleko od starodávnych klasických sedalísk osvety gréckej a rímskej, položení medzi Áziou a Európou a tak vystavení všetkým útokom a nábehom surových aziatskych národov, na Európu ustavične sa valiacich, neboli vstave a vonkoncom nemohli Slovania osvetou starosvetskou k vyššiemu ľudskému životu privedení byť, nemohli ju zažiť.“

Slovania zohrali svoju dôstojnú historickú úlohu pri formovaní západnej civilizácie, aj keď, paradoxne, na nej v plnej miere neparticipovali. „Slovania teda svoju úlohu slávne vykonali... Slovanstvo je skutočným stvárňovateľom terajšieho spôsobu európskeho života, len s tým rozdielom od západných stvárňovateľov, že ono tomuto životu prinieslo obete iného druhu, než to oni urobili.“

Po premárnenej príležitosti v revolučných rokoch, no najmä po zavedení prísnej bachovskej diktatúry; prestal sa nádejať, že národnú existenciu Slovákov a ich emancipačné ambície je možné dosiahnuť „zhora“, akýmisi inštitucionálnymi zásahmi úradov. Už vo svojej úvahe o Rusoch napísal, že „v Rusku niet takej nezhody medzi vladárom a národom, ako je inde; v ohľade tom je tam viac súhlasov než vari kdekoľvek inde v Európe. Národ zamestnaný je prácou veľkou, obrovským vyvinovaním samého seba, a preto tiež ide ochotne za svojou vládou, ktorá ho v diele tom predchádza.“ (Tento článok vyšiel už 30. augusta 1848 v pražských Národních novinách bez uvedenia mena autora). Čím ďalej tým viac sa Štúr postupne orientoval na Ruské impérium, pričom ho stotožňoval s civilizačnými, pozitívnymi hodnotami.

Už to nebola jednota odlišného; kultúrna a jazyková rôznorodosť, čiže kmeňovitosť, slovanských národov bola prekážkou pri zjednotení Slovanov. Panslavizmus sa premenil na panrusizmus a Rusko sa v Štúrovom ponímaní stalo prameňom duchovnej obrody. Západ bol už len svetom, „kde sa všetko končí v rozklade ľudstva a v deštrukcii ľudskosti“.

Štúr považoval Rusko za akýsi integrujúci prvok pre celé Slovanstvo, pretože ruský národ si dokázal udržať to, čo vytvoril: „ v ruskom charaktere, v jeho občinovom systéme je najlepšie uchovaný duch Slovanstva.“ Preto sa Rusi vyhli problémom a nedostatkom iných slovanských národov, vyhli sa najväčšiemu nedostatku slovanskej štátotvornosti a dokázali vytvoriť silný a jednotný štát.

Ľudovít Štúr poznal dielo ruského spisovateľa Alexandra Ivanoviča Gercena, prebral niektoré myšlienky najmä z jeho článku „Rusko“. Gercen bol síce kritik ruského samoderžavia – pre svoje názory bol vo vyhnanstve, musel z Ruska emigrovať a zomrel vo Francúzsku –, no napriek tomu mal vizionárske predstavy o úlohe veľkého slovanského národa: o Rusoch. Gercen kritizoval nevoľníctvo a obmedzovanie ľudských práv, po revolučných udalostiach v rokoch 1848 – 1849 odmietol pre Rusko cestu kapitalistického vývoja a začal rozvíjať filozofiu akéhosi ruského socializmu. Štúr si niektoré myšlienky z Gercena prispôsobil, najmä keď sa zaoberal štátnym a spoločenským usporiadaním a keď uvažoval o ruských občinách. Občina (obština) bola okrem iného pozemkové spoločenstvo, v ktorej pôda patrila obci a pozemky sa prerozdeľovali medzi rodiny, podľa toho, koľko mala rodina členov. Bola to pomerne spravodlivá forma zachovania pôdy pre majiteľov, ale stále bola limitovaná nevoľníctvom. Pre Štúra však znamenala základnú črtu slovanského ducha.

Štúrova analýza pojmu Slovanstva  a jeho historickej úlohy, vzájomnosti a spolupráce, však nebola smerom k Slovanom až tak veľmi milosrdná; nerobil si ilúzie o jednote a kompaktnosti slovanských národov. „Čo je príčinou toho, že pohyby v týchto krajinách  majú taký nepravidelný priebeh, prečo sa tak žalostne končia, prečo sú tak málo úspešné? Sčasti treba hľadať príčinu v nezrelosti našich kmeňov, ale najväčší podiel viny na tom nesú cudzinci a najmä Nemci, ktorí rozožierajú náš národný život.“ Hoci bolo české národné hnutie spomedzi slovanských národov najúspešnejšie, predsa len ho nepodporila česká šľachta – až na niekoľko výnimiek. Šľachta „prejavila nežičlivosť voči národnému životu, napáchla väčšinou cudzími vplyvmi a stala sa aristokraciou v západnom zmysle, spreneverila sa našej rodine, upadla do nízkeho, ľudom nenávideného egoizmu.“

Ale ani to Štúrovi nebránilo, aby vo svojich úvahách vyzdvihoval ruský charakter a jeho občinový systém, v ktorom je „najlepšie uchovaný duch Slovanstva a v jeho mravoch sa snúbi sila so skromnosťou a dobromyseľnosťou...“

Podľa Štúra bolo dôležité dosiahnuť harmóniu medzi vládcom a ľudom, medzi vládnucimi a ovládanými. Predstaviteľom tých vládnucich bol ruský cár, ktorý v  kontexte Štúrových úvah zohľadňoval záujmy ľudu, pričom sa opieral nielen o svoje právomoci, ale aj, či najmä, o pravoslávnu cirkev.

Štúr zásadne zmenil svoj postoj ku kresťanstvu, k cirkvi katolíckej, aj evanjelickej. Kým pred revolúciou dlhodobo hovoril o kresťanstve ako o základnej civilizačnej hodnote, o civilizačnom prínose Západu, tak po neúspechu revolúcie sa jeho názory zásadne zmenili: už neveril ani katolicizmu, ani evanjelikom, upäl sa k pravosláviu. Ani katolicizmus, ani evanjelici nemôžu zjednotiť Slovanov: to môže len pravoslávna cirkev. „A tu je na prvom mieste pravoslávna cirkev. Svätou povinnosťou našich kmeňov je obracať pohľad k nej...“

Štúr bol presvedčený, že pravoslávna cirkev, na rozdiel od západných cirkví, nikdy nebudovala „jedno jediné duchovné kráľovstvo, nepotrebovala teda logicky  na jeho uchovanie a spravovanie pápeža...“ Znamenalo to, že sa pravoslávna cirkev nenechala riadiť a spravovať kňazmi, nenútila veriacich k nezmyselným úkonom, nikdy ľud nezotročovala, neotupovala a „nehnala ho do bigotnosti“.

Západná kultúra, západná civilizácia sa podľa Štúra rozkladala. Na rozdiel od Ruska, kde „národ tvorí s cárom jednotu, v čom spočíva hlavná sila krajiny“. Napísal, že ššachta je voči cárovi obetavá aj bez politických slobôd, ľud je dobrý a pritom silný, poslušný a obetavý, nadaný „a má silnú náturu“. Ruský cár je spojený so svojím národom a tvorí s ním „jedno telo a jednu dušu“.

Príčina úpadku západnej civilizácie spočívala v tom, že sa narúšali a rozpadali základné princípy kresťanstva, že sa ľudia čoraz viac starali o materiálne ako o duchovné hodnoty, západný liberalizmus ruinoval konzervatívne formy správania a osobné slobody človeka sa stávali rukojemníkom mocenských záujmov. Význam náboženstva bol chápaný inak na Západe a inak v Rusku: „Západ brojí nielen proti cirkvi, ale proti samotnému náboženstvu. Náboženstvo celkovo predstavuje obetu, neustále ju pripomína a nabáda k nej.“ Keď sa znižuje význam a vážnosť kresťanstva, tak to vedie len k civilizačnému úpadku. Štúr tvrdil, že hlavnou silou, ktorá hýbe dejinami je túžba po slobode a túžba po duchovnom rozvoji; ak si toto Západ nevie uvedomiť, nemôže sa rovnať pravosláviu. Podľa Štúra ortodoxné pravoslávie má prednosti pred kresťanstvom Západu v tom, že spája svetskú a božiu moc, štát a cirkev, že sprostredkúva vyrovnanosť a harmóniu medzi tými, ktorí vládnu a tými, ktorí sú ovládaní. Dôležitý bol aj spôsob samosprávy, občinového kolektivizmu, ktorý sa Štúrovi javil ako východisko pri spravovaní verejných záležitostí.

Štúr ponúkol riešenie: zjednotiť Slovanov, spojiť ich budúcnosť pod kontrolou Ruska, pričom hlavným zjednocujúcim prvkom bude pravoslávna cirkev.

Už to nebola jednota v mnohosti, o ktorej Štúr hovoril, keď sa usiloval o národnú emancipáciu Slovákov. Zriekol sa jej. Slovanská jednota, slovanská budúcnosť, politická forma slovanského štátu mala byť garantovaná Ruským impériom. Ale – nie tým vtedajším, nie cárom Mikulášom a jeho represívnym režimom. Veľmi jasne písal o nevyhnutnosti reforiem samoderžavia, mal na mysli zrušenie nevoľníctva, chcel obmedziť práva šľachty, chcel viac demokracie. Akoby sa tieto požiadavky vylučovali: hegemónia Ruska a jeho demokratizácia. „Aby sa však Rusko mohlo pripojením ostatných Slovanov rozšíriť, musí sa zreorganizovať tak, ako to vyžaduje duch Slovanstva, súčasná vzdelanosť a svetová situácia.“ Ale musí sa aj zmeniť politická a spoločenská štruktúra Ruska, pretože pripojiť sa k súčasnému cárskemu Rusku Mikuláša I. by znamenalo pre Slovanov cestu do hrobu.

Bolo v tom priveľa protirečivých myšlienok. Hoci pripojenie všetkých Slovanov k Rusku Štúr považoval v reálnych podmienkach za jedinú možnú cestu, pre Slovanov by to znamenalo bytostne si uvedomiť, že sú Slovania, že musia „odložiť všetky separatistické tendencie, partikulárne záujmy v prospech živého celku, ktorý očakávame a v ktorom sa bude môcť uplatniť každý jednotlivec“. Pritom sám upozorňoval na vnútorné nezhody Slovanov: medzi Rusmi a Poliakmi, Srbmi, Slovincami a Chorvátmi, ale aj medzi protestantmi a katolíkmi v Čechách a na Slovensku. Slovania sú „vo väčšine priviazaní k rodinnému životu. Cítia zvláštne šťastie patriť k rodine a v tomto šťastí nachádzajú uspokojenie. Nikde slovo rodina nemá taký hlboký význam ako u Slovanov.“ Napriek tomu Slovania žili „rozdelení na množstvo kmeňov v patriarchálnom zriadení, nepomýšľali na jednotu, ani na vonkajšie dianie“. Napriek patriarchálnemu spôsobu života „Slovania nestrpeli medzi sebou žiadneho vodcu, vzájomne nenávideli jeden druhého...“

Pohľad na vývoj slovanského sveta a jeho reálny stav nebol radostný: „Pre priateľa Slovanov bolo smutné pozerať sa na tento svet, ktorý hynie svojou vlastnou vinou. Zbytočne sa obzeral, aby našiel útechu. Čo sa nemôže udržať – padá; čo nemá vnútorné životné sily – zomiera...“ Tieto časti analýzy Slovanstva majú aj podobenstvo v osudoch iných národov, ktoré sa vzdali svojich pôvodných hodnôt a ideálov, ako napríklad Galovia, Židia, ale aj Gréci, ktorí ľahkovážne prišli o svoju demokraciu, napokon aj Rimania, ktorí podľahli nájazdom severských kmeňov. „Po pravde, neutešený záver sa predstavuje pozorovateľovi, ktorý skúma zlomky nášho sveta. Len z druhej strany čerpá útechu, hlavne v minulosti, v dejinách, v samej hĺbke ducha.“

Aj keď „bolo smutné“ pozerať sa slovanský svet, Štúr nemal v úmysle vyvolávať depresie, vykresľovať porazenecké nálady a navodiť bezútešnosť situácie. Na záver kapitoly „Všeobecný pohľad na historickú minulosť Slovanstva. Jeho charakteristika a jeho negatívne stránky“, prišiel Štúr k záveru, že „naše kmene padli nielen zo svojej viny, ale i preto, že ich život menej silný, majúci menej práv, prišiel do priameho styku so životom ovládaným vyššími právami a uvedomujúc si svetový význam, musel sa mu podriadiť a podrobiť.“ Ale aj keď to nebolo dobré obdobie pre Slovanov, Štúr je optimistický: „Nie všetko rastie rýchlo, nie všetko v prírode kvitne súčasne. Každý tvor, a tak aj každý národ, má svoj čas pod slnkom; tak lipa začína kvitnúť, keď dub už dávno odkvitol.“

 

X X X
 

Protirečivé je aj Štúrovo hodnotenie západnej civilizácie, keď na jednej strane prísne a ostro odsudzuje západnú civilizáciu ako postihnutú rozkladom, no pritom píše, že sa „máme od Západu čo učiť prísnemu podriaďovaniu štátnym záujmom, ako vybudovať v štáte mnohé praktické ustanovizne. Veľa môžeme čerpať z vied a umenia, aby sme uskutočnili všeľudské ideály.“

Kritika západného spôsobu života a civilizačných hodnôt sa dotýka takmer každej oblasti spoločnosti. Druhá časť má názov „Duchovné úsilia a ideály v dejinách ľudstva. Všeobecný smer historického rozvoja na európskom Západe. Úsilie o všestranné uskutočnenie princípu slobody. Kresťanstvo a katolicizmus. Hnutie anticirkevné a antináboženské.“

Hneď v úvode tejto časti si Štúr položil sugestívne otázky: „Či existuje taká idea, ktorou by sa mohli pozdvihnúť slovanské kmene z úpadku, zjednotiť sa a zosilnieť? Či majú tieto kmene nejaké vyššie historické poslanie, alebo sú navždy odsúdené na podradnú rolu v dejinách, na obyčajné slúženie iným? (...) A či majú všetky tie hnutia nejaký zmysel, nejaký význam, nejaký, hoci aj nie vždy jasný vedomý cieľ? Nie je to len napodobňovanie Západu? Nie sú to posledné kŕčovité hnutia zhasínajúceho a zomierajúceho sveta?“

Boli to pre slovanský svet závažné otázky a ako napísal Štúr, „od ich riešenia závisí celá naša budúcnosť“. Preto chcel pristúpiť k analýze stavu Slovanstva bez zaujatosti „s duchom smädným po pravde“.

Západná civilizácia hľadala princíp slobody, ktorý by vychádzal z historického vývoja, chcela sa oslobodiť od bezhraničného vplyvu cirkvi, zmenšiť vplyv štátu na individualitu. Na jednej strane Štúr schvaľoval vo všeobecnosti snahy odstaviť cirkev od neúmerného vplyvu na spoločnosť, no na druhej strane sa pýtal, „akej povahy sú tieto snahy v tomto prípade?“ Katolícka cirkev veľa toho vytrpela, sama však spôsobila veľa zla, prevzala do svojich rúk nielen duchovnú, ale aj politickú, svetskú moc; je to však dôvod, aby Západ považoval za potrebné „odtrhnúť sa od cirkvi a nechal ju zahynúť?“ Štúr cirkev síce čiastočne obhajuje, ale najmä ju kritizuje: kresťanská cirkev vzala na seba úlohu zoceľovať tvrdých, posilňovať slaboduchých, zdvihnúť tých, ktorí padli, šťastných varovať a nešťastných utešovať, silných brzdiť a povýšencov zraziť, vzdávala česť pokore, obracala nízke k vysokému, pominuteľné k večnému. Štúr varoval: „Zničte vaše cirkvi, napoly už padlé pokolenia Západu a za čo ich vymeníte pri záhube chystajúcej sa na vás zo všetkých strán?“

No kritika je rovnako presvedčivá, ako počiatočná obhajoba: katolícka cirkev a jej najvyšší kňaz, pápež, sú rovnako vinní za „odpadávanie od cirkvi“, ako sú vinné samé národy. Pominuli časy, keď rímski kňazi a biskupi predčili svojou obetavosťou a pokorou všetkých kresťanov. Čím však cirkev čoraz viac získavala moc, tým väčšmi sa považovala za neomylnú a ustrnula vo vývoji a uvalila kliatbu za ďalší vývoj. Kým kedysi cirkev ochraňovala práva národov a pomáhala človeku vo všetkých biedach, teraz jej ide len o to, aby klamala ľudí, zhŕňala peniaze a pre dosiahnutie svojich cieľov, pre upevnenie svetskej moci, sa vrhla do náručia jezuitov, „s pekelným výhonkom ľudstva, ktorý sa stal jej zlým duchom“... a tak sama nad sebou vyriekla kliatbu: „Jej dni už sú zrátané.“

Na ponížení a úpadku viery je podľa Štúra katolícka cirkev spoluvinná, ako sú rovnako vinné národy, no cirkev ich dokonca predbehla, keď predávala odpustky a relikvie: cirkev sa zmenila na priekupníkov.

Prísne sú Štúrove názory aj na Luthera a protestantizmus. Podľa neho bola reformácia spočiatku slabá a hoci otvárala cestu k poznaniu, nikdy sa nezastala práva a spravodlivosti, mala pasívny vzťah k násiliu. Luther zostal hluchý k prosbám utláčaných. Katolícka cirkev stratila schopnosť prihovárať sa k obetiam, no protestantizmus ju ani nikdy nemal: rovnako ako obetovanie pri bohoslužbe.

Západ útočil nielen proti cirkvi, ale brojil aj proti viere. Náboženstvo – ako to sformuloval Štúr – je predstava obety, aj bohoslužby sú symbolickou obetou, aj vykupiteľ, spasiteľ, sa obetoval pre ľudstvo Ale „čo možno dosiahnuť v živote bez obety?“ Je možné si predstaviť pravdu, hrdinský čin nespečatený obetou? Veď podľa schopnosti obetovať sa hodnotíme človeka i národy... Náboženstvo sa vytratilo z ľudských sŕdc a s ním aj sebaobetovanie. O ozajstnom sebaobetovaní nemohlo byť ani reč: nízke vrstvy spoločnosti mysleli na chlieb, no volali sloboda. Aj ich vodcovia kričali „Sloboda!“ no mysleli na moc, rozkoše a pôžitky.

Útoky na kresťanstvo, na jeho čistú podobu, na vieru, sa neustále množili. Štúr musel upozorniť aj na to, že „uprostred tejto svorky kričiacich hlasov proti kresťanstvu, našej duši bolo hrozne boľavé počuť jeden taký hlas zo slovanského sveta, odkiaľ by sme ho najmenej očakávali – z Ruska. Štúr mal na mysli Gercena „jedného strateného Rusa, zablúdeného v cudzine“, ktorý v Hamburgu vydal diela „Z toho brehu“ a „Listy z Talianska a Francúzska“, kde Gercen kritizuje kresťanstvo, dokonca tvrdí, že „kresťanstvo už viac nič neznamená a musí zahynúť.“

Štúra to rozhorčilo: „Ó, aké veľké  a dušu poburujúce oslepenie!“ Veď kresťanská viera nemôže zahynúť preto, že národy nemali v sebe dosť sily a sebaovládania. „Alebo sú už všetky naše sily spočítané a my sme prišli ku koncu sveta?“

 

X X X
   

Tretia časť má názov: „Zničujúce snaženia v štátnych a občianskych sférach na Západe. Komunizmus. Francúzska republika a konštitučné štáty. Ich morálny a občiansky rozklad. Dvor, aristokracia a občianska spoločnosť. Úpadok vedy a umenia.“

Aj v tejto časti sa Štúr zameral na príkru kritiku západnej spoločnosti. Už prvá veta je charakteristická pre celú kapitolu: „Spolu so škodlivými smermi v oblasti viery a cirkvi prebiehajú na Západe ničivé snahy v štáte a občianskej spoločnosti.“

Postupne Štúr analyzuje spoločenskú, politickú a hospodársku situáciu vo vyspelých západoeurópskych krajinách. Nešetril kritikou.

 „Francúzska republika sa javí ako protirečenie samé o sebe, a preto nemá v sebe ani životnú silu, ani budúcnosť.“ Do riešenia štátnych záležitostí sa zapájalo množstvo ľudí, ale drvivá väčšina nemala na potrebné vedomosti, boli to ľudia hrubí a nekultúrni, ktorí boli vzdialení od podstaty potrieb republiky. Nevzdelaná masa je nejednotná, tak sa trieštia sily na štátne rozhodnutia. Vláda bola nútená obmedziť nielen volebné právo, ale aj slobodu tlače a slobodné právo sa združovať. „Ale republika bez slobodného práva združovať sa, bez slobody tlače, bez pevnej jednoty pri riešení štátnych záležitostí, či je to silná republika?“

Republika je nefunkčná, úrady rozhodujú pomaly, sú nedôsledné a podplatiteľné. Prostí Francúzi sa trpko sťažujú na podplácanie a korupciu členov republikánskeho parlamentu. Pritom sa predstavitelia republiky takmer na všetkých úrovniach zamestnávajú celé roky riešením otázok – a pritom za vysoké platy! – no keby bolo menej úradníkov, vyriešili by sa problémy za niekoľko týždňov... Len prázdne táranie a lesk, čo nevedie k žiadnemu riešeniu.

Štúr zopakoval: „Ako vo vnútornom zriadení, tak i vo vonkajšej politike Francúzskej republiky sa prejavujú samé protirečenia.“

Konštitučné štáty západnej Európy sú poškodené chorým princípom. Rozpory vedú k rozdeleniu vlády a ľudu: „Ľud, národ bez vlády je ako tvor bez významu, na vyššom stupni je to hrubé, biedne stvorenie nachádzajúce sa skoro v živočíšnom stave. Vláda bez ľudu je nezmysel...“ Vláda a ľud sú v neustálom konflikte.

Lepšie hodnotenie si nevyslúžili ani nemecké krajiny.

 „V Nemecku, v ktorom politický život nestojí omnoho vyššie od nuly, boli ústavy veľmi tiché a pokojné, alebo sa v nich nachádzali len samé táraniny...“

Potreby krajiny sa odkladajú do zásuvky, pretože nadšenie sa vyparuje v nadutých rečiach.

Štúr si pomohol citáciou cára Mikuláša: „Ozajstnými štátmi sa môžu nazývať len republiky a samostatné monarchie na Západe, nazývané absolutistické a despotické.“

Vo svojom obdive išiel Štúr ešte ďalej, keď poznamenal, že v týchto slovách sa cár Mikuláš ukázal ako Slovan, „dobre zvažujúci potreby svojho národa, ako hlboko prenikavý človek.“

Ani slovom sa Štúr nezmienil o krutom potlačovaní dekabristov, o zásahu Ruska proti povstaniu v Poľsku, o obnovení Svätej aliancie, o imperiálnych aktivitách cárskeho Ruska v Ázii, o vojne proti Turecku, o potlačovaní akýchkoľvek ľudských práv v Rusku.

Kritika západnej civilizácie a pomerov na západoeurópskych dvoroch sa v Štúrovom diele Slovanstvo a svet budúcnosti stupňovala: nemravnosť a bezbožnosť boli prepojené s pokrytectvom, národné bohatstvo sa rozkrádalo, vládnuce triedy hľadeli na národy ako na korisť poslanú im Božou milosťou, v zahraničnej politike zmizli čestnosť a dôvera: vládu prevzali klamstvo a podvod. Hlboká priepasť, ktorá vznikla medzi vládami a národmi Západu sa už nedala odstrániť.

Vláda obviňuje ľud, ľud sa búri proti vláde: Štúr to prirovnal k hádke dvoch opitých, „z ktorých jeden nadáva druhému do opilcov a seba samého považuje za triezveho.“

Nič pozitívne nevidí Štúr ani na španielskom dvore, rovnako talianskom, nevynímajúc rímsku kúriu. Robia len to, k čomu ich nútia vonkajšie podnety: „Páči sa im zvaľovať  vinu za všetky vzbury  a povstania na hlavu vzbúrencov, ale pritom nerozmýšľajú, že vzbury by nemali žiadne následky, keby sa chorý princíp nezakorenil v samotných štátoch...“

Kým budú neporiadky na Západe, tak dovtedy budú národy bojovať s vládou, až sa obe strany vyčerpajú a obaja padnú od vysilenia. Je to všetko preto, lebo „dnešné vlády sa snažia z bohov urobiť ľudí, z ľudí zvieratá a zo zvierat stroje.“

Úvahy o súdobých pomeroch zhrnul Štúr slovami: „Občianska spoločnosť na západe Európy sa nachádza vo veľmi žalostnom stave...“ A o niekoľko odsekov ďalej: „Na Západe nikde niet oporného bodu, nikde niet pokoja, vojna všetkých proti všetkým, stav blízky zúfalstvu!“

Ako protiklad rozkladajúcej sa západnej spoločnosti Štúr spomenul aj niektoré pozitívne prvky feudalizmu – hoci ho nemienil obhajovať – predsa len poznamenal, že mal zdravé jadro, aspoň v nescudziteľnosti a nedeliteľnosti priameho vlastníctva. Keďže zem patrila lénnemu vládcovi stojacemu na čele krajiny „sila a prosperita celku prinášala prospech a ochranu aj jednotlivcovi.“ Na Západe však „všetky srdcia ovládla politická snaha dosiahnuť slobodu,“ a tak tu aj feudálne právo prestalo platiť. Malo to za následok rozdrobenie pozemkového vlastníctva, zbedačenie rodín, útek chudákov do veľkých miest, ktorí boli bez akýchkoľvek prostriedkov a bez vzdelania a ktorí „skláňajú svoju hlavu kdesi na ulici.“ Bedári vidia prepych a nádheru na druhej strane ulice a „vtedy ich ovládne zúfalstvo, rozmýšľajú nad pomstou a chcú prevrátiť všetko naruby, len aby si vydobyli majetok vedúci k dobrému životu...“

Vo viacerých svojich úvahách, článkoch, prejavoch, v mnohých diskusiách Ľudovít Štúr zdôrazňoval potrebu spriemyselňovania Slovenska, bol presvedčený, že s priemyslom príde práca, vzdelanie, uvedomelosť a pokrok. Ale v spise „Slovanstvo a svet budúcnosti“ viní priemysel zo zbedačovania národov.

Rast priemyslu zasadil drobným výrobcom krutý úder, vytlačil cechy a občiny a so zánikom cechov a remeselníkov  sa vytratil aj spoločenský dohľad a starostlivosť o jednotlivcov. Veľa malých prevádzok a spoločností veľký priemysel zruinoval, dôsledkom je bieda a rast tých, ktorí sú bezmocní. A títo ľudia „zdivočení a skazení“, sú proti všetkému pozitívnemu a pridávajú sa ku komunizmu. „Rozumy zvábené politickými a hlavne komunistickými ideami sa stále viac a viac odvracajú od kresťanstva a s úplnou rozpustilosťou sa vrhajú do víru politických vášní.“

Úpadok západného sveta sa prejavil aj vo vede a umení. Publikum nemá veľké nároky na umenie. Chce zábavu a potešenie. Diela, ktoré kedysi zobrazovali ušľachtilé ciele a k vysokým ideálom, už nemajú úspech. Aj literatúra s „pochvalnou horlivosťou úspešne pracuje v tejto bohatej a obľúbenej oblasti.“ Štúr konkrétne spomenul romány Eugena Suea – Večného Žida a  Parížske tajomstvá. „Tajomstvá, tajomstvá nadovšetko. Po nich je najväčší dopyt!“

Štúr sa stotožnil s výrokom Napoleona, ktorý povedal na ostrove Svätej Heleny: „Cette vielle Europe m´ennuie“. Teda: „táto stará Európa ma nudí.“ Do duše Napoleona, tak ako aj do duše Štúra, sa vkradla nuda a smútok. Napoleon túžil po činorodosti, nepoznal odpočinok, od veľkých bitiek kráčal k veľkým hostinám, mal veľkolepé plány: už vtedy videl stav Európy a predpovedal jej úpadok.

Ruiny starého sveta prinútili veľké osobnosti premýšľať o pominuteľnosti pozemského sveta a „v tichosti vylievať svoje žiale“. A zomierajú s pocitom veľkého smútku...

Štúr akoby sa stotožňoval s týmito myšlienkami a pocitmi. Aj on mal rád ruch, čin, pohyb, myšlienku, úspech, spoločnosť, obdiv; no ocitol sa na okraji verejného diania, osamotený a nepotrebný.

Na záver tretej časti napísal: „Ba aj my, stojaci neďaleko od tohto sveta, niekedy pociťujeme nudu a tá by nás ovládla úplne, keby sme nepredvídali duchom, že sa pripravujú a blížia veľké udalosti.“

Priemer: 4.6 (10 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama