Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (6.)

Čitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.
     Román Ľuboša Juríka je pokusom o komplexný pohľad na Štúrov život a dielo, pričom autor sa nevyhýba ani kritickým hodnoteniam, omylom a chybám, v snahe vykresliť plastický význam a prínos tohto velikána.
     Veríme, že čitatelia Slova sa nedajú odradiť rozsahom jednotlivých častí (celý román má vyše 900 rukopisných strán) a vo chvíľach oddychu so nájdu čas na vcítenie sa do doby, života a diela Ľudovíta Štúra.

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)



Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.

Prišli prázdniny a Ľudovít Štúr sa s gréckym kniežaťom Joanom Aristarchom, ktorý bol v tom čase jeho žiakom, vybral na cestu západným Slovenskom, do Uhrovca, na Liptov a až do Vysokých Tatier.

Obľúbeným literárnym žánrom mnohých štúrovcov boli cestopisné reportáže; bola to vhodná forma, ako pútavo a verne priblížiť nielen kraje slovenské, ale aj cudzokrajné, ako podať svedectvo o stave slovenskej, resp. inonárodnej spoločnosti. Bol to aj efektívny spôsob, ako šíriť osvetu, hovoriť o činnosti popredných dejateľoch a informovať nielen bežných čitateľov, ale odovzdávať si názory a postrehy vzájomne medzi sebou. Tieto zverejnené cestopisné denníky boli – a sú – cenným zdrojom poznatkov o dobe, v ktorej sa odohrával zásadný zápas o vznik moderného slovenského národa. Autori sa nesnažili idealizovať pomery na slovenskom vidieku, alebo v slovenských mestách, neraz veľmi otvorene písali o zlých sociálnych podmienkach. Dôležitou súčasťou týchto cestopisov bol opis prírody, opis dedín či miest, alebo stretnutia so známymi aj menej známymi ľuďmi a osobnosťami. Reportáže Hurbanove, Nosákove, Dobšinského, Štúrove, Horníka, Modrániho, Ferenčíkove, Zechenterove, Belopotockého..., ale aj ďalších, sú plastickým a mnohovrstevným obrazom vtedajšieho Slovenska.

V týchto cestopisných reportážach, či skôr úvahách a esejach, sa v nejednom prípade hovorí aj o maďarizačnom útlaku, o konkrétnych prípadoch národnej diskriminácie. Postupne formovať národné povedomie a meniť Slovákov na moderný národ si vyžadovalo aj brániť sa pred maďarizačnými tendenciami – a to nielen patetickými vyhláseniami, veršami, ale aj pevne formovanými spolkami, inštitúciami, ktoré by hájili slovenské záležitosti. Veľké politické ciele, idea slovanstva, posilňovanie vplyvu slovenských učiteľov na školách, v štátnej správe a pod. vytvárali s národnou agitáciou a drobnou proľudovou činnosťou synergický efekt; štúrovci nechceli byť odtrhnutí od reality bežného života. Okrem iného cestovatelia – reportéri – zbierali na svojich cestách ľudové piesne, povesti i rozprávky, tradičné zvyky, odlišnosti v nárečí toho-ktorého regiónu, roznášali a propagovali pôvodnú slovenskú spisbu.

Už v roku 1836 vznikol pri Katedre reči a literatúry česko-slovanskej evanjelického lýcea v Bratislave cestovateľský spolok. Na zakladajúcom zhromaždení spolku sa zapísalo 25 členov: J. M. Hurban, A. H. Škultéty, Ján Ondruš, Pravoslav Červenák, Bohuslav Nosák, Drahotín Belohotský, Bojmír Korho, Slavomil Šlechta, Pavel Baranai, Ľuboslav Michalovič, Vrahobor Pramenický, Bohuslav Daniška, Jaromír Zbek, Samuel Štúr, Karol Semian, Ján Zimáni, Ján Koteny, Ľudovít Snitta, Karol Černo, Pavel Sloboda, A. H. Krčméry, Slavo Godra, Ján Repický, Jozef Horváth a Ján Bysterský. Pravda, nie každý člen spolku sa stal aj aktívnym dopisovateľom.

Vznik tohto spolku ovplyvnila a podnietila najmä idea všeslovanskej vzájomnosti. Básnik Ján Kollár, autorita osobitne pri presadzovaní tejto idey, vyzýval študentov i vzdelancov obecne, aby cestovali a zo svojich ciest podávali svedectvá: „Cestovanie učených Slovanov do inonárečových krajov slovanských a časté vzájomné navštevovanie bratských kmeňov slúži k bližšiemu a dokonalejšiemu sa oboznamovaniu. Osobná prítomnosť a videnie, spoznanie sa tvárou v tvár viac účinkuje ako mŕtve knihy.“

Na cestovanie boli však potrebné financie a tak sa spolok rozhodol vyberať od študentov finančné dary: každý člen pravidelne prispieval mesačne desiatnikom a potom sa vyzbierané peniaze odvádzali do mestskej sporiteľne, aby sa vždy koncom roka vybrali aj s úrokmi. Nebolo to veľa, no peniaze ako-tak stačili na to, aby sa študenti evanjelického lýcea rozbehli po Slovensku, ale aj po slovanských zemiach.

Už v lete roku 1836, počas letných prázdnin, sa študenti vydali na cestovateľskú púť: Ctibor Zoch išiel na Oravu, Ľudovít Štúr, Tomáš Hroš a Pavol Čendekovič putovali po západnom Slovensku, Ján Bysterský dokonca cestoval až na Dolnú zem. O rok neskôr Pavol Olík precestoval okolie Pukanca, Červenák zase okolie Trenčína, Vrchovský a Hodža zbierali poznatky po západnom Slovensku. V lete roku 1838 podnikol Samuel Hroboň cestu na Liptov, Oravu, Turiec a do okolia Trenčína, Zoch zase po okolí Trnavy a Oravy, Hurban navštívil Nitru, Zvolen, Hont a Tekov.

Neboli to však len členovia cestovateľského spolku, ktorí písali a uverejňovali cestopisné reportáže. Napríklad v roku 1841 vyšiel tlačou cestopis klasika slovenskej literatúry Jána Kollára s dlhým názvom: „Cestopis obsahujúci cestu do hornej Itálie a odtiaľ cez Tyrolsko a Bavorsko, so zvláštnym ohľadom na slovanské živly roku 1841 vykonanú a spísanú Jánom Kollárom. S vyobrazením a tiež so slovníkom slovanských umelcov všetkých kmeňov od najstarších časov až k súčasnému veku, s krátkym životopisom a udaním znamenitejších, zvlášť národných výtvorov.“ (Pravdaže, tento názov bol napísaný v osobitnom česko-slovenskom jazyku, aký sa v tom čase, teda ešte pred uzákonením spisovnej slovenčiny používal). Zaujímavé sú aj cestopisy Pavla Dobšinského „Púť po otčine“, Janka Bôra „Z cestovného denníka Janka Bôra“ či Štefana Horníka „Opisy krajov slovenských“ a ďalších. Súhrn cestopisov slovenských autorov je obsiahly a v mnohých ohľadoch sú tieto texty presvedčivejšie ako literárna činnosť mnohých štúrovcov.

Cez prázdniny smeroval Ľudovít Štúr do rodného Uhrovca, cestou domov navštívil na fare v Maduniciach básnika Jána Hollého. Pre Ľudovíta Štúra, ale aj pre celú štúrovskú generáciu bol Ján Hollý najvyššou morálnou autoritou. Bol katolíckym farárom, čo pre – prevažne – evanjelickú časť štúrovskej generácie, predsa len znamenalo istý konfesionálny odstup. Ale Hollého dielo preklenulo tieto náboženské rozdiely, pretože jeho veľkolepé dielo, zrovnateľné s najväčšími autormi vtedajšej Európy, bolo pevným bodom a jasným svetlom pre celú generáciu. Písal síce v bernolákovskom jazyku, ale košatosť jeho myšlienok, viet, prirovnaní... bola obohatením pre slovenský jazyk; keď sa Štúr snažil o presadenie spisovnej slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia, tak Ján Hollý ho v jeho úsilí podporoval. Nepochybne: keby Ján Hollý písal v nemčine, angličtine, ruštine, francúzštine, taliančine... bol by uznávaný svetový básnik. On sám otváral okná do sveta: pustil sa do prekladu Vergília, Homéra, Ovídia, Horácia... a ďalších gréckych a rímskych velikánov, čo bolo pre celú slovenskú spoločnosť, no najmä pre vzdelancov, nesmiernym prínosom, rozširovalo ich obzor a inšpirovalo k novej tvorbe. Predovšetkým bol však Hollý autorom takých básnických eposov ako Svätopluk, Cirillo-Methodiada, Sláv, lyrických básní Selanky, či Žalospevy. Ján Hollý považoval Slovákov za akési jadro Veľkomoravskej ríše – ovplyvnili ho úvahy Juraja Papánka, Juraja Sklenára a Juraja Fándlyho – a teda Slováci boli v tomto zmysle aj dedičia veľkomoravského odkazu; takáto interpretácia posilňovala aj v štúrovcoch mocné národné povedomie a hrdosť na vlastnú minulosť. Vydanie Svätopluka – dielo financoval Juraj Palkovič, ostrihomský kanonik – vyvolalo obrovské nadšenie a mladí národní horlivci na stretnutiach citovali úryvky z eposu spolu s básňami Mickiewicza, Puškina a Jána Kollára.

Životné osudy Jána Hollého neboli pritom idylické, hoci svoj idylický svet hľadal básnik a farár v madunickej fare a v povestnom háji Mlieč, kde sedával pod mohutným dubom a kde aj písal a rozjímal. V máji roku 1843 však madunická fara vyhorela, Hollý prišiel o celý svoj majetok a pri požiari utrpel popáleniny. Utiahol sa na faru v Dobrej Vode, k svojmu priateľovi z mladých rokov dekanovi Martinovi Lackovičovi.

V čase, keď ho navštívil Ľudovít Štúr s gréckym kniežaťom, žil Ján Hollý ešte na fare v Maduniciach; Štúr spomína, že bol chorľavý, zádumčivý, mlčanlivý, našli ho sedieť pri okne s podopretou hlavou, ako hľadel na súmračnú krajinu, na ďaleké pohorie, ktoré bolo zahalené mračnami. Vtedy mal Ján Hollý 56 rokov, trápila ho podagra a bolesti boli také silné, že nevládal ani chodiť. Každé stretnutie s Jánom Hollým bolo pre Štúra hlbokým emotívnym zážitkom, vždy u neho našiel inšpiráciu, povzbudenie a presvedčenie, že pre slovenské veci sa oplatí bojovať; a hoci slovenský bard nebol v najlepšom duševnom rozpoložení (sťažoval sa Štúrovi, že už nie je schopný písať básne, pretože mu chladnú myšlienky a duch ho obchádza) predsa len obaja pookriali a povzbudili sa k ďalšej činnosti.

Ľudovít Štúr aj Joan Aristarchis pokračovali hore Považím na Oravu, do Jasenovej, kde bol evanjelickým farárom Ctiboh Zoch. Na jar roku 1841 sa do Jasenovej presťahoval aj Zochov otec Pavel Cochius, ktorý bol takmer päťdesiat rokov rektorom školy vo Veličnej na Orave: škola mala vynikajúcu povesť a učili sa v nej takmer všetci oravskí vzdelanci. (Pavel Cochius dostal dokonca od cisára Ferdinanda V. v roku 1845 strieborný kríž s korunou za zásluhy. Mladí štúrovci v Bratislave ho pri tejto príležitosti pozdravili oslavnou básňou). Aj v Jasenovej otec Pavel Cochius pomáhal synovi Ctibohovi v pedagogickom spolku oravských učiteľov – oravské učiteľské bratstvo –, ktoré sa stalo vzorom aj pre iné kraje Slovenska, pretože nielen vzdelávalo učiteľov, ale staralo sa o národné uvedomovanie. Štúr s ním viedol dlhé dišputy, osvojil si veľa jeho skúseností. Okrem toho sa Štúr už v tom čase zapodieval myšlienkou, že začne vydávať Slovenské národné noviny a tak sa chcel poradiť s Ctibohom Zochom, ako nájsť na Orave nielen predplatiteľov, ale aj prispievateľov.

Ďalšia Štúrova zastávka bola v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde navštívil evanjelického kňaza Michala Miloslava Hodžu; pôsobil tu od roku 1837. Hneď vedľa evanjelického kostola, ktorý bol postavený v rokoch 1783 až 1785 vďaka Tolerančnému patentu panovníka Jozefa II., je prízemná, dlhá budova, v ktorej Hodža býval a kde sa aj ubytoval Štúr s Aristarchom. (Táto fara zohrala v slovenských dejinách významnú úlohu: stretávali sa tu vedúce osobnosti národného pohybu, v roku 1844 tu vznikol spolok Tatrín a v roku 1848 manifest Žiadosti slovenského národa). Privítanie bolo dojemné: mladí nadšenci, študenti, členovia nedeľnej školy a liptovskí vlastenci privítali Štúra spevom a zanôtili mu príležitostnú pieseň Letí orol hore Váhom. Pravdaže, na programe tejto návštevy boli aj pracovné záležitosti: Štúr hovoril s M. M. Hodžom, aj s Gašparom Fejérpatakym-Belopotockým o pripravovanom projekte Slovenských národných novín a snažil sa získať peniaze, odberateľov i prispievateľov. Keďže Belopotocký bol sám vydavateľ, knihár a kníhkupec, kolportoval české i slovenské časopisy i knihy (každý rok vydával Nový i starý vlastenecký kalendár), mal s vydávaním bohaté skúsenosti: sľúbil Štúrovi, že na Slovenské národné noviny zloží kauciu, čo sa aj neskôr stalo; podporil vydávanie novín sumou 4 000 zlatiek. Po celý čas však odmietal spisovnú štúrovskú slovenčinu a držal sa bibličtiny.

Keďže z Liptovského Svätého Mikuláša nie je ďaleko do Vysokých Tatier, tak sa Štúr spolu s Aristarchom, Belopotockým a malou skupinkou študentov vybrali do slovenských veľhôr. Hoci sa motív Tatier objavoval v slovenskej poézii, skromnejšie v próze, no často v rôznych plamenných výzvach a úvahách, Štúr nikdy vo Vysokých Tatrách nebol; nečudo, že ho veľhory ohúrili, očarili. Pohľad z Kriváňa na okolitú prírodu bol emotívnejší ako najkrajšie básne. Kriváň bol pre štúrovskú generáciu čosi – ako pre českých národovcov – legendárny Blaník, s ktorým sú spojené povesti o blaníckych tytieroch: v ťažkých časoch českej histórie sú zakliati rytieri symbolom slobody a nádeje. Belopotocký a mnohí štúrovci videli v Kriváni symbol národnej budúcnosti a narastajúceho povedomia: Kriváň zostal nedotknuteľným symbolom štúrovcov.

Ešte väčší dojem urobilo na Ľudovíta Štúra Štrbské Pleso: panenská, takmer nedotknutá príroda, čarovné miesto uprostred prekrásnych divých hôr, žiadne ľudské obydlia, harmónia, pokoj. To už bolo iné Slovensko ako pokojné vŕšky okolo Uhrovca či v Malých Karpatoch: sálala z nich mohutnosť, majestátnosť a netušená sila. Pod mocným dojmom napísal báseň Nezábudky:

     Večer sa na tichom
     rozloží pohorí,
     pod jazerom Štrbským
     tichý ohník horí,
     živý spev sa vinie:
     jazerom sa nesie
     a v horách pominie.

Štúrova cesta hore Považím, na Liptov a do Vysokých Tatier nebola len vlastivedným zájazdom za priateľmi a krásami Slovenska. Nemohol si nevšímať sociálnu situáciu, celkovú atmosféru, nálady obyvateľstva, duchovný i materiálny stav slovenského národa, stav školstva či meštianstva a šľachty. Po návrate do Bratislavy napísal 22. septembra 1841 Václavovi J. Staňekovi list, v ktorom sa snaži analyzovať stav súdobej šľachty a meštianstva, najmä pokiaľ ide o pomer k národným záležitostiam: „My od naší šlechty nic dobrého k očekávání nemáme a kteří jsou nám z ní nakloneni, jsou starší, všickni mladší jsou proti nám. A ja sem to vždycky našim říkaval, nebo to, co se děje dle vyvinutí našeho historického a politického stavu. Rozuměj též šlechtu vyšší. Měšťanstvo se začína ujímat věci naší a v něm jest naděje, pak v jiných stavích.“

Meštianstvo – bola to dlhodobá Štúrova téza, zásadná idea, pilier hospodárskeho a materiálneho pozdvihnutia slovenského národa. Neskôr sa k úlohe meštianstva, k téme obchodu, priemyslu a hospodárskym otázkam viackrát vracal.

Cestopisnú črtu „Cesta po Považí“ napísal Ľudovít Štúr po návrate zo štúdií v Halle na jeseň roku 1840, kedy sa vracal cez Prahu, Hradec Králové, Bratislavu, Trnavu, Trenčín do rodného Uhrovca. Už 6. novembra 1840 poslal článok priateľovi Pospíšilovi do Prahy, aby ju ponúkol na uverejnenie do časopisu Květy; tam aj vyšla v rubrike Ze Slovenska.

Štúrova prvá zástavka bola Trnava, o ktorej písal ako o slobodnom kráľovskom meste „vzdialenom šesť míľ od Bratislavy, v dejinách uhorských pamätnom a pre veľký počet kostolov malý Rím nazvanom“. Ktovie, ako Štúr odmeral cestu, pretože Trnava rozhodne nie je od Bratislavy vzdialená šesť míľ, no podstatné je, že ho v Trnave čakali nedočkaví, nadšení priatelia a hneď po uvítaní mu dali prečítať listinu kráľa Mateja Korvína z roku 1483: bola napísaná po česky a bola adresovaná rade mesta Trnavy. Matej Korvín takto oslovil radu mesta: „Richtárom a rade mesta nášho Trnavy verným našim milým“. Ako sám Štúr uviedol „Listina nie je síce pre dejiny dôležitá, ale vážna ako prvá slovenská listina nájdená v Uhorsku a tiež pre naše terajšie vzťahy k vlasteneckým našim susedom Maďarom.“ Matej Korvín v liste dáva na vedomie mešťanom, že konfiškuje dom utečenca Gašpara, ktorý vraj zabil jeho sluhu. Čiže naozaj „nie je pre dejiny dôležitá“, ale pre Štúra to bola vhodná zámienka, aby dvíhal aj takýmto spôsobom národné sebavedomie: o tejto listine neskôr napísal aj v prílohe Vlasteneckého kalendára Slovenský pozorník v roku 1842. Štúr dokazoval, že uhorskí králi sa vo verejných listinách a dokumentoch obracali na svojich poddaných v slovanských jazykoch, v tomto prípade v češtine. Listina sa našla v trnavskom mestskom archíve a Štúroví priatelia ju presne opísali.

Bolo krásne jesenné počasie a Štúr sa pohol z Trnavy smerom na Trenčínu hore Považím. Prechádzal cez mestečká a dediny, ktoré sa rozkladali po oboch stranách hradskej, prívetivo ho pozývali na rozhovor, no nemal čas uhýbať z priamej cesty, ponáhľal sa ďalej. Tieto cesty, ako sám píše „po tom, ako som videl české a nemecké, neveľmi sa mi páčili, hoci hlboko v Tatrách, v Orave, v Turci bezpečne sa môžu pretekať s tamtými“. Cez Nové Mesto nad Váhom putoval Štúr ďalej hore Považím, po oboch brehoch Váhu videl vypínajúce sa spustnuté hrady a mračnami zahalené vrcholky okolitých hôr. Tieto obrazy v ňom vyvolávali zádumčivú, až depresívnu náladu, hlboko dojali jeho dušu „človeka prichádzajúceho z ďalekej cudziny. Namiesto radosti zarmútil som sa a zamyslel; šumenie vedľa hradskej tečúceho Váhu žalostne zaznievalo do dumy mojej.“

Keď prišiel do Trenčína, najprv sa zastavil u priateľov a príbuzných, ktorých aj predtým občas navštevoval (v Trenčíne sa narodila Štúrova matka Anna Michalcová) a potom sa pobral za richtárom Trenčína Pavlom Vaďonom (Vágyon). Chcel od neho prístup do mestského archívu, pretože sa domnieval, že tam nájde dôležité dokumenty. Richtár ho zarmútil, aj potešil: prístup do archívu sa povoľuje iba so zvolením celej mestskej rady a iba po písomnej žiadosti: na to však nebolo dosť času. Richtár mu do budúcna prisľúbil pomoc a potešil Štúra správou, že on sám už veľa rokov skúma archív a pracuje na dejinách mesta, dostal sa vo svojich výskumoch až do sedemnásteho storočia. Štúr sa ho dychtivo spýtal, v akej reči sú listiny, ktoré skúmal: richtár mu odpovedal, že prevažne v reči slovenskej, nad čím Štúr zaplesal. „Od tohto diela, po toľko rokov s námahou zbieraného, môžeme si veľa sľubovať,“ napísal v cestopise Cesta po Považí. Richtár mu ešte rozprával o zaujímavých udalostiach z trenčianskych dejín a pripomenul, že mestské knihy v Trenčíne sa kedysi písali v slovenskom jazyku a sľúbil mu, že mu dá do nich nahliadnuť. „Hľa, naša národnosť v Uhorsku mávala teda kedysi väčšie práva a uznalosť než v našich časoch!“ zvolal Štúr.

Rozlúčili sa a Štúr si neodpustil výstup na Trenčiansky hrad, vyšiel až na najvyšší vrchol, na povestnú Matúšovu vežu: bol odtiaľ nádherný výhľad do širokého okolia. Aj nádherná prírodná scenéria v ňom prebúdzala silné pocity, spolupatričnosť k slovenskému národu, posilňovalo jeho sebavedomie: na severnej strane sa už beleli zasnežené končiare slovenských pohorí, Považská dolina, údolie Váhu a okolité vrchy boli ešte zelené, slnko sa pomaly skláňalo na západ a poslednými lúčmi pozlacovalo vŕšky susednej Moravy. „Zostúpil som z hradu, ponorený v myšlienkach nad stavom naším, zaletel som v nich aj na Moravu, ktorej pohorie v diaľke sa vypínalo. Zasnežené hory sa príjemne leskli na slnku a poskytovali očiam milú zábavu.“

Cestopis pokračuje opisom návštevy Jána Hollého na fare v Maduniciach, kde sa Štúr zastavil na spiatočnej ceste do Bratislavy: niesol mu knihy, dar od básnika a katolíckeho kňaza Karla A. Vinařického. Ľudovít Štúr bol veľkým obdivovateľom Jána Hollého, jeho fascinácia jeho dielom a osobnosťou bola dlhodobá a veľmi intenzívna. „Ako vždy, aj teraz ma dojala obrovská a pritom nádherná postava jeho, na ktorej všetko prezrádza muža neobyčajného. Belasé a veľké oči jeho upreté na človeka prenikajú dušu ohnivými bleskami, ukazujúc bystrosť ducha a živú obrazotvornosť. Milá tvár a šedivé vlasy dodávajú päťdesiatšesťročnému starcovi zvláštny pôvab, ktorým okúzľuje dívajúceho sa naň. Pamäť jeho je veľká, veľmi živá a nezdá sa, že by vekom vyhasínala,“ píše Štúr v cestopise.

K.A. Vinařický poslal Hollému nielen knihy (svoje preklady Jána Ladislava Pyrkera a Vergília, exemplár Josefa V. Staněka o anatómii), ale aj báseň na špeciálnej fólii s názvom Poslání z Čech. Je to akási symbolická holubica z Čiech, ktorá má preletieť Moravu k dolinám Považia a tlmočiť básnikovi pozdravy od bratov na Vltave. Vinařický vyzýva Hollého, aby pokračoval v tvorbe, aby znovu naladil svoje struny a tvorbou oslávil hrdinov spoločnej vlasti. Jedným z impulzov na napísanie tejto zdravice bol aj fakt, že na Slovensku vyšli Hollého spisy a v Čechách mali mimoriadny ohlas.

Ján Hollý bol v dobrej nálade: rozhovor s ním bol živý, pestrý, básnik rozprával o svojich mládeneckých rokoch, do najmenších podrobností spomínal miesta, ktoré kedysi navštevoval. „Nikdy predtým som ho nebol našiel takého ochotného na rozhovor ako teraz; príčina však bola aj tá, že teraz je úplne zdravý, kým predtým chorľavel.“  (Ján Hollý ochorel počas svojich ciest na koni do kostola v Pobedíme, kedy neraz zmokol a dostal reumu, ktorá ho roky trápila). Jeho myšlienky a rozprávanie sa však náhle a nečakane menili, preskakoval z témy na inú tému bez akéhokoľvek súvisu, „takže človek musí dávať veľký pozor, aby ho verne sledoval“. Tešil sa z veľkého úsilia českých autorov, pýtal sa Štúra na Palackého, Šafárika, Vinařického, Hanku, Čelakovského, Pešinu a dával ich všetkých vrúcne pozdravovať. Hollý mal však najväčšiu záľubu v rozprave o slovenskom živote; keď sa reč zvrtla na súčasný stav národa, na množstvo odrodilcov, tak si bolestne povzdychol a tento bôľ ním prenikol, prejavil sa aj v jeho očiach, aj na jeho tvári. Štúr ho nabádal, aby ďalej pokračoval v písaní svetských básní, ktoré tak čarovne účinkujú na Slovensku i v Čechách, no Hollý už zanechal svetské básnenie a venoval sa náboženským básňam. „Zavesil som už lutnu moju na dub a teraz len vetry do nej naprázdno hučia,“ zdôveril sa Štúrovi.

Štúr však opakovane naliehal, aby písal svetské básne, aby lutnu sňal z duba a ešte od srdca k srdcu z Považia zaspieval. „Na môj žiaľ, on sa vonkoncom vzpieral, že by sa ešte kedy mal v svetských básňach ozvať.“ Aby Hollý uľavil Štúrovmu žiaľu, vytiahol z truhlice náboženské básne a dal mu ich prečítať; Štúr si uvedomil, že sú napísané v rovnakom duchu, ako Hollý napísal Svätopluka, Sláva, Selanky a Žalospevy. Martin Hamuljak v Budíne v tom čase pripravoval súborné vydanie Hollého diela a v tomto vydaní mali byť aj duchovné a náboženské básne.

Ján Hollý sa pustil do žartovania: na okraj svojej samoty podotkol, že by mal byť teraz pustovníkom, keď prestal písať svetské básne. Štúr len poznamenal, že tak či onak je už pustovníkom, Hollý pritakal a nevedel si vynachváliť pokoj na fare a vo svojom obľúbenom háji, kde pod košatým dubom písal svoje básne. Vraj mu núkali aj výnosnejšie fary, ako je tá madunická, no on ich neprijal, pretože by sa vzdal svojho pokoja: na jednu faru by aj išiel, lenže tam bol kaplán maďarón a keďže Hollý bol zatvrdilý odporca odrodilcov, aj toto miesto odmietol. „Ostatne, nemá už nádej na dlhý život; čas, aký svojmu životu vymeral, je hodne krátky,“ citoval Štúr Hollého domnienku.

Keď Ján Hollý videl zroneného Štúra, tak „naplnil čase znamenitým vínom uhorským a podajúc mi jednu na zdravie Slovákov a nás pripíjal. Uchopiac podanú čašu, ohnivo som štrngol o jeho pohár s najúprimnejším želaním, aby sa jeho slová splnili.“

Ľudovít Štúr strávil s Jánom Hollým na fare v Maduniciach v rozhovoroch takmer celú noc; až na svitaní sa bolestne rozlúčil s milovaným pevcom.

                                                                       x   x   x
 

Ján Kollár, ďalší velikán slovenskej kultúry a veľký Štúrov idol a vzor, sa 16. októbra 1841 zastavil v Bratislave, keď sa vracal z cesty po Taliansku. Bolo takmer desať hodín večer, keď sa Kollár stretol s Ľudovítom Štúrom, Kollár neskôr napísal, že to bol pre neho deň „plný národnej potechy a nádeje“. Štúr ho na druhý deň pozval medzi svojich žiakov, ktorým vravel „mladoslávi“ a ktorí sa práve cvičili v bibličtine – boli to slovenskí aj srbskí žiaci: predstavil im Jána Kollára ako jednu z najväčších žijúcich osobností slovenské národa. Kollár si zdvorilo vypočul pozdravy slovenských aj srbských študentov, počúval aj ich písomné prejavy, poéziu aj prózu a potom sa im prihovoril v dlhšom, improvizovanom prejave. Hovoril o slovanskej vzájomnosti, o potrebe súdržnosti, o tom, že „nám Slovanom nie je taká potrebná učenosť ako pekné charaktery“.

Štúr mal trochu iný názor, v tomto ohľade sa celkom s Kollárom nestotožňoval: nemal o  Slovákoch vysokú mienku; bol svedkom toho, akí sú Slováci ľahostajní, nevedomí, ako si nechajú šliapať po svojich právach, ako málo dbajú na národnú vec a podriaďujú sa cudzej vôli, aj keď sa nádejal, že sa to môže zmeniť. „Poznám už náš ľud,“ písal A. H. Škultétymu koncom roku 1841. „Nesľubujem si mnoho! Ale predsa myslím, že v tom ohni, ktorý naň pripadol, pretvorí sa v telo nové a z popola vzlietne Fénix slovenský.“ Aj Pavlovi Šafárikovi sa sťažoval: „Ako pomaly to ide so vzkriesením národa!“

Vzťah Ľudovíta Štúra k Jánovi Kollárovi však bol zložitejší a rozporuplnejší ako k Jánovi Hollému. Kým Hollého bezvýhradne obdivoval a nedostal sa s ním do žiadneho sporu (Hollý neskôr odobril uzákonenie spisovanej slovenčiny na podklade stredoslovenského nárečia, hoci sám písal bernolákovčinou) Ján Kollár, ktorý bol aj politicky činný, sa proti tejto podobe Štúrovej spisovnej slovenčiny razantne ohradil.

Ján Kollár očaril Štúra básnickou skladbou Slávy dcera, ktorý považoval za kľúčové dielo súdobej slovenskej klasicistickej literatúry a ktoré svojou kvalitou dosahovalo európsku úroveň. Táto básnická skladba, ktorá má päť spevov – pôvodne tri – a predspev (1.spev Sála, 2. spev Labe, Rýn, Vltava, 3. spev Dunaj, 4.spev Léthé – slovanské nebo a 5.spev Acheron –slovanské peklo) je žalospevom nad slovanskou minulosťou. Bohyňa Sláva je symbolom a ideou celého Slovanstva, ideou zápasu o slobodu človeka, humanity, práva národa; ale Sláva má slovanským národom pomôcť prekonať učinené pokorenie, odčiniť utrpenie a je tiež symbolom slávnej budúcnosti. Je celkom pochopiteľné, že táto básnická skladba nadchla Štúra a celú jeho generáciu; Slávy dcera sa stala mocným impulzom pre národné sebavedomie Slovákov, ale aj dôkazom, že v národe slovenskom sa rodia geniálni literáti.

Ale Ján Kollár bol pre Štúra a jeho generačných druhov veľkým vzorom aj pre jeho úvahy o slovanskej vzájomnosti: boli to jedny z prvých textov na túto tému v slovenskej spisbe, i keď na rovnakú tému sa vyjadroval aj Pavol Jozef Šafárik. Už v úvode svojej úvahy „O literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a nárečiami slovanského národa“ Ján Kollár konštatuje, že „opäť po mnohých storočiach sa prvý raz považujú roztrúsené slovanské kmene za jeden veľký národ a svoje rozličné nárečia za jeden jazyk, prebúdzajú sa k národnému cíteniu a túžia sa vzájomne tesnejšie primknúť k sebe.“

Ján Kollár sa potom podrobne a s veľkou erudíciou zaoberal slovanskou vzájomnosťou a tento výraz podrobuje dôkladnej analýze. Prezieravo napísal prorocké slová: „Do verejného života národov nevstupuje ani jedna veľkolepá idea povznášajúca ducha bez dvojitého boja: na jednej strane s nepriateľmi idey, ktorí sa chcú postaviť proti jej šíreniu alebo ju potlačiť, na druhej strane s jej priateľmi, ktorí hoci sa pre ňu vyslovujú a pôsobia, jej pravý zmysel nechápu a preto sa dopúšťajú prechmatov, čím dobrej veci často väčšmi škodia než tamtí prví.“ Vzájomnosť podľa Kollára „znamená toľko, ako vziať a opäť dať, požičať a vrátiť, navzájom sa uchopiť, objať... vzájomnosť nie je kvetom, ale bohyňou kvetov.“

Vo svojich úvahách Ján Kollár vymedzuje tiež, čo nie je vzájomnosť: „Nespočíva v politickom spojení všetkých Slovanov, ani v demagogických úkladoch alebo v revolučnej vzbure proti krajinským vládam a vládcom ľudu, z čoho vzniká len zmätok a nešťastie.“ Takáto definícia je veľmi opatrné brzdenie revolučných ambícií; Kollár bol konzervatívneho zmýšľania a ku všetkým radikálnym prejavom sa staval zdržanlivo.

Napriek myšlienke slovanskej vzájomnosti bol aj nezvykle kritický do vlastných radov, teda smerom k samotným slovanským národom; nerobil si ilúzie o ich jednote a svornosti. Písal aj o tom, že boli časy, keď sa Slovania vzájomne sotva považovali za bratov a za synov svojho národa. Ak sa aj niekedy myslitelia jednotlivých národov zmienili o druhých slovanských bratoch, tak len odpudzujúco. Srb nikdy nenazval Čecha a Slováka ani ich vlastným menom, ale termínom prevzatým z nemčiny: Čechov Pemak, čiže Bohme, Slovákov Tóth. Ani Chorváti neboli lepší: Poliakov považovali za príbuzných s Hotentótmi, Česi si zase mysleli, že Rusi patria k tatárskemu plemenu. Niektorí Česi majú podľa Kollára mnoho samoľúbosti, nenávidia a sú vyhlasujú za kacírsku myšlienku aj vzájomnosť so Slovákmi, od ktorých požadujú, aby sami seba vyhubili a bezpodmienečne sa počeštili. To však činia len tí, ktorí milujú viac seba ako národ...

„Ale netreba matku zanechať v biede, pretože má nepodarené deti,“ uzatváral túto časť svojej úvahy Ján Kollár, „ale tým silnejšie sa primknúť k jej srdcu.“

Aj ďalšie časti Kollárových úvah boli zaujímavé svojím obsahom a nepochybne podnetné pre Ľudovít Štúra. Keď Kollár konštatoval, že „niektoré slovanské kmene majú vlastnú, nezávislú vlasť, iné len podmienenú, polovičnú alebo len spoločnú s inými národmi, tí upadnú do nebezpečenstva, že sa priveľmi zaľúbia do svojej vlasti, budú sa viac zamestnávať vlastenectvom ako národnosťou, pričom si nevšimnú menej šťastných bratov spoločnej matky, postačia sami sebe a odmietnu vzájomnosť...“

Kollárove myšlienky sú nadčasové, univerzálne. Presne pomenoval vtedajší stav a vzťahy medzi slovanskými národmi, pomenoval ich geopolitickú situáciu aj reálne možnosti, ako takúto situáciu riešiť. Veľmi jasnozrivo poznamenal, že „nálada medzi národmi je teraz taká, že vrúcna láska k vlasti je skôr hriechom voči človečenstvu, ako voľné občianske zmýšľanie hriechom proti vlasti. Chráňme sa pred tupým, neznášanlivým, nenávistným vlastenectvom, pretože je často iba zámienkou k najčiernejším skutkom, často slúži len ako zdanlivé ospravedlnenie urazených ľudských práv a zneužitého násilia...“

Ján Kollár sa však nebál hovoriť aj o dobrých vlastnostiach slovenského národa, aby tak vyvážil svoje kritické výčitky. Napísal úvahy „O dobrých vlastnostiach národa slovanského“, čo sa mohlo vzťahovať aj na národ slovenský; vo viacerých prípadoch nerobil Kollár rozdiel medzi „slovanským“ a „slovenským“ národom, pritom ale on sám v tejto úvahe napísal, že „národ predstavuje spoločenstvo takých ľudí, ktorí sú spojení zväzkom jedného jazyka, rovnakých mravov a obyčajov.“ A potom podrobne opísal päť základných vlastnosti slovanského (slovenského) národa: nábožnosť, pracovitosť, nevinná veselosť, láska k svojej reči a znášanlivosť k iným národom. Každú z týchto vlastností presne zadefinoval a celkový sumár vyznieva mimoriadne pozitívne, až si Kollár musí položiť otázku: „Má niekto príčinu tento národ hanobiť? Má niekto dôvod hanbiť sa za to, že patrí k tomuto národu, pretože sa medzi ním narodil alebo sa k nemu prevtelil? Kto by tajil, že aj tento národ má mnoho chýb a nedokonalostí... ale kde pod slnkom žije nejaký národ bez chýb a nedokonalostí?“

Ján Kollár študoval tak ako Štúr v Nemecku (v Jene v rokoch 1817 až 1819 – teológiu, filozofiu, históriu, prírodné vedy a filológiu) a tak ako Štúr sa zaujímal o situáciu Lužických Srbov. Precestoval nielen okolie mesta Jena (o ktorom tvrdil, že v jeho názve sú slovanské korene), ale aj niektoré oblasti Hornej i Dolnej Lužice. Kollárove poznatky o niekoľko neskôr podnietili Štúra, aby navštívil kraje Lužických Srbov a vydal o nich svedectvo. Kollár bol prvý, kto v nemeckom prostredí hľadal stopy slovanských predkov, najmä Lužických Srbov; o meste Jena napísal, že pospolitý ľud nazýva toto mesto podľa pôvodného názvu, čiže Jana, rieka, ktorá tečie cez mesta sa volala Lutora (ponemčená Lutra), blízke dediny a mestá majú slovanský pôvod, no časom ich ponemčili: Gospoda, Kunica, Breznica (Priesnitz), Velnice (Wolnitz), Lobeda, Remda, Klosvice, Celnice, Radegast, Driznice, ba ešte aj slávny Weimer, sídlo básnika Goetheho, je slovanské mesto Vináry, ale sú tam aj ďalšie iné názvy so slovanským pôvodom. „Ale v ich domoch a uliciach už nepočuť sladké slovanské zvuky, iba ak z úst služobných Lužičanov a Lužičaniek, ktorých je tu veľmi mnoho a ktorých tu obľubujú,“ napísal neskôr Ján Kollár vo svojich pamätiach.

Je teda evidentné, že mnoho Štúrových aktivít v Halle – no nielen v Halle – inicioval Ján Kollár. Bol jedným zo Štúrových duchovných  otcov, podobne ako Ján Hollý, Hegel a Herder. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že neskôr sa Štúr dostal s Kollárom do ostrého sporu, najmä v súvislosti so spisovanou slovenčinou. Ešte predtým však bol Ján Kollár spoločne s Ľudovítom Štúrom a viacerými slovenskými vzdelancami autorom Slovenského prestolného prosbopisu, dôležitého politického manifestu, ktorý sa snažil upozorniť na situáciu Slovákov a formulovať aj ich požiadavky.

                                                                 x   x   x   
 

Ľudovít Štúr sa v Halle zoznámil s ruským slavistom Izmailom Ivanovičom Sreznevským. Sreznevskij bol významný ruský filológ a slavista, mal v tomto odbore veľkú reputáciu a vážnosť; pôsobil na univerzitách v Charkove a Petrohrade, stal sa aj riadnym členom Petrohradskej akadémie vied. V Halle Sreznevskij poskytol Štúrovi cenné poznatky o ázijskej časti Ruska, ktoré potom Štúr využil v štúdii Slovanstvo a svet budúcnosti. Na Slovensko prišiel Sreznevskij v marci 1842 a strávil tu až päť mesiacov a za tento čas precestoval peši celé Slovensko, vrátane východu, kde skúmal aj Rusínov, pričom zbieral poznatky zo všetkých odborov, ako jazyk, históriu, a folklór. Počas svojho pobytu sa stretol s Jánom Hollým, Pavlom J. Šafárikom, Jánom Kollárom a pravdaže, aj s Ľudovítom Štúrom a jeho družinou. Už pred návštevou Slovenska Sreznevskij vydal štúdiu Slovackije pjesni (V Charkove roku 1832) a neskôr Putevyje pisma I. I. Sreznevskogo iz slavianskich zemeľ, v ktorých formou listov opisuje svoje zážitky a dojmy zo Slovenska. Slovenskí vzdelanci o jeho diele vedeli a preto bola jeho návšteva vítanou príležitosťou, aby si posilnili národné sebavedomie. Niekoľko dní strávil Sreznevskij v dome Karola Štúra v Modre a svojou bezprostrednosťou, priamosťou a srdečnosťou si rýchlo získaval sympatie. Bol sa pozrieť aj na evanjelickom lýceu v Bratislave, ocenil Štúrove prednášky a jeho schopnosť vysvetľovať porovnávaciu slovanskú gramatiku v slovanskej reči. Vysoko si vážil, že Štúr prednáša na lýceu zadarmo, že nedostáva riadny plat, robí to z lásky k rodnému jazyku a jeho študenti ho s úctou počúvajú.

Štúrova mladá družina, slovenskí aj srbskí študenti, pripravili na rozlúčku so Sreznevským výlet na bratislavské vŕšky, z ktorých bol krásny výhľad na Dunaj: zaspievali hosťovi niekoľko slovanských piesní a strávili tam v družnej diskusii takmer celý deň. Večer sa pri vínku pobratal so Štúrom aj Hodžom.

Sreznevskij loďou cestoval ďalej do Budína a skupinka štúrovcov sa s ním bola v prístave rozlúčiť. „Zbohom Bratislava, kvitni pre budúcu slávu Slovanov,“ napísal neskôr Sreznevskij, dojatý mladými štúrovcami, ktorí mu z brehu nadšene mávali čiapkami.

Okrem Sreznevského prišli do Bratislavy aj ďalšie osobnosti z Ruska, ukrajinský slavista, ktorý prednášal na moskovskej univerzite Osip Maksimovič Boďanskij, ruskí slovanofili Nikolaj Arkadijevič Rigeľman a Michail Petrovič Pogodin; aj oni priniesli do Bratislavy ruské knihy a časopisy.

Návšteva Izmaila I. Sreznevského v Bratislave však rozhodne nebola prvá, ani ojedinelá; členovia (neskôr zakázanej) Spoločnosti privítali 16. júna 1836 na mimoriadnom zasadaní poľského historika a znalca slovanských literatúr Alexandra Maciejowského, ktorý bol profesorom vo Varšave. Vzácnemu hosťovi pripravili program: Štúr sa zaskvel privítacou rečou, ktorú predniesol v dokonalej poľštine, potom Zoch zarecitoval ruskú báseň a vlastné básne prečítali Hurban, Krnúch, Petrikovič a Rafanides. Maciejowski bol v slovanskom svete uznávanou osobnosťou, bol znalcom a vykladačom rímskeho práva, ale aj historikom literárnym vedcom a filológom. Počas novembrového povstania v rokoch 1830 až 1831 proti  ruskej imperiálnej ríši, bol členom vedenia poľskej Národnej gardy. Pre štúrovcov bol symbolom slávy a veľkosti Slovanstva. Maciejowski dostal od členov Spoločnosti do daru publikáciu Plody a tiež tri pamätné pečate, niektorým sa podpísal do pamätníka; potom mal krátky príhovor, v ktorom ocenil činnosť Spoločnosti, povzbudil jej členov nielen do ďalšieho štúdia, ale aj k cieľavedomej práci pre národ.

Ján Kollár vo svojich článkoch neraz pripomína, že Slovania by sa mali intenzívnejšie stretávať, vymieňať si skúsenosti a tým upevňovať slovanskú vzájomnosť; Ľudovít Štúr a jeho priatelia i študenti, sa snažili túto myšlienku aktívne realizovať. V júni roku 1836 zase členovia Spoločnosti privítali Karla Boleslava Štorcha; bol to český spisovateľ a novinár, publikoval aj pod menom Čáp-Klatovský. Štorch patril k tým českým národovcom, ktorý presadzovali na vtedajšie časy revolučnú myšlienku, aby sa Rakúsko stalo federatívnou monarchiou a aby o českých záležitostiach nerozhodoval rakúsky, ale český snem. Prispieval do časopisov České museum a Světozor, ako editor spolupracoval s viacerými štúrovcami. Ešte v tom istom roku prišiel do Bratislavy Václav Svatopluk Štulc, katolícky kňaz, časom vyšehradský probošt (zaslúžil sa o vskriesenie slávneho Vyšehradu v Prahe), písal básne, prispieval do viacerých českých časopisov – Světozor, Květy, Jindy a nyní, mal vyhrotené protirakúske a protihabsburgské názory. (Za svoje názory bol dokonca uväznený). Štulc bol aj veľký priateľ a zástanca práv Poliakov, stál na ich strane pri novembrovom povstaní proti ruskému samoderžaviu. Okrem iného bol aj autorom básnickej knihy „Na Tatrách a pod Tatrami“, čím si získal sympatie Slovákov.

Vzťahy s Poliakmi však boli zložitejšie. Hoci s mnohými poľskými osobnosťami udržiavali štúrovci priateľské kontakty, hoci Štúr prispieval do poľských časopisov a slovenská mládež bezmedzne obdivovala Mickiewicza a jeho „Óda na mladosť“ sa stala posvätnou básňou, rovnako tak jeho „Knihy národa a pútnictva poľského“ bola nesmierne obľúbené, názory na poľské povstanie proti Rusom sa rôznili. Po potlačení povstania začala polícia vyšetrovať členov poľských tajných spolkov, čím sa vzájomné vzťahy popretŕhali. Štúr nebol celkom stotožnený s poľským povstaním, rovnako ako Ján Kollár, ktorý dokonca poľské povstanie odsúdil. Prešporskí študenti však pod vplyvom Alexandra Vrchovského, Cyrila Kampelíka a neskôr aj sama Chalupku stáli na strane Poliakov, stotožňovali sa s poľským hnutím, najmä Janko Kráľ, Ján Francisci a Andrej Sládkovič; Štúra dokonca vinili z „ruského absolutizmu“.

Štúrovi sa nepozdávalo zbližovanie Poliakov a Maďarov; v roku 1843 vyjadril svoje obavy z toho, že Maďari sa „stroja žiadať vládu, aby na tom pracovala, aby staré Poľsko obnovené bolo!“ Nič také sa vtedy nestalo, no obavy zostali a Štúr vo svojich príspevkoch do Gazety Polskej roku 1849 polemizoval so smerovaním niektorých popredných poľských činiteľov: „Lež váš smer nezdá sa nám, že je vzatý z myšlienky slovanskej, bo vy spájate sa s kýmkoľvek... S Maďarmi, našimi a mena slovanského najzaťatejšími nepriateľmi! To je to, bratku, čo nás veľmi bolí a prečo strácame nádej, že by sme boli skoro jednej mysle.“

Napriek výhradám Štúr aj naďalej udržiaval kontakty s Poliakmi, snažil sa posilňovať vzájomné vzťahy, posielal príspevky do Tygodnika literackeho – časopis vychádzal v Poznani a bol tribúnou poľských emigrantov.

Osobné a priateľské kontakty udržiavali štúrovci aj so Srbmi a Chorvátmi. V apríli 1837 prišiel do Bratislavy zakladateľ Matice srbskej Josif Milovuk, študentom odovzdal srbské knihy a portréty srbských kniežat. (Matica Srpska bola najstaršou inštitúciou tohto druhu v uhorskej ríši, aj medzi slovanskými národmi. Vznikla roku 1826 v Pešti, no sídlo mala v Novom Sade; Josif Milovuk Maticu podporoval finančne, bol jej prvým tajomníkom. Spolu s ním sa na vzniku Matice Srpskej podieľali tiež Jovan Hadžić, Jovan Demetrović, Gavril Botitovac, Andrij Rozmirovič, Petar Rajić a Djorde Stanković. Po návšteve Josifa Milovuka dokonca vznikla myšlienka založiť aj Maticu slovenskú.

 (Posledným žiakom Ľudovíta Štúra bol Srb Konstantin Kostić, ktorý dokonca býval u neho v Modre. Prišiel do Modry študovať po revolúcii na nižšie evanjelické gymnázium na odporúčanie ruského pravoslávneho kňaza Michaila Fjodoroviča Rajevského, ktorý v tom čase pôsobil na ruskom veľvyslanectve vo Viedni. Na Rajevského sa zase obrátila grófka Anastázia Dmitrijevna Bludovová, ktorá podporovala balkánskych Slovanov – bola dcérou Dmitrija Nikolajeviča Bludova, šéfa súkromnej kancelária cára Mikuláša I. – a žiadala ho, aby našiel pre Kostića vhodného učiteľa a zabezpečil mu dobrú výchovu. Do Prešporku, Levoče, Prešova, Trnavy, Kežmarku i do Modry chodilo pomerne veľa srbských študentov, keďže doma nemali veľa príležitostí na kvalitné štúdium. Pezinský rodák Ján Gros, ktorý pôsobil ako pedagóg v uhorskej Vojvodine, na záver svojej učiteľskej dráhy pôsobil na evanjelickom lýceu v Prešporku – Štúr ho občas zastupoval – mal zásluhu na tom, že hornouhorské školy mali medzi srbskými študentmi dobrú povesť. Kostić býval so Štúrom posledné dva roky Štúrovho života v schnellovskom dome na námestí v Modre. Kostićove štúdium a výchovu financoval čiastočne známy filológ, právnik, knihovník, neskôr profesor  na katedre srbského jazyka a literatúry v Belehrade, potom ako aj riaditeľ Národného múzea, pôvodom z Nového Sadu, Jovan Bošković – preložil Štúrovu knihu o „Národních písních“ do srbského jazyka – tiež jeho starší brat Ivan Kostič, ktorý bol v tom čase junkerom Michajlovského delostreleckého učilišťa v Petrohrade. Bošković sám študoval v Modre a potom na lýceu v Prešporku, kde v júni 1851 zložil záverečnú skúšku. Súkromným učiteľom Konstantína Kostića bol subrektor modranského gymnázia Ján Majer. Štúr sa staral o jeho výchovu, prebral nad ním patronát; Štúrova švagriná sa zase starala o jeho stravu a prala mu šatstvo. Konstantin Kostić, sa tak ako jeho starší brat, mal neskôr stať študentom učilišťa v Petrohrade a potom delostrelcom srbskej kniežacej armády. Policajný dozor nad Štúrom bol v tomto období aj kvôli Kostićovi, keďže – ako zistil Najvyšší policajný úrad vo Viedni, ktorý riadil maršal Kempen von Fichtenstamm – jeho brat Ivan Kostić bol informátor grófky Bludovej o dianí v Srbsku. Bolo to v čase, keď vzbĺkol požiar krymskej vojny. Vzniklo tak podozrenie, že aj Ľudovít Štúr má prepojenie na ruské tajné služby skrze Kostića a Rajevského).

Pri týchto stretnutiach, rozhovoroch, výmene listov, čítaní kníh a časopisov z rôznych končín Slovanstva, sa postupne formulovali Štúrove názory na dejiny slovanských národov a na ich poslanie v prítomnosti i budúcnosti. Ako pri každej príležitosti, keď Štúr písal či diskutoval o Slovanoch (napr. v spisoch „O povestiach a piesňach plemien slovanských“, „Starý a nový vek Slovákov“) opieral sa nielen o práce Šafárika, Dobrovského, Kollára, ale aj o úvahy Hegela, Fichteho a Herdera, odvoláva sa aj na biblické citáty, no tiež na mýty a legendy slovanských národov. Mýty boli najmä pre Slovákov akousi náhradou vlastnej histórie, ktorej bolo podľa vtedajších vedomostí poskromne. Najmä v období štúrovského romantizmu sa mýty a legendy dostávali v hojnom množstve do literárnych diel, spisov a článkov slovenských národovcov: bolo to nielen pre posilnenie národného sebavedomia, ale aj pre zdôraznenie spoluúčasti k veľkému slovanskému svetu a obrana proti nemeckým či maďarským záujmom.

Matka slovanských národov bola Slávia, veľký symbol prvopočiatku a bezpečia, ale aj utrpenia, ctností i nectností slovanských národov. Štúr využil známosti a kontakty, ktoré mal zo stretnutí so slovanskými osobnosťami, aby od mnohých z nich získal srbské, české, ruské, poľské či ukrajinské legendy a zapracoval ich do svojich diel.

                                               SLOVENSKÝ PRESTOLNÝ PROSBOPIS
 

Maďarizačný tlak silnel. Mnoho maďarských politikov, aj predstaviteľov cirkví, maďarská tlač či úrady v Budíne, útočili na slovenských evanjelikov aj katolíkov, na Pavla Jozeffyho, Jána Seberínyho, na slovenské rečové ústavy, ale všeobecne na úsilie slovenských národovcov, že sú panslávmi a usilujú sa o oslabenie maďarskej moci v Uhorsku. Medzi nimi sa okrem iných výrazne prejavoval Lajos Kossuth, ktorý sa neskôr postavil na čelo maďarskej revolúcie proti Habsburgom. Nebol to však len Kossuth, ale aj zarytý maďarský nacionalista gróf Zay, ktorý sa nerozpakoval tvrdiť, že len maďarská reč je rečou uhorskej inteligencie a ňou sa majú vyjadrovať všetci uhorskí vzdelanci, nakoľko maďarský jazyk má najlepšie vyjadrovacie prostriedky, keď hovorí o slobode a protestantizme. Zay vo svojom inauguračnom prejave za generálneho dozorcu evanjelickej cirkvi v Uhorsku to jasne povedal: „Pretože národný život bez maďarského jazyka miesto nemá, vlasť našu treba pomaďarčiť... Kto tak neučiní zrádza vlasť, konštitúciu a kráľa.“

Pressburger Zeitung uverejnil 7. februára 1833 článok, v ktorom sa pýtal, prečo sa v školách severného Uhorska uprednostňuje vo vyučovaní latinčina pred maďarčinou a potom študujúci končia školu neznalí národného jazyka, teda maďarčiny a tým nezodpovedajú požiadavkám krajinskej ústavy. „Opúšťajú školu v súčasnosti nepoužiteľní na verejné záležitosti. Krátko, ich nešťastie je hotové... Kto však sleduje nejaký cieľ, musí chcieť aj k tomu vedúce prostriedky! Je nepochopiteľné, prečo maďarský jazyk zaostáva za latinským, ktorý sa chápe len ako jazyk učencov a cirkvi...“

Na obranu Slovákov a obecne Slovanov žijúcich v Uhorsku sa však ozývali aj viacerí vlastenci, zaujímavé boli myšlienky a návrhy profesora na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici Ľudovíta M. Šuhajdu, odporcu maďarizácie, v úvahe Maďarizmus v Uhorsku z právnej, historickej a rečovej stránky napísanej už v roku 1834: „Musí sa starostlivo brať na zreteľ, že v krajine, ktorá sa skladá z viacerých národov, musia byť všetky inštitúcie inakšie utvorené ako tam, kde je jeden národ podelený na viac – ako v Nemecku. Tam, kde historická nevyhnutnosť tak usporiadala stav vecí a pomery, že viacej národov musí bývať vedľa seba a pod jednou mocou, treba založiť medzi nimi právny pomer...“

Ľudovít M. Šuhajda sa pokúsil aspoň zbežne načrtnúť definície štátov:

1/ Národ vytvára štát, ako ho konštituovala múdrosť monarchov alebo kultúra aristokratov v právnom zmysle. Národ a štát sú hodné toho mena vo vlastnom eminentnom zmysle.

2/ Viac národov, ktoré sa milujú a ctia, sú pod ochranou spoločného, spravodlivého zákona a spolčujú sa na obranu navonok.

3/ Jeden národ tvorí jeden štát.
4/ Sú národy pod verejnými donucovanými zákonmi. Uhorsko sa skladá z viacerých národov, Maďarsko leží celkom dnu v krajine tak, že je celkom obkľúčené slovanskými národmi. Ani právnym, ani žiadnym možným spôsobom nemôže požadovať, aby ostatné národy Uhorska obetovali svoju národnosť politickým cieľom.

Šuhajda potom uzatvára svoju úvahu slovami výzvou: „Túto krajinu viac než tisícročie obývajú Slovania, tak teda hovorte slovansky aj vy, Neslovania, ktorých je menej! Nie je nič krajšie, ako v spravodlivosti usporiadaný štát a nič nešľachetnejšie, ako nespravodlivá a medzinárodné právo nešetriaca donucovacia štátna mašinéria!“

Už pred Slovenským prestolným prosbopisom vznikla Petícia v roku 1840, ktorá stručne, v troch zásadných bodoch popisovala situáciu a snažila sa brániť slovenský národ proti tlaku  na maďarizáciu. Petícia bola reakciou na rečové zákony snemu, aj stotožňovanie Uhorska s maďarským národným štátom. Snem v roku 1840 prijal zákon podľa ktorého bol všeobecný príkaz, aby sa v uhorskej miestodržiteľskej rade so stolicami a mestami používala maďarčina. Snem tiež vyhlásil maďarčinu za úradný jazyk na súdoch, v cirkevnej správe a dokonca aj vo vojsku. Autorom Petície bol Ján Čaplovič, pripravil ju v spolupráci s českými vlastencami, ale aj niektorými rakúskymi politikmi:  podpísalo ju vyše dvesto osobností. Napokon k odovzdaniu Petície nedošlo, no bol to prvý cieľavedomý pokus formulovať vlastné sťažnosti a predostrieť náznak politického programu.

1/ Národ žije dovtedy, kým žije jeho národná reč v živote a v školách, keďže len materinská reč spája jednotlivcov a rodiny, spája rodiny v obec a obce v celý národ. V reči sa odzrkadľujú osudy a stupne vzdelanosti národa... je výrazom národného ducha a charakteru. Zrušenie jazyka je morálna vražda.

2/ Maďarská reč nás nemôže a nebude môcť uživiť a my sme zaviazaní slovenskej šľachte zlou vďakou, keďže, zabúdajúc na svoju povinnosť, ženúc sa za preludom, nás, z mozoľov a potu ktorých žije a hoduje, sa ľahkomyseľne náhli v cirkvi a škole nás pomaďarčiť.

3/ Maďarčina je pre nás cudzia reč. Školy sa stávajú trestnicami, kazatelia učiteľmi cudzieho jazyka a úbohý ľud bez duchovného posilnenia opúšťa chrám Boží. Nejde do kostola, ale do krčmy. Klesá svätá vec. Orabovaní o rodnú reč, my Slováci, nechceme na seba uvaliť kliatbu potomstva a pripraviť im tak osud najbiednejšieho ľudu na svete.

Konečne, pripájame, aby len ten národ bol hodný konštitučnej slobody, ktorý si váži nepremlčateľné práva národností a tiež iných národov.

Slováci nemali veľa možností, ako sa brániť. Nemali žiadne politické noviny, nemali zástupcov v uhorskom sneme, nemali vplyvných ľudí na dvore vo Viedni, nemali vplyvnú šľachtu ani aktívnu cirkevnú hierarchiu (hoci vo vysokých cirkevných úradoch pôsobili Rudnay, Palkovič, Moyzes, Stromský, Jozeffy, Seberíni, Kuzmány a iní) takmer nemali národné školstvo, nemali prosperujúcu strednú triedu a už vôbec nie rodiacu sa buržoáziu. Bol tu iba ľud, ktorý sa mal stať Štúrovou oporou: lenže aj ten bol ospanlivý, nehybný, ľahostajný. Štúr si uvedomoval, že ak sa chce presadiť aj v politike, musí používať politické nástroje; v tejto veci mal jasno. Napísal Josefovi V. Staněkovi (15. januára 1842) : „S novinami to dosiaľ dobre stojí. Ó Bože, až raz dostanem povolenie a potom tunajšiu našu profesúru a vyslanstvo na sneme, potom silne vystúpime. Keď si to všetko rozvážim, čo z toho vzniknúť môže, celý sa chvejem ohromnou túžbou a trávim noci bezsenné...“

Obrátiť sa na cisára formou petície, či deklarácie, bola myšlienka Štúrova: chcel, aby sa prestalo s prenasledovaním slovenských vzdelancov a aby prestal národný útlak zo strany rôznych maďarských vrstiev. Štúr začal konať; bola to jeho prvá veľká politická akcia. Musel však získať podporu predstaviteľov slovenskej evanjelickej cirkvi, prípadne ďalších ľudí, ktorí by mohli takúto petíciu podporiť. Obrátil sa listami na viacerých vplyvných vzdelancov s výzvou, že mu bola zverená povinnosť, aby zoštylizoval text, ktorý by obsahoval „žaloby, krivdy a prosby svoje, ktoré vláde prednáša a žiada rady a návrhy.“ Stretol sa však s rezervovaným, občas odmietavým postojom. Postupne sa kontaktoval na superintendantov Pavla Jozeffyho, Jána Seberiniho, Františka S. Stromského (ten bol na čele bratislavského dištriktu a mal dobré vzťahy aj s palatínovou kanceláriou, Štúr od neho chcel, aby bol na čele delegácie) ďalej na advokáta Juraja Procopiusa, ktorý pôsobil pri kráľovskej miestodržiteľskej rade a pravdaže, na básnika Jána Kollára. Chcel ich nahovoriť, aby sa nielen zúčastnili na tvorbe prosbopisu, ale aby boli aj v delegácii, ktorá tento dokument osobne odovzdá cisárovi Ferdinandovi vo Viedni. (Pravdou však zostáva, že prvý, kto takúto myšlienku verejne sformoval, bol Cyril Kampelík, český lekár a spisovateľ, ktorý upozorňoval Jozeffyho, aby sa Slováci obrátili s prosbopisom do Viedne.) Prvý zaváhal Stromský, ktorý stroho argumentoval tým, že je najmladším biskupom a preto mu neprináleží, aby bol na čele deputácie. Podobne alibisticky sa zachoval tiež Ján Seberíni, superintendant banského dištriktu, hoci patril k odvážnym zástancom práv slovenského národa, napísal napríklad odbojný spis proti grófovi Zayovi: pôvodne Štúrovi sľúbil, že sa pod prosbopis podpíše, no nechcel byť členom delegácie. Ani Pavol Jozeffy, superindendant potiského dištriktu, nebol Štúrovým návrhom nadšený: bál sa najmä dôsledkov, ktoré by prosbopis mohol spôsobiť, prípadne vyvolať ešte väčšie reštrikcie. (Keď však Jozeffy dostal viac ako päťdesiat listov od kňazov aj laikov, ktorí naliehali, aby bol aj on členom malej slovenskej delegácie na cisársky dvor, tak predsa len pristal a bol jedným zo slovenských vyslancov. Ján Kollár sa mu ihneď poďakoval: „Vďaka vám, že sa na čelo staviate národnej našej svätej veci, vďaka Vám, že prvý vyjadrujete verejne a úradne vôľu Slovákov, že viac nechcú za helótov byť, ale že aj oni silu života majú a teda i života hodní sú...“) Jozeffyho kaplánom v Tisovci bol osobný Štúrov priateľ August H. Škultéty, ktorý sa podujal deklaráciu podporiť, prípadne sa aj zúčastniť na ceste do Viedne ako člen delegácie. Napokon boli v delegácii okrem Pavla Jozeffyho aj Samuel Ferjančík, Ján Chalupka, Michal M. Hodža a Ján Rohoni.

Štúr sa pustil do štylizácie prosbopisu a konzultoval jeho text, aj formu s viacerými národovcami. Ján Kolár navrhoval, aby mala petícia masový charakter, aby sa zozbieralo päťdesiattisíc podpisov, zastúpení by mali byť nielen vzdelanci, mešťania, ale aj prostý ľud; takáto forma sa nepozdávala Čaplovičovi, ktorý mal viac politických skúseností a ktorý sa obával, že by v takejto celonárodnej akcii nevidela vrchnosť sprisahanie. Okrem Kollára a Čaploviča sa k textu vyjadrovali Jozeffy, Seberíni, Procopius, tiež Vrchovský a zapisovateľ na gemerskom konvente Furedy. Prosbopis bol napokon odobrený, ale jeho signatári stále vyčkávali. Štúr sa sťažoval v liste Škultétymu (26. februára 1842): „Po ľude sa šliape, nám sa obrany v knihách nepripúšťajú a my mlčíme. A ktože bude mať srdce pre bolesti ľudu tohto, ktože sa postaví na obranu ľudských práv našich? My sme slabí, my sami sa už vlastnou silou nemôžeme ubrániť hroziacej nám záhube, pretože na všetkých stranách podliehajú a poddávajú sa duchovní vodcovia ľudu nášho; prirodzene teda máme a musíme sa utiekať k vyššej obrane, ku krajinskej vláde. Ak nepodáme teraz reprezentáciu, budúci snem všetky naše ústavy zdrví, nami ako odpadlíkmi obžalovanými a neočistenými pohŕdať bude, vláda nás osudu nášmu ponechá. Reprezentácia musí ísť k vláde, aj keby hory padali!“

Maďarizácia naberala priam obludné rozmery a pochopiteľne, netýkala sa len Slovákov. Rovnaké tlaky vyvíjali maďarské úrady na území celého Uhorska, ktoré mala ústredná peštianska vláda pod kontrolou. (Do marca 1848 vládla Uhorská dvorská kancelária vo Viedni, v samotnom Uhorsku bol miestodržiteľ a Uhorská miestodržiteľská rada v Budíne, sídlil tu i palatín a iní vysokí úradníci, na čele žúp stáli župani a šľachtické stolice, zasadal síce Uhorský snem a vydával zákony, ale všetky musel schváliť a podpísať panovník, cisár vo Viedni, ktorý sa radil s ríšskymi a konferenčnými ministrami, najmä kancelárom Metternichom a ministrom polície. Na vysokých miestach v kanceláriách a radách i župách sedela maďarská nacionalistická šľachta, a tak primárne vládla, ale všetko vo feudálnom politickom a administratívno-štátnom aparáte monarchie bolo zložité a komplikované. Rozhodujúcu moc mali cisár a kancelár vo Viedni, preto adresnosť slovenskej petície bola správna; ak k tomu pripočítame Ústredný cenzorský zbor, Štúr musel žiadať o povolenie na licenciu politických novín a všetka táto mašinéria sa k žiadosti  vyjadrovala, preto boj o noviny trval štyri roky 1841 – 1845). Maďarská vládna moc, maďarská šľachta aj cirkev, boli na rozdiel od Slovákov pomerne jednotní a súdržní (boli jednotní v otázke maďarizácie a národnostnej politiky, postupovali spoločne, no vo vtedajšej politike pôsobili aj maďarskí konzervatívci a liberáli, z nich sa vyčlenili reformisti, takže v politickom maďarskom živote boli politickí stúpenci Viedne, neutráli, a aj odporcovia dvora). Vo veľkom však prebiehalo pomaďarčovanie, podľa oficiálnej doktríny Maďari považovali za Maďara toho, kto sa sám za Maďara pokladal: takto sa prekonvertoval z jednej národnosti (slovenskej) na maďarskú aj Sándor Petófi, dokonca aj Lajos Kossuth – bol to len administratívny úkon. Štúr trefne poznamenal, že takáto zmena znamenala „prekolkovať sa na iný národ.“

Vo viacerých článkoch a úvahách – pred slovenským prestolným prosbopisom aj po ňom, v uverejnených aj scenzurovaných a zakázaných – sa Ľudovít Štúr zaoberal témou útlaku a maďarizácie. Štúr zreteľne formuloval podstatu národného jazyka a používanie slovenskej reči, keď napísal, že s každým národom čo najužšie súvisí jeho reč, pretože v nej sa v podobe ducha odráža sám národ, v reči sa prejavuje charakteristika národnej povahy a zvláštnosti národa: „Vonkajšia podoba presne zodpovedá vnútru každého národa na všetkých stupňoch jeho rozvoja. S rečou sa rozvíja duch národa vo forme, ktorá mu najlepšie zodpovedá: sú od seba závislé a teda jeden bez druhého ani nemôžu existovať.“

Štúr mal nespochybniteľnú pravdu v tom, keď bol presvedčený, že každý človek sa môže vrúcne pomodliť len v materinskej reči a takisto len v nej, v rodnej reči môže prejaviť svoje oduševnenie spevom. Pomohol si aj príkladom z nemeckej reality a svojej skúsenosti, zjavne ovplyvnený štúdiom v Halle: „Nemecký národ je nad všetky iné národy hlboko mysliaci a preto je mimoriadne spôsobilý pochopiť vývin ducha a podstatu veci. Toto národné vnútro odzrkadľuje sa aj v jeho reči.“

A pokračoval vo svojom chválospeve na Nemcov, hoci nemecké myslenie nemal rád a Nemcov – tak ako väčšina štúrovcov – považoval za nebezpečných nepriateľov, až likvidátorov Slovanstva, no vyjadroval sa zdvorilo: „V terajšom čase nijaký európsky národ nemá reč, ktorá by bola taká súca na štúdium filozofie ako nemčina a na to môžu byť Nemci právom hrdí.“

Presná je aj ďalšia Štúrova úvaha, ktorá znie ako definícia: „Reč je aj znakom osobnosti, t.j. národ svojou rečou hovorí, že patrí sám sebe, poslúcha výlučne svoj vlastný rozum a je samostatný v duchovnej oblasti. Národ len v reči existuje ako národ a bez nej by bol ničím.“

Podnetov na sťažnosti proti čoraz agresívnejšiemu maďarizačnému tlaku bolo dosť a dosť: neboli to len obecné úvahy a konštatovania, ale Štúr si dal toľko námahy, aby zozbieral presné a konkrétne prípady. Keď od júla 1839 do mája 1840 presadili maďarskí liberálni poslanci na sneme prijatie zákona o rozšírení maďarského jazyka v školách, štátnych inštitúciách ako aj v cirkvi, útoky proti Slovákom sa množili. Boli to vskutku závažné činy, vrátane fyzického násilia a ohrozenia existenčného charakteru. Išlo to až tak ďaleko, že maďarské divadlo v Pešti uviedlo hru, ktorá sa vysmieva zo slovenskej reči a kráľa Svätopluka, „ktorého sa bál Arnulf, mocný nemecký kráľ, veľmi mrzko predstavili na potupu celého národa. Toto vskutku nikomu neslúži ku cti, keď sa takýmto historickým osobám, ktoré sa vyznačili nad iných ľudí svojim duchom, vysmievajú a z ich činov sa posmeškujú.“

Na generálnom konvente v roku 1841 sa hovorilo aj o panslavizme a vtedy Lajos Kossuth (bol v tom čase redaktorom Pesti Hirlap) navrhol, aby boli celkom zrušené slovenské ústavy na vyšších evanjelických školách a budúci duchovní sa učili len po maďarsky. Aj keď proti tomuto návrhu protestovali slovenskí zástupcovia, maďarskí delegáti spustili taký rev, že Slovákov vôbec nebolo počuť.  Delegáti, ktorých bola veľká maďarská prevaha, prijali návrh s odôvodnením, že podobné slovenské spolky by mohli byť v budúcnosti nebezpečné. Štúr sa rozčuľoval: „Podľa takejto logiky by teda mali človeka už v najútlejšej mladosti zavrieť do väzenia, aby neskoršie nemohol škodiť. Je to vskutku spravodlivosť bez páru!“

Spor medzi Ľudovítom Štúrom a Lajosom Kossuthom naberal postupne na intenzite; Štúr sa veľmi ostro vymedzoval. Štúr už vtedy jasnozrivo pomenúval Kossuthov nacionalizmus a najmä jeho pokrytectvo. „Naša snaha po vzdelaní je šľachetný, výlučne ľudský zámer a je to aj naša zvrchovaná potreba. Preto každý, kto našej mládeži zakazuje, aby sa vo svojej materinskej reči vzdelávala, nohami šliape najsvätejšie ľudské právo.“

Ľudovít Štúr upriamil aj pozornosť na dvojtvárnosť Kossuthovej aktivity: na jednej strane sa dožadoval ľudských práv, no ten „kto to počuje, bude istotne uvažovať, či to Kossuth naozaj vážne myslí, čo slovami hlása, alebo sa hádam za jeho slovami skrýva niečo iné? Kto na tom pracuje, aby sa iní nemohli vzdelávať, kto iným upiera ľudské právo, nechce slobodu, aj keď ju stále hlása.“  

Lajos Kossuth dokonca cynicky a bezočivo poznamenal: „Veru, veru, vravím vám, že slovenský národ dosiaľ ani len vo sne neexistoval...“ 

Bolo by únavné vymenúvať všetky násilné akty maďarizácie, ako ich vo svojej úvahe „Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov“, vymenoval dôsledne a poctivo Ľudovít Štúr. Stali sa nielen základom pre  Slovenský prestolný prosbopis, ale aj dôvodom, prečo sa neskôr Ľudovít Štúr nepridal ku Kossuthovej revolučnej revolte proti cisárskemu dvoru, ale naopak, postavil sa aj so slovenskými dobrovoľníkmi na stranu Viedne.

Slovenský prestolný prosbopis bol napokon zosnovaný a obsahoval dôležité návrhy.

Prijatie vo Viedni pomáhali organizovať poprední českí predstavitelia konzervatívnej šľachty a národovci, ale aj evanjelický farár Ján Rohoni, ten bol v tom čase kňazom v Báčke; on osobne navštívil ministra vnútra Františka Antonína Kolowrata, ktorý mal české korene – Kolowrat podporoval vznik Národného múzea a daroval mu svoje mineralogické zbierky a knižnicu, bol tiež prezidentom Kráľovskej českej spoločnosti vied – a ten Jána Rohoniho povzbudil, aby delegácia prosbopis predložila.

Slovenskí vyslanci prišli do Viedne 1. júna 1842. O tri dni ich prijal kancelár Clemens von Metternich vo svojej vile v Rennwegu, audiencia trvala viac ako hodinu. Metternich bol pozorný poslucháč a snažil sa byť ústretový: v mene kabinetu cisára Ferdinanda vyhlásil, že vláda nebude podporovať jeden národ na úkor druhého a tak ako vláda nemieni germanizovať národy monarchie, tak nemá ani úmysly ich maďarizovať. Napríklad talianske provincie majú možnosť komunikovať s úradmi vo svojej rodnej reči. Slováci upozornili Metternicha, že ich maďarská tlač a maďarskí politici upodozrievajú z vlastizrady, že Slovania sú podozrievaní z toho, že sú oddaní cudzej moci v Rusku, no Metternich ich uchlácholil: vláda má dosť prostriedkov, aby sa o probléme presvedčila a nemieni proti Slovákom vyvodiť dôsledky: takéto maďarské hlasy si netreba všímať: Z toho si nič nerobte, o čom sa hovorí v nižších kruhoch, to sa stráca vo vyšších kruhoch... Farár evanjelickej fary v Brezne Ján Chalupka, člen delegácie, napísal do pamätnej knihy  breznianskej evanjelickej cirkvi záznam o priebehu cesty a rokovania vo Viedni. „Uhorsko je choré,“ povedal na stretnutí Metternich. „Uhorsko spalo, teraz sa prebralo a uvidelo, že ho iné národy predbehli.“ Na záver stretnutia povedal, že ponosy v prosbopise si pozorne prečítal a považuje ich za opodstatnené, vláda sa nimi bude zaoberať.

Misia Slovákov vo Viedni pokračovala v Schönbrunne, kde ich prijal predseda Štátnej rady, mladší brat cisára František Karol (vládol Ferdinand V. Habsburgský). Aj on dostal kópiu prosbopisu, rovnako gróf Kolowrat, ale tiež uhorský dvorský kancelár gróf Gyorgy (Juraj) Mailáth, ktorý mal čiastočne slovenské korene: narodil sa v Bratislave v roku 1818. Aj Kolowrat aj Mailáth sa slovenských vyslancov zastali a uisťovali ich, že vláda prosbopis posúdi a kladne vybaví. Mailáth mal ťažké srdce na grófa Karola Zaya a bol to on, kto nabádal Slovákov – aj iné slovanské národy -  aby spísali svoje ponosy a sťažnosti na maďarskú odnárodňovaciu politiku. Štúr to aj urobil, no jeho článok nebol kvôli cenzúre uverejnený.

Zdalo sa, že poslanie slovenských vlastencov sa vydarilo; odchádzali z Viedne spokojní. Zato Lajos Kossuth napísal už 26. júna do Pesti Hirlap, že treba „zakročiť proti slovanským pohybom, tomu červu, ohrýzajúcemu koreň maďarského duba“.

Slovenský prestolný prosbopis bol určený „apoštolskému Veličenstvu Ferdinandovi V.“. Na niekoľkých stranách, po úvodných zdvorilostných frázach, chcú Slováci v „najhlbšej pokore zložiť nasledujúce žaloby a prosby.“ Prosbopis začína konštatovaním, že na uhorskom sneme bola zákonom povýšená maďarská reč namiesto latinskej v úradnom styku; mnohí Maďari si však zmysel zákona svojvoľne prekrúcajú a chcú v mene zákona pomaďarčiť celé Uhorsko. Vzniká tak nátlak na ostatné národy Uhorska, najmä na Slovákov, čo vyvoláva zárodky roztržiek medzi poddanými. Nemaďarské národy sú utláčané, ponižované, zranené v citlivých miestach, vo vykonávaní cirkevných obradov, vo vzdelávaní, mravnosti a výchove, ako aj vo svojom domácom pokoji. Takéto tlaky môžu mať najpovážlivejšie následky a nijako nemôžu smerovať k blahu vlasti. Slováci v prosbopise tvrdili, že sú telom a dušou oddaní monarchii a Jeho Veličenstvu, sú ochotní prinášať za vlasť život svoj a majetok, zato však chcú mať rovnaké práva ako iné národy v Uhorsku: preto Slováci prosia cisára Ferdinanda  o najvyššiu otcovskú ochranu a odstránenie všetkých zneužívaní a protivenstiev. Cisár by mal zakročiť, pretože slovenskí učitelia a študenti sú obviňovaní z protištátnych pletích, školská výučba slovenských detí sa ruší a zneucťuje.

Potom nasledovalo desať podrobne rozpísaných bodov žaloby.

– V niektorých maďarských novinách (Jelenkor, Hirlap, Athenaeum) boli viackrát publikované  poburujúc a potupujúce články, ktoré ostro hania slovenských evanjelických duchovných, profesorov, superindendantov i korporácie nespravodlivým spôsobom.

– Výpady maďarských novinárov by slovenskí evanjelici strpeli a zniesli s pohŕdavým mlčaním, keby sa strana ultramaďarov evanjelickej cirkvi nebola dotkla nepremlčateľných práv svojich vlastných druhov vo viere, keby nebola pokutou zakazovala slovenskú reč v škole a v chráme a keby nebola napádala všetko, čo sa okamžite nechcelo stať maďarským. Generálny dozorca gróf Zay, namiesto toho, aby stál nad stranami, celkom sa priklonil k maďarskej strane a podporoval ju úskokmi aj činmi. V prosbopise je aj citát zo Zayovho verejného vystúpenia z 10. septembra 1840: „Každý pokus proti idei maďarizácie rušivo vystúpiť a rozširovať ktorúkoľvek reč okrem maďarčiny je práve toľko, ako potlačovanie najvnútornejších životných pulzov inteligencie, konštitučných princípov, ba samého protestantizmu. A preto je maďarská reč najvernejším ochrancom a obrancom našej vlasti, Európy a protestantizmu. Víťazstvo maďarstva je triumfom rozumu, slobody a inteligencie.“

– Generálny konvent evanjelickej cirkvi 8. septembra 1841 v Pešti zakázal spolky slovenských študentov a vyučovanie slovenskej reči. Týmto činom chcel zastrašiť Slovákov a spravdepodobniť to, že je zločinom už Slovákom sa narodiť a slovenskú reč sa učiť. Je jasné, že generálny konvent zašiel v tej veci priďaleko a prekročil svoje poslanie.

– Týmto nápadmi bola zapríčinená v mysliach Slovanov v našej vlasti dosiaľ neznáma rozladenosť a horkosť, keď vidia, že sú tak bezohľadne vydaní posmechu a pohŕdaniu svojich spoluobčanov, krvácajú ich srdcia a zmocňuje sa ich nielen nevýslovný žiaľ a smútok, ale aj nedôvera a odpor voči Maďarom. Niektorí prepiatí maďarskí vlastenci na čele s generálnym dozorcom cirkví a škôl vynakladujú všetko, aby roztrpčili mysle obyvateľov našej vlasti a bratskú lásku, ktorá odjakživa panovala medzi rôznymi domácimi národmi a tým privolali na vlasť netušené nešťastie.

– Aj cirkevné knihy majú vychádzať v maďarskej reči, lenže starší kazatelia získali svoje vzdelanie v dávnejších časoch, keď ešte nebola potrebná maďarčina na výkon cirkevného úradu, nie sú v stave poslúchnuť zákon a reč si nemôžu osvojiť.

– Slováci sú v smutnom položení aj preto, lebo slovenskí obžalovaní sa v slovenskej reči sa v materinskej reči nemôžu obhajovať, ba obžalovaní ani neboli vypočutí, lebo nemohli po maďarsky viesť svoju obhajobu.

– Napriek tomu, že Jeho Veličenstvo povolilo širšiu voľnosť verejnej tlači, v našich pomeroch málo sa môžeme radovať ovociu tejto voľnosti. Maďarskí vydavatelia novín veľmi neradi, alebo vôbec neprijímajú obranné spisy Slovákov a sčasti ani cenzúra tieto spisy nepripúšťa do tlače, takže sa zdá, že aj cenzúra, ktorá by mala byť nestranná, nepripúšťa tieto state Slovákov do tlače.

– Len veľmi slabo je postarané o cenzúru slovenskej tlače. Niet totiž žiadneho riadneho cenzora pre slovenskú literatúru. Naše duchovné plody prichádzajú do rúk takých cenzorov, ktorí ovládajú slovenskú reč málo, alebo len nedostatočne.

– Aj v tom sa deje krivda, že na peštianskej univerzite vied sú ustanovení profesori viacerých cudzích rečí, len pre domácu reč slovenskú žiaden. Štyri miliónov Slovákov sa nemôže radovať tomuto dobrodeniu. (Šafárik v Slovenskom národopise napočítal len 2,7 milióna Slovákov, z toho bolo iba 600 tisíc evanjelikov, ktorých prosbopis vlastne zastupoval, teda išlo o konfesionálnu cirkevno-politickú, resp. národnoobrannú akciu).

– Čo naše srdce naplňuje najväčším zármutkom, je ďalšie zavádzanie maďarčiny v čisto slovenských obciach. Podľa nášho najhlbšieho presvedčenia, blaho ľudstva, jednotlivcov a štátov spočíva v zachovaní náboženstva a mravnosti, ktoré sa však podkopávajú týmto zlým zneužívaním. V dôsledku toho sa obávame smutnej budúcnosti ak sa v školách bude viac naliehať na naučenie maďarskej reči ako na vzdelanie ducha a srdca, na mravnosť a potrebné praktické vedomosti. Ak sa bude chvála a odmena dávať len tým učiteľom a žiakom, ktorí urobili pokroky a vyznačili sa nie v humanite a kresťanstve, ale v maďarizácii. Ak sa v chráme namiesto výučby vo viere bude hľadieť na výučbu reči, a viera sa zníži na prostriedok.
– V Novohradskej stolici sa zriadil takzvaný Národný fond, ktorý má za jediný cieľ maďarizovať slovenské deti. Nie je potrebnú ukazovať, aké zvody, pokušenia skazy pre učiteľov a žiakov a rodičov sú s tým spojené, aké falošné myšlienkové zameranie musí brať so sebou do života dieťa, ktorému sa už v prvej škole vštepuje a predkladá nie Boh a človek, citnosť a spása, len iba maďarizácia ako niečo najvyššie a hodné odmeny. Už teraz je bohoslužba v mnohých kostoloch a zboroch pre násilné nanucovanie maďarskej reči hotovou smutnohrou, keď v niektorom kostole jednu a tú istú pieseň kantor spieva maďarsky a ľud slovensky, keď sa začína maďarská kázeň, ľud sa v celých skupinách hrnie preč z kostola. Stali sa čoviac aj ukrutnosti a barbarstvá niektorých maďarizátorov na niektorými Slovákmi, ktorých palicovaním a uväznením nútili priznať sa k maďarskej reči a odložiť svoju vlastnú, samým Bohom im danú materinskú reč.
Najzávažnejšie je pre nás obnovenie našej národnej cti, tak zločinne napadnutej ťažkými utŕhačstvami a zlomyseľným upodozrievaním, a to nielen pred vlasťou, ale aj pred cudzinou.
Podľa toho prosíme vo všetkej pokore a čo najponíženejšie:

– Aby Vaše Veličenstvo ráčilo svojich najvernejších poddaných vziať pod svoju najvyššiu ochranu, uvedené zločinné očierňovanie prísne pokarhať
– Ďalej prosíme príslušnými úradom odporúčať, aby vymenovali pre našu slovenskú literatúru riadneho cenzora v Budíne a v Prešporku, aby všetky práce a spisy, ktoré vyšli pod domácou cenzúrou, dovolili vytlačiť a aby obranné spisy nášho národa, ak by boli potrebné, neboli oddialené od tlače.
– Po tretie prosíme, aby Vaše Veličenstvo Katedru slovanskej reči a literatúry, už pred štyridsiatimi rokmi zriadenú na prešporskom lýceu, aj pre budúcnosť v náležitom trvaní potvrdilo. Náš ľud potrebuje aj ľudové spisy a tak aj spisovateľov, ktorí by boli schopní písať knihy primerané zvláštnym potrebám, postaveniu a potrebám ľudu, a boli súce kresťansky a občiansky ho vzdelávať.
– Aby na kráľovskej krajinskej univerzite vied v Pešti bola zriadená osobitná katedra pre slovenskú reč, lebo dôkladné osvojenie si tejto reči prakticky nie je len veľmi dôležité, ale aj potrebné najmä pre lekárov, právnikov, duchovných a úradníkov, ktoré sú so slovenským  ľudom v spojení a v styku.
– Prosíme najpokornejšie Vaše Veličenstvo, ako už bolo po mnohých stáročí, tak aj teraz a pre budúcnosť ponechať nás v používaní latinskej reči vo všetkých cirkevných veciach, najmä v cirkevných matrikách a zápisniciach. Latinská reč má platnosť v celej Európe.
– Ďalej prosíme, aby Vaše Veličenstvo najmilostivejšie ochránilo naše školy a kostoly pred prudkosťou niektorých prehnaných vlastencov, ktorí si želajú všetko a na každý možný spôsob pomaďarčiť a aby sa výchova našich detí diala v materinskej reči, aby bohoslužba zostala nášmu ľudu nedotknuteľnou, aby sa im neodnímali nedele na maďarské kázne, ktorým nerozumie.
– Skladáme, kľačiac, tieto žaloby a najpokornejšie prosby na stupne spravodlivého trónu Vášho Veličenstva. Verní slovenskí poddaní v Uhorskom kráľovstve.

                                                                                     x  x  x
 

Slovenský prestolný prosbopis bol prvým vážnym politickým aktom pri zrode moderného slovenského národa. Ako sa dalo očakávať, spôsobil prudkú, až nenávistnú odozvu maďarských radikálnych vrstiev. Zároveň však aj posmelil váhajúcich, utiahnutých a tých zakríknutých, ktorí nemali odvahu postaviť sa proti pomaďarčovaniu. Jozef Melcer, ktorý bol evanjelickým farárom v Hronseku – predtým pôsobil v Slovenskej Ľupči – a ktorý bol aj usilovným spisovateľom, napísal aj reformný elaborát, v ktorom nielenže  žiadal, aby sa na školách vyučovalo po slovensky, ale chcel slovenčinu aj na vyšších školách. Bol to pomerne ostrý tón, pretože Melcer sa neobmedzoval iba na vyučovanie slovenčiny na školách všetkých stupňov, ale upozorňoval aj na to, že ak sa presadí požiadavka maďarizácie v školách, úradoch či cirkevných obradoch, ďalším krokom môže byť potreba jednoty vo viere a vyničenie iných vierovyznaní: nehovoriac o tom, že maďarizáciu krajiny nenariaďujú žiadne zákony.

Táto Melcerova odvážna obhajoba slovenčiny akoby predznamenala aj búrlivý priebeh generálneho konventu evanjelickej cirkvi v Pešti (15. a 16. júla 1842). Ako inak, bol to Lajos Kossuth, ktorý sa ostro ohradil proti slovenskej misii vo Viedni a napadol Slovákov, obvinil ich z vierolomnosti a vlastizrady, zo zrady protestantizmu: prečo sa Slováci so svojimi ponosami neobrátili na generálny konvent a išli sa sťažovať cisárovi?  Pavol Jozeffy sa snažil pokojne vysvetľovať a dôvodne argumentoval tým, že slovenská delegácia sa predsa nemohla obrátiť na konvent, keďže ten schválil Zayove maďarizačné opatrenia. Slováci stratili dôveru v konvent a bolo by nezmyselné obrátiť sa práve na konvent, keďže ten vo svojom prosbopise kritizovali. Jozeffy odmietol aj kritiku zo zrady protestantizmu: veď slovenskí evanjelici sa predsa obrátili na katolícku vládu, nehovoriac o tom, že cisár je najvyšším svetským predstaviteľom každej cirkvi, teda aj evanjelickej. Na koho sa mali obrátiť, ak nie na neho?

Priebeh konventu, maďarské obvinenia, arogantná reč Kossuthova natoľko rozčúlili Jána Kollára, že sa osopil na Kossutha a chrstol mu do tváre, že celý generálny konvent je len dobrovoľná schôdzka, ktorá nemá nijaký právny podklad, nie je to ani synoda, konzistórium, či nejaké súdne fórum, konvent nie je potvrdený panovníkom. Kollár povedal, že Slováci a Maďari majú pred panovníkom rovnaké práva a tie musí konvent rešpektovať.

Takáto reč prítomných Maďarov podráždila, začali urážať Slovákov, asi sto jurátov vykrikovalo „ki vele!“ čiže von s ním! Kossuth sa nedal zastaviť a s rovnakou aroganciou sa posmešne spýtal, koho je Uhorskou vlasťou, čia je to krajina? Tvrdil, že žiaden slovanský jazyk nie je vhodný pre slobodných ľudí, pretože niet jediného slobodného slovanského národa.

Po skončení konventu sa najmä v maďarskej tlači útoky na slovenskú delegáciu a na Slovákov obecne zintenzívnili. Útočili najmä na Jozeffyho, nejakí výtržníci mu dokonca do listu namaľovali šibenice s komentárom, že sú pre neho a Hodžu. Gemersko-malohontská stolica sa rozhodla, že Jozeffyho pozbaví funkcie stoličného asesora, čiže prísediaceho člena.

Napriek tomu Slováci stále dúfali, že vláda vo Viedni sa  nielenže bude prosbopisom zaoberať, ale aj pristúpi na navrhované opatrenia. Dlho sa však nič nedialo: až po dlhých piatich mesiacoch sťažnosť podpísaná panovníkom prišla z kabinetu priamo palatínovi do Budína. Uhorským palatínom bol vtedy Jozef Habsburg-Lotrinský, ktorý Slovákov nepodporoval, nemal ich v láske a prevažne stál na strane tých Maďarov, ktorí chceli celé Uhorsko pomaďarčiť. Napriek tomu sa Pavol Jozeffy vydal na cestu do Budína, aby obhajoval prosbopis, na cestu ho nabádal aj Kollár, ktorý chcel, aby bol „tento pán a hospodár v dome vlasti“, osobne informovaný. Hoci mal Jozeffy už šesťdesiat sedem rokov, vybral sa kočom do Budína v pľuhavom počasí, prišiel tam 13. novembra a hneď na druhý deň sa stretol s palatínom. Rozhovor trval viac ako hodinu: Jozef Habsburg superindendenta Jozeffyho uistil, že obsah prosbopisu pozná, že Slováci majú pravdu, no neschvaľuje spôsob, akým ho predniesli priamo vo Viedni, jeho si nevšimli, ani sa s ním neporadili. Nekladie Slovákom za vinu, že išli za panovníkom, ale mohli sa nájsť prostriedky, ktoré by poskytli účinný liek na slovenské sťažnosti. Arciknieža Habsburg priznal, že nie je dobré, keď sa ľudu nanucujú maďarské bohoslužby, tiež je presvedčený, že evanjelici nemajú dôvod, prečo by nadŕžali Rusom. Jozeffy  podotkol, že takýto nezmysel sa mohol zrodiť len v hlave grófa Zaya. Na to sa ho palatín spýtal: „Tak prečo ste si ho zvolili za generálneho inšpektora?“

Aj keď bol priebeh rozhovoru zdvorilý, v zásadných veciach habsburský palatín nepodporil Slovákov ani v jednej záležitosti. Jozeffy žiadal, aby sa Maďari vo svojich prejavoch v novinách miernili, aby Slovákom nebránili pestovať vlastný jazyk, aby boli spravodliví a nerobili, čo nechcú, aby iní robili im. Palatín súhlasne prikyvoval a tiež povedal, „ako ťažko oni sami (Maďari) niesli, keď sa im za Jozefa vnucoval nemecký jazyk!“ Nič však neurobil, aby čokoľvek zmenil.

Jozeffy napokon žiadal, aby ho protivníci neprenasledovali kvôli podaniu žiadosti, ako sa to už stalo na konvente v Gemerskej stolici, kde ho zbavili funkcie prísediaceho. Palatín len

Keď sa lúčili, palatín pred viacerými prítomnými povedal: „Vedzte, že si vás vážim,“ a chcel od Jozeffyho, aby mu dôveroval a aby sa na neho obrátil v akejkoľvek záležitosti.

Zavŕšením Jozeffyho návštevy v Budíne bolo pozvanie manželky Jozefa Habsburga Márie Doroty, dcéry Ludwiga Fridricha, wurtenbergského kniežaťa, ktorá bola evanjeličkou a chcela superindendenta pozvať na pohostenie. Komorník arcikňažnej odviedol Jozeffyho do jej komnát, kde sa dlho zhovárali o náboženských a cirkevných veciach.

Nič však nepomohlo. Jozef Habsburg žiadosti zamietol, hoci aj priamo v Maďarskom tábore sa ozývali hlasy, ktoré odsudzovali maďarskí fanatizmus: v Akadémii proti nim vystúpil napr. Štefan Szécheney. V apríli 1843 však Ján Kollár oznámil Jozeffymu zlú správu: palatín sa ku všetkým žiadostiam  postavil odmietavo, ba dokonca neodporúčal ani vydávať slovenské noviny, nakoľko ľud ich nepotrebuje a medzi uhorskými národmi by to vyvolalo napätie a spory.

Aj keď sa Kollár obával, že odmietnutie žiadostí spôsobí medzi Slovákmi malomyseľnú náladu a zoberie im energiu, Štúr sa na výsledok pozeral pragmaticky. Nebol sklamaný, bol poučený. Veľmi dobre si uvedomoval, že Slovenský prestolný prosbopis je prvým vážnym politickým aktom pri zrode moderného národa. Bol pripravený spolupracovať aj na ďalšom prosbopise a súhlasil s tým, že bude členom novej delegácie. Rozhodol sa v tejto ceste pokračovať, no už so zmenenou taktikou. Jedna vec je presvedčenie o svojej pravde, je správny politický názor, čo však samo o sebe nestačí; na presadenie politických cieľov potrebuje nielen politickú silu, presvedčenie, ale aj materiálnu základňu. Neznamená to len financie, ale aj čo najširší okruh ľudí, ktorí ho budú podporovať, najmä teda široké vrstvy slovenského ľudu, ale aj stále váhajúce a nečinné zemianstvo, ktoré má väčší politický vplyv a lepšie finančné postavenie.

Takéto poznanie predurčilo zmenu taktiky a stratégie: venovať sa drobnej práci, získavať si široké masy, presviedčať ľudí priamymi a konkrétnymi príkladmi – a menej sa venovať tzv. vysokej politike. Ďalšou dôležitou skúsenosťou bolo zbližovanie oboch konfesií, evanjelickej a katolíckej. Ukázalo sa, že nie je možné uprednostňovať záujmy jednej či druhej cirkvi, ale záujem národa je vyšším princípom, ktorý musí evanjelikov spojiť s katolíkmi v mene jednotného postupu a jedného spoločného cieľa: Slovenský prestolný prosbopis bol síce konfesionálnou záležitosťou,  ale stal sa celonárodným podujatím.

Slovenská inteligencia sa začala viac starať o ľudové masy, ľudové masy sa pod vplyvom inteligencie čoraz viac zapájali do politického života.

Ľudovít Štúr sa ani v najmenšom nevzdával: v almanachu Nitra uverejnil báseň Bojovník.

     „Hoj, do boje, lidé moji,
     do boje, do boje!
     Válčit budem, až dobudem,
     čestného pokoje.“

(Pokračovanie)