Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (8.)

Čitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.
     Román Ľuboša Juríka je pokusom o komplexný pohľad na Štúrov život a dielo, pričom autor sa nevyhýba ani kritickým hodnoteniam, omylom a chybám, v snahe vykresliť plastický význam a prínos tohto velikána.
     Veríme, že čitatelia Slova sa nedajú odradiť rozsahom jednotlivých častí (celý román má vyše 900 rukopisných strán) a vo chvíľach oddychu so nájdu čas na vcítenie sa do doby, života a diela Ľudovíta Štúra.

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (6.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (7.)

Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.

ROZPOMÍNANIE

Deti už išli spať, poslední pri mne vydržali Julko, Vilko a Oľga, švagriná ich pohnala do postieľok, aj mne dohovárala, aby som sa šetril, aby som si išiel pospať. Pýtala sa mi, či mi má priniesť kávy alebo čaju, no ja som si chcel vypiť malý džbánik vína, v súdku ešte zostal modranský zelený silván a hoci švagrová Rosina frflala, predsa len mi priniesla sklenenú karafu a pohár. Napomenula ma, aby som dlho neponocoval, vraj ma to oslabuje, nemám sa namáhať a prepínať. Akoby som to nerobil celý život...

Zhováral som sa zopár minút s Kostom Kostičom, mojím posledným žiakom, preberali sme témy, o ktorých ho budem doučovať, potom sa aj on pobral spať.

Chvíľu som ešte čítal Dobšinského, tešil som sa jeho zozbieranými ľudovými rozprávkami a obdivoval som tú číru, ľubozvučnú slovenčinu. Keď si len pomyslím, koľko to stálo úsilia, aby sme kodifikovali spisovný jazyk, koľko námahy, koľko obetí... ale aj koľko mi vzišlo nepriateľov a neprajníkov! Ešteže sme vydržali! V akom jazyku, v akej reči by sme teraz čítali rozprávky, povesti, básne, v akom by naši skvelí literáti písali svoje diela? Ale teraz, keď už je po boji, tak si len s trpkým úsmevom spomínam, aké to boli krušné časy...

Víno chutí znamenite, je aj dobre schladené, držíme ho dolu v pivnici, osvieži ma, iskrivo vstupuje do mysle, oživuje dávne spomienky. Kedysi som ho statočne popíjal a hoci som nebol milovníkom dlhých pitiek, nebolo ma treba prehovárať, aby som s priateľmi nestrávil hoc aj dve noci v družných dišputách pri dobrom víne...Ale nebolo to pitie len pre potrebu popiť víno a rozveseliť myseľ, telo aj ducha; neraz sme sa dlho zhovárali o všemožných záležitostiach, od vecí osobných až k obecným, od politického diania v Uhorsku, o pomeroch v školách, v evanjelickej cirkvi, až k otázkam filozofickým, historickým... Častokrát to boli reči jalové, až nepatričné, no zväčša, ak sa nemýlim, sme boli plní akýchsi nádejí, cítili sme možno vyššie poslanie, úlohy, ktorými nás poveril osud a potreba slúžiť národu. Ak už sme nevedeli, či sa máme pohádať, skončiť debatu, rozísť sa, tak sme si zaspievali, veselé aj ťahavé a smutné ľudové pesničky, v ktorých bolo tak veľa clivoty, skúseností ľudu, poézie a múdrosti ako v  povestiach a rozprávkach. Tam bola pamäť národa... Potom som ale prestal s pitím. Dokonca som presviedčal priateľov, aby nepili, neflámovali: Menej troviť, viacej tvoriť! A keď si spomeniem, že som vo februári roku 1835 založil bratislavský spolok miernosti, tak mi pripadá až úsmevné.

Aj preto, aj teraz, v tejto bôľnej chvíli ma mrzia spory s Jánom Kollárom o spisovný jazyk, o kodifikáciu slovenčiny a akokoľvek sa snažím byť v spomienkach mierny a tolerantný, ťažko sa mi hľadajú slova zmierenia. Kollár, tento veľduch nášho národa, Slovák jedinečný, zjavne nepochopil význam slovenského jazyka pre národ a jeho emancipáciu medzi európskymi národmi. Snažil som sa ho pochopiť, aspoň pokiaľ išlo o jeho politické myslenie: ak by sme v jeho ponímaní mali myslieť na akúsi predvídateľnú, hoci ďalekú, politickú samostatnosť, tak sme sa nemohli spoliehať na skromné a skomierajúce sily vlastného národa, ktorý sa ťažko prebúdzal k politickému životu, ktorý akoby vnútorne – no aj navonok – pochyboval, či je vôbec národom. Preto hľadal oporu v spojení s Čechmi, čo by posilnilo nás aj Čechov, preto aj s Palackým a Šafárikom hovorili o koncepcii československého kmeňa, to by bola účinná obrana proti maďarizácii. Načo sa deliť, drobiť, keď sa musíme zjednocovať, veď podľa neho majú všetci Slovania len jednu vlasť a tvoria jeden národ. Nielen Kollár, ale aj moji priatelia, ja tiež, sme sa spoliehali na pomoc Čechov, obrátil som sa na Palackého listom začiatkom roka 1842, keď sme spisovali žaloby, krivdy a prosby viedenskej vláde, žiadal som ho o pomoc a o radu, pretože nejde tu len o Slovákov, ale – ako som mu napísal – keď sa na problémom hlbšie zamyslí, ide aj o Čechov, aj ich sa to týka, pretože skôr či neskôr, to bude mať a musí mať pre nich dobré alebo zlé následky...

Ale predsa len je nevyhnutné opierať sa o vlastné sily, aj keď sú chatrné, veď keď chce národ žiť, tak sa nesmie neustále na iný národ spoliehať a očakávať od iných prebudenie, ale sám sa musí na nohy postaviť, lebo inak, ak sa bude len obzerať a hľadieť, o koho by sa mohol oprieť, tak ani k pravdivému životu nikdy nepríde, ani života nie je hoden. Čo je to za život, keď ktosi druhý vás drží a vy sa neviete ani postaviť? Taký človek, taký národ je len klát, v ktorom niet ducha a s ktorým si ktosi iný zahráva.

Spory s Kollárom boli mi nemilé, no nevyhnutné, keď on sa tak príkro vyjadril k našim snahám v cestopise z Itálie, no nielen tam, keď aj inde označoval slovenčinu ako jazyk hrubý, ako černidlo, bačovinu a špintaninu. Myslel som, že tento duchom veľký muž, ktorý po celý život pracoval na zveľaďovaní Slovákov, v tomto duchu prežíval celý svoj život, akoby on neprial všetkému, čo smeruje k dobrému cieľu...? Nuž ale, keby aj nešiel po našej ceste, nebude a nemôže byť proti nám!

Nechápal to, nechcel to Kollár pochopiť? Vskutku, tu nešlo len o jazyk, akokoľvek ten bol podstatou celej našej a mojej aktivity, ale išlo a ide aj jednotu, aj o to, aby sa povýšením tohto nárečia na spisovný jazyk docielila v našom rozsypanom kmeni jednota, inak by sme bez nej dosiaľ ležali v prachu a tak ako predtým, jeden sem a druhý tam by sme náš národný voz ťahali. Nie, on to nechápal, hoci úmysel mohol mať dobrý, no ani o tom nie som presvedčený úplne: nemal jazykové vzdelanie, neopieral sa o vedecké podklady, nebol on jazykovedec, hoci mal slušné základy jazykové, veď bol absolvent Katedry reči a literatúry československej na evanjelickom lýceu v Bratislave, ako vynikajúci básnik majstrovsky ovládal jazyk. Na rozdiel od Kollára, predsa len ja som sa na toto riešenie dôkladne pripravoval, Kollár sa držal svojich dogiem, spoliehal sa na intuíciu, kým ja som sa najmä v Halle dôkladne vzdelával u profesora Potta. Aj Šafárik v odporúčajúcom liste Pottovi okrem iného napísal, že na filologickom a historickom vzdelaní nám veľmi záleží... Toho som sa držal a tak som bol lepšie pripravený.

Ešte predtým, ako sme sa podujali na tento krok, som sa snažil listami, aj osobnými dohovormi, presviedčať českých aj slovenských vzdelancov, aké sú naše ozajstné ciele: aj cteného Pavla Jozeffyho som uisťoval, že sa našou slovenčinou snažíme preniknúť priamo k srdcu a mysleniu ľudu, veď je isté, tvrdil som, že naše nárečie má mnohé prednosti, ktoré češtine chýbajú. Veď to nemalo byť odtrhnutie od Čechov! Naše srdcia dýchajú srdečnou láskou k českým bratom...

Ale nie všetci Česi mali pre nás pochopenie. Český básnik Václav Bolemír Nebeský, ktorý žil dlhší čas vo Viedni, inak múdry a vzdelaný človek, podieľal sa na príprave Slovanského zjazdu v roku 1848 v Prahe, tam som sa s ním aj v tých pohnutých časoch stretol, ba stal sa aj členom rakúskeho snemu – inak... bol intímnym druhom Boženy Nemcovej – tak tento Václav Nebeský prekrúcal moje myšlienky, či už schválne, alebo ich zle pochopil, boli to výroky nepravdivé a vyvolávali zlé nálady proti nám. Napísal som list priateľovi Staněkovi do Prahy, no akosi pridlho som čakal na jeho odpoveď: vysvetľoval som si to tak, že nesúhlasil s našim úsilím a tak radšej mlčal, bolo to jeho mlčanie prejavom nesúhlasu. Staněk nemal odvahu napísať priamo mne, tak napísal Hroboňovi a v liste nariekal nad našou nesvornosťou. Až keď naši krajania cestovali do Prahy, tak som Staněkovi poslal po nich odkaz a takto, cez sprostredkovateľov, som mu dal najavo, aké sú naše ozajstné ciele, že sa mýli, ak naše úsilie spochybňuje. Potom už netrvalo dlho a Staněk mi konečne odpísal, jeho postoj sa úplne zmenil! Ako som sa zaradoval, veď on mal veľký vplyv na pražské prostredie. Ihneď som mu odpísal: o nesvornosti nič nevieme, hľadajme v spisovnej slovenčine jej skutočnú príčinu, teda siahnuť po účinnom nástroji osvety a zjednotiť Slovákov. Zreteľne som mu to oznámil: ak sa cítite ako Slovania a nie iba ako Česi, tak nám pomáhajte, ako by sme my v podobnom prípade pomáhali vám.

Nielen viacerí českí priatelia, nielen Kollár, ale aj moji blízki druhovia sa so mnou sporili o tom, akú podobu by mala mať spisovná slovenčina. Nie vždy sme vo všetkom mali jasno. Ani Hodža, ani Fejérpataky nesúhlasili s tým, aby som zo slovenčiny vynechal ypsilon. Vtedy som sa s Hodžom, týmto inak skvelým mužom a spolupracovníkom, ostro pochytil, keď ma pobúrilo, že aj kdesi utrúsil, či napísal, že môj pravopis je svojepis, čo si teda mohol odpustiť. Bol som proti ypsilonu, čo som aj náležite vysvetlil v mojom spisku Náuka reči slovenskej, no Hodža oponoval historickým vývinom nášho jazyka, aj pomermi v iných slovanských jazykoch. Ale my sme sa na schôdzke Tatrína na inom uzniesli. Napísal som mu jedovatý list v apríli 1845: „A prečo by tento pravopis nebol slovanský? Že tam niet y? No to je malý znak slovanskosti. Ale načo nám y, keď je v našom vyslovovaní nula? Prezývaš ešte aj tento pravopis mojím svojepisom. Ale k tomu veru, braček, práva nemáš! To môže mať všelijaký význam, ale zo žiadnej strany nie je svojepis: či nie je podľa týchto zásad vypracovaný, na ktorých sme sa v Tatríne uzniesli? Podľa tých istých. Teda akým právom ho Ty svojepisom voláš? Ja som veľa z môjho upustil, to Ty dobre vieš. Vaše rady a návrhy som poprijímal a podľa tých pravopis vypracoval – a teraz ho Ty svojepisom prezývaš! I vždy som prijal dobré rady a návrhy, ale vecou našou zaujatý a toho si povedomý, prezývanie nestrpím. No nebudem nič viac na to hovoriť a zabudnem na to. Ale aj pevnú vieru mám, že mi Ty budúcne s takým pokoj dáš, Miško! Toto ma veľmi rozbolelo!“

Čo všetko ma rozbolelo!

Keď vyšiel môj spis Devätnáste storočie a maďarizmus, práve sme podali na viedenský panovnícky dvor žiadosť, aby sme mohli  vydávať Slovenské národné noviny a nejeden hlas mi vyčítal, že som sa v tom spise priveľmi líškal dvoru, že som stránil a nadŕžal Svätej aliancii, vychvaľoval som metternichovský absolutizmus, len aby som získal povolenie. Aj Hodža bol presvedčený, že som to urobil zámerne, len aby som získal povolenie. To bolo naskrze nedorozumenie! Akože som sa ja postavil na stranu absolutisticko-policajného Rakúska? Len som sa dovolával práv národov v cisárstve a upozorňoval som na skrivodlivosti, ktoré sa dejú na slovenskom národe a ktoré by mal panovník naprávať... Ešte aj Jozef Škultéty Hodžovi pritakal, len akosi bokom poznamenal, že to bola odo mňa nevyhnutnosť, takto pochlebovať dvoru, len aby som dostal povolenie. Veď je to číry nezmysel! Veď povolenie na vydávanie novín prišlo v apríli 1844 a v tom čase môj spis o maďarizácii nebol ani len v čistopise! Tak ako som mohol robiť ústupky Viedni? Aj v onom spise som len porovnával vládnu politiku dvora, ktorá bola pre Slovákov – pokiaľ išlo o národnostnú politiku – oveľa prijateľnejšia ako maďarský nacionalizmus a neznášanlivý šľachtický liberalizmus. Možno, musím pripustiť sám pred sebou, že v tom bolo trochu taktizovania, no nejeden krát som sa kriticky vyjadroval k politike cisárskeho dvora, nedôveroval som Viedni, považoval som jej sľuby za vierolomné, v porovnaní s maďarským šľachtickým liberalizmom a šovinizmom bol viedenský absolutizmus len menším zlom.

Spor medzi mnou a Hodžom chcel využiť Ján Kollár, keď sa staval proti slovenčine a urobil to veľmi prefíkane, keď priam do nebies vychválil Hodžovu duchovnú spisbu, najmä jeho náboženské piesne, ktoré, pochopiteľne, písal Hodža v tom čase v králickej bibličtine, akoby ho tým chcel postaviť na stranu odporcov spisovnej slovenčiny.

Ale na tom už nezáleží, Hodža aj s Hattalom napokon svoje presadili, do slovenčiny dostali mäkké i, aj ypsilon, ukázalo sa, že sa to ujalo, že mali pravdu oni, môžem sa predsa i ja mýliť, akože som sa mýlil často – hoci som si to nerád priznával. Vtedy sme sa stretli v októbri 1851, bolo to v Bratislave, v rožnej budove Primaciálneho námestia a Kostolnej uličky, zástupcovia katolíkov aj evanjelikov, bernolákovského jazyka a našej slovenčiny podľa stredoslovenského nárečia, tam prítomní súhlasili s mojím návrhom, aj keď sme súhlasili s úpravami v pravopise, hláskosloví aj tvarosloví podľa zásad Hodžu a Hattalu. Stretli sme sa viackrát, až sa veci utriasli a vyjasnili. Za evanjelikov tam boli prítomní Hurban, Hodža a ja, za katolíkov Ján Palárik, Andrej Radlinský, Štefan Závodník, neskôr sa pripojil aj Martin Hattala. Všetci do jedného, každý jeden z nich s takouto formou slovenčiny súhlasili, aj keď mali nejaké tie pripomienky, napokon sme sa dohodli, že stredoslovenské nárečie je čistá forma slovenčiny, ktorá sa bude rozvíjať, má dosť vnútorného priestoru, aby rástla, prinášala novotvary a kultivovala náš jazyk.

Pýtali sa ma, ako som dospel k názoru, že práve stredné Slovensko a nárečie jeho obyvateľov má byť základom spisovnej slovenčiny, prečo sa nepridŕžať západoslovenského nárečia, či hoci nárečia ľudu z východného Slovenska. Naozaj to bola správna otázka, veď keď som chodil po Slovensku, tak vari v každom mestečku, v každej dedine, hoc len pár kilometrov od seba vzdialených, hovoril obecný ľud iným prízvukom, mal iné nárečie, v každej doline, oddelenej jedna od druhej, bol jazyk akoby primrznutý, nehybný, div nie že jeden druhému nerozumeli. Malo to výhody aj nevýhody: výhody tie, že jazyk sa tam akoby zakonzervoval, zachoval a pretrval vo svojej pôvodnej podobe, no nevýhody tie, že jeden druhému sme sa odcudzovali, vzdiaľovali a trieštili tak sily. Pochopil som rýchlo, že stredoslovenčina je najohybnejšia, najspevavejšia a ona pohltí aj iné nárečia roztrúsené po Slovensku. Bolo mi nadovšetko jasné, aj som to cítil akosi srdcom, intuitívne, že najčistejšie a najpeknejšie sa po slovensky hovorí pod Tatrami, v Liptove, na Orave, Turci, na Kysuciach, ale aj povyše Trenčína, v Hornej Nitre, Zvolene, Tekove, v okolí Banskej Bystrice, Honte aj Novohrade, ba aj v prevažnej gemerskej časti. Len toto keď si zrátame, tak je jasné, že je to veľká časť Slovenska, kým na Dolnej zemi je to zmiešané, takisto v Nitrianskej časti a dolnej Trenčianskej je nárečie slovenské pomiešané s češtinou, alebo slovami, ktoré sa používajú na Morave, v Spiši a Šariši sa zas ponáša na poľštinu a na východe krajiny, tam už zasahujú do reči aj slovká ukrajinské a ruské, prízvuk je odlišný od stredoslovenského nárečia. Preto je forma stredoslovenského nárečia najvhodnejšia, lebo je najrozšírenejšia. Nemalo by zmysel, bolo by to bludné, keby sme sa pokúšali o akúsi zlátaninu, keby sme chceli z iných nárečí povyberať slová a pravidlá ich používania a chceli ich spojiť v jednej reči. Vznikla by len motanina, otvorili by sa dvere svojvoľnosti a každý by si mohol vybrať, čo sa mu najviac pozdáva. Je tak... táto slovenčina, ktorú sme prijali za spisovnú reč, je najpravdivejšia, no je aj najobľúbenejšia: príčina je v plnozvučnosti, mnohovýznamnosti, aj milohlasnosti, tomu odpovedá aj gramatika. Len si želám, aby sa osvedčila... Dal by Boh, aby si k životu cestu prekliesnila...

Až o niekoľko rokov neskôr, keď vypukla revolúcia a slovenskí dobrovoľníci sa na prelome rokov 1848 – 1849 vydali na druhú zimnú výpravu, tak sme niekedy v polovici marca v štyridsiatom deviatom stretli pred Lučivnou mladšieho brata Bohuslava Nosáka, ktorý sa vracal z peštianskeho zajatia a ten priniesol odkaz od Jána Kollára. Prosil Hurbana aj mňa, aby sme zabudli na všetko, čo sa urobilo proti slovenčine. Aj keď nikdy celkom nepochopil, čo slovenčina znamenala pre slovenský národ, Kollár pripustil, že slovenčina stvorila junákov, že je to jazyk bohatý a vhodný aj na krásnu literatúru, no nikdy neuznal slovenčinu ako literárny a úradný jazyk na Slovensku... No povzbudil nás, aby sme vytrvali, ďalej bojovali za oslobodenie Slovenska od maďarského útlaku... Stále však zostával zdržanlivý, opatrný, až nepriateľský, ba po roku 1849 sa spory a polemiky medzi nami, Kollárom a jeho staroslovákmi, stúpencami Viedne a rakúskej vlády, ktorá nás dala pod policajný dozor, ešte viac vyhrotili až do krajnosti, ba Lichard z predčasnej smrti Kollára roku 1852 priamo verejne obvinil Hurbana. Ani on nikdy nepochopil význam spisovanej slovenčiny, do konca života bol presvedčeným zástancom staroslovenčiny, slovakizovanej češtiny.

Ale čo všetko sa medzičasom zmenilo!

TATRÍN

Už na stretnutí Štúra s Hurbanom a Hodžom na Hurbanovej fare v Hlbokom, sa títo traja dohodli na založení spolku Tatrín „pre vydávanie kníh k vzdelávaniu národa smerujúcich“. Potom sa Štúr opäť stretol s Hurbanom a Hodžom v auguste 1844, tentoraz však na Hodžovej fare v Liptovskom Mikuláši, kde idea založenia spolku už dostala presnú podobu: Tatrín mal byť celoslovenským kultúrnym spolkom, mal nielen vydávať slovenské knihy, alebo časopisy, ale aj podnecovať národný život, či podporovať slovenských študentov.

Založenie Tatrínu či Tatrínskej matice bolo okrem iného aj dôsledkom nespokojnosti, až frustrácie z toho, že štúrovci stále nedostali povolenie na vydávanie novín, aj z toho, že Štúr musel opustiť lýceum, že sa zamedzilo jeho pôsobenie v Ústave a tým sa aj zmenšoval jeho vplyv na slovenskú mládež, na slovenský národný pohyb. Tatrín mal tiež napomáhať presadzovanie a šírenie spisovnej slovenčiny, čo však treba v prípade Tatrína osobitne zdôrazniť, aj presadzovanie užšej spolupráce medzi katolíkmi a evanjelikmi, medzi zástancami novo kodifikovaného slovenského jazyka a bernolákovčiny, ktorú katolíci stále používali. Prvým pokusom písať v jazyku kodifikovanom na základe stredoslovenského nárečia bol Hurbanov almanach Nitra, ktorý vyšiel v roku 1844, no nejednotnosť a rozpory ohľadom používania spoločného jazyka stále pretrvávali. Myšlienka založiť Tatrín bola vzhľadom na reálnu situáciu dôležitým a premysleným činom, rovnako dôležitým ako vydávanie novín, už aj preto, že otvárala priestor pre národný život, že vytiahla pospolitý ľud z nečinnosti, z ulity zápecníctva, že prebúdzala záujem o verejný život.

Na fare v Liptovskom Mikuláši sa koncom augusta 1844 zišli slovenskí národovci, rovnako tí starší – Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, Ctiboh Zoch, Jonáš Guoth, liptovský senior Ján Plech, profesor Jozef Srnka, ako aj z mladšej generácie – Ľudovít Hroboň, Ján Francisci, Ján Bysterský, Janko Kráľ, Ján Kučera, Janko Matuška, Ján Drahotín Makovický, Peter Kellner-Hostinský, Ján Ondruš, Gustáv Koričanský, Ľudovít Klein a iní – aby pod vedením Štúra, Hodžu a Hurbana založili Tatrín. Vtedy tam vypracovali aj stanovy spolku; predsedom sa stal Milan M. Hodža, G. Fejérpataky-Belopotocký bol pokladníkom, členmi výboru boli aj Štúr s Hurbanom, pričom Štúra zvolili za správcu Tatrína pre Bratislavu, kde mal  získavať členov a zbierať príspevky. Výbor vtedy poveril Štúra, aby pripravil gramatiku spisovnej slovenčiny a už táto gramatika má byť napísaná stredoslovenským jazykom. „Mnoho slov netreba,“ poznamenal Štúr a vyzval Slovákov: „Dosť je na tom, že kto len čo-to ako Slovák cíti, musí uznať, že je zvrchovaný čas pre slovenský národ a život niečo urobiť...“

Vo výzve sa hovorí: „Považujúc opustený stav slovenského národa a obzerajúc sa na počínanie jedných, ktorí by radi na úhore našom sami orali, sami siali, sami žali... vyzývame, aby sa pre slovenský národ a život niečo po slovensky začalo.“ Výzvu podpísali Hodža, Štúr, Fejérpataky, Hurban a Zoch.

Uvedomelí Slováci pochopili túto výzvu nadovšetko vážne: do aktivít Tatrína sa zapájalo čoraz viac národovcov, členmi výboru sa postupne stávali aj Karol Kuzmány, Samo Chalupka a Jonáš Guoth, za bernolákovcov Matej Tučko, Jozef Ščasný, Štefan Závodník, členmi Tatrína boli ďalší katolíci A. Horecký, E. Gerometta, O. Caban, N. Ďurjan, M. Čepka., M. Hamuljak, J. Plošic a ďalší.

Počas niekoľkodňového pobytu v Liptovskom Mikuláši a popri rokovaniach na Hodžovej fare si Ľudovít Štúr našiel čas aj na výlety do okolitej prírody. Po viac ako troch rokoch sa vrátil na Liptov a opäť sa nadchýnal nádhernými slovenskými horami. Spoločne s priateľmi prešiel Prosieckou dolinou a zašiel až k Štrbskému plesu. V skupinke nadšencov bol aj jeho brat Samuel a nový pokladník Tatrína Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. „Nevysloviteľné nadchnutie ma uchvátilo! Čo to za hĺbka pokojná v tých vodách, čo to za pokoj svätý a velebnosť v tých vrchoch ohromných? Bolo nás tam mnoho a aj vrúcne krajanky naše z Lučivnej. Zbohom pleso, ozvalo sa vo mne, ty miesto pokoja svätého! Slzy ma poliali a prechumelilo sa sto myšlienok cez hlavu. Zbohom aj ty, Liptov náš utešený, v ktorom som okrem rodišťa zažil najsladšie chvíle! Ktovie, či sa uvidíme viac?“

Oveľa mocnejšie v ňom opäť ožíval silný pocit lásky k Slovensku, príroda ho nadchla, očarila, pri pohľade na tajomné liptovské zákutia, tiesňavy, na tatranské veľhory, hovoril o svätyniach tatranských a to ho utvrdzovalo vo viere, že šťastný čas Slovákov ešte nadíde. Ale otázka zostávala otvorená: „Ktovie, či sa uvidíme viac?“

Odozvou na činnosť spolku Tatrín bola aj aktivita Janka Francisciho, ktorý sa po odchode za nespokojnými študentmi do Levoče – odišiel o niekoľko týždňov za nimi v máji 1844, do Levoče dorazil 29. mája 1844. Stal sa neplateným námestníkom profesora Hlaváčka – no po necelých štyroch mesiacoch mu činnosť zakázali. Francisci sa však nevzdával a naďalej pokračoval v prednáškach: svoj súkromný ústav nazval Jednota mládeže slovenskej, alebo Bratstvo slovenské. Francisciho aktivitu podporili všetky podobné ústavy či spolky, ktoré pôsobili na slovenských evanjelických školách, pričom Jednota akoby kopírovala činnosť Tatrína: schôdzky Jednoty sa konali vždy vtedy a vždy na tom mieste, kde sa konali stretnutia Tatrína. Jednota sa aj svojím programom a činnosťou podobala Tatrínu, pretože podporovala spisovnú slovenčinu, tiež podporovala a zakladala spolky miernosti, pretože v spolkoch miernosti videla najschodnejšiu cestu, ako sa dostať do priameho kontaktu s pospolitým ľudom.

Evanjelickí študenti nezostali v tomto úsilí – z konfesionálneho hľadiska – osamotení; aj časť mladšej katolíckej inteligencie sa k Jednote pripojila. Do hnutia proti alkoholizmu sa aktívne zapojil mladý katolícky kňaz Štefan Závodník. Bola to zaujímavá osobnosť, jeho činnosť vysoko hodnotili aj štúrovci, pretože – okrem iného – odmietol konfesionálne spory medzi katolíkmi a evanjelikmi a sústredil sa na samotnú podstatu problémov slovenského národa. Medzi tie hlavné problémy považoval alkoholizmus a na boj proti nemu sa dôkladne pripravil. Výroba tvrdého alkoholu bola totiž výnosným obchodom, formálne a úradne alkohol produkovali stredné vrstvy majiteľov páleníc a obchodníkov, na čierno ho pálili sedliaci, takže sa dostával do obehu nekontrolovateľne a spôsoboval nielen rodinné tragédie, ale aj vážne zdravotné problémy. Štefan Závodník sa prikláňal k bernolákovskej slovenčine, bol pokračovateľom literárnej iniciatívy Fándlyho, ale tiež jeho mravného odkazu. Keďže bol zanietený bojovník proti alkoholizmu, zaujímali ho všetky formy, ako proti nemu bojovať: v roku 1843 navštívil Sliezsko a Halič a po skúsenostiach, ktoré tam získal, založil vo Veľkej Divine – vtedy tam pôsobil ako farár – Spolok striezlivosti. Dokonca v roku 1847 sa stal predsedom Centrálneho spolku striezlivosti, ktorý združoval všetky spolky na Slovensku. Aj keď bol Závodník odchovancom bernolákovčiny, neskôr podporoval kodifikovanú slovenčinu a stal sa činným v Tatríne. Neskôr sa tento slovenský katolícky kňaz stal spoluzakladateľom Matice českej. 

Bojovať proti alkoholizmu sa dalo aj formou osvety či vydávaním rôznych publikácií; keďže na Slovensku neboli vhodné texty, pre takéto potreby prekladali členovia Tatrína knihy a články z nemčiny, ale tiež propagovali a predávali české knihy s touto tematikou. Pražský katolícky spolok poslal do Bratislavy niekoľko kníh, pražský prírodovedec, lekár, novinár a politik Filip Stanislav Kodym – ktorého so Štúrom zoznámil Amerling – mu poslal niekoľko výtlačkov prostonárodnej učebnice fyziky. Štúr sa knihám potešil, vzápätí si objednal ďalšie, keďže bol presvedčený, že sa rýchlo rozpredajú. Poďakoval sa a Kodyma žiadal, aby mu oznámil „čo bude u Vás znamenitého, to bude zaiste aj nám najbližšie a najmilšie“. Tatrín vydal tiež Štúrov spis Náuka reči slovenskej, Hodžovu obrannú úvahu Dobré slovo Slovákom súcim na slovo a spisy Epigenes Slovenicus (Slovenský potomok), Větín o slovenčine, ale aj preklad nemeckého autora Johanna Heinricha Zschokkeho Goldmacherdorf (preložil Jozef Plech pod názvom Zlatnica veľmi poučná).

Štúra výsledky boja proti alkoholizmu povzbudili, aj potešili: predsedovi Tatrína M. M. Hodžovi napísal 18. októbra 1844, že zakladanie spolkov miernosti v Trenčianskej stolici je úspešné a že knižka s názvom Pálenka otrava by sa mala vydať, iste by sa jej predalo aj 6 000 výtlačkov. Podľa jeho názoru si Slovákov vo svete preto tak málo vážia, že veľa pijú... Hodža preložil zo šarištiny do slovenčiny Andraščíkov spis (v šarišskom nárečí mal  názov Šenk palenčeny), ktorý potom vyšiel v Banskej Bystrici a neskôr v roku 1846 v Slovenskom pozorníku. Ján Andraščík bol katolíckym kňazom v Bardejove a veľký priateľ štúrovcov.

Rástol aj počet členov spolkov miernosti, do roku 1848 mali viac ako dvetisíc členov. Tatrín sa priebežne usiloval zjednocovať a aj usmerňovať spolky miernosti, pretože nešlo len o odmietanie nadmerného pitia alkoholu, ale skrze tieto spolky sa zjednocovali katolíkmi s evanjelikmi a tým činom sa posilňovalo národné povedomie Slovákov. Okrem spolkov miernosti sa snažilo vedenie Tatrína zjednocovať aj ostatné spolky a združenia a včleniť ich do Tatrína: išlo napríklad o Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý združoval bernolákovcov, ale aj o evanjelický Výbor pri Zpěvníku či rôzne študentské spolky.

Jozef M. Hurban založil ešte v roku 1843 v Brezovej pod Bradlom Nedeľnú školu brezovskú, ktorú viedol spoločne s miestnym učiteľom Karolom Sucháčom, pričom mal k dispozícii bohatú knižnicu niekdajšieho evanjelického farára v Brezovej Tomáša Hroša. Neskôr Karol Sucháč, vtedy už rektor cirkevnej školy, založil v Brezovej podľa vzoru Samuela Jurkoviča (v Sobotišti) Spolok gazdovský. Samuel Jurkovič, účastník zasadaní Tatrína – rodák z Brezovej – pôsobil v tom čase ako učiteľ v Sobotišti a práve tam vzniklo prvé úverové družstvo v Európe vôbec, Jurkovič položil základy slovenského družstevného hnutia.

Druhé zasadanie Tatrína Štúrovi však skomplikovalo kodifikáciu spisovnej slovenčiny, pretože zhromaždenie rozhodlo, aby sa do stredoslovenského nárečia zamiešali aj iné regionálne nárečia. Štúr sa na druhom zasadaní však nezúčastnil, bol už zaneprázdnený vydávaním novín. Rozhodnutie bolo proti Štúrovej koncepcii, ktorý oponoval Heglovou dialektikou: jazyk je ucelený systém, má pevnú stavbu, jednotlivé prvky sú v ňom prepojené. Tvrdil, že „čisté naše slovenské nárečie má osobitný stroj, v ktorom všetko jedno k druhému dobre pristáva a každý, i najmenší poriadok je s druhým v tuhom spojení“. Skupina mladých bernolákovcov, ktorú zastupoval Samo Chalupka, zase navrhla zmeny, aby sa v čase minulom nepoužíval „bou“, ale „bol“, aby sa zmenilo „spuosob“ na „spósob“, či „dauni“ na „dávni“. Bolo to pripomienky, ktoré Tatrín akceptoval. Štúr však nemohol akceptovať a odmietol požiadavky bernolákovcov z dolného Považia: Michal Chrástek, Jozef Urbanovský a ďalší – chceli presadiť bernolákovčinu ako spisovný jazyk.

Tatrín pokračoval v činnosti, aj keď úrady sa neponáhľali so schválením stanov spolku, čo jeho činnosť podstatne obmedzovalo. Napríklad nebolo možné vydávať knihy ani časopisy, Tatrín vlastne pôsobil nezákonne. Štúr sa obrátil na F. Kolowrata tzv. pamätným spisom, teda memoriálom, v ktorom mu vysvetľuje situáciu Tatrína a na jeho pozadí aj položenie Slovákov. Slovenský ľud nemá takých bohatých mužov, ktorí by podporili jeho rast a duchovný vývoj a hoci má predpoklady, hoci je nadaný, jeho vzdelanie je nedostatočné a napreduje pomaly. Je tu síce Uhorská akadémia, ale tá podporuje najmä Maďarov, povyšuje maďarský národ nad iné národy Uhorska a tak sa Slováci cítia ukrivdení. Slovenský národ nemôže zostať napospas slepému osudu, inak úplne zakrpatie.

Spolok Tatrín sa opäť zišiel v Liptovskom Mikuláši 6. augusta 1845, o rok 16. septembra 1846 zase v Liptovskom Mikuláši; na tomto zasadaní zhromaždenie prijalo návrh, aby Tatrín začal vydávať ľudovo-výchovný časopis a zbierať tzv. slovenské starožitnosti, teda príbehy, skutky, hrdinské činy Slovákov. Keďže Tatrín stále nemal súhlas kráľovskej rady, členovia spolku sa rozhodli, že zvolia deputáciu, ktorá pôjde za panovníkom do Viedne: mal to byť Štúr, J. M. Hurban a Pavol Mazúr. Vďaka Štúrovej cieľavedomosti, ale aj tvrdohlavosti sa napokon stretnutie s panovníkom (prijal ich arciknieža Ludwig, ktorý protokolárne zastupoval cisára Ferdinanda V. na oficiálnej audiencii), aj s najvyššími vládnymi činiteľmi uskutočnilo vo Viedni 24. októbra 1846. Až tam sa malá slovenská delegácia dozvedela, prečo povolenie neprichádzalo: kráľovská rada mala námietky proti stanovám spolku. Poslom zo Slovenska teda nezostávalo nič iné, iba stanovy upraviť: v novej podobe boli pre kráľovskú radu prijateľné a arciknieža Ludwig docielil, že Ferdinand V. žiadosť podpísal. Štúr, Hurban a Mazúr vo Viedni ešte rokovali s dvorským uhorským kancelárom grófom Jozefom Majláthom, jeho zástupcom grófom Gyorgyom Ápponyim a grófom Franzom Kolowratom; všetci prisľúbili, že určite žiadosť podporia. Nová žiadosť čiastočne upravovala stanovy v tom zmysle, že zdôraznila najmä úsilie o vzdelávanie ľudu, zvýšenie úrovne slovenskej literatúry, pričom bude konať v medziach zákona a nebude v rozpore so záujmami štátu. Do novej žiadosti pridali autori aj zmienku o činnosti Matice českej a Matice srbskej, ktoré mali takmer totožné stanovy, ale majú väčšie kompetencie a pôsobnosť. Aj keď sa slovenská delegácia vracala z Viedni spokojná – spokojnosť im prejavil aj srbský gróf Ján Draškovič a mocnár Čiernej Hory Petar Njegoš – predsa len k povoleniu spolku Tatrín nedošlo. Opäť zapracoval ústredný cenzorský zbor v Pešti, ktorý trval na tom, že stanovy Tatrína nie sú v súlade s úsilím uhorskej vlasti. A opäť zaúradoval Karol Zay, ktorý tlmočil názory aj ďalších členov cenzorského zboru: Tatrín sa usiluje upevniť slovenskú národnosť v Uhorsku, čo odporuje ústave, pretože vraj zákonodarstvo a politický vývin sledujú iný cieľ – urobiť z maďarčiny obecnú reč a kde ústavne oddelené národnosti nejestvujú. Ďalej argumentovali, že ak by úrady povolili činnosť Tatrína, tak by sa o podobný spolok usilovali aj iné národy, Rumuni či Nemci. Výsledok bol jasný: Ústredný cenzorský zbor navrhol zamietnuť aj novú žiadosť.

Ďalšie zasadanie sa malo po roku 1847 uskutočniť v Novom Meste nad Váhom, no tam nenašli vhodné priestory, tak členovia prijali pozvanie Jozefa Urbanovského, ktorý bol katolíckym farárom v Čachticiach. Na toto stretnutie 9. a 10. augusta 1847 prišlo na faru do Čachtíc viac ako 60 členov Tatrína, medzi nimi bolo až osemnásť katolíkov, a okrem iného sa dohodli na pravidlách spisovnej slovenčiny. Okrem toho sa členovia spolku opäť pokúsili presvedčiť úrady vo Viedni, no najmä v Budíne, aby stanovy Tatrína schválili. Do Viedne delegovali Štúra a Jána Galbavého, do Budína katolíckych duchovných Juraja Holčeka, vtedy farára v obci Veselé a Ondreja Cabana. Do Viedne Štúr s Galbavým doručili žiadosť až 29. februára 1848 – no zmietla ju revolučná víchrica a vôbec sa o nej nerokovalo; Holčeka s Cabanom prijal v Budíne palatín už v októbri 1847: oboch však prísne napomenul a vyčítal im, že sa spolčujú s luteránmi a s panslávmi, takže odišli nielen zahanbení, ale aj bez povolenia.

Tatrín až do svojho zániku začiatkom revolučných rokov vôbec nemal povolenie na svoju činnosť; od marca revolučného roku 1848 to už zákony monarchie ani nevyžadovali, pretože zabezpečovali slobodu spolčovania. Ale pre spolok Tatrín to už nebolo zaujímavé; skončil svoju činnosť v prvom polroku 1848. Naplnili sa výstižné slová cisára Františka I. (panoval v rokoch 1792 – 1835), ktoré boli akýmsi krédom Habsburgovcov: „Moje národy sú si navzájom odcudzené, no tým lepšie. Z ich antipatií vzniká poriadok a z ich vzájomnej nenávisti mier.“ 

V revolučnom roku 1848, 10. mája, bola prevažná časť členov Tatrína pri vzniku Žiadostí slovenského národa v Liptovskom Mikuláši.

ZÁPAS O VYDÁVANIE SLOVENSKÝCH NÁRODNÝCH NOVÍN
 

Po cestách Slovenskom si Ľudovít Štúr veľmi dobre všímal situáciu obyčajných ľudí, poznal ich sociálnu situáciu, videl biedu, zaostalosť, neraz až na hranici ľudskej dôstojnosti, na hranici hladu. Keď krátky čas pracoval na panstve grófa Zaya, mal možnosť vidieť, ako títo ľudia reálne žijú, aké majú príjmy, ako zmýšľajú, aké je ich poznanie o svete okolo nich. Podobne vnímal aj situáciu ľudí, keď učil deti grófa Prónaya a keď mal možnosť chodiť do okolitých dedín.

Ani slovenské zemianstvo nebolo na tom najlepšie. Materiálne a sociálne podmienky zemanov boli síce lepšie ako podmienky ľudí zo slovenských dedín a malých mestečiek, ale ani zďaleka nepredstavovali takú skupinu, ktorá by disponovala mocným kapitálom a mohla podporovať vzdelancov, alebo zlepšovať sociálnu situáciu poddaných. Nehovoriac o tom, že ich národné uvedomenie, miera vzdelanosti, rozhľadenosť, boli na nízkej úrovni. Práve slovenskí zemani sa nezriedka stávali nositeľmi maďarizácie, rýchlo a takmer bez odporu sa prispôsobovali maďarizačným tlakom; tí, ktorí vzdorovali, boli vystavení rôznym perzekúciám a nemali veľkú vôľu zapájať sa do národného pohybu.

Takmer identický bol obraz slovenskej cirkvi a duchovenstva, viac katolíckeho ako evanjelického, pričom aktivita národne mysliaceho duchovenstva bola nedostatočná, viac či menej prevládala pasivita a ľahostajnosť.

Napriek tomu bol Štúr optimistom a ním doslova nakazil ľudí okolo seba. Neskôr to popísal Svetozár Hurban Vajanský, keď spomínal na odhodlanie Štúra a jeho blízkych spolupracovníkov: „Skoro žasneme nad smelými ich pohľadmi, keď vieme, že ich upierali skoro do prázdnoty... Mali v rukách len počiatky spisby, no oni hovoria o slovenskej literatúre, oni mali budiť myšlienky, no hovoria o filozofii, ich obkľučovala bieda a oni hovoria o bohatstvách, ich obkolesovala vražda mohutná a oni hovoria o víťazstve.“

Takže aj napriek tomu, či práve preto, Štúr bol presvedčený, že človek sa nevychováva len preto, aby žil, ale hlavne preto, aby pre svojich niečo vykonal a že vždy je potrebné urobiť, „čo sa v našom stave uskutočniť dá a môže“. Na Slovensku nebola žiadna politická strana a tak mali noviny slúžiť aj ako tribúna, z ktorej by štúrovci ovplyvňovali duchovenstvo, dedinskú inteligenciu aj zemianstvo, rodiacu sa maloburžoáznu vrstvu, študentov, školy, dokonca aj negramotných roľníkov, poddaných a bezzemkov, ktorým na ľudových zhromaždeniach a nedeľných školách dedinskí inteligenti čítali niektoré významné články. Keďže noviny mali vychádzať v spisovnej slovenčine, podporovali – prostredníctvom prílohy Orol tatranský – aj rodiacu sa slovenskú literatúru a aj pomocou básní, poviedok, románov mali vplývať na slovenskú kultúru a národné povedomie. Slovenské národné noviny mali byť aj prostriedkom na vstup do politiky a skrze politiku aj formovanie národných požiadaviek až po národnú samostatnosť.

Ľudovít Štúr sa na vydávanie novín dôkladne pripravil, mal už za sebou bohaté skúsenosti s vydávaním rôznych periodík, aj s organizovaním dopisovateľov. V čase keď pôsobil ako tajomník, neskôr ako predseda Spoločnosti česko-slovenskej, zapojil do jej činnosti množstvo národovcov z vidieka, ktorí práve formou listov informovali o rôznych aktivitách vo svojom okolí. Záber tejto korešpondencie bol vskutku široký: ťažiskom boli miestne problémy, ale aj príspevky o národnom hnutí, rôzne rady a návody, ako organizovať národné podujatia.

Okrem toho Štúr aj sám prispieval do mnohých novín a časopisov, najmä českých, písal predovšetkým o snahách Slovákov pokiaľ išlo o kultúrny život, ale aj o prebúdzajúcom sa národnom uvedomení. Spolupracoval aj s literárnou revue Hronka, ktorú vydával evanjelický farár a jeden z prvých slovenských prekladateľov z iných literatúr Karol Kuzmány. Štúrov záber bol však nadnárodný, išiel ponad hranice Uhorska: v Pešti sa v roku 1837 stretol s redaktorom Srbského národného listu a Srbského letopisu Teodorom Pavlovičom, priateľom Vuka Karadžiča, ktorý ako prvý uverejnil Kollárovu rozpravu o slovanskej vzájomnosti a tým sa začala dlhodobá spolupráca so srbskými osvietencami. Prispieval aj do periodika Srbska novina, ktorú vydával Anton Arnóth a do Illýrskych národných novín, do ich prílohy Dannica.

Dlhodobo sa Ľudovít Štúr pripravoval na svoje ďalšie veľké poslanie: byť novinárom, editorom politických novín, organizátorom politického a národného života prostredníctvom novín. Predplácal si noviny a časopisy, sám do nich prispieval, pozorne si všímal, akou formou sú napísané články, akú majú kompozíciu, ako upútať čitateľa obsahom príspevku, ale aj jeho grafickou úpravou. Učil sa tiež, ako noviny distribuovať, ako získavať odberateľov a najmä prispievateľov, chcel mať informácie nielen zo Slovenska a Čiech, ale aj z okolitých krajín, najmä zo slovanských, ale aj nemeckých, maďarských, rakúskych či talianskych.

Pri evanjelickom lýceu vznikla najmä vďaka Štúrovi Čitáreň slovanská, ktorá odoberala veľa časopisov z mnohých krajín, aj tie nemnohé slovenské; neskôr sa stali cenným zdrojom informácií pre Slovenské národné noviny. Pritom ani Štúr, ani jeho druhovia, nemali dosť finančných prostriedkov, aby si mohli jednotlivo objednávať nejaké časopisy a tak využívali nielen knižnicu, ale viacerí si predplácali noviny a časopisy, spoločne ich aj čítali a nad prečítanými článkami diskutovali. Všetko to však bolo zložité, poštové poplatky za objednané noviny boli vysoké, na Slovensku prakticky neboli žiadne národné kníhkupectvá, kde by sa tieto tlačivá dali kúpiť a ako inak – prekážkou bola aj ostrá cenzúra v metternichovskom policajnom režime. V roku 1836 vychádzalo na Slovensku nepomerne menej časopisov ako kdekoľvek v Európe: bola to len Palkovičova Tatranka a Kuzmányho Hronka. Lenže Hronka prestala vychádzať práve v čase, keď bol Štúr na štúdiách v Halle. Oznámil mu to B. P. Červenák: „Hronku znáte, vycházeti přestala, což nás velice kormoutí, že nejsme vstavě jeden časopis udržeti. Nemohlo by to jináče býti?“

Štúr sa tým ťažko zmieroval. Pokúšal sa Hronku oživiť, požiadal Daniela Licharda, ktorý v tom čase pôsobil v Banskej Štiavnici, aby na tamojšom evanjelickom lýceu – po založení Slovenskej spoločnosti – pokračoval vo vydávaní Hronky. Daniel Lichard na to nemal ani prostriedky, ani chuť: jeho aktivity sa uberali iným smerom. Lichard síce do Hronky prispieval, no jeho hlavným cieľom bola propagácia vedeckých a technických poznatkov; on bol zakladateľom modernej slovenskej terminológie vo vede. Táto činnosť ho naplno zaujala, takže sa nemohol, ani nechcel venovať vydávaniu Hronky.

Tak sa realizácia myšlienky vydávať pravidelne vychádzajúci slovenský literárny časopis opäť odsunula. Ubehlo niekoľko rokov, kým sa Ľudovít Štúr dočkal povolenia vydávať prvé slovenské politické noviny. Medzitým sa však zaslúžil o to, aby opäť začala vychádzať Palkovičova Tatranka.

X X X

Prvú žiadosť o vydávanie slovenských politických novín podal Ľudovít Štúr v októbri roku 1841 na Kráľovskú uhorskú miestodržiteľskú radu v Budíne. Ale čakanie bolo pridlhé a medzitým sa množili útoky maďarskej tlače proti snahám Slovákov, Štúr nemohol byť pasívny a chcel bojovať aspoň  o aké-také úľavy, o akú-takú emancipáciu v rámci Uhorska. Ľudovít Štúr sa stretol s Jurajom Palkovičom a navrhol mu, aby spoločne obnovili vydávanie Tatranky a preklenuli tak obdobie, kým budínske úrady povolia vydávanie politických novín. Juraj Palkovič si Štúra vážil, napriek viacerým nezhodám a drobným sporom ho považoval za obetavého slovenského vzdelanca a tak súhlasil s podmienkou, že Štúr bude spoluredaktorom Tatranky. Ajkeď mal Palkovič v tom čase už viac ako sedemdesiat rokov a dobre si pamätal na Kuzmányho nevyberané útoky proti nemu osobne a proti Tatranke, bol natoľko veľkorysý, že mal pochopenie pre aktivity štúrovskej generácie a sám si uvedomoval, že Slováci musia mať časopis na obhajobu a presadzovanie politických a národných záujmov. Chcel si ponechať v Tatranke rozhodujúce slovo, no bol pripravený na primerané ústupky.

Na druhej strane aj Štúr si bol vedomý, že aj on bude musieť v mnohých otázkach robiť kompromisy, bude musieť citlivo argumentovať a musí byť k starnúcemu profesorovi veľmi ohľaduplný; na rozdiel od mnohých Palkovičových kritikov si bol Štúr vedomý jeho zásluh, oceňoval jeho oddanosť slovenskému národu, pripomínal tiež Palkovičove pedagogické schopnosti a jeho politický zápas za Slovenský prestolný prosbopis. Pritom dúfal, že v Tatranke postupne získa rozhodujúce slovo. Aj keď kritika na adresu Palkoviča sa kde-tu stále objavovala, Štúr kritikov odbíjal slovami, že nejde o pravopis Tatranky, „nebo my jsme zaněprázdněni mnohými jiními věcmi, a zvláště politickým během věcí našich, maličkostí takových nehrubě šetříme... máme k tomu dúležité príčiny. A konečně musí zde se i do ohledu vzíti povaha starce, kromě toho o literaturu naši velice zasloužilého.“

Palkovič sa so Štúrom dohodol a tak 18. mája 1841 vyšlo prvé číslo obnovenej Tatranky.

Príhovor do obnoveného zväzku Tatranky napísal Juraj Palkovič a už v ňom akoby predurčil úroveň spolupráce medzi ním a Štúrom, keď svojho žiaka označil za horlivého a príčinlivého mladého Slovana, ktorý dva roky študoval v Halle a ktorý je dobre známy z mnohých príspevkov v Květoch, Časopisu českého musea či Vlastimilu.

Vzájomné nadbiehanie a pochlebovanie pokračovalo. Štúr neskôr v Tatranke napísal pochvalný článok o Palkovičovej stati Ukážky květu slovenčiny, a keď mal Palkovič meniny, tak nielen napísal oslavnú báseň, ale zorganizoval skupinu študentov lýcea a prišli Palkovičovi zablahoželať priamo do jeho bytu.

Takáto stratégia bola nevyhnutná, keď chcel Ľudovít Štúr premeniť Tatranku na moderný časopis. Energicky sa pustil do práce. Hoci medzi ním a Palkovičom stále pretrvávali drobné nezhody – týkali sa napríklad odlišných názorov na jazyk, v akom bude Tatranka vychádzať, mali tiež iný pohľad na literárny klasicizmus a literárny romantizmus. Štúr okrem iného presadzoval analogický pravopis jungmanovskej češtiny, kým Palkovič bol skôr za tzv. bratský pravopis. Štúr úzkostlivo dbal na to, aby si Palkoviča zbytočne nepohneval a snažil s dodržiavať úctu a dôstojný rešpekt k svojmu učiteľovi a podporovateľovi. Už prvé číslo Tatranky bolo však na nerozoznanie od predošlých čísiel, ktoré redigoval Palkovič. Grafická úprava časopisu zostala síce rovnako konzervatívna, ale obsah sa výrazne zmenil. Už do prvého čísla sa dostali texty, ktoré sa venovali aktuálnym témam a používali podstatne modernejšiu terminológiu ako konzervatívny Palkovičov akademizmus. Predovšetkým sa zameral na obranný zápas Slovákov proti silnejúcej maďarizácii, rozvíjal svoju obľúbenú tému slovanskej vzájomnosti a čoraz väčší priestor dostávali autori, ktorí reprezentovali literárny romantizmus – a to bola nastupujúca štúrovská generácia. Dostali na tie pomery veľkorysý priestor, bez Tatranky by sa generácia štúrovcov zrejme formovala oveľa pomalšie, veď práve tu dostali možnosť publikovať svoje príspevky Andrej Sládkovič, Janko Francisci, Janko Kráľ, Jonáš Záborský, Ján Kalinčiak, Jozef M. Hurban, Augustín H. Škultéty, Samuel Godra, Karol Braxatoris, Štefan Leško, Samuel B. Hroboň, Ján Kučera, Michal Semian, ale aj ďalší významní či menej významní predstavitelia novej generácie. Neboli to však len básne či prozaické prvotiny, ale Tatranka uverejňovala aj – hoci oneskorene – správy o knižných novinkách, o ochotníckych predstaveniach, o činnosti rôznych ľudových spolkov a čoraz častejšie aj texty, ktoré boli zamerané na obranu Slovákov proti maďarizácii.     

Ľudovít Štúr v tom čase Tatranku nielen redigoval, organizoval dopisovateľov, staral sa o administráciu a distribúciu, ale do nej aj sám prispieval. Palkovič do jej chodu zasahoval čoraz menej. Vychádzali tu aj Štúrove romantické básne, odpovedal na útoky maďarskej liberálnej tlače, no práve tu zverejnil svoju politologickú štúdiu Ázia a Európa, čiže určenie Ruska vzhľadom na Áziu. Táto úvaha nikdy nevyšla ako knižný spis, vychádzala v Tatranke na pokračovanie a v podstate bola základom pre Štúrove diela Slovanstvo a svet budúcnosti, či Starý a nový vek Slovákov. Vzťah Európy a Ruska, odvodený od vzťahov Ruska k Ázii, považuje Štúr za kľúčovú platformu, od ktorej sa bude odvíjať európsky, ale aj celosvetový vývoj v nasledujúcich desaťročiach.

Záujem o Indiu, resp. o Áziu bol v tomto čase jednou zo Štúrových priorít: o Indiu sa začal zaujímať už ako študent, v roku 1835, keď mal iba dvadsať rokov, sa snažil naučiť jazyk sanskrit, pretože sanskritská gramatika i slovná zásoba bola dokonalejšia ako ktorýkoľvek európsky jazyk. Nebol to však len Štúr, kto sa zaujímal o Indiu a jazyky Ďalekého východu: táto časť sveta vtedy lákala mnohých predstaviteľov romantizmu. V prvej polovici 19. storočia sa Angličania pevne usadili v Indii, kolonizovali ju, upevňovali sa vojensky, ale aj hospodársky, zaviedli anglické školstvo, administratívu i kultúru. Spätne sa však do Európy dostávali indické tradície, zvyky, kultúra i jazyk. Romantizmus čerpal z bohatých mýtov Indie a jej literatúry, popri obchodovaniu s Indiou sa vzájomne ovplyvňovali kultúry Indie a v širšom zmysle celej Európy. Štúr vtedy napísal básnikovi Pavlovi Čendekovičovi, že teraz sa síce učí všetky slovanské jazyky, ale „prejdem zanedlho na indickú reč, pretože má podobnosť so starým jazykom slávskym, ale vzal som si aj židovčinu a francúzštinu.“

Štúrovi nešlo ani tak o Indiu, ako skôr o postavenie Ruska v Ázii; bola to odvážna a na slovenské pomery úplne unikátna úvaha. Písal o tom, že Rusko predstavuje rozľahlú krajinu od Kamčatky po Balt, od Severného mora k Čiernemu moru až k Araratu, má 62 miliónov obyvateľov. „Čo svet stojí, nikdy ešte nebolo mocnárstvo podobnej veľkosti a rozšírenosti. Otázka však je, či má toto panstvo, ktorého veľkým stredom je Rusko, pevný základ, či má neomylnú nádej dlhej budúcnosti?“

Odpovedať na takto ambiciózne formulovanú otázku znamenalo aj rovnako fundovanú odpoveď. A tak sa Štúr pokúsil aspoň skratkovito priblížiť kultúrne a politické dejiny ľudstva; opisoval dejiny Grékov, rímskej ríše, išiel až po vzťahy Mongolov a Arabov, potom sa pristavil pri ťažení Alexandra Veľkého, vrátil sa k veľkolepým egyptským pyramídam, zaoberal sa vznikom písma, astronomickým poznatkom a výskumom, neobišiel desiatkovú sústavu, literatúry národov i kontinentov, svetové náboženstvá – tie považuje Štúr za príčinu konfliktov a pokus o ovládnutie sveta v rôznych oblastiach Európy aj Ázie.

Výstižne popísal silu a krutosť islamského náboženstva na európske civilizačné hodnoty: „Keď Turci dokončili mongolské války, dvojitou silou vrhli sa na Grécko. Surové aziatstvo pevne zaťalo nohu v Európe a chystalo sa k strašným protieurópskym výbojom. Európa sa triasla. Kto to bol, na koho v tejto úzkosti uprela oči?  Kto to bol, kto sa za ňu zmužile do boja postavil? Slovania to boli, ktorí na jednej strane vystúpili proti Turkom, na druhej proti Mongolom...“

Indiu považoval Štúr – no nielen on – za pravlasť niektorých slovanských kmeňov: „Národ náš, o čom medzi znateľmi viac žiadnej, ani najmenšej pochybnosti niet, siaha pôvodom svojim do Indie, kolísky a pestovateľkyne panteizmu,“ tvrdil Štúr v diele O národných povestiach a piesňach plemien slovanských.

Mohutným pilierom na východe Európy bolo Rusko, ktoré oslabilo mongolské, aj turecké hodnoty; Štúr sa neskôr k týmto úvahám vrátil v diele Slovanstvo a svet budúcnosti.

Okrem podobných zásadných tém sa však Štúrova pozornosť upierala aj na menšie, drobné, no nemenej dôležité témy, ktoré tak či onak tvorili podstatu obrodzujúceho zápasu Slovákov za väčšiu samostatnosť a svojbytnosť. Napríklad tvrdošijný zápas Martina Ďurgalu, kurátora cirkevného zboru, evanjelického učiteľa a mešťanostu – bol aj zborovým dozorcom –, ktorý bol známy tým, že v Trnave obhajoval záujmy Slovákov proti Nemcom i Maďarom, bol vďačnou témou Tatranky. Martin Ďurgala sa poznal so Štúrom už v časoch, keď Štúr putoval po západnom Slovensku a svoje postrehy a zážitky uverejnil v cestopisných reportážach – práve Ďurgala upozornil Štúra na česky písanú listinu kráľa Mateja Korvína – a do Tatranky prispieval svojimi príspevkami o úsilí slovenských vzdelancov v Trnave. Martina Ďurgala pomáhal tiež pri šírení slovenských časopisov, nielen Tatranky, ale neskôr aj Slovenských národných novín.

Čoraz častejšie a čoraz intenzívnejšie boli útoky maďarských novín proti pokusom slovenských vzdelancov o akú-takú emancipáciu v rámci Uhorska; nielen peštianska, ale aj bratislavská  liberálna tlač stupňovala ostrý a nevyberaný tlak proti základným požiadavkám Slovákov, pričom Slováci mali mizivú šancu na obranu. Hoci sa Štúr a viacerí autori snažili brániť proti takýmto útokom, posielali protestné články do maďarských novín, ich úsilie bolo viac či menej zbytočné, pretože redakcie odmietali ich texty uverejniť. Preto Štúr umne využil Tatranku ako platformu proti maďarským útokom a začal s maďarskými novinami ostro polemizovať. Niektoré maďarské periodiká – Világ, Társalkodó, Athenaeum či Hírnok – sa zamerali na činnosť bratislavského Ústavu reči a literatúry československej, tvrdili, že rozširuje panslavizmus a rusizmus, dokonca Ústav obviňovali z toho, že šíri neznášanlivosť a odtiaľ už bol iba krok, aby Ústav obvinili z velezrady Uhorska. Aj keď Tatranka musela čeliť sprísnenej cenzúre, predsa len sa stala kľúčovým a v tom čase jediným politickým nástrojom v boji proti maďarizácii.

Štúrovi poslúžil nepriamo aj prezident francúzskej geologickej spoločnosti Ami Boué, veľký cestovateľ a geológ, ktorý v rokoch 1836 až 1838 viackrát navštívil aj Uhorsko. Napísal spis La Turqui d´Europe a v tomto dielku napadol maďarskú šľachtu; vyčítal jej vykorisťovanie a sociálny útlak, ale tiež násilnú maďarizáciu, napriek tomu, že v Uhorsku Slovania a Nemci početne prevyšovali Maďarov. Niektoré časti z tohto spisu Štúr preložil pod názvom „Soud učeného Francouze o zemi uherské“ a doplnil ho vlastným komentárom.

Priestor dostávali v Tatranke aj informácie zo Slovenska (rubriky Rozličné zprávy a Ze Slovenska), ale aj listy dopisovateľov, literárne recenzie, knižné novinky, pôvodné básne, prebrané články z inej tlače, dokonca aj články, ktoré útočili priamo na Štúrovu osobu, či iných slovenských autorov. Pluralitne uverejňoval tieto maďarské útoky, pričom k nim pridal aj vlastný názor, aby si čitateľ utvoril svoju mienku. Už v tom čase sa Ľudovít Štúr usiloval o premenu Uhorska – v rámci monarchie – na moderný štát rovnoprávnych národov a snažil sa, aby Slováci a Maďari, ako aj ďalšie národy v Uhorsku, spolunažívali v pokojnej atmosfére. Hovoril o  Slovákoch a Maďaroch ako o dvoch prúdoch, ktoré „do jedného moře pospíchají, tak budiž slovenská a maďarská národnost... Dvě múžeme mít cesty, cíl pak budiž jeden!“

Napriek takémuto ústretovému postoju bola cenzúra čoraz prísnejšia. Oficiálnym cenzorom v Bratislave bol pôvodom Čech a vierou katolík Gregor Alojz Dankovský (bol profesorom gréčtiny na bratislavskej kráľovskej právnickej akadémii), ktorý dostal z nadriadených orgánov pokyn, aby bol ešte prísnejší a razantne protislovenský. Medzi Palkovičom a Dankovským panovali dlhodobo zlé vzťahy a profesijná, konfesijná, ale aj národnostná nevraživosť a tak cenzor využil svoju funkciu na to, aby nielen trápil Palkoviča, ale aby aj útočil na Tatranku. Dankovský sa naozaj snažil: bol až taký dôsledný, že to hraničilo s hlúposťou. Odmietol uverejniť aj články, ktoré boli predtým uverejnené už v iných českých či maďarských časopisoch. Dankovský išiel až tak ďaleko, že do Tatranky nepustil ani úplne neškodný článok o reťazovom moste z Budína do Pešti, ktorý sa práve začínal stavať. Pritom tento článok bol zverejnený vo viacerých maďarských časopisoch. Išlo tiež o recenzie diel Štefana Schezényiho – tiež boli predtým uverejnené v maďarskej tlači – alebo Palkovičove úvahy, ktoré kritizovali politiku náboženskej diskriminácie či pojednávali o hospodárskych a sociálnych reformách.

Palkovičova trpezlivosť pretiekla a na svojho kolegu Dankovského podal 1. mája 1842 sťažnosť, ktorú adresoval Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rade v Budíne a v ktorej sa sťažoval na Dankovského osobnú nevraživosť a neznášanlivosť, v jeho cenzúre videl tiež prejav národnostného útlaku. Palkovičova sťažnosť Tatranke nepomohla, naopak, obrátila sa proti nemu: miestodržiteľská rada Palkoviča prísne pokarhala a jeho žiadosť označila za bezpredmetnú. No Dankovský bol odvtedy predsa o čosi miernejší, lenže ani miernejšia cenzúra nemohla vyhovovať uhorským orgánom v Budíne. Dankovský sa stretol so Štúrom a ten na neho naliehal, aby sa vo svojich rozhodnutiach krotil; to však Dankovskému skôr ublížilo, pretože Ústredný cenzorský zbor v roku 1843 dal zhabať všetky výtlačky Tatranky a cenzora prísne pokarhal – zbavil ho úradu odvtedy, kým sa nenájde iný, prísnejší cenzor. Dankovského naozaj začiatkom roku 1845 vystriedal Fridrich Drescher, ktorý bol neskôr aj cenzorom Slovenských národných novín.

Neskôr sa však postoj Dankovského čiastočne zmenil: pomohol Štúrovi pri zakladaní Slovenských národných novín tým, že ako cenzor napísal dobrozdanie, ktorým odporúča, aby noviny mohli vychádzať.

Aj keď spolupráca Juraja Palkoviča so Štúrom pri redigovaní a vydávaní Tatranky bola obojstranne výhodná a plodná, predsa len sa medzi nimi vyskytli nezhody a nedorozumenia. Predovšetkým to bol nerovnaký názor na spisovnú slovenčinu; Palkovič tvrdošijne trval na tom, že Česi, Moravania a Slováci majú používať jednotnú reč a, pravdaže, novú kodifikáciu slovenčiny odmietal. Napriek tomu sa k snahám štúrovcov staval mierne, nepoužíval ostré odsudky, neútočil, hoci vedel, že Štúr chce spisovnú slovenčinu používať aj pri vydávaní prvých politických novín. Keď v roku 1844 Štúr opustil Tatranku a rozišiel sa s Palkovičom, ani jeden z nich to nebral tragicky a ich rozchod bol pokojný a priateľský. Okrem iného aj preto, že Štúr čakal na povolenie vydávať Slovenské národné noviny, ale aj preto, že miesto spoluredaktora Tatranky bolo neplatené; Štúr mal neustále finančné ťažkosti a živil sa  len tým, že dával študentom súkromné hodiny.

Dobré vzťahy s Palkovičom chcel Ľudovít Štúr udržiavať aj preto, lebo Palkovič bol svojou povahou človek mierny, pokojný a aj keď s niečím nesúhlasil – ako so spisovnou slovenčinou – tak nebránil jej postupnému prenikaniu do života slovenskej inteligencie. Štúr si ho nechcel popudiť proti sebe, mal dosť silných protivníkov: v tom čase sa množili útoky Jána Kollára, boli čoraz ostrejšie a zlostnejšie. Na rozdiel od Kollára Palkovič sa nikdy neznížil k tomu, aby proti Štúrovi intrigoval a v tlači na neho útočil. Písal síce o ňom kriticky, chcel Štúra a jeho druhov odradiť od používania slovenčiny, no jeho kritika postupne slabla a napriek viacerým výhradám Štúra podporoval, pokiaľ išlo o jeho organizačnú, literárnu a politickú činnosť. Aj po odchode Štúra z Tatranky Palkovič uverejňoval informácie, ktoré sa týkali jeho schopného žiaka a bývalého spoluredaktora: keď Ľudovíta Štúra vymenovali za korešpondenta Učenej spoločnosti srbskej v Belehrade, napísal pochvalný článok, a keď Štúr konečne získal povolenie na vydávanie Slovenských národných novín, túto správu nadšene komentoval. Dokonca táto správa vyšla v spisovnej, štúrovskej slovenčine, teda v jazyku, proti ktorému Palkovič brojil, a nie v bibličtine! Naopak, rázne odmietol prijať funkciu redaktora v protištúrovských novinách, ktoré pripravoval neskôr, v roku 1848 Ján Kollár.

Občas sa ani Palkovič nezdržal kritiky a keď už vyšli Slovenské národné noviny, sťažoval sa, že „vycházejí zde noviny, které pro tu svou podlou slovenčinu i pro nepravdy mnozí nechtějí a nemohou čítati...“

Ale ani to nenaštrbilo vzťahy medzi Palkovičom a Štúrom: keď Juraj Palkovič zomieral (zomrel v júni roku 1850) bol ho Štúr spolu s Jozefom M. Hurbanom a Jaroslavom Bórikom v Bratislave navštíviť. Štúr s Hurbanom a Bórikom mu rozprávali, ako sa slovenčina ujala, aká je situácia po potlačení povstania a v akej pozícii sa nachádza slovenské emancipačné úsilie. Aj keď veľa optimizmu ani jeden z nich nemal, predsa len Palkovičove slová boli povzbudzujúce: „Když takévé věci vyvedlo to slovenské hýbaní, když slovenčina takovou moc měla na srdce národa, že práve ho k tak krutému boji roznítila, nu nech že si bude! Ja mám se co těšiti, že národ náš se tak za jejich vedení pozdvihl. Já již myslel, že Slováci naveky jsou pochování; a hle, slovenčina byla jejich křísitelem z mŕtvych!“

Bolo to vyjadrenie, aj ocenenie, ktoré vystihovalo rozporuplný, no pritom korektný vzťah Palkoviča a Štúra.

 x   x   x

Dlhá bola cesta k prvým slovenským politickým novinám, dlho trvalo, kým od prvého napísania žiadosti začiatkom novembra 1841, dostal Ľudovít Štúr konečne povolenie: trvalo to tri a pol roka!

Keď Štúr podal žiadosť o povolenie vydávať slovenské politické noviny, argumentoval vecne a presvedčivo, no narazil na administratívne prekážky. Štúrova prvá žiadosť sa vôbec nedostala na rokovanie miestodržiteľskej rady: v žiadosti chýbala štruktúra novín, rubriky a obsahové zameranie, ale aj záväzné vyhlásenie, že vydávanie takýchto novín podporuje široká verejnosť. Tak sa Ľudovít Štúr podujal získať podporu širokej slovenskej verejnosti.

Pôvodne chcel Štúr vydávať časopis, ktorý by nebol v pravom zmysle slova politickým, ale mal obsahovať rôzne poviedky, básne, mal vychvaľovať zásluhy Slovákov o Uhorsko, bol by akýmsi propagátorom pamätihodností Slovenska v rámci uhorského kráľovstva, tiež by propagoval vedecké objavy, obecne by slúžil pospolitému ľudu, ako aj vzdelancom, dedinskej inteligencii a vznikajúcej maloburžoázii. V takomto duchu sa listami obrátil na priateľov Ctiboha Zocha a M.M. Hodžu, hneď po prvom zasadaní Ústavu reči a literatúry českoslovanskej koncom septembra 1840 – začal sa zaujímať nielen o okruh možných prispievateľov, ale išlo mu aj o finančné krytie. Posielal listy viacerým národovcom, žiadal od nich podporu, nielen krátkodobú, ale aj trvalú. Teda ešte predtým, ako sa Štúr vôbec odhodlal poslať prvú žiadosť, snažil sa získať prísľub spolupráce čo najširšieho spektra slovenskej spoločnosti.

Ohlasy boli rýchle a povzbudzujúce. Od advokáta Alexandra Boleslavína Vrchovského dostal v novembri 1840 z Pešti v mene peštianskych Slovákov list (koncipoval ho Pavol V. Ollík, ktorý bol vtedy advokátsky praktikant) a navrhol, aby sa Ľudovít Štúr v Pešti stretol so slovenskými národovcami a tam prejednal podrobnosti vzniku, aj obsah pripravovaných novín. P. V. Ollík aj Vrchovský navrhovali, aby sa časopis volal Národní časník Slovenska a vychádzal každé dva mesiace v rozpätí jedného hárku, cenovo mal byť prístupný širokým vrstvám obyvateľstva. Štúrovi sa však takáto predstava nepozdávala, dvojmesačná periodicita bola podľa neho nedostačujúca.

Alexander B. Vrchovský bol významnou osobnosťou slovenského života, pričom jeho prístup k niektorým Štúrovým aktivitám bol pomerne kritický a vzťah k nemu rozporuplný. Vrchovský bol podstatne radikálnejší ako Štúr, čo malo svoj pôvod aj v jeho rodine – predok Samuel Vrchovský sa pridal k uhorským jakobínom a bol podporovateľ Francúzskej revolúcie, len o vlások unikol poprave – A. B. Vrchovský sa na bratislavskom lýceu stýkal s revolučnými Poliakmi, Srbmi, Čechmi, zúčastňoval sa na schôdzkach tajných spolkov, držal sa hesla: „Moc ať se mocou otíská...“ Pre Vrchovského bolo na lýceu a medzi Štúrovými žiakmi „príliš mrtvo“ a tak koncom júna 1837 založil spolu s Červenákom a Ollíkom tajný spolok Vzájomnosť, ktorý svojich členov zaväzoval k „pořádnosti, stálosti a mlčenlivosti“ a bol podstatne radikálnejší, pokiaľ ide o odpor k uhorským úradom, maďarizácii, ale aj k určitej demokratizácii školstva. Štúr ho spočiatku obdivoval – Vrchovský bol o tri roky starší – dokonca do prvého ročníka Hronky v roku 1836 napísal o ňom oslavnú 12-veršovú báseň, v liste B. Štorchovi v apríli 1837 ho nazval „vrelým, podnikavým a výborným Boleslavínom“. Vrchovský sa zasadzoval aj o to, aby sa Štúr stal námestníkom profesora slovenskej literatúry a spolu s Tomášikom pripravil petíciu proti maďarizačným zákonom. Štúr s Vrchovským spolupracovali napr. na knižke vďaky venovanej veľkým Slovanom, ale aj pri študentských aktivitách na lýceu, no Štúr bol oveľa zdržanlivejší a opatrnejší, čo viedlo k ich duchovnému rozchodu.

Spolok Vzájomnosť v rokoch 1837 až 1840 vydával aj dvojmesačník Vzájomnostné listy, nebol to však časopis v pravom zmysle slova: boli to listy, ktoré si členovia spolku vymieňali a potom sa tieto listy zhrnuli do časopiseckej podoby a tak sa dostal na verejnosť. Členmi Vzájomnosti sa postupne stávali významné osobnosti, no Štúr bol v tom čase na štúdiách v Halle, takže o mnohých udalostiach nevedel. Členmi spolku boli napr. M. M. Hodža, Ctiboh Zoch, Tomáš Hroš, Samo Chalupka, J. M. Hurban, J. Šafárik, L. Paulíny, J. D. Ondruš... a ďalší. Nebola to vyložená opozícia, predsa len to bola snaha vystupovať razantnejšie.

Spolok Vzájomnosť dokonca zvažoval vydávať časopis Samolet, už vtedy chcel založiť Maticu slovenskú a pripravoval aj zjazd slovenskej inteligencie. Koncom roku 1839 sa však maďarizačný tlak natoľko zosilnil, že pre členov spolku hrozilo reálne nebezpečie perzekúcií, zatýkania a vypočúvania. Samo Chalupka sa dokonca obrátil na Vrchovského a žiadal, aby niektoré jeho listy spálil, rovnako sa obával, že budínske úrady sa budú zaujímať aj o názory Červenáka, ktorý mal podľa Chalupku „prepiate výrazy o vlastenectve a rodáctve“. Útoky na Slovákov silneli práve čase, keď sa Vrchovský presídlil do Pešti a on, ako aj Ján Kollár sa stali terčom šovinistických útokov maďarskej tlače. Napriek občasným sporom  so Štúrom bol Vrchovský oddaným Slovákom, aj keď bol revolučnou paralelou k Štúrovmu pokojnejšiemu a triezvejšiemu postupu.

Keď sa Ľudovít Štúr snažil získať povolenie vydávať Slovenské národné noviny, tak ho Vrchovský podporoval nielen organizačne, ale aj finančným príspevkom. Členovia spolku Vzájomnosť sa zaoberali myšlienkou založenia ľudového časopisu, ešte kým bol Štúr v Halle, chceli ich nazvať Slovenské noviny s prílohou Slovenská včela a ako tvrdil M. M. Hodža „mešťané, rolníci, remeselníci, ba i mnozí zemané po ničem jiném tak netouží a nepachtí, jako po novinách“. Hodža navrhol, aby časopis vychádzal každý týždeň v rozsahu dvoch hárkov a aby sa založila akciová spoločnosť s najmenej dvesto akcionármi: keďže jedna akcia by mala hodnotu desať zlatých, tak by vznikla základnina v hodnote 2 000 zlatých. V tomto ohľade bol M. M. Hodža mimoriadne aktívny: keby sa nikto nepodujal podať žiadosť na vydávanie novín, tak on sám podá žiadosť.

Alexander B. Vrchovský nebol zďaleka jediný, kto podporoval vznik a vydávanie Slovenských národných novín. Štúr hľadal spolupracovníkov a finančných prispievateľov medzi slovenskými národovcami, ale aj v zahraničí. Radil sa najmä s M. M. Hodžom, ale aj s Jánom Čaplovičom a Ľudovítom Gajom, ktorý mal skúsenosti s vydávaním politických chorvátskych novín. Okrem žiadosti bolo potrebné zložiť kauciu 4 000 zlatých, Štúr sa snažil získať svedectvo o spôsobilosti na vydávanie novín ako aj finančné prostriedky aj od superintendantov Františka Samuela Stromského a Pavla Jozeffyho, mal prísľub od M. M. Hodžu, že kauciu by mohol zložiť on sám – chcel ju vyzbierať od liptovských zemanov a farníkov – alebo to bude Gašpar Fejérpataky-Belopotocký či Imrich Vyšný z Nemeckej Ľupče.

Jozef Ščasný, katolícky kňaz, člen spolku Vzájomnosť, ktorý bol dobrý priateľ Karola Štúra, zohral dôležitú úlohu pri sprostredkovaní s nitrianskym katolíckym klérom – katolíci podporili vydávanie Slovenských národných novín 44 podpismi, žiadali však, aby noviny vychádzali v bernolákovskej slovenčine. Podpora prišla aj od kňazov a duchovných z banskobystrického katolíckeho biskupstva, ktorí vo svojom liste navrhovali, aby bolo „v žádosti novín celé Slovensko reprezentované“.

Ľudovít Štúr si jasnozrivo uvedomoval, že slovenské politické noviny musia mať podporu nielen evanjelikov a katolíkov, ale aj svetskej inteligencie, nielen vyznávačov bernolákovskej slovenčiny, ale aj kodifikovanej spisovnej slovenčiny. V druhej žiadosti, ktorú poslal koncom mája 1842 do Budína palatínovi, predstaviteľovi Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rady, však oznamoval, že noviny budú vychádzať v tzv. bibličtine. Neskôr ale Štúr pristúpil ku kompromisu: do novín budú prijímané aj „články ve vlastním našem nárečí, čili takřečené v bernolákovské reči psané, aby byly opravdu slovenskými novinami a všem nám zadost učinily“. Znamenalo to, že pôvodne mali v Slovenských národných novinách vedľa seba vychádzať články v bernolákovčine, bibličtine a spisovnej slovenčine, čo sa však neskôr zásadne zmenilo. Hoci Ľudovít Štúr požiadal Martina Hamuljaka, čelného predstaviteľa druhej generácie bernolákovcov, aby mu pri príprave novín pomáhal – Hamuljak ochotne súhlasil –, napokon Hamuljakovu pomoc nepotreboval, pretože Slovenské národné noviny

Slovenským národným novinám pomohol finančnou kauciou aj Jozef Pravoslav Bella a Andrej Pálka, ktorí sa dokonca zaručili svojím majetkom a neskôr poskytli sumu až vo výške 10 000 zlatých.

Štúr sa spoliehal aj na slovenské meštianstvo,  na remeselníkov, dedinskú inteligenciu, teda prevažne na stredné vrstvy, v menšej miere na poddaných sedliakov. Oveľa skeptickejší bol smerom k šľachte, neveril, že šľachta bude podporovať slovenské hnutie: „My od naši šlechty nic dobrého k očekávání nemáme!“

Napriek tomuto vyhláseniu aj časť slovenskej šľachty podporila vydávanie slovenských politických novín, za čo patrí vďaka najmä Jurajovi (Ďorďovi) Košútovi, strýkovi Lajosa Kossutha. Len sám Juraj (Ďorď) Košút zozbieral v Turčianskej stolici sedemsto podpisov od tamojších šľachticov, resp. ich rodín, ale aj od stoličných úradníkov, petíciu podpísal aj gróf Antal Nyári a podžupan Imre Lehoczky. Štúr v liste Pavlovi Jozeffymu chválil Košútovu činnosť a oznámil mu, že starší Košút pripravuje ďalšie petičné hárky s podpismi, pričom by počet podpisov mohol prekročiť tisícku.

Neboli to však len slovenskí národovci, ktorí prispievali ku vzniku novín. Ľudovít Štúr hľadal a nachádzal podporu aj v zahraničí, využíval na to svoje bohaté kontakty. František Zach, ktorý v auguste roku 1845 cestoval po Slovensku, sa v Bratislave stretol so Štúrom a hovorili aj o finančnej podpore Slovenských národných novín. František Alexander Zach bol významnou, zaujímavou osobnosťou panslavistického hnutia: narodil sa v Olomouci, mal silné české rodinné zázemie a povedomie, študoval na gymnáziu v Brne a právo vo Viedni, najprv pracoval ako úradník, no neskôr zmenil spôsob života: ako dobrovoľník sa zúčastnil v poľskom povstaní z roku 1830 na strane Poliakov proti ruskému cárovi. Jeho politická orientácia bola silne protiruská, ale aj protirakúska. Po potlačení povstania ušiel do Francúzska, kde študoval teóriu vojenstva, odtiaľ odišiel v roku 1843 do Srbska, kde bojoval za srbskú nezávislosť. Zach presviedčal Štúra, aby spolupracoval s poľskou emigráciou v Paríži, menovite s kniežaťom Adamom Jerzym Czartoryskim, ktorý mal významné postavenie v poľskom odboji, ale jeho kontakty siahali až do Turecka a Srbska. Knieža vtedy ponúkol na vydávanie Slovenských národných novín 500 frankov, žiadal však od Štúra, aby v novinách presadzoval nestranné stanovisko v slovanských otázkach a ujímal sa ochrany južných a západných Slovanov proti ruskému a rakúskemu útlaku. Adama Czartoryského podporovala aj srbská vláda a Zachovým prostredníctvom srbské knieža Alexander  Karaďjordjević, ktorý stál na čele tejto vlády, poslal Štúrovi na slovenské politické noviny 50 dukátov. Štúr tieto dukáty prijal a neskôr sa kniežaťu písomne poďakoval.

Aj záujem a podpora Adama Czartoryskeho Štúra potešil, no napriek tomu zostal k jeho ponuke zdržanlivý a finančnú podporu odmietol, zrejme mu celkom nedôveroval; po Zachovi odkázal, že bude uverejňovať informácie a články od poľských autorov, že nikdy nebude podporovať ruské reakčné samoderžavie a ruský despotizmus, ani nebude chváliť rakúsku vládu. Adam Czartoryski mal však jednu nesplniteľnú požiadavku: chcel od Štúra, aby sa zblížil s maďarskou liberálno-šľachtickou opozíciu, na čele ktorej stál Lajos Kossuth – a na to Štúr nebol ani pripravený ani ochotný to urobiť.

Ľudovít Štúr mal široko rozvetvenú sieť známych, priateľov, spriaznených duší, bývalých študentov, predstaviteľov slovanských národov, ale aj politikov a osobnosti z Rakúska, Maďarska, Nemecka, dokonca až z Anglicka. Všetky tieto kontakty sa snažil využiť na to, aby získal nielen finančnú podporu, ale aj dopisovateľov a najmä predplatiteľov. Okrem pravidelných dopisovateľov, medzi ktorými boli najmä slovenskí autori – Hurban, Hodža, Kalinčiak, Škultéty, Guoth, Závodník, Fejérpataky-Belopotocký a mnohí ďalší – k odberateľom patrili napríklad Leo Thun, Baltazár Šimunić, Pavol Popović, Eduard Glatz, Ľudovít Gaj, Ferdinand Kulmer, Branko Pacić, taktiež mnoho študentov, no aj profesorov slovanských katedier – slovenských, ale aj českých, poľských, srbských, chorvátskych –, ktorí študovali v Prahe, vo Viedni, v Brne, Berlíne, Olomouci, Lipsku, až v Charkove, Paríži, Londýne, dokonca v Konštantínopole. Ťažisko však, pochopiteľne, bolo na odberateľoch a prispievateľoch Slovenských národných novín zo Slovenska, Čiech a Maďarska.

Bývalý Štúrov žiak a spolupútnik po Slovensku, grécky aristokrat Janis Aristarchis, ktorého Štúr na evanjelickom lýceu v roku 1841 učil politické vedy, sa po skončení štúdií uchytil v Paríži a stal atašé pašu Mustafu Resida. Paša Resid bol významný turecký politik, v tom čase pôsobil ako veľvyslanec v Paríži a tak Slovenské národné noviny pravidelne chodievali na parížsku adresu Champs-Élysées, ale aj na domácu adresu v Konštantínopole. (Grécky knieža dokonca presvedčil svojho zamestnávateľa, pašu Resida, aby poslal svojho syna študovať politické vedy do Bratislavy, no pašov syn sa zľakol a nenašiel dosť odvahy odísť do Uhorska – Štúr sa v liste Škultétymu domnieval, že pašov syn nepoznal pomery v strednej Európe a preto pobyt v Bratislave odmietol). Aristarchis sa pričinil tiež o to, že francúzsky bankár Jacques Alléon, ktorý pôsobil v Turecku, prispel na vydávanie novín a neskôr mu do Konštantínopolu chodieval jeden výtlačok.

Ľudovít Štúr sa osobne dobre poznal a priatelil s významným anglickým cestovateľom, diplomatom, novinárom a spisovateľom Andrewom Archibaldom Patonom, ktorý študoval moderné dejiny Egypta, navštívil južné provincie rakúskeho mocnárstva, Balkán, Jadran, Uhorsko, Transylvániu, pričom ho zaujímali aj osudy Slovákov v Uhorsku. Archibald Paton sa so Štúrom zoznámil v roku 1843, keď bol v Belehrade z poverenia britskej vlády a písal o srbských emancipačných snahách, neskôr sa s ním stretol vo Viedni v roku 1846, kde sa Paton zase zaujímal o nemaďarské národy v Uhorsku. Archibald Paton bol vo Veľkej Británii uznávaný odborník na strednú a východnú Európu, počas revolučných rokov 1848 – 1849 bol dokonca vojnovým spravodajcom londýnskeho prestížneho denníka The Times v Uhorsku. Patona zvolili za člena Kráľovskej zemepisnej spoločnosti v Londýne. Vo svojej knihe The Goth and the Hun (Gótovia a Huni, Londýn 1851) napríklad poznamenal, že „skutočnými mravnými hrdinami Uhorska sú ušľachtilé duše Chorvátov, Slovákov, Sasov a iných národností, ktorí štvrťstoročie stáli na čele boja za práva uhorských národností a za dobrú vec bojovali zbraňami histórie, dôstojnosti, morálky a kresťanstva. Takí boli Kollár a Gaj, Šafárik, Roth a Štúr, ktorí nemali ani pekne znejúce tituly, ani obrovské pozemky, boli to však pravdivé duše, mali radi vlastnú rasu, vlastný materinský jazyk a národnosť, nesnažili sa ani o dominanciu nad inými národnosťami, ako štátni občania slobodnej krajiny nechceli ako Maďari podrobiť zániku iné národnosti...“

Archibald Patton pobudol niekoľko dní aj v Bratislave, stretával sa nielen so Štúrom, ale s viacerými slovenskými národovcami. Napísal o Bratislave, že síce už nie je zákonodarným mestom Uhorska, (bola ním až do marca 1848, potom sa presídlil Uhorský snem natrvalo do Pešti), ale je „hlavným mestom Slovákov a sídlom slovenskej inteligencie“. Myslel na Ľudovíta Štúra, keď ho opísal ako muža „v jednoduchom čiernom kabáte, ktorému ležia na srdci záujmy robustných sedliakov a hôrnych ľudí, čo v širokých klobúkoch raz v nedeľu prídu do Pressburgu...“

 (Archibald Patton sa pomerne odsudzujúco zmienil aj o Lajosovi Kossuthovi, ktorý „zabudol na vlastnú krv a vlastný materinský jazyk,“ teda na slovenský pôvod a na rodnú slovenčinu.)

Hoci žiadosť o povolenie Slovenských národných novín obsahovala odporúčajúce listy, petície, aj argumenty, že vznik politických novín je pre „uhorskú slovenskú rasu“, či pre „karpatskú slovanskú rasu“, naliehavý, úrady ju neschválili. Miestodržiteľská rada po zasadaní Ústredného cenzúrneho úradu – na jeho čele stál rodák zo Slovenska Alajos Mednyánszky (autor knihy Malebná cesta dolu Váhom, napísaná a vydaná po nemecky, písal aj maďarsky a latinsky, len slovensky nie) – namietali, že šľachta a mešťania ovládajú iné jazyky ako slovenský, pre jednoduchých ľudí noviny nie sú potrebné, pretože by ich oberali o čas a peniaze, takže by im škodili a že politické noviny nie sú správnym prostriedkom na vzdelávanie ľudu. Cenzorský úrad tvrdil, že výrazy ako slovenský národ, slovenská rasa, karpatská slovanská rasa, sú chybné, pretože nič také nejestvuje: je len spoločenstvo uhorských občanov. Okrem toho cenzori tvrdili, že politické noviny by nemali dosť predplatiteľov. Hlavný protiargument bol však jednoznačný: slovenské noviny a ich zameranie by zabralo priestor maďarskému národnému hnutiu!

Okrem A. B. Vrchovského prejavil v Pešti záujem napomôcť vydávaniu Slovenských národných novín aj študent peštianskeho seminára Ján Miloslav Gerometta, ktorý sa kriticky vyjadril na adresu viedenskej vlády: podľa jeho názoru nielen Budín, ale aj Viedeň brzdia vydávanie novín. Viedeň sa síce tvárila, že slovenské úsilie podporuje, no v skutočnosti bola proti tomuto úsiliu Slovákov. Gerometta upozornil na to, o čom bol presvedčený aj Štúr: podľa neho bolo nevyhnutné zapojiť do vydávania Slovenských národných novín aj katolíkov, najmä katolícke duchovenstvo, ktoré malo veľký vplyv na slovenské obyvateľstvo v Uhorsku. Účasť katolíkov na Štúrovom projekte by okrem iného vyvrátila námietky neochotných úradov, ale tiež  neprajníkov slovenského národného hnutia, že záujem o vydávanie politických novín majú iba nespokojní evanjelici, inými slovami, že sú to „pletichy slovenských evanjelikov“. Gerometta taktiež odporúčal, aby sa v Nitrianskej stolici pripravila podobná podpisová akcia ako v Turčianskej stolici a ktorú by spolu s ním organizoval Jozef Ščasný. Napriek ich úsiliu sa však snahy o vydávanie novín nepohli ďalej, Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada vytrvalo odmietala udeliť povolenie, palatín sa dokonca nádejal, že celá štúrovská snaha „zaspí“, no Ľudovít Štúr sa nevzdával. Už 21. februára 1843 podal ďalšiu žiadosť.

Palatín Jozef Habsburg Lotrinský, ktorý bol na čele Kráľovskej miestodržiteľslej uhorskej rady, bol známy svojím odporom k Slovákom, predstavoval silný maďarský šovinizmus v jeho inštitucionálnej podobe, ale napriek svojmu vysokému postaveniu nemal až také právomoci, aby mohol vydávanie Slovenských národných novín definitívne zakázať. Argumentoval dokonca aj tým, že vymenovanie cenzora, ktorý by bol znalý slovenčiny a češtiny a ktorý by dohliadal v Bratislave na noviny, by bolo pre monarchiu finančným zaťažením. Kde len mohol, tam škodil slovenskému národnému hnutiu a zaťato odmietal udeliť Štúrovi povolenie. Neschválil ani druhú Štúrovu žiadosť a tak sa na odporúčanie Jána Kollára Štúr obrátil na viedenskú vládu. V liste Pavlovi Jozeffymu Štúr oceňuje Kollárovu radu, ktorej zmyslom je informovať Viedeň o všetkých protivenstvách palatína Jozefa, taktiež nutnosť sa brániť, pretože „brániti se jest svatou povinností, nebo kdo se dá šliapat, ten ať se nežaluje, že bude pošlapaný“.

Takže začiatkom júla 1843 poslal Ľudovít Štúr Uhorskej dvorskej kancelárii vo Viedni ďalšiu žiadosť, ale tá z Viedne putovala úradným postupom zase len do Budína: teraz však dvorská kancelária žiadala posudok, prečo z Budína prichádzajú zamietavé odpovede.

Bol to príbeh bez konca: čas čakania Štúr využil na to, aby v lete toho roku podnikol cestu po Považí a navštívil aj Turiec. Snažil sa získať podporu najmä medzi zemianstvom a duchovenstvom, stretával sa s katolíkmi aj evanjelikmi. Výdatne mu pomáhal Juraj Košúth, ktorý zozbieral ďalšie podpisy a poslal ich priamo do Viedne Uhorskej dvorskej kancelárii.

Čas však plynul a výsledok sa nedostavil; medzitým bol Štúr koncom roka 1843 zbavený funkcie zastupujúceho profesora na evanjelickom lýceu a situácia sa pre neho stávala kritická. Štúrovi priatelia – J. M. Hurban a L. Pauliny – napísali ďalší protest a osobne ho 27. februára 1844 odniesli do Viedne priamo panovníkovi. Protestovali proti Štúrovmu odvolaniu, no zároveň sa snažili posúriť povolenie na vydávanie novín. Ani to nepomohlo.

Pridávali sa ďalší Slováci: Ján Čaplovič písal žiadosť do Viedne a chcel, aby Uhorská dvorská kancelária menovala osobitného slovenského cenzora, intervenovali aj chorvátski šľachtici, tiež M. Hamuljak, J. Procopius, J. Chalupka, S. Ferenčík, M. M. Hodža, J. Kollár.

Uhorská dvorská kancelária vo Viedni bola pod čoraz väčším tlakom a tak požiadala Budín, aby im poslali posudok, ktorý by sa týkal mravného a politického profilu Ľudovíta Štúra: tento posudok mal vypracovať hlavný dozorca evanjelickej cirkvi a evanjelických škôl v Uhorsku Karol Zay; malo to aj praktický dôvod, lebo poddaný Štúr domovsky prináležal do je Uhrovského panstva.

Bol to prefíkaný postup: nedalo sa očakávať nič iné, len odmietavý postoj. Karol Zay akoby chcel Štúrovi zrátať všetky vzájomné konflikty a Štúrov odpor proti maďarizácii. Štúra to rozladilo. Sťažoval sa v liste Pavlovi Jozeffymu 24. januára 1844: „Zay má z ohledu mojej osoby mínení své. Myslel sem, že tento člověk tím obměkčiti se dá, pakli Vy mu psáti budete, že se mu nyní příležitost podáva se Slováky se smířiti i velkomyslným se ukázati, ale tento vztekloun není šlechetných citú schopen. Pán Stromský, který o tom s ním mluvil, řekl mi, že to mínění práve tolik bude jako múj ortel smrti.“

Jozeffy naozaj napísal Zayovi list, v ktorom sa prihováral za Štúra, urobili tak aj Seberíny a Stromský, no Zay zostal vo svojej nenávisti zatvrdilý a neústupčivý: v posudku, ktorý na Štúra napísal, síce ocenil jeho mravné kvality, ale z politického hľadiska sa o ňom vyjadril, že je jeden z najhorlivejších zástancov slovenskej reči a národnosti. Znamenalo to jasné zamietnutie žiadosti.

Ľudovít Štúr chvíľami strácal nádej, že povolenie napokon získa, prepadal depresiám. Priateľovi Ctibohovi Zochovi napísal, že padol do zlých rúk a že Zay chcel najprv rozvrátiť lýceum, očierňoval štúrovcov a teraz „nám noviny prekaziť chce! A tento človek je ešte našim hlavným inšpektorom!“

Ale depresie a pochybnosti pominuli a Štúr vytiahol do boja väčší kaliber. Na naliehanie Juraja Košútha sa listom obrátil priamo na člena Štátnej konferencie F. A. Kolowrata. Bol to diplomatický ťah: Kolowrat mal jednak slovanský pôvod, jednak bol v opozícii proti maďarskej liberálnej šľachte, nemal dobrý vzťah k Lajosovi Kossuthovi, ani k hlavnému inšpektorovi evanjelickej cirkvi grófovi Zayovi. Kolowrat sám dal Štúrovi podnet, aby napísal list priamo cisárovi Ferdinandovi V.: „Prečo nepredstúpia Slováci pred trón? Kde niet žaloby, tam niet ani zadosťučinenia.“ Čaplovič bol však prísnejší a z Viedne napísal Hurbanovi: „Ak sa Slováci teraz nerozhýbu a nebudú sa sťažovať u dvora na napádanie a utláčanie, nie sú hodní toho, aby statočný človek čo i len slovíčko v ich prospech povedal, sú to hotoví zbabelci, naničhodníci, otroci bez najmenšieho pocitu cti!“

Štúr využil príležitosť a pri opakovaní žiadosti upozornil aj na to, že nadriadené úrady v Uhorsku odmietali jeho žiadosti jednu za druhou, ale aj na to, že posudok Karola Zaya nemôže byť objektívny, keďže gróf je proti nemu zaujatý, nemá záujem poskytovať pozitívne informácie a je zástancom násilnej asimilácie a maďarizácie. Do tejto žiadosti slovenskí národovci priložili aj Druhý slovenský prosbopis.

Štátna konferencia rokovala o Štúrovej žiadosti až 20. novembra 1844. Aj po dlhšom časovom sklze, ktoré znovu posunulo vydávanie novín, sa konečne vyslovila v tom zmysle, že proti vydávaniu slovenských novín nemá námietky; predsa len si neodpustila ďalšiu podmienku: navrhla panovníkovi, aby sa policajný prezident gróf Jozef Sedlnitzky vyjadril k Štúrovej politickej spoľahlivosti a bezúhonnosti. Pod návrh, ktorý Štátna konferencia poslala cisárovi Ferdinandovi V., sa podpísal nielen minister Kolowrat, ale aj Metternich, arcikniežatá Franz Karl a Ludwig. Policajný prezident teda poveril radu Dvorského úradu vo Viedni L. V. Ferstla, aby vypracoval posudok na Štúrov politický a občiansky profil: podľa jeho hlásenia bol Ľudovít Štúr pracovitý a vzdelaný muž, mal organizačný aj literárny talent, sám bol tiež literárne činný, usmerňoval a obhajoval slovenské záujmy. Takže Ferstl  považoval Štúra za spôsobilého, morálne aj politicky zodpovedného vydávať slovenské politické noviny.

Prešlo ešte niekoľko dní, kým cisár Ferdinand V. 15. januára 1845 konečne podpísal povolenie na vydávanie novín: doklad vystavila Uhorská dvorská kancelária vo Viedni, ale žiadateľ musel zaplatiť úradnú taxu sto zlatých, až potom písomný doklad nadobudol platnosť. Okrem iného sa v ňom písalo, že noviny budú podliehať cenzúre a nesmú vyvolávať „oproti rozličným jazykom v krajine prepiate a roztrpčené spory a nesmú sa stať miestom straníckych zápasov“.

Ľudovít Štúr spoločne s Jozefom M. Hurbanom odcestovali do Viedne, aby si osobne prevzali povolenie na vydávanie novín; keď sa loďkou vracali z Viedne do Bratislavy, zastihla ich búrka, Dunaj sa rozbúril a akoby symbolicky ešte viac zdramatizoval aj tak dramatické okolnosti vzniku Slovenských národných novín. Vratká loďka sa len tak-tak nepotopila a s ňou by sa potopilo nielen povolenie, ale možno aj Štúr s Hurbanom...

Útrapy sa však neskončili.

Ľudovít Štúr už mal pripravený Ohlas o novinách, ktorý mal oznámiť, že čoskoro vyjdú prvé slovenské politické noviny, chcel ho vydať už v apríli toho roku, no úrady sa vôbec neponáhľali, stále nemenovali cenzora. Štúr sa v listoch sťažoval Hodžovi aj Hurbanovi, že „je to na neznesenie“, sťažoval sa aj vo Viedni, no dlho sa nič nedialo. Štúr bol presvedčený, že úrady vo Viedni i v Pešti to robia schválne, aby oddialili vydávanie novín, mysleli si to viacerí slovenskí národovci. A. H. Škultéty napísal 5. mája 1845 Hroboňovi: „Čo sa s tími novinami robí, to je hrúza! Teraz bi už ohláseňja na všetki strani malo biť rozposlanuo a tu ti nás zase s cenzorom za nos vodiť budú. Nemci pred mesjacom na pešťjanské novini dostali povoleňja a mi za päť rokov žobrať musíme. To je spravodlivosť!“

Štúr mal opätovne pochybnosti, či sa podarí získať dosť predplatiteľov a hoci noviny ešte nevyšli, už sa obával, že nenájde dostatočné zázemie; opätovne burcoval priateľov, aby v jednotlivých stoliciach získavali nielen dopisovateľov, ale aj čitateľov. Sťažoval sa Hroboňovi, že „zle stojí vec naša. Ale živej duše to nepovedz!“ Lenže už o krátky čas sa chválil grófovi Thunovi, že sa mu podarilo získať dosť predplatiteľov, čo potvrdzuje nielen záujem o noviny, ale aj spisovná slovenčina je „u nás prijatá dobre“.

Uhorská dvorská kancelária vo Viedni opakovane nariadila Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rade v Budíne, aby Štúrovým novinám nerobila prekážky, aby vymenovala cenzora, ale toto vymenovanie sa stále odďaľovalo. Ľudovít Štúr potom apeloval aj na svojho bývalého žiaka Jozefa Urményiho, ktorý sa stal zástupcom palatína v Budíne, aby napomohol k vymenovaniu cenzora; ten pomoc nielen prisľúbil, ale aj rozhodol, aby sa funkcie ujal cenzor Fridrich Drescher, s ktorým už mal Štúr skúsenosti. A tak konečne 15. júna 1845 vyšiel tlačou dlho očakávaný Ohlas o vychádzaní Slovenských národných novín a literárnej prílohy Orol tatranský. Bol to nielen novinársky, ale aj politický program: v Ohlase Štúr oznamoval, že v novinách bude zobrazovať skutočný život, osudy a postavenie poddaných roľníkov, ale aj poddaných, ktorí nemajú pôdu, tiež si bude všímať postavenie remeselníkov a inteligencie, bude im dávať cenné rady, aby sa zlepšilo ich sociálne postavenie, chcel pospolitý ľud viesť k národnému povedomiu. Novinársky program sa prekrýval s politickým: Štúr chcel zoznamovať čitateľov s udalosťami vo svete, kládol dôraz na informovanosť, tiež sa sústreďoval na hospodárstvo, vzdelávanie a na zápas za národné ciele, emancipáciu a rovnoprávnosť. „Hlavne ale bude nám záležať, na prísnom prisluhovaní spravodlivosti,“ uvádza v Ohlase, „na rozkvete dobremajúcnosti v krajine, na zlepšovaní vyučovania ľudu, na jeho zmravňovaní...“

Štúr už v Ohlase apeloval na národné cítenie budúcich čitateľov, snažil sa prebudiť v nich potrebu hlbšieho záujmu o národ, veď už dávni predkovia verili, že keď sa človek narodí, vychádza mu na nebi hviezda, a keď zomiera, tak mu zhasína: a to platí aj o národoch. Jednému ešte nevyšla, inému už zhasla. „Každý ľahko rozsúdi, k akým národom patrili sme my až do terajších časov; ale čo za zmena sa stáva v živote našom, krajania? Každý je zakladateľ svojho šťastia, tak aj my. Kto ale neobráti naň všetku pilnosť a svedomitosť, kto sa neusiluje prácou, obeťami nadobudnúť si ho, nie je ho hodný...“

Obsah a štýl Ohlasu je miestami romantický, až patetický, v iných častiach však Štúr vecne analyzuje stav slovenskej spoločnosti a racionálne argumentuje, prečo sú na Slovensku potrebné politické noviny. Hneď v úvode nadšene volá: „Pokloňte sa Tatry Pánovi svojmu a vyjasníte sa, bo on z výsosti svojej pohľadel na naše rody, jemu verné, milostivo. Vyplnená je žiadosť ich vrúcna, obdarené sú tým, za čím dávno horeli: vychodiť budú noviny aj v ich reči materskej!“ Slovenský národ je v stave „sám v sebe rozsypaný, sám o seba sa nestarajúci a je národ takrečeno len podľa tela a nie podľa ducha, ktorý len vo svete živorí a ničím vyšším sa nezaoberá...“ Kľúčovou úlohou bude starať sa o Slovákov, nakoľko postačia sily, ako to zdravý rozum žiada, aby sa národ vzdelával „a tak sa vždy spôsobnejším stával, užívať to, čo čas a naša vlasť dobrého nám podávajú“. Dôležité bolo si opakovane objasňovať, v akej reči budú noviny vychádzať; pretože katolíci už oddávna píše slovenčinou, evanjelici však v inom jazyku, v biblickom nárečí. Teda: „ktorou rečou majú byť naše noviny písané?“

Štúr mal na tento problém nekompromisnú odpoveď: „Túto otázku, ako každý vidí, sama reč rozsúdiť musela. Keď sa raz ustanovilo písať po slovensky, musela sa vziať tá slovenčina, ktorá je najčistejšia, najvernejšia, najviac zavarovaná a k písaniu najspôsobivejšia... Reč teda bude čistá v našich novinách.“

V druhej časti Ohlasu už Štúr podrobne popísal obsah a štruktúru Slovenských národných novín, ako aj prílohu Orol tatranský. Súčasťou novín bude úradný vestník vymenovaných a povýšených úradníkov a vojenských dôstojníkov, komentáre a úvahy politického diania a z národného hospodárstva, spravodajstvo z domova, vrátane listov dopisovateľov v rubrike Denník domáci, potom podobná rubrika zo zahraničia Denník zahraničný, drobné zvesti z oblasti vydávania kníh či významné udalosti aj súkromných ľudí.

Orol tatranský bude uverejňovať národné piesne a spevy, národné povesti a rozprávky, články objasňujúce históriu najmä slovanských národov, ďalej články, ktoré sa budú týkať právnych záležitostí národov žijúcich v monarchii, jazykovedné úvahy o slovenčine a príbuzných jazykov, články z prírodných vied, literárnu kritika slovenských autorov, obrazy, cestopisy a reportáže zo života národov, informácie o poľnom a domácom hospodárstve.

V Ohlase sa tiež uvádza, že noviny budú vychádzať dvakrát v každom týždni, vždy v utorok a piatok, vždy na väčšom polhárku, na čistom, peknom papieri. Orol bude vychádzať každý druhý týždeň. Noviny sa budú predávať za 3 zlaté a 13 grajciarov, poštou 3 zlaté a 42 grajciarov. Napokon Ohlas oznamuje, že noviny kvôli prekážkam úradov nezačnú vychádzať v júli, ale začiatkom augusta.

 „Každý je zakladateľ svojho šťastia,“ končil Ľudovít Štúr Ohlas, „tak aj my. Kto ale neobráti naň všetku svoju pilnosť a svedomitosť, kto sa neusiluje prácou, poriadnosťou, obeťami nadobudnúť si ho, nie je hodný a nepoznal, čo mu aj zakýval, svoj čas.“

Tlačený Ohlas začal Štúr a jeho spolupracovníci rozposielať po celom Slovensku, ale spolu s listami ho poslal aj do Prahy a na Moravu. Staněkovi do Prahy sa pochválil, že Ohlas je napísaný po slovensky, čo podľa neho, v slovenských podmienkach bolo nevyhnutné. Žiadal od Staněka, aby sa stal dopisovateľom novín, aby prípadne získal dopisovateľov a naznačil, čo by slovenského čitateľa zaujímalo: ako pokračuje stavba českého divadla? Veď ho budú navštevovať aj Slováci, nová železničná trať do Prahy Slovákov a Čechov ešte viac zblíži...

Štúr sa obrátil aj na Aloisa Vojtěcha Šemberu, českého jazykovedca, spisovateľa, novinára a historika, ktorý pôsobil na univerzite v Olomouci, aby s novinami spolupracoval a nabádal ho, aby aj on začal na Morave vydávať noviny. „Hoci viem, že našej národnej reči, nárečia slovenského, odporcom byť ráčite, predsa z úcty národnej k Vám, aj pre veci znamenitosť, posielam Vám ohlas na naše národné slovenské noviny.“ O tri roky neskôr Alois Šembera spolu s básnikom, jazykovedcom a filozofom Františkom Matoušom Klácelom založili Moravské noviny. (Klácel sa neskôr odsťahoval do Ameriky, kde aj zomrel).

Pawel Stalmach, sliezsko-moravský novinár a vydavateľ, jeden zo Štúrových žiakov sa v tom čase vracal zo štúdií v Bratislave domov a Štúr využil aj túto známosť, aby Stalmachovi navrhol spoluprácu. Pawel Stalmach chcel v Těšíne začať vydávať poľské politické noviny a Štúr, pravdaže, jeho zámer podporoval. Štúr využil svoju známosť, tešínskeho starostu a advokáta moravského pôvodu Jozefa Kluckého, aby pomohol Stalmachovi pri vydávaní novín v Sliezsku. Štúr po Stalmachovi poslal Kluckému Ohlas a to bola vlastne zámienka, aby týchto dvoch mužov zoznámil. Moravské noviny začali v Těšíne vychádzať v roku 1848.

Dosah Ľudovíta Štúra v slovanskom svete bol veľký, využíval známosti, ktoré získal na evanjelickom lýceu v Bratislave, ale aj na štúdiách v Halle. Štúrovými žiakmi boli aj Janko Šafárik a Bohuslav Šulek: Šafárik sa usadil v Belehrade, Šulek v Záhrebe, kde bol najprv spolupracovníkom Gajovej Danice ilírskej, ale od roku 1844 vydával v Belehrade vlastný časopis. Obaja sa stali dopisovateľmi Slovenských národných novín.

Po vydaní Ohlasu netrvalo dlho a 1. augusta 1845 sa čitateľom dostalo do rúk prvé číslo. Bola to udalosť mimoriadneho významu. Na mnohých miestach Slovenska vznikali spontánne oslavy. Na vrchoch sa rozhoreli vatry, pribúdalo zhromaždení, na ktorých sa spievalo a viali zástavy, na Javorine sa zišli vlastenci zo Slovenska, Čiech a Moravy a vítali nielen vznik slovenských novín, ale symbolicky sa utvrdzovali v česko-slovenskej vzájomnosti. Daniel Márothy napísal báseň:

     Hoj, máme, už máme Slovenskje novini
     čo budú vzbudzovať tatranské rodiny.
     Sláva Ti, sláva Ti, statný Tatier synu,
     že si ich vydobyl pre svoju rodinu.

Ale náročná organizačná, redaktorská a politická práca Štúra a jeho priateľov ešte len čakala.