Lukáš Luk: Zlodeji medu

(alebo Cesta časom do 11. storočia)
Počet zobrazení: 6113

O mladom slovenskom spisovateľovi, finalistovi v súťaži Anasoft litera (2011, 2014), Lukášovi Lukovi, ktorého knihu som navrhol v ankete Slova (VAŠA NAJLEPŠIA KNIHA ROKA 2016)  som písal už v minulosti. Vtedy o dvoch knihách príbehov z fiktívneho Považského Sokolca, dnes o čerstvej knihe Zlodeji medu, ktorá je už pre náročnejšieho čitateľa. Autor knihy sa pýta: „Akú významnú úlohu v našej histórii zohrali orechy, med a pečené husi?“ Kniha spája historické reálie, komické, ale i tragické príbehy, filozofické úvahy a miestami až sakrálne texty. Domnievam sa, že nie náhodou pripomína vzhľadom malú Bibliu.

lukas-luk-zlodeji-medu.jpgLukáš Luk: Zlodeji medu
Petrus, 2016, 191 strán

Aby ste si vedeli bližšie predstaviť štýl autorovho písania, uvádzam fragment: „Nič nie je oku Stvoriteľa odpornejšie ako všetečný pozemšťan či pozemšťanka, ktorí napriek nedokonalým zmyslom sliedia, ako by mohli svojimi hrabivými paprčami poodchýliť oponu oddeľujúcu hmotný svet od nehmotného sveta zjavenej prozreteľnosti. Dôvodov takéhoto bezočivého správania smrteľníkov je väčšinou túžba nazrieť do budúcich dejov a zabezpečiť si tak vlastný chvíľkový prospech. ... Keď do brázd údolí a trávnatých pláni rozosial veľký rozsievač ľudské plemeno, aby zaplnilo zem a podmanilo si ju, ustrnul na svojom tróne a chcel sa z výšky kochať fascinujúcim príbehom ľudského druhu.“

Do poštovej schránky prišiel krásny darček. V obálke sa skrývala nádherná kniha Zlodeji medu od môjho (priznám sa) obľúbeného súčasného slovenského autora, Lukáša Luka. Autor pôsobivých kníh poviedok z fiktívneho Považského Sokolca, popretkávaných antropologicko-filozofickými úvahami, vás tento krát zavedie do stredoveku – obdobia christianizácie Európy. Nachádzame sa na našom území v čase, keď sa lámu dejinné epochy, teda okolo roku 1000 počas vlády Štefana I. Formujú sa prvé kráľovstva, kmene nomádov sa usádzajú a dožívajúci staroslovanský, pohanský svet strieda svet kresťanský. Historiograficky ladená kniha popisuje každodennosť človeka žijúceho v časoch, keď pohanské rituály, uctievanie Velesa, Dažboga, Perúna, v posvätných hájoch, uctievanie živlov, vedmi a čarodejníctvo, veštenie z dymu horských bylín a totemizmus striedajú kostoly, kláštory a mystický život mníchov, pôsty a modlitby a spievanie slovienskej liturgie. Je fascinujúce, ako autor dokáže plasticky popísať scény, ktoré akoby prebúdzali kolektívnu pamäť a čitateľa dokážu preniesť strojom času 1000 rokov dozadu. Isteže, treba dodať, že je to práve lokalita príbehu, ktorá spája dielo s prvými dvomi knihami. 

Uvádzam ešte niektoré ukážky: „Svet ľudí a svet nebeských bytostí oddeľuje od seba železná kovaná brána a sedemkrát sedem širokých valov obohnaných korunou dubových palisád. Nič neprenikne z nebeskej výšky medzi Adamových synov ruvajúcich sa vo svojej nedokonalosti o kus jedla, piaď zeme či o pliešok zo žltého kovu.“

Za jednu z najkrajších pasáží knihy považujem opis osudovej lásky: „Je možné, že čiastočky hmoty, z ktorej sú utkané ich pominuteľné telá, vibrovali pri stvorení sveta tesne vedľa seba a predlhé veky ležali spolu na povrchu pustej zeme. Potom ich neutíchajúce vetry či prúdy rodiacich sa riek rozniesli do rôznych strán ako púštny prach či riečny íl. Ich malé pôvodné čriepky sa na chvíľu stávali súčasťou rastlinných alebo zvieracích tiel, aby sa potom na dlhé veky vracali späť do matky zeme. Až teraz, práve teraz došlo k tomu zázraku, že čiastočky hmoty, ktoré veky-vekúce čušali vedľa seba niekde v žulovom príkrove, sa nasťahovali do dvoch tiel v rovnakom časovom úseku. ... A akási dávna pamäť hmoty spôsobuje, že tieto poznajúce sa zrnká zemského prachu k sebe priťahuje neuveriteľná sila. Telá takýchto nešťastníkov si nemusia nič povedať a všetko je jasné: jediným príkazom je dožiť svoj pozemský čas čo najbližšie k sebe a potom sa vrátiť späť do útrob zeme, aby boli znovu rozptýlení v čase a priestore.“

Podobne ako pri prvých dvoch knihách strieda autor úvahy s dejom. Kým v prvých dvoch najmä svetské, v Zlodejoch medu zvýrazňuje kontrast sakrálneho a svetského vnímania sveta. Pri čítaní cítiť silnú inšpiráciu biblickými textami. Ide najmä o pasáže, v ktorých autorov popisuje transcendentálne stavy mníchov pri pôste. Pôst vníma ako spôsob zmeneného stavu vedomia.

Knihu zhltnete pomerne rýchlo nakoľko sa číta s ľahkosťou a večnou zvedavosťou. Autor necháva za mnohými udalosťami otázniky a nedokončené vety. Tým je Lukáš Luk špecifickým. Tragika sa strieda s komédiou, vážnosť s humorom. 

V súčasnej pohnutej dobe sa rodí málo kvalitných diel, a tie ktoré sa aj zrodia, zostávajú v tichu ľahostajnosti elitných literárnych kritikov. Myslím si, že dielo Zlodeji medu ešte len čaká na svoju slávu. Možno práve teraz žije na Slovensku nový slovenský Švantner alebo Krasko a súčasnosť je voči nemu ľahostajná. Snáď aspoň tento článok prispeje k tomu, aby si Lukáš Luk našiel cestu k svojim čitateľom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984