M. R. Štefánik: Kráľovstvo a vláda pevnej ruky alebo Republika a demokracia?

Počet zobrazení: 5389

Pohreb mal kráľovský. Pohrebný sprievod v Bratislave aj v rodných Košariskách bol hodný kráľa. Mohyla na Bradle je skutočne „maiestas“, vznešená a velebná, ako pre výsosť. Porovnateľná je s hrobkami na Níle. Má aj sarkofág ako staroegyptskí panovníci. A pyramídu, i keď nie Cheopsovu, má na mieste svojho tragického skonu v Ivanke pri Dunaji. Je pravda, že chcel, aby nový štát, pre zrodenie ktorého dal ako obetu svoje jedinečné a vzácne hodnoty, ktoré mal ako obyčajný človek, zdravie a život – bol monarchiou a mal mať teda kráľa? Dokonca vraj uvažoval, že istý, možno dlhší čas, až desať rokov, bude musieť vládnuť v Československu – vojenský režim? Otázka má dve podoby, varianty – bol Milan Rastislav Štefánik za monarchiu a za autoritatívny režim, alebo bol dokonca aj monarchistom a autoritárom?



17_francuzsky_general_milan_rastislav_stefanik.jpg
Francúzsky generál Milan Rastislav Štefánik.

1.

V období I. svetovej vojny bolo v Európe celkove 22 štátov, okrem Švajčiarska jediný štát s republikánskou formou vlády, a to République française od roku 1875. A druhý štát, ktorý bol republikou, boli Spojené štáty severoamerické od roku 1776. Všetky ostatné štáty boli monarchiami. Republika sa považovala za exces, z hľadiska vtedy prevládajúceho názoru, „o posvätnej legitimite monarchistických dynastií“. Výnimočne – Veľká Británia bola konštitučnou a parlamentnou monarchiou (nie však s volebným právom pre ženy). Ďalšie boli odstupňované v tomto diapazóne od absolutistických ku konštitučným monarchiám. Osmanská ríša (Turecko) bolo absolutistickou monarchiou (sultanátom), cárske Rusko založené na troch pilieroch – samoderžavie, pravoslávie, jednotná a nedeliteľná svätá Rus, bolo po prvej revolúcii 1905 reformované na pseudokonštitučnú a pseudoparlamentnú monarchiu. Habsburskú ríšu tvorilo cisárstvo Rakúske – s ústavou a parlamentom, pluralizmom politických strán, ale s panovníkom, považovaným za posvätnú osobu, s mocou od Boha, a Uhorské kráľovstvo (svätoštefanské) s obdobnou formou vlády. Nemecké cisárstvo (wilhelmovské a hohenzollernovské) malo svoju evolúciu od tzv. „cisárskeho konštitucionalizmu“ (1871), ktoré sa mohlo stať po voľbách 1912 so sociálno-demokratickou väčšinou v parlamente monarchiou plne konštitučnou, ale vypuknutie vojny to neumožnilo. Republika ako forma štátu bola úplnou výnimkou, bola v stave semienka, ktoré sa chystá vyklíčiť. Republikanizmus to nebola len kvalitatívne iná forma štátu, ale aj podstatná zmena vo forme štátneho režimu. Elementárna zmena v inštitúcii hlavy štátu, nie panovník z vládnucej dedičnej dynastie, ale voľba prvého občana spomedzi rovných, (primus inter pares) na dobu určenú v najvyššom zákone štátu (na septenát, 7 rokov vo Francúzsku, na štyri roky v USA) musela byť prehĺbená, rozšírená, mala sa stať temer všeobecnou premenou. Tak ako o nej hovoril Perikles v zlatom období v starovekých Aténach: všetci mali rovnaké práva, pri vyberaní pre verejné úrady, každý mal prednosť podľa schopnosti, nie podľa svojej príslušnosti k určitej skupine, ani chudoba ho v tomto nemala znevýhodniť. Aktívny občan niesol pomenovanie „polités“, jeho opak, ako človek držiaci sa stranou, bol považovaný za verejne neužitočného (grécky) „idiotés“. Republikanizmus v Aténach mal vyjadrovať jednotu dvoch atribútov občana – prepojenie súkromného života so schopnosťou posudzovať politiku (záležitosti obce, štátu) so znalosťou veci a zaujímať v nej kompetentné postoje. Vyžadovalo sa teda, aby „polités“ (aktívni občania) tvorili väčšinu, a „idiotés“ (osoby neznalé a dištancujúce za od politiky) sa vťahovali a získavali pre veci verejné (res publica, ale to už bol antický Rím za republiky). K tomu mal prispievať aj sociálny systém, vzdelanie – pretože občan biedny, nevzdelaný stál a bol mimo politiky. Nestačilo, aby republiku vyhlásili zákonom a do čela štátu zvolili prezidenta. A po ďalšie forma štátu – musela byť adekvátna, prinajmenšom konzistentná so stavom, niveau občianstva. Monarchia – v tomto období – ešte s patriarchálnymi prvkami (monarcha – otec), a teokratickými dimenziami (posvätná osoba vladára) korešpondovala so spoločnosťou roľníckou, v ktorej historicky nedávno bolo zrušené poddanstvo, societou zvyknutou na poslušnosť voči vrchnosti, závislou od prírodných síl, s úctou k nadprirodzeným bytostiam, v ktorej sa menšina stávala majetkove vyvinutejšou, politicky aj osamostatnenou, aktívnou (všeobecné volebné právo na Slovensku nejestvovalo, v Čechách bolo od roku 1907). Pre republiku sa vyžadovalo realizovať už civilizačnú zmenu nazývanú modernizácia (industrializácia, urbanizácia, železničná doprava), v priemyslovým robotníctvom, strednými podnikateľskými vrstvami, početnejšími ako dovtedajšia aristokracia, s bankovníctvom, žurnalistikou, pre rozvíjanie procesov aktívneho občianstva. Uvedené znaky, dimenzie treba posúdiť, ak chceme spravodlivo hodnotiť, či bol M. R. Štefánik pri riešení otázky – monarchia, alebo republika – konzervatívny, alebo dokonca pravicovo radikálny, spiatočnícky (ako o tom napísal renomovaný F. Peroutka) alebo či posudzoval problém – republika, monarchia a  Československo, a osobitne Slovensko – náležite, primerane, z ohľadom na historické danosti a z hľadiska nájdenia najlepšej formy štátu pre svoj slovenský národ (v etnickom zmysle) a pre československý národ (chápaný v politickom zmysle). Pozitívne vyjadrenie, názor M. R. Štefánika o monarchii vo vzťahu k štátu, o ktorý sa usiloval na diplomatickom aj na vojenskom poli, ktorý vyslovil v rozhovore francúzskym generálom M. Janinom pri pobyte oboch ešte niekedy v roku 1916 v cárskom Rusku, ktorý tento publikoval v spomienkach, vyvolal v českom politicky žurnalistickom prostredí odmietanie a dokonca očividné nepriateľstvo voči M.R. Štefánikovi – až po diskreditovanie jeho politického myslenia. Už vtedy sa ukázalo, že iný názor, aj pri vernom vlasteneckom konaní, sa použije na kompromitovanie osoby a dokonca celého životného diela. Myslia tak schematici a dogmatici, hodnotiaci názor, čin, metódou aplikácie modelu, svojej dogmy (u obuvníka kopyta) na slová a činy osoby. Ak nespĺňa všetky atribúty tejto dogmy – je to úchylkár, nepriateľ, nie je moderný, nie je osobnosťou hodnou uznania, ale odmietania. Formám štátu dali títo aktivisti kladné alebo záporné znamienko absolútne platné. Monarchia bola vtedy podľa nich zlá a republika mala hodnotu – dobrá a správna. Aplikácia konkrétno-historickej metódy, použitie schémy, modelu ako návodu na činnosť, na je tvorivé uplatnenie bola im cudzia. Forma sa uplatňuje, mení podľa konkrétnej historickej skutočnosti, obsahu tak, aby skutočnosť neznásilňovala, nešnurovala do španielskych čižiem, ale dala jej podmienky a smer pre efektívny vývoj. Ako sa to robí napríklad podľa dnešného stupňovania : kontroverzný, potom pravicovo či ľavicovo radikálny, v treťom stupni – extrémistický.

 

2.

M. R. Štefánik nezachoval vo svojej pozostalosti listy, písomnosti či dokonca rozsiahlejšie state, v ktorých by sa zaoberal formou vlády nového štátu. Svedectvo o jeho výrokoch, príp. úvahách k tejto téme podali jeho priatelia, kolegovia, spolubojovníci. Známa je o ňom veta, ktorá ma širšiu platnosť, temer ako porekadlo, že radšej hodinu cestoval za osobou, s ktorou chcel komunikovať, ako by napísal štvorriadkovú kartu. List nepovažoval za taký presvedčivý, ako svoje slová ich adresátovi osobne povedané. V podstate ako výnimka sú zachované jeho dlhšie písomné vyjadrenia – k dôležitým otázkam. Konkrétne údaje o slovách M. R. Š., v ktorých sa vyjadril na tému monarchia, republika – zapísal generál M. Janin. Pochádzajú z obdobia, keď M. Janin pôsobil v Rusku, v generálnom štábe ruskej armády v Mogileve v roku 1916, ako šéf francúzskej vojenskej misie. Tie sú najpočetnejšie. A rozsiahlejšie písomné vyjadrenie M. R. Štefánika je z októbra, resp. novembra 1918, kedy odpovedal na Vyhlásenie československej nezávislosti (známej ako Washingtonská deklarácia). Deklaráciu publikovali T. G. Masaryk vo Washingtone a súčasne E. Beneš v Paríži. Podpísali pod ňu aj M. R. Štefánika, hoci ten nemal možnosť zapojiť sa do koncipovania jej obsahu. Mal možnosť si ju prečítať až podľa telegramu, ktorý mu zaslal TGM. Dostal ju až pri svojej ceste do Ruska na Sibír k československým légiám.

Prvým a rozsiahlym prameňom o výrokoch, postojoch M. R. Štefánika na tému monarchia, resp. republika je memoárové dielo generála Maurice Janina: „Moje účast na československém boji za svobodu“, ktoré vyšlo v Prahe v roku 1926. Autor ho napísal podľa záznamov zo svojho denníka.

Možno sa domnievať, že prvá správa o monarchistickom výroku M. R. Š. je z 26. augusta 1916. V Mogileve, v sídle Najvyššieho ruského velenia, ho srdečne prijal gen. Alexejev, šéf generálneho štábu (Stavka). Rokovanie s ním bolo úspešné, dohodli sa, že z českých a slovenských zajatcov budú zriadené vojenské jednotky, ktoré sa rozdelia medzi západný front (Francúzsko) a ruský front. Pri ceste z generálneho štábu do hotela M. R. Š. plný nádeje sa v jednom momente zastavil a povedal Janinovi: „Bude to krásny deň, až bude korunovácia českého kráľa.“ Pridal, že na ňu pozve aj tohto francúzskeho generála. Druhý deň odcestoval do Kyjeva. Dosiahol tam zmier medzi viacerými českými a slovenskými spolkami, ktoré prijali dohodu s názvom Kyjevský zápis (29. 8. 1916) Obsahoval ustanovenie o úlohe vytvoriť jednotný politický národ československý. Ďalej uznával Národnú radu v Paríži za

S výsledkami z Kyjeva bol veľmi spokojný šéf ruskej Stavky generál Alexejev, s ktorým M. R. Š. dosiahol ďalšie pokroky v rokovaní o formovaní vojenských jednotiek zo zajatcov. Aj po tomto rokovaní 2. 9. 1916 mal Štefánik radosť a znovu sa rozhovoril cestou domov o korunovácii českého kráľa, ktorého pravdepodobnosť týmito úspechmi vzrastala. Korunovácia českého kráľa (ako túto udalosť pomenoval) sa stávala čoraz pravdepodobnejšou. Konkrétne potom, ako bol Štefánik (3. 9. 1916) predstavený cárovi Mikulášovi II. Predniesol mu niekoľko obratných viet a urobil dobrý dojem, ako sa dozvedeli neskôr. Cestou domov opätovne hovorili obaja francúzski generáli (z nich Štefánik konajúci v mene ČSNR a v záujme československého národa) o korunovácii českého kráľa. Hovorili aj o obrovskej perle, ktorú si vraj priviezol z Oceánie a ktorú starostlivo schovával pre korunu budúceho kráľa.

Všetky výroky, slová M. R. Š. o  korunovácii českého kráľa, o perle pre jeho korunu, boli vyslovené bezprostredne po úspešných rokovaniach so šéfom ruskej Stavky, generálom Alexejevom, aj po priaznivom vyznení predstavenia pred cárom, ďalej po pokroku pri rokovaní o vytvorení vojenských jednotiek z českých a slovenských zajatcov. Zakomponovaný bol v tom hlavný zmysel jeho poslania v Rusku, dosiahnuť súhlas s vytvorením československého štátu, minimálne pravdepodobnosť jeho vytvorenia. A v ruskom cárskom systéme – vytvorenie československého štátu sa mohlo prezentovať – iba, jedine a výlučne ako monarchia. V žiadnom prípade nemohol mať formu republiky. Pre pomenovanie svojho konečného cieľa používali preto výraz „české kráľovstvo“, monarchia, teda formu tohto národného štátu, aby sa im v prostredí samoderžavia nevzdialila podstata národného oslobodzovacieho úsilia. Ako dôkaz tejto interpretácie možno uviesť príslovie, ktoré použil Štefánik v tejto situácii v cárskom Rusku, v Stavke, pri odchode od cára, kedy povedal. „Sú prípady, kedy aj pravý republikán nemôže byť ničím iným ako monarchistom“. Možno povedať, že M. R. Š, bol na tomto mieste a v tomto čase monarchistom, aby sa priblížil jeho cieľ – dosiahnuť vytvorenie samostatného národného štátu.

Doslova a do písmena možno túto motiváciu vyjadrovania a konania M. R. Š. nájsť v zápise jeho rozhovoru so zastupujúcim náčelníkom Stavky generálom Gurkom z 15. januára 1917. Na otázku generála, či Česi a Slováci rátajú aj s republikou ako formou štátu, vyhlásil, že „forma republiky zostane vždy ideálom slobodného občana; avšak najprv treba, aby národ bol dosť zrelý a dosť zjednotený“. Pokračoval, že pre Čechov a Slovákov bolo by preto veľmi nebezpečné urobiť takéto rozhodnutie skôr, ako bude isté, že uvedené podmienky sú splnené. A priori sa mu zdá, že „konštitučná monarchia by lepšie vyhovovala citom a mentalite Čecho-Slovákov“. O forme budúceho štátu uvažoval možno povedať metódou konkrétno-historickej analýzy, rozboru a vyhodnotenia objektívnych a subjektívnych atribútov. Vymenovaním vlastností monarchie, resp. republiky – a ich porovnaním s realitou, a to poznanými danosťami a skutočnosťami doma vo vlasti. Nasledovala potom subsumpcia, príslušnej formy štátu na dosiahnutého stupňa vývoja politologických, sociologických, národno-psychologických atribútov ľudu a národa doma. A rozhodnutie o ich vhodnosti. Nebol teda ani monarchistom, ani republikánom, fundamentálnym či latentným a najmä nie apriórnym. Parametre a vlastnosti monarchie, republiky porovnával s národnou realitou. Riešil pri tejto subsumpcii (forma štátu a národ) ich súlad, vhodnosť a najmä prospech, užitočnosť, účel pre rodákov, ktorí v nej budú žiť. Najvhodnejšia sa mu v danom momente, v januári 1917, pred pádom cárizmu v Rusku (pred neskorším pádom Habsburgovcov, Hohenzollernovcov, Osmanského sultanátu) zdala forma štátu v podobe „konštitučnej monarchie“, t.j. takej, ktorá bola v tom čase vo Veľkej Británii (a dodajme, ktorá je dnes vo všetkých štátoch, ktoré sú ešte stále monarchiami). Štefánik tu súčasne ruskému generálovi povedal, že ako je známe „v tomto prípade panovníka vyberú a dosadia Spojenci, a preto sa o tom ešte nerozhodlo a ani rozhodnúť nemohlo“. Taká bola v tom období neúprosná realita. Mocnosti, spojenci, Dohodové štáty rozhodnú o zásadnej personálnej otázke, v prípade ak by budúci štát Čechov a Slovákov bol konštitučnou monarchiou. Nie národ doma, hlasovaním, referendom, plebiscitom – ale Spojenci rozhodnú. Reprodukovať v tejto súvislosti pojmy o suverenite národa, zvrchovanosti štátu, ako o jeho nezávislosti od inej štátnej moci, nebolo náležité, ale komické, či úsmevné. Abstraktné kategórie zo štátovedy boli mimo konkrétneho sveta moci, geopolitiky. Vyťahujú ich akoby v amplitúdach niektoré spoločenské sily, ktoré pojem suverenita používajú ako ideologické zaklínadlo a politický nástroj, keď chcú uniknúť z medzinárodných blokov a zoskupení, ktoré celkom reálne tvrdia, že vzťahy týchto štátov sú založené na „obmedzenej suverenite“ (Varšavská zmluva a ČSSR 1968) alebo po ďalších desaťročiach na tzv. „zdieľanej suverenite“ či zvrchovanosti (EÚ a SR aj v roku 2019).
 

3.

S otázkou vytvárajúceho sa nového štátneho útvaru, formy tohto štátu, ako aj jeho začlenenia do medzinárodných vzťahov následne súviseli ďalšie dve otázky – o geopolitickom obraze (vytvorení nových štátov) strednej a východnej Európy, úlohy „nezávislého českého kráľovstva“ v nej a po ďalšie to bol výber, voľba niektorého európskeho dynastického rodu pre neho.

Podľa slov Štefánika, zo záznamu rozhovoru na najvyššom veliteľstve Francúzska , z 25. júla 1916, československý zahraničný odboj mal na mysli, navrhoval vytvoriť tieto kráľovstvá:

            Kráľovstvo poľské, ktoré by bolo pod vplyvom Ruska.

          Kráľovstvo české (Čechy, Sliezsko a súvislé pásme južne od Viedne, aby malo spoločnú hranicu so Srbskom a izolovalo tak nemecké národy od Uhorska). Kráľovstvo by sa vymykalo akémukoľvek ruskému vplyvu.

            Kráľovstvo srbské, ktoré by zahrňovalo všetko juhoslovanské národy terajšieho rakúskeho cisárstva. 

            Kráľovstvo maďarské, ktoré by zahrňovalo terajšie Uhorsko, oklieštené o územia postúpené Rumunsku a Srbsku (samozrejme bez Slovenska).

Projekt týchto štyroch kráľovstiev malo najvyššie francúzske velenie odoslať ruskému generálneho štábu. Francúzi už v zápise predpokladali, že odpoveď Ruska môže byť v týchto prípadoch veľmi odlišná ako tento návrh. M.R. Š. chcel vytvoriť samostatnú českú armádu (50 až 100 000 mužov), ktorá by bojovala na francúzskom fronte, a nie na fronte ruskom, aby už od začiatku sa zdôraznilo, že budúce české kráľovstvo bude úplne nezávislé od Ruska. V tom bola prvá veľká komplikácia, prvý gordický uzol. Riešil sa vytvorením československých légií ako vojsk armády Francúzska, v období od marca do decembra 1917 za prítomnosti T. G. Masaryka v Kyjeve, v Petrohrade a v Moskve. Na front francúzsky sa nedostali. Bojovali na ruskom, protiboľševickom, fronte proti ruskej sovietskej vláde – ako predvoj pre veľkú spojeneckú inváziu (vojsk štátov Dohody) v spojení s predstaviteľom ruského štátu A. Kolčakom (najvyšším vladárom Ruska), ktorý sa hlásil ku kontinuite právnej a politickej, Ruska samoderžavného, cárskeho. Légie touto svojou angažovanosťou (od mája 1918 – do jari 1920) prispeli veľkou hrivnou k nezávislosti budúceho československého štátu od Ruska (bez ohľadu na to, aké to Rusko bolo a malo byť a aký malo mať štátny režim). Územná celistvosť, suverenita tohto štátu, faktické jestvovanie Československa stálo a padalo na pomoci, podpore od Francúzska s subsidiárne od Anglicka

Druhým konkrétnym rozmerom tejto geopolitiky bola výpoveď M. R. Štefánika o tom, aké bude postavenie a funkcia československého štátu v ňom. V tomto projekte malo dôjsť k vytvoreniu toho, čo T. G. Masaryk nazval protipangermánsky val. Oddeliť sa po vojne mal nemecký národ (rasa) od maďarského národa (rasy). Maďarský národ preto, že sa v priebehu tejto vojny veľmi jasne ukázalo, že podlieha nemeckému vplyvu. A ďalej malo dôjsť k obkľúčeniu nemeckého národa radom nezávislých kráľovstiev, rozličných národností a rovnakého významu, a to s úmyslom oddeliť Nemecko od Balkánu, ktorému by chcelo nanútiť svoju nadvládu, a od Turecka, ktoré by chcelo vykorisťovať.

Protipangermánsky val v tejto podobe a zameraní v Masarykovom projekte mal mať ďalší val (bariéru) na východe – vo vzťahu k Rusku (a to akémukoľvek, cárskemu, demokratickému, sovietskemu). Mal to byť systém národných štátov od Pobaltia smerom na juh, cez Moldavsko až po Jadranské more. Masarykov projekt týkajúci sa línie týchto národných štátov od severu na juh mal nahradiť geopolitickú úlohu, ktorú pripisoval už František Palacký habsburskému súštátiu (stredo- a východoeurópskom priestoru), a to úlohu vyvažovania a nárazníka medzi dvomi silami pôsobiacimi na tento priestor – nemeckej (germánskej) a ruskej sile. V tomto zmysle ho aj prezentoval v generálnom štábe francúzskych vojsk v júli 1916 T. G. Masaryk. V súlade s pravdou sa patrí povedať, že tento projekt bariér či valov (nie múrov ani plotov) teda sústavy štátov vyvažujúcich geopolitickú silu v tomto priestore (prezentoval Masaryk už na svojej prvej prednáške na kráľovskej univerzite v Londýne). Urobil tak v prítomnosti anglického premiéra a ministra zahraničných vecí koncom roku 1915. Prispelo to do určitej miery k rozhodnutiu mocností, Spojencov, Dohody, že prijali rozhodnutie o tom, že Rakúsko-Uhorsko musí zaniknúť a nahradiť ho majú národné štáty. Hlavný dôvod pre jeho zánik v apríli až v júni 1918, keď o tom mocnosti Dohody rozhodli, bol taký, že Rakúsko-Uhorsko  bolo úplne zviazané s cisárskym Nemeckom a nedokázalo sa od neho v tejto vojne oddeliť, vojensky odtrhnúť. Pritom aj niektoré štáty patriace k mocnostiam Dohody rakúskemu cisárovi Karolovi I. akoby práve takéto koleso pre záchranu ríše ponúkali, nepriamo ho k tomu motivovali, či vytvárali pre takýto postup situácie. Cisár Wilhelm nepustil cisára Karola (prvého a posledného) zo zovretia svojich pangermánskych rúk. Svätý otec, pápež Ján Pavol II., za tieto úmysly či poryvy v konaní cisára Karola I. (a tiež ako Karola IV. kráľa uhorského) pozdvihol v roku 2004 do rangu – nie svätca, ale blahoslaveného. Mali to preukázať nadprirodzené úkazy po jeho smrti vo vyhnanstve na ostrove Madeira. Kostol v Prahe v areáli na Strahove sa stal chrámom zasväteným jeho pamiatke, údajne jeho úsiliu o mier, o zmierenie nepriateľov vo vojne. Uvedené skutočnosti nie sú určite v nejakom kontexte s M. R. Štefánikom. Patria však do širších súvislostí spojených s touto dobou, I. svetovou vojnou. Musela byť zlikvidovaná aj jedna „dvojmonarchia“ (únia rakúskeho cisárstva a uhorského kráľovstva), musel byť detronizovaný aj panovník tohto „dvojitého štátu“, celá dynastia držiaca sa na oboch trónoch a prestoloch od roku 1526, teda temer štyristo rokov. Masaryk ju označoval za monarchiu – aristokratickú, autokratickú, teokratickú. Skutočnosť, že svoju moc verbálne odvodzovali stále od Boha, kvalifikoval ako bohorúhačstvo (blasfémiu), porušenie božích prikázaní. Nový štát Čechov a Slovákov resp. československého národa, ktorý mal byť podľa situácie v roku 1916 kráľovstvom, musel mať aj novú dynastiu, panovnícky rod na svoje prestole.

Zastupujúci veliteľ ruského generálneho štábu (Stavky) gen. Gurko podľa zápisu z januára 1917, dokazoval Štefánikovi, že české kráľovstvo nemôže na svoj trón prijať srbskú, ani savojskú dynastiu a  ani anglický panovnícky dom. Prijateľná podľa neho nebola ani dynastia dánska. Štefánik, vtedy v hodnosti majora, nemal proti tomu námietky. Takto zostal iba francúzsky panovnícky rod, o ktorom mu generál vymenoval celý rad predností a povedal, že okrem Romanovcov je to jediná možná dynastia. Podľa ruského generála zostával v podstate iba rod Romanovcov, ktorý už tristo rokov vládol svätej Rusi. Slovanský národ, dodával, môže mať inštiktívne sympatie len k slovanskej dynastii, No ani rozhodnutie o novom štáte, o jeho forme ako monarchie, ale ani rozhodnutie o dynastii v tomto kráľovstve nepatrilo do suverénnych práv národa a ľudu nového štátu. Panovníka vyberú a dosadia Spojenci. Ak by však Spojenci vzhľadom na okolnosti určili neslovanskú dynastiu, nebolo by možné podľa veliteľa ruskej Stavky, a to za nijakú cenu prijať dynastiu z nepriateľskej krajiny a najmä nie z Nemecka.

V rozhovoroch s generálom M. Janinom zazneli aj iné mená, iných kráľovských dynastií. Dňa 24. januára 1917 mu napríklad Štefánik povedal, že „pre český trón sa pomýšľa na niektorého princa z Orleansu alebo na niektorého Romanovca“. Dodal, že pre prvého je väčšia nálada. Šéf francúzskej vojenskej misie v Rusku mu túto myšlienku živo schválil. Poznamenal, že nehovoriac o iných stránkach, členovia tejto rodiny sú vzdelanejší a inteligentnejší ako možný kandidát na český trón a to veľkoknieža Michal Alexandrovič – brat ruského cára Mikuláša II. Dva týždne pred ruskou februárovou revolúciou Štefánik Janinovi hovoril, že talianska kráľovná matka usiluje, aby sa na český trón dostal taliansky princ. Kráľovských dynastií aj so svojimi  voľnými urodzenými predstaviteľmi a potomkami bolo pomerne dosť. Nasledovala však pohroma v podobe pádu trónov a kráľovských rodov spôsobených revolúciami v roku 1917 v Rusku a o rok neskôr v strednej Európe.
 

4.

Dôraz veliteľa ruského generálneho štábu (Stavky) na výber a voľbu Romanovcov na kráľovský prestol nového štátu využil M. R. Štefánik na to, aby získal najvyššie velenie cárskej armády pre danie súhlasu a povolenie vytvárať vojenské oddiely z českých a slovenských zajatcov, ako aj privolenie na zlepšenie ich neľahkého života v zajateckých táboroch. Otvorenie a vytvorenie cesty pre prijatie predstaviteľa z dynastie Romanovcov na trón českého kráľovstva vyžadovalo posilňovať vzťah a pestovať rusofilstvo u zajatých Čechov a Slovákov, podporovať ich pri organizovaní vlastného vojska a jeho nasadenia na front, do boja za svoju slobodnú vlasť. Zapôsobilo to. Štefánik bol v roku 1916 poverený vytvorením výboru, ktorý by vybral vojakov spomedzi československých zajatcov v Rusku. Pripustilo sa, že by časť takto sformovaného vojska bola prepravená na západný front. Po abdikácii cára a vytvorení dočasnej vlády v marci 1917, nový ruský minister zahraničný vecí Pavel N. Miľjukov napomohol k ďalšiemu úspešnému pokračovaniu tejto myšlienky v spolupráci s Masarykom, ktorý práve vtedy pricestoval do Ruska. Pôsobil tu ako predseda Národnej rady až do marca 1918. Potom odcestoval z Moskvy cez Vladivostok do USA.

Celkový vývoj, jeho výsledky ukázali, že úvahy, projekty, výroky M. R. Štefánika o českom kráľovstve, jeho funkcii vo vytvorení antipangermánskeho valu, reči o korunovácii českého kráľa, o vložení jeho perly, ktorú našiel v Oceánii, do jeho koruny, boli akosi sekundárnymi, vedľajšími konaniami a činnosťami. Ako ukázal ďalší, vývoj primárnym a  rozhodujúcim zmyslom tejto diplomatickej práce M. R. Š. bolo získavať pomaly a postupne súhlas ruských cárskych vrchností, vládnych a vojenských (proti intrigám germanofilských a hungarofilských síl najmä v ruskej diplomacii) pre povolenie regrutovať československé vojenské jednotky v Rusku, pripravovať ich pre plnenie ich bojovej úlohy. Slová a vety o monarchii, dynastiách sa ukázali vedľajšími a nevýznamnými. Ktorá z týchto zložiek činnosti M. R. Š. bola meritórna pre budúcnosť pre československý štát a v akom rozmere, to určili, determinovali pomery, vektor faktorov, činiteľov a situácii, ktoré vznikli v Rusku v priebehu dvoch revolúcií, a v západnej Európe potom, ako sa rozhodlo v kruhoch mocností Dohody (Francúzsko, Anglicko, USA, Taliansko aj Japonsko), že podunajská monarchia musí padnúť, zaniknúť. Nedokazuje to, a to treba zdôrazniť a podčiarknuť, že M. R. Š. bol monarchistom presvedčeným, fundamentálnym, ktorý by presadzoval túto koncepciu vždy a všade. Pre takéto hodnotenie Štefánika platí, že jeho výroky o monarchii ako forme budúceho československého štátu, platili len v daných geopolitických pomeroch, v situáciách, kedy boli vyslovené a že mimo týchto identifikačných a vzťahových súvislostí sa menili na nepravdivé, falošné a stratili zmysel.

Na prvý pohľad možno závažnejšie znejú slová M. R Štefánika, ktoré si zaznamenal jeho priateľ, francúzsky generál M. Janin. Dňa 12. januára 1917 mu totiž pri úvahách o budúcom stave svojej vlasti povedal, že bude treba niekoľko rokov vojenskej vlády v budúcom československom štáte, kým tam monarchia nadobudne svoju normálnu formu. Generála Janina chcel Štefánik navrhnúť na vymenovanie za najvyššieho veliteľa československej armády. Vynikajúci český žurnalista aj historik Ferdinand Peroutka tieto Štefánikove slová vyslovené v konkrétnej dobe a za osobitnej situácie zmenil na jeho trvalý politický program, aj pre obdobie po vojne, v mieri, a v slobodnej republike. Neváhal ho hneď označkovať, natrvalo diagnostikovať. A to ako príslušníka vtedajších konzervatívcov, ktorý verili len v silnú armádu. Ďalej ako typického individualistu, ktorý začal vymýšľal nové plány: Masaryk, Beneš a on budú po dobu desiatich rokov vládnuť diktátorsky, aby bol čas na upokojenie kvasu, usadenie rozvíreného kalu. Samozrejme, podľa F. Peroutku s tým Masaryk a Beneš, ktorí boli, ako napísal „dogmatickými demokratmi“, nesúhlasili. Vlastnosti, ktoré pripísal Štefánikovi, potom kvalifikoval ako typické znaky pre genofond všetkých Slovákov, ktorí údajne v tejto dobe ľahšie volali po diktatúre ako Česi, pretože sa viacej obávali nevyspelosti svojho ľudu (slovenského). F. Peroutka v tomto novinovom článku, ktorý zaradil do svojho pozoruhodného diela „Budovanie štátu“ (napísanom po roku 1932) použil aj ďalšiu metódu, a to metódu prezentizmu (minulosť hodnotil podľa súčasnosti) alebo tiež metódu, ktorú poznáme podľa známej vety, že „kto chce vládnuť súčasnosti a budúcnosti, musí ovládať minulosť“ a meniť ju na svoj dobový obraz). Vedený touto „heuristikou“ Peroutka uviedol, že MRŠ mal mnoho predpokladov v sebe, aby sa stal prívržencom diktatúry a vodcovského princípu (asi fašistom pokrytý slávou). M. R. Štefánik takýmto rozhodne nikdy nebol. Platilo to plne na osobu generála Radola Gajdu, jeho životný príbeh v podobe transformácie tohto československého legionára, ktorý viedol vojská proti sovietskemu štátu, aj v službách despotického admirála A. Kolčaka. Uvedené porovnanie sa vzťahovalo na R. Gajdu, ktorý sa z československého legionára (radikálneho až extrémne pravicového) zmenil na českého fašistu. Dokonca sa pokúsil o štátny prevrat v roku 1933 (útokom na vojenské kasárne v Žideniciach). R. Gajda bol prototypom prívrženca diktatúry a vodcovského princípu a svoj neúspešný pokus o prevrat uskutočnil dokonca v roku nástupu A. Hitlera za kancelára a vodcu. Svoju slávu vlastenca získal svojimi vojenskými bravúrami pri vzbure légií v Čeljabinsku, v operáciách, ktorými obsadili strednú Volgu. Uvedené renomé získal aj tým že mal kanceláriu v Jekaterinburgu v dome, kde zastrelili bývalého ruského cára a jeho rodinu, ako aj pri trestných výpravách a decimácii sibírskych roľníkov v okolí Transibírskej magistrály v službách admirála Kolčaka. Určite aj M. R. Štefánik nesie politickú zodpovednosť za túto „anabázu“ československých légií. Pricestoval do týchto miest v decembri 1918, s poverením od ČSNR aj francúzskeho generálneho štátu a mal svoju víziu – že prejde s légiami smerom do vlasti cez Rusko, ktoré vyčistí od boľševikov a boľševizmu a s týmto triumfom ho privítajú v oslobodenom Československu. Rýchle spoznal nereálnosť takejto vízie, v podstate fatamorgány, zariadil. aby légie najskôr stiahli z frontu na Volge a na Urale, potom ich zaradili na strážnu službu na magistrále a prispel tiež k ich evakuácii do vlasti cez Vladivostok. V obsahu a v zmysle slov M. R. Š. – o potrebe, alebo pravdepodobnosti niekoľkých rokov vojenskej vlády v budúcom štáte – nie je dôvod pre vznášanie rozsudkov typu – bol diktátorom a prívržencom vodcovského typu štátu. Pranierovať treba takéto odsudky F. Peroutku. Prepískol svoju historickú žurnalistiku do tóniny politickej, ideologickej propagandy.

 

5.

V spomienkach a úvahách vydaných s názvom „Svetová revolúcia (Za vojny a vo vojne) 1914 – 1918, T. G. Masaryk má krátku podkapitolu venovanú M. R. Š. Charakterizoval ho v nej takto: „Štefánik bol politicky konzervatívnejší; keď som v októbri 1918 vo Washingtone vydal vyhlásenie nezávislosti, nesúhlasil vtedy s programom, ako som ho v stručnosti formuloval. Mával obavy, že by sme republiku dôsledne demokratickú nedokázali úspešne organizovať a vybudovať. Avšak po nejakej dobe uznal správnosť môjho kroku a svoj protest odvolal.“ Masaryk ho teda nepovažoval ani za diktátora, ani za prívrženca vodcovského typu štátu, dokonca ani nie za monarchistu. Bol politicky konzervatívnejší – tak ho diagnostikoval. A to je normálne, legitímne. Námietky, dokonca nesúhlas s vyhlásením nezávislosti, známej ako Washingtonská deklarácia, ho taktiež nezaraďuje medzi pravicových radikálov, nedemokratov. Nesúhlasil s deklaráciou. Neodmietal ju však apriori a z dogmatickej pozície. K forme štátu, k forme štátneho režimu (metód vládnutia) ako aj vzťahu cirkvi a štátu mal námietky vyargumentované konkrétne historicky, danými pomermi po dlhých rokoch neslobody, národného i politického útlaku, stavu politického vedomia národa a ľudu.

Vyhlásenie nezávislosti československého národa, vydané paralelne v Paríži a vo Washingtone, ktoré skoncipoval T. G. Masaryk v hlavnom meste USA dňa 16. októbra 1918, známe ako tzv. Washingtonská deklarácia a Vyhlásenie nezávislosti československého štátu z 28. októbra 1918 prijaté Národným výborom československým v Prahe, tvoria poslednú kapitolu, posledný predmet atakovania M. R. Štefánika – ako stúpenca monarchistickej formy štátu a politika nie pokrokového. Na oba dokumenty, deklaráciu i vyhlásenie odpovedal z Japonska, kde sa nachádzal na ceste do Ruska k československým légiám na Sibíri. Reagoval na ne z Tokia 2. novembra 1918, a to prostredníctvom francúzskeho veľvyslanectva. Pod text Washingtonskej deklarácie ho T. G. Masaryk uviedol ako v poradí druhého predstaviteľa československého štátu, a ako ministra národnej obrany (nie vojny). Dr. Edvard Beneš, vtedy ako minister zahraničných vecí a minister vnútra, bol napísaný v poradí ako tretí (takéto poradie sa neskôr nepoužívalo). Profesor T. G. Masaryk tu bol signovaný ako predseda ministerskej rady a minister financií – všetci traja ako predstavitelia práve deklarovanej Československej republiky. Známe je, že dočasná vláda československého štátu bola kreovaná dňa 14. októbra 1918 v Paríži a tiež v tomto zložení. Nasledujúce dni ju uznalo za vládu nového štátu Francúzsko, potom Veľká Británia, Taliansko, Japonsko a ešte predtým USA. Medzinárodnoprávne teda československý štát tým vznikol a jestvoval. Washingtonskou deklaráciou v jeho mene najvyšší štátni predstavitelia formulovali dôvody legitimity ustanovenia tohto štátu, zásady a ciele, na ktorých mal byť založený a pôsobiť.

Poznámky k deklarácii M. R. Štefánik uviedol tieto. V úvode napísal, že toto vyhlásenie vyvolalo v Japonsku a v kruhoch spojencov dojem radikalizmu a to azda predčasného, resp. že sa nevystihol skutočne vhodný okamih pre ne. Druhou pripomienkou všeobecného charakteru bola formulácia, že vyhlásenie rozličných politických zásad je iba východiskom, ktoré ponecháva vždy vôli ľudu rozhodnúť sa o ceste, po ktorej bude kráčať. Zodpovedalo to nesporne skutočne demokratickej požiadavke, vyjadrovalo to, že skutočným zdrojom moci je ľud doma. Vyhlásenie predstaviteľov tohto jeho štátu sú len východiskom a určením smeru. Jablkom sváru je jeho poznámka v bode so záhlavím – republika. Uviedol tu – hneď na úvod, že toto označenie prišlo priskoro. Druhá veta už zasiahla. Podľa nej „nemáme právo nahradzovať vôľu ľudu ani ju predbiehať“. Pre Štefánika bolo podstatné, že nový štát sa chce a má vymaniť zo zaostalého feudalizmu alebo iného režimu, nech má akékoľvek meno. Neplatí to v tom prípade, ak by skutočne nerešpektoval slobodu a záujmy tried a nezhodoval sa so zdravo chápaným právom na dôstojnosť jednotlivca. Dodal a akoby aj podčiarkol – inšpirujeme sa poučením z dejín bez toho, že by sme otrocky podľahli tlaku toho, čo sa neprávom volá orientácia moderného myslenia. Dodatočne a neskoršie sa uvádzalo, že v týchto slovách bol zakomponovaný odpor, či rezistencia Štefánika proti republikanizmu, jeho konzervativizmus, proti modernizmu, teda akoby pokroku. Maximálne sa temer ako poľahčujúca okolnosť uvádzalo, že to korešponduje – so zaostalosťou slovenského kmeňa, z ktorej pochádzal (podľa F. Peroutku).

Prezentovali sa ešte dve kritiky a to, že bol proti odluke cirkvi a štátu a po ďalšie že neprijímal volebné právo žien. Aj tu Štefánik uviedol veľmi silný argument, a to v tejto štylizácii. Československý štát sa nechce vystatovať radikalizmom, ktorý by nebol na mieste, ale chce podať dôkaz, že má praktický zmysel pre modernosť, ktorú vyžaduje tak situácia, ako aj zložitosť rozličných sociálnych problémov. Ani v týchto postojoch nebol na konci v poradí – USA uzákonili volebné právo žien v roku 1921 a Veľká Británia v roku 1928.

Známe je, že k oddeleniu k štátu od cirkvi , teda k splneniu jedného z ustanovení Washingtonskej deklarácie nedošlo vôbec v priebehu jeho jestvovania až do jeho zániku vytvorením dvoch suverénnych republík slovenskej a českej. A ani v nich k oddeleniu štátu od cirkvi doteraz nedošlo, ani sa to nepripravuje. V priebehu predmníchovskej republiky sa dosiahla len neúplná úprava vzájomných vzťahov v podobe prijatia Modus vivendi z r. 1927. Štefánikov nesúhlas s týmto riešením ako programovou úlohou štátu, pre jej predčasnosť, radikalizmus nebol teda námietkou antipokrokára.

Námietky voči označeniu československého štátu za republiku ako priskorého riešenia, neznamenali absolútne, že bol monarchista, že inklinoval k autoritatívnej vláde v takejto forme. Národný výbor československý, ktorý v Prahe dňa 28. októbra 1918 vyhlásil samostatný československý štát a súčasne aj zákon o zriadení samostatného československého štátu – ponechal otázku formy štátu za otvorenú, resp. jej riešenie za pozastavenú (in suspenzo). Štátnu formu malo určiť Národné zhromaždenie po dohode (uzrozumení) s Československou národnou radou v Paríži. Delegácia Národného výboru československého odcestovala z Prahy (22. októbra 1918) cez Viedeň, do Ženevy na rokovanie s Dr. E. Benešom zastupujúcim ČSNR, ktorá sa kreovala na československú dočasnú vláda v Paríži, on v nej už bol ministrom zahraničných vecí a vnútra. Nie všetci účastníci týchto rokovaní medzi zahraničným a domácim odbojom boli republikánmi. Predseda Národného výboru Dr. K. Kramář (od 14. novembra 1918) prvý predseda československej vlády – bol ako sám uvádzal rojalistom a bol pre monarchiu s ruskou dynastiou. Národný výbor sa tiež domnieval, že ČSNR prijala počas odboja určité záväzky o forme budúceho štátu s niektorými dynastiami, preto pri vyhlásení československého štátu v Prahe ponechali otvorenú otázku jeho formy. Tie však boli rozptýlené. Členovia Národného výboru po informáciách, po práve E. Beneša o zahraničnej situácii, prijali republikánsky program. Samotný T. G. Masaryk v decembri 1914 odchádzal do emigrácie ako „teoretický republikán“. Otázka sa mu vtedy nezdala byť akútnou. V krajnom prípade, keby Rusko nebolo padlo, pristúpil by na zvolenie niektorej cudzej dynastie (pokiaľ možno, nie ruskej). Aj program zahraničného odboja sa vyvíjal. V roku 1914 a v roku 1915 referovali spojencom – že väčšina národa, českého a slovenského doma je monarchistická, resp. rojalistická. Až vo svojom memorande, ktoré podali francúzskej vláde a spojencom v roku 1916 sa však ČSNR už oficiálne vyslovila za republiku. Ruská revolúcia ako inde aj u nás mala za následok rozhodný obrat v smere republikánskeho zmýšľania. Po prvýkrát bol v domácich pomeroch vyslovený postulát republiky ako verejná požiadavka na schôdzach poriadaných Socialistickou radou, konkrétne dňa 14. októbra 1918 v Prahe a ďalej vo viacerých mestách a obciach na vidieku. Zmenilo sa tak aj – zmýšľanie národa, jeho politické vedomie v prospech republiky, ako formy československého štátu.

Masaryk tiež pripomenul, že k monarchistickej forme štátu sa prikláňal aj generál Štefánik. Po určitom váhaní prijal však vyhlásenie republiky, ako bolo sformulované vo Washingtonskej deklarácii. Milan Rastislav Štefánik sa tak v problematike, v inštitúte formy štátu neomeškal, nezdržiaval jej riešenie. Československý štát sa stal republikou 14. novembra 1918 a to na základe a podľa zákona Národného zhromaždenia. Národný výbor československý, ktorý vyhlásil a prijal zákon o vytvorení samostatného československého štátu, a to dňa 28. októbra 1918 sa početne rozšíril, po návrate svojej delegácie zo Ženevy a ďalších rokovaniach. Dňa 14. novembra 1918 sa zvýšil počet poslancov v ňom, osobitne zo Slovenska, ktorí vytvorili Klub slovenských poslancov, a Národný výbor sa kreoval, resp. transformoval na Národné zhromaždenie československé (používa sa aj názov dočasné aj revolučné), ktoré v ten istý deň prijalo vyhlásenie o detronizácii habsbursko-lotrinskej dynastie, uzákonil ďalej, že československý štát je slobodnou československou republikou. Na tejto prvej schôdzi Národné zhromaždenie zvolilo, špecifickým aklamačným prejavom za prezidenta ČSR Tomáša Masaryka. Otázka formy štátu bola týmto zákonom vyriešená.

Generál Štefánik bol v týchto dňoch vo Vladivostoku, zostavovali mu práve osobitný vlak na cestu až za Ural. Niekoľko dní predtým vojenským brutálnym prevratom zvrhli bývalí cárski dôstojníci eserov a menševikov v ruskej (neboľševickej, demokratickej) vlády v Omsku a zlikvidovali ich aj fyzicky. Za pomoci anglickej vojenskej misie na území Sibíri nastolili vojenskú diktatúru. Légie proti tomu protestovali a odmietali bojovať za takúto diktatúru proti boľševikom. Dobrovoľnícke československé vojsko (légie) musel Štefánik zmeniť na armádu štátu (ČSR) so služobnou hierarchickou subordináciou medzi vojakmi. Tvrdo zasiahol proti ľavicovým legionárom, niektorých vylúčil z vojska, iných ako proboľševických poslal domov, pričom v Taliansku ich mali zatknúť (bol medzi nimi aj spisovateľ Janko Jesenský). Legionárov bolo treba zdisciplinovať, poskytnúť im aj ideologickú infúziu, či transfúziu vôbec.  

V decembri 1918 a januári 1919 mal Štefánik iné starosti, ako posudzovať a riešiť formu štátu. Okrem toho už stiahol svoje pripomienky k predčasnosti vyhlásenia republiky a nedostatku legitimity tohto úkonu. V triumviráte vedúcich osobnosti sa tak dosiahol konsenzus o republike.
 

6.

Popri pripomienke k forme štátu Štefánik mal obavy, že republiku dôsledne demokratickú by sme nedokázali úspešne organizovať a vybudovať. Uvedenými slovami charakterizoval jeho názory T. G. Masaryk. Práve do týchto súvislostí, do tohto kontextu patrí aj poznámka M.R.Š. , možno úvaha, že bude treba niekoľko rokov vojenskej vlády v budúcom československom štáte. T. G. Masaryk tieto obavy nemal a veril a tvrdil, že dôsledne demokratickými metódami sa republika úspešne vybuduje. Podarilo sa to? Momenty monarchie nezanikli okamžite. Narodeniny prezidenta ČSR T. G. Masaryka sa každoročne „svätili“, akoby analogicky ako za monarchie narodeniny cisára Františka Jozefa, kedy tento deň bol aj štátnym sviatkom. Paternalistický vzťah k monarchovi sa preniesol aj na vzťah národa k republikánskej hlave štátu. Nebola to už dedičná, doživotná hodnosť, ale volená. Sedemnásť rokov T. G. Masaryka ako prezidenta ČSR (do r. 1935) pripomínal formu štátu známu ako volená monarchia, volený monarcha, trikrát zvolený parlamentom. Vyplývalo to nesporne z úcty aj lásky k nemu, možno v tom boli tiež momenty apoteózy, deifikácie známe z nerepublikánskych foriem štátu.

Na území Slovenska sa podarilo presadiť suverenitu ČSR nasadením ozbrojených síl, vojenským obsadením Bratislavy 1. januára 1919 a niekoľko dní predtým Prešova a Košíc s vytlačením maďarských vojenských útvarov patriacich k režimu M. Károlyiho, ktorý sa vyhlásil za republikánsky a dokonca ľudový. Národné zhromaždenie ČSR bolo nútené prijať začiatkom decembra 1918 zákon „o mimoriadnych prechodných ustanoveniach na Slovensku“. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska mal právo svojím podpisom vydávať nariadenia v mene československého štátu, rušiť prevzaté uhorské zákony a nariadenia, rozpúšťať mestské a obecné výbory a menovať okresné a župné orgány. Podľa dôsledne demokratických zásad mohol takto konať len zákonodarný orgán. Konanie ministra, presnejšie jeho právomoci boli mimoriadnymi, autoritatívnymi až diktátorskými. Vykonával túto právomoc v kooperácii s vojenskými československými útvarmi aj s legionármi, ktorí sa vrátili z talianskeho frontu oslobodiť Slovensko. Na udalosti v Prešporku z 12. februára 1919, na pokus o promaďarský štátny prevrat s krvavými dôsledkami – reagoval minister s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. V. Šrobár. V ten istý deň vyhlásil – stanné právo, (štatárium) pre teritórium Prešporka, Karlsdorfu a Račišsdorfu (Karlovej Vsi a Rače). Podľa nariadenia o štatáriu boli v ňom vyhlásené a vypočítané trestné skutky trestané stanným súdom a to trestom smrti. Zakazovali sa ďalej schôdze, zhlukovanie sa na uliciach, nosenie akýchkoľvek zbraní, vyvesovanie práporov a nosenie odznakov iných farieb ako republiky Československej a spojeneckých štátov. O niečo neskôr ako za jeden mesiac a to 25. marca 1919 bolo – stanné právo vyhlásené na celom území Slovenska. Vyhlásila ho československá vláda asi týždeň potom, ako v Maďarsku bola nastolená vláda a režim republiky rád alebo sovietskej maďarskej republiky. Stanné právo, tresty smrti mali zabrániť boľševickým agitáciám medzi obyvateľstvom. V podmienkach priamej vojenskej intervencie vojska cudzieho štátu (Maďarskej republiky rád), ktoré obsadilo tretinu územia Slovenska a za prítomnosti ktorého sa v Prešove a v Košiciach vyhlasovala Slovenská republika rád bola bezpečnostná situácia pre východnú časť ČSR kritická. Podľa zmocnenia ministra ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska vyhlásil generál E. Mittelhausser predstaviteľ francúzskej vojenskej misie v Československu na Slovensku vojenskú diktatúru. Znamenalo to, že vojsko prevzalo najvyššiu moc nad verejnou správou a tým aj nad civilnými úradníkmi. Vojenský veliteľ bol vo svojom obvode najvyšším vládnym orgánom. Zodpovedný bol za udržanie poriadku vo svojom obvode a mal právo za týmto účelom použiť každý prostriedok, ktorý uznal za dobrý (dodajme vrátane absolútneho trestu). Mal právo meniť aj zákony. Proti ľuďom, ktorí by kládli i ten najmenší odpor, odporovali vojenským nariadeniam, proti buričom a nepriateľom československého štátu mal vojenský veliteľ zakročiť s najväčšou prísnosťou. Vojenský veliteľ teda kumuloval tri právomoci trestného konania – vyšetrovanie, súdenie, aj výkon trestu. Disponoval omnipotenciou, bol všemocným. Mal právo nielen konať proti páchateľom deliktov, ale trestať osobu za jej názory a politické postoje. V tejto právomoci boli už teroristické prvky, aj zastrašenie. Takúto podobu, intenzitu a rezonanciu mala vojenská vláda v československom štáte, vojenský režim v ňom. Štefánik jeho možnosť a nastolenie predvídal, anticipoval. Masaryk to odmietal a tvrdil, že nový štát sa vybuduje na prísne demokratických zásadách, demokratickým spôsobom a postupom. Nestalo sa tak. Vojenská diktatúra, vojenská vláda a vojenský režim na Slovensku a tiež na území Podkarpatskej Rusi trval od júna 1919 až do 9. januára 1922, teda temer tri roky. Trval aj potom, ako maďarská červená armáda ustúpila zo Slovenska, aj potom, keď režim tejto republiky rád bol potlačený a zlikvidovaný. Stalo sa tak po niekoľkých ultimátach parížskej mierovej konferencie, po obsadení územia Maďarska armádou kráľovského Rumunska, vrátane hlavného mesta Budapešti, samozrejme, s patričnou vojenskou brutalitou. Vojenský režim na Slovensku platil aj v období najkrutejšieho bieleho teroru v Maďarsku, ktorý vyústil do vlády admirála M. Horthyho, vládnuceho  do roku 1944. Československá demokracia mala svoje zakotvenie, vyjadrenie a garancie v Ústave z roku 1920. Vo svojom zákonodarstve, konkrétne v zákone na ochranu republiky z roku 1923 mala aj svoje poistky ktoré chránili demokraciu, ale aj také inštitúty, ktoré sa vymykali z dimenzií právneho štátu. Štátne orgány, konkrétne četníctvo malo právo a zasahovali proti demonštrantom na uliciach (hladovým pochodom nezamestnaných) aj streľbou. Ostrými nábojmi bolo priamo smrteľne zranených najmenej osemdesiat občanov v predmníchovskej republike. Obrana demokracie prekročila limity a metódy právneho štátu.

Celkovo možno uzavrieť, že Milan Rastislav Štefánik vo svojich úvahách na tému monarchia s vojnovým režimom, konštitučná monarchia, bol za republiku. Vyjadril sa o nej s tým, že je to ideál slobodného občana. Podmieňoval jej zavedenie a úspešné uplatnenie tým, že národ musí na ňu dozrieť. Preukázal takto aj svoju ďalšiu dimenziu – okrem astronóma, meteorológa, letca, diplomata a vojaka, že bol aj predvídavým realistickým politikom, osobnosťou v dlhšom horizonte odhadujúcim, anticipujúcim a predvídajúcim spoločenský vývoj a metódy jeho regulácie a administrácie pre ľud a aj s ľudom. 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984