„Machau“

Počet zobrazení: 6478
Prinášame ukážku z knihy Tomáša Černáka a Martina Mocka Husák v odboji a SNP 1938 – 1945,  ktorá vyjde vo vydavateľstve Marenčin PT. Anotáciu ku knihe a stručné údaje o autoroch sme uverejnili v rubrike Slova Kniháreň – december 2016.


* * *

644.jpgKoniec októbra a začiatok novembra 1940 bol rušným obdobím na protikomunistickom oddelení Ústredne štátnej bezpečnosti. Bolo to spôsobené dvomi hlavnými príčinami.

Prvou príčinou bol už spomínaný Handlovský štrajk, ktorý vypukol 30. októbra 1940. Podľa vyšetrovania, ktoré urobili miestne orgány, ho začali nemeckí robotníci so skrytým úmyslom vynútiť si prevedenie závodu pod lepšie platiaceho nemeckého vlastníka. Baníci kritizovali pomery, za ktorých musia pracovať, nedostatočné hygienické, sociálne a iné zariadenia, a žiadali zvýšiť mzdu o dve tretiny. S týmito požiadavkami ohlásili štrajk, ku ktorému sa vzápätí pridali aj slovenskí robotníci. Slovenskí baníci cítili rovnako, a tak Nemci nemuseli uplatniť verejne deklarovanú hrozbu, že ak sa Slováci nepridajú, tak „im nabijú“.

Mach v snahe zabrániť eskalácii najprv zakázal verejnú schôdzu baníkov. Zbytočne, schôdza sa uskutočnila. Miestni i celoštátni funkcionári sa snažili prehovoriť proti štrajku, ale dav ich vypískal, že ide o čisto robotnícku záležitosť. Predáci nemeckých odborov sa snažili odvolať nemeckých baníkov, ale tí sa odmietli vyčleniť. Následne Mach dal v Handlovej vyhlásiť stanné právo a zaviedol prísnu cenzúru listov aj telefonických hovorov. Tiež prišiel s neveľmi dotiahnutou myšlienkou nahradiť baníkov 120-člennou „pracovnou rotou“. Nič nepomohlo a zakrátko muselo Handlovú obsadiť niekoľko tankov a obrnených vozidiel a asi stovka policajtov. Okolo 30 miestnych komunistov a „známych rozvracačov“ zatkli a poslali do Ilavy. Až toto silové riešenie donútilo baníkov nastúpiť do práce. Vybojovali si aspoň čiastočné zlepšenie pomerov a mzdy, no aj v nasledujúcich rokoch nepokoje v ich radoch stále tleli.

Komunisti aj ľudácka tlač zhodne vyhlasovali štrajk za výsledok komunistickej agitácie. Slovák písal: „Robotníkov nahuckali hlásatelia triedneho boja.“ Tlač citovala vystúpenie Macha, ktorý deklaroval nezlomnú vôľu postaviť sa na odpor a nevyjednávať. Naznačoval ochotu pristúpiť k tvrdým riešeniam: „Ubezpečujem vás, že sa tu bude pracovať, len je otázka, kto tu bude pracovať. A ubezpečujem vás, že i vy budete pracovať, ale je otázka, kde a ako budete pracovať. Či ako synovia slobodného národa, alebo ako otroci, ktorí si nevedia ceniť slobody.“

Takisto protištrajkový nemecký leták hovoril, že akciu organizovali zapredanci dobre zaplatení nepriateľskými silami: „Kto je tu v službe anglických lordov a Židov, toho stihne osud najhorší. A kto je v službe komunistov, ten nech nezabudne, že pracuje pre anarchiu, ktorá by mohla osožiť len cudzím magnátom, židobarónom, slobodomurárskym kapitalistom, ale na žiaden prípad by neosožil robotníkom. Kto chce znovu nastoliť triedny boj, ten je nepriateľom národa. Kto by sa dal terorom vohnať do nepriateľského tábora, ten pochodí ako nepriateľ vo vojne, lebo uvedomte si, že je vojna.“

Komunisti, samozrejme, túto udalosť naplno využili a urýchlene k nej vydali niekoľko letákov. Komunistická organizácia na pomoc rodinám prenasledovaných Solidarita za pár dní v Bratislave vyzbierala vyše osemtisíc korún. V päťdesiatych rokoch bol dokonca Handlovský štrajk označovaný za jeden z hraničných bodov periodizácie dejín odboja – medzník, keď slovenský ľud definitívne prekukol ľudácku demagógiu a postavil sa jej na odpor.

Mimoriadne veľkú chválu za štrajk odkazoval aj Ďuriš z Prahy v liste z 15. novembra: „Hlavný význam Handlovej je v spoločnom vystúpení Nemcov s inou národnosťou. To je medzinárodného významu vzor. Za to si zasluhujete pochvalu a všetci sa tomu tešíme. Bude to vojna za to.“ Zároveň upozorňoval, že ani štrajky nie sú samospasiteľné, musia byť usmerňované v národno-oslobodzovacom duchu, no zároveň kočírované tak, nech ich neovládnu pučistické nálady. Nepáčilo sa mu zbitie tzv. štrajkokazov, t. j. baníkov, ktorí nastúpili do práce aj napriek pokračujúcemu štrajku.

Ďalším dôvodom nervozity bezpečnostných orgánov po Handlovskom štrajku bolo blížiace sa 23. výročie boľševickej revolúcie v Rusku, pripadajúce na 7. november. Zo svojich spravodajských zdrojov sa bezpečnosť dozvedela, že komunisti plánujú veľkú celoslovenskú propagačnú akciu, podobnú tej, aká prebehla k prvému máju. V obežníku vyzvala všetky podstatné orgány k pohotovosti v noci z 5. na 6. novembra.

Akcia sa skutočne odohrala, lenže až o deň neskôr, než očakávala polícia. Patrila medzi najúspešnejšie akcie tohto druhu v histórii ilegálnej KSS. Skupinky komunistov po celom Slovensku nadránom 7. novembra rozniesli letáky, popísali múry a ploty heslami, rozvešali červené zástavy a podobne. Podarilo sa to s minimálnymi stratami pre komunistickú stranu.

Policajná reakcia na seba nenechala čakať. Obežník ÚŠB zaslaný do všetkých okresov kázal: „Zatknite všetkých bývalých komunistických poslancov a tajomníkov a odovzdajte ich hneď do koncentračného tábora v Ilave, kde nech sú umiestnení v samostatných celách. Zatknite všetkých tých komunistických pracovníkov, o ktorých ste presvedčení, že i teraz sú aktívne v komunistickej myšlienke činní.“ Tí, proti ktorým sú dôkazy, mali byť daní rovno k súdu. Pre prípad, ak by ich súd oslobodil, mali byť aj tak internovaní v Ilave.

V Bratislave bolo zatknutých 16 známejších komunistov. Medzi nimi boli aj spisovatelia Ladislav Novomeský, Ján Poničan a tiež Gustáv Husák. Prvú noc strávili vo väznici Policajného riaditeľstva, kde boli len skusmo bez protokolu vypočutí, či a čo majú spoločné s Handlovským štrajkom. Samozrejme, nikto nič nepriznal, ani nebolo čo. Nasledujúci deň boli eskortovaní do Ilavského tábora. Na celom Slovensku bolo takto zatknutých niečo vyše 100 známych komunistov.

Ľudová slovesnosť Ilavu premenovala na Machau, podľa známeho nacistického koncentračného tábora Dachau. Internácia v nej nebola ničím príjemným, ale nebola ani vyslovenou tortúrou, akou boli nacistické koncentračné tábory. Pomery v podstate zodpovedali prísnejšiemu väzeniu. Väzni boli izolovaní na samotkách, stretali sa len ráno pri čistení kýbľov slúžiacich ako záchody a na vychádzkach, kde bolo zakázané zhovárať sa. Lepšie to mali tí „menej nebezpeční“, ktorých vodili na „prevýchovné“ práce. Ostatní nemali k dispozícii ani knihy, a teda zostávalo dosť času, aby „osamote premýšľali o svojich činoch, ktorými sa prehrešili proti slovenskému národu a štátu“ – ako hovorila vyhláška o Ilave z jari 1939. Najhoršie pre ľudí bolo vedomie, že boli zatknutí nezávisle od akéhokoľvek previnenia a netušili, na ako dlho.

V oficiálnej tlači sa policajná akcia nepropagovala. Po štrajku prevládali najmä robotnícke a sociálne témy. Ľudáci sa v týchto dňoch hrdili nemeckou pochvalou, že ich rasové zákonodarstvo je najpokrokovejšie v strednej Európe. Každým týždňom pribúdali Židom nové obmedzenia, najnovšie im zakázali bývať na Hlinkovej, Hitlerovej a Štefánikovej ulici. Vo vzťahu ku komunistom prevážilo pestovanie dobrých vzťahov so ZSSR. Namiesto správ o zatýkaní komunistov sa bez komentára informovalo o rokovaniach Molotova v Nemecku a o oslavách výročia revolúcie, dokonca bol propagovaný blahoprajný telegram Tuku Molotovovi k tomuto sviatku ZSSR.

Naopak – o to viac o zatýkaní písala ilegálna komunistická tlač. Dokonca Ďuriš si v liste z Prahy spomenul aj na nášho hlavného hrdinu. Navrhoval za tejto situácie propagandisticky vyťažiť aj jeho zaistenie: „Žiadajte prepustenie zatknutých, i Poničana, i Husáka atď. Zavierajú básnikov“. Nemáme vedomosť o tom, že by Osoha splnil jeho návrh a že by ich v niektorom letáku menovite spomenul.

Správanie Husáka v Ilave je pre historika ťažkým sústom. Väčšina vyjadrení o ňom pochádza zo začiatku päťdesiatych rokov, keď bolo samozrejmosťou všetko o Husákovi riadne prifarbiť a všade vyhľadávať príklady jeho zradnej činnosti. Neraz pri tom zapracovala aj fantázia. Tvrdenia z tohto obdobia sú notoricky nespoľahlivé a ak aj majú pravdivé jadro, sú takmer určite prehnané. Lenže iné pramene nemáme.

Viacerí komunisti v päťdesiatych rokoch tvrdili, že Husák, Novomeský aj Poničan sa v Ilave správali zbabelo, izolovali sa od ostatných politických väzňov. Vraj vystupovali pokorne voči vedeniu tábora a zatajovali svoje presvedčenie, kým ostatní sa hrdo hlásili ku komunizmu. Husák tieto obvinenia vo všeobecnosti popieral. Ako príklad uvádzal Štefana Kubíka (pôvodným menom Bernard Friedmann), s ktorým sa mu podarilo cez dvere krátko pohovoriť a mal mu radiť, ako sa obhajovať. Samotný Kubík tvrdil, že Husákovi povedal o Molotovovej návšteve v Berlíne, na čo mal Husák zareagovať, že potom je všetko stratené. Novomeský zase vraj na vychádzke vyslovil názor, že záchrana môže prísť len zo západu. Veriť či neveriť týmto tvrdeniam?

Údajne za nimi zvlášť mali prísť úešbák Koloman Skačáni a šéf propagandy Karol Murgaš a snažiť sa ich „získavať“. Iné spomienky udávajú iných ľudí vrátane Macha alebo vedúceho komunistického oddelenia ÚŠB Jozefa Beňušku. Títo vraj argumentovali, že po Salzburgu sa zavádza národnosocialistický režim a keďže týchto komunistických intelektuálov považujú za dobrých Slovákov a dobrých socialistov, volajú ich k spolupráci. Pod nánosmi balastu sa aj v tomto tvrdení môže skrývať nejaké pravdivé jadro. Čosi podobné napísal vo svojich spomienkach aj Ján Púll, v dobe, keď už jeho spomínanie nebolo poznačené päťdesiatymi rokmi. Vraj za Novomeským prišiel Tido Gašpar (pravdepodobne Púll myslel Murgaša, Gašparovho predchodcu vo funkcii šéfa propagandy) a presviedčal ho, aby ako známy vplyvný Slovák spolupracoval s režimom. Novomeský mu mal pripomenúť že stoja na opačných pozíciách, jeden ako minister a druhý ako väzeň. Čosi podobné sa mohlo stať aj v prípade Husáka. Pokus o získanie sa mohol uskutočniť, ale faktom zostáva, že k ničomu ako verejná podpora režimu zo strany komunistov nedošlo.

Za zaistených básnikov, najmä Novomeského a Poničana, chodili k Machovi intervenovať mnohí ich spoloční známi. S Machom zaistených spájala stará známosť politických odporcov aj kolegiálna družba neveľkej vrstvy slovenských novinárov a spisovateľov. Ich vzťah charakterizoval legendárny výrok sovietskeho spisovateľa Iľju Erenburga o bratislavskom triednom boji, aký nikde inde nezažil: ráno si Novomeský s Machom vynadajú v tlači a večer sa objímajú pod viechou.

Asi najmä tieto okolnosti viedli k tomu, že Mach urobil výnimku. Po troch týždňoch dal pokyn prepustiť svojich bývalých kolegov a tak trochu aj kamarátov. Počas SNP to v povstaleckej tlači glosoval autor pod značkou -kľ-, čo by mohla byť aj skratka Husákovho starého pseudonymu Ivan Koľa. Napísal, že len Machova dobrá vôľa z flámov oslobodila niektorých Ilavských väzňov, kým mnohí ďalší tam zostali.

Popri pardonovaní Novomeského a Poničana sa akosi zviezol aj Husák ako mladší prírastok do tejto spoločnosti. Na rozdiel od prvých dvoch uvedených, Mach Husáka bližšie nepoznal, nanajvýš o ňom zhruba vedel, kto je. Rozšírené predstavy o ich spoločnom vysedávaní po krčmách sú mylné. Aj po vojne sa Mach vyjadroval tak, že Husáka poznal len nepriamo a keby vedel niečo o jeho ilegálnej činnosti, nechal by ho zavrieť. Hovoril tak aj v niektorých situáciách, v ktorých by vyšetrovatelia veľmi radi počuli opak.

Macha presvedčili argumenty, že ide o Slovákov, ktorí neboli aktívne činní proti Slovenskému štátu, resp. nie sú proti nim žiadne dôkazy. Pritom sú verejne známi a takéto ich väznenie škodí imidžu ľudáckeho režimu – umožňuje opozícii argumentovať tak, ako to napríklad žiadal Ďuriš v citovanom liste. Ak nič proti štátu nerobili, treba ich získavať, nie zatvárať. Takáto argumentácia na Macha pôsobila. Chcel si budovať obraz nielen patróna spisovateľov, ale aj prísneho, no spravodlivého ministra vnútra, ktorý s nepriateľmi národa nemá zľutovanie, ale kajúcnikov prijíma do náruče národnej pospolitosti. Podľa jednej spomienky dokonca Mach raz na besede s vysokoškolákmi na internáte Lafranconi dokazoval zmierlivosť režimu práve na príklade Novomeského a Husáka. Mal o nich povedať, že hoci ide o známych komunistov, nepracujú ilegálne, a preto ich ponecháva na slobode. Vypočuli si to aj členovia študentskej skupiny, ktorú donedávna viedol Husák.

Tak nakoniec Mach 27. novembra vydal pokyn prepustiť Novomeského, Poničana a Husáka. V nasledujúci deň boli všetci traja z Ilavy eskortovaní do Bratislavy na ÚŠB. Eskortu im robil známy detektív Imrich Sucký a cestou im rozprával policajné historky z dôb ČSR. Podľa Husáka, po príchode na ÚŠB im „asi hodinu nadával“ prednosta Ambra a museli podpísať prehlásenie, že sa rok nebudú zúčastňovať politických aktivít. Bolo to celkom štandardné prehlásenie, ktoré podpisoval každý väzeň prepustený z Ilavy. Cieľom bolo vytvoriť istý psychologický tlak na prepusteného, posilniť uňho vedomie, že nad ním aj naďalej visí Damoklov meč návratu do Ilavy. Neskoršie moralizovanie nad takýmto podpisom je odtrhnuté od dobovej reality. Polícii nič nebránilo ponechať väzňa v Ilave na ľubovoľne dlhú dobu, prepustenie bola vždy len jej dobrá vôľa. Ak aj niekto chcel pokračovať v ilegálnej činnosti, je len samozrejmé, že to policajtom nevešal na nos a že sa snažil za každú cenu čím skôr dostať na slobodu. Rozhodovalo to, čo človek skutočne urobil, nie čo podpísal. Podpisy sa stali dôležitými, až keď všetko prehrmelo a odbojárov začali kádrovať a lustrovať takí, ktorí vtedy sedeli v zázemí. Nie je známy prípad, že by niekto toto vyhlásenie odmietol podpísať.

Keď sa Husák vrátil domov do „Kolchozu“, zvedavý podnájomník Felix Vašečka sa ho pýtal, ako to vyzeralo v Ilave. Husák mu mal odvrknúť, nech si to skúsi. Aj k tomu časom prišlo.

Po návrate z Ilavy sa začalo pomerne neslávne obdobie Husákovej politickej dráhy. Zostal fakticky mimo odboja.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984