Máme si adoptovať nechceného?

Počet zobrazení: 3907

Nedávno som si v jednom časopise všimla článok s takýmto názvom. Nešlo v ňom o adopciu dieťaťa, psa, stromu či dokonca kravy. To všetko si v súčasnosti  môžeme adoptovať. Tentoraz ide o človeka, ktorého nikto nechce. Sociálne vylúčeného, pri ktorom máme pocit, že sa scvrkol na tieň. Na niečo bezvýznamné, okolo ktorého sa prechádza naša nevšímavosť. Náhliaceho sa ku kontajneru, kde si uchmatne niečo odhodené, nepotrebné a často nepožívateľné.

Z mesiaca na mesiac sa zväčšuje počet vecí, ktoré nás prekvapujú. Nedávno ma v relácii istej súkromnej televízie prekvapila párty pre psov. Omašličkované zvieratá sa producírovali so svojimi majiteľkami-plagiátorkami bohatých Američaniek Konzumovali psie koláče a honosné torty, so psou pažravosťou chmátali všetko, na čo mali chuť. Majú vlastnú pekáreň, obchody s ošatením, s pochúťkami, s tortami, salónom krásy a kaderníctvom. Hrebienky a čelenky, mašličky a topánočky, televízne šoty. Všetko to, čo chýba ľuďom, ktorí chcú v hierarchii hodnôt postúpiť vyššie ako psy. Prežijú niekoľko psích životov. Pohybujú sa medzi nami v ošumelých šatách, pomáhajú nám myslieť na vlastné pohodlie, o ktoré sú ukrátení. Kto je na vine? Prečo? Prečo majú natrčenú ruku, prosiace oči, trasúcu sa bradu? Vlastnú dôstojnosť už dávno považujú za márnosť. Akoby sa už nerozpamätávali na svoje predošlé životy. Možno vidia úbohosť sveta, oslobodenie od záväzkov, nezáleží im na nikom a ničom. Nepýtajme sa ich, v čo a v koho veria.

Vedel sa ich na to pýtať možno len don António Srholec v zariadení RESOTY. Len on vedel nazrieť na podobu ich ľudskosti a na neľudskosť, pred ktorou stoja a pozerajú sa jej denno-denne do tváre. K ich spoločenstvu ho priťahovali myšlienky na vyhnaných a trpiacich. Sám prešiel ťažkou skúškou utrpenia a osamenia. Vedel, že je najdôležitejšia v ľudskom živote ústretovosť, láskavosť a spravodlivosť. Od nich sa odvíja etika a poriadok vo vesmíre. Vedel, že aj tí najspustnutejší potrebujú, aby niekto o nich stál a premýšľal o nich ako o ľudských bytostiach. Nie surovosť a výsmech, nie izolácia, aká sa praktizuje napríklad v Maďarsku, im môžu byť pomocnou rukou. Ani adopcia nechcených. To sú len mizivé náhradky toho, čo by im mal poskytnúť štát, a nie dobrovoľníci, či občasná charitatívna akcia, alebo sponzorská štedrovečerná kapustnica. Nielen zvieratá, ktoré sú častokrát viacej glorifikované ako ľudia, si zaslúžia našu pozornosť, lásku a úctu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984