Manipulátori

„Jak se máte manipulátoři veřejného mínění?!“ Dodnes mi v ušiach znejú tie slová.

Zazneli v budove Federálneho zhromaždenia ČSSR, takže to bolo veľmi, veľmi dávno. Ešte v októbri 1988. Namiesto pozdravu ich vyslovil vtedajší predseda federálnej vlády socialistického Československa Lubomír Štrougal tesne pred odstúpením z funkcie. Zahraniční komentátori to vysvetľovali, že nesúhlasil s policajnými zásahmi proti disidentom, a že sa dovolával nielen hospodárskych, ale aj politických reforiem. Vo funkcii predsedu vlády ho nahradil Ladislav Adamec. Veľmi ma to vtedy prekvapilo, veď ich vyslovil jeden z najvyšších normalizačných predstaviteľov, ktorí nastolili a kreovali aj oficiálnu informačnú politiku štátu. A v nej sme nemohli hovoriť, písať ani robiť len tak hocičo, čo by sme si zmysleli... Najobľúbenejšou zábavkou pusipajtášov na sekretariátoch „najvyšších“ a ich manželiek bolo vtedy so stopkami v rukách merať, kto mal v Televíznych novinách o desať sekúnd viac ako iný súdruh z Predsedníctva ÚV KSČ. 

S kolegami Jirkom Vaníčkom, Mirkom Fořtom a Jiřím Hrabovským sme si to vtedy vysvetlili, že nám chcel zanechať odkaz. Odkaz, že všetko je inak, ako sa to podáva v médiách. A že my sme iba tými malými ozubenými kolieskami v orloji cudzích záujmov.

Obsah posolstva som pochopil naplno až oveľa neskôr. A dal som mu za pravdu.

Dnes sa na nás zo všetkých strán valí, že Slovensko je opäť „čiernou dierou“, že žijeme v „mafiánskom štáte“, že vrcholná politika je prerastená korupciou i rodinkárstvom, že politická kríza vrcholí a jedinou záchranou je „občianska spoločnosť“. Klamstvo, nepravda, lož, manipulácia, účelovosť! Neexistuje žiadna občianska spoločnosť. To sa len ktosi snaží manipulovať verejnou mienkou a vytvárať dojem odlišnej, vybranej, onakvejšej „komunity“. Sme tu len my – občania, deti a mládež. My tvoríme spoločnosť, my sme štát.

Umenie lupou lži meniť blchu na slona, klamstvo prečarovať na pravdu zvládajú bravúrne i dnes hlavné médiá so „zainteresovanými“ novinármi. Ak by v tomto našom kráľovstve krivých zrkadiel niekde poletovala pravda, najskôr by niekto nahlas povedal, že tu máme nielen politickú krízu, no ešte väčšiu krízu médií. Veď kto mal v rukách rozbušku? Kto držal medzi palcom a ukazovákom zápalnú šnúru? Kto podkuruje a stále prilieva olej do ohňa v parlamente, v Prezidentskom paláci aj na námestiach? Mohli by sme to nazvať slovenským mediálnym Divadlom na povrázku ...

A čuduj sa svete, čo sa nestalo?

Traja moderátori sa pustili verejne kritizovať svojho kolegu pracujúceho v spravodajskej televízii TA3. Konkrétne dvaja z bulvárneho spravodajstva verejnoprávnej inštitúcie, ku ktorým sa pridal komerčák z Markízy (zrejme musel, keďže je manželom agresívnej blonďavej Xeny). Nebýva to zvykom, ani sa to bežne vo svete nedeje. My, na Slovensku tu ale máme teraz tú onú... „čiernu dieru“... Prečo by teda z informačnej žumpy nemohli vyplávať i kadejakí elektronickí mutanti?

Spomínate si na klasickú ruskú rozprávku Mrázik? V nej lesný trpaslík zaklial samoľúbeho Ivana na medveďa. V slovenských televíziách dostal narcis masku moderátorskej hviezdičky pospevujúcej si stokrát denne Ivanovu pieseň: – Keď sa vidím v zrkadle, som so sebou spokojný...

Moderátorov ani redaktorov v súkromných médiách nehodnotím. Môžem si o nich myslieť svoje, no ich angažovanie aj účinkovanie je vecou oligarchov a majiteľov, divákov, poslucháčov či čitateľov, ktorí si ich vybrali za dôverníkov. Ale vo verejnoprávnej televízii a v rozhlase? To je naše právo i povinnosť. Nie je tajomstvom, že náchylnosť niektorých televíznych moderátorov k bohorovnosti dosahuje bodu varu. „Televízna choroba“ je rovnako nebezpečná ako aj infekčná ako chrípka, osýpky či syfilis. Dôkazom je práve spomenutá epizóda facebookovej prestrelky, na ktorej sa národ zabáva.

Ja nie, mne je z toho zle. Lebo ak krikľúni, hulváti, diletanti a nahuckané psy štekajú na svojho kolegu iba preto, že je v rozhovoroch slušný, trpezlivý a nemanipuluje, neútočí, neobviňuje, nesúdi ani nechce hneď svojich respondentov vešať (za odlišný politický názor) – nemožno to hodnotiť inak ako nebotyčnú bezočivosť! Novinárske organizácie či autority sa k tomu nevyjadrujú. No comment! Veď kto by si chcel proti sebe poštvať zúrivé psy (pardon strážne psy demokracie)?

Rovnako mlčal i Ústavný súd, generálny prokurátor aj slovenský parlament pri neústavných krokoch prezidenta republiky s designovaným premiérom Pellegrinim. Andrej Kiska sa s opozíciou a niektorými novinármi, spriahnutými s tretím sektorom, zmenili na kádrovníkov a zostavovateľov slovenskej vlády. Anjelské hry poradcov hlavy štátu (inšpirované zrejme pravidlami šantiacich detvákov „Vadí-nevadí“ alebo „Kráľu kráľu daj vojáčka!“), nie sú len neškodnými zábavkami ... No verejnoprávne, ale už nesvojprávne médiá, to podporovali, kryli a kryjú, manipulujú verejnou mienkou. Z redakcie spravodajstva i z aktuálnej publicistiky vyhnali verejnoprávnosť spolu s pravdou, ktorá teraz dosekaná, doráňaná, postrelená a dourážaná skučí odstrčená kdesi v programovej kutici...

Za porušenie zákona môže Rada RTVS odvolať generálneho riaditeľa. Ako je to možné, že za opakované verejné porušovanie ústavy, zákonov štátu a pohŕdanie novinárskou etikou, si nikto netrúfa urobiť poriadky s niekoľkými redaktormi a moderátormi? Rada alibisticky (takticky?) mlčí... Pritom nám ešte z pamäte nevyšumeli prípady moderátoriek Kristíny Kormúthovej, Natálie Žembovej či Jána Plesníka.   

Veď len toť – včera – vo večerných Správach televízie (kde sa štátny názov Slovensko  zmenil na dvojbodku), oznamovali a pozývali na ďalšie piatkové protivládne demonštrácie, zhromaždenia vraj „Za slušné Slovensko!“. Pritom akosi pozabudli (?) uviesť, že už na druhý deň bude zhromaždenie za ústavnosť a proti rozvracaniu štátu pred Prezidentským palácom... Áno, toto si platíme – tak nám treba!

Téma novinárov, ich kvality, poslania, postavenia aj perspektívy je žiaduca. Bez toho, či pôjde o tých profesionálnych a čestných, čo píšu pravdu, alebo o ostatných, zatajujúcich nepríjemné fakty, píšu polopravdy alebo čo vyslovene klamú. Žiaľ, sloboda klamať, podvádzať, manipulovať sa stala celosvetovou hodnotou.

A bude horšie! Keďže v našej vlasti sa chystá nastolenie mediálnej diktatúry. Mali sme už diktatúru proletariátu, diktatúru privatizačného drancovania, diktatúru bezohľadného kapitalizmu. Teraz prichádza novinka. Z našich daní budeme platiť telesnú stráž, cvičených ozbrojených kukláčov tých najagresívnejších redakčných pisateľov a tárajov. Toho sa totiž niektoré redakcie a médiá v súčasnej hystérii dožadujú. „Ogrcálek“ prezidentovho špeciálu bude mať možno až troch! 

Chcem veriť, že by stálo za to dať legislatívne návrhy najskôr posúdiť útvaru ministerstva financií „Hodnota za peniaze“. Ten by azda odporučil, namiesto ozbrojenej ochrany neprofesionálnych novinárov a čudesných analytikov, lacnejšie riešenie: zvieracie kazajky. Ochránili by dotyčných pred nezmerateľným vlastným egom a verejný priestor i éter by zaštítili pred šíriacou sa infekciou lži.

Jeden múdry starý chlapík hovorieval : „Nezáleží na tom, ako blafujete, nakoniec budete musieť aj tak položiť karty na stôl.“

Úvodné ilustračné foto: Emil Polák