Marxizmus, liberalizmus a otvorená myseľ

Rodney G. Peffer, vľavo, a John Rawls.

Pri príležitosti návštevy významného amerického
marxistického filozofa Rodney G. Peffera na Slovensku
sa pokúsime priblížiť niekoľko jeho myšlienok o vzťahu
medzi marxizmom a liberalizmom.

Detailnejšie sa na Pefferove argumenty môžu čitatelia
Slova spýtať autora osobne 2. augusta 2013
v bare Lodenica, kde bude profesor z kalifornského
San Diega verejne diskutovať o Marxovi, morálke
a ľudských právach. 

Sociálna demokracia a radikálna ľavica

Rodney G. Peffer sa vo svojej teórii spravodlivosti odráža z kritiky najvýznamnejšieho povojnového sociálneho liberála, harvardského filozofa Johna Rawlsa. Jeho kritika je však len veľmi umiernená a konštruktívna. Ich dialóg by sa dal prirovnať k polemike medzi sociálnym demokratom (Rawls) a radikálnejším ľavičiarom (Peffer), pričom obaja autori vychádzajú zo sociálno-liberálnych predpokladov. Pefferovo dielo ukazuje, že tzv. analytický marxizmus (R. G. Peffer, G. A. Cohen, John Roemer, Jon Elster a ďalší) dokáže nájsť mnohé ideové prieniky medzi marxizmom a sociálnym liberalizmom. Keďže sa myšlienkovo pohybujem v podobných hodnotových odtieňoch ako R. G. Peffer a ďalší analytickí marxisti, je pre mňa dielo marxistu Peffera aj liberála Rawlsa veľmi inšpiratívne a sám si často kladiem otázky, ktoré Peffer pri kritike Rawlsa zdôraznil. Napokon, ak by som mal menovať dvoch filozofov, ktorí najviac ovplyvnili moju knihu Späť k Marxovi?, celkom isto by to bol Peffer a Rawls.

Aby sme pochopili Pefferovu kritiku Rawlsa, treba si najskôr povedať niečo o Rawlsovi. Odkedy v roku 1971 vyšla jeho Teória spravodlivosti, John Rawls patrí k najznámejším politickým filozofom súčasnosti a odvolávajú sa naňho mnohí liberálni ľavičiari, sociálni demokrati či iní obhajcovia sociálneho štátu. Rawls totiž razil tézu, že z individualistických liberálnych východísk je možné morálne obhájiť sociálne prerozdelenie bohatstva v prospech tých najslabších, ako aj férovú rovnosť šancí.

Je Rawlsova teória málo komunitárna?

Rawls vo svojej teórii vychádza z fiktívnej spoločenskej zmluvy navzájom nezainteresovaných egoistov, ktorým chýbajú poznatky o svojej sociálnej pozícii, majetku a inteligencii (sú za tzv. závojom nevedomosti). Ako takí môžu nestranne rozhodovať o sociálnej spravodlivosti. Podľa Rawlsa, pokiaľ nemôžu sledovať svoje partikulárne záujmy, zvolia si také princípy spravodlivosti, ktoré síce pripúšťajú sociálnu nerovnosť, ale iba vtedy, ak z nej budú mať čo najväčší prospech tí najchudobnejší a najzraniteľnejší. Takýto záver pritom nevyplýva z altruizmu, ale z číreho egoistického racionalizmu. Človek, ktorý nepozná svoju sociálnu situáciu, nebude riskovať, že sa ocitne v pozícii žobráka a vydedenca. Preto radšej zvolí princípy spravodlivosti, ktoré spoločnosť dovedú k sociálnemu štátu, ktorý je v Rawlsovej teórii stelesnený v slávnom druhom princípe, v tzv. princípe diferencie: ekonomické nerovnosti možno ospravedlniť len za podmienky, že prinášajú čo najväčší možný prospech tým najchudobnejším.

Čo na takúto argumentáciu hovoria moderní marxisti? Jedna zo základných námietok neomarxistov spočíva v odlišnej metodológii. Marxisti vo všeobecnosti odmietajú Rawlsovu charakteristiku aktérov spoločenskej zmluvy. Prekáža im, že títo aktéri sú vykreslení ako egoisti, ktorí sledujú iba maximalizáciu vlastného úžitku. Nezohľadnenie spoločenskej podstaty človeka podľa nich vedie k individualistickej perspektíve a nekorektným záverom. Podobne ako komunitaristi teda tvrdia, že individualizmus vylučuje solidaritu, pretože ľudia sa navzájom chápu iba ako nástroje. Rawls ale namieta, že jeho projekt tzv. property-owning democracy (demokracia postavená na vlastníctve) nie je zákonite individualistický, pretože na základe ochrany individuálnych práv umožňuje širšiu kooperáciu a rozvinutejšie formy spoločenstva.

Marxistická kritika individualizmu

Rawls v zhode s marxistami pripúšťa, že ekonomické vzťahy majú určitý vplyv na voľbu jednotlivcov. To je aj jeden z dôvodov, prečo chce vymodelovať taký sociálno-ekonomický systém, ktorý by na ašpirácie jednotlivcov nemal negatívny vplyv. Podľa Georga Brenkerta by však Marx nikdy nesúhlasil s liberálnym nazeraním kategórie spoločnosti. Aj keď je možno Rawlsova snaha dospieť k určitej forme solidarity pomocou individualistických premís sympatická, Marx by kategóriu spoločenstva nikdy nezúžil na utilitárny priesečník vzájomných výhod a záujmov jednotlivcov. Jeho nazeranie spoločnosti je podľa Brenkerta komunitárnejšie, než predpokladajú liberáli. Marx by zároveň podľa iného marxistu Lefebvreho nikdy nesúhlasil s doktrínou práv. Perspektíva liberálnych individuálnych práv podľa neho zákonite vedie k posväcovaniu nerovnosti a háji záujmy vládnucej triedy. S týmto názorom však nesúhlasili – ako uvidíme – Peffer a ďalší analytickí marxisti.

Rawlsov individualistický prístup viacerých marxistov nepresvedčil. Ako tvrdí Elster, nemožno metodologicky začať izolovaným jednotlivcom, pretože jednotlivec je vždy súčasťou nejakých spoločenských vzťahov a od tých jednoducho nemožno abstrahovať. Inak sa dostaneme iba k individualistickým záverom. Slovami J. G. Murphyho, ak v kontraktualistickej teórii vychádzame z buržoáznych jednotlivcov, zákonite pri nich aj skončíme. Rozhodne však v danom prípade nemožno hovoriť o neutralite. To je zároveň jeden z hlavných dôvodov, prečo je pre väčšinu marxistov neprekonateľným problémom aj Rawlsov kontraktualizmus, t.j. argumentácia prostredníctvom spoločenskej zmluvy.

Kapitalizmus verzus socializmus

Nie všetci marxisti však spomínanú kritickú argumentáciu podporujú. Allen Buchanan a R.G. Peffer, ako ústrední „rawlsovskí“ neomarxisti, odmietajú obvinenie, že aktéri Rawlsovej spoločenskej zmluvy sú egoisti. Nemôžu byť egoistami v tradičnom zmysle slova, pretože nepoznajú svoju víziu dobra v skutočnom živote ani svoje vlastnosti. Sú totiž za závojom nevedomosti. Rawls podľa nich nepredpokladá ani individualizmus. Nečudo, že mnohí neomarxisti tradičné marxistické námietky voči metodologickému individualizmu nebrali až tak dramaticky. Humanistickí autori ako Peffer, Roemer, Elster, Kai Nielsen či Eric Olin Wright bez rozpakov používali individualistické modely a pomocou nich ospravedlňovali marxistické koncepty. Spomínané námietky voči Rawlsovi teda neplatia všeobecne na všetkých marxistov, aj keď na druhej strane platí, že marxisti vnímajú hodnotu komunity silnejšie ako liberáli.  

Ďalšia zásadná vec, ktorá marxistom nevonia, je Rawlsova nerozhodnosť medzi kapitalizmom a socializmom. Podľa Rawlsa je toto rozhodnutie skôr empirickou otázkou a nie vecou morálnej teórie. Ako si však marxisti všímajú, Rawls v podstate prijal ako východisko empirický predpoklad trhového hospodárstva, ako aj predpoklad nerovnosti. S týmito predpokladmi potom nekriticky pracoval vo svojej teórii.

Rawls by volil socializmus?

Peffer však ako marxista obhajuje Rawlsa aj v tomto ohľade. Tvrdí, že socializmus nie je nezľúčiteľný s trhovým mechanizmom a niet preto dôvod kritizovať Rawlsovu vieru v trh. Podstata socializmu podľa Peffera spočíva predovšetkým v spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov a v negácii hybných zákonov kapitalizmu, predovšetkým zákona maximalizácie výmennej hodnoty (ako dopĺňa Peffer, vládna kontrola investícií a štátna regulácia trhovo-socialistickej ekonomiky môže nahradiť zákon maximalizácie výmennej hodnoty zákonom maximalizácie úžitkovej hodnoty). Peffer zároveň tvrdí, že Rawls nikde nehovorí o morálnej prednosti trhového mechanizmu a necháva voľbu medzi trhovým socializmom a direktívnou socialistickou ekonomikou na empirické rozhodnutie. Rawls síce prijíma empirický predpoklad, že trh je efektívnejší než príkazová ekonomika, no to nie je morálny argument.

Morálnym argumentom nie je ani Rawlsov praktický návrh, že jeho princípy spravodlivosti najlepšie zrealizuje sociálny štát, resp. ambicióznejší projekt tzv. property-owning democracy. Ak by Rawls pripustil platnosť marxistickej empirickej teórie, podľa Peffera by považoval za najlepšiu alternatívu socializmus. Problémom teda nie je ani tak Rawlsova morálna teória, ako skôr jeho empirické presvedčenie. S tým korešponduje aj Nielsenovo presvedčenie, že pokiaľ sa oslobodíme od Rawlsových empirických predpokladov, jeho princíp diferencie predpokladá ako najspravodlivejšie zriadenie práve socializmus. To explicitne pripúšťa aj samotný Rawls, keď v priamej polemike s neomarxistami tvrdí, že voľba medzi liberálnym socializmom a kapitalizmom je len otázkou empirických skúmaní, ktoré ešte len musia byť predmetom dôsledného záujmu teoretikov.

Beztriedna spoločnosť: liberáli v koncoch?

Ak však chápeme Marxovu prvú fázu komunistickej spoločnosti, ktorej sa tradične hovorí socializmus, ako beztriednu spoločnosť, podľa viacerých marxistov nemožno tvrdiť, že Rawlsov princíp diferencie povedie k socializmu. Podľa Benjamina Barbera a C. B. Macphersona Rawls predpokladá nevyhnutnosť existencie triedneho rozdelenia, a to je pre nich neprípustné morálne východisko, ako aj neprípustný záver.

Rawls skutočne pripúšťa existenciu rôznych spoločenských tried. Otázne však je, či hovorí o triedach v marxistickom zmysle slova. Podľa Peffera má Rawls na mysli skôr spoločenské vrstvy obyvateľstva, rozlíšené podľa príjmov a nie marxistickú kategóriu „trieda“, ktorá je definovaná vzťahom k výrobným prostriedkom (vlastníci a nevlastníci). Pre liberálnych teoretikov je typické, že o triedach hovoria ako o príjmových a statusových vrstvách spoločnosti. Marxisti by preto podľa Peffera nemali interpretovať princíp diferencie tak, že Rawls pripúšťa nerovnosti medzi triedou vlastníkov a triedou nevlastníkov. Podľa Peffera Rawls pripúšťa nerovnosti bez ohľadu na marxistické triedne rozdelenie spoločnosti, a teda naprieč triednou štruktúrou.

Predpokladá princíp diferencie triedne rozdelenie?

Peffer zároveň dodáva, že otázka spravodlivosti z hľadiska rôznych vrstiev spoločnosti by bola aktuálna aj v prípade, ak by sa podarilo zrealizovať Marxov projekt beztriednej spoločnosti. Aj keby bolo odstránené vykorisťovanie na báze vlastníctva výrobných prostriedkov, naďalej budú existovať rôzne spoločenské vrstvy, napríklad malí obchodníci, remeselníci, roľníci atď. Otázka spravodlivosti medzi spoločenskými vrstvami je teda aktuálna aj v prípade, že by spoločnosť prestala byť triedne rozdelená. A. Buchanan navyše upozorňuje, že Rawlsov princíp diferencie a princíp rovnosti príležitostí v zásade triedne vykorisťovanie vylučujú. Aj keď Rawls pripúšťa existenciu nerovností, nikde nehovorí, že zákonite musí prerásť do existencie rôznych spoločenských tried. Samotný Rawls tvrdí, že jeho projekt property-owning democracy by doviedol spoločnosť k beztriednej štruktúre, čo však neznamená, že teória spravodlivosti nebude potrebná naďalej.

Dá sa však namietať, že princíp diferencie by nebol prijatý, ak by sa nerátalo s tým, že sociálno-ekonomická nerovnosť je nevyhnutnou súčasťou akéhokoľvek usporiadania. Tento empirický predpoklad, ako sme už uviedli v predošlých kapitolách, nemá opodstatnenie z hľadiska morálnej filozofie. Peffer však upozorňuje, že Rawlsov princíp diferencie nehovorí o tom, že nerovnosti sú ospravedlnené. Hovorí iba o tom, že ich možno ospravedlniť – avšak to len za stanovených podmienok (prospech najmenej zvýhodnených).

Rozdiel je v empírii, nie v hodnotách

Ani v tomto prípade teda podľa Peffera nemožno útočiť na Rawlsovu morálnu teóriu, ale iba na Rawlsove empirické predpoklady. Podľa môjho názoru Rawlsove empirické predpoklady zásadným spôsobom vstupujú do jeho morálneho konceptu, hoci Peffer je presvedčený o opaku. Isté je, že pre niektorých marxistov problémom nie je ani tak Rawlsovo pripustenie nerovnosti v záveroch jeho teórie, ako skôr empirický predpoklad nerovnosti v jeho morálnej argumentácii.

Ak teda existujú dôvody, pre ktoré väčšina marxistov odmieta Rawlsovu sociálno-liberálnu teóriu spravodlivosti, nie je to ani tak otázka odlišnej metodológie, povaha princípu diferencie, problematika triednej nerovnosti či otázka voľby medzi socializmom a kapitalizmom, ale skôr otázky lexikálneho usporiadania Rawlsových princípov spravodlivosti, ekonomickej demokracie, globálnej spravodlivosti či absencia otázok moci a vykorisťovania v Rawlsovej teórii spravodlivosti.

Slobodu nemožno nadradiť nad materiálne zabezpečenie!

Najskôr sa zamerajme na marxistickú kritiku Rawlsovho lexikálneho usporiadania princípov spravodlivosti, ktorú som podrobne skúmal vo svojich knihách Sociálna spravodlivosť a identita (2006) a Späť k Marxovi? (2009). Zjednodušene ide o problém, či možno predradiť princíp slobody nad princíp majetkovej spravodlivosti, ako to robí Rawls vo svojej teórii, keď svoje dva princípy lexikálne usporadúva tak, že sloboda je dôležitejšia než jeho princíp diferencie.

Peffer pripúšťa, že lexikálne usporiadanie princípov spravodlivosti nie je morálne obhájiteľné, najmä nie v spoločnosti, ktorá nedokáže všetkým svojim členom zabezpečiť určitú dôstojnú životnú úroveň. Rawls však nikde nehovorí o garancii dôstojnej životnej úrovne, prinajlepšom sa zmieňuje o minimálnej mzde pre každého, resp. o akomsi sociálnom minime. Ako namieta Nielsen, sociálne minimum nezaručuje ani rovnaké životné šance ľudí, ani odstránenie triedneho charakteru spoločnosti. Dokonca aj podľa Peffera je Rawlsova argumentácia v tomto smere nedostačujúca. Podľa neho by sa aktéri Rawlsovej spoločenskej zmluvy zaiste zhodli na prioritnom princípe, ktorý by im zabezpečoval základné práva na bezpečnosť a živobytie (security rights and subsistence rights). Bez týchto garancií by podľa Peffera nedopustili existenciu sociálno-ekonomických nerovností. Tento Pefferov postoj sa odzrkadlil aj v jeho teórii spravodlivosti a vo svojich dielach tento argument zohľadnil aj sám Rawls.

Nejde len o slobodu, ale aj o jej reálnu hodnotu pre ľudí

Tradičná kritika zo strany marxistov mierila aj na čisto formálny charakter liberálnej slobody. Rawls však voči marxistickej kritike namieta, že jeho myšlienka hodnoty slobody  je jasným dôkazom toho, že nechápe slobodu iba vo formálnom zmysle. Rawlsova zmienka o hodnote slobody však nemala žiaden zásadný vplyv na jeho princípy spravodlivosti. Keďže sociálno-ekonomické nerovnosti markantným spôsobom ohrozujú hodnotu slobody, Rawls by ich nemal akceptovať.

Keďže Rawls túto myšlienku neprevzal do svojej teórie, niektorí marxisti prišli s vlastným návrhom, ako zakomponovať myšlienku hodnoty slobody do Rawlsových záverov. Ako zhodne tvrdia Peffer a Buchanan, v prípade hodnoty slobody nie je nevyhnutné požadovať striktnú rovnosť. Tá by totiž predpokladala príliš veľké nároky na kontrolné mechanizmy a štátny aparát, keďže hodnota slobody závisí od príliš mnohých faktorov. Podľa Rawlsovej logiky by síce aktéri spoločenskej zmluvy mali dospieť k rovnosti hodnoty slobody, a teda aj k sociálno-ekonomickej rovnosti, no humanistickí neomarxisti trvajú iba na približnej rovnosti v súvislosti s hodnotou slobody. V prípade takejto požiadavky je podľa nich Rawlsov koncept hodnoty slobody prakticky udržateľný. Isté je, že Rawls k tomuto záveru nedošiel a neomarxistickú námietku voči formálnosti liberálnych slobôd teda celkom nevyvrátil. Peffer aj tento moment zakomponoval do svojej modifikácie Rawlsovej teórie. Slobodu nechápe čisto formálne, ale presadzuje jej reálne využitie v praxi.

Ekonomická demokracia: zhoda medzi marxistami a liberálmi?

Viacerí marxisti Rawlsa kritizujú aj za to, že neotvoril problém tzv. ekonomickej demokracie. Podľa tohto konceptu by mala byť kontrola podniku vykonávaná podľa demokratických princípov, a teda zamestnanci by mali participovať na vlastníctve, vedení, rozhodovaní aj ziskoch firmy.

Treba však dodať, že Rawls ekonomickú demokraciu neodmieta a ponecháva otvorené dvere tak myšlienke trhového socializmu, ako aj ekonomickej demokracii. Dokonca otázku možnosti či nemožnosti ekonomickej demokracie považuje za jeden z najdôležitejších problémov pre teóriu spravodlivosti. V tejto súvislosti tematizuje aj projekt Johna Stuarta Milla, a teda projekt firiem, ktoré by manažovali robotníci (worker-managed firms). Inými slovami, ide o projekt družstiev. Takýto projekt Rawls považuje za kompatibilný so svojím modelom property-owning democracy, ale v jeho princípoch spravodlivosti sa požiadavka ekonomickej demokracie explicitne nenachádza. Rawlsove sympatie k ekonomickej demokracii sú však očividné. V tomto prípade teda nie je marxistická kritika celkom na mieste, hoci moderní marxisti myšlienku družstevného socializmu (ekonomickej demokracie) obhajovali omnoho nástojčivejšie než sociálni liberáli (napr. David Schweickart).

Marxisti požadujú globálnu spravodlivosť

Ďalším tŕňom v oku marxistov je skutočnosť, že Rawlsova teória spravodlivosti má iba národný a nie globálny charakter. Treba dodať, že vo svojom poslednom veľkom diele Právo národov z roku 1999 Rawls predstavil svoju teóriu spravodlivosti medzi národmi. Čo je najdôležitejšie, v medzinárodných otázkach Rawlsov princíp diferencie (vyrovnávanie majetkových rozdielov v prospech tých najchudobnejších) neplatí, pretože pre národy je podľa neho fundamentálnou požiadavkou ich suverenita, a nebudú preto požadovať ekonomickú reguláciu za každých okolností, ale iba v prípade výslovnej núdze, o ktorej hovorí ôsmy princíp. Prípadná aplikácia princípu diferencie na globálne spoločenstvo by podľa Rawlsa viedla k nastoleniu globálneho štátu a túto víziu hneď v úvode svojej práce odmietol.

Skutočnosť, že Rawls odmietol aplikovať svoj princíp diferencie na globálnej úrovni, sa dostala pod paľbu kritiky zo strany niektorých marxistov a liberálov. Podľa marxistov nie je možné, aby sme koncepciu spravodlivosti obmedzili iba na národnú úroveň. V tomto smere sa zhodujú marxisti aj s viacerými liberálnymi teoretikmi. Thomas Scanlon, Brian Barry, ako aj Thomas Pogge a Charles Beitz zhodne tvrdia, že princíp diferencie musí platiť aj na medzinárodnej úrovni. Ešte radikálnejšie egalitárske princípy globálnej spravodlivosti navrhujú neomarxisti Peffer,  Nielsen či Alan Gilbert. Ako dodáva Nielsen, k naplneniu globálnej spravodlivosti je nevyhnutná masívna redistribúcia medzi bohatým Severom a chudobným Juhom. Liberál Richard Rorty v tejto súvislosti hovorí, že bez zníženia životnej úrovne Severu nie je možné pozdvihnúť katastroficky chudobný Juh. Ako vysvetľuje Nancy Fraserová a ako je, zdá sa, očividné: „Globalizácia mení spôsob našej diskusie o spravodlivosti.“

Rawls ako utopista?

Jeden z ďalších dôležitejších momentov marxistickej kritiky je Rawlsov politický idealizmus. Neomarxisti Rawlsovi vyčítajú, že mu chýba teória tranzície. To znamená, že neotvára otázku politickej moci a politických nástrojov na privodenie zmeny k uskutočneniu sociálne spravodlivej spoločnosti. Jeho teória je preto podľa marxistov utopická a idealistická. Ako upozorňuje Buchanan, pokiaľ v teórii nie je zohľadnený triedny záujem znevýhodnených, nemožno dospieť k ničomu inému ako k politickému idealizmu, resp. k tomu, čo ešte Marx kritizoval ako utopický socializmus.

Ak by sme chceli zhrnúť základné námietky neomarxistov voči Rawlsovej teórii, na ktorých sa zhodnú tak humanistickí ako aj ortodoxní neomarxisti, problémom je najmä to, že Rawls v podstate obhajuje kapitalistický sociálny štát a triedne rozdelenie spoločnosti. Aj pre marxistov je však otvorenou otázkou, nakoľko sú Rawlsove závery dôsledkom jeho morálnych úvah a nakoľko sú dôsledkom empirických reflexií. Podľa Peffera treba tieto dve roviny striktne odlišovať. Pokiaľ by sme Rawlsa takpovediac „očistili“ od nezdôvodnených empirických predpokladov, s jeho morálnou teóriou sa dá pracovať ako s vhodným východiskom pre teóriu spravodlivosti. Súhlasím s Pefferom, že Rawlsove nezdôvodnené predpoklady majú zväčša empirický charakter, no zároveň trvám na tom, že zásadným spôsobom narušili „čistotu“ jeho morálnej teórie. Preto sú podľa môjho názoru niektoré jeho závery vysoko problematické, čo som sa snažil preukázať vo svojich knihách.

Ďalšie výhrady marxistov voči sociálnemu liberalizmu

Nemám priestor na to, aby som podrobne skúmal všetky námietky neomarxistov voči Rawlsovej koncepcii. Možno len orientačne spomenúť, že marxisti tematizujú aj ďalšie otázniky nad Rawlsovou teóriou. Napríklad, ako vieme, Rawls vychádzal vo svojej koncepcii z predpokladu férovosti. Tento predpoklad je však podľa niektorých marxistov nedostačujúci. Richard Miller upozorňuje, že Marx by sa nikdy neuspokojil s požiadavkou férovosti, pokiaľ existuje výrobný systém, ktorý férovosť zo samej podstaty popiera. Na druhej strane, marxisti vo všeobecnosti neodmietajú koncept férovosti. Ponúkajú však aj alternatívne prístupy. Philippe Van Parijs, mimochodom jeden z hlavných obhajcov nepodmieneného základného príjmu, v tejto súvislosti napríklad hovorí o nedominovanej diverzite (undominated diversity), ktorá je silnejším kritériom ako férovosť.

Vážnym problémom pre marxistov je aj absencia otázky vykorisťovania v Rawlsovej teórii. Vízia sociálnej spravodlivosti podľa neomarxistov nemôže byť naplnená, pokiaľ si vlastníci budú privlastňovať nadprácu zamestnancov. Vykorisťovanie však Rawlsova teória spravodlivosti umožňuje. Podľa Roemera Rawls odignoroval celú problematiku práce a neotvoril tak kľúčovú súvislosť, ktorá existuje medzi disponovaním primárnymi dobrami a voľbou pracovnej pozície zo strany jednotlivcov. Pracovný trh totiž zásadným spôsobom ovplyvňuje schopnosť jednotlivca získať primárne dobrá, a to nielen v zmysle otvorenej príležitosti k pracovným pozíciám. Problémom je aj ohodnotenie práce, ktoré môže a nemusí byť spravodlivé. Ak vychádzame z analýzy marxistickej kategórie vykorisťovania, zapájame do úvah o spravodlivosti dôležitý komponent. Inými slovami, ak by Rawls nepodcenil tento rozmer spravodlivosti, práca by sa podľa Roemera musela objaviť medzi Rawlsovými primárnymi dobrami, t.j. akýmisi fundamentálnymi potrebami (objavuje sa tam len sloboda, majetok, sebaúcta).

Marxizmus – áno!

Vo všeobecnosti možno moderných marxistov rozdeliť do dvoch kategórií: prvá z nich ortodoxne zotrváva na Marxovom odmietaní morálnej filozofie ako čistej ideológii (takéto chápanie Marxa vedie k apriórnemu odmietnutiu akéhokoľvek liberalizmu, vrátane toho sociálneho, aký predstavuje John Rawls); druhá z nich sa snaží marxizmus doplniť humanistickou morálnou teóriou a využíva pritom kategórie spravodlivosti, slobody a ľudskej dôstojnosti. Druhá spomínaná skupina moderných marxistov zahŕňa aj R. G. Peffera, ktorý síce má voči sociálnemu liberalizmu viacero konkrétnych výhrad, ale vo všeobecnosti akceptuje viaceré Rawlsove morálne argumenty a snaží sa ich využiť pri tvorbe marxistickej teórie spravodlivosti.

Úsilie Rodneyho Peffera, ako aj diela ďalších Marxom ovplyvnených teoretikov ako Cohen, Elster či Schweickart dokazujú, že marxizmus je v politickej filozofii stále živý a aktuálny. Nezmení na tom nič ani určitá nevraživosť voči Marxovi, ktorú možno často cítiť vo vedeckých diskusiách v postkomunistických krajinách. Neomarxistická politická filozofia dnes ponúka množstvo plodných príspevkov k otázke sociálnej spravodlivosti a je iba na škodu, že sa s ňou v našom geografickom priestore pracuje len veľmi málo. Inými slovami, na otázku „späť k Marxovi, áno či nie?“ existuje podľa môjho názoru jednoznačná odpoveď: áno. Túto odpoveď napĺňajú obsahom koncepcie neomarxistických teoretikov, ktoré demonštrujú vývoj marxizmu v druhej polovici 20. Storočia a v 21. storočí. Som presvedčený, že marxizmus v sebe nesie veľký potenciál a bolo by chybou apriórne ho odmietať. Prednáška profesora Rodneyho Peffera v Bratislave toho môže byť dôkazom pre každého, koho myseľ je otvorená: či už hovoríme o liberáloch alebo o marxistoch.

(Článok je jednou z kapitol knihy Späť k Marxovi?, ktorú autor pre tieto účely doplnil a nanovo spracoval.)