Reklama
Zľavy na wellness pobyty
Reklama

Marxizmus v slepej uličke?

Počet zobrazení: 4441

rodneypeffer.jpgPredkladaný text uverejňujeme pri príležitosti návštevy amerického filozofa analytického marxizmu Rodneyho G. Peffera, na snímke, v Bratislave. Text je zároveň „pozvánkou“ a námetom na diskusiu, ktorá sa bude konať v piatok 2. augusta o 19.00 v bratislavskom bare Lodenica, v rámci ktorej vystúpia okrem profesora Rodneyho G. Peffera aj filozof a politológ Ľuboš Blaha, ekonóm a filozof Michal Polák a politológ Marián Sekerák. Témou diskusie, ktorú organizačne zabezpečuje Klub Nového slova a občianske združenie Utopia, bude „Marx, morálka a ľudské práva v 21. storočí“.

Štrukturálna kríza globálneho kapitalizmu a revitalizácia marxistickej paradigmy

Taliansky filozof Gianni Vattimo, predstaviteľ postmoderného nihilizmu, tvrdí, že s najväčšou pravdepodobnosťou súčasná štrukturálna kríza, ktorá bezprecedentne sužuje predovšetkým západnú civilizáciu, predstavuje akýsi „druhý okamih“, ktorý kompletizuje pád Berlínskeho múru. To, čo nazývame „reálnym kapitalizmom“, sa dnes diskredituje identickým spôsobom ako „komunizmus“ v roku 1989. [1] Pokiaľ symbolom zlyhania komunizmu bol pád Berlínskeho múru, potom zlyhaním ideológie neoliberalizmu bol nedávny pád na Wall Street. To, s čím sa dnes, v postmodernej epoche ľudskej civilizácie musíme vyrovnať, je opätovná smrť doktríny „liberálneho triumfalizmu“ v globálnom kontexte, ktorá v dejinách „neskorého kapitalizmu“ vystupuje, aby som parafrázoval Marxovu poznámku k Hegelovej teórii dejinného opakovania, už len ako fraška. [2]

Jeden z najvýznamnejších žijúcich politických filozofov Jacques Rancière konštatuje, že súčasná kríza je v skutočnosti zlyhaním „kapitalistickej utópie“, ktorá vládla dvadsať rokov po kolapse sovietskeho impéria, utópie dokonale samoregulujúceho sa voľného trhu a možnosti riadiť všetky formy ľudského života podľa logiky tohto trhu. [3] Slovenský sociológ František Škvrnda tvrdí, že práve kvôli neschopnosti a nezáujmu elít prekonať túto krízu sa znovu zvýšil záujem o Marxa a marxistický pohľad na svet. [4] Nie je teda čas uchopiť príležitosť, ktorú podsunula hlboká štrukturálna kríza súčasného globálneho kapitalizmu v intenciách marxistického uvažovania o usporiadaní spoločnosti?

Ak sa už nachádzame, ako argumentuje francúzsky filozof Alain Badiou [5] alebo maďarský marxista István Mészáros [6], v ére barbarstva, nie je čas a ideálna príležitosť na socialistickú rekonštrukciu či rozpútanie „božského násilia“, ktoré pregnantne tematizuje filozof Slavoj Žižek, v prospech víťazstva egalitárno-revolučného projektu? Alebo hrozbu úplného zničenia ľudstva nemožno považovať za neredukovateľný sprievodný jav deštruktívneho vývoja kapitálu? Nezodpovedanou otázkou v tomto kontexte navyše zostáva skutočnosť, či možno masy protestujúcich, ktoré sa postavili v poslednom desaťročí súčasnej forme globálneho kapitalizmu na odpor, charakterizovať v marxistických kategóriách ako príklad objavenia sa revolučného subjektu.

Nevyhnutným cieľom je, aby ľudský rod objektívne získal kontrolu nad svojou bytostne politickou ekonomikou a nahradil kapitalistický výrobný systém, ktorý je z morálneho hľadiska imanentne nespravodlivý a ekologického hľadiska deštruktívny, systémom, ktorý dosahuje štandardy autentickej politickej a ekonomickej demokracie, t. j. tým, čoho sa súčasné elity (vládnuca trieda) najviac obávajú. [7] Kapitalizmus totiž nie je produktom nejakého neodvratného prírodného procesu, ako postulujú liberáli, a nie je teda ani koncom dejín. [8] Jednoducho, pádom Sovietskeho zväzu sa dejiny neskončili.

Rodney G. Peffer a akademický „non-bullshit“ marxizmus

Ako už bolo naznačené, marxizmus v posledných desaťročiach v dôsledku bezprecedentnej krízy kapitalizmu prežíva svoje akademické „oživenie“. Britský marxistický historik Eric Hobsbawm v tejto súvislosti napísal: „Ekonomický a politický liberalizmus, buď jednotlivo či v kombinácii, nemôže poskytnúť riešenie problémov 21. storočia. Opäť nastal čas, kedy je nutné brať Marxa vážne.“ [9] Slavoj Žižek ironicky dodáva, že dnes sa z „návratu k Marxovi“ stala populárna akademická kratochvíľa. [10]

Ako jeden z niekoľkých teoretických prúdov, ktorých jadrom je marxistická paradigma, sa v poslednej štvrtine 20. storočia, vyprofiloval v anglo-americkom prostredí tzv. analytický marxizmus. Medzi jeho najvýznamnejších predstaviteľov patrí aj americký filozof balansujúci medzi marxizmom a egalitárnym liberalizmom, resp. „rawlsiánsky“ marxista Rodney G. Peffer. [11] V nasledujúcich riadkoch znesieme voči analytickému marxizmu a prístupu R. Peffera niekoľko dôležitých námietok.

Akademický príbeh analytického marxizmu je relatívne krátky, trval približne do polovice 90. rokov 20. storočia. Andrew Levine argumentuje, že analytický marxizmus nikdy nebol dominantným prúdom medzi akademickými marxistami. Napriek tomu, že analytickí marxisti boli v istom zmysle „skutočnými“ marxistami, môžeme ich považovať za marxistov akademického typu. [12] Analytický marxizmus považovaný za „manželstvo marxizmu a analytickej filozofie“ [13] vznikol na britských a amerických univerzitách v dôsledku vplyvu študentských hnutí v 60. rokoch minulého storočia.

Zjednodušene, analytický marxizmus je nutné chápať ako akúsi syntézu marxistickej tradície a analytickej filozofie (resp. empiricko-analytických prístupov v politickej vede). Dôsledkom toho je, že: „Ako stratégiu pre rekonštrukciu marxizmu, sa analytický marxizmus snaží predovšetkým dôsledne objasniť koncepty a predpoklady, a logiku teoretických argumentov postavených na týchto základoch (...) ako analytickí filozofi vo všeobecnosti...“. [14]

Teoretička Jutta Weldesová píše, že: „Analytický marxizmus alebo marxizmus racionálnej voľby je prezentovaný ako pokus modernizovať marxistickú teóriu tým, že sa vyrovnáva so svojimi údajnými ontologickými a taktiež epistemologickými nedostatkami“. [15] Z monografie Ľuboša Blahu Späť k Marxovi? sa dozvedáme, že humanistickí neomarxisti (teda aj Rodney G. Peffer) využívali vo svojich teóriách metodologický individualizmus [16], napríklad analytický marxista John Roemer prostredníctvom metodologického individualizmu (teórie racionálnej voľby) analyzoval vykorisťovanie, za čo ho okrem iných vo svojej monografii [17] kritizuje napríklad aj filozof Michal Polák.

Podľa nášho názoru, je istým paradoxom, že analytický marxizmus, prijal dve axiómy neoklasických ekonomických teórií, voči ktorým by sa Marx zaiste ostro vyhradil: metodologický individualizmus a racionalitu správania jednotlivcov. V istom zmysle sa teda analytickí marxisti postavili v teoretickej rovine proti Marxovi samotnému. Analytický marxizmus je špecifický, okrem iného aj tým, že odmietol Marxovu filozofiu dejín, historický materializmus, ktorého jadrom je téza, že dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triedneho boja. [18]

Históriu, podľa nášho názoru, nemožno interpretovať v intenciách teórie racionálnej voľby ako akýsi proces determinovaný rezultátom jednotlivých individuálnych volieb a motivácií racionálnych jednotlivcov. Ako kedysi napísal Marx: „Ľudia si robia svoje vlastné dejiny, ale nerobia ich ľubovoľne, za okolností, ktoré si sami zvolili, ale za okolností bezprostredne existujúcich, daných a zdedených“. [19] Analýza spoločnosti sa preto musí nevyhnutne odvíjať od štruktúry sociálnych a ekonomických vzťahov v triedne diferencovanej spoločnosti.

Filozof Slavoj Žižek zaujal stanovisko, podľa ktorého napriek tomu, že v stalinistickej kodifikácii zdegeneroval historický materializmus v stupídnu a tiež filozoficky bezcennú ideologickú konštrukciu, je zároveň, v istom naivnom slova zmysle, jednoducho zásadne pravdivý. [20] Nemôžeme nesúhlasiť. Domnievame sa preto, že akákoľvek teória, ktorá nezohľadňuje túto tézu, je principiálne chybná.

Podľa teoretika Marka Fishera je takzvaný svetonázorový metodologický individualizmus kapitalistického realizmu možné vystopovať v dielach Maxa Stirnera, Adama Smitha alebo Friedricha Hayeka, pre ktorých predstavujú pojmy ako verejnosť alebo spoločnosť iba „strašidlá“, teda abstrakcie zbavené akéhokoľvek obsahu. [21] Profesorka Jutta Weldesová považuje príklon analytických marxistov k metodologickému individualizmu, používanie metód teórie racionálnej voľby a odklon od althusseriánskeho štrukturálneho marxizmu za proces „akademizácie“ marxistickej teórie najmä na univerzitách v Spojených štátoch amerických, ktorý bol poznačený inštitucionálnym tlakom neokonzervatívneho hnutia a tzv. „Novej pravice“ smerom k individualizmu. [22]

Jacques Lacan ako post-mortem kritik Rodneyho G. Peffera

Ako bolo spomenuté, Rodney G. Peffer vo svojej teórii preferuje prístup používaný v rámci liberálnej paradigmy, metodologický individualizmus, ktorého fundamentálnym predpokladom je existencia spoločnosti zloženej z racionálnych a atomizovaných indivíduí, akýchsi abstraktných racionálnych strojov alokujúcich svoje zdroje medzi alternatívne potreby. Spoločnosť sa v tomto prístupe javí ako náhodný zhluk jednotlivcov bez akýchkoľvek sociálnych väzieb. Je nutné zdôrazniť, že nie je to len moderný neomarxizmus, ktorý je schopný „roztrhať“ prístup metodologického individualizmu na márne kúsky (predovšetkým na základe argumentu, že jedinec je v hierarchickej štruktúre spoločnosti triedne ukotvený), ale najmä lacaniánska vetva v psychoanalýze (Jacques Lacan, Slavoj Žižek, Jacques-Alain Miller, Renata Salecl, Bruce Fink, Darian Leader, Suzanne Barnard).

Spoločenský život totiž nepoháňajú „racionálne“ rozhodnutia jednotlivcov, tak ako na nich nazerajú liberálni filozofi, ale okrem základných neosobných a materiálnych zákonov historického vývoja či anonymnej logiky kapitálu, je to aj akási odcudzená spoločenská substancia, kolektívne vedomie ľudstva, či jednoducho „veľký Druhý“. [23] „Veľký Druhý je kolektívna fikcia, symbolická štruktúra, ktorej existencia je implicitne predpokladaná akýmkoľvek spoločenstvom“. [24] Dodajme spolu so Žižekom, že: „Lacanovský ‚veľký Druhý‘ neoznačuje iba explicitné symbolické pravidlá, ktorými sa riadi spoločenská interakcia, ale i spletitú pavučinu nepísaných ‚implicitných’ pravidiel“. [25]

Veľmi zjednodušene, fundamentálnou otázkou post-marxistických a post-lacaniánskych teórií subjektu nie je teda „Kto som?“, ale „Čo odo mňa chce 'veľký Druhý'?“ To, čo liberálni autori úplne ignorujú, je skutočnosť, že žijeme v tom, čo Lacan nazýva „Symbolično“, v akomsi symbolickom poriadku, vo „fiktívnej“ štruktúre, ktorú stelesňuje práve „veľký Druhý“. Naše správanie v spoločnosti teda nedeterminujú len egotistické motívy a záujmy, čo je predpokladom metodologického individualizmu, ale predovšetkým náš vzťah k dezintegrujúcemu sa „veľkému Druhému“.

Práve prostredníctvom Lacana môžeme vyvrátiť teórie subjektu založené na racionálne kalkulujúcom jednotlivcovi, na nezainteresovanej ľudskej bytosti, ktorá má k dispozícii možnosť slobodnej voľby. Preto odpoveď na slávnu otázku Ayn Randovej, filozofky individualistického libertarianizmu, „Kto je John Galt?“ – osobnosť bez vnútorného konfliktu, dokonale integrovaná a úplne autonómna – znie nasledovne: „Nie je tu žiadny John Galt!“.

Navyše, filozof Slavoj Žižek, v jednej zo svojich najvýznamnejších monografií (The Ticklish Subject, 1999), pregnantne spochybnil post-modernú interpretáciu karteziánského subjektu (cogito) ako sebatransparentného (a sebauvedomujúceho) mysliaceho subjektu, ktorého existenciu liberáli de facto implicitne predpokladajú. Preto, aby som parafrázoval slávnu Marxovu jedenástu tézu o Feuerbachovi, Rodney G. Peffer „svoju verziu marxizmu“ iba interpretoval, hoci by ju bolo treba zmeniť.

Literárne zdroje:

  1. Vattimo, G. Weak Communism? In: Douzinas, C. – Žižek, S. (eds.): The Idea of Communism. London, New York : Verso, 2010, s. 205 – 208.
  2. Marx, K. Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta. In: Marx, K. – Engels, F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch II. Bratislava, Pravda, 1977, s. 249 – 333.
  3. Rancière, J. Communists Without Communism? In: Douzinas, C. – Žižek, S. (eds.): The Idea of Communism. London, New York : Verso, 2010, s. 167 – 178.
  4. Škvrnda, F. Marx, marxistická sociológia a svet na začiatku 21. storočia. In: Dinuš, P. (ed.): Spor o Marxa. Bratislava : VEDA, Ústav politických vied SAV, 2011, s. 83 - 104.
  5. Badiou, A. The Rebirth of History: Times of Riots and Uprisings. London,New York : Verso, 2012.
  6. Mészáros, I. Socializmus nebo barbarství. Od „amerického století“ ke křižovatce dějin. Praha : Svoboda servis, 2009.
  7. Foster, J. B., Magdoff, F. Veľká finanční krize. Příčiny a následky. Praha : Grimmus, 2009.
  8. Woodová, E. M. Původ kapitalismu. Praha : Svoboda Servis, Socialistický kruh, 2011.
  9. Hobsbawm, E. How to Change the World. Marx and Marxism 1840-2011. London : Little, Brown, 2011, s. 419.
  10. Žižek, S. Podkova nade dveřmi. Praha : AVU, 2008.
  11. Blaha, Ľ. Späť k Marxovi? (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti). Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV, 2009.
  12. Levine, A. A Future for Marxism? Althusser, the Analytical Turn and the Revival of Socialist Theory. London : Pluto Press, 2003.
  13. Cowling, M. – Reynolds, P. Marxism, the Millennium and Beyond. New York : Palgrave Publishers, 2000, s. 18.
  14. Wright, E. O. – Levine, A. – Sober, E. Reconstructing Marxism. Essays on Explanation and the Theory of History. London, New York : Verso, 1992, s. 3.
  15. Weldes, J. Marxism and Methodological Individualism: A Critique. In: Theory and Society, Vol. 18, No. 3 (May, 1989), pp. 353-386, Springer, s. 353.
  16. Blaha, Ľ. Späť k Marxovi? (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti). Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV, 2009.
  17. Polák, M. Class, Surplus, and the Division of Labour: A Post-Marxian Exploration. London : Palgrave Macmillan, 2013.
  18. Marx, K., Engels, F. Manifest komunistické strany. Praha : SPN, 1972.
  19. Marx, K. Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta. In: Marx, K. – Engels, F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch II. Bratislava, Pravda, 1977, s. 249.
  20. Žižiek, S. Mluvil tu někdo o totalitarismu? Praha : Tranzit.cz, 2007.
  21. Fisher, M. Kapitalistický realismus. Praha : Rybka Publishers, 2010.
  22. Weldes, J. Marxism and Methodological Individualism: A Critique. In: Theory and Society, Vol. 18, No. 3 (May, 1989), pp. 353-386, Springer.
  23. Žižek, S. Nepolapitelný subjekt. Chybějící střed politické ontologie. Chomutov : L. Marek, 2007.
  24. Fisher, M. Kapitalistický realismus. Praha : Rybka Publishers, 2010, s. 61.
  25. Žižiek, S. Mluvil tu někdo o totalitarismu? Praha : Tranzit.cz, 2007, s. 139. 

    Foto: rodneypeffer.com
Priemer: 3.8 (10 hlasov)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
30. júl 2013, 20:50

Antikapitalizmus

Správne napísané, citujem:

"Kapitalizmus totiž nie je produktom nejakého neodvratného prírodného procesu, ako postulujú liberáli, a nie je teda ani koncom dejín".

Dlho, do tohoročného začiatku leta, som sa domnieval, že systémová kríza kapitalizmu by mala byť príležitosťou pre oživenie socializmu. Smutne konštatujem, že sa tak nielenže nedeje, ale stále viac sa ukazuje,  že kríza spoločenského a ekonomického systému založeného na kapitále a na korporátnom globalizme, na prevahe so snahou dominantne si uzurpovať v ´ľudskej civilizácii "tú našu Západnú" (a vraj najlepšiu) variantu civilizácie, že toto všetko vyúsťuje do nejakej novej kvality, ktorú chcú ľudia bez ohľadu na to, či sú mohamedáni, kresťania, budhisti, taoisti, bez toho, či následky kapitalitsického zlyhania pociťujú v mestách USA či v Európe alebo niekde na "zaostalom" vidieku či v metropolách "tretieho sveta".

Všetkých spája niečo, čo by som rád pomenoval do jedného jednotiaceho pojmu : ANTIKAPITALIZMUS.

Nik už nechce kapitalizmus - ba aj politicky to vyzerá tak, že kapitalizmus prestal vyhovovať dokonca aj občianskej pravici, kresťanským konzervatívcom, dokonca i "pravoverným" obhajcom takého to klasického fordovského či baťovského kapitalizmu.

Tu má šancu Marxovo učenie a marxova teória nadhodnoty a výrobného spôsobu. Ľudia už vedia, čo im spôsobuje zlo globálneho kapitálu, sú dostatočne "antikapitalistickí" a prijali by učenie vysvetľujúce príčiny zla,, myslím, že s otvorenými ústami sa dozvedia o pravde vyplývajúcej z marxistickej politickej ekonómie - len celé to auditorium je už natoľko výchovou a manipuláciou odradené od socializmu, že sa obáva, že marxizmus rovná sa socializmus.

Čo vy na to? Prečo nie nový pojem politiky a politických snáh- antikapitalizmus?

Vy ste teoretici, páni, preverte to a diskutujte.Ja som praktik a viem, ako veľmi by v dnešnej mizérii pomohlo v každej firme to poznanie o prerozdeľovaní nadhodnoty. A akú revolúciu by to urobilo. A ako ľahko by sa potom zorganizoval občiansky podnik, zamestnanecká participácia, férový trh, demokracia v ekonomike...

 

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#2
Andrej Sablič
04. august 2013, 10:11

Marxizmus sa vyčerpal. Jeho produkt „spoločenské vlastníctvo = socializmus“ je maximum čo možno akoukoľvek „politickou ekonómiou“ dosiahnuť. „Spoločenské vlastníctvo“ je objektívne absolutórium a jeho politické spochybňovanie a tým aj ospravedlňovanie návratu ku kapitalizmu je historickým nezmyslom, alebo dobre plateným podvodom na spoločnosti ako celku.

V socializme sme mali problémy nie so „spoločenským vlastníctvom“, teda s „objektívnou skutočnosťou" podobnou čerstvému vzduchu  ale s prístupom k objektívnej skutočnosti. My sme k spoločenskému vlastníctvu pristupovali metódami (ekonomickým poznaním) používaným v kapitalizme.

O zmenu „ekonomického poznania“ sa Marx pokúšal v „Kapitály“, žiaľ toto sa mu nepodarilo a preto, podľa môjho poznania, nedokázal k svojej spokojnosti „Kapitál“ dokončiť.

Súčasná ekonómia ale aj socialistická nie je ničím iným ako vysoko sofistikovaným „lúpežným umením“. Rozdiel medzi kapitalizmom a socializmom je len v tom, že v kapitalizme sa lúpež koncentruje v rukách majoritných vlastníkov peňazí a v socializme sa prerozdeľovala „od buka do buka“. Hovoriť o „znalostnej ekonomike“ v jednom aj druhom prípade je „politické hulvátstvo“.

Toto poznanie vychádza nie z politickej ekonómie, ale z analýzy ekonomickej praxe a jej obhajoby „ekonomickou vedou“. Ide o obdobie od vzniku peňazí až po dnešok, ktoré mnohý nazývajú právom „lúpežným obdobím vývoja ľudskej spoločnosti“. Revolúcia (podľa Marxovej predstavy komunistická), ktorá mala ukončiť socializmus, mala zároveň ukončiť toto obdobie ako celok a nie návrat ku kapitalizmu.

Nakoľko o predmetnú analýzu nikto z oslovených (vrátane prezidenta či poslancov NR SR) nemal záujem podal som na GP SR podnet proti „ekonomickému poznaniu“ aplikovanému Slovenským štátom na území SR.

Pokiaľ by mal niekto, koho som neoslovil mal záujem o analýzu samozrejme mu poskytnem, aj pre zverejnenie.

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#3
Andrej Sablič
07. august 2013, 12:42

Ospravedlňujem sa, ale je potrebné upresniť: Pod marxizmom som rozumel politickú ekonómiu. Marxistická filozofia a z toho plynúci metodologický či metodický prístup k spoločnosti ostáva naďalej otvorená pre riešenie iných, ako ekonomických problémov spoločnosti.

Marxistická politická ekonómia rozlúskla polit-ekonomický obal (súkromné, subjektivistické vlastníctvo) s čisto ekonomickým jadrom (základnou ekonomickou bunkou problémov spoločnosti). Poslaním socializmu bolo rozlúsknuť toto jadro, ktoré nebolo už ničím chránené. Jednoducho povedané, socialistická ekonómia mala negovať samu seba aby vznikla nová, exaktná ekonómia. Toto obsahuje materiál ktorý som predložil GP SR:

S použitím princípov súčasnej ekonómie v ňom odhaľujem  monoteistický, anti vedecký a anti ľudský charakter súčasnej ekonómie. V analýze, súčasná ekonómia neguje samu seba, aby odhalila základný atribút (súvzťažnosť) novej, bez krízovej, demokratickej, spoločenský spravodlivej, dialektickej a tým aj exaktnej vednej disciplíny.

Z filozofického hľadiska treba doplniť, že analýza je negáciou negácie. Prvá negácia prebehla so vznikom peňazí (vznik virtuálnej ekonómie) a v dnešnej kríze dosahuje svoj vrchol - otvorené odcudzenie sa reálnej ekonómii.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama