Reklama
Reklama

Matovič – líder opozície?

Počet zobrazení: 3372

Sledujúc zúfalo deštruktívne aktivity politického panoptika skrachovaných politikov (Lipšic, Sulík, Hlina a ich parlamentní adlátusi) sme si ešte nedávno mohli povedať, že ich éra sa nenávratne skončí niekedy v marci 2016. Spomenutí, prepytujem, politici, ktorí dosiaľ zaujali akurát tak veľkohubými gestami a extrémne hypertrofovaným egom, však pochopili, že je zle, a preto v kuloároch parlamentu spriadajú bizarné scenáre, ako prežiť v politike aj naďalej.

Dnes, keď je už nad slnko jasné, že Lipšicova Nova (väčšina) je akurát tak dobrý vtip a jeho šanca dostať sa samostatne do parlamentu sa rovná nule, čo rovnako platí aj pre to, čo zostalo zo zdecimovaného fanklubu Sulíka, teda SaS, experti na politické prežitie prichádzajú s novým plánom. Po kuloároch parlamentu sa už dávno šušká a špekuluje, že toto panoptikum by na svoju kandidátku mohol zobrať práve Matovič. Logiku to do istej miery, samozrejme, má. Jeho OĽaNO má účasť v parlamente viac-menej istú. V posledných týždňoch sa už spomenutí politici (Matovič, Lipšic, Sulík a Hlina) správali ako siamské štvorčatá. Spoločné tlačovky, spoločné mítingy či zbieranie podpisov na odvolanie členov vlády. Hlinu do partie museli pribrať už len preto, že si na všetky zaujímavé termíny rezervoval námestie SNP a disponuje niečím, čo sa podobá tribúne. Tak sa stalo, že spoločný nepriateľ (Fico) ich napriek množstvu odlišností zblížil.

Takáto mezaliancia by na druhej strane mohla byť zaujímavá aj pre Matoviča. Po tom, ako jedným neopatrným rozhovorom zlikvidoval rodiaceho sa lídra (gazdu) pravice Procházku, by iste rád zaujal jeho miesto. V roku 2012 získal v parlamentných voľbách vyše 150 000 preferenčných hlasov, čím hravo prekonal Lipšica, Figeľa, o Frešovi ani nehovoriac. Práve po týchto voľbách začali niektorí politickí analytici trúsiť niečo o tom, že sa práve zrodil nový líder pravice. K tomu, aby uveril, že je predurčený stáť sa novým lídrom antificovského bloku, stačí potom už len jediné – získať najviac hlasov zo strán antificovského tábora. V ceste za takto vytýčeným cieľom ho rozhodne nemohol ohroziť nudný Figeľ, etnicky determinovaný Bugár a už vôbec nie niekto z partičky Frešo, Sulík či Lipšic.  Túto víziu mu skomplikoval až nečakane veľký úspech Procházku v prezidentských voľbách. Procházka, využijúc politický kapitál z volieb, založil stranu, ktorej dal do vienka čistotu a transparentnosť. Zrejme vychádzal z premisy, že volič je tu z definície preto, aby bol hrubozrnne klamaný. Správanie tohto nového alfa samca v politickom ringu spojené s neskutočným pokrytectvom, si priam žiadalo, aby dostal po čumáku. Ak k tomu pridáme neskutočnú politickú naivitu, mal ho Matovič na lopate. V tejto situácii ostáva už len jeden problém – dosiahnuť čo najlepší výsledok vo voľbách 2016 a vytvoriť o sebe ilúziu (aspoň mediálnu) integrátora pravice, vďaka ktorému neprepadne ani jeden pravicový (rozumej protificovský) hlas. 

Samozrejme, jeho kalkulácie narážajú na viacero úskalí. To, čo urobil Procházkovi, je z hľadiska voliča síce veľmi pozitívne – demaskoval jedného megapokrytca, na druhej strane po takejto eskapáde s ním môže ísť do koalície iba totálny politický dobrodruh alebo politický šialenec, u ktorého absentuje akýkoľvek pud sebazáchovy. Predstava koaličných vyjednávaní či dokonca koaličnej rady, kde sedí Procházka vedľa Matoviča, je ako z absurdnej drámy.

Jedno však majú Procházka a Matovič spoločné. Takzvané tradičné a stabilizované pravicové strany (KDH a Most-Híd) pociťujú voči obom výtečníkom rovnakú averziu a ohovárajú ich s rovnakým nasadením. Je jasné, že sa modlia za to, aby s nimi nemuseli ísť do koalície. To však takmer iste znamená, že buď ostanú v opozícii, alebo sa nakoniec spoja so Smerom.

Vráťme sa však k nášmu „lídrovi“ pravice. Matovič si uvedomuje, že to, čím dnes disponuje na kandidátke (teleportujúca sa Helenka Mezenská a spol.), môže zaujať samotný okraj voličského spektra, ale na líderstvo pravice, či dokonca všetkých antificovských síl, to nestačí. Preto ohlásil tvorbu kandidátky plnú Kiskov a Trnkov (zakladateľ Esetu). Ako sa mu tento ambiciózny cieľ podarí je, samozrejme, otázne, čo však tušíme už dnes, je skutočnosť, že svoje politické prežitie si práve na jeho chrbte budú chcieť predĺžiť figúrky z Novy a asi aj zo SaS-ky.

A práve tu sa dostávame k déjà vu z roku 2012. Ako si dobre pamätáme, o podobný fígeľ sa vtedy Matovič pokúšal s galériou egocentrických núl z OKS (pre oživenie pamäti – Zajac a Dostál), či talibanskej skupiny odídencov z KDH vtedy združených v mikrostraničke KDS (Palko, Mikloško, Bauer a spol.).Všetci si pamätáme, ako to vtedy dopadlo. Zrejme si Matovič uvedomil, že takýto náklad by jeho kandidátku bezpečne stiahol ku dnu (mimo parlament), preto prišiel s ideou, že lídri oboch zoskupení (OKS Zajac, KDS Palko) musia ísť na detektor lži a tam zodpovedať na jedinú otázku, či niekedy v politike kradli. Ako sa to vtedy skončilo, všetci dobre vieme. Obávam sa však, že podobne by to mohlo dopadnúť aj s Lipšicom. To nám teda môže dať nádej, že cesta od úvah o širokej koalície nezávislých osobností a skúsených (rozumej skrachovaných) politikov na spoločnej Matovičovej kandidátke môže byť veľmi kľukatá a navyše s veľmi neistým výsledkom.

Dnes, keď do volieb ostáva niečo vyše roka, sa v politických kuloároch horúčkovito spriadajú rôzne scenáre. V neprospech širokej koalície pravicových strán však môžeme nájsť hneď niekoľko argumentov. Pravica sa „konsoliduje delením“. O tom, že SDKÚ nezachráni nikto, niet pochýb, a že Babitzovej Šanca a Miškovov Skok majú jediný, možno nezamýšľaný, dôsledok, že voliči pravice rozdelila svoje hlasy medzi čo najviac mimoparlamentných subjektov. Šanca na opakovaný debakel pravice je viac než reálna. A nezabráni tomu ani nový „líder“ pravice Matovič.        

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama